znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 308/06-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. septembra 2006 predbežne prerokoval sťažnosť M. B., L., zastúpeného advokátom JUDr. M. B., B., pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Levice v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 249/97, za účasti Okresného súdu Levice a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. B. o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júna 2006 doručená   sťažnosť   M.   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len „ústava“)   a práva   na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl. 6   ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Levice (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 249/97.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   uviedol,   že   v procesnom   postavení   žalovaného   je účastníkom konania vedeného okresným súdom pod označenou spisovou značkou. Okresný súd   uznesením   z 8.   apríla   1998   schválil   v predmetnom   konaní   podľa   § 99   ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) súdny zmier uzavretý medzi účastníkmi konania. Sťažovateľ poukazuje na to, že vo všetkých prílohách návrhu na začatie konania bola   uvedená   adresa   jeho   trvalého   pobytu   (...)   L.   Okresný   súd   mu   však   napriek   tomu doručoval uznesenie o schválení súdneho zmieru na inú adresu, ktorá nikdy nebola adresou jeho trvalého pobytu   a taktiež nebola známa zo žiadnej   písomnosti   založenej v súdnom spise.   Z toho   dôvodu   nebola   sťažovateľovi   zásielka   s uznesením   o schválení   súdneho zmieru doručená.

Nadväzne na to okresný súd požiadal Obvodné oddelenie Policajného zboru L. (ďalej len „obvodné oddelenie“) o doručenie zásielky, pričom   v žiadosti   o jej doručenie znovu uviedol nesprávnu adresu, na ktorú sťažovateľovi už predtým neúspešne doručoval.

Obvodné oddelenie v odpovedi na žiadosť okresného súdu mu podaním z 27. júla 1998 oznámilo, že sťažovateľ je prihlásený na trvalý pobyt na vyššie uvedenej   adrese, a pretože v mieste trvalého bydliska nebol zastihnutý, doručenie zásielky nebolo vykonané.

Opakovaný   pokus   o doručenie   zásielky   už   zo   strany   obvodného   oddelenia   nebol urobený a ani okresný súd sa ju znovu nepokúšal doručiť na správnu adresu, ktorá mu bola oznámená obvodným oddelením, pričom sťažovateľ tvrdí, že sa na uvedenej adrese v tom čase zdržiaval.

Namiesto   pokusu   o opakované   doručenie   zásielky   okresný   súd   ustanovil sťažovateľovi vyhláškou sp. zn. 7 C 149/97 zo 16. septembra 1998 opatrovníka na účely doručenia uznesenia o schválení súdneho zmieru. Z doručenky pre súdneho doručovateľa vyplýva, že súdom ustanovený opatrovník prevzal rozhodnutie o ustanovení opatrovníka spolu   s uznesením   o schválení   súdneho   zmieru   29. septembra 1998.   Nadväzne   na   to vyznačil   okresný   súd   na predmetnom   uznesení   doložku   právoplatnosti   a vykonateľnosti, podľa ktorej nadobudlo toto uznesenie právoplatnosť dňom 29. septembra 1998 a stalo sa vykonateľným 26. októbra 1998.

Dňa   7. apríla 2006   sťažovateľ   nahliadol   do   súdneho   spisu   v označenom   konaní a súčasne   prevzal   odpis   uznesenia   o schválení   súdneho   zmieru.   Sťažovateľ   tvrdí,   že   až v tento   deň   sa   prvýkrát   oboznámil   so   všetkými   skutočnosťami   súvisiacimi   s postupom okresného súdu   pri   doručovaní   uznesenia   o schválení súdneho   zmieru   a od toho   dňa   si riadne plní povinnosti voči žalobcovi, ktoré mu uvedené uznesenie ukladá.

Odvolávajúc   sa   na   právny   stav   platný   v relevantnom   čase,   ako   aj   na   judikatúru ústavného   súdu   sťažovateľ   zastáva   názor,   že   okresný   súd   pri   doručovaní   uznesenia o schválení súdneho zmieru postupoval v rozpore s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku.   Preto   podľa   sťažovateľa   neboli   v okolnostiach   prípadu   splnené   zákonné podmienky na vyznačenie doložky právoplatnosti a vykonateľnosti uznesenia o schválení súdneho zmieru.

