SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
II. ÚS 307/2014-45
Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 18. decembra 2014 v senátezloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne ĽudmilyGajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť obchodnej spoločnostiMAC TV, s. r. o., Brečtanová 1, Bratislava, právne zastúpenej advokátom Mgr. PetromĎurčekom, Advokátska kancelária Bugala – Ďurček, s. r. o., Drotárska cesta 102,Bratislava, pre namietané porušenie čl. 26 ods. 1, 2, 3 a 4 a čl. 46 ods. 1 a 2 ÚstavySlovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 a 3 a čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republikysp. zn. 3 Sžo 33/2012 z 1. augusta 2012 a takto
r o z h o d o l :
1. Základné právo obchodnej spoločnosti MAC TV, s. r. o., na slobodu prejavu a základnéprávo slobodne rozširovať informácie podľa čl. 26 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 26 ods. 4 ÚstavySlovenskej republiky a právo na slobodu prejavu podľa čl. 10 ods. 1 v spojení s čl. 10 ods. 2Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj základné právo na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý súdnyproces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdrozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžo 33/2012 z 1. augusta 2012p o r u š e n é b o l i.
2. Základné právo obchodnej spoločnosti MAC TV, s. r. o., na preskúmanie zákonnostirozhodnutia orgánu verejnej správy podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, právaobvineného z trestného činu podľa čl. 6 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv azákladných slobôd, ako aj základné právo vyplývajúce z čl. 26 ods. 3 Ústavy Slovenskejrepubliky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžo 33/2012 z 1.augusta 2012 p o r u š e n é n e b o l i.
3. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžo 33/2012 z 1. augusta2012 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšiekonanie.
4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je p o v i n n ý uhradiť obchodnej spoločnosti MACTV, s. r. o., trovy právneho zastúpenia v sume 493,96 € (slovom štyristodeväťdesiattri eura deväťdesiatšesť centov) na účet advokáta Mgr. Petra Ďurčeka, Advokátska kanceláriaBugala – Ďurček, s. r. o., Drotárska cesta 102, Bratislava, do dvoch mesiacov odprávoplatnosti tohto nálezu.
5. Vo zvyšnej časti sťažnosti obchodnej spoločnosti MAC TV, s. r. o.,n e v y h o v u j e.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola12. novembra 2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti MAC TV, s. r. o.,Brečtanová 1, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie čl. 26 ods. 1,2, 3 a 4 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6ods. 1 a 3 a čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen „dohovor”) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyššísúd“) sp. zn. 3 Sžo 33/2012 z 1. augusta 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie najvyššiehosúdu“), rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 S 80/2011-24 zo 16. mája 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“) a rozhodnutím Radypre vysielanie a retransmisiu (ďalej len „rada pre vysielanie“) č. RL/17/2011 z 1. marca2011 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie rady pre vysielanie“) v správnom konaní vedenompod sp. zn. 378-PLO/O-5916/2010 (spolu ďalej aj „napadnuté rozhodnutia“).
2. Ústavný súd uznesením z 18. júna 2014 prijal sťažnosť v časti namietanéhoporušenia čl. 26 ods. 1, 2, 3 a 4 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 a 3 a čl. 10ods. 1 a 2 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžo 33/2012 z 1. augusta 2012 naďalšie konanie a vo zvyšnej časti sťažnosť odmietol.
3. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka odvysielala 24. novembra 2010v rámci televízneho programu „Noviny“ krátku správu informujúcu recipientov o stiahnutípolitičky z kandidátky politickej strany Slovenská národná strana (ďalejlen „SNS“). Rada pre vysielanie sťažovateľke 3. januára 2011 doručila „Oznámenie o začatísprávneho konania“ pre možné porušenie § 16 ods. 3 písm. b) zákona č. 308/2000 Z. z. ovysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon o vysielaní“) z dôvodu odvysielania informácie, čímmohlo dôjsť k nezabezpečeniu objektívnosti a nestrannosti programu. Sťažovateľka doručila28. februára 2011 vyjadrenie k vedenému správnemu konaniu. Rada pre vysielanie doručilasťažovateľke rozhodnutie č. RL/17/2011 z 1. marca 2011, v ktorom ju uznala vinnou zporušenia povinnosti podľa ustanovenia § 16 ods. 3 písm. b) zákona o vysielaní.Sťažovateľka v zákonnej lehote napadla rozhodnutie rady pre vysielanie žalobou nakrajskom súde, ktorou sa domáhala preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutia zdôvodu zásahu do jej práv. Dňa 4. júna 2012 bolo sťažovateľke doručené napadnutérozhodnutie krajského súdu, ktorým prvostupňový súd žalobu sťažovateľky zamietol, keďžepodľa názoru prvostupňového súdu bolo napadnuté rozhodnutie rady pre vysielanie vydanév medziach zákona a námietky sťažovateľky neodôvodňovali jeho zrušenie. Dňa 18. júna2012 sťažovateľka podala proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu odvolanie nanajvyššom súde. Dňa 11. septembra 2012 bolo sťažovateľke doručené napadnutérozhodnutie najvyššieho súdu, ktorým najvyšší súd napadnuté rozhodnutie krajského súdupotvrdil.
4. Sťažovateľka namieta, že najvyšší súd, krajský súd a rada pre vysielanie svojimi užšpecifikovanými rozhodnutiami vrátane konaní, ktoré napadnutým rozhodnutiampredchádzali, porušili jej základné právo na slobodu prejavu, spravodlivý súdny proces,súdnu a inú právnu ochranu garantované ústavou a dohovorom.
5. K odôvodneniu svojej sťažnosti sťažovateľka uvádza, že odvysielanímpredmetného televízneho programu realizovala svoje právo na slobodu prejavu a šírenieinformácií. Informácie odvysielané v predmetnom programe boli politického charakterua recipientov informovali o závažnej otázke s potenciálnym verejným významom.Sťažovateľka informovala o stiahnutí dlhoročnej podpredsedníčky etablovanej politickejstrany SNS z kandidátky v blížiacich sa voľbách do Národnej rady Slovenskej republiky(ďalej len „národná rada“), pričom priblížila recipientom aj kritický názor o inom politikovi, vtedajšom predsedovi SNS. Téma parlamentných volieba akékoľvek otázky súvisiace s kandidátkami a kandidátmi jednotlivých politických strán sapodľa sťažovateľky stretáva so širokým záujmom verejnosti a predstavuje informácie, ktoréje sťažovateľka ako „strážny pes“ demokracie povinná recipientom sprostredkovať.K slobode prejavu a právu na informácie o otázkach verejného záujmu existuje podľaodkazu sťažovateľky rozsiahla judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj„ESĽP“), v zmysle ktorej existuje len malý priestor na obmedzenie politických prejavovalebo debatu o otázkach verejného záujmu podľa čl. 10 ods. 2 dohovoru. Sťažovateľkauvádza, že odvysielaný program, ktorým realizovala slobodu prejavu a právo na šírenieinformácií verejného záujmu, bolo možné zo strany orgánov štátu obmedziť len zákonoma na jeho základe a zároveň za splnenia podmienky, že takýto obmedzujúci zásah zo stranysprávneho orgánu alebo súdu je v demokratickej spoločnosti nevyhnutný na ochranu práva slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku alebo ochranu verejného zdraviaa mravnosti. V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na nález ústavného súdu sp. zn.III. ÚS 42/09.
6. Sťažovateľka uvádza, že orgány verejnej moci nijakým spôsobom nepreukázalia ani neodôvodnili oprávnenosť zásahu do slobody prejavu, keďže sa nezaoberalihodnotením kritérií zákonnosti, legitimity a proporcionality (nevyhnutnosti zásahuv demokratickej spoločnosti). Napriek skutočnosti, že sťažovateľka zásah do slobodyprejavu a práva na spravodlivé súdne konanie namietala, orgány verejnej moci obmedzujúcizásah nijako neodôvodnili, najmä neuviedli naplnenie vyžadovaných kritérií na legitimituzásahu do slobody prejavu sťažovateľky a existenciu, resp. neexistenciu kritérií náležiteneodôvodnili, čím došlo k porušeniu práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konaniea zásah do slobody prejavu. K porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie došlo podľanázoru sťažovateľky tým, že orgány verejnej moci sa nijakým spôsobom nezaoberali a ani sanevysporiadali so splnením kritérií na legitímny zásah do slobody prejavu sťažovateľkya oprávnenosť zásahu nijakým spôsobom neodôvodnili.
7. K legalite zásahu sťažovateľka uviedla, že orgány verejnej moci môžu v zmyslekonštantnej judikatúry obmedziť právo na slobodu prejavu sťažovateľky len v prípade, žetakýto zásah je v súlade so zákonom. Sťažovateľka uvádza, že povinnosť zabezpečiťobjektívnosť a nestrannosť odvysielaného programu síce vyplýva zo zákonného ustanovenia§ 16 ods. 3 písm. b) zákona o vysielaní, avšak predvídateľnosť tohto ustanovenia jeabsolútne nedostatočná. Ustanovenie § 16 ods. 3 písm. b) zákona o vysielaní je formulovanépríliš všeobecne a nepresne, pričom nezodpovedá na primárnu otázku, čo sa rozumie podpojmami objektívnosť a nestrannosť, a akým spôsobom je možné prispôsobiť správanie tak,aby bola „objektívnosť a nestrannosť“ dosiahnutá. Sťažovateľka uvádza, že presnáformulácia je požiadavkou zákona, a z tohto dôvodu nie je možné odkazovať na neurčitéa legálne nedefinované pojmy. Sťažovateľka sa dokonca domnieva, že samotné ustanovenie§ 16 ods. 3 písm. b) zákona o vysielaní je v rozpore s ústavou a dohovorom chránenýmprávom na slobodu prejavu, keďže prekračuje rámec prípustnosti obmedzenia právana slobodu prejavu, a to aj s ohľadom na prijatý Európsky dohovor o cezhraničnej televízii.Sťažovateľka je toho názoru, že požiadavka zákonnosti zásahu nebola v prerokovávanej vecisplnená.
8. K legitimite zásahu sťažovateľka uviedla, že z rozhodnutí orgánov verejnej mociv predmetnej veci je zrejmé, že legitímny cieľ na zásah do slobody prejavu sťažovateľkypredstavuje v danom prípade ochranu práva verejnosti na príjem informácií. Sťažovateľkauvádza, že jej konaním nedošlo k zásahu a ani k ohrozeniu práva verejnosti na informácie.Sťažovateľkino konanie nespočívalo v reštrikcii alebo v odmietnutí poskytnúť určitéinformácie, ale práve naopak, sťažovateľka právu verejnosti na príjem informácií učinilazadosť, pretože informácie verejného záujmu verejnosti poskytla a rozšírila. Z rozhodnutíorgánov verejnej moci v predmetnej veci vyplýva, že orgány verejnej moci sledovališpecifický cieľ, a to domnelú ochranu práva verejnosti na objektívne a nestranné informácie.Sťažovateľka je však toho názoru, že tento cieľ nie je možné považovať za legitímny, keďžeprávo na objektívne a nestranné informácie nie je právom, ktoré by verejnosti prináležalo,resp. nie je právom, ku ktorého napĺňaniu by mala byť zaviazaná sťažovateľka. Základnýmprávom každého občana je právo na informácie. Právo na informácie sa v zmyslekonštantnej judikatúry súdov vykladá ako právo informácie prijímať, zhromažďovaťa rozširovať. Ústava nepriznáva právo na určitú kvalitatívnu stránku informácií, tzn. žeprávo na informácie nie je možné vykladať spôsobom, že pôjde o informácie pravdivé,nepravdivé, presné, nepresné, ironické, skreslené, neskreslené, nestranné, objektívne,neobjektívne, tendenčné atď. Právo na informácie je potrebné vykladať ako právo naakékoľvek informácie, a to bez ohľadu na ich kvalitatívnu stránku. Sťažovateľka sanestotožňuje s názorom orgánov verejnej moci, že právo na informácie v sebe zahŕňa právorecipientov a zároveň povinnosť sťažovateľky prijímať, resp. poskytovať „objektívnea nestranné informácie“. Sťažovateľka zastáva názor, že právo na informácie v sebenezahŕňa právne vynútiteľnú povinnosť sťažovateľky poskytovať informácie, ktoré budú„objektívne a nestranné“. Posúdenie skutočnosti, či určitá informácia je objektívna alebonestranná, spadá pod subjektívne vyhodnotenie každého recipienta. Na obmedzovanieslobody prejavu vytvorením požiadavky objektívnosti a nestrannosti neexistuje legitímnycieľ a v prípade, ak by aj existoval, zavedenie tejto povinnosti nie je nevyhnutnév demokratickej spoločnosti.
9. K proporcionalite sťažovateľka uviedla, že v demokratickej spoločnosti má byťobjektivita a nestrannosť určitej informácie ponechaná na úvahu samotnému recipientovi,pričom úlohou štátu nie je cenzurovať a korigovať konkrétne informácie pre recipienta, alevytvárať podmienky na to, aby existovala pluralita informácií, na základe ktorých sirecipient vie vyhodnotiť, či určitá informácia bola alebo nebola objektívna. Nie je úlohouštátu „rozmýšľať za ľudí“ a určovať, ktorá informácia je objektívna a ktorá nie. Podľasťažovateľky, ako je zrejmé z nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 15/98, je úlohou štátu –a to výlučne zabezpečením demonopolizácie masmédií – zvyšovať pravdepodobnosť, ževerejnosť bude prijímať objektívne, pravdivé a nestranné informácie, pričom túto úlohu nieje možné previesť na orgán štátu, ktorý bude o pravdivosti, objektívnosti a nestrannostiinformácií rozhodovať, a ani na sťažovateľku ako zástupcu masmédií, ktorých úlohoua právom je šíriť informácie akéhokoľvek druhu a kvality. Sťažovateľka je toho názoru, žesloboda prejavu zahŕňa podľa čl. 26 ústavy a podľa čl. 10 dohovoru ochranu tak informáciíalebo myšlienok, ktoré sú prijímané pozitívne a sú považované za neútočné či indiferentné,ako aj ochranu informácií a myšlienok, ktoré provokujú, šokujú či znepokojujú, či užz hľadiska ich obsahu, alebo z hľadiska formy ich prezentácie. Nemožno do tejto slobodyzasahovať na základe § 16 ods. 3 písm. b) zákona o vysielaní iba na základe skutočnosti, žečasť verejnosti a orgánov verejnej moci s obsahom alebo formou prejavených myšlienokalebo informácií nesúhlasí, má odlišný názor alebo je ňou šokovaná či obťažovaná, pokiaľzároveň nie je splnená podmienka existencie naliehavej spoločenskej potreby na obmedzenítakejto slobody prejavu z dôvodov ochrany práv a slobôd iných, ochrany bezpečnosti štátu,ochrany verejného poriadku alebo ochrany verejného zdravia a mravnosti v demokratickejspoločnosti.
10. K slobode prejavu sťažovateľka ďalej odkázala na konštantnú judikatúru ESĽP,v zmysle ktorej čl. 10 dohovoru nechráni len podstatu myšlienok a informácií, ale aj formu,akou sú tieto podávané, pričom nie je úlohou súdu ani vnútroštátnych orgánov, aby svojiminázormi nahradili názory žurnalistu (vysielateľa), pokiaľ ide o techniku spravodajstva, akúmajú žurnalisti (vysielatelia) používať. Sťažovateľka je toho názoru, že skutočnosť, komuposkytne priestor na vyjadrenie, jednoznačne súvisí s technikou, a teda formou spracovaniapríspevku, pričom táto je v zmysle už uvedeného ustanovenia dohovoru a konštantnejjudikatúry ESĽP chránená právom na slobodu prejavu, pričom akékoľvek ukladaniepovinnosti vysielateľovi alebo ukladanie sankcií za neposkytnutie priestoru na vyjadreniezo strany sťažovateľky je zakázanou cenzúrou a neoprávneným zásahom do slobody prejavusťažovateľky, ktoré nie je možné považovať za opatrenie nevyhnutné v demokratickejspoločnosti. Sťažovateľka na základe už uvedeného zastáva názor, že orgány verejnej mocijej neoprávnene ukladali spôsob, resp. formu, akým mala a akým v budúcnosti má spracovaťpríspevok a komu má dať priestor na vyjadrenie, čím porušili zákaz cenzúry a zasiahli do jejpráva na slobodu prejavu. Judikatúra ESĽP, ale aj ústavného súdu či najvyššieho súdu jepodľa sťažovateľky napokon jednotná v tom, že nevyhnutnosť zásahu do práva na sloboduprejavu v demokratickej spoločnosti nie je daná tam, kde legitímny cieľ možno dosiahnuťiným spôsobom. V tejto súvislosti si sťažovateľka dovoľuje uviesť, že zákon o vysielaníupravuje inštitúty práva na opravu alebo práva na odpoveď, ktorých jednoznačným účelomje v prípadoch, keď dotknutá strana považuje určité tvrdenia za nepravdivé alebo skreslené,zjednať nápravu takýchto tvrdení. Sťažovateľka je toho názoru, že samotný právny poriadokumožňuje korekciu odvysielaných informácií, a z tohto dôvodu zásah orgánov verejnej mocinemôže spĺňať požiadavku nevyhnutnosti v demokratickej spoločnosti.
11. K zásahu do práva na spravodlivé súdne konanie sťažovateľka uviedla, že„objektívnosť a nestrannosť“ určitej informácie orgány verejnej moci nemôžu a hlavne niesú spôsobilé posúdiť len z odvysielaného príspevku, keďže tento tvorí len „finálny produkt“získavania a šírenia informácií, a v zásade nemôže podať úplnú a presnú informáciu o jehoobjektívnosti a nestrannosti. Orgány verejnej moci boli v zmysle judikatúry ESĽP dokoncapovinné skúmať, či pre informácie uvedené v samotnom príspevku existoval dostatočnepresný a spoľahlivý skutkový základ zistený samotným spracovateľom (redaktorom)príspevku. V zmysle judikatúry ESĽP nie je podľa sťažovateľky jej povinnosťou akovysielateľa, aby zabezpečila, že odvysielaný príspevok budú všetci recipienti vnímať akoobjektívny a nestranný, resp. aby príspevok ako objektívny a nestranný pôsobil, alepovinnosťou sťažovateľky a jej zamestnancov je, aby konali v dobrej viere a poskytlispoľahlivé a presné informácie v súlade s novinárskou etikou. Zjednodušene povedané,povinnosťou orgánov verejnej moci je skúmať, či sťažovateľka zabezpečila objektivitua nestrannosť informácií na „vstupe“, a nie na „výstupe“, keďže objektivita a nestrannosťinformácií na „výstupe“ bude vždy subjektívna a bude závisieť od množstva unikátnychfaktorov na strane každého jedného recipienta informácie. V zmysle judikatúry ESĽP, ktoráv danom prípade predstavuje záväzný výklad predmetného ustanovenia dohovoru, jeporušením práva na spravodlivé súdne konanie sťažovateľky, ak orgán verejnej moci svedkanepredvolá, a zároveň toto predvolanie bolo nevyhnutné na zistenie pravdy a vypočutiesvedka bolo na ujmu práv obhajoby. Sťažovateľka uvádza, že orgány verejnej moci napriekjej výslovnému a odôvodnenému návrhu nevykonali navrhovaný dôkaz – výsluch svedka(redaktora), ktorý samotný príspevok spracoval, z ktorého by bolo jednoznačne možné zistiťpravdu. Sťažovateľka tvrdí, že až posúdenie miery „objektivity“ redaktora (svedka) pri zbereinformácií spolu s odvysielaným príspevkom mohlo jednoznačne a legitímne zodpovedaťotázku, či odvysielaný príspevok bol objektívny a nestranný, pričom nevykonanienavrhnutého dôkazu vo výraznej miere znemožnilo právo obhajoby v konaní a porušiloprávo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie.
12. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že jej práva zaručenéčl. 26 ods. 1, 2, 3 a 4 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 a 3 a čl. 10 ods. 1 a 2dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžo 33/2012 z 1. augusta 2012 (pôvodne ajrozsudkom krajského súdu č. k. 2 S 80/2011-24 zo 16. mája 2012 a rozhodnutím rady prevysielanie č. RL/17/2011 z 1. marca 2011 v správnom konaní vedenom pod sp. zn. 378-PLO/O-5916/20; v tejto časti sťažnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietoluznesením z 18. júna 2014, pozn.) boli porušené. Ďalej, aby ústavný súd napadnutérozhodnutia zrušil vo všetkých ich výrokoch, aby vyslovil, že najvyšší súd (pôvodne spolus krajským súdom a radou pre vysielanie spoločne a nerozdielne, pozn.) je povinný uhradiťsťažovateľke spravodlivé zadosťučinenie vo výške 5 000 € v lehote dvoch mesiacov odprávoplatnosti nálezu, a aby vyslovil, že najvyšší súd (pôvodne spolu s krajským súdoma radou pre vysielanie spoločne a nerozdielne, pozn.) je povinný uhradiť sťažovateľke trovyprávneho zastúpenia na účet jej právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnostinálezu.
II.
Vyjadrenie najvyššieho súdu
13. Na výzvu ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril najvyšší súd podanímdoručeným ústavnému súdu 9. októbra 2014.
14. Najvyšší súd vo svojom vyjadrení uviedol, že je toho názoru, že ideo sofistikovaným spôsobom vykonštruovanú sťažnosť, v ktorej sa opomína základnáskutočnosť, že upozornenie na porušenie zákona vydávané v zmysle § 64 ods. 1 písm. a)zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z.o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov nie je sankciou v materiálnom zmysle,pretože nepredstavuje pre vysielateľa materiálnu ujmu ani nemateriálnu ujmu, a nie je anivykonateľným rozhodnutím proti vysielateľovi.
15. Najvyšší súd ďalej uvádza, že napadnutým rozhodnutím rada pre vysielanieuložila sťažovateľke ako vysielateľovi sankciu vo forme upozornenia na porušenie zákona.Napriek tomu, že zákon o vysielaní toto opatrenie vysielateľa formálne označuje akosankciu, chýba podľa najvyššieho súdu v tomto prípade materiálny znak sankcie – ujma,ktorú spôsobuje v právnej sfére sťažovateľky. Toto opatrenie nespôsobuje podľa najvyššiehosúdu vysielateľovi žiadnu materiálnu ujmu (napr. v podobe zaplatenia pokuty, odňatialicencie a pod.), ale ani nemateriálnu ujmu. Takéto rozhodnutie sa nevykonáva. Uvedenúsankciu nie je podľa názoru najvyššieho súdu možné prirovnávať ani k pokarhaniu, pretožepokarhanie vo svojom sémantickom význame v sebe zahŕňa odsúdenie takéhoto konania.
16. Najvyšší súd ďalej uviedol, že zásadnou právnou otázkou v sťažovateľkinej vecibolo, akú právnu funkciu plní upozornenie na porušenie zákona. Zo systematického výkladu§ 64 ods. 1 písm. a) zákona o vysielaní spojení s § 64 ods. 2 prvou vetou zákona o vysielanípodľa najvyššieho súdu vyplýva, že písomné upozornenie na porušenie zákona jepodmienkou na uloženie pokuty pri opakovanom porušení zákona. V rámci tohtoopakovaného porušenia zákona sa vždy skúma existencia porušenia právnej povinnostia upozornenie na porušenie zákona ani nevytvára prekážku rei iudicatae na preskúmanieporušenej povinnosti v rozhodnutí o pokute. Tieto vzťahy právnych predpisov nasvedčujútomu, že upozornenie na porušenie zákona má zabezpečiť včasnú transformáciu správnejúvahy rady pre vysielanie k vysielateľom v tom, čo rada pre vysielanie ako orgán dohľadunad vysielaním bude považovať za nezabezpečenie objektívnosti a nestrannosti v podobnýchprípadoch. Tento mechanizmus je podľa presvedčenia najvyššieho súdu nevyhnutný,pretože zákonom sa nedá vopred definovať objektívnosť a nestrannosť programov.Objektívnosť a nestrannosť môže byť vyhodnotená iba spätne, a to správnou úvahou rady prevysielanie. Na vytváraní správnej úvahy rady pre vysielanie sa podľa vyjadrenia najvyššiehosúdu podieľajú jej jednotliví členovia. Najvyšší súd sa preto stotožnil s vyjadrením rady prevysielanie, že skutkom, ktorým dôjde k porušeniu § 16 ods. 3 písm. b) zákona o vysielaní, jeaž odvysielanie programu ako celku. Rada pre vysielanie na takýto skutok vysielateľaupozorní a sankciu – pokutu – je možné uložiť až potom, keď je vysielateľ upozornený naporušenie zákona.
17. V závere svojho vyjadrenia najvyšší súd uzavrel, že pokiaľ ide o vec samu,zastáva názor, že procesný postup rady pre vysielanie bol správny. Nestrannosťa objektívnosť spravodajských programov je zabezpečovaná ustálenou praxou rady prevysielanie, ktorá dbá na dodržiavanie pravidla, aby bola vždy daná možnosť vyjadriť sadotknutej osobe a druhej strane. Nedodržanie tohto postupu podľa najvyššieho súduznamená, že divák ako prijímateľ informácie nemá stanovisko dotknutej osoby. Ide pritomo právnu zásadu objektívnosti označovanú aj ako „audiatur et altera pars“ (nech jevypočutá aj druhá strana). V danom prípade nebolo podľa najvyššieho súdu vysielateľovivytknuté ani bránené, aby slobodne formuloval obsah príspevku, ale aby dal priestor navyjadrenie i druhej, dotknutej strane. Ide pritom o vitálnu zásadu objektívnosti, ktorejnarušenie môže byť v budúcnosti vysielateľmi zneužité. Najvyšší súd rozhodnutie rady prevysielanie považuje za súladné so zákonom, všeobecnými právnymi zásadami, s ústavoui s dohovorom.
Replika sťažovateľky
18. Na výzvu ústavného súdu zaslala sťažovateľka vyjadrenie k stanoviskunajvyššieho súdu doručené ústavnému súdu 29. októbra 2014.
19. V replike sťažovateľka predovšetkým uviedla, že závery najvyššieho súdu nie súpodľa jej názoru správne, keďže sankcia – upozornenie na porušenie zákona, na jednejstrane deklaruje skutočnosť, ktorá je podľa nej v rozpore s objektívnou skutočnosťou (tzn. žesťažovateľka svojím konaním porušila zákon), čím dochádza k porušeniu v sfére právsťažovateľky, a na druhej strane má vplyv na majetkovú aj nemajetkovú sféru sťažovateľkyvo vzťahu k budúcemu uplatňovaniu jej práva na slobodu prejavu, keďže je spôsobiláprivodiť tzv. „chilling effect“, tzn. odradiť sťažovateľku ako nositeľku privilegovanéhopostavenia vo sfére získavania a šírenia informácií od plnenia svojho základného poslania,ktorým je byť tzv. „strážnym psom demokracie“. Akákoľvek hrozba sankcie, či užmateriálnej, alebo nemateriálnej (aj upozornenia na porušovanie zákona), je hrozbou, ktorásťažovateľku odrádza od šírenia informácií verejného záujmu, ktoré sa v prerokúvanej vecitýkali politických otázok.
20. Sťažovateľka ďalej uviedla, že udeľovanie sankcií zo strany rady pre vysielanie jeverejne dostupnou a vyhľadávanou informáciou zo strany laickej aj odbornej verejnosti,ktorá je preberaná viacerými mienkotvornými médiami. Informovanie verejnosti o tom, žesťažovateľka sa svojím konaním dopustila porušenia zákona (hoci táto skutočnosť je podľasťažovateľky v rozpore s objektívnym stavom), má negatívny vplyv na jej povesť a dobrémeno v očiach verejnosti. Verejnosť, ktorá je konfrontovaná s rozhodnutím rady prevysielanie voči sťažovateľke, má podľa sťažovateľky prirodzenú tendenciu strácať dôveruv kvalitu ňou poskytovaných spravodajských informácií, čo v konečnom dôsledku môžeznamenať úplnú stratu sledovanosti jej spravodajských programov. Podľa sťažovateľkysamotná konštatácia skutočnosti (a nie výška sankcie), že ňou šírená informácia nie jeobjektívna a nestranná, znižuje dôveryhodnosť sťažovateľkou poskytovaných informáciía spravodajských programov ako takých, čo v konečnom dôsledku môže znamenaťodradenie diváka od spravodajstva sťažovateľky ako takého.
21. Na záver sťažovateľka uvádza, že v demokratickej spoločnosti má byť objektivitaa nestrannosť určitej informácie ponechaná na úvahu samotnému recipientovi, pričomúlohou štátu nie je cenzurovať a korigovať konkrétne informácie pre recipienta, ale vytváraťpodmienky na to, aby existovala pluralita informácií, na základe ktorých si recipient vievyhodnotiť, či určitá informácia bola alebo nebola objektívna. Nie je úlohou štátu„rozmýšľať za ľudí“ a určovať, ktorá informácia je objektívna a ktorá nie. Požiadavkunajvyššieho súdu poskytnúť priestor na vyjadrenie dotknutej osobe nie je podľa sťažovateľkymožné absolutizovať, pretože táto nie je v záujme šírenia informácií verejného záujmusplniteľná. Podľa sťažovateľky je nesplniteľnou požiadavkou pre masmédiá napr. naSlovensku, aby poskytovali priestor na vyjadrenie dotknutým osobám k témam verejnéhozáujmu, ktoré sa odohrali v zahraniční, keďže z povahy veci vyplýva, že masmédiá takétoinformácie v zásade získavajú sprostredkovane od mediálnych agentúr, pretože nedisponujúprostriedkami ani ľudskými zdrojmi na to, aby ku každej téme verejného záujmu zabezpečiliredaktora, ktorý by zabezpečoval bezprostredné stanovisko všetkých dotknutých strán. Tátoúloha je podľa názoru sťažovateľky však, prirodzene, nesplniteľná, pretože požiadavkaposkytovania aktuálnych informácií v relatívne krátkom čase od momentu odohratia saudalosti verejného záujmu prevyšuje nad požiadavkou celoplošného pokrytia témyverejného záujmu zo všetkých uhlov pohľadu. Objektívnosť a nestrannosť v tomto zmyslepodľa presvedčenia sťažovateľky neznamená poňatie témy z každého uhla pohľadu aoslovenie každej osoby, ktorej sa informácia verejného záujmu týka, ale naopak, znamenápožiadavku na novinára, aby pri spracovaní informácie verejného záujmu zhromaždilinformácie, ktoré vytvoria dostatočný skutkový základ na to, aby odvysielaná reportáž akovýsledný produkt zberu informácií vychádzala z objektívnych a nestranných informácií.
III.
22. Najvyšší súd napadnutým rozhodnutím potvrdil odvolaním napadnutérozhodnutie krajského súdu.
23. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia najvyšší súd uviedol: «Spor medzi účastníkmi konania spočíva v tom, či odvysielaná správa v rámci spravodajského programu bola objektívna a nestranná, teda či vysielateľ zabezpečil povinnosť vyplývajúcu mu z ustanovenia § 16 ods. 3 písm. b/ zákona č. 308/2000 Z. z. ... Pojmy objektívnosť a nestrannosť sú pružnými právnymi pojmami, ktoré nie je možné presne právne definovať, ich obsah sa môže meniť, býva podmienený okolnosťami prípadu, na ktorý sa aplikuje právna norma. Žalovaný ich interpretoval v napadnutom rozhodnutí - upozornením na porušenie zákona. Žalovaný podľa § 64 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z. má povinnosť upozorniť vysielateľa na porušenie zákona. Upozornenie je sankciou preventívneho charakteru a je predpokladom uloženia pokuty za druhovo zhodné protiprávne správanie vysielateľa vytýkané v upozornení, keďže konanie ktorým je možné porušiť povinnosť stanovenú v § 16 ods. 3 písm. b/ zákona č. 308/2000 Z. z. nie je explicitne uvedené v zákone ani len exemplifikatívnym výpočtom. Preto žalovaný musí v upozornení identifikovať, akým konaním vysielateľa došlo k porušeniu povinnosti, čím je vysielateľ oboznámený so zakázaným správaním. Odvysielaná správa informovala o stiahnutí z kandidátky SNS. V rámci tejto správy redaktor sprostredkoval aj postoj k, keď uviedol, že „Podľa jej slov, je to pomsta za otvorenú kritiku. Tej vraj využíva SNS pre svoje záujmy, teda ako prostriedok na biznis.“ Uvedená správa tak okrem informovania verejnosti o stiahnutí z kandidátky SNS obsahovala aj jej kritický postoj k. Keďže príspevok neobsahoval žiadnu zmienku o tom, či bol poskytnutý priestor aj na vyjadrenie sa k uvedenému názoru, vysielateľ tak nezabezpečil objektívnosť a nestrannosť spravodajského príspevku. V tomto prípade nie je dôležité akým spôsobom boli informácie získané, iba to, čo bolo odvysielané, teda to čo recipient videl resp. počul. Ak by sa aj odmietol vyjadriť, bolo povinnosťou vysielateľa túto skutočnosť v rámci odvysielaného príspevku uviesť. Rozhodujúcou skutočnosťou je, že príspevok bol odvysielaný v rámci spravodajskej relácie, ktorých účelom je informovať o vecných faktoch a údajoch, a preto je oprávnená zákonná požiadavka vyplývajúca z § 16 ods. 3 písm. b/ zákona č. 308/2000 Z. z., aby spravodajské programy boli objektívne a nestranné a hodnotiace komentáre musia byť oddelené od informácií spravodajského charakteru.»
Verejné pojednávanie
24. Sťažovateľka vo svojom prípise z 24. októbra 2014 trvala na ústnom pojednávanív danej veci, ktoré bolo nariadené na 18. december 2014, avšak účastníci sa napojednávanie nedostavili, preto ústavný súd stručne oboznámil verejnosť s podstatnoučasťou sťažnosti a spisu a po porade verejne vyhlásil vo veci nález tak, ako to je uvedené vovýroku tohto rozhodnutia, pričom svoje rozhodnutie stručne odôvodnil.
IV.
25. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
26. Predmetom konania pred ústavným súdom je sťažnosť a s ňou spojené námietkysťažovateľky, v zmysle ktorých najvyšší súd napadnutým rozhodnutím podľa právnehonázoru sťažovateľky porušil jej základné právo na slobodu prejavu, právo na spravodlivýsúdny proces, základné právo na súdnu a inú právnu ochranu, t. j. práva garantovanéústavou a dohovorom.
27. Sťažovateľka, ktorá pôsobí na mediálnom trhu v rámci Slovenskej republiky akovysielateľ v zmysle zákona o vysielaní, a teda ako médium plní – podľa jej slov – úlohu„strážneho psa“ demokracie, predovšetkým dôvodí, že (i) prijatím napadnutého rozhodnutianajvyššieho súdu (ako aj skôr vydaných rozhodnutí orgánov verejnej moci v jej veci) došlok zásahu do jej práva na slobodu prejavu a orgány verejnej moci nijakým spôsobomnepreukázali a ani neodôvodnili oprávnenosť tohto zásahu do slobody prejavu, keďže sanezaoberali hodnotením kritérií zákonnosti, legitimity a proporcionality zásahu, pričompodľa sťažovateľky požiadavka zákonnosti zásahu nebola v prerokovávanej veci splnená,na obmedzovanie slobody prejavu vytvorením požiadavky objektívnosti a nestrannostineexistoval legitímny cieľ a nemožno do slobody prejavu zasahovať iba na základeskutočnosti, že časť verejnosti a orgánov verejnej moci s obsahom alebo formouprejavených myšlienok alebo informácií nesúhlasí, má odlišný názor alebo je ňou šokovanáči obťažovaná, pokiaľ zároveň nie je splnená podmienka existencie naliehavej spoločenskejpotreby na obmedzení takejto slobody prejavu. Sťažovateľka ďalej napadnutémurozhodnutiu najvyššieho súdu vytkla, že ním došlo (ii) k zásahu do práva na spravodlivésúdne konanie, keďže najvyšší súd nezohľadnil všetky skutočnosti, ktorých zohľadnenie jenevyhnutné pre posúdenie, či odvysielaný príspevok bol objektívny a nestranný, pričomnavyše podľa sťažovateľky najvyšší súd pri vyžadovaní objektívnosti a plurality vysielanianezohľadnil skutočnosť, že povinnosťou orgánov verejnej moci je skúmať, či sťažovateľkazabezpečila objektivitu a nestrannosť informácií na „vstupe“, a nie na „výstupe“, keďžeobjektivita a nestrannosť informácií na „výstupe“ bude vždy subjektívna a bude závisieť odmnožstva unikátnych faktorov na strane každého jedného recipienta informácie.Sťažovateľka (iii) poukázala v súvislosti s právom na slobodu prejavu na judikatúru ESĽPa s prihliadnutím na túto judikatúru doplnila, že (iv) orgány verejnej moci Slovenskejrepubliky jej neoprávnene ukladali spôsob, resp. formu, akým mala a akým v budúcnosti máspracovať príspevok a komu má dať priestor na vyjadrenie, čím porušili zákaz cenzúrya zasiahli do jej práva na slobodu prejavu.
28. Uvedené ťažiskové argumenty sťažovateľka vo svojej sťažnosti dopĺňapoukázaním na parciálne atribúty práva na slobodu prejavu a podáva vlastný výklada právny náhľad na jej pôsobenie ako vysielateľa na mediálnom trhu, jej úlohy a priestor,ktorý jej ústavou garantované právo na slobodu prejavu poskytuje. Tieto úvahy staviasťažovateľka do kontradikcie so závermi najvyššieho súdu prezentovanými v napadnutomrozhodnutí.
29. Úlohou ústavného súdu je primárne posúdiť, či napadnutým rozhodnutímnajvyššieho súdu došlo k zásahu do ústavou a dohovorom garantovaných práv sťažovateľky,či bol tento zásah ústavne odôvodnený a udržateľný alebo naopak, svojvoľný a ústavneneudržateľný, a to všetko pri zohľadnení postavenia a úloh sťažovateľky, ktoré akovysielateľ a médium v podmienkach slobodného trhu, slobodnej spoločnostia demokratického právneho štátu (garantujúceho právo na slobodu prejavu a jeho nerušenývýkon) plní, a s tým spojenej miery diskrécie štátu (orgánov verejnej moci) v zasahovaní (ajna základe zákona o vysielaní) do nerušeného plnenia úloh médií v slobodnej spoločnosti.
K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 26 ods. 4 ústavy a čl. 10 ods. 2 dohovoru
30. Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.Podľa čl. 26 ods. 2 ústavy každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom,tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovaťidey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemukonaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu.Podmienky ustanoví zákon.
Podľa čl. 26 ods. 4 ústavy slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informáciemožno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné naochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejnéhozdravia a mravnosti.
Podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňaslobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovaniaštátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovaliudeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.
Podľa čl. 10 ods. 2 dohovoru výkon slobôd podľa odseku 1, pretože zahŕňapovinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniamalebo sankciám, ktoré stanovuje zákon, a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti vzáujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti alebo verejnej bezpečnosti, napredchádzanie nepokojom alebo zločinnosti, ochranu zdravia alebo morálky, ochranupovesti alebo práv iných, zabránenia úniku dôverných informácií alebo zachovania autoritya nestrannosti súdnej moci.
K slobode prejavu a právu na informácie
31. Slobodu prejavu (ktorá zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovaťinformácie alebo myšlienky) je potrebné považovať za konštitutívny znak demokratickejpluralitnej spoločnosti a za jednu zo základných podmienok na jej chod a individuálnu(seba)realizáciu jednotlivca.
32. Sloboda prejavu patrí do vlastnej sféry ľudskej slobody, ktorá je spätápredovšetkým s vnútornou oblasťou vedomia a zahŕňa atribúty tejto ľudskej slobody,ku ktorým patrí sloboda svedomia, sloboda myslenia a sloboda zastávať, šíriť a prijímaťnázory na všetky otázky spojené so životom spoločnosti. Sloboda prejavu je praktickyneoddeliteľná od slobody myslenia. Nijaká spoločnosť, v ktorej nie sú tieto slobodyrešpektované, nie je slobodná, nech už má vláda tejto spoločnosti (štátu) akúkoľvek formu(porov. Mill, John Stuart. On Liberty. Third Edition. London: Longman, Green, Longman,Roberts & Green, 1864, pp. 26 – 27). Každý človek má nespochybniteľné právo verejneproklamovať svoj názor, pričom zakázať verejne vyjadrovať názory znamená zničiť sloboduprejavu (porov. Blackstone, W. Commentaries on the Laws of England. Book the Fourth.The Fourth Edition. Oxford: Clarendon Press, 1770, pp. 151 – 152)
33. Tento imperatív vlastný modernej konštitucionalistike a ústavám demokratickýchprávnych štátov je akcentovaný v priestore modernej Európy predovšetkým súdnymiorgánmi ochrany ľudských práv a základných slobôd, ako je ESĽP a ústavné súdy štátovEurópy.
34. Európsky súd pre ľudské práva považuje v zmysle svojej ustálenej judikatúryk čl. 10 dohovoru slobodu prejavu za jeden z esenciálnych základov demokratickejspoločnosti a jednu zo základných podmienok jej progresu a rozvoja každého jednotlivca[porov. Handyside v. Veľká Británia, č. 5493/72, plenárny rozsudok ESĽP zo 7. 12. 1976,bod 49; rovnaké závery porov. aj v Observer and Guardian v. Veľká Británia, č. 13585/88,plenárny rozsudok ESĽP z 26. 11. 1991; bod 59; Oberschlick v. Rakúsko, č. 11662/85,plenárny rozsudok ESĽP z 23. 5. 1991, bod 57; Nilsen and Johnsen v. Nórsko, č. 23118/93,rozsudok Veľkej komory ESĽP z 25. 11. 1999, bod 43; z novšej judikatúry Rádio Twistv. Slovenská republika, č. 62202/00, rozsudok ESĽP z 19. 12. 2006, bod 47; Axel Springerv. Nemecko, 39954/08, rozsudok Veľkej komory ESĽP zo 7. 2. 2012, bod 78; CentroEuropa 7 S.R.L. and Di Stefano v. Taliansko, č. 38433/09, rozsudok Veľkej komory ESĽPzo 7. 6. 2012, bod 131; Ringier Axel Springer Slovensko v. Slovenská republika (č. 2),č. 21666/09, rozsudok ESĽP zo 7. 1. 2014, bod 48 a ďalšie].
35. Podľa Spolkového ústavného súdu (Bundesverfassungsgericht) Spolkovejrepubliky Nemecko je sloboda prejavu priamym vyjadrením ľudskej osobnosti, je jednýmz najušľachtilejších ľudských práv vôbec. Pre slobodný demokratický systém vlády je podľaSpolkového ústavného súdu Nemecka sloboda prejavu jeho konštitutívnym prvkom, keďžeumožňuje konštantnú intelektuálnu rozpravu, súboj názorov, ktorý je tomuto systémuvlastný. V istom zmysle je sloboda prejavu základným pilierom slobody ako takej (porov.rozhodnutia Spolkového ústavného súdu Nemecka sp. zn. 1 BvR 400/51 z 15. 1. 1958,bod 31; sp. zn. 1 BvR 131/96 z 24. 3. 1998, bod 27; sp. zn. 2 BvR 2219/01 z 15. 12. 2004,bod 15).
36. Ústavný súd Českej republiky rovnako považuje slobodu prejavu za jednuz najdôležitejších hodnôt každej demokratickej spoločnosti a opakovane trvá na tom, žekaždý názor, stanovisko, kritika je v zásade prípustnou záležitosťou. Podľa Ústavného súduČeskej republiky v podmienkach liberálnej demokracie je každému dovolené vyjadrovať sak veciam verejným, ktoré môžu byť verejne posudzované. Ide o výraz demokratickéhoprincípu, o výraz participácie občianskej spoločnosti na veciach verejných (porov. nálezÚstavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 823/11 zo 6. marca 2012, body 19 a 21;taktiež porov. nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 357/96 z 10. decembra1997).
37. Ústavnému súdu sa opakovane dostalo príležitosti prispieť k ústavnoprávnejrozprave o slobode prejavu. V jednom zo svojich rozhodnutí extenzívnejšie pojednávajúcicho ochrane slobody prejavu, v náleze sp. zn. II. ÚS 326/09 zo 4. marca 2010, deklaroval, žesloboda prejavu je nevyhnutná pre demokraciu a pre tvorbu slobodnej verejnej mienkyv otvorenej spoločnosti, je základným pilierom demokratickej spoločnosti, v ktorej jekaždému dovolené vyjadrovať sa k verejným veciam a vynášať o nich hodnotové súdy,pričom aj pri kritike platí z princípu demokracie vyplývajúca ústavná prezumpcia, že ideo kritiku dovolenú (porov. II. ÚS 326/09, bod 39). Ústavný súd následne v náleze sp. zn.III. ÚS 385/2012 z 21. januára 2014 aj v duchu judikatúry ESĽP (najmä už uvedenéhorozsudku ESĽP vo veci Handyside v. Veľká Británia, bod 49) doplnil, že sloboda prejavu vovšetkých štátoch vybudovaných na demokratických princípoch predstavuje jedenzo základných pilierov demokracie a uplatňuje sa nielen voči informáciám a myšlienkam,ktoré sú prijímané priaznivo, resp. sú pokladané za neškodné či neutrálne, ale aj voči tým,ktoré urážajú, šokujú alebo znepokojujú štát alebo časť obyvateľstva, čo je danépožiadavkami pluralizmu, znášanlivosti a otvorenosti, bez ktorých nemožno hovoriťo demokratickej spoločnosti.
38. Obmedzenie slobody prejavu je v demokratickej spoločnosti výnimkou, ktorú jenavyše potrebné interpretovať reštriktívne a je možné ju ospravedlniť iba kvalifikovanýmiokolnosťami. Predložená interpretácia obmedzenia slobody prejavu primárne zakazuje tzv.predchádzajúce obmedzenie (doktrína „no previous restraint“), typicky cenzúru (porov.čl. 26 ods. 3 ústavy), resp. dovoľuje obmedziť slobodu prejavu v prípadoch, ak ide o prejavjasne a bezprostredne vytvárajúci podstatné ohrozenie [doktrína „clear and present danger“;k tomu porov. široko citované stanovisko legendárneho sudcu O. W. Holmesa Jr., ktoré sastalo základom rozhodnutia Najvyššieho súdu Spojených štátov Amerických vo veciSchenck v. United States 249 U.S. 47 (1919) z 3. marca 1919, bod 50] určitéhokvalifikovaného vyššieho záujmu.
39. Moderným jazykom ústavy a dohovoru povedané, slobodu prejavu možnoobmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranupráv a slobôd iných alebo na ochranu určitého kvalifikovaného verejného záujmu.Limitačná klauzula inkorporovaná v čl. 26 ods. 4 ústavy a čl. 10 ods. 2 dohovoru(už citované) explicitne uvádza dôvody takéhoto obmedzenia, pričom takéto obmedzeniemusí byť stále v súlade s demokratickým charakterom spoločnosti („nevyhnutnév demokratickej spoločnosti“). V tejto súvislosti je potrebné a korektné odkázať aj na čl. 31ústavy.
40. Článok 26 ods. 4 ústavy a čl. 10 ods. 2 dohovoru nedávajú štátu neobmedzenýpriestor na uváženie („margin of appreciation“) v určení, v prospech akého štátomproklamovaného verejného záujmu štát obmedzí slobodu prejavu. Takéto uváženie štátu ideruka v ruke s dohľadom nad ním prostredníctvom súdnych orgánov – ústavného súdua ESĽP. Tento dohľad zahŕňa otázku, či bolo uvedené obmedzenie slobody prejavu legálne,legitímne a nevyhnutné, pričom dohľad pokrýva tak oblasť legislatívy, ako aj jej aplikáciuv praxi predovšetkým prostredníctvom súdov [porov. už uvedený rozsudok ESĽP vo veciHandyside v. Veľká Británia, bod 49; ale aj Sunday Times v. Veľká Británia (č. 1),č. 6538/74, plenárny rozsudok ESĽP z 26. 4. 1979, bod 59; Tele 1 Privatfernseh v. Rakúsko,č. 32240/96, rozsudok ESĽP z 21. 9. 2000, bod 34; Mouvement Raëlien Suissev. Švajčiarsko, č. 16354/06, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 13. 7. 2012, body 59 – 60].
41. Dôvodom obmedzenia slobody prejavu môže byť o. i. ochrana práv iných, teda ajzákladné právo na česť podľa čl. 19 ods. 1 ústavy, resp. čl. 16 ods. 1 ústavy konkretizované§ 11 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalejlen „Občiansky zákonník“). Na úrovni zákona chráni teda ustanovenie § 11 a nasl.Občianskeho zákonníka osobnosť súkromných osôb pred neoprávnenými zásahmi zo stranyiných súkromných osôb alebo štátu. Takýmto zásahom do osobnostných práv môže byť ajzverejnenie nepravdivých a poškodzujúcich údajov o určitej osobe. Teória a súdna praxpreto rozlišuje medzi skutkovými tvrdeniami, u ktorých možno zisťovať ich pravdivosť,a hodnotovými súdmi. V týchto prípadoch kolízie medzi slobodou prejavu a ochranouosobnosti ústavný súd skúma v prípade obmedzenia slobody prejavu v záujme ochranyosobnosti, (i) či druh predmetného prejavu je chránený v zmysle čl. 26 ústavy, (ii) či došlok zásahu do slobody prejavu, (iii) či uvedený zásah mal zákonný základ, (iv) a následneskúma samotné výroky perspektívou odpovedí na otázky „kto, o kom, čo, kde, kedy a ako“hovorí, pričom na základe odpovedí na dané otázky možno zistiť, či zásah do slobodyprejavu bol proporcionálny vo vzťahu k ochrane osobnosti. Je potrebné však upozorniť, žetento dôležitý, avšak nie vždy jednoznačný nástroj, je len jednou z pomôcok najmä priskúmaní difamácie a slobody prejavu.
42. V prípade sťažovateľky a prerokovávaného prípadu však nie je možné hic et nunca bez ďalšieho aplikovať uvedený test, keďže predmetom sporu pred všeobecnými súdminebol spor vyplývajúci z horizontálneho súkromnoprávneho vzťahu, resp. kolízia ústavnýchpráv fyzických osôb alebo právnických osôb (typicky sloboda prejavu c/a ochranaosobnosti), ale vertikálny vzťah štát – súkromnoprávny subjekt (právnická osoba), kde malopodľa námietok sťažovateľky dôjsť k zásahu do slobody prejavu zo strany štátu (rady prevysielanie) v záujme štátom zabezpečovanej ochrany domnelého ústavného právaspoločnosti (verejnosti/občanov) na objektívne a nestranné informácie. V prvom rade jepreto potrebné ustáliť charakter interakcie sťažovateľky a jej práva na slobodu prejavu najednej strane a štátu reprezentovaného radou pre vysielanie na strane druhej, a taktiež ustáliťobsah pojmu „právo verejnosti na objektívne a nestranné informácie“, ktorý podľanajvyššieho súdu (ako aj rady pre vysielanie) vyplýva z ústavy, pričom na zákonnej úrovnijeho ochranu indikuje v § 16 ods. 3 písm. b) zákona o vysielaní a v s tým spojených úlohácha právomociach (v oblasti ukladania sankcií) rady pre vysielanie.
K úlohám médií v slobodnej spoločnosti v spojení so slobodu prejavu
43. V podmienkach demokratickej, slobodnej a modernej informačnej spoločnosti jedôležitosť médií nespochybniteľná. Sú to práve médiá, kde prebieha najzásadnejšia debatao verejných záležitostiach. Slovami Ústavného súdu Českej republiky, médiá hrajúnezastupiteľnú úlohu pri informovaní spoločnosti vo veciach verejného záujmu,sprostredkovávajú spoločnosti informácie o aktuálnom dianí, o tendenciách uplatňujúcich sav živote štátu i spoločnosti, umožňujú udržiavať verejnú diskusiu, v ktorej dochádzak sprostredkovaniu rôznych názorov, a poskytujú tak jednotlivcom a rôznym spoločenskýmskupinám príležitosť, aby prispievali k utváraniu všeobecného názoru (pozri nálezÚstavného súdu Českej republiky sp. zn. IV. ÚS 23/05, bod 30). Médiá teda predstavujúrozhodujúci faktor v permanentnom procese tvorby názorov a tvorby vôle jednotlivcovi spoločenských skupín, ale aj politických inštitúcií (ibid.).
44. Médiám taktiež prináleží sloboda prejavu. Tá sa vzťahuje predovšetkým nasprostredkovávanie informácií, ako aj šírenie správ, myšlienok a názorov, ktoré sú nielenpozitívne či neutrálne, ale aj takých, ktoré nesú negatívnu konotáciu, urážajú, šokujú aleboznepokojujú štát, politické elity alebo časť obyvateľstva, čo je dané požiadavkamipluralizmu, znášanlivosti, otvorenosti a permanentného diskurzu, bez ktorých nemožnohovoriť o demokratickej slobodnej spoločnosti. Sloboda prejavu vo vzťahu k médiámposkytuje ochranu nielen zvoleným témam, ktoré sú médiami komunikované, ale aj druhua spôsobu ich spracovania a šírenia.
45. Takto nastavené široké hranice slobody prejavu médií a vysielateľov sú prejavom(a zároveň základom) modernej demokratickej spoločnosti a majú zásadný význam premožnosť charakterizovať štát ako demokratický a slobodný (uvedené závery porov. napr.v rozhodnutí Ústavného súdu Slovinska sp. zn. Up-2940/07 z 5. 2. 2009, bod 7;v rozhodnutí Spolkového ústavného súdu Nemecka sp. zn. 1 BvR 2020/04 z 10. 12. 2010,bod 23).
46. Vo vzťahu k politickým a spoločenským témam, ako aj oblasti výkonu verejnejmoci a uskutočňovaniu reálnej politiky štátu médiá plnia úlohu sprostredkovateľa informáciía tzv. „strážneho psa/public watchdog“ (porov. medzi mnohými Barthold v. Nemecko,č. 8734/79, rozsudok ESĽP z 25. 3. 1985, bod 58; Lingers v. Rakúsko, č. 9815/82, plenárnyrozsudok ESĽP z 8. 7. 1986, bod 44; Financial Times Ltd and Others v. Veľká Británia,č. 821/03, rozsudok ESĽP z 15. 12. 2009, bod 59; Telegraaf Media Nederland LandelijkeMedia B.V. and Others v. Holandsko, č. 39315/06, rozsudok ESĽP z 22. 11. 2012,bod 125).
Postavenie štátu vo vzťahu k médiám a ich slobode prejavu
47. Narastajúca úloha médií v oblasti mienkotvorby, ich zvyšujúci sa počet aj druh,rozvoj moderných informačných a komunikačných technológií, ako aj rozvoj novýchinformačných systémov a liberalizácia prístupu občanov k tzv. „novým médiám“ majúvplyv aj na úlohy štátu v mediálnej oblasti (porov. rozhodnutie Spolkového ústavného súduNemecka sp. zn. 1 BvR 670/91 z 26. 6. 2002, bod 55).
48. Primárnou úlohou (pozitívnym záväzkom) štátu je v tomto prípade prijať vhodnúlegislatívu za účelom zabezpečenia možnosti vstúpiť za splnenia zákonných podmienok namediálny trh novým súkromnoprávnym komerčným subjektom (vysielateľom, médiáma pod., t. j. zabezpečiť pluralitu médií) a vytvoriť vhodný legislatívny rámec pre pôsobenietýchto médií (t. j. aj vysielateľov a nových médií) na mediálnom trhu (porov. mutatis mutandis citovaný rozsudok ESĽP vo veci Centro Europa 7 S.R.L. and Di Stefanov. Taliansko, bod 134; Animal Defenders International v. Veľká Británia, č. 48876/08,rozsudok Veľkej komory ESĽP z 22. 4.. 2013, bod 101; k tomu všeobecne tiež čl. 55ústavy).
49. Negatívny výpočet úloh štátu vo vzťahu k médiám zahŕňa predovšetkýmpovinnosť zdržať sa obmedzovania slobody prejavu a neodôvodnených zásahov do slobodyprejavu. Výnimku tvorí, ako už ústavný súd uviedol, ústavná licencia pre obmedzenieslobody prejavu, v zmysle ktorej slobodu prejavu možno obmedziť zákonom, ak ideo opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných alebona ochranu určitého kvalifikovaného verejného záujmu (porov. čl. 26 ods. 4 ústavy a čl. 10ods. 2 dohovoru).
50. Vo vzťahu k vysielateľom je potrebné poukázať aj na čl. 26 ods. 2 ústavy,v zmysle ktorého podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenieštátu. Štát má legitímne ústavou predpokladané právo legislatívne upraviť podmienkyvstupu vysielateľov na mediálny trh. Vo vzťahu k administratívnej náročnosti splneniazákonných podmienok vstupu vysielateľa na mediálny trh má štát pomerne širokú diskréciu.
51. Po splnení zákonných podmienok vstupu vysielateľa na mediálny trh (t. j. získanílicencie) má však štát už len veľmi obmedzené možnosti zasahovať do práv vysielateľaspojených najmä s nerušeným výkonom ústavného práva na slobode prejavu. V tomtosmere má štát pozíciu tzv. „nočného strážnika“ (night-watchman/nachtwächterstaat;k pojmu všeobecne porov. Berlin, I. Čtyři eseje o svobodě. Praha: Prostor, 1999, s. 225;Nozick, R. Anarchy, State, and Utopia. New York: Basic Books, 1974, 2013, pp. 25 – 27),ktorému ústavný poriadok dovoľuje zasiahnuť (obmedziť) do slobody prejavu vysielateľa(médií) iba výnimočne na základe ústavou a dohovorom predpokladaných kvalifikovanýchkritérií (čl. 26 ods. 4 ústavy a čl. 10 ods. 2 dohovoru).
52. Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí, ako aj orgány verejnej moci pred nímpovažujú § 16 ods. 3 písm. b) zákona o vysielaní za naplnenie ústavného predpokladuobmedzenia slobody prejavu vysielateľov. Podľa najvyššieho súdu sloboda prejavu je týmtozákonným ustanovením, ako aj s tým súvisiacimi právomocami rady pre vysielanieobmedzovaná v prospech verejného záujmu na objektívnom a nestrannom informovaní,ktorý vyplýva z ústavného práva jednotlivcov na prijímanie informácií.
Povinnosť vysielateľov zabezpečiť objektívnosť a nestrannosť programov
53. Podľa § 16 ods. 3 písm. b) zákona o vysielaní vysielateľ je povinný zabezpečiťobjektívnosť a nestrannosť spravodajských programov a politicko-publicistickýchprogramov; názory a hodnotiace komentáre musia byť oddelené od informáciíspravodajského charakteru.
54. Pojmy „objektívnosť“ a „nestrannosť“, resp. „pluralita“ v spojení s právomkaždého na prijímanie informácií, resp. so slobodou prejavu, sú v modernej spoločnostištandardne späté s povinnosťami štátu, konkrétne (i) povinnosťou štátu objektívne (v zmysleoveriteľne a pravdivo) informovať o svojej činnosti [v podmienkach právneho poriadkuSlovenskej republiky sa tento postulát premieta do čl. 26 ods. 5 a zákona č. 211/2000 Z. z. oslobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon oslobode informácií) v znení neskorších predpisov] a (ii) povinnosťou zabezpečiťprostredníctvom prijatia vhodnej legislatívy pluralitný mediálny trh v zmysle možnostipôsobenia viacerých vysielateľov (médií) na mediálnom trhu, trh duálny, kde okremverejnoprávneho vysielateľa pôsobia i súkromné komerčné subjekty.
55. Zákon o vysielaní však ukladá povinnosť „objektivity“ a „nestrannosti“ priinformovaní nie štátu v rámci jeho pozitívneho záväzku, ale vysielateľom pôsobiacimna mediálnom trhu (povinnosť zabezpečiť objektívnosť a nestrannosť spravodajskýchprogramov a politicko-publicistických programov).
56. Uvedená koncepcia bola vlastná už zákonu č. 468/1991 Zb. o prevádzkovanírozhlasového a televízneho vysielania v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákonč. 468/1991 Zb.“), konkrétne podľa § 4 „prevádzkovatelia poskytujú objektívne a vyváženéinformácie nevyhnutné pre slobodné vytváranie názorov“. Uvedené ustanovenie bolokoncepčne doplnené § 9 zákona č. 468/1991 Zb., podľa ktorého „základným poslanímprevádzkovateľov zo zákona je slúžiť verejnému záujmu, prispievať k utváraniudemokratickej spoločnosti a odrážať jej názorovú pluralitu najmä tým, že ich vysielanienesmie jednostranne prihliadať iba na jednotlivé názorové orientácie, na jedno náboženskévyznanie alebo svetonázor, na záujem jednej politickej strany, hnutia, skupiny alebo častispoločnosti“.
57. Tak v zmysle zákona č. 468/1991 Zb., ako aj zákona o vysielaní pojem„objektívnosť“ a „nestrannosť“ zostávajú neurčitým právnym pojmom a ich význama spôsob aplikácie je potrebné ustáliť vždy vzhľadom na účel, ktorý v tej-ktorej spoločnostia dobe plnia, pričom je potrebné pamätať na ústavné garancie slobody prejavu.
58. Uvedené ustanovenia zákona č. 468/1991 Zb. bolo v čase ich prijímania potrebnévnímať v súvislosti s obdobím, v ktorom boli zákonodarcom prijímané. V časetransformácie Slovenskej republiky po období neslobody bolo legitímnym verejnýmzáujmom (záujem na ochrane demokratického verejného poriadku, resp. jeho posilnenie),aby v čase neexistencie plurality médií a neexistencii elektronických médií ako takých, t. j.obmedzeného až nedostatočného zdroja informácií, zákonodarca vyžadoval od maléhopočtu vysielateľov pôsobiacich na mediálnom trhu (resp. jednej verejnoprávnej televíziea rozhlasu) zabezpečenie názorovej plurality vo vysielaní v zmysle prezentovania viacerýchuhlov pohľadu na jednu problematiku a snahu po dosiahnutí čo najväčšej možnej miereobjektivity sprostredkovávaných tém a udalostí v zmysle zaobstarania a zohľadňovania čonajväčšieho počtu zdrojov, z ktorých médium vychádza. Cieľom tejto zákonnej limitácievysielateľa bolo predchádzať propagandistickému, jednostrannému a hrubo skresľujúcemušíreniu (dez)informácií typických pre verejnoprávne médiá v čase neslobody, teda záujemna ochrane demokratického verejného poriadku, resp. jeho posilnenie.
59. V dnešnej dobe plurality médií, participácie tuzemských i zahraničnýchsúkromnoprávnych médií na formovaní mediálneho trhu a sprostredkovávaní informácií,dobe neobmedzených zdrojov informácií, počnúc tlačenými a elektronickými médiami,internetovej a mobilnej siete, nových médií a sociálnych sietí, a členstva Slovenskejrepubliky v Európskej únii uvedenú zákonnú požiadavku na objektívne a nestrannéinformovanie v rámci spravodajských programov a politicko-publicistických programovzo strany médií, ktorej účelom pri jej zákonnom upravení bolo podporiť transformáciukrajiny na slobodnú a demokratickú spoločnosť a predchádzať manipulatívnemuinformovaniu verejnosti zo strany malého počtu médií (resp. jednej verejnoprávnej televíziea rozhlasu), pri absencii iných zdrojov informácií, nemožno bez ďalšieho odôvodniťzáujmom na ochrane demokratického verejného poriadku, resp. jeho posilnenie v týchintenciách, ako bolo uvedené v predchádzajúcom bode v súvislosti so zákonom č. 468/1991Zb. Ústavný súd je presvedčený, že poskytnutie priestoru pre odprezentovanie rôznorodýcha pluralitných názorov, myšlienok a ideí prispieva k rozvoju spoločenského diskurzu,ktorého dôležitosť pre slobodnú spoločnosť je nespochybniteľná. V tomto smere nemožnozákonnej úprave uprieť jej ratio. Navyše televízne vysielanie patrí medzi vzácnelicencované druhy podnikania (pozri body 50 a 51), s čím súvisí jeho regulácia [„Mediální dělba mocí (dualizmus, trializmus mediálních prostředků) je ústavou přehlížena, což je chyba, neboť získat licenci na celoplošné vysílání je téměř jako třikrát po sobě uspět při volbách do Poslanceké sněmovny.“ porov. Filip, J. Deset let Ústavy ČR: východiska, stav,perspektivy. In Kysela, J. (ed.): Deset let Ústavy České republiky : východiska, stav,perspektivy : Sborník příspěvků. Praha : Eurolex Bohemia, 2003. s. 35]. Každopádne, akobolo uvedené, zákonodarca určil v rámci žánru spravodajstva kritérium objektívnostia nestrannosti (pozri bod 55). Kritérium objektívnosti a nestrannosti môže byťvo všeobecnosti vnímané v demokratickej spoločnosti tradične ako obmedzenie slobodyprejavu, alebo naopak, aj ako posilnenie slobody prejavu požiadavkou objektívnostia nestrannosti vzhľadom na takpovediac oligopol držiteľov vysielacích licencií. Diskréciu,ktorú ponechal zákonodarca rade pre vysielanie, je nutné využívať (i) triezvo tak, abynedochádzalo k prílišnému odradzujúcemu (chilling) efektu vysielateľov, a (ii)kontextuálne, t. j. nie príliš upäto či analyticky – vytrhnuto z kontextu, avšak vždy (iii)ústavne aprobovateľným spôsobom s ohľadom na ústavou garantovanú slobodu prejavua ústavné možnosti jej obmedzenia (pozri ďalej body 60 až 63). Spravodajstvo nesie prvkytvorivé a nemožno ho vtesnať do matematických schém. Ústavný súd vníma, žerozhodovacia činnosť rady pre vysielanie (porov. www.rvr.sk) a nadväzne aj najvyššiehosúdu má často opačné tendencie.
60. Zákonodarca požiadavkou objektívnosti a nestrannosti teda do istej mieryobmedzil slobodu prejavu vysielateľov (porov. II. ÚS 647/2014). Cieľ obmedzenia možnonájsť v ochrane kvalifikovaných záujmov v zmysle čl. 26 ods. 4 ústavy a zároveň implicitneaj v čl. 31 ústavy, podľa ktorého zákonná úprava všetkých politických práv a slobôd (t. j. ajúprava slobody prejavu vysielateľov zákonom o vysielaní; pozn.) a jej výklad a používaniemusia umožňovať a ochraňovať slobodnú súťaž politických síl v demokratickej spoločnosti.Zákonodarca tak vytvoril diskrečný rámec (porov. bod 57), v ktorom sa pohybuje rada prevysielanie, všeobecné súdy, ako aj ústavný súd. Iba ak sa neobjektívnosť a nestrannosťinformovania dostáva do kolízie s niektorým z limitačných dôvodov podľa čl. 26 ods. 4ústavy, tak je možnosť intervenovať zo strany rady pre vysielanie za splnenia ústavnýchpodmienok (pozri ďalej body 62 až 63) opodstatnená. Inak povedané, zákonné obmedzenieslobody prejavu médií požiadavkou (i keď racionálnou) na objektívne a nestrannéinformovanie v rámci spravodajských programov a politicko-publicistických programovv zmysle § 16 ods. 3 písm. b) zákona o vysielaní a s tým spojenou právomocou rady prevysielanie ukladať sankcie za porušenie tohto ustanovenia je potrebné v dnešnej pluralitnejdemokratickej spoločnosti vykladať striktne v súvislosti s ochranou práv a slobôd iných,bezpečnosti štátu, verejného poriadku, ochranou verejného zdravia a mravnosti (porov.čl. 26 ods. 4 ústavy a obdobne čl. 10 ods. 2 dohovoru), a otázku, či nesplnenie požiadavkyuloženej § 16 ods. 3 písm. b) zákona o vysielaní zo strany vysielateľa (média) sa dostávado kolízie s verejným záujmom v zmysle čl. 26 ods. 4 ústavy a čl. 10 ods. 2 dohovoru, jepotrebné skúmať vždy jednotlivo, vzhľadom na konkrétnosti daného prípadu a charakternedodržania požiadavky na objektívne a nestranné informovanie.
61. Na tomto mieste ústavný súd, nadväzujúc na predchádzajúci bod, uvádza, žezákonné obmedzenie slobody prejavu médií požiadavkou na objektívne a nestrannéinformovanie v rámci spravodajských programov a politicko-publicistických programova s tým spojenou právomocou rady pre vysielanie ukladať sankcie za porušenie tejtopožiadavky nie je možné vyvodiť z ústavného práva jednotlivcov na prijímanie informácií(čl. 26 ods. 2 ústavy a čl. 10 ods. 1 dohovoru), keďže právo prijímať informácie zahŕňaprávo prijímať informácie tak pravdivé, overiteľné a neutrálne, ako aj fiktívne, neoveriteľné,nepravdivé alebo pravdu skresľujúce či prezentujúce určitý svetonázor. Aj informácie, ktorésú fiktívne, nepresné a nezakladajú sa na pravde, podnecujú recipienta pri konfrontáciis informáciou prijímanou z iných početných zdrojov informácií k tej istej téme kukritickému mysleