znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

k o n c e p t

II. ÚS 308/09-5

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   23.   septembra   2009 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. F., S., vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom Okresným súdom Dolný Kubín pod sp. zn. 10 Er 1/2005 a Krajským súdom v Žiline pod sp. zn. 9 CoE 20/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. J. F. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. júla 2009 doručená sťažnosť JUDr. J. F., S. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom Okresným súdom Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 10 Er 1/2005 a Krajským súdom v Žiline (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 9 CoE 20/2009. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 23. júla 2009.

Zo sťažnosti a z priložených listinných dôkazov vyplýva, že sťažovateľ na základe poverenia   okresného   súdu   exekučne   vymáhal   pohľadávku   oprávnenej   B.,   a.   s.   proti povinnému Ľ. K. (ďalej len „povinný“) vo výške 311 285 Sk s príslušenstvom. Exekučným príkazom   z 20.   februára   2005   sa   nariadil   predaj   polovičného   spoluvlastníckeho   podielu k označeným   nehnuteľnostiam   patriacim   vlastnícky   povinnému.   Ešte   pred   vykonaním dražby v termíne určenom dražobnou vyhláškou došlo k tomu, že o kúpu spoluvlastníckeho podielu prejavil záujem ďalší spoluvlastník J. K., ktorý zložil na účet sťažovateľa cenu spoluvlastníckeho   podielu   určenú   znaleckým   posudkom.   V dôsledku   tejto   skutočnosti sťažovateľ už dražbu neuskutočnil a 14. februára 2007 požiadal okresný súd o schválenie nadobudnutia polovičného spoluvlastníckeho podielu   povinného ďalším spoluvlastníkom J. K.   Uznesením   okresného   súdu   č.   k.   10 Er   1/2005-111   zo   16.   augusta   2007   bolo rozhodnuté,   že   sa   neschvaľuje   nadobudnutie   polovičného   spoluvlastníckeho   podielu spoluvlastníkom J. K. Uznesenie vydala vyššia súdna úradníčka. Keďže proti uzneseniu podali oprávnené osoby včas odvolanie, podaním odvolania došlo k zrušeniu uznesenia a vo veci musel opätovne rozhodovať sudca. Uznesením okresného súdu č. k. 10 Er 1/2005-169 z 3.   novembra   2008   opätovne   nebolo   schválené   nadobudnutie   polovičného spoluvlastníckeho podielu spoluvlastníkom J. K. Toto uznesenie vydala sudkyňa okresného súdu.   Podľa   názoru   okresného   súdu   sťažovateľ   porušil   viacero   ustanovení   Exekučného poriadku   vzťahujúcich   sa   na   exekúciu   predajom   spoluvlastníckeho   podielu k nehnuteľnostiam. Za závažné pochybenie považuje hlavne to, že sťažovateľ nepovažoval za   jednu   zo   spoluvlastníkov   aj   J.   K.   (manželku   povinného)   a nedoručil   jej   preto upovedomenie   o spôsobe   vykonania   exekúcie   predajom   spoluvlastníckeho   podielu   na nehnuteľnostiach, exekučný príkaz o predaji spoluvlastníckeho podielu, oznámenie o čase a mieste oceňovania nehnuteľnosti, znalecký posudok a dražobnú vyhlášku. Pritom J. K. sa stala spoluvlastníčkou s poukazom na ustanovenie § 149 ods. 4 Občianskeho zákonníka uplynutím   trojročnej   lehoty   od   nadobudnutia   právoplatnosti   rozsudku   okresného   súdu, ktorým došlo k zrušeniu bezpodielového spoluvlastníctva manželov medzi ňou a povinným. Vzhľadom   na   túto   skutočnosť   polovičný   spoluvlastnícky   podiel   patriaci   pôvodne   do bezpodielového   spoluvlastníctva   povinného   a J.   K.   sa   transformoval   ex   lege   na   ich podielové spoluvlastníctvo, a to po jednej štvrtine pre každého z nich. Keďže sťažovateľ ponúkal   na   odkúpenie   ostatným   spoluvlastníkom   polovičný   spoluvlastnícky   podiel povinného, hoci povinný vlastnil iba štvrtinu, nebolo možné priznať J. K. vlastnícke právo. Okrem toho postupom sťažovateľa ďalšia spoluvlastníčka J. K. vôbec nedostala možnosť spoluvlastnícky   podiel   povinného   odkúpiť.   Z poučenia   uvedeného   na   konci   uznesenia vyplýva, že odvolanie proti nemu nie je prípustné. Napriek tomu proti uzneseniu okresného súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie.   Uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   9 CoE 20/2009 z 28. mája   2009   bolo   odvolanie   sťažovateľa   odmietnuté.   Podľa   zistenia   krajského   súdu sťažovateľ uznesenie okresného súdu prevzal 10. novembra 2008 a odvolanie odovzdal na poštovú   prepravu   3. decembra   2008,   teda   po   uplynutí   zákonnej   pätnásťdňovej   lehoty. Okrem toho sťažovateľa nebolo možné ani považovať za účastníka exekučného konania, lebo   mu   zákon   priznáva   takéto   postavenie   iba   v tej   časti   konania,   ktorá   sa   týka   trov exekúcie. Nebol preto ani oprávnený na podanie odvolania. Napokon z ustanovenia § 202 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku vyplýva inter alia, že odvolanie nie je prípustné proti uzneseniu   v exekučnom   konaní   podľa   osobitného   zákona,   ak   tento   osobitný   zákon neustanovuje   inak.   Z ustanovenia   §   166   ods.   3   Exekučného   poriadku   vyplýva,   že nadobudnutie spoluvlastníckeho podielu podlieha schváleniu súdom. Exekučný poriadok proti tomuto rozhodnutiu výslovne podanie odvolania nepripúšťa. Znamená to, že odvolanie bolo   treba   odmietnuť   jednak   ako   oneskorene   podané,   ďalej   ako   podané   neoprávnenou osobou a napokon ako neprípustné.

Podľa   názoru   sťažovateľa   okresný   súd   tak   uznesením   vydaným   vyššou   súdnou úradníčkou, ako   aj uznesením   vydaným sudkyňou, ale následne   aj krajský   súd   porušili ustanovenie § 166 ods. 2 Exekučného poriadku a ustanovenie § 374 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, čím hrubo zasiahli do princípu právnej istoty vyplývajúceho z čl. 1 ods. 1 ústavy. Poukazuje pritom aj na nálezy ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 334/07, I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99. Zdôrazňuje, že pri opakovaní v rovnakých podmienkach má súd dať rovnakú odpoveď a obdobné situácie musia byť rovnakým spôsobom posudzované. Ochrana legitímneho očakávania je pritom integrálnou súčasťou vlády práva, pretože ak jeden zo spoluvlastníkov zloží sumu podielu, ktorý sa má vydražiť, považuje sa za vlastníka momentom zaplatenia tejto sumy ex lege, ako to vyplýva aj z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. MCdo 46/2003, keďže ide o prechod vlastníckeho práva na základe   iných   skutočností.   Aj   keď   Exekučný   poriadok   výslovne   neustanovuje procesný postup, je irelevantné rozhodnúť opačne.

Sťažovateľ   požaduje,   aby   ústavný   súd   v kontexte   svojich   právomocí   vzniknutý protiprávny stav zrušil.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresným súdom pod sp. zn. 10 Er 1/2005, treba sťažnosť považovať za oneskorene podanú.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Okresný súd vydal v konaní dve uznesenia, a to najskôr uznesenie zo 16. augusta 2007, o ktorom rozhodla vyššia súdna úradníčka, a potom uznesenie z 3. novembra 2008, o ktorom   rozhodla   sudkyňa.   Hoci   ústavnému   súdu   nie   je   známe,   kedy   presne   bolo sťažovateľovi doručené uznesenie č. k. 10 Er 1/2005-111 zo 16. augusta 2007, muselo sa tak   stať   ešte   pred   dňom   3.   novembra   2008,   kedy   vo   veci   rozhodovala   sudkyňa.   Preto sťažnosť ústavnému súdu, ktorá bola odovzdaná na poštovú prepravu 23. júla 2009, je oneskorená.

Okrem toho nie je daná ani právomoc ústavného súdu skúmať uznesenie okresného súdu č. k. 10 Er 1/2005-111 zo 16. augusta 2008.

Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy právomoc poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Proti uzneseniu vyššej súdnej úradníčky bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa mal okresný súd prostredníctvom zákonnej sudkyne. Tým je vylúčená právomoc ústavného súdu.

Uznesenie   okresného   súdu   č.   k.   10   Er   1/2005-169   z 3.   novembra   2008   bolo sťažovateľovi doručené 10. novembra 2008 (ako to vyplýva z uznesenia krajského súdu). Aj v tomto prípade preto sťažnosť ústavnému súdu, ktorá bola odovzdaná na poštovú prepravu 23. júla 2009, je oneskorená.

Odlišná   je   situácia   vo   vzťahu   k tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   konaniu vedenému krajským súdom pod sp. zn. 9 CoE 20/2009. Túto časť sťažnosti treba považovať za podanie niekoho zjavne neoprávneného.

Z listinných dôkazov predložených ústavnému súdu je nepochybné, že v exekučnom konaní sťažovateľ   nebol   účastníkom   konania, keďže   vo   veci   nejde   o uplatňovanie   jeho nároku   na   trovy   konania.   Preto   je   vylúčené,   aby   v tomto   konaní   mohli   byť   porušené označené práva sťažovateľa.

Okrem toho možno túto časť sťažnosti považovať aj za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   tento   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní tejto   právomoci   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom môže sa stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Krajský súd odvolanie sťažovateľa odmietol z viacerých dôvodov, z ktorých každý sám osebe by postačoval na odmietnutie sťažnosti bez meritórneho skúmania odvolacích námietok.   Išlo   o to,   že   odvolanie   bolo   podané   oneskorene,   neoprávnenou   osobou a neprípustné.

Sťažovateľ uvedené závery krajského súdu v ničom nespochybňuje. Netvrdí teda, že odvolanie podal v zákonnej lehote a neargumentuje ani v tom zmysle, že bol oprávnenou osobou a že proti uzneseniu okresného súdu bolo odvolanie prípustné. Uvádza iba svoje námietky týkajúce sa posúdenia merita veci.

Za   situácie,   keď   argumenty   krajského   súdu   sťažovateľ   nenapáda   a tieto   sa   ani z pohľadu   ústavného súdu   nejavia ako arbitrárne, či zjavne neodôvodnené, ústavný súd nevidí dôvod na to, aby do záverov krajského súdu zasiahol.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. septembra 2009

Lajos Mészárospredseda senátuK!

- opíš 2 x

- 1 x zašli sťažovateľovi

- 1 x spis

- vyznač v reg. II. ÚS skončenie odmietnutím pre oneskorenosť, nedostatok právomoci a podanie zjavne neoprávnenou osobou.