znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 307/2014-45

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 18. decembra 2014 v senátezloženom   z predsedu   Lajosa   Mészárosa   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   ĽudmilyGajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť obchodnej spoločnostiMAC TV, s. r. o., Brečtanová 1, Bratislava, právne zastúpenej advokátom Mgr. PetromĎurčekom,   Advokátska   kancelária   Bugala   –   Ďurček,   s.   r.   o.,   Drotárska   cesta   102,Bratislava, pre namietané porušenie čl. 26 ods. 1, 2, 3 a 4 a čl. 46 ods. 1 a 2 ÚstavySlovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 a 3 a čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republikysp. zn. 3 Sžo 33/2012 z 1. augusta 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo obchodnej spoločnosti MAC TV, s. r. o., na slobodu prejavu a základnéprávo slobodne rozširovať informácie podľa čl. 26 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 26 ods. 4 ÚstavySlovenskej republiky a právo na slobodu prejavu podľa čl. 10 ods. 1 v spojení s čl. 10 ods. 2Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj základné právo na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý súdnyproces   podľa čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôdrozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžo 33/2012 z 1. augusta 2012p o r u š e n é   b o l i.

2. Základné právo obchodnej spoločnosti MAC TV, s. r. o., na preskúmanie zákonnostirozhodnutia orgánu verejnej správy podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, právaobvineného   z trestného   činu   podľa   čl.   6   ods.   3   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   azákladných slobôd, ako aj základné právo vyplývajúce z čl. 26 ods. 3 Ústavy Slovenskejrepubliky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžo 33/2012 z 1.augusta 2012   p o r u š e n é   n e b o l i.

3. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžo 33/2012 z 1. augusta2012   z r u š u j e   a vec   v r a c i a   Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšiekonanie.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je p o v i n n ý   uhradiť obchodnej spoločnosti MACTV, s. r. o., trovy právneho zastúpenia v sume 493,96 € (slovom štyristodeväťdesiattri eura deväťdesiatšesť   centov)   na   účet   advokáta   Mgr.   Petra   Ďurčeka,   Advokátska   kanceláriaBugala   –   Ďurček,   s.   r.   o.,   Drotárska   cesta   102,   Bratislava,   do   dvoch   mesiacov   odprávoplatnosti tohto nálezu.

5.   Vo   zvyšnej   časti   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   MAC   TV,   s. r. o.,n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola12. novembra   2012   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   MAC   TV,   s.   r.   o.,Brečtanová 1, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie čl. 26 ods. 1,2, 3 a 4 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6ods. 1 a 3 a čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen „dohovor”) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyššísúd“) sp. zn. 3 Sžo 33/2012 z 1. augusta 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie najvyššiehosúdu“), rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 S 80/2011-24 zo 16. mája 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“) a rozhodnutím Radypre vysielanie a retransmisiu (ďalej len „rada pre vysielanie“) č. RL/17/2011 z 1. marca2011 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie rady pre vysielanie“) v správnom konaní vedenompod sp. zn. 378-PLO/O-5916/2010 (spolu ďalej aj „napadnuté rozhodnutia“).

2.   Ústavný   súd   uznesením   z 18.   júna   2014 prijal   sťažnosť   v časti   namietanéhoporušenia čl. 26 ods. 1, 2, 3 a 4 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 a 3 a čl. 10ods. 1 a 2 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžo 33/2012 z 1. augusta 2012 naďalšie konanie a vo zvyšnej časti sťažnosť odmietol.

3. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka odvysielala 24. novembra 2010v rámci televízneho programu „Noviny“ krátku správu informujúcu recipientov o stiahnutípolitičky z kandidátky politickej strany Slovenská národná strana (ďalejlen „SNS“). Rada pre vysielanie sťažovateľke 3. januára 2011 doručila „Oznámenie o začatísprávneho konania“ pre možné porušenie § 16 ods. 3 písm. b) zákona č. 308/2000 Z. z. ovysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon o vysielaní“) z dôvodu odvysielania informácie, čímmohlo dôjsť k nezabezpečeniu objektívnosti a nestrannosti programu. Sťažovateľka doručila28. februára 2011 vyjadrenie k vedenému správnemu konaniu. Rada pre vysielanie doručilasťažovateľke rozhodnutie č. RL/17/2011 z 1. marca 2011, v ktorom ju uznala vinnou zporušenia   povinnosti   podľa   ustanovenia   §   16   ods.   3   písm. b) zákona o vysielaní.Sťažovateľka   v   zákonnej   lehote   napadla   rozhodnutie   rady   pre   vysielanie   žalobou   nakrajskom   súde,   ktorou   sa   domáhala   preskúmania   zákonnosti   a zrušenia   rozhodnutia zdôvodu   zásahu do jej   práv.   Dňa   4.   júna   2012 bolo sťažovateľke   doručené   napadnutérozhodnutie krajského súdu, ktorým prvostupňový súd žalobu sťažovateľky zamietol, keďžepodľa názoru prvostupňového súdu bolo napadnuté rozhodnutie rady pre vysielanie vydanév medziach zákona a námietky sťažovateľky neodôvodňovali jeho zrušenie. Dňa 18. júna2012   sťažovateľka   podala   proti   napadnutému   rozhodnutiu   krajského   súdu   odvolanie   nanajvyššom   súde.   Dňa   11.   septembra   2012 bolo sťažovateľke   doručené   napadnutérozhodnutie najvyššieho súdu, ktorým najvyšší súd napadnuté rozhodnutie krajského súdupotvrdil.

4. Sťažovateľka namieta, že najvyšší súd, krajský súd a rada pre vysielanie svojimi užšpecifikovanými   rozhodnutiami   vrátane   konaní,   ktoré   napadnutým   rozhodnutiampredchádzali, porušili jej základné právo na slobodu prejavu, spravodlivý súdny proces,súdnu a inú právnu ochranu garantované ústavou a dohovorom.

5. K odôvodneniu   svojej   sťažnosti   sťažovateľka   uvádza,   že   odvysielanímpredmetného televízneho programu realizovala svoje právo na slobodu prejavu a šírenieinformácií. Informácie odvysielané v predmetnom programe boli politického charakterua recipientov   informovali   o   závažnej   otázke   s   potenciálnym   verejným   významom.Sťažovateľka   informovala   o   stiahnutí   dlhoročnej   podpredsedníčky   etablovanej   politickejstrany SNS z kandidátky v blížiacich sa voľbách do Národnej rady Slovenskej republiky(ďalej len „národná rada“), pričom priblížila recipientom aj kritický názor o inom politikovi, vtedajšom predsedovi SNS. Téma parlamentných volieba akékoľvek otázky súvisiace s kandidátkami a kandidátmi jednotlivých politických strán sapodľa sťažovateľky stretáva so širokým záujmom verejnosti a predstavuje informácie, ktoréje   sťažovateľka   ako   „strážny   pes“   demokracie   povinná   recipientom   sprostredkovať.K slobode   prejavu   a   právu   na   informácie   o otázkach   verejného   záujmu   existuje   podľaodkazu   sťažovateľky   rozsiahla   judikatúra   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   aj„ESĽP“), v zmysle ktorej existuje len malý priestor na obmedzenie politických prejavovalebo debatu o otázkach verejného záujmu podľa čl. 10 ods. 2 dohovoru. Sťažovateľkauvádza, že odvysielaný program, ktorým realizovala slobodu prejavu a právo na šírenieinformácií verejného záujmu, bolo možné zo strany orgánov štátu obmedziť len zákonoma na jeho základe a zároveň za splnenia podmienky, že takýto obmedzujúci zásah zo stranysprávneho orgánu alebo súdu je v demokratickej spoločnosti nevyhnutný na ochranu práva slobôd   iných,   bezpečnosť   štátu,   verejného   poriadku   alebo   ochranu   verejného   zdraviaa mravnosti. V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na nález ústavného súdu sp. zn.III. ÚS 42/09.

6. Sťažovateľka uvádza, že orgány verejnej moci nijakým spôsobom nepreukázalia ani   neodôvodnili   oprávnenosť   zásahu   do   slobody   prejavu,   keďže   sa   nezaoberalihodnotením   kritérií   zákonnosti,   legitimity   a   proporcionality   (nevyhnutnosti   zásahuv demokratickej   spoločnosti).   Napriek   skutočnosti,   že   sťažovateľka   zásah   do   slobodyprejavu a práva na spravodlivé súdne konanie namietala, orgány verejnej moci obmedzujúcizásah nijako neodôvodnili, najmä neuviedli naplnenie vyžadovaných kritérií na legitimituzásahu do slobody prejavu sťažovateľky a existenciu, resp. neexistenciu kritérií náležiteneodôvodnili,   čím   došlo   k   porušeniu   práva   sťažovateľky   na   spravodlivé   súdne   konaniea zásah do slobody prejavu. K porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie došlo podľanázoru sťažovateľky tým, že orgány verejnej moci sa nijakým spôsobom nezaoberali a ani sanevysporiadali so splnením kritérií na legitímny zásah do slobody prejavu sťažovateľkya oprávnenosť zásahu nijakým spôsobom neodôvodnili.

7. K legalite zásahu sťažovateľka uviedla, že orgány verejnej moci môžu v zmyslekonštantnej judikatúry obmedziť právo na slobodu prejavu sťažovateľky len v prípade, žetakýto   zásah   je   v   súlade   so   zákonom.   Sťažovateľka   uvádza,   že   povinnosť   zabezpečiťobjektívnosť a nestrannosť odvysielaného programu síce vyplýva zo zákonného ustanovenia§   16   ods.   3   písm.   b)   zákona   o   vysielaní,   avšak   predvídateľnosť   tohto   ustanovenia   jeabsolútne nedostatočná. Ustanovenie § 16 ods. 3 písm. b) zákona o vysielaní je formulovanépríliš všeobecne a nepresne, pričom nezodpovedá na primárnu otázku, čo sa rozumie podpojmami objektívnosť a nestrannosť, a akým spôsobom je možné prispôsobiť správanie tak,aby   bola   „objektívnosť   a nestrannosť“   dosiahnutá.   Sťažovateľka   uvádza,   že   presnáformulácia je požiadavkou zákona, a z tohto dôvodu nie je možné odkazovať na neurčitéa legálne nedefinované pojmy. Sťažovateľka sa dokonca domnieva, že samotné ustanovenie§ 16 ods. 3 písm. b) zákona o vysielaní je v rozpore s ústavou a dohovorom chránenýmprávom   na   slobodu   prejavu,   keďže   prekračuje   rámec   prípustnosti   obmedzenia   právana slobodu prejavu, a to aj s ohľadom na prijatý Európsky dohovor o cezhraničnej televízii.Sťažovateľka je toho názoru, že požiadavka zákonnosti zásahu nebola v prerokovávanej vecisplnená.

8. K legitimite zásahu sťažovateľka uviedla, že z rozhodnutí orgánov verejnej mociv predmetnej veci je zrejmé, že legitímny cieľ na zásah do slobody prejavu sťažovateľkypredstavuje v danom prípade ochranu práva verejnosti na príjem informácií. Sťažovateľkauvádza, že jej konaním nedošlo k zásahu a ani k ohrozeniu práva verejnosti na informácie.Sťažovateľkino   konanie   nespočívalo   v   reštrikcii   alebo   v   odmietnutí   poskytnúť   určitéinformácie, ale práve naopak, sťažovateľka právu verejnosti na príjem informácií učinilazadosť, pretože informácie verejného záujmu verejnosti poskytla a rozšírila. Z rozhodnutíorgánov   verejnej   moci   v   predmetnej   veci   vyplýva,   že   orgány   verejnej   moci   sledovališpecifický cieľ, a to domnelú ochranu práva verejnosti na objektívne a nestranné informácie.Sťažovateľka je však toho názoru, že tento cieľ nie je možné považovať za legitímny, keďžeprávo na objektívne a nestranné informácie nie je právom, ktoré by verejnosti prináležalo,resp. nie je právom, ku ktorého napĺňaniu by mala byť zaviazaná sťažovateľka. Základnýmprávom   každého   občana   je   právo   na   informácie.   Právo   na   informácie   sa   v zmyslekonštantnej   judikatúry   súdov   vykladá   ako   právo   informácie   prijímať,   zhromažďovaťa rozširovať. Ústava nepriznáva právo na určitú kvalitatívnu stránku informácií, tzn. žeprávo na informácie nie je možné vykladať spôsobom, že pôjde o informácie pravdivé,nepravdivé,   presné,   nepresné,   ironické,   skreslené,   neskreslené,   nestranné,   objektívne,neobjektívne,   tendenčné   atď.   Právo   na   informácie   je   potrebné   vykladať   ako   právo   naakékoľvek informácie,   a   to   bez   ohľadu   na   ich   kvalitatívnu   stránku.   Sťažovateľka   sanestotožňuje s názorom orgánov verejnej moci, že právo na informácie v sebe zahŕňa právorecipientov   a   zároveň   povinnosť   sťažovateľky   prijímať,   resp.   poskytovať   „objektívnea nestranné   informácie“.   Sťažovateľka   zastáva   názor,   že   právo   na   informácie   v   sebenezahŕňa   právne   vynútiteľnú   povinnosť   sťažovateľky   poskytovať   informácie,   ktoré   budú„objektívne a nestranné“. Posúdenie skutočnosti, či určitá informácia je objektívna alebonestranná,   spadá   pod   subjektívne   vyhodnotenie   každého   recipienta.   Na obmedzovanieslobody prejavu vytvorením požiadavky objektívnosti a nestrannosti neexistuje legitímnycieľ   a   v   prípade,   ak   by   aj   existoval,   zavedenie   tejto   povinnosti   nie   je   nevyhnutnév demokratickej spoločnosti.

9. K proporcionalite sťažovateľka uviedla, že v demokratickej spoločnosti má byťobjektivita a nestrannosť určitej informácie ponechaná na úvahu samotnému recipientovi,pričom úlohou štátu nie je cenzurovať a korigovať konkrétne informácie pre recipienta, alevytvárať   podmienky   na   to,   aby   existovala   pluralita   informácií,   na   základe   ktorých   sirecipient vie vyhodnotiť, či určitá informácia bola alebo nebola objektívna. Nie je úlohouštátu „rozmýšľať   za   ľudí“ a určovať, ktorá   informácia je objektívna a ktorá nie. Podľasťažovateľky, ako je zrejmé z nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 15/98, je úlohou štátu –a to výlučne zabezpečením demonopolizácie masmédií –   zvyšovať pravdepodobnosť, ževerejnosť bude prijímať objektívne, pravdivé a nestranné informácie, pričom túto úlohu nieje možné previesť na orgán štátu, ktorý bude o pravdivosti, objektívnosti a nestrannostiinformácií   rozhodovať,   a   ani   na   sťažovateľku   ako   zástupcu   masmédií,   ktorých   úlohoua právom je šíriť informácie akéhokoľvek druhu a kvality. Sťažovateľka je toho názoru, žesloboda prejavu zahŕňa podľa čl. 26 ústavy a podľa čl. 10 dohovoru ochranu tak informáciíalebo myšlienok, ktoré sú prijímané pozitívne a sú považované za neútočné či indiferentné,ako   aj   ochranu informácií a myšlienok,   ktoré provokujú,   šokujú   či znepokojujú, či užz hľadiska ich obsahu, alebo z hľadiska formy ich prezentácie. Nemožno do tejto slobodyzasahovať na základe § 16 ods. 3 písm. b) zákona o vysielaní iba na základe skutočnosti, žečasť verejnosti a orgánov verejnej moci s obsahom alebo formou prejavených myšlienokalebo informácií nesúhlasí, má odlišný názor alebo je ňou šokovaná či obťažovaná, pokiaľzároveň nie je splnená podmienka existencie naliehavej spoločenskej potreby na obmedzenítakejto slobody prejavu z dôvodov ochrany práv a slobôd iných, ochrany bezpečnosti štátu,ochrany verejného poriadku alebo ochrany verejného zdravia a mravnosti v demokratickejspoločnosti.

10. K slobode prejavu sťažovateľka ďalej odkázala na konštantnú judikatúru ESĽP,v zmysle ktorej čl. 10 dohovoru nechráni len podstatu myšlienok a informácií, ale aj formu,akou sú tieto podávané, pričom nie je úlohou súdu ani vnútroštátnych orgánov, aby svojiminázormi nahradili názory žurnalistu (vysielateľa), pokiaľ ide o techniku spravodajstva, akúmajú žurnalisti (vysielatelia) používať. Sťažovateľka je toho názoru, že skutočnosť, komuposkytne priestor na vyjadrenie, jednoznačne súvisí s technikou, a teda formou spracovaniapríspevku,   pričom   táto   je   v   zmysle   už   uvedeného   ustanovenia   dohovoru   a konštantnejjudikatúry   ESĽP   chránená   právom   na   slobodu   prejavu,   pričom   akékoľvek   ukladaniepovinnosti vysielateľovi alebo ukladanie sankcií za neposkytnutie priestoru na vyjadreniezo strany sťažovateľky je zakázanou cenzúrou a neoprávneným zásahom do slobody prejavusťažovateľky,   ktoré   nie   je   možné   považovať   za   opatrenie   nevyhnutné   v demokratickejspoločnosti. Sťažovateľka na základe už uvedeného zastáva názor, že orgány verejnej mocijej neoprávnene ukladali spôsob, resp. formu, akým mala a akým v budúcnosti má spracovaťpríspevok a komu má dať priestor na vyjadrenie, čím porušili zákaz cenzúry a zasiahli do jejpráva na slobodu prejavu. Judikatúra ESĽP, ale aj ústavného súdu či najvyššieho súdu jepodľa sťažovateľky napokon jednotná v tom, že nevyhnutnosť zásahu do práva na sloboduprejavu v demokratickej spoločnosti nie je daná tam, kde legitímny cieľ možno dosiahnuťiným spôsobom. V tejto súvislosti si sťažovateľka dovoľuje uviesť, že zákon o vysielaníupravuje inštitúty práva na opravu alebo práva na odpoveď, ktorých jednoznačným účelomje v prípadoch, keď dotknutá strana považuje určité tvrdenia za nepravdivé alebo skreslené,zjednať nápravu takýchto tvrdení. Sťažovateľka je toho názoru, že samotný právny poriadokumožňuje korekciu odvysielaných informácií, a z tohto dôvodu zásah orgánov verejnej mocinemôže spĺňať požiadavku nevyhnutnosti v demokratickej spoločnosti.

11.   K   zásahu   do   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   sťažovateľka   uviedla,   že„objektívnosť a nestrannosť“ určitej informácie orgány verejnej moci nemôžu a hlavne niesú spôsobilé posúdiť len z odvysielaného príspevku, keďže tento tvorí len „finálny produkt“získavania a šírenia informácií, a v zásade nemôže podať úplnú a presnú informáciu o jehoobjektívnosti a nestrannosti. Orgány verejnej moci boli v zmysle judikatúry ESĽP dokoncapovinné skúmať, či pre informácie uvedené v samotnom príspevku existoval dostatočnepresný   a   spoľahlivý   skutkový   základ   zistený   samotným   spracovateľom   (redaktorom)príspevku.   V   zmysle   judikatúry   ESĽP   nie   je   podľa   sťažovateľky   jej   povinnosťou   akovysielateľa, aby zabezpečila, že odvysielaný príspevok budú všetci recipienti vnímať akoobjektívny   a   nestranný,   resp.   aby   príspevok   ako   objektívny   a   nestranný   pôsobil,   alepovinnosťou   sťažovateľky a jej   zamestnancov   je,   aby   konali   v   dobrej   viere   a   poskytlispoľahlivé a presné informácie v súlade s novinárskou etikou. Zjednodušene povedané,povinnosťou   orgánov   verejnej   moci   je   skúmať,   či   sťažovateľka   zabezpečila   objektivitua nestrannosť informácií na „vstupe“, a nie na „výstupe“, keďže objektivita a nestrannosťinformácií na „výstupe“ bude vždy subjektívna a bude závisieť od množstva unikátnychfaktorov na strane každého jedného recipienta informácie. V zmysle judikatúry ESĽP, ktoráv   danom   prípade   predstavuje   záväzný   výklad   predmetného   ustanovenia   dohovoru,   jeporušením práva na spravodlivé súdne konanie sťažovateľky, ak orgán verejnej moci svedkanepredvolá, a zároveň toto predvolanie bolo nevyhnutné na zistenie pravdy a vypočutiesvedka bolo na ujmu práv obhajoby. Sťažovateľka uvádza, že orgány verejnej moci napriekjej výslovnému a odôvodnenému návrhu nevykonali navrhovaný dôkaz – výsluch svedka(redaktora), ktorý samotný príspevok spracoval, z ktorého by bolo jednoznačne možné zistiťpravdu. Sťažovateľka tvrdí, že až posúdenie miery „objektivity“ redaktora (svedka) pri zbereinformácií spolu s odvysielaným príspevkom mohlo jednoznačne a legitímne zodpovedaťotázku,   či   odvysielaný   príspevok   bol   objektívny   a   nestranný,   pričom   nevykonanienavrhnutého dôkazu vo výraznej miere znemožnilo právo obhajoby v konaní a porušiloprávo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie.

12. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že jej práva zaručenéčl. 26 ods. 1, 2, 3 a 4 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 a 3 a čl. 10 ods. 1 a 2dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžo 33/2012 z 1. augusta 2012 (pôvodne ajrozsudkom krajského súdu č. k. 2 S 80/2011-24 zo 16. mája 2012 a rozhodnutím rady prevysielanie č. RL/17/2011 z 1. marca 2011 v správnom konaní vedenom pod sp. zn. 378-PLO/O-5916/20; v tejto časti sťažnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietoluznesením   z 18.   júna   2014,   pozn.) boli   porušené.   Ďalej,   aby   ústavný   súd   napadnutérozhodnutia zrušil vo všetkých ich výrokoch, aby vyslovil, že najvyšší súd (pôvodne spolus krajským súdom a radou pre vysielanie spoločne a nerozdielne, pozn.) je povinný uhradiťsťažovateľke   spravodlivé   zadosťučinenie   vo   výške   5 000 €   v lehote   dvoch   mesiacov   odprávoplatnosti nálezu, a aby vyslovil, že najvyšší súd (pôvodne spolu s krajským súdoma radou pre vysielanie spoločne a nerozdielne, pozn.) je povinný uhradiť sťažovateľke trovyprávneho zastúpenia na účet jej právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnostinálezu.

II.

Vyjadrenie najvyššieho súdu

13.   Na   výzvu   ústavného   súdu   sa   k sťažnosti   vyjadril   najvyšší   súd   podanímdoručeným ústavnému súdu 9. októbra 2014.

14.   Najvyšší   súd   vo   svojom   vyjadrení   uviedol,   že   je   toho   názoru,   že   ideo sofistikovaným   spôsobom   vykonštruovanú   sťažnosť,   v   ktorej   sa   opomína   základnáskutočnosť, že upozornenie na porušenie zákona vydávané v zmysle § 64 ods. 1 písm. a)zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z.o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov nie je sankciou v materiálnom zmysle,pretože nepredstavuje pre vysielateľa materiálnu ujmu ani nemateriálnu ujmu, a nie je anivykonateľným rozhodnutím proti vysielateľovi.

15.   Najvyšší   súd   ďalej   uvádza,   že   napadnutým   rozhodnutím   rada   pre   vysielanieuložila sťažovateľke ako vysielateľovi sankciu vo forme upozornenia na porušenie zákona.Napriek   tomu,   že   zákon   o   vysielaní   toto   opatrenie   vysielateľa   formálne   označuje   akosankciu, chýba podľa najvyššieho súdu v tomto prípade materiálny znak sankcie – ujma,ktorú spôsobuje v právnej sfére sťažovateľky. Toto opatrenie nespôsobuje podľa najvyššiehosúdu   vysielateľovi   žiadnu   materiálnu   ujmu   (napr.   v   podobe   zaplatenia   pokuty,   odňatialicencie a pod.), ale ani nemateriálnu ujmu. Takéto rozhodnutie sa nevykonáva. Uvedenúsankciu nie je podľa názoru najvyššieho súdu možné prirovnávať ani k pokarhaniu, pretožepokarhanie vo svojom sémantickom význame v sebe zahŕňa odsúdenie takéhoto konania.

16. Najvyšší súd ďalej uviedol, že zásadnou právnou otázkou v sťažovateľkinej vecibolo, akú právnu funkciu plní upozornenie na porušenie zákona. Zo systematického výkladu§ 64 ods. 1 písm. a) zákona o vysielaní spojení s § 64 ods. 2 prvou vetou zákona o vysielanípodľa   najvyššieho   súdu   vyplýva,   že   písomné   upozornenie   na   porušenie   zákona   jepodmienkou   na   uloženie   pokuty   pri   opakovanom   porušení   zákona.   V   rámci   tohtoopakovaného   porušenia   zákona   sa   vždy   skúma   existencia   porušenia   právnej   povinnostia upozornenie na porušenie zákona ani nevytvára prekážku rei iudicatae na preskúmanieporušenej povinnosti v rozhodnutí o pokute. Tieto vzťahy právnych predpisov nasvedčujútomu, že upozornenie na porušenie zákona má zabezpečiť včasnú transformáciu správnejúvahy rady pre vysielanie k vysielateľom v tom, čo rada pre vysielanie ako orgán dohľadunad vysielaním bude považovať za nezabezpečenie objektívnosti a nestrannosti v podobnýchprípadoch.   Tento   mechanizmus   je   podľa   presvedčenia   najvyššieho   súdu   nevyhnutný,pretože   zákonom   sa   nedá   vopred   definovať   objektívnosť   a   nestrannosť   programov.Objektívnosť a nestrannosť môže byť vyhodnotená iba spätne, a to správnou úvahou rady prevysielanie. Na vytváraní správnej úvahy rady pre vysielanie sa podľa vyjadrenia najvyššiehosúdu podieľajú jej jednotliví členovia. Najvyšší súd sa preto stotožnil s vyjadrením rady prevysielanie, že skutkom, ktorým dôjde k porušeniu § 16 ods. 3 písm. b) zákona o vysielaní, jeaž   odvysielanie   programu   ako   celku.   Rada   pre   vysielanie   na   takýto   skutok   vysielateľaupozorní a sankciu – pokutu – je možné uložiť až potom, keď je vysielateľ upozornený naporušenie zákona.

17. V závere svojho vyjadrenia najvyšší súd uzavrel, že pokiaľ ide o vec samu,zastáva   názor,   že   procesný   postup   rady   pre   vysielanie   bol   správny.   Nestrannosťa objektívnosť   spravodajských   programov   je   zabezpečovaná   ustálenou   praxou   rady   prevysielanie, ktorá dbá na dodržiavanie pravidla, aby bola vždy daná možnosť vyjadriť sadotknutej   osobe   a   druhej   strane.   Nedodržanie   tohto   postupu   podľa   najvyššieho   súduznamená, že divák ako prijímateľ informácie nemá stanovisko dotknutej osoby. Ide pritomo právnu   zásadu   objektívnosti   označovanú   aj   ako „audiatur   et   altera   pars“ (nech   jevypočutá aj druhá strana). V danom prípade nebolo podľa najvyššieho súdu vysielateľovivytknuté ani bránené, aby slobodne formuloval obsah príspevku, ale aby dal priestor navyjadrenie   i   druhej,   dotknutej   strane.   Ide   pritom   o   vitálnu   zásadu   objektívnosti,   ktorejnarušenie môže byť v budúcnosti vysielateľmi zneužité. Najvyšší súd rozhodnutie rady prevysielanie považuje za súladné so zákonom, všeobecnými právnymi zásadami, s ústavoui s dohovorom.

Replika sťažovateľky

18.   Na   výzvu   ústavného   súdu   zaslala   sťažovateľka   vyjadrenie   k stanoviskunajvyššieho súdu doručené ústavnému súdu 29. októbra 2014.

19. V replike sťažovateľka predovšetkým uviedla, že závery najvyššieho súdu nie súpodľa jej názoru správne, keďže sankcia – upozornenie na porušenie zákona, na jednejstrane deklaruje skutočnosť, ktorá je podľa nej v rozpore s objektívnou skutočnosťou (tzn. žesťažovateľka   svojím   konaním   porušila   zákon),   čím   dochádza   k   porušeniu   v   sfére   právsťažovateľky, a na druhej strane má vplyv na majetkovú aj nemajetkovú sféru sťažovateľkyvo   vzťahu   k budúcemu   uplatňovaniu jej   práva   na slobodu prejavu, keďže je   spôsobiláprivodiť   tzv. „chilling   effect“, tzn.   odradiť   sťažovateľku   ako   nositeľku   privilegovanéhopostavenia vo sfére získavania a šírenia informácií od plnenia svojho základného poslania,ktorým   je   byť   tzv.   „strážnym   psom   demokracie“.   Akákoľvek   hrozba   sankcie,   či   užmateriálnej, alebo nemateriálnej (aj upozornenia na porušovanie zákona), je hrozbou, ktorásťažovateľku odrádza od šírenia informácií verejného záujmu, ktoré sa v prerokúvanej vecitýkali politických otázok.

20. Sťažovateľka ďalej uviedla, že udeľovanie sankcií zo strany rady pre vysielanie jeverejne dostupnou a vyhľadávanou informáciou zo strany laickej aj odbornej verejnosti,ktorá je preberaná viacerými mienkotvornými médiami. Informovanie verejnosti o tom, žesťažovateľka sa svojím konaním dopustila porušenia zákona (hoci táto skutočnosť je podľasťažovateľky v rozpore s objektívnym stavom), má negatívny vplyv na jej povesť a dobrémeno   v   očiach   verejnosti.   Verejnosť,   ktorá   je   konfrontovaná   s   rozhodnutím   rady   prevysielanie voči sťažovateľke, má podľa sťažovateľky prirodzenú tendenciu strácať dôveruv kvalitu ňou poskytovaných spravodajských informácií, čo v konečnom dôsledku môžeznamenať   úplnú   stratu   sledovanosti   jej   spravodajských   programov.   Podľa   sťažovateľkysamotná konštatácia skutočnosti (a nie výška sankcie), že ňou šírená informácia nie jeobjektívna   a   nestranná,   znižuje   dôveryhodnosť   sťažovateľkou   poskytovaných   informáciía spravodajských   programov   ako   takých,   čo   v   konečnom   dôsledku   môže   znamenaťodradenie diváka od spravodajstva sťažovateľky ako takého.

21. Na záver sťažovateľka uvádza, že v demokratickej spoločnosti má byť objektivitaa   nestrannosť   určitej   informácie   ponechaná   na   úvahu   samotnému   recipientovi,   pričomúlohou štátu nie je cenzurovať a korigovať konkrétne informácie pre recipienta, ale vytváraťpodmienky na to, aby existovala pluralita informácií, na základe ktorých si recipient vievyhodnotiť,   či   určitá   informácia   bola   alebo   nebola   objektívna.   Nie   je   úlohou   štátu„rozmýšľať za   ľudí“ a určovať, ktorá   informácia   je objektívna   a ktorá   nie. Požiadavkunajvyššieho súdu poskytnúť priestor na vyjadrenie dotknutej osobe nie je podľa sťažovateľkymožné absolutizovať, pretože táto nie je v záujme šírenia informácií verejného záujmusplniteľná.   Podľa   sťažovateľky   je   nesplniteľnou   požiadavkou   pre   masmédiá   napr.   naSlovensku, aby poskytovali priestor na vyjadrenie dotknutým osobám k témam verejnéhozáujmu, ktoré sa odohrali v zahraniční, keďže z povahy veci vyplýva, že masmédiá takétoinformácie v zásade získavajú sprostredkovane od mediálnych agentúr, pretože nedisponujúprostriedkami ani ľudskými zdrojmi na to, aby ku každej téme verejného záujmu zabezpečiliredaktora, ktorý by zabezpečoval bezprostredné stanovisko všetkých dotknutých strán. Tátoúloha   je   podľa   názoru   sťažovateľky   však,   prirodzene,   nesplniteľná,   pretože   požiadavkaposkytovania aktuálnych informácií v relatívne krátkom čase od momentu odohratia saudalosti   verejného   záujmu   prevyšuje   nad   požiadavkou   celoplošného   pokrytia   témyverejného záujmu zo všetkých uhlov pohľadu. Objektívnosť a nestrannosť v tomto zmyslepodľa   presvedčenia   sťažovateľky   neznamená   poňatie   témy   z   každého   uhla   pohľadu   aoslovenie každej osoby, ktorej sa informácia verejného záujmu týka, ale naopak, znamenápožiadavku   na   novinára,   aby   pri   spracovaní   informácie   verejného   záujmu   zhromaždilinformácie, ktoré vytvoria dostatočný skutkový základ na to, aby odvysielaná reportáž akovýsledný produkt zberu informácií vychádzala z objektívnych a nestranných informácií.

III.

22.   Najvyšší   súd   napadnutým   rozhodnutím   potvrdil   odvolaním   napadnutérozhodnutie krajského súdu.

23.   V   odôvodnení   napadnutého   rozhodnutia   najvyšší   súd   uviedol: «Spor   medzi účastníkmi konania spočíva v tom, či odvysielaná správa v rámci spravodajského programu bola   objektívna   a   nestranná,   teda   či   vysielateľ   zabezpečil   povinnosť   vyplývajúcu   mu z ustanovenia   §   16   ods.   3   písm.   b/   zákona   č.   308/2000   Z.   z.  ...   Pojmy   objektívnosť a nestrannosť sú pružnými právnymi pojmami, ktoré nie je možné presne právne definovať, ich obsah sa môže meniť, býva podmienený okolnosťami prípadu, na ktorý sa aplikuje právna norma. Žalovaný ich interpretoval v napadnutom rozhodnutí - upozornením na porušenie zákona. Žalovaný podľa § 64 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z. má povinnosť   upozorniť   vysielateľa   na   porušenie   zákona.   Upozornenie   je   sankciou preventívneho   charakteru   a   je   predpokladom   uloženia   pokuty   za   druhovo   zhodné protiprávne správanie vysielateľa vytýkané v upozornení, keďže konanie ktorým je možné porušiť povinnosť stanovenú v § 16 ods. 3 písm. b/ zákona č. 308/2000 Z. z. nie je explicitne uvedené v zákone ani len exemplifikatívnym výpočtom. Preto žalovaný musí v upozornení identifikovať, akým konaním vysielateľa došlo k porušeniu povinnosti, čím je vysielateľ oboznámený   so   zakázaným   správaním.   Odvysielaná   správa   informovala   o   stiahnutí z kandidátky SNS. V rámci tejto správy redaktor sprostredkoval aj postoj k, keď uviedol, že „Podľa jej slov, je to pomsta za otvorenú kritiku. Tej vraj využíva SNS pre svoje záujmy, teda ako prostriedok na biznis.“ Uvedená   správa   tak   okrem   informovania   verejnosti   o   stiahnutí z kandidátky SNS obsahovala aj jej kritický postoj k. Keďže príspevok neobsahoval žiadnu zmienku o tom, či bol poskytnutý priestor aj na vyjadrenie sa k uvedenému názoru,   vysielateľ   tak   nezabezpečil   objektívnosť   a   nestrannosť spravodajského príspevku. V tomto prípade nie je dôležité akým spôsobom boli informácie získané, iba to, čo bolo odvysielané, teda to čo recipient videl resp. počul. Ak by sa aj odmietol vyjadriť, bolo povinnosťou vysielateľa túto skutočnosť v rámci odvysielaného príspevku   uviesť.   Rozhodujúcou   skutočnosťou   je,   že   príspevok   bol   odvysielaný   v   rámci spravodajskej relácie, ktorých účelom je informovať o vecných faktoch a údajoch, a preto je oprávnená zákonná požiadavka vyplývajúca z § 16 ods. 3 písm. b/ zákona č. 308/2000 Z. z., aby spravodajské programy boli objektívne a nestranné a hodnotiace komentáre musia byť oddelené od informácií spravodajského charakteru.»

Verejné pojednávanie

24. Sťažovateľka vo svojom prípise z 24. októbra 2014 trvala na ústnom pojednávanív   danej   veci,   ktoré   bolo   nariadené   na   18.   december   2014,   avšak   účastníci   sa   napojednávanie   nedostavili,   preto   ústavný   súd   stručne   oboznámil   verejnosť   s podstatnoučasťou sťažnosti a spisu a po porade verejne vyhlásil vo veci nález tak, ako to je uvedené vovýroku tohto rozhodnutia, pričom svoje rozhodnutie stručne odôvodnil.

IV.

25. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

26. Predmetom konania pred ústavným súdom je sťažnosť a s ňou spojené námietkysťažovateľky,   v zmysle   ktorých   najvyšší   súd   napadnutým   rozhodnutím   podľa   právnehonázoru sťažovateľky porušil jej základné právo na slobodu prejavu, právo na spravodlivýsúdny   proces,   základné   právo   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu,   t.   j.   práva   garantovanéústavou a dohovorom.

27. Sťažovateľka, ktorá pôsobí na mediálnom trhu v rámci Slovenskej republiky akovysielateľ v zmysle zákona o vysielaní, a teda ako médium plní – podľa jej slov – úlohu„strážneho psa“ demokracie, predovšetkým dôvodí, že (i) prijatím napadnutého rozhodnutianajvyššieho súdu (ako aj skôr vydaných rozhodnutí orgánov verejnej moci v jej veci) došlok zásahu   do   jej   práva   na   slobodu   prejavu   a   orgány   verejnej   moci   nijakým   spôsobomnepreukázali a ani neodôvodnili oprávnenosť tohto zásahu do slobody prejavu, keďže sanezaoberali   hodnotením   kritérií   zákonnosti,   legitimity   a proporcionality   zásahu,   pričompodľa sťažovateľky požiadavka zákonnosti zásahu nebola v prerokovávanej veci splnená,na obmedzovanie   slobody   prejavu   vytvorením   požiadavky   objektívnosti   a   nestrannostineexistoval   legitímny   cieľ   a nemožno   do   slobody   prejavu   zasahovať   iba   na   základeskutočnosti,   že   časť   verejnosti   a   orgánov   verejnej   moci   s   obsahom   alebo   formouprejavených myšlienok alebo informácií nesúhlasí, má odlišný názor alebo je ňou šokovanáči obťažovaná, pokiaľ zároveň nie je splnená podmienka existencie naliehavej spoločenskejpotreby   na   obmedzení   takejto   slobody   prejavu.   Sťažovateľka   ďalej   napadnutémurozhodnutiu najvyššieho súdu vytkla, že ním došlo (ii) k zásahu do práva na spravodlivésúdne konanie, keďže najvyšší súd nezohľadnil všetky skutočnosti, ktorých zohľadnenie jenevyhnutné pre posúdenie, či odvysielaný príspevok bol objektívny a nestranný, pričomnavyše podľa sťažovateľky najvyšší súd pri vyžadovaní objektívnosti a plurality vysielanianezohľadnil skutočnosť, že povinnosťou orgánov verejnej moci je skúmať, či sťažovateľkazabezpečila objektivitu a nestrannosť informácií na „vstupe“, a nie na „výstupe“, keďžeobjektivita a nestrannosť informácií na „výstupe“ bude vždy subjektívna a bude závisieť odmnožstva   unikátnych   faktorov   na   strane   každého   jedného   recipienta   informácie.Sťažovateľka (iii) poukázala v súvislosti s právom na slobodu prejavu na judikatúru ESĽPa s prihliadnutím   na   túto   judikatúru   doplnila,   že   (iv)   orgány   verejnej   moci   Slovenskejrepubliky jej neoprávnene ukladali spôsob, resp. formu, akým mala a akým v budúcnosti máspracovať príspevok a komu má dať priestor na vyjadrenie, čím porušili zákaz cenzúrya zasiahli do jej práva na slobodu prejavu.

28.   Uvedené   ťažiskové   argumenty   sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   dopĺňapoukázaním   na   parciálne   atribúty   práva   na   slobodu   prejavu   a podáva   vlastný   výklada právny náhľad na jej pôsobenie ako vysielateľa na mediálnom trhu, jej úlohy a priestor,ktorý   jej   ústavou   garantované   právo   na   slobodu   prejavu   poskytuje.   Tieto   úvahy   staviasťažovateľka do kontradikcie so závermi najvyššieho súdu prezentovanými v napadnutomrozhodnutí.

29.   Úlohou   ústavného   súdu   je   primárne   posúdiť,   či   napadnutým   rozhodnutímnajvyššieho súdu došlo k zásahu do ústavou a dohovorom garantovaných práv sťažovateľky,či bol tento zásah ústavne odôvodnený a udržateľný alebo naopak, svojvoľný a ústavneneudržateľný,   a to   všetko   pri   zohľadnení   postavenia   a úloh   sťažovateľky,   ktoré   akovysielateľ   a médium   v podmienkach   slobodného   trhu,   slobodnej   spoločnostia demokratického právneho štátu (garantujúceho právo na slobodu prejavu a jeho nerušenývýkon) plní, a s tým spojenej miery diskrécie štátu (orgánov verejnej moci) v zasahovaní (ajna základe zákona o vysielaní) do nerušeného plnenia úloh médií v slobodnej spoločnosti.

K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 26 ods. 4 ústavy a čl. 10 ods. 2 dohovoru

30. Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.Podľa čl. 26 ods. 2 ústavy každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom,tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovaťidey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemukonaniu.   Podnikanie   v   odbore   rozhlasu   a   televízie   sa   môže   viazať   na   povolenie   štátu.Podmienky ustanoví zákon.

Podľa čl. 26 ods. 4 ústavy slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informáciemožno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné naochranu   práv a slobôd   iných, bezpečnosť   štátu, verejného   poriadku,   ochranu   verejnéhozdravia a mravnosti.

Podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňaslobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovaniaštátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovaliudeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.

Podľa   čl.   10   ods.   2   dohovoru   výkon   slobôd   podľa   odseku   1,   pretože   zahŕňapovinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniamalebo sankciám, ktoré stanovuje zákon, a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti vzáujme   národnej   bezpečnosti,   územnej   celistvosti   alebo   verejnej   bezpečnosti,   napredchádzanie   nepokojom   alebo   zločinnosti,   ochranu   zdravia   alebo   morálky,   ochranupovesti alebo práv iných, zabránenia úniku dôverných informácií alebo zachovania autoritya nestrannosti súdnej moci.

K slobode prejavu a právu na informácie

31. Slobodu prejavu (ktorá zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovaťinformácie alebo myšlienky) je potrebné považovať za konštitutívny znak demokratickejpluralitnej spoločnosti a za jednu zo základných podmienok na jej   chod a individuálnu(seba)realizáciu jednotlivca.

32.   Sloboda   prejavu   patrí   do   vlastnej   sféry   ľudskej   slobody,   ktorá   je   spätápredovšetkým s   vnútornou   oblasťou   vedomia   a zahŕňa   atribúty   tejto   ľudskej   slobody,ku ktorým   patrí   sloboda   svedomia,   sloboda   myslenia   a sloboda   zastávať, šíriť   a prijímaťnázory na všetky otázky spojené so životom spoločnosti. Sloboda prejavu je praktickyneoddeliteľná   od   slobody   myslenia.   Nijaká   spoločnosť,   v ktorej   nie   sú   tieto   slobodyrešpektované, nie je slobodná, nech už má vláda tejto spoločnosti (štátu) akúkoľvek formu(porov. Mill, John Stuart. On Liberty. Third Edition. London: Longman, Green, Longman,Roberts & Green, 1864, pp. 26 – 27). Každý človek má nespochybniteľné právo verejneproklamovať svoj názor, pričom zakázať verejne vyjadrovať názory znamená zničiť sloboduprejavu (porov. Blackstone, W. Commentaries on the Laws of England. Book the Fourth.The Fourth Edition. Oxford: Clarendon Press, 1770, pp. 151 – 152)

33. Tento imperatív vlastný modernej konštitucionalistike a ústavám demokratickýchprávnych   štátov   je   akcentovaný   v priestore   modernej   Európy   predovšetkým   súdnymiorgánmi ochrany ľudských práv a základných slobôd, ako je ESĽP a ústavné súdy štátovEurópy.

34. Európsky súd pre ľudské práva považuje v zmysle svojej ustálenej judikatúryk čl.   10   dohovoru   slobodu   prejavu   za   jeden   z esenciálnych   základov   demokratickejspoločnosti a jednu zo základných podmienok jej progresu a rozvoja každého jednotlivca[porov. Handyside v. Veľká Británia, č. 5493/72, plenárny rozsudok ESĽP zo 7. 12. 1976,bod 49; rovnaké závery porov. aj v Observer and Guardian v. Veľká Británia, č. 13585/88,plenárny rozsudok ESĽP z 26. 11. 1991; bod 59; Oberschlick v. Rakúsko, č. 11662/85,plenárny rozsudok ESĽP z 23. 5. 1991, bod 57; Nilsen and Johnsen v. Nórsko, č. 23118/93,rozsudok Veľkej komory ESĽP z 25. 11. 1999, bod 43; z novšej judikatúry Rádio Twistv. Slovenská republika, č. 62202/00, rozsudok ESĽP z 19. 12. 2006, bod 47; Axel Springerv. Nemecko, 39954/08, rozsudok Veľkej komory ESĽP zo 7. 2. 2012, bod 78; CentroEuropa 7 S.R.L. and Di Stefano v. Taliansko, č. 38433/09, rozsudok Veľkej komory ESĽPzo 7. 6. 2012, bod 131; Ringier Axel Springer Slovensko v. Slovenská republika (č. 2),č. 21666/09, rozsudok ESĽP zo 7. 1. 2014, bod 48 a ďalšie].

35.   Podľa   Spolkového   ústavného   súdu   (Bundesverfassungsgericht)   Spolkovejrepubliky Nemecko je sloboda prejavu priamym vyjadrením ľudskej osobnosti, je jednýmz najušľachtilejších ľudských práv vôbec. Pre slobodný demokratický systém vlády je podľaSpolkového ústavného súdu Nemecka sloboda prejavu jeho konštitutívnym prvkom, keďžeumožňuje   konštantnú   intelektuálnu   rozpravu,   súboj   názorov,   ktorý   je   tomuto   systémuvlastný. V istom zmysle je sloboda prejavu základným pilierom slobody ako takej (porov.rozhodnutia Spolkového ústavného súdu Nemecka sp. zn. 1 BvR 400/51 z 15. 1. 1958,bod 31; sp. zn. 1 BvR 131/96 z 24. 3. 1998, bod 27; sp. zn. 2 BvR 2219/01 z 15. 12. 2004,bod 15).

36.   Ústavný   súd   Českej   republiky   rovnako   považuje   slobodu   prejavu   za   jednuz najdôležitejších hodnôt každej demokratickej spoločnosti a opakovane trvá na tom, žekaždý názor, stanovisko, kritika je v zásade prípustnou záležitosťou. Podľa Ústavného súduČeskej republiky v podmienkach liberálnej demokracie je každému dovolené vyjadrovať sak veciam   verejným,   ktoré   môžu   byť   verejne   posudzované.   Ide   o výraz   demokratickéhoprincípu, o výraz participácie občianskej spoločnosti na veciach verejných (porov. nálezÚstavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 823/11 zo 6. marca 2012, body 19 a 21;taktiež porov. nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 357/96 z 10. decembra1997).

37.   Ústavnému   súdu   sa   opakovane   dostalo   príležitosti   prispieť   k   ústavnoprávnejrozprave o slobode prejavu. V jednom zo svojich rozhodnutí extenzívnejšie pojednávajúcicho ochrane slobody prejavu, v náleze sp. zn. II. ÚS 326/09 zo 4. marca 2010, deklaroval, žesloboda prejavu je nevyhnutná pre demokraciu a pre tvorbu slobodnej verejnej mienkyv otvorenej   spoločnosti,   je   základným   pilierom   demokratickej   spoločnosti,   v   ktorej   jekaždému dovolené vyjadrovať sa k verejným veciam a vynášať o nich hodnotové súdy,pričom aj pri kritike platí z princípu demokracie vyplývajúca ústavná prezumpcia, že ideo kritiku dovolenú (porov. II. ÚS 326/09, bod 39). Ústavný súd následne v náleze sp. zn.III. ÚS 385/2012 z 21. januára 2014 aj v duchu judikatúry ESĽP (najmä už uvedenéhorozsudku ESĽP vo veci Handyside v. Veľká Británia, bod 49) doplnil, že sloboda prejavu vovšetkých   štátoch   vybudovaných   na   demokratických   princípoch   predstavuje   jedenzo základných pilierov demokracie a uplatňuje sa nielen voči informáciám a myšlienkam,ktoré sú prijímané priaznivo, resp. sú pokladané za neškodné či neutrálne, ale aj voči tým,ktoré   urážajú,   šokujú   alebo   znepokojujú   štát   alebo   časť   obyvateľstva,   čo   je   danépožiadavkami   pluralizmu,   znášanlivosti   a   otvorenosti,   bez   ktorých   nemožno   hovoriťo demokratickej spoločnosti.

38. Obmedzenie slobody prejavu je v demokratickej spoločnosti výnimkou, ktorú jenavyše potrebné interpretovať reštriktívne a je možné ju ospravedlniť iba kvalifikovanýmiokolnosťami. Predložená interpretácia obmedzenia slobody prejavu primárne zakazuje tzv.predchádzajúce   obmedzenie   (doktrína   „no   previous   restraint“),   typicky   cenzúru   (porov.čl. 26 ods. 3 ústavy), resp. dovoľuje obmedziť slobodu prejavu v prípadoch, ak ide o prejavjasne a bezprostredne vytvárajúci podstatné ohrozenie [doktrína „clear and present danger“;k tomu porov. široko citované stanovisko legendárneho sudcu O. W. Holmesa Jr., ktoré sastalo   základom   rozhodnutia   Najvyššieho   súdu   Spojených   štátov   Amerických   vo   veciSchenck   v.   United   States   249   U.S.   47   (1919)   z 3.   marca   1919,   bod   50]   určitéhokvalifikovaného vyššieho záujmu.

39.   Moderným   jazykom   ústavy   a dohovoru   povedané,   slobodu   prejavu   možnoobmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranupráv   a   slobôd   iných   alebo   na   ochranu   určitého   kvalifikovaného   verejného   záujmu.Limitačná   klauzula   inkorporovaná   v   čl.   26   ods.   4   ústavy   a čl.   10   ods.   2   dohovoru(už citované) explicitne uvádza dôvody takéhoto obmedzenia, pričom takéto obmedzeniemusí   byť   stále   v   súlade   s   demokratickým   charakterom   spoločnosti   („nevyhnutnév demokratickej spoločnosti“). V tejto súvislosti je potrebné a korektné odkázať aj na čl. 31ústavy.

40. Článok 26 ods. 4 ústavy a čl. 10 ods. 2 dohovoru nedávajú štátu neobmedzenýpriestor   na   uváženie   („margin   of   appreciation“)   v určení,   v prospech   akého   štátomproklamovaného verejného záujmu štát obmedzí slobodu prejavu. Takéto uváženie štátu ideruka   v ruke   s dohľadom   nad   ním   prostredníctvom   súdnych   orgánov   –   ústavného   súdua ESĽP. Tento dohľad zahŕňa otázku, či bolo uvedené obmedzenie slobody prejavu legálne,legitímne a nevyhnutné, pričom dohľad pokrýva tak oblasť legislatívy, ako aj jej aplikáciuv praxi predovšetkým prostredníctvom súdov [porov. už uvedený rozsudok ESĽP vo veciHandyside   v.   Veľká   Británia,   bod   49;   ale   aj   Sunday   Times   v.   Veľká   Británia   (č.   1),č. 6538/74, plenárny rozsudok ESĽP z 26. 4. 1979, bod 59; Tele 1 Privatfernseh v. Rakúsko,č.   32240/96,   rozsudok   ESĽP   z 21.   9.   2000,   bod   34;   Mouvement   Raëlien   Suissev. Švajčiarsko, č. 16354/06, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 13. 7. 2012, body 59 – 60].

41. Dôvodom obmedzenia slobody prejavu môže byť o. i. ochrana práv iných, teda ajzákladné právo na česť podľa čl. 19 ods. 1 ústavy, resp. čl. 16 ods. 1 ústavy konkretizované§ 11 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalejlen   „Občiansky   zákonník“).   Na   úrovni   zákona   chráni   teda   ustanovenie   §   11   a   nasl.Občianskeho zákonníka osobnosť súkromných osôb pred neoprávnenými zásahmi zo stranyiných súkromných osôb alebo štátu. Takýmto zásahom do osobnostných práv môže byť ajzverejnenie nepravdivých a poškodzujúcich údajov o určitej osobe. Teória a súdna praxpreto rozlišuje medzi skutkovými tvrdeniami, u ktorých možno zisťovať ich pravdivosť,a hodnotovými   súdmi.   V týchto   prípadoch   kolízie   medzi   slobodou   prejavu   a ochranouosobnosti   ústavný   súd   skúma   v prípade   obmedzenia   slobody   prejavu   v záujme   ochranyosobnosti, (i) či druh predmetného prejavu je chránený v zmysle čl. 26 ústavy, (ii) či došlok zásahu do slobody prejavu, (iii) či uvedený zásah mal zákonný základ, (iv) a následneskúma samotné výroky perspektívou odpovedí na otázky „kto, o kom, čo, kde, kedy a ako“hovorí, pričom na základe odpovedí na dané otázky možno zistiť, či zásah do slobodyprejavu bol proporcionálny vo vzťahu k ochrane osobnosti. Je potrebné však upozorniť, žetento dôležitý, avšak nie vždy jednoznačný nástroj, je len jednou z pomôcok najmä priskúmaní difamácie a slobody prejavu.

42. V prípade sťažovateľky a prerokovávaného prípadu však nie je možné hic et nunca bez ďalšieho aplikovať uvedený test, keďže predmetom sporu pred všeobecnými súdminebol spor vyplývajúci z horizontálneho súkromnoprávneho vzťahu, resp. kolízia ústavnýchpráv   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb   (typicky   sloboda   prejavu   c/a   ochranaosobnosti), ale vertikálny vzťah štát – súkromnoprávny subjekt (právnická osoba), kde malopodľa námietok sťažovateľky dôjsť k zásahu do slobody prejavu zo strany štátu (rady prevysielanie)   v   záujme   štátom   zabezpečovanej   ochrany   domnelého   ústavného   právaspoločnosti (verejnosti/občanov) na objektívne a nestranné informácie. V prvom rade jepreto potrebné ustáliť charakter interakcie sťažovateľky a jej práva na slobodu prejavu najednej strane a štátu reprezentovaného radou pre vysielanie na strane druhej, a taktiež ustáliťobsah   pojmu   „právo   verejnosti   na   objektívne   a nestranné   informácie“,   ktorý   podľanajvyššieho súdu (ako aj rady pre vysielanie) vyplýva z ústavy, pričom na zákonnej úrovnijeho ochranu indikuje v § 16 ods. 3 písm. b) zákona o vysielaní a v s tým spojených úlohácha právomociach (v oblasti ukladania sankcií) rady pre vysielanie.

K úlohám médií v slobodnej spoločnosti v spojení so slobodu prejavu

43. V podmienkach demokratickej, slobodnej a modernej informačnej spoločnosti jedôležitosť médií nespochybniteľná. Sú to práve médiá, kde prebieha najzásadnejšia debatao verejných   záležitostiach.   Slovami   Ústavného   súdu   Českej   republiky,   médiá   hrajúnezastupiteľnú   úlohu   pri   informovaní   spoločnosti   vo   veciach   verejného   záujmu,sprostredkovávajú spoločnosti informácie o aktuálnom dianí, o tendenciách uplatňujúcich sav živote   štátu   i spoločnosti,   umožňujú   udržiavať   verejnú   diskusiu,   v ktorej   dochádzak sprostredkovaniu rôznych názorov, a poskytujú tak jednotlivcom a rôznym spoločenskýmskupinám   príležitosť,   aby   prispievali   k utváraniu   všeobecného   názoru   (pozri   nálezÚstavného súdu Českej republiky sp. zn. IV. ÚS 23/05, bod 30). Médiá teda predstavujúrozhodujúci   faktor   v permanentnom   procese   tvorby   názorov   a tvorby   vôle   jednotlivcovi spoločenských skupín, ale aj politických inštitúcií (ibid.).

44.   Médiám   taktiež   prináleží   sloboda   prejavu.   Tá   sa   vzťahuje   predovšetkým   nasprostredkovávanie informácií, ako aj šírenie správ, myšlienok a názorov, ktoré sú nielenpozitívne či neutrálne, ale aj takých, ktoré nesú negatívnu konotáciu, urážajú, šokujú aleboznepokojujú   štát,   politické   elity   alebo   časť   obyvateľstva,   čo   je   dané   požiadavkamipluralizmu,   znášanlivosti,   otvorenosti   a permanentného   diskurzu,   bez   ktorých   nemožnohovoriť   o   demokratickej   slobodnej   spoločnosti.   Sloboda   prejavu   vo   vzťahu   k   médiámposkytuje ochranu nielen zvoleným témam, ktoré sú médiami komunikované, ale aj druhua spôsobu ich spracovania a šírenia.

45. Takto nastavené široké hranice slobody prejavu médií a vysielateľov sú prejavom(a   zároveň   základom) modernej demokratickej spoločnosti a majú   zásadný význam premožnosť charakterizovať štát ako demokratický a slobodný (uvedené závery porov. napr.v rozhodnutí   Ústavného   súdu   Slovinska   sp.   zn.   Up-2940/07   z 5.   2.   2009,   bod   7;v rozhodnutí Spolkového ústavného súdu Nemecka sp. zn. 1 BvR 2020/04 z 10. 12. 2010,bod 23).

46. Vo vzťahu k politickým a spoločenským témam, ako aj oblasti výkonu verejnejmoci a uskutočňovaniu reálnej politiky štátu médiá plnia úlohu sprostredkovateľa informáciía tzv.   „strážneho   psa/public   watchdog“   (porov.   medzi   mnohými   Barthold   v.   Nemecko,č. 8734/79, rozsudok ESĽP z 25. 3. 1985, bod 58; Lingers v. Rakúsko, č. 9815/82, plenárnyrozsudok ESĽP z 8. 7. 1986, bod 44; Financial Times Ltd and Others v. Veľká Británia,č. 821/03, rozsudok ESĽP z 15. 12. 2009, bod 59; Telegraaf Media Nederland LandelijkeMedia   B.V.   and   Others   v.   Holandsko,   č.   39315/06,   rozsudok   ESĽP   z 22.   11.   2012,bod 125).

Postavenie štátu vo vzťahu k médiám a ich slobode prejavu

47. Narastajúca úloha médií v oblasti mienkotvorby, ich zvyšujúci sa počet aj druh,rozvoj   moderných   informačných   a komunikačných   technológií,   ako   aj   rozvoj   novýchinformačných   systémov   a liberalizácia   prístupu   občanov   k   tzv.   „novým   médiám“   majúvplyv aj na úlohy štátu v mediálnej oblasti (porov. rozhodnutie Spolkového ústavného súduNemecka sp. zn. 1 BvR 670/91 z 26. 6. 2002, bod 55).

48. Primárnou úlohou (pozitívnym záväzkom) štátu je v tomto prípade prijať vhodnúlegislatívu za účelom zabezpečenia možnosti vstúpiť za splnenia zákonných podmienok namediálny   trh   novým   súkromnoprávnym   komerčným   subjektom   (vysielateľom,   médiáma pod., t. j. zabezpečiť pluralitu médií) a vytvoriť vhodný legislatívny rámec pre pôsobenietýchto   médií   (t.   j.   aj vysielateľov   a nových   médií)   na   mediálnom   trhu   (porov. mutatis mutandis citovaný   rozsudok   ESĽP   vo   veci   Centro   Europa   7   S.R.L.   and   Di   Stefanov. Taliansko, bod   134; Animal   Defenders   International v. Veľká   Británia,   č. 48876/08,rozsudok Veľkej komory ESĽP z 22. 4.. 2013, bod 101; k tomu všeobecne tiež čl. 55ústavy).

49.   Negatívny   výpočet   úloh   štátu   vo   vzťahu   k médiám   zahŕňa   predovšetkýmpovinnosť zdržať sa obmedzovania slobody prejavu a neodôvodnených zásahov do slobodyprejavu. Výnimku   tvorí, ako   už   ústavný   súd uviedol,   ústavná   licencia   pre obmedzenieslobody   prejavu,   v zmysle   ktorej   slobodu   prejavu   možno   obmedziť   zákonom,   ak   ideo opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných alebona ochranu určitého kvalifikovaného verejného záujmu (porov. čl. 26 ods. 4 ústavy a čl. 10ods. 2 dohovoru).

50.   Vo   vzťahu   k   vysielateľom   je   potrebné   poukázať   aj   na   čl.   26   ods.   2   ústavy,v zmysle ktorého podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenieštátu.   Štát   má   legitímne   ústavou   predpokladané   právo   legislatívne   upraviť   podmienkyvstupu   vysielateľov   na   mediálny   trh.   Vo   vzťahu   k   administratívnej   náročnosti   splneniazákonných podmienok vstupu vysielateľa na mediálny trh má štát pomerne širokú diskréciu.

51. Po splnení zákonných podmienok vstupu vysielateľa na mediálny trh (t. j. získanílicencie) má však štát už len veľmi obmedzené možnosti zasahovať do práv vysielateľaspojených   najmä   s nerušeným   výkonom   ústavného   práva   na slobode   prejavu.   V tomtosmere   má   štát   pozíciu   tzv.   „nočného   strážnika“   (night-watchman/nachtwächterstaat;k pojmu všeobecne porov. Berlin, I. Čtyři eseje o svobodě. Praha: Prostor, 1999, s. 225;Nozick, R. Anarchy, State, and Utopia. New York: Basic Books, 1974, 2013, pp. 25 – 27),ktorému ústavný poriadok dovoľuje zasiahnuť (obmedziť) do slobody prejavu vysielateľa(médií) iba výnimočne na základe ústavou a dohovorom predpokladaných kvalifikovanýchkritérií (čl. 26 ods. 4 ústavy a čl. 10 ods. 2 dohovoru).

52. Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí, ako aj orgány verejnej moci pred nímpovažujú § 16 ods. 3 písm. b) zákona o vysielaní za naplnenie ústavného predpokladuobmedzenia slobody prejavu vysielateľov. Podľa najvyššieho súdu sloboda prejavu je týmtozákonným   ustanovením,   ako   aj   s tým   súvisiacimi   právomocami   rady   pre   vysielanieobmedzovaná   v prospech   verejného   záujmu   na   objektívnom   a nestrannom   informovaní,ktorý vyplýva z ústavného práva jednotlivcov na prijímanie informácií.

Povinnosť vysielateľov zabezpečiť objektívnosť a nestrannosť programov

53. Podľa § 16 ods. 3 písm. b) zákona o vysielaní vysielateľ je povinný zabezpečiťobjektívnosť   a   nestrannosť   spravodajských   programov   a politicko-publicistickýchprogramov;   názory   a   hodnotiace   komentáre   musia   byť   oddelené   od   informáciíspravodajského charakteru.

54.   Pojmy   „objektívnosť“   a „nestrannosť“,   resp.   „pluralita“   v spojení   s právomkaždého na prijímanie informácií, resp. so slobodou prejavu, sú v modernej spoločnostištandardne späté s povinnosťami štátu, konkrétne (i) povinnosťou štátu objektívne (v zmysleoveriteľne a pravdivo) informovať o svojej   činnosti [v podmienkach právneho poriadkuSlovenskej republiky sa tento postulát premieta do čl. 26 ods. 5 a zákona č. 211/2000 Z. z. oslobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon oslobode   informácií)   v znení   neskorších   predpisov]   a   (ii)   povinnosťou   zabezpečiťprostredníctvom   prijatia   vhodnej   legislatívy   pluralitný   mediálny   trh   v zmysle   možnostipôsobenia   viacerých   vysielateľov   (médií)   na   mediálnom   trhu,   trh   duálny,   kde   okremverejnoprávneho vysielateľa pôsobia i súkromné komerčné subjekty.

55.   Zákon   o vysielaní   však   ukladá   povinnosť   „objektivity“   a „nestrannosti“   priinformovaní   nie   štátu   v rámci   jeho   pozitívneho   záväzku,   ale   vysielateľom   pôsobiacimna mediálnom   trhu   (povinnosť   zabezpečiť   objektívnosť   a nestrannosť   spravodajskýchprogramov a politicko-publicistických programov).

56. Uvedená koncepcia bola vlastná už zákonu č. 468/1991 Zb. o prevádzkovanírozhlasového   a televízneho   vysielania   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákonč. 468/1991 Zb.“), konkrétne podľa § 4 „prevádzkovatelia poskytujú objektívne a vyváženéinformácie   nevyhnutné   pre   slobodné   vytváranie   názorov“.   Uvedené   ustanovenie   bolokoncepčne doplnené § 9 zákona č. 468/1991 Zb., podľa ktorého „základným poslanímprevádzkovateľov   zo   zákona   je   slúžiť   verejnému   záujmu,   prispievať   k   utváraniudemokratickej spoločnosti a odrážať jej názorovú pluralitu najmä tým, že ich vysielanienesmie jednostranne prihliadať iba na jednotlivé názorové orientácie, na jedno náboženskévyznanie alebo svetonázor, na záujem jednej politickej strany, hnutia, skupiny alebo častispoločnosti“.

57.   Tak   v   zmysle   zákona   č.   468/1991   Zb.,   ako   aj   zákona   o vysielaní   pojem„objektívnosť“   a   „nestrannosť“   zostávajú   neurčitým   právnym   pojmom   a ich   význama spôsob aplikácie je potrebné ustáliť vždy vzhľadom na účel, ktorý v tej-ktorej spoločnostia dobe plnia, pričom je potrebné pamätať na ústavné garancie slobody prejavu.

58. Uvedené ustanovenia zákona č. 468/1991 Zb. bolo v čase ich prijímania potrebnévnímať   v súvislosti   s obdobím,   v ktorom   boli   zákonodarcom   prijímané.   V časetransformácie   Slovenskej   republiky   po   období   neslobody   bolo   legitímnym   verejnýmzáujmom (záujem na ochrane demokratického verejného poriadku, resp. jeho posilnenie),aby v čase neexistencie plurality médií a neexistencii elektronických médií ako takých, t. j.obmedzeného   až   nedostatočného   zdroja   informácií,   zákonodarca   vyžadoval   od   maléhopočtu vysielateľov pôsobiacich na mediálnom trhu (resp. jednej verejnoprávnej televíziea rozhlasu) zabezpečenie názorovej plurality vo vysielaní v zmysle prezentovania viacerýchuhlov pohľadu na jednu problematiku a snahu po dosiahnutí čo najväčšej možnej miereobjektivity sprostredkovávaných tém a udalostí v zmysle zaobstarania a zohľadňovania čonajväčšieho počtu zdrojov, z ktorých médium vychádza. Cieľom tejto zákonnej limitácievysielateľa bolo predchádzať propagandistickému, jednostrannému a hrubo skresľujúcemušíreniu (dez)informácií typických pre verejnoprávne médiá v čase neslobody, teda záujemna ochrane demokratického verejného poriadku, resp. jeho posilnenie.

59.   V dnešnej   dobe   plurality   médií,   participácie   tuzemských   i zahraničnýchsúkromnoprávnych médií na formovaní mediálneho trhu a sprostredkovávaní informácií,dobe   neobmedzených   zdrojov   informácií,   počnúc   tlačenými   a   elektronickými   médiami,internetovej   a mobilnej   siete,   nových   médií   a sociálnych   sietí,   a členstva   Slovenskejrepubliky   v Európskej   únii   uvedenú   zákonnú   požiadavku   na   objektívne   a nestrannéinformovanie   v   rámci   spravodajských   programov   a politicko-publicistických   programovzo strany   médií,   ktorej   účelom   pri   jej   zákonnom   upravení   bolo   podporiť   transformáciukrajiny   na   slobodnú   a demokratickú   spoločnosť   a predchádzať   manipulatívnemuinformovaniu verejnosti zo strany malého počtu médií (resp. jednej verejnoprávnej televíziea rozhlasu),   pri   absencii   iných   zdrojov   informácií,   nemožno   bez   ďalšieho   odôvodniťzáujmom   na   ochrane   demokratického   verejného   poriadku,   resp.   jeho   posilnenie   v týchintenciách, ako bolo uvedené v predchádzajúcom bode v súvislosti so zákonom č. 468/1991Zb. Ústavný súd je presvedčený, že poskytnutie priestoru pre odprezentovanie rôznorodýcha pluralitných   názorov,   myšlienok   a   ideí   prispieva   k rozvoju   spoločenského   diskurzu,ktorého dôležitosť pre slobodnú spoločnosť je nespochybniteľná. V tomto smere nemožnozákonnej   úprave   uprieť   jej ratio.   Navyše   televízne   vysielanie   patrí   medzi   vzácnelicencované druhy podnikania (pozri body 50 a 51), s čím súvisí jeho regulácia [„Mediální dělba mocí (dualizmus, trializmus mediálních prostředků) je ústavou přehlížena, což je chyba, neboť získat licenci na celoplošné vysílání je téměř jako třikrát po sobě uspět při volbách do Poslanceké sněmovny.“ porov. Filip, J. Deset let Ústavy ČR: východiska, stav,perspektivy.   In   Kysela,   J.   (ed.): Deset   let   Ústavy   České   republiky   :   východiska,   stav,perspektivy : Sborník příspěvků. Praha : Eurolex Bohemia, 2003. s. 35]. Každopádne, akobolo   uvedené,   zákonodarca   určil   v rámci   žánru   spravodajstva   kritérium   objektívnostia nestrannosti   (pozri   bod   55).   Kritérium   objektívnosti   a nestrannosti   môže   byťvo všeobecnosti   vnímané   v demokratickej spoločnosti   tradične   ako   obmedzenie   slobodyprejavu,   alebo   naopak,   aj   ako   posilnenie   slobody   prejavu   požiadavkou   objektívnostia nestrannosti vzhľadom na takpovediac oligopol držiteľov vysielacích licencií. Diskréciu,ktorú ponechal zákonodarca rade pre   vysielanie, je nutné   využívať   (i) triezvo   tak,   abynedochádzalo   k prílišnému   odradzujúcemu   (chilling)   efektu   vysielateľov,   a (ii)kontextuálne, t. j. nie príliš upäto či analyticky – vytrhnuto z kontextu, avšak vždy (iii)ústavne   aprobovateľným   spôsobom   s ohľadom na   ústavou   garantovanú   slobodu   prejavua ústavné možnosti jej obmedzenia (pozri ďalej body 60 až 63). Spravodajstvo nesie prvkytvorivé   a nemožno   ho   vtesnať   do   matematických   schém.   Ústavný   súd   vníma,   žerozhodovacia činnosť rady pre vysielanie (porov. www.rvr.sk) a nadväzne aj najvyššiehosúdu má často opačné tendencie.

60.   Zákonodarca   požiadavkou   objektívnosti   a nestrannosti   teda   do   istej   mieryobmedzil slobodu prejavu vysielateľov (porov. II. ÚS 647/2014). Cieľ obmedzenia možnonájsť v ochrane kvalifikovaných záujmov v zmysle čl. 26 ods. 4 ústavy a zároveň implicitneaj v čl. 31 ústavy, podľa ktorého zákonná úprava všetkých politických práv a slobôd (t. j. ajúprava slobody prejavu vysielateľov zákonom o vysielaní; pozn.) a jej výklad a používaniemusia umožňovať a ochraňovať slobodnú súťaž politických síl v demokratickej spoločnosti.Zákonodarca tak vytvoril diskrečný rámec (porov. bod 57), v ktorom sa pohybuje rada prevysielanie, všeobecné súdy, ako aj ústavný súd. Iba ak sa neobjektívnosť a nestrannosťinformovania dostáva do kolízie s niektorým z limitačných dôvodov podľa čl. 26 ods. 4ústavy, tak je možnosť intervenovať zo strany rady pre vysielanie za splnenia ústavnýchpodmienok (pozri ďalej body 62 až 63) opodstatnená. Inak povedané, zákonné obmedzenieslobody   prejavu   médií   požiadavkou   (i   keď   racionálnou)   na   objektívne   a nestrannéinformovanie   v   rámci   spravodajských   programov   a politicko-publicistických   programovv zmysle § 16 ods. 3 písm. b) zákona o vysielaní a s tým spojenou právomocou rady prevysielanie ukladať sankcie za porušenie tohto ustanovenia je potrebné v dnešnej pluralitnejdemokratickej spoločnosti vykladať striktne v súvislosti s ochranou práv a slobôd iných,bezpečnosti   štátu, verejného   poriadku,   ochranou   verejného zdravia a   mravnosti (porov.čl. 26 ods. 4 ústavy a obdobne čl. 10 ods. 2 dohovoru), a otázku, či nesplnenie požiadavkyuloženej § 16 ods. 3 písm. b) zákona o vysielaní zo strany vysielateľa (média) sa dostávado kolízie s verejným záujmom v zmysle čl. 26 ods. 4 ústavy a čl. 10 ods. 2 dohovoru, jepotrebné skúmať vždy jednotlivo, vzhľadom na konkrétnosti daného prípadu a charakternedodržania požiadavky na objektívne a nestranné informovanie.

61. Na tomto mieste ústavný súd, nadväzujúc na predchádzajúci bod, uvádza, žezákonné   obmedzenie   slobody   prejavu   médií   požiadavkou   na   objektívne   a nestrannéinformovanie   v   rámci   spravodajských   programov   a politicko-publicistických   programova s tým   spojenou   právomocou   rady   pre   vysielanie   ukladať   sankcie   za   porušenie   tejtopožiadavky nie je možné vyvodiť z ústavného práva jednotlivcov na prijímanie informácií(čl. 26 ods. 2 ústavy a čl. 10 ods. 1 dohovoru), keďže právo prijímať informácie zahŕňaprávo prijímať informácie tak pravdivé, overiteľné a neutrálne, ako aj fiktívne, neoveriteľné,nepravdivé alebo pravdu skresľujúce či prezentujúce určitý svetonázor. Aj informácie, ktorésú fiktívne, nepresné a nezakladajú sa na pravde, podnecujú recipienta pri konfrontáciis informáciou   prijímanou   z iných   početných   zdrojov   informácií   k tej   istej   téme   kukritickému mysleniu a potencujú vôľu po vyhľadaní a osvojení si iných názorov na tému.Uvedené   smeruje   k sebarealizácii   človeka   a podporuje   nekončiaci   spoločenský   diskurzk téme. Ústavný súd hodnotí túto skutočnosť ako demokratický prvok slobodnej spoločnosti.

62. Ako už bolo vyššie naznačené, účelom zákonného obmedzenia slobody prejavumédií   požiadavkou   na   objektívne   a nestranné   informovanie   v   rámci   spravodajskýchprogramov a politicko-publicistických programov v zmysle § 16 ods. 3 písm. b) zákonao vysielaní a s tým spojenou právomocou rady pre vysielanie ukladať sankcie za porušenietejto požiadavky je ochrana práv a slobôd iných, bezpečnosti štátu, verejného poriadku,ochrana verejného zdravia a mravnosti (porov. čl. 26 ods. 4 ústavy a obdobne čl. 10 ods. 2dohovoru) a v istom zmysle implicitne s tým spojené napĺňanie požiadavky čl. 31 ústavy,a to v tom smere, že týmto zákonným obmedzením slobody prejavu v zmysle jeho textáciesa   má   predchádzať   šíreniu   a uvádzaniu   jednostranných   názorov,   myšlienok   a ideí   nakonkrétnu tému v rámci spravodajských programov a politicko-publicistických programov,ktoré   pri   ich   jednostrannosti   [t.   j.   nezabezpečení   viacerých   alebo   opozičných   názorov,myšlienok   a ideí   na   konkrétnu   tému,   pričom   termíny   „objektívnosť“   a „nestrannosť“   súvzájomne   podmienené,   t.   j.   čím   viac   rôznorodých   názorov   (kladných,   záporných,opozičných,   súhlasných   a pod.)   na   danú   tému   médium   odprezentuje,   tým   objektívnejšíobraz o téme médium recipientom poskytne a zároveň nebude preferovaný niektorý názorna danú tému na úkor iných názorov] zároveň môžu, skúmajúc každý prípad jednotlivo,jeho konkrétnosti a s ohľadom na charakter šírenia a uvádzania jednostranných názorov,myšlienok a ideí, ako aj charakter samotných jednostranných názorov, myšlienok a ideí,znamenať ohrozenie práv a slobôd iných, bezpečnosti štátu, verejného poriadku, ohrozenieverejného   zdravia   a mravnosti. In   concreto môže   ísť   napríklad   o   šírenie a uvádzaniejednostranných   názorov,   myšlienok   alebo   ideí   úmyselne   popierajúcich   ľudské   právaa slobody,   popierajúce   alebo   schvaľujúce   holokaust,   zločiny   politických   režimov,podporujúcich   náboženský   extrémizmus   a terorizmus,   podporujúcich   výlučne   jednupolitickú stranu, hnutie či skupinu s cieľom poškodiť na právach názorových a politickýchoponentov   v rámci   demokratického   politického   súboja   v podmienkach   reprezentatívnejdemokracie, podporujúcich totalitné štátne zriadenie alebo propagandu politických režimovzaložených na fašistickej, komunistickej alebo obdobnej ideológii, podporujúcich národnú,rasovú alebo etnickú nenávisť a pod. V uvedených intenciách sú povinné orgány verejnejmoci   interpretovať   a aplikovať   obmedzenie   slobody   prejavu   vyplývajúce   z   §   16   ods.   3písm. b) zákona o vysielaní.

63. V prípade, že orgány verejnej moci rozhodli, že vysielateľ porušil povinnosť (tedazákonné obmedzenie slobody prejavu) uloženú § 16 ods. 3 písm. b) zákona o vysielaní,a vysielateľ namieta,   že   tento   zásah   do   jeho   slobody   prejavu   [spočívajúci   v rozhodnutíorgánov verejnej moci, že vysielateľ výkonom svojho práva na slobodu prejavu porušil § 16ods. 3 písm. b) zákona o vysielaní] zo strany orgánov verejnej moci nebol ústavný (t. j. ževôbec nedošlo ku kolízii slobody prejavu c/a verejného záujmu na ochrane práv a slobôdiných, bezpečnosti štátu, verejného poriadku, ochrane verejného zdravia a mravnosti) aleboústavne proporcionálny (t. j. že síce došlo ku kolízii slobody prejavu c/a verejného záujmuna ochrane práv a slobôd iných, bezpečnosti štátu, verejného poriadku, ochrane verejnéhozdravia a mravnosti, ale v konkrétnom prípade bolo potrebné dať prednosť slobode prejavu),ústavný súd skúma v prípade zásahu   do slobody prejavu   vysielateľa   v záujme   orgánmiverejnej moci tvrdenej ochrany práv a slobôd iných, bezpečnosti štátu, verejného poriadku,ochrany   verejného   zdravia   a mravnosti,   (I)   či   druh   predmetného   prejavu   vysielateľa   jechránený v zmysle   čl. 26 ústavy a čl. 10 dohovoru, (II) či došlo k zásahu do slobodyprejavu, (III) či uvedený zásah mal zákonný základ, (IV) a následne skúma samotný prejavperspektívou odpovedí na otázky najmä KTO (aké médium, resp. či redaktor, účastníkdiskusie, verejný funkcionár, súkromná osoba a pod.), O ČOM (na akú tému), ČO (akénázory,   myšlienky   a idey),   KDE   (v rámci   akého   spravodajského   programu   a politicko-publicistického   programu),   KEDY   (či   v   rámci   jedného   spravodajského   programu   apoliticko-publicistického   programu,   alebo   opakovane   vo viacerých   spravodajskýchprogramoch   a politicko-publicistických   programoch   a pod.)   a AKO   (spôsob,   rozsah,formulácia a pod.) uviedol. Na základe odpovedí na dané otázky možno zistiť, či (IV.a)došlo k šíreniu a uvádzaniu jednostranných názorov, myšlienok a ideí na konkrétnu témuv rámci   spravodajských   programov   a politicko-publicistických   programov,   ktoré   samyosebe ešte neznamenajú kolíziu s verejným záujmom na ochrane práv a slobôd iných,bezpečnosti   štátu,   verejného   poriadku,   ochrane   verejného   zdravia   a mravnosti   aleboporušenie § 16 ods. 3 písm. b) zákona o vysielaní a možnosť sankcionovať vysielateľa, či(IV.b)   pri   kladnej   odpovedi   na   predchádzajúcu   otázku   došlo   ku   kolízii   dvoch   ústavouchránených záujmov (sloboda prejavu vysielateľa c/a verejný záujem na ochrane práv aslobôd   iných,   bezpečnosti   štátu,   verejného   poriadku,   ochrane   verejného   zdraviaa mravnosti)   a   či   (IV.c)   pri   kladnej   odpovedi   na   otázku   v bode   IV.b   bolo   ústavneproporcionálne (test proporcionality; bližšie k testu proporcionality aplikovanému ústavnýmsúdom pozri nález sp. zn. II. ÚS 152/08 z 15. decembra 2009) zasiahnuť zo strany orgánovverejnej moci do slobody prejavu vysielateľa [konštatovať porušenie § 16 ods. 3 písm. b)zákona o vysielaní a sankcionovať za porušenie] v prospech ochrany práv a slobôd iných,bezpečnosti štátu, verejného poriadku, ochrany verejného zdravia a mravnosti.

Aplikácia uvedených záverov na prerokovávanú vec sťažovateľky

64. Sťažovateľke bola napadnutým rozhodnutím rady pre vysielanie uložená sankcia(upozornenie na porušenie zákona) za to, že 24. novembra 2010 o 19.30 h odvysielalav rámci programovej služby JOJ v programe Noviny krátku správu informujúcu o stiahnutí z kandidátky politickej strany SNS, v rámci ktorej bol sprostredkovaný jejkritický   postoj   k,   čím   došlo   podľa   rady   pre   vysielanie   k nezabezpečeniuobjektívnosti a nestrannosti programu. Napadnuté rozhodnutie rady pre vysielanie napadlasťažovateľka v zmysle § 247 a nasl. zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalejaj   „OSP“)   na   príslušnom   súde   návrhom   na   preskúmanie   zákonnosti   napadnutéhorozhodnutia rady pre vysielanie. Krajský súd napadnutým rozhodnutím žalobu zamietol.Proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu podala sťažovateľka odvolanie. Najvyššísúdu napadnutým rozhodnutím potvrdil napadnuté rozhodnutie krajského súdu.

65.   Po   prvé   (I)   ústavný   súd   hodnotí,   že   odvysielanie   krátkej   správy   v rámciaudiovizuálneho (televízneho) prenosu sťažovateľkou, ktorej obsahom bolo informovanieo aktuálnom   politickom   dianí,   nespadá   pod   nechránený   prejav   (resp.   prejav   „nízkejhodnoty“), a teda je plne kryté slobodou prejavu médií v zmysle čl. 26 ods. 1 a 2 ústavya čl. 10 ods. 1 dohovoru a ochranou, ktorá sa slobode prejavu v demokratickom právnomštáte poskytuje.

66. Po druhé (II), tým, že rada pre vysielanie konštatovala porušenie § 16 ods. 3písm. b) zákona o vysielaní, ktoré je zákonným obmedzením slobody prejavu, a uložilasankciu za toto porušenie, v spojení s rozhodnutiami všeobecných súdov, ktoré konštatovalizákonnosť a ústavnosť tohto postupu a napadnutého rozhodnutia rady pre vysielanie, došlok zásahu do slobody prejavu sťažovateľky. Neobstojí tvrdenie najvyššieho súdu, že uloženásankcia nezasahuje do majetkovej sféry sťažovateľky, a preto nemohlo dôjsť k zásahu do jejslobody   prejavu.   Podľa   ústavného   súdu   nie   je   dôležité,   aký   charakter   sankcia   má.Rozhodujúce je, že orgán verejnej moci vrchnostensky konštatoval porušenie zákonnéhoustanovenia, ktoré obmedzuje slobodu prejavu vysielateľov, a v záujme pôsobiť preventívnea represívne,   a   to   aj   vo   vzťahu   k budúcemu   výkonu   sťažovateľkinho   práva   na   sloboduprejavu, uložil sankciu. To znamená, že štát vrchnostensky (mocensky) zasiahol svojímrozhodnutím do sféry slobody prejavu sťažovateľky.

67.   Po   tretie   (III),   tento   zásah   bol   z formálneho   hľadiska   vykonaný   na   základezákonného splnomocnenia (prescribed by law; v judikatúre ESĽP sa zisťovanie legalityzásahu považuje za tretí krok päťstupňového testu „proporcionality“), ktoré oprávňuje radupre   vysielanie   dohliadať   na   dodržiavanie   zákona   o vysielaní   (§   4   zákona   o vysielaní)a umožňuje ukladať aj ten druh sankcie, ktorý bol sťažovateľke uložený (§ 64 a nasl. zákonao vysielaní).

68. Na tomto mieste je potrebné preskúmať samotný obsah prejavu (IV), ktorý bolsťažovateľke   radou   pre   vysielanie   vytknutý,   a toto   vytknutie   bolo   aprobované   ajvšeobecnými súdmi.

KTO – Zo spisu a napadnutých rozhodnutí vyplýva, že vytýkaný prejav pozostávalz odvysielania   informácie   v rámci   spravodajského   programu   Noviny,   pričom   išloo oznámenie   informácie,   ktorú   oznámil   redaktor   programu   Noviny   prečítaním   tejtoinformácie.

O ČOM – Témou oznámenej informácie bolo aktuálne dianie vo verejne známeja aktívnej politickej strane SNS, konkrétne obsadenie a vylúčenie konkrétneho kandidáta()   z kandidátnej   listiny   pre   voľby   do   mestského   zastupiteľstva,   ako   ajstručný názor na situáciu v politickej strane SNS.

ČO – Obsahom oznámenej informácie boli tieto myšlienky: „ je veľmi rozhorčená. V poslednej dobe sa jej úplne rúti politická kariéra v SNS. Nakoniec ju strana dokonca stiahla z kandidátky mestského zastupiteľstva v. Podľa jej slov je to pomsta za otvorenú kritiku. Ten vraj využíva SNS pre svoje záujmy, teda ako prostriedok pre biznis.“ Uvedená informácia obsahovala aj obrazovú zložkou, v ktorej bolizobrazení a v situáciách,   keď   spolu   alebo   samostatnevystupujú pred médiami.

KDE – Oznámenie uvedenej informácie bolo súčasťou vysielaného spravodajskéhoprogramu   Noviny,   ktorý   je   súčasťou   programovej   skladby   vysielateľa   zabezpečovanejprostredníctvom   programovej   služby   JOJ,   a   teda   informácia   bola   odkomunikovanáprostredníctvom   vysielaného   audiovizuálneho   televízneho   prenosu   24.   novembra   2010o 19.30 h.

KEDY   –   Informácia   bola   recipientom   oznámená   prostredníctvom   vysielanéhoaudiovizuálneho televízneho prenosu 24. novembra 2010 o 19.30 h jednorazovo, v rámcijedného   spravodajského   programu,   bez   jeho   opakovania   alebo   bližšieho   neskoršiehodoplnenia.

AKO – Informácia bola recipientom oznámená formou prečítania krátkej správyredaktorom   spravodajského   programu   v spojení   s vizuálnym   (obrazovým)   materiálom.Informácia bola stručná, jasná, vecná, obsahovala hodnotiaci úsudok redaktora vo vzťahuk osobe jej politickej kariéry („ je veľmi rozhorčená. V poslednej dobe sa jej   úplne rúti politická kariéra v SNS“). Informácia bola aktuálnaa odrážala   v tom   čase   stav   veci   v politickej   strane   SNS,   bola   zrozumiteľná.   Redaktorsituáciu v politickej strane SNS bližšie nehodnotil, nevnášal do správy vlastné preferencievo vzťahu k zmieneným politicky činným osobám.

69. V tomto štádiu prieskumu vzhľadom na uvedené odpovede na už položené otázkya požiadavku § 16 ods. 3 písm. b) zákona o vysielaní je nutné posúdiť, či došlo zo stranysťažovateľky   k   šíreniu   a uvádzaniu   jednostranných   názorov,   myšlienok   a ideí   (IV.a)na konkrétnu tému v spravodajskej relácii Noviny.

70. Podľa   ústavného   súdu   v krátkej   správe   odvysielanej   sťažovateľkouv spravodajskom   programe   Noviny   dňa   24.   novembra   2010   informujúcej   recipientovo aktuálnom dianí v politickej strane SNS bolo v rámci informácie oznámené iba stanovisko(názor)   v tom   čase   politicky   činnej   osoby,   podľa   ktorého   za   situáciuv politickej   strane   SNS   zodpovedá,   ktorý   podľa   vyjadreného   názoru využíva politickú stranu SNS na svoje záujmy.

71. Na tomto mieste sa treba vrátiť k testu legality, nielen vo formálnom zmysle(bod 67),   ale   v tom   zmysle,   či   bolo   nutné   vôbec   dôkladne   posudzovať   objektívnosťa nestrannosť   danej   informácie,   či   daná   konkrétna   správa   prekročila   svojou   povahoua intenzitou prah hypotézy normy, ktorá vyžaduje objektívnosť a nestrannosť spravodajstva.Tu   je   odpoveď   ústavného   súdu   záporná.   Predmetná   správa   bola   vysielaná   v rýchlom,highlightovom, teda nekomentárovom spravodajstve. Bola o tom, že konkrétna političkaurobila   nejaký   krok,   zdôvodnila   ho   a médium   o tomto   kroku   a zdôvodnení   informuje.Nebola to informácia o tom, čo robil, alebo nerobil pán, kde by sa viac očakávalo jehovyjadrenie, ale o tom, že SNS stiahla političku z kandidátky a tá to vníma ako pomstu.Z danej správy nevyplýva, že by televízia bola na strane političky. Z tohto pohľadu nemalzásah do slobody prejavu legálny základ. Áno, metodicky by sa dalo uvažovať tiež v režimetestu nevyhnutnosti, teda že nebolo nevyhnutné chrániť objektívnosť a nestrannosť na úkorslobody prejavu. Pri nevyhnutnosti sa zamýšľame trochu viac, či predsa len správa nemohlabyť neobjektívna a stranná, ale vo výsledku možno rovnako, vychádzajúc zo skutkovéhostavu, konštatovať, že daná správa nevyžadovala vyvažovanie a následnú mocenskú sankciu.

72. Z dôvodu celostného pohľadu a rozvoja ľudských práv treba ďalej uviesť, že jepotrebné opätovne odmietnuť právny názor rady pre vysielanie, ako aj všeobecných súdov,že   výkon   práva   na   slobodu   prejavu   sa   v tomto   prípade   sťažovateľky   dostal   do   kolízies právom verejnosti na objektívne informácie. Ako už ústavný súd uviedol (pozri bod 61),právo prijímať informácie v zmysle čl. 26 ods. 2 ústavy a čl. 10 ods. 1 dohovoru zahŕňaprávo prijímať informácie tak pravdivé, overiteľné (pričom povinnosť poskytovať pravdivéa overiteľné informácie sa vzťahuje na informovanie orgánov verejnej moci o svojej činnostiv zmysle čl. 26 ods. 5 ústavy) a neutrálne, ako aj fiktívne, neoveriteľné, nepravdivé alebopravdu skresľujúce či prezentujúce určitý svetonázor. Právo na informácie v tomto prípadenie je referenčnou normou, ktorej ochranu by bolo možné pomeriavať so slobodou prejavuvysielateľov,   teda   sťažovateľky.   V tomto   smere   všeobecné   súdy   a rada   pre   vysielanieaplikovali   na   sťažovateľkin   prípad   nesprávnu   referenčnú   ústavnú   normu,   v prospechdomnelej   ochrany   ktorej   všeobecné   súdy   zasiahli   do   slobody   prejavu   sťažovateľkykonštatovaním porušenia § 16 ods. 3 písm. b) zákona o vysielaní a aprobovaním uloženejsankcie. Slobodu prejavu sťažovateľky bolo možné obmedziť (zasiahnuť do rozhodnutiaorgánu verejnej moci) iba v prípade kolízie s ochranou práv a slobôd iných, bezpečnostištátu, verejného poriadku, ochranou verejného zdravia a mravnosti v zmysle čl. 26 ods. 4ústavy alebo čl. 10 ods. 2 dohovoru.

73. Pokiaľ krajský súd odkázal (s čím sa v konečnom dôsledku stotožnil aj najvyššísúd)   na   judikatúru   ESĽP,   z ktorej   podľa   najvyššieho   súdu   vyplýva „že   občanom   ako pasívnym recipientom informácií musí byť umožnené prijímať rozmanité informácie, aby si spomedzi nich mohli vybrať a utvoriť si pre danú otázku svoj vlastný názor, pričom práve pluralita myšlienok a informácií je to, čo robí demokratickú spoločnosť demokratickou“,ústavný súd pripomína, že uvedené stanovisko ESĽP (vo veci Cetin and Others v. Turecko,č.   40153/98   a 40160/98,   rozsudok   ESĽP   z 13.   2.   2003),   ako   aj   obdobné   stanoviskáa rozhodnutia týkajúce sa slobody prejavu a úloh médií a štátu v pluralitnej demokratickejspoločnosti, na ktoré ústavný súd už odkázal a z ktorých citoval, je namierené primárne vočištátu   a jeho   pozitívnemu   záväzku   konať   tak   (napr.   prijatím   vhodnej   legislatívy),   abyzabezpečil pluralitné zdroje informácií v spoločnosti, možnosť viacerých súkromných médiína mediálnom trhu, aby občanom bolo umožnené prijímať rozmanité informácie, aby sispomedzi nich mohli vybrať a utvoriť si pre danú otázku svoj vlastný názor.

74. V citovanom rozhodnutí ESĽP vo veci Cetin and Others v. Turecko sa vec týkalazákazu distribúcie tureckého denníka v konkrétnom regióne Turecka, pričom vláda Tureckaargumentovala, že nejde o zásah do slobody prejavu novinárov, keďže v krajine pôsobímnoho iných denníkov a periodík, kde sa môžu títo novinári uplatniť a publikovať svojemyšlienky a názory. Tieto závery vlády Turecka ESĽP odmietol s tým, že tlač zohrávakľúčovú   úlohu   v demokratickej   spoločnosti   a   občanom   ako   pasívnym   recipientominformácií musí byť umožnené prijímať rozmanité informácie, aby si spomedzi nich mohlivybrať a utvoriť si pre danú otázku svoj vlastný názor, pričom práve pluralita myšlienoka informácií   je   to,   čo   robí   demokratickú   spoločnosť   demokratickou   (ibid.   bod   64).Z uvedeného vyplýva, že aj v tomto prípade ESĽP požiadavku zabezpečiť pluralitu zdrojova informácií smeroval voči štátu a jeho pozitívnemu záväzku.

75. Možno ešte doplniť, že sťažovateľkou odvysielaná informácia nebola predmetomopakovaného a dlhodobého šírenia zo strany sťažovateľky. Vzhľadom na jej obsah, formu,jednorazovosť a intenzitu informácia nebola schopná ovplyvniť recipienta v tom smere, žeby na jej základe mal nedostatočný (príp. zavádzajúci) obraz o politickej situácii v politickejstrane   SNS,   v dôsledku   čoho   by   bol   recipient   ovplyvnený   (pozitívne   či   negatívne)v prípadnom   uplatnení   aktívneho   volebného   práva   vo   vzťahu   k politickej   strane   SNS.Rovnako táto informácia nebola schopná najmä pre jej jednorazovosť, neopakovateľnosťa nízku intenzitu   zasiahnuť   do demokratického volebného procesu alebo do   politickéhouplatnenia politickej strany SNS alebo deformovať všeobecný politický súboj, či mariť chodakýchkoľvek verejných procesov štandardne sa uplatňujúcich v demokratickom verejnomživote.

76. Občania (recipienti informácií) nie sú „šedá masa“, rozhodovanie a utváranienázorov   ľudí   nie   je   závislé   od   jednej   spravodajskej   relácie   a v nej   odprezentovanýchnázorov   alebo   jednej   krátkej   správy   či   jednej   politicko-publicisticej   diskusie.   V dobeplurality zdrojov informácií je v zásade každá téma týkajúca sa verejného (politického)života predmetom diskusie na viacerých verejných fórach a v publicistických príspevkoch čirozmanitých   spravodajských   programoch   viacerých   médií.   Aj   téma   politickej   situáciev politickej strane SNS bola v tom čase široko diskutovanou témou vo viacerých médiách,a to   tak   tlačených,   ako   aj   audiovizuálnych.   Recipient   bol   konfrontovaný   s pluralitnýmiinformáciami na danú tému a utváranie názoru na konkrétne otázky spojené s politickoustranou SNS a osobou nemohli byť ústavne nedovoleným spôsobom ovplyvnenésťažovateľkiným   jednorazovým   odvysielaním   jednostranného   lakonického   názoru. Naopak, politická strana SNS v tom čase verejne odkomunikovala svojestanoviská týkajúce sa vnútornej situácie v tejto politickej strane prostredníctvom viacerýchmédií, ako aj stanovisko k výroku.

77. Ústavný súd uzatvára, že informácia odvysielaná sťažovateľkou nebola spôsobilásvojou povahou aktivovať meritórne uvažovanie o objektívnosti a nestrannosti a už vôbecnie dostať sa do kolízie s konkrétnym verejným záujmom v zmysle čl. 26 ods. 4 ústavyalebo čl. 10 ods. 2 dohovoru, ktorého ochrana by si vyžadovala intervenciu štátu (rady prevysielanie) v podobe rozhodnutia rady pre vysielanie o porušení § 16 ods. 3 písm. b) zákonao vysielaní.

78.   Na   tomto   mieste   je   preto   bez   právneho   významu   pokračovať   v testeproporcionality (IV.c) v zmysle skúmania, či bol zásah do slobody prejavu sťažovateľkyprimeraný ochrane verejného záujmu v zmysle čl. 26 ods. 4 ústavy a čl. 10 ods. 2 dohovoru,keďže v zmysle predchádzajúcich stanovísk nemohol smerovať k ochrane práv a slobôdiných,   bezpečnosti   štátu,   verejného   poriadku,   ochrane   verejného   zdravia   a mravnostiv zmysle čl. 26 ods. 4 ústavy alebo čl. 10 ods. 2 dohovoru. Zásah do slobody prejavusťažovateľky by teda zároveň neprešiel testom dostatočne dôležitého cieľa (test of legitimateaim/effect; v zmysle judikatúry ESĽP spravidla štvrtým krokom testu „proporcionality“),teda testom vhodnosti (Geeignetheit) a testom racionálnej väzby medzi zásahom a cieľom,keďže cieľ, ktorý by bol dostatočne dôležitý na ospravedlnenie zásahu, v tomto prípade anineexistoval, o to viac k jeho ochrane zásah do slobody prejavu sťažovateľky ani nemoholsmerovať.

79. Tým, že najvyšší súd v rámci konania o odvolaní sťažovateľky proti napadnutémurozhodnutiu krajského súdu sám interpretoval a aplikoval § 16 ods. 3 písm. b) zákonao vysielaní (najmä interpretácia pojmov „objektívnosť“ a „nestrannosť“) v spojení s právomna slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 10 ods. 1 dohovoru a ústavnoulimitáciou   v zmysle   čl.   26   ods.   4   ústavy   a čl.   10   ods.   2   dohovoru   spôsobom,   ktorýnezodpovedá ústavným požiadavkám na ochranu slobody prejavu sťažovateľky v zmysle čl.26   ods.   1   a 2   ústavy   a čl.   10   ods.   1   dohovoru,   pričom   zároveň   aproboval   identickúinterpretáciu uvedených právnych noriem zo strany krajského súdu a rady pre vysielanie,porušil   sťažovateľkino   právo   na   slobodu   prejavu   a základné   právo   slobodne   rozširovaťinformácie podľa čl. 26 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 26 ods. 4 ústavy a právo na slobodu prejavupodľa čl. 10 ods. 1 v spojení s čl. 10 ods. 2 dohovoru.

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky

podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

80. Podľa   čl. 46 ods. 1   ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadenýmzákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvektrestnom čine, z ktorého je obvinený.

81. Pri rozhodovaní orgánov verejnej moci (t. j. aj súdov) o právach a povinnostiachfyzických   osôb   a právnických   osôb   v konkrétnom   právom   upravenom   procese   jenevyhnutné akcentovať princípy demokratického právneho štátu formujúce každé konanie.Tieto princípy nachádzame v ústave v čl. 46 a nasl. (právo na súdnu a inú právnu ochranu),ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivý proces).

82. Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravenékonanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnejochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inúprávnu ochranu zakotvených v čl. 46 až čl. 50 ústavy (porov. I. ÚS 117/05). Podľa stálejjudikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako ajpráva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) zaručiť každému prístup k súdu, čomuzodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného procesnoprávnymi a hmotnoprávnymipredpismi,   dodržiavanie   ktorých   je   garanciou   práva   na   súdnu   ochranu,   vo   veci   konaťa rozhodnúť   (porov. II.   ÚS   88/01).   Súd   nemusí   rozhodovať   v   súlade   so   skutkovýma právnym   názorom   účastníka   konania,   je   však   povinný   na   zákonom   predpokladanéa umožnené   procesné   úkony   účastníka   primeraným,   zrozumiteľným   a   ústavneakceptovateľným   spôsobom   reagovať   v   súlade   s   platným   procesným   právom   (porov.v tomto zmysle IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07), najmäs ustanovením § 157 ods. 2 OSP, v ktorom sú upravené náležitosti odôvodnenia rozsudku.

83.   Súčasťou   procesných   záruk   spravodlivého   rozhodnutia,   resp.   minimálnychgarancií procesnej povahy je, ako už bolo uvedené, taktiež právo na odôvodnenie súdnehorozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantnéotázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z ktorého musí byť, bez ohľadu na to, či saodvolací (prípadne dovolací) súd stotožní a inkorporuje odôvodnenie rozhodnutí inštančnenižších súdov, zrejmé, že sa zaoberal a vyjadril k esenciálnym otázkam vzťahujúcim sa naním prejednávanú vec a neuspokojil sa bez ďalšieho so závermi inštančne nižších súdov(porov. napr. Helle v. Fínsko, č. 20772/92, rozsudok ESĽP z 19. 12. 1997, bod 60; Rajkovičv. Chorvátsko, č. 50943/99, rozhodnutie ESĽP o prijateľnosti z 3. 5. 2001, bod 2).

84. Rozhodnutie všeobecného súdu musí obsahovať dostatok skutkových a právnychzáverov, pričom tieto závery nesmú byť svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené.

85. Podľa   názoru   ústavného   súdu   najvyšší   súd   sa   v napadnutom   rozhodnutínevysporiadal   so   všetkými,   pre   spravodlivé   a ústavne   udržateľné   rozhodnutiev sťažovateľkinej veci ťažiskovými argumentmi, ktoré sťažovateľka predniesla. Najvyšší súdnereagoval   v napadnutom   uznesení   na   z pohľadu   ústavného   súdu   kľúčový   argumentsťažovateľky, ktorá v odvolaní namietala, že zásah do jej práva na slobodu prejavu zo stranyrady   pre   vysielanie   a krajského   súdu   nebol   proporcionálny.   Sťažovateľka   poukázala   naskutočnosť, že napadnuté rozhodnutie rady pre vysielanie, ako aj napadnuté rozhodnutiekrajského súdu sa nezaoberali legalitou, legitimitou a nevyhnutnosťou zásahu do jej slobodyprejavu, pričom podľa sťažovateľky zásah do jej slobody prejavu by neprešiel týmto testomproporcionality. Najvyšší súd síce v napadnutom rozhodnutí poukázal na zákonné znenie§ 16   ods.   3   písm.   b)   zákona   o vysielaní,   avšak   nijakým   spôsobom   sa   nevysporiadalso sťažovateľkou nastolenou otázkou, či uvedený zásah do slobody prejavu sťažovateľky bollegitímny a nevyhnutný, resp. či v uvedenom prípade vzhľadom na obsah sťažovateľkouodvysielanej informácie vôbec existoval legitímny cieľ, ochrana ktorého by si vyžadovalazásah   do   slobody   prejavu   sťažovateľky   prijatím   napadnutého   rozhodnutia   rady   prevysielanie   a napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu   a aplikáciu   §   16   ods.   3   písm.   b)zákona o vysielaní (teda či došlo ku kolízii dvoch ústavou chránených záujmov).

86. Už uvedený nedostatok napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu postačuje nakonštatovanie porušenia sťažovateľkinho práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavya práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu jeho zjavnejneodôvodnenosti,   keďže   najvyšší   súd   neodpovedal   v napadnutom   rozhodnutí   na   právnerelevantné   ťažiskové   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany   poskytovanejsťažovateľke v konaní o odvolaní proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu.

87. Nota bene ústavný súd dopĺňa, že podmienku aplikácie čl. 6 ods. 1 dohovoru nakonanie   pred   najvyšším   súdom   v rámci   správneho   súdnictva   ústavný   súd   považuje   zasplnenú v zmysle judikatúry ESĽP, v zmysle ktorej sa čl. 6 ods. 1 dohovoru vzťahuje aj nakonania pred odvolacím alebo kasačným súdom, pokiaľ je otázkou tohto konania aj ochranadohovorom chránených záujmov dotknutej osoby (porov. Delcourt v. Belgicko, č. 2689/65,rozsudok ESĽP zo 17. 1. 1970, body 25 – 26), pričom z hľadiska ratione materiae sakonanie pred   najvyšším   súdom týkalo   o.   i.   aj práva   zaručeného dohovorom   (právo   naslobodu prejavu podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru), pričom v takom prípade je čl. 6 ods. 1aplikovateľný aj na konanie pred správnym súdom (rovnaké závery porov. mutatis mutandisnapr. v Uzukauskas v. Litva, č. 16965/04, rozsudok ESĽP zo 6. 7. 2010, body 32 – 39).

K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 26 ods. 3 a čl. 46 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru

88. Podľa čl. 26 ods. 3 ústavy cenzúra sa zakazuje.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutímorgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhotorozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčenépreskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa   čl.   6   ods.   3   dohovoru   každý,   kto   je   obvinený   z   trestného   činu,   má   tietominimálne práva:

a) byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahoua dôvodom obvinenia vzneseného proti nemu;

b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;

c) obhajovať sa osobne alebo prostredníctvom obhajcu podľa vlastného výberu, alebopokiaľ nemá dostatok prostriedkov na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, akto záujmy spravodlivosti vyžadujú;

d) vypočúvať alebo dať vypočúvať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie navypočúvanie svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako v prípade svedkovproti nemu;

e) mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému pred súdom,alebo ak týmto jazykom nehovorí.

89. Cenzúra (priama cenzúra) v ústavnoprávnom ponímaní znamená najmä politickymotivovaný zásah orgánov verejnej moci do slobody prejavu dotknutého subjektu (porov.III. ÚS 308/06) spočívajúci v posudzovaní obsahu názorov, myšlienok, ideí, faktov, ako ajformu ich šírenia a zobrazenia, ktoré zamýšľa dotknutý subjekt (fyzická osoba, médium,vydavateľ   a pod.)   v budúcnosti   šíriť   (ex   ante kontrola)   alebo   ktoré   už   boli   verejnostisprístupnené (ex post kontrola) s cieľom   predovšetkým   z politických dôvodov pozmeniťalebo úplne negovať tieto názory, myšlienky, idey alebo fakty alebo ich formu   šíreniaa zobrazovania (porov. mutatis mutandis III. ÚS 42/09). Charakter priamej cenzúry môžemať aj zásah do slobody prejavu spočívajúci v zákaze šírenia alebo dodatočnom zákazešírenia určitého druhu informácií, ktoré boli v minulosti bez obmedzení šírené (napr. zákazalebo   dodatočný   zákaz   vydávať   tlač,   zákaz   alebo   dodatočný   zákaz   pôsobiť   médiu   namediálnom trhu, zákaz verejne publikovať alebo zákaz ďalej verejne publikovať a pod.)z dôvodov vzťahujúcich sa na dotknutý subjekt alebo obsah šírených názorov, myšlienok,ideí, ktoré dotknutý subjekt v minulosti alebo v danom čase šíril alebo šíriť chcel, ak nejdeo zákaz   alebo   dôvody,   ktoré   sú   ústavou   alebo   dohovorom   ospravedlniteľné,   resp.   ideo zákaz   a dôvody   politicky   motivované   v zmysle   politickej   „nevhodnosti“   dotknutéhosubjektu alebo určitého druhu informácií.

90. V prípade   sťažovateľky   však   sťažovateľke   nebolo   zabránené   verejneodprezentovať   informáciu   ani   nebolo   do   obsahu   informácie   dodatočne   (ani   počiatočne)fakticky   alebo   materiálne   zasahované   zo   strany   orgánov   verejnej   moci   v zmyslev predchádzajúcom bode uvedených kritérií. Napadnuté rozhodnutie rady pre vysielaniea napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov ani nijako neovplyvnili právo sťažovateľkynaďalej pôsobiť na mediálnom trhu.

91. Z uvedeného dôvodu ústavný súd konštatuje,   že základné právo vyplývajúcesťažovateľke   z čl.   26   ods.   3   ústavy   nebolo   napadnutým   rozhodnutím   najvyššieho   súduporušené.

92. K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 2 ústavy ústavný súd konštatuje, že tátoústavná norma upravuje primárne právo toho, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátenýrozhodnutím   orgánu   verejnej   správy,   obrátiť   sa   pri   zákonom   (najmä   OSP)   splnenýchpodmienok na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia. Výklad ustanovení OSPzo strany súdu pri rozhodovaní o splnení podmienok na podanie žaloby o preskúmaniezákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy musí rešpektovať ústavné garancie práva nasúdnu ochranu. Pri samotnom prieskume rozhodnutia orgánu verejnej správy správnymsúdom   sa   uplatňujú   princípy   vyplývajúce   z čl.   46   ods.   1   ústavy   (porov.   napr.IV. ÚS 102/08).

93.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľke   nebolo   postupom   najvyššieho   súduodopreté právo podať žalobu o preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia rady prevysielanie ani podať odvolanie proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu. Najvyšší súdsa podaným odvolaním zaoberal v zmysle dodržania procesného postupu upraveného OSPa svoje závery formuloval v napadnutom rozhodnutí najvyššieho súdu, t. j vo veci rozhodol.

94. Pravdou však zostáva, že napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu ako súduodvolacieho   v rámci   správneho   súdnictva   neboli   vzhľadom   na   jeho   obsah   (resp.   obsahprávnych záverov) dodržané princípy vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy vzťahujúce sa aj nasprávne súdnictvo (pozri závery ústavného súdu k namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru). Keďže ústavný súd vyslovil porušenie sťažovateľkinýchpráv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutímnajvyššieho súdu, nepovažoval aj vzhľadom na závery prezentované v predchádzajúcombode   za   ústavne   relevantné   vysloviť   osobitne   porušenie   sťažovateľkiných   právgarantovaných čl. 46 ods. 2 ústavy napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu.

95. Čo sa týka namietaného porušenia sťažovateľkiných práv vyplývajúcich z čl. 6ods. 3 dohovoru napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu, ústavný súd konštatuje, žesťažovateľka   nebola   v konaní   pred   najvyšším   súdom   v postavení   osoby   obvinenejz trestného činu, resp. z činu, ktorý je v zmysle judikatúry ESĽP považovaný za trestný.Rovnako charakter konania pred najvyšším súdom nemožno hodnotiť ako trestný.

96. Vzhľadom na charakter konania pred radou pre vysielanie a sankcie, ktoré je radapre   vysielanie   oprávnená   v zmysle   zákona   o vysielaní   uložiť,   by   však   bolo   ústavnerelevantné aplikáciu/neaplikáciu čl. 6 ods. 3 dohovoru na konanie pred radou pre vysielaniev sťažovateľkinom   prípade   posúdiť   na   základe   tzv.   Engelovských   kritérií   ustálenýchprimárne pre účely interpretácie pojmu „trestné obvinenie“ v zmysle čl. 6 dohovoru (porov.Zolotukhin v. Rusko, č. 14939/03, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 10. 2. 2009, bod 53;Khmel v. Rusko, č. 20383/04, rozsudok ESĽP z 12. 12. 2013, bod 59). Uvedené posúdenieby bolo primárne úlohou krajského súdu a následne odvolacieho najvyššieho súdu, pričomústavný   súd   by   mohol   porušenie   čl.   6   ods.   3   dohovoru   v súvislosti   s napadnutýmrozhodnutím   najvyššieho   súdu   skúmať   iba   v prípade,   že   sťažovateľka   sa   ochrany   právvyplývajúcich   z čl.   6   ods.   3   dohovoru   domáhala   už   v konaní   pred   krajským   súdoma následne najvyšším súdom, a tieto by sa vôbec nezaoberali otázkou aplikácie čl. 6 ods. 3dohovoru alebo nesprávne vyhodnotili aplikáciu čl. 6 ods. 3 dohovoru na konanie predradou   pre   vysielanie.   Ústavný   súd   však   z priložených   príloh   zistil,   že   sťažovateľka   sav podanej žalobe o preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia rady pre vysielanieani v odvolaní proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu nedomáhala ochrany právpodľa čl. 6 ods. 3 dohovoru a námietku porušenia práv podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru vznieslaaž pred ústavným súdom.

97. Z uvedených dôvodov ústavný súd konštatuje, že právo sťažovateľky podľa čl. 6ods. 3 dohovoru nebolo napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu porušené.

V.

98.   Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   § 36   ods. 2   zákona   o ústavnom   súdeaj o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej   vznikli   v súvislosti   s jej   právnymzastupovaním advokátom Mgr. Petrom Ďurčekom v konaní pred ústavným súdom.

99. Ústavný súd pri priznaní úhrady trov právneho zastúpenia vychádzal z § 1 ods. 3,§ 11   ods. 3   a   §   16   ods.   3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republikyč. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služiebv znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

100. Ústavný súd priznal sťažovateľke úhradu trov právneho zastúpenia za tri úkonyprávnej služby – dva úkony právnej služby v roku 2012 (prevzatie a príprava zastúpeniaa podanie   sťažnosti)   a jeden   úkon   právnej   služby   v roku   2014   (vyjadrenie   k stanoviskunajvyššieho súdu na výzvu ústavného súdu).

101. Podľa Štatistického úradu Slovenskej republiky bola priemerná mesačná mzdav národnom hospodárstve Slovenskej republiky v prvom polroku 2011 vo výške 763 eura v prvom polroku 2013 vo výške 804 eur (§ 1 ods. 3 vyhlášky). Ústavný súd priznal úhradutrov právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby v roku 2012 v zmysle § 11 ods. 3vyhlášky v sume 254,33 eur (2 x 127,16 eur) a 2 x režijný paušál v zmysle § 16 ods. 3vyhlášky spolu v sume 15,26 eur (2 x 7,63 eur). Ústavný súd priznal úhradu trov právnehozastúpenia taktiež za jeden úkon právnej služby v roku 2014 v zmysle § 11 ods. 3 vyhláškyv sume 134 eur a 1 x režijný paušál v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky v sume 8,04 eur. Podľazoznamu daňových subjektov registrovaných pre daň z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“)Finančnej správy Slovenskej republiky je Advokátska kancelára Bugala – Ďurček, s. r. o.,v rámci ktorej pôsobí advokát sťažovateľky, subjektom registrovaným pre DPH (IČ DPHSK2022313073). Ústavný súd priznal sťažovateľke úhradu trov právneho zastúpenia spoluv sume 493,96 eur (411,63 eur + 20 % DPH).

102. Ústavný súd nepriznal sťažovateľke finančné zadosťučinenie, keďže v danomprípade porušenie ústavou a dohovorom zaručených práv sťažovateľky je v plnej mierekompenzované zrušením napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu. Preto nebolo možnévyhovieť   požiadavke   sťažovateľky   na   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia(bod 5 výroku nálezu).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. decembra 2014