znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 308/2011-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   U.   P.,   P.,   Ing.   P.   S.,   P.,   a   Ing.   R.   B.,   P.,   zastúpených advokátom JUDr. P. H., R., vo veci namietaného porušenia čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd,   ako   aj   čl.   1   Dodatkového protokolu   k Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   v konaní vedenom Krajským súdom v Banskej Bystrici pod sp. zn. 17 Co 121/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť U. P., Ing. P. S. a Ing. R. B.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola faxom 20. júna 2011 a poštou 21. júna 2011 doručená sťažnosť U. P. (ďalej len „sťažovateľ 1“), Ing. P. S. (ďalej len „sťažovateľ 2“) a Ing. R. B. (ďalej len „sťažovateľ 3“, spolu len „sťažovatelia“) vo veci namietaného porušenia čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) v konaní vedenom   Krajským súdom v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 17 Co 121/2010. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 20. júna 2011.

Zo sťažnosti vyplýva, že na základe žaloby RNDr. M. S. (ďalej len „žalobca“) proti sťažovateľovi 1 a sťažovateľovi 2 ako žalovaným 1 a 2 rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) č. k. 19 C 145/2006-276 zo 4. marca 2010 bolo určené, že   spoluvlastnícky   podiel   k pozemkovým   nehnuteľnostiam   ležiacim   v kat.   úz.   P.   patrí žalobcovi. Na základe odvolania sťažovateľa 1 a sťažovateľa 2 rozsudkom krajského súdu č. k. 17 Co 121/2010-308 z 23. februára 2011 bol rozsudok okresného súdu zmenený tak, že sa určitým spôsobom upravilo parcelné označenie sporných nehnuteľností.

Podľa názoru sťažovateľov došlo k porušeniu označených práv podľa ústavy, listiny, dohovoru   a dodatkového   protokolu.   Sťažovateľ   1   v konaní   namietal   nedostatok   vecnej pasívnej   legitimácie,   keďže   nie   je   zapísaný   v katastri   nehnuteľnosti   ako   vlastník spoluvlastníckeho podielu požadovaného žalobcom. Sťažovateľ 2 namietal nedôvodnosť žaloby, lebo jeho otec ako právny predchodca nadobudol sporný spoluvlastnícky podiel vydržaním, čo osvedčoval neperfektnou kúpnou zmluvou medzi právnymi predchodcami žalobcu a sťažovateľa 2, ktorej existencia bola preukázaná tak listinnými dôkazmi, ako aj výpoveďou   J.   S.   Navyše,   ešte   pred   vydaním   rozsudku   okresného   súdu   sťažovateľ   2 previedol   vlastnícke   právo   k spornému   spoluvlastníckemu   podielu   na   sťažovateľa   3. Žalobca napriek dosiaľ uvedenému nevzal späť žalobu proti sťažovateľovi 1 a nepodal ani návrh, aby do konania namiesto sťažovateľa 2 vstúpil sťažovateľ 3. Podľa krajského súdu sťažovateľ 1 síce nie je zapísaný ako vlastník na liste vlastníctva, napriek tomu mu svedčí vecná   pasívna   legitimácia,   pretože   podľa   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 181/1995 Z. z. o pozemkových spoločenstvách v znení neskorších predpisov zastupuje ostatných podielových spoluvlastníkov spoločnej nehnuteľnosti a vystupuje namiesto nich. Vo vzťahu k sťažovateľovi 2 sa krajský súd stotožnil s názorom okresného súdu, podľa ktorého vlastníctvo svedčí žalobcovi, a nie sťažovateľovi 2. Zmenu rozsudku okresného súdu   odôvodnil   tým,   že   na   liste   vlastníctva   došlo   k zmene   v označení   pozemkov,   keď namiesto parc. č. 2078/0/01 a parc. č. 2078/0/2 v čase vydania rozsudku krajského súdu existovala už len parc. č. 2078. Ďalším dôvodom zmeny rozsudku okresného súdu bola skutočnosť, že pokiaľ by vo výroku rozsudku nebolo určené, že sporný spoluvlastnícky podiel   má   ubudnúť   zo   spoluvlastníckeho   podielu   zapísaného   v prospech   sťažovateľa   2, musel   by   kataster   nehnuteľností   pri   zápise   rozsudku   súdu   zmenšiť   podiely   všetkých podielových spoluvlastníkov.

Krajský   súd   sa   v dostatočnej   miere   a ústavne   akceptovateľným   spôsobom nevysporiadal   s podstatnými   námietkami   sťažovateľa   1   a sťažovateľa   2   uvedenými v odvolaní a najmä (napriek tomu, že mal k dispozícii aktuálny výpis z listu vlastníctva) sa nevysporiadal   s tým,   že   osoba   zapísaná   v katastri   nehnuteľností   ako   vlastník   sporného spoluvlastníckeho podielu (sťažovateľ 3) nie je účastníkom súdneho konania. Práve naopak, účastníci súdneho konania na strane žalovanej nie sú v katastri nehnuteľností zapísaní ako jeho vlastníci. Pred vydaním svojho rozsudku si krajský súd zadovážil aktuálny výpis z listu vlastníctva, no napriek tomu žalobu nezamietol. Práve naopak, prekročiac rozsah svojho oprávnenia zmenil rozsudok okresného súdu spôsobom, ktorý žalobca nikdy nepožadoval.

