znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 308/2010-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   1.   júla   2010 predbežne prerokoval sťažnosť M. P. a Ing. F. P., obaja bytom T., zastúpených advokátkou JUDr. R. J., T., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaniach vedených Okresným súdom   Trenčín   pod   sp.   zn.   27   C   10/2008,   Krajským   súdom   v Trenčíne   pod   sp.   zn. 5 Co 165/2009,   5   Co   167/2009   a Najvyšším   súdom   Slovenskej   republiky   pod   sp.   zn. 4 Cdo 41/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. P. a Ing. F. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júna 2010 doručená a 28. júna 2010 doplnená sťažnosť M. P. a Ing. F. P., obaja bytom T. (ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaniach vedených Okresným súdom Trenčín (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 27 C 10/2008, Krajským súdom v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 5 Co   165/2009,   5 Co 167/2009   a Najvyšším   súdom   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 4 Cdo 41/2010. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 12. júna 2010.

Zo sťažnosti   vyplýva,   že   rozsudkom   okresného   súdu   č.   k.   27   C   10/2008-57 zo 17. februára 2009 bolo vyhovené žalobe spoločnosti M., s. r. o. (ďalej len „žalobkyňa“), proti sťažovateľom o zaplatenie sumy 5 914,99 € s prísl. Rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 165/2009-85, 5 Co 167/2009 z 1. júla 2009 bol rozsudok okresného súdu potvrdený. Proti rozsudku krajského súdu podali sťažovatelia dovolanie, ktorého prípustnosť vyvodili z ustanovenia   §   237   písm.   f)   Občianskeho   súdneho   poriadku,   teda   zo   skutočnosti,   že postupom krajského súdu im bola odňatá možnosť konať pred súdom. Krajskému súdu konkrétne vytýkali, že rozhodol bez nariadenia pojednávania a bez doplnenia dokazovania. Uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4   Cdo   41/2010   z 18.   marca   2010   bolo   dovolanie odmietnuté ako neprípustné, keďže najvyšší súd nezistil žiadnu procesnú vadu spočívajúcu v odňatí možnosti sťažovateľov konať pred súdom.

Podľa   názoru   sťažovateľov   citovanými   rozhodnutiami   všeobecných   súdov   došlo k porušeniu   označených   práv podľa   ústavy a dohovoru.   Najvyšší   súd svojím uznesením fakticky   potvrdil   nezákonnosť   postupu   a rozhodnutia   krajského   súdu   a napriek   zjavným procesným   pochybeniam a vytýkaným vadám konania pred krajským súdom   sa   celkom odmietol vecou zaoberať.

Sťažovatelia   navrhujú   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaniach vedených okresným súdom pod sp. zn. 27 C 10/2008, krajským súdom pod sp. zn. 5 Co 165/2009, 5 Co 167/2009 a najvyšším súdom pod sp. zn. 4 Cdo 41/2010 s tým, aby boli rozsudok okresného súdu zo 17. februára 2009, rozsudok krajského súdu z 1. júla 2009 a uznesenie najvyššieho súdu z 18. marca 2010 zrušené a vec vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie. Napokon sa domáhajú aj náhrady trov konania.

Z rozsudku okresného súdu č. k. 27 C 10/2008-57 zo 17. februára 2009 vyplýva, že sťažovatelia   boli   zaviazaní   spoločne   a nerozdielne   zaplatiť   žalobkyni   sumu   5   914,99   € s úrokom z omeškania a trovami konania. Uplatnený nárok sa týkal nedoplatku kúpnej ceny podľa   kúpnej   zmluvy,   ktorou   sťažovatelia   nadobudli   od   žalobkyne   do   bezpodielového spoluvlastníctva manželov byt.

Z rozsudku krajského súdu č. k. 5 Co 165/2009-85, 5 Co 167/2009 z 1. júla 2009 vyplýva,   že   ním   bol   potvrdený   rozsudok   okresného   súdu   č.   k.   27   C   10/2008-57 zo 17. februára   2009.   Odvolacie   námietky   sťažovateľov,   podľa   ktorých   okresný   súd nevykonal   dokazovanie   v potrebnom   rozsahu,   a   z tohto   dôvodu   dospel   k predčasným záverom, neuznal za dôvodné.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 41/2010 z 18. marca 2010 vyplýva, že ním   bolo   odmietnuté   dovolanie   sťažovateľov   proti   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn. 5 Co 165/2009, 5 Co 167/2009 z 1. júla 2009. Sťažovatelia podanie dovolania odôvodnili tým,   že   im   postupom   krajského   súdu   bola   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom   [§   237 písm. f)   Občianskeho   súdneho   poriadku]   a že   všeobecné   súdy   vec   nesprávne   právne posúdili [§ 241 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku]. K procesnej vade podľa § 237 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku, z ktorej vyvodzujú aj prípustnosť dovolania, došlo tým, že krajský súd vo svojom rozhodovacom   postupe využil ustanovenie § 212 ods. 1   Občianskeho   súdneho   poriadku,   čím   sťažovateľom   odobral   možnosť,   aby   boli prekvalifikované právne názory okresného súdu tak, ako to predpokladá ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Okrem toho krajský súd rozhodol bez pojednávania a bez zisťovania   skutkového   stavu   veci,   pričom   neboli   akceptované   návrhy   na   dokazovanie. Podľa   sťažovateľov   nevykonanie   nimi   navrhovaného   dokazovania   malo   za   následok nesprávne právne posúdenie veci. Vzhľadom na to, že krajský súd rozhodol potvrdzujúcim rozsudkom, prípustnosť dovolania možno vyvodiť iba z ustanovenia § 237 Občianskeho súdneho   poriadku.   Najvyšší   súd   dospel   k záveru,   že   ani   jeden   z dôvodov   prípustnosti dovolania podľa tohto ustanovenia nie je daný vrátane sťažovateľmi akcentovaného dôvodu podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku. K odňatiu možnosti konať pred súdom malo podľa sťažovateľov dôjsť najprv tým, že krajský súd im vo svojom rozhodovacom postupe   využitím   ustanovenia   §   212   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   odobral možnosť, aby boli prekvalifikované právne názory okresného súdu. Podľa § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný. Výnimky z tohto pravidla sú vymenované v ustanovení § 212 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.   Zákaz   reformationis   in   peius   (zákaz   zmeny   k horšiemu),   ktorý   sa   uplatňuje v občianskom   súdnom   konaní   a ktorý   možno   vyvodiť   z ustanovenia   §   212   ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, spočíva v tom, že odvolací súd je rozhodnutím súdu prvého stupňa, ktorým bolo určitým spôsobom založené procesné postavenie účastníka konania, viazaný, a preto toto rozhodnutie nemôže zmeniť v neprospech účastníka, ktorý odvolanie podal, a v prospech účastníka, ktorý odvolanie nepodal. Tento zákaz je v širšom zmysle uplatnením dispozičnej zásady, na základe ktorej účastník určuje rozsah svojho záujmu o súdnu   ochranu,   pričom   tento   rozsah   je   súdom   zásadne   neprekročiteľný   a platí   i pre konanie na odvolacom súde. Rozsah preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu teda závisí od   odvolacieho   návrhu   účastníka,   predovšetkým   čo   do   kvantity.   Výnimkou   z tejto viazanosti sú prípady uvedené v § 212 ods. 2 a 3 Občianskeho súdneho poriadku. Keďže v prerokovávanej veci neboli dané okolnosti, za ktorých je prípustná výnimka zo zásady viazanosti súdu rozsahom a dôvodmi odvolania podaného účastníkom konania, krajský súd o odvolaní   sťažovateľov   rozhodol   s použitím   tejto   zásady   a rozhodnutie okresného súdu preskúmal   v napadnutom   rozsahu.   Keďže   krajský   súd   preskúmal   všetky   skutočnosti, ktorými sťažovatelia ako odvolatelia dôvodili, je námietka sťažovateľov o odňatí možnosti konať pred krajským súdom celkom neopodstatnená. Za neopodstatnenú treba považovať aj ďalšiu námietku sťažovateľov o odňatí možnosti konať pred súdom, podľa ktorej krajský súd vo veci rozhodol bez nariadenia ústneho odvolacieho pojednávania. Podľa ustanovenia § 214 ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom od 15. októbra 2008, ak nejde o prípad, keď je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, alebo o prípad, keď súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania, alebo ak to vyžaduje dôležitý   verejný   záujem,   môže   odvolací   súd   o odvolaní   rozhodnúť   aj   bez   nariadenia pojednávania.   Keďže   odvolanie   sťažovateľov   bolo   podané   30. marca   2009   a nešlo   ani o žiaden z uvedených prípadov vrátane dôležitého verejného záujmu, možno uzavrieť, že krajský súd bol v tejto veci oprávnený rozhodnúť bez nariadenia ústneho pojednávania. V súvislosti   s námietkou   sťažovateľov,   podľa   ktorej   neboli   vykonané   nimi   navrhované dôkazy, treba uviesť, že súd pri vykonávaní dokazovania nie je viazaný návrhom účastníkov a nie   je   ani   povinný   všetky   navrhnuté   dôkazy   vykonať.   Posúdenie   dôkazných   návrhov a rozhodnutie,   ktoré   z dôkazov budú   vykonané, je vždy   na úvahe súdu,   a nie   účastníka konania. Ak súd v priebehu konania všetky navrhované dôkazy nevykoná, nezakladá to vadu konania v zmysle § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, lebo to nemožno považovať   za   odňatie   možnosti   konať   pred   súdom.   Pokiaľ   ide   o dôvod   dovolania sťažovateľov spočívajúci v nesprávnom právnom posúdení veci podľa § 241 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku, tento by bolo možné preskúmať len v prípade, že dovolanie je prípustné, keďže tento, ak by aj bol daný, sám osebe nezakladá prípustnosť dovolania. Preto   sa   ním   najvyšší   súd   viac   nezaoberal.   Uznesenie   najvyššieho   súdu   bolo   spolu so spisom vrátené okresnému súdu 22. apríla 2010.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresným súdom   pod   sp.   zn.   27   C   10/2008   a krajským   súdom   pod   sp.   zn.   5   Co   165/2009, 5 Co 167/2009, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z citovaného ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti   rozsudku   okresného   súdu   bolo   prípustné   odvolanie   ako   riadny   opravný prostriedok,   a preto   právomoc poskytnúť ochranu   označeným   právam   sťažovateľov   mal krajský súd v odvolacom konaní. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Rovnako   proti   rozsudku   krajského   súdu   z niektorých   dôvodov   uvádzaných sťažovateľmi   bolo   možné   podať   dovolanie,   o ktorom   rozhodoval   najvyšší   súd.   Aj   táto skutočnosť vylučuje právomoc ústavného súdu.

Odlišná   je   situácia   týkajúca   sa   tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   konaniu vedenému   najvyšším   súdom   pod   sp.   zn.   4   Cdo   41/2010.   Túto   časť   sťažnosti   treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Podľa názoru ústavného súdu sa najvyšší súd podrobne a vyčerpávajúco vysporiadal s námietkami uvedenými v dovolaní podanom sťažovateľmi. Jeho závery sú presvedčivé a v plnom   rozsahu   zodpovedajú   ustálenej   praxi   najvyššieho   súdu   pri   posudzovaní prípustnosti a dôvodnosti dovolania podľa § 237 Občianskeho súdneho poriadku. Ústavný súd preto nevidí žiaden dôvod, aby do týchto záverov zasiahol. Treba tiež poznamenať, že sťažovatelia v podanej sťažnosti so závermi najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania vlastne nijako konkrétne nepolemizujú, pretože iba trvajú na tom, že v konečnom dôsledku mali byť v spore úspešní.

Napokon   ústavný   súd   konštatuje,   že podstatou   nespokojnosti   sťažovateľov je ich presvedčenie o tom, že výsledok súdneho konania vedeného všeobecnými súdmi nebol z ich pohľadu priaznivý. Podľa názoru sťažovateľov všeobecné súdy jednak nedostatočne zistili skutkový   stav, ale aj nesprávne vec posúdili po právnej stránke. Z týchto pohľadov   by mohol najvyšší súd vec preskúmať iba na základe mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora Slovenskej republiky.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2010