znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 307/2015-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. mája 2015 v senátezloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa   spravodajkyňa)   a zo   sudcovLajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ zastúpeného   advokátom   JUDr.   Pavlom   Vrškom,M. R. Štefánika 2, Veľký Krtíš, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľačl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Nitre   sp.   zn.4 Nto 13/2014 z 12. januára 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. apríla 2015doručená a 24. apríla 2015 doplnená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“),ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 4 Nto13/2014 z 12. januára 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že prokurátor Krajskej prokuratúry v BanskejBystrici podal 29. januára 2013 na sťažovateľa obžalobu pre pokračujúci obzvlášť závažnýzločin porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 237 ods. 1 a 3 písm. b)a ods. 4 písm. a) Trestného zákona. Konanie je vedené Okresným súdom Banská Bystrica(ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 5 T 7/2013.

Sťažovateľ uvádza: „Ja som namietal miestnu príslušnosť Okresného súdu v Banskej Bystrici,   nakoľko   podľa   môjho   názoru   k údajnému   spáchaniu   skutku   došlo   v Bratislave a takisto som žiadal, aby došlo k tomu, aby bola moja trestná vec odňatá Krajskému súdu v Banskej Bystrici a Okresnému súdu v Banskej Bystrici, nakoľko som vzniesol námietku zaujatosti voči všetkých sudcom tak krajského ako aj okresného súdu, a bola prikázaná inému súdu na území Slovenskej republiky.

Dňa 13. 02. 2015 mi bolo doručené uznesenie Krajského súdu v Nitre 4 Nto 13/2014 zo dňa 12. 01. 2015, ktorým Krajský súd v Nitre rozhodol tak, že podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku moju sťažnosť zamietol a podľa § 23 ods. 1 Trestného poriadku sa moja trestná vec vedená na Okresnom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. 5 T 7/2013 príslušnému Okresnému súdu v Banskej Bystrici neodníma. Podľa môjho názoru Krajský súd v Nitre sa vôbec nezaoberal mojou námietkou miestnej príslušnosti, len námietkou zaujatosti voči všetkým   sudcom   Okresného   súdu   v Banskej   Bystrici,   ako   aj   Krajského   súdu   v Banskej Bystrici.“

Sťažovateľ   poukazuje,   že   pred   rozhodnutím   Krajského   súdu   v Nitre   mu   nebolodoručené   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)sp. zn. 5 Ndt 20/2014 z 10. decembra 2014, ktorým najvyšší súd rozhodol podľa § 23 ods. 1Trestného   poriadku   o odňatí   veci   vedenej pod   sp.   zn.   2   Nto   15/2014   Krajskému   súduv Banskej   Bystrici   a prikázal   ju   Krajskému   súdu   v Nitre.   Podľa   sťažovateľa: „Toto uznesenie ako som uviedol mi nebolo doručené pred rozhodnutím Krajského súdu v Nitre ohľadne mojej sťažnosti a teda takéto uznesenie Najvyššieho súdu nemohlo nadobudnúť právoplatnosť   a vykonateľnosť,   pretože   mi   bolo   doručené   až   dňa   17.   02.   2015 a až po doručení   mojej   osobe   a môjmu   obhajcovi   podľa   môjho   názoru   mohol   následne rozhodovať Krajský súd v Nitre ohľadne mojej sťažnosti, pretože až doručením takéhoto uznesenia   všetkým   stranám   v trestnom   konaní   sa   takéto   rozhodnutie   stalo   vykonateľné a až po doručené takéhoto uznesenia mohla byť vec postúpená Krajskému súdu v Nitre, na to aby rozhodol o mojej sťažnosti.“

V závere   sťažnosti   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   odložil   vykonateľnosťnapadnutého uznesenia Krajského súdu v Nitre sp. zn. 4 Nto 13/2014 z 12. januára 2015,k čomu uviedol: „Na deň 20. 04. 2015 Okresný súd v Banskej Bystrici v mojej trestnej veci určil termín hlavného pojednávania, kde tento súd chce na tomto pojednávaní vykonávať dôkazy a rozhodovať bez toho, aby sa zaoberal mojimi oprávnenými námietkami, ktoré som doručil tak Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky v Bratislave, Krajskému súdu v Nitre, ako   aj   Okresnému   súdu   v Banskej   Bystrici   zo   dňa   19.   02.   2015,   kde   napriek   týmto skutočnostiam súdy vo veci nekonali a teda je zrejmé, že naďalej dochádza k porušovaniu mojich práv... navrhujem odložiť vykonateľnosť napadnutého uznesenia..., pretože môže mať pre sťažovateľa nezvratné dôsledky, vylučujúce aj reparačné či satisfakčné funkcie právnej zodpovednosti a vydanie nezákonného rozhodnutia zo strany Okresného súdu v Banskej Bystrici.“

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom rozhodol, žeKrajský súd v Nitre uznesením   sp. zn. 4 Nto 13/2014 z 12. januára 2015 porušil   jehozákladné   právo   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a právo   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.V nadväznosti   na   to   žiada,   aby   ústavný   súd   zrušil   napadnuté   rozhodnutie   a vec   vrátilKrajskému súdu v Nitre na ďalšie konanie. Sťažovateľ si uplatnil aj nárok na náhradu trovprávneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnostinavrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonompredpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   je dôvodom   na   odmietnutie   sťažnostipre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základnýmprávom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahomorgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnejmožnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by moholposúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis III. ÚS 138/02 a v ňom citovanáďalšia judikatúra).

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru procesnýmrozhodnutím   Krajského   súdu   v Nitre   tým,   že   rozhodol   skôr,   ako   bolo   sťažovateľovidoručené   uznesenie   najvyššieho   súdu   o prikázaní   veci   tomuto   súdu.   Sťažovateľ   sadomnieva, že Krajský súd v Nitre nemohol rozhodovať, pretože uznesenie najvyššieho súdunebolo právoplatné a vykonateľné.

Podľa § 184 ods. 1 Trestného poriadku uznesenie je právoplatné, a ak neustanovujetento zákon niečo iné, aj vykonateľné, ak

a) zákon proti nemu nepripúšťa sťažnosť, b) zákon síce proti nemu pripúšťa sťažnosť, ale

1. sťažnosť v lehote podaná nebola,

2. oprávnené osoby sa sťažnosti výslovne vzdali alebo ju výslovne vzali späť, alebo

3. podaná sťažnosť bola zamietnutá.

Podľa § 184 ods. 2 Trestného poriadku uznesenie je vykonateľné, aj keď doteraznenadobudlo právoplatnosť, ak zákon proti nemu síce pripúšťa sťažnosť, ale nepriznávajej odkladný účinok.

Vychádzajúc z citovaného § 184 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, sa sťažovateľv otázke   právoplatnosti   a vykonateľnosti   uznesenia   najvyššieho   súdu   mylne   domnieva,že tieto účinky uznesenia sú naviazané na jeho doručenie. V prípade uznesenia najvyššiehosúdu prijatého na neverejnom zasadnutí tieto účinky nastali už jeho vyhlásením. Žiadnuďalšiu argumentáciu týkajúcu sa rozhodovania Krajského súdu v Nitre, ktorá by prípadnemohla mať ústavnoprávnu relevanciu vo vzťahu k označeným právam, sťažovateľ neuviedol,pričom   sťažovateľ   je právne   zastúpený,   a preto   ústavný   súd   nemal   dôvod   vyzývaťho na doplnenie jeho argumentácie.

Napadnuté uznesenie Krajského súdu v Nitre, s ktorým sa ústavný súd oboznámilv rámci   konania,   je   pritom   rozsiahlo   a v súlade   s ústavnými   zárukami   práva   na   súdnuochranu   odôvodnené   vo   vzťahu   ku   všetkým   námietkam,   ktoré   mohli   byť   v konanípredmetom preskúmania. Tieto námietky sa týkali namietanej zaujatosti senátu okresnéhosúdu   konajúceho   vo   veci   sťažovateľa,   ako   aj   namietanej   zaujatosti   všetkých   sudcovokresného súdu. Krajský súd v Nitre k nim uviedol: „... nadriadený súd v prejednávanej veci   predovšetkým   zistil,   že   tak   predseda   senátu   súdu   prvého   stupňa,   ktorej   bola prejednávaná   vec   pridelená   na   rozhodnutie,   rovnako   ako   ani   jeden   z   prísediacich   vo svojom vyjadrení a v odôvodnení napadnutého uznesenia a napokon ani jeden z ostatných sudcov pôsobiacich   na   súde   prvého   stupňa   vo   svojich   vyjadreniach   neuviedol, že sa v prejednávanej veci cíti byť zaujatý, ani neuviedol žiadny taký dôvod svojej možnej zaujatosti resp. vylúčenia z vykonávania úkonov trestného konania v prejednávanej veci, aký je uvedený v ustanovení § 31 odsek 1, odsek 2 alebo odsek 3 (veta prvá a druhá) Trestného poriadku.

Rovnako z námietky zaujatosti obžalovaného (obsiahnutej v zápisnici z hlavného pojednávania uskutočneného 17. 04. 2013 vrátane jej doplnenia obsiahnutého v písomnom podaní doručenom súdu prvého stupňa 03. 05. 2013) a napokon ani zo spisu nevyplývajú žiadne   také   konkrétne   skutočnosti   a   okolnosti,   ktoré   by   mohli   spôsobiť   vylúčenie z vykonávania úkonov trestného konania v prejednávanej veci predsedu senátu súdu prvého stupňa,   ktorému   bola   pridelená   na   konanie   a   rozhodnutie,   ani   jeho   prísediacich, ani žiadneho iného z ostatných, teda všetkých sudcov pôsobiacich na súde prvého stupňa, pretože jednak o tej   časti dôvodov odsúdeným vznesenej námietky zaujatosti, obsahom ktorej   bol   procesný   postup   súdu   prvého   stupňa   v   prejednávanej   veci,   sa   s   poukazom na ustanovenie   §   32   odsek   6   Trestného   poriadku   nemalo   konať   (a   preto   správne   ani nekonalo),   jednak   v   ostatnej   časti   námietka   ani   nebola   odôvodnená   žiadnym   takým pomerom každého z nich k prejednávanej veci alebo k osobám,, ktorých sa úkony trestného konania   v   prejednávanej   veci   priamo   týkajú,   k   obhajcovi,   zákonnému   zástupcovi, splnomocnencovi alebo k inému orgánu činnému v tomto trestnom konaní, pre ktorý by bolo možné mať pochybnosti o jeho nezaujatosti podľa § 31 odsek 1 Trestného poriadku. Navyše námietka zaujatosti predsedu senátu (a napokon aj všetkých ostatných sudcov pôsobiacich na súde prvého stupňa) zrejme ani nebola vznesená podľa § 31 odsek 4 Trestného poriadku bezodkladne, pretože o tom, že v prejednávanej veci bude konať a rozhodovať predseda senátu   podľa   §   397   odsek   2   Trestného   poriadku   inak   nepochybne   vecne   a   miestne príslušného   súdu   prvého   stupňa   obžalovaný   vedel   najneskôr   od   11.   02.   2013, kedy mu (rovnako   ako   jeho   obhajcovi)   bol   súdom   prvého   stupňa   doručený   rovnopis obžaloby s výzvou na oznámenie návrhov na vykonanie dôkazov.

Z   dôvodov   vyššie   uvedených   nadriadený   súd   v   prejednávanej   veci   nezistil predovšetkým   vylúčenie   predsedu   senátu,   ktorému   bola   prejednávaná   vec   pridelená na rozhodnutie, ani jeho prísediacich a napokon ani žiadneho z ostatných (teda všetkých) sudcov   činných   na   súde   prvého   stupňa   z   vykonávania   úkonov   trestného   konania v prejednávanej veci a napokon ani žiadny iný, z vyššie uvedených závažných dôvodov opodstatňujúcich   takú   závažnú   zmenu   miestnej   príslušnosti   súdu   prvého   stupňa na prejednanie veci, akou je delegácia podľa § 23 odsek 1 Trestného poriadku, na ktorú v prejednávanej veci zjavne nie sú splnené zákonom ustanovené podmienky a predpoklady a preto jednak sťažnosť obžalovaného podanú proti napadnutému uzneseniu ako nedôvodnú podľa § 193 odsek 1 písmeno c/ Trestného poriadku zamietol, jednak (a súčasne) podľa § 23 odsek   1   Trestného   poriadku   rozhodol   o   neodňatí   prejednávanej   veci   na   konanie v nej príslušnému súdu prvého stupňa.“

Sťažovateľ poukazuje na to, že „Krajský súd v Nitre sa vôbec nezaoberal mojou námietkou miestnej príslušnosti, len námietkou zaujatosti...“.