Sťažovateľ ďalej argumentuje tým, že okresný súd mu ustanovil opatrovníka napriek tomu, že pre takýto postup neboli naplnené zákonné podmienky podľa § 29 ods. 2 OSP. V danej veci totiž „... okresný súd nemohol mať za preukázaný záver, že pobyt sťažovateľa nie   je   známy,   pretože   pobyt   sťažovateľa   mu   bol   známy,   naposledy   z listu   obvodného oddelenia Policajného zboru z 27. júla 1998, a v predmetnom konaní nešlo o doručovanie písomnosti   účastníkovi   konania   na   adresu   v cudzine.   S oprávnením   súdu   ustanoviť účastníkovi konania opatrovníka na doručovanie písomností v konaní je zároveň spojená jeho ústavná zodpovednosť, aby skutkové okolnosti významné pre posúdenie splnenia alebo nesplnenia   zákonných   podmienok   na   takýto   postup   boli   preukázané   mimo   rozumných pochybností.   Okresný   súd   Levice   bol   povinný   podrobne   a dostatočne   skúmať,   či   boli naplnené   zákonné   podmienky   na   ustanovenie   opatrovníka   sťažovateľovi   na   doručenie uznesenia   o schválení   súdneho   zmieru   tak,   aby   to   bolo   v súlade   s ústavným   právom sťažovateľa   ako   účastníka   konania   na   súdnu   ochranu,   najmä   ak   uznesenie   ukladá sťažovateľovi   povinnosti   voči   druhému   účastníkovi   konania.   V tomto   smere   je   hodná pozornosti   aj   skutočnosť,   že   Okresný   súd   Levice   o ustanovení   opatrovníka   nerozhodol uznesením, ktoré by obsahovalo odôvodnenie jeho rozhodnutia, ale vyhláškou, čo možno tiež považovať za postup, ktorý je v zjavnom rozpore s článkom 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky“.

Poukazujúc   na   uvedené   dôvody   vyslovil   názor, „... že   Okresný   súd   Levice nepostupoval ústavne konformným spôsobom, keď sa vôbec nepokúsil doručiť uznesenie o schválení súdneho zmieru na adresu trvalého pobytu sťažovateľa, ktorá bola súdu známa, ale   namiesto   toho   mu   ustanovil   opatrovníka   na   doručenie   uznesenia   bez   toho,   aby dostatočným   spôsobom   preskúmal   otázku,   či   sú   na   takýto   postup   naplnené   všetky podmienky ustanovené v § 29 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.

Z vyššie uvedených skutočností je zrejmé, že uznesenie Okresného súdu Levice sp. zn. 7 C 249/97   z   8.   apríla   1998   o   schválení   súdneho   zmieru   nebolo   sťažovateľovi   nikdy doručené   do   vlastných   rúk,   a   to   ani   takým   spôsobom,   ktorý   by   bolo   možné   podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku považovať za náhradné doručenie. Na   náhradné   doručenie   uznesenia   sťažovateľovi   neboli   naplnené   zákonom   ustanovené podmienky.

Okresný   súd   Levice   aj   napriek   svojmu   nesprávneho   postupu   pri   doručovaní uznesenia o schválení súdneho zmieru sťažovateľovi, v rozpore so skutkovým a právnym stavom veci, opatril uznesenie o schválení zmieru doložkou právoplatnosti a vykonateľnosti, hoci   rozhodnutie,   vzhľadom   na   vyššie   uvedený   skutkový   a   právny   stav,   sa   nestalo právoplatným a ani vykonateľným.

Sťažovateľ si až dňa 7. apríla 2006 súčasne s nahliadnutím do spisu prevzal odpis predmetného rozhodnutia súdu.   Uvedeným dňom podľa názoru sťažovateľa rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť a dňom 26. apríla 2006 vykonateľnosť. Na základe uvedeného rozhodnutia si sťažovateľ riadne plní povinnosti, ktoré mu vykonateľné rozhodnutie ukladá. V   predmetnej   veci   sa   Okresný   súd   Levice   pri   doručovaní   uznesenia   o   schválení súdneho   zmieru   sťažovateľovi   dôsledne   neriadil   ustanoveniami   Občianskeho   súdneho poriadku, a príslušné zákonné ustanovenia upravujúce doručovanie aplikoval tak, že došlo k popretiu ich účelu, podstaty a zmyslu. Postup okresného súdu preto považuje sťažovateľ za nekonformný s právnym poriadkom Slovenskej republiky.

Doručenie   uznesenia   o   schválení   súdneho   zmieru   sťažovateľovi,   ktoré   zaväzuje sťažovateľa k plneniu povinností, prostredníctvom opatrovníka ustanoveného súdom, hoci na   takéto   konanie   neboli   splnené   zákonom   ustanovené   predpoklady,   treba   považovať za odmietnutie prístupu k spravodlivosti a za porušenie ústavného práva na súdnu alebo inú právnu   ochranu   a   práva   na   spravodlivý   súdny   proces.   Ako   konštatoval   Ústavný   súd Slovenskej republiky, obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Každé konanie súdu alebo iného orgánu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu alebo inú právnu ochranu (nález sp. zn. I. ÚS 26/94).

Na základe vyššie uvedených skutočností je sťažovateľ toho názoru, že Okresný súd Levice svojím postupom pri doručovaní uznesenia o schválení súdneho zmieru a opatrením uznesenia o schválení súdneho zmieru doložkou právoplatnosti s dátumom právoplatnosti 29. september 1998 a doložkou vykonateľnosti s dátumom vykonateľnosti 26. október 1998, porušil jeho ústavné právo na súdnu a inú právnu ochranu garantované v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby po preskúmaní jeho sťažnosti vo veci rozhodol ústavný súd nasledovným nálezom:

„Okresný súd Levice v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 249/97 svojím postupom pri doručovaní uznesenia o schválení súdneho zmieru z 8. apríla 1998 sťažovateľovi porušil základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v článku 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   spravodlivý   súdny   proces   zaručené   v článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Okresný súd Levice v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 249/97 opatrením uznesenia o schválení   súdneho   zmieru   z   8. apríla 1998   doložkou   právoplatnosti   s   dátumom právoplatnosti 29. september 1998 a doložkou vykonateľnosti s dátumom vykonateľnosti 26. október 1998   porušil   základné   právo   sťažovateľa   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu zaručené   v článku 46 ods. 1   Ústavy   Slovenskej republiky   a   právo na spravodlivý súdny proces   zaručené   v článku 6   ods. 1   Európskeho   dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd.

Vyhlášku   Okresného   súdu   Levice   sp. zn.   7 C 149/97   zo   16. septembra 1998 o ustanovení opatrovníka sťažovateľovi na doručenie rozhodnutia zrušuje.

Doložku právoplatnosti s dátumom právoplatnosti 29. september 1998 a doložku vykonateľnosti s dátumom vykonateľnosti 26. október 1998 na uznesení Okresného súdu Levice o schválení súdneho zmieru sp. zn. 7 C 249/97 z 8. apríla 1998 zrušuje.

Okresný   súd   Levice   je   povinný   sťažovateľovi   zaplatiť   náhradu   trov   právneho zastúpenia zvýšenú o daň z pridanej hodnoty v zákonom ustanovenej výške na účet jeho právneho zástupcu JUDr. M. B., B., do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 tohto zákona návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil,   uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom...

Na základe výzvy ústavného súdu z 21. mája 2006 bol ústavnému súdu 6. júla 2006 predložený   spis   okresného   súdu   sp. zn.   7 C 247/97.   Z   č. l.   20   uvedeného   spisu predovšetkým   vyplýva,   že   okresný   súd,   tak   ako   sa   to   uvádza   v sťažnosti,   ustanovil 16. septembra 1998 sťažovateľovi opatrovníka na doručenie uznesenia sp. zn. 7 C 249/97 z 8. apríla 1998. Súdom ustanovený opatrovník prevzal uvedené uznesenie 29. septembra 1998.