Keďže   išlo   o   potvrdzujúci   rozsudok   krajského   súdu,   proti   ktorému   je   dovolanie prípustné iba podľa   § 237 Občianskeho súdneho poriadku, sťažovateľ 1 a sťažovateľ 2 nepodali   dovolanie.   Sťažovateľ   3   vôbec nebol oprávnený podávať opravné prostriedky, keďže nebol účastníkom konania.

Sťažovatelia   navrhujú   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy, listiny, dohovoru a dodatkového protokolu v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 17 Co 121/2010 s tým, aby bol rozsudok z 23. februára 2011 zrušený   a vec   bola   vrátená   na   ďalšie   konanie.   Požadujú   tiež   náhradu   trov   právneho zastúpenia advokátom.

Z rozsudku krajského súdu č. k. 17 Co 121/2010-308 z 23. februára 2011 vyplýva, že ním bol zmenený rozsudok okresného súdu č. k. 19 C 145/2006-276 zo 4. marca 2010, a to čo do označenia sporných parciel a vymedzenia, že sporné parcely sú vedené na meno sťažovateľa 2. Podľa názoru krajského súdu ide len o formálnu zmenu rozsudku okresného súdu z dôvodu upresnenia výroku, keďže namiesto parc. č. 2078/0/01 a parc. č. 2078/0/2 je uvedená už len parc. č. 2078. Ďalej bolo potrebné do výroku doplniť to, čo žalobca vyjadril síce   v texte   žaloby,   ale   nie   v navrhovanom   výroku   rozsudku,   a totiž   to,   že   sa   domáha určenia   vlastníckeho   práva   k tomu   podielu,   ktorý   je zapísaný   na sťažovateľa   2.   Ak   by vo výroku   rozsudku   nebolo určené,   že sporný   podiel   má ubudnúť zo spoluvlastníckeho podielu   zapísaného   v prospech   sťažovateľa   2,   musela   by   správa   katastra   pri   zápise rozhodnutia súdu zmenšiť podiely všetkých podielových spoluvlastníkov.

Rozsudok   krajského   súdu   nadobudol   právoplatnosť   podľa   doložky   právoplatnosti 21. apríla 2011.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil,   uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažnosť sťažovateľa 1 a sťažovateľa 2 treba považovať za neprípustnú.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Sťažovateľ 1 a sťažovateľ 2 vychádzajú z toho, že hoci rozsudok krajského súdu je formálne   zmeňujúci,   v skutočnosti   ide   o potvrdzujúci   rozsudok,   a preto   dovolanie   proti nemu v zmysle § 238 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku nie je prípustné. Zároveň však v rozpore   s tým   tvrdia,   že   krajský   súd   prekročil   rozsah   svojho   oprávnenia,   keď   zmenil rozsudok okresného súdu spôsobom, ktorý žalobca nikdy nepožadoval. Namietajú teda, že krajský súd rozhodol o niečom, čo nebolo predmetom žaloby, a že teda išiel vo svojom rozhodovaní „ultra petit“. Tvrdia, že došlo k ozajstnej zmene rozhodnutia okresného súdu. Z pohľadu tejto námietky bolo možné podať dovolanie s poukazom na ustanovenie § 238 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Tým je zároveň dané, že sťažovateľ 1 a sťažovateľ 2 nevyčerpali   opravný   prostriedok,   ktorý   im   zákon   na   ochranu   označených   práv   účinne poskytuje a na ktorého použitie boli oprávnení.

Keďže sťažovateľ 1 a sťažovateľ 2 ani len netvrdili (tým menej preukázali), že by dovolanie   nepodali   z dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa,   neprichádzal   ani   do   úvahy postup ústavného súdu v zmysle § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Odlišná je situácia týkajúca sa sťažnosti sťažovateľa 3. Na rozhodnutie o tejto časti podanej sťažnosti nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Zo skutkového stavu je zrejmé, že sťažovateľ 3 vôbec nebol účastníkom konania vedeného všeobecnými súdmi, hoci podľa vlastného názoru ním mal byť, keďže v priebehu prvostupňového   konania   sťažovateľ   2   naňho   prepísal   vlastnícke   právo   k spornému spoluvlastníckemu   podielu. Keďže sťažovateľ 3 nebol účastníkom   konania, právoplatný rozsudok nie je ani pre neho záväzný. Nič mu preto nebráni podať žalobu všeobecnému súdu proti žalobcovi o určenie, že sporný spoluvlastnícky podiel mu patrí. Sťažovateľ 3 teda dosiaľ nevyužil možnosť ochrany označených práv v konaní pred všeobecným súdom.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti rozhodol ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2011