Predmetom   konania   Krajského   súdu   v Nitre   bolo   rozhodovanie   o sťažnosti   protiuzneseniu   okresného   súdu   o nevylúčení   senátu   z konania   o veci   sťažovateľa   a o   návrhusťažovateľa   podľa   §   23   ods.   1   Trestného   poriadku   na   odňatie   veci   okresnému   súdua jej prikázanie   inému   súdu   toho   istého   druhu   a   stupňa,   ktorý   sťažovateľ   odôvodnilnamietanou zaujatosťou všetkých sudcov okresného súdu. Vychádzajúc z predmetu konania,Krajský súd v Nitre nemal dôvod zaoberať sa sťažovateľom namietanou nepríslušnosťouokresného súdu. Námietka miestnej nepríslušnosti nie je dôvodom na postup podľa § 23Trestného   poriadku,   ktorý   prichádza   do   úvahy   iba   v prípade   odňatia   veci   miestnepríslušnému súdu.

Uvažovať o dôvodoch na delegáciu možno len vtedy, keď je miestna príslušnosť súdu,na ktorom bola podaná obžaloba, nesporná (R 12/1972).

Odňatie veci príslušnému súdu a jej prikázanie inému súdu z dôležitých dôvodovje výnimkou z ústavného princípu, že nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.Dôležité   dôvody   v zmysle   citovaného   ustanovenia   §   23   Trestného   poriadku   môžu   byťdôvody,   ktoré   zabezpečujú   nestranné   a   zákonné   prerokovanie   veci,   náležité   zistenieskutkového   stavu   potrebného   na   rozhodnutie,   ako   aj   uplatnenie   všetkých   do   úvahyprichádzajúcich základných zásad trestného konania. Pri dodržaní týchto zásad môže ísťaj o dôvody procesnej ekonómie v konkrétnej veci (napr. rozhodnutie uverejnené v Zbierkestanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 101/2000).

Vzhľadom na uvedené je tak delegácia procesno-právnym inštitútom, ktorý musí maťiba výnimočnú povahu, a preto dôležité dôvody na delegáciu musia byť zreteľné, zrejméa nepochybné a ich existencia musí byť jednoznačne preukázaná (II. ÚS 448/2010).

Podľa stabilizovanej súdnej praxe je dôvodom na odňatie veci príslušnému súdua jej prikázanie   inému   súdu   toho   istého   druhu   a stupňa   aj   vylúčenie   všetkých   sudcovpríslušného súdu. Krajský súd v Nitre taký dôvod vo veci sťažovateľa nezistil.

Sťažovateľova   námietka   miestnej   nepríslušnosti   okresného   súdu   preto   nebolarelevantná pre rozhodnutie Krajského súdu v Nitre. Napokon je potrebné uviesť, že o vecisťažovateľa koná súd prvého stupňa. V závislosti na výsledku tohto konania, bude maťsťažovateľ možnosť využiť riadny a prípadne aj mimoriadny opravný prostriedok, v ktorýchmôže uplatniť aj námietku, že vo veci rozhodol nepríslušný súd, ktorá je jedným z dôvodovdovolania [§ 371 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku].

Ústavný   súd   v súvislosti   s namietaným   porušením   práv   sťažovateľa   uznesenímKrajského súdu v Nitre poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej úlohou ústavného súdunie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikáciazákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   tejtointerpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou. Do sféry pôsobnostivšeobecných   súdov   môže   ústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   aleborozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne (napr. I. ÚS 24/00, I. ÚS 15/01).O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možnéuvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, žeby zásadne poprel ich účel a význam (I. ÚS 303/06).

Krajský súd v Nitre preskúmal námietky sťažovateľa tvoriace obsah jeho sťažnostiaj návrhu   na   delegáciu   jeho   trestnej   veci   a ústavne   konformným   výkladom   relevantnejprávnej úpravy dospel k záveru, že nie sú dané dôvody na odňatie veci miestne príslušnémuokresnému súdu. Odôvodnenie napadnutého uznesenia tak predstavuje dostatočný základpre jeho výrok.

Vo veci sťažovateľa ústavný súd nezistil žiadny z dôvodov, ktoré by signalizovaliarbitrárnosť   alebo   zjavnú   neodôvodnenosť   napadnutého   uznesenia   a boli   tak   dôvodomna prijatie sťažnosti na ďalšie konanie.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že argumentácia sťažovateľanie je v príčinnej súvislosti s namietaným porušením jeho základného práva podľa čl. 46ods.   1   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   a preto   sťažnosť   odmietol   po   jejpredbežnom   prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ako   zjavneneopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti nebol už dôvod zaoberať sa návrhom na vydaniedočasného opatrenia, a preto ústavný súd už o tomto návrhu sťažovateľa nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. mája 2015