Z obsahu súvisiaceho súdneho spisu ústavný súd ďalej zistil, že na jeho č. l. 21 sa nachádza   splnomocnenie,   ktoré   14. októbra 1998   sťažovateľ   udelil   advokátovi JUDr. R. D., L., ktorým ho okrem iného v súvislosti s označeným konaním splnomocňuje na „uzavretie novej dohody o splátkach a (...) Blava (7 C 249/97)“.

Z úradného záznamu spísaného v občianskoprávnej kancelárii vyplýva, že „Práv. zást. odporcu plná moc na p. v. so súhlasom sudcu Dr. R. nahliadol do spisu 7 C 249/97 za prítomnosti ved. kanc. dňa 15. 10. 1998“. Tento úradný záznam je podpísaný právnym zástupcom   sťažovateľa   podľa   plnej   moci   zo   14. októbra 1998   (vyplýva   to   z porovnania podpisu menovaného advokáta s jeho podpisom na označenom splnomocnení)   a vedúcou súdnej kancelárie (nečitateľný podpis).

Podľa   ustanovenia   § 53   ods. 3   zákona   o ústavnom   súde   možno   sťažnosť   podať v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Ústavný   súd   v rozhodnutí   sp. zn.   I. ÚS 22/02   uviedol:   „Sťažnosť   podľa   čl. 127 Ústavy   Slovenskej   republiky   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený   právny prostriedok   ochrany   ústavnosti.   Jednou   zo   zákonných   podmienok   pre   prijatie   sťažnosti podľa   čl. 127   Ústavy   Slovenskej   republiky   na   ďalšie   konanie   je   jej   podanie   v lehote ustanovenej   v   § 53   ods. 3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov,   teda   v lehote   dvoch   mesiacov   od   kvalifikovanej právnej skutočnosti.“

Porušenie označených základných práv postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 247/97 sťažovateľ namietal v sťažnosti zo 7. júna 2006 (toho istého dňa podanej na poštovú prepravu) doručenej ústavnému súdu 9. júna 2006.

Sťažovateľ odvodzuje dodržanie lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu tvrdiac, že „O postupe   Okresného   súdu   Levice   pri   doručovaní   uznesenia   o schválení   súdneho zmieru vrátane ustanovenia opatrovníka súdom sa sťažovateľ dozvedel až nahliadnutím do súdneho spisu vedeného v konaní sp. zn. 7 C 249/97 dňa 7. apríla 2006“.

Ústavný súd sa s uvedenou argumentáciou sťažovateľa, pokiaľ ide o dodržanie lehoty na podanie sťažnosti, nestotožňuje.

Vychádzajúc zo zistení ústavného súdu vyplývajúcich z vyžiadaného spisu okresného súdu   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľ   sa   o skutočnostiach,   ktoré   podľa   obsahu sťažnosti zakladajú porušenie jeho označených práv, mohol dozvedieť už od 15. októbra 1998, teda odo dňa, keď bol predmetný spis predložený na nahliadnutie jeho právnemu zástupcovi. V tom čase bolo už z uvedeného spisu zrejmé, aký postup zvolil okresný súd pri doručovaní uznesenia   o schválení súdneho   zmieru   sťažovateľovi   vrátane ustanovenia opatrovníka. Na základe uvedeného považoval ústavný súd za dostatočne preukázané, že sťažnosť   voči   namietanému   postupu   okresného   súdu   bola   podaná   po uplynutí   zákonom ustanovenej dvojmesačnej lehoty

Keďže   zmeškanie   lehoty   na   podanie   sťažnosti   nemožno   odpustiť,   ústavný   súd sťažnosť   po   jej   predbežnom   prerokovaní   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde odmietol ako podanú oneskorene.

Po odmietnutí sťažnosti nie je už potrebné rozhodovať o takých nárokoch na ochranu ústavnosti,   ktorých   uplatnenie   a použitie   predpokladá   aspoň   čiastočnú   úspešnosť sťažnosti (čl. 127   ods. 2   ústavy).   Preto   ústavný   súd   nerozhodoval   o zrušení   vyhlášky okresného   súdu   sp. zn.   7 C 149/97   zo   16. septembra 1998   ani   o zrušení   doložky právoplatnosti   a vykonateľnosti   vyznačenej na označenom   uznesení,   čoho   sa   sťažovateľ taktiež domáhal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. septembra 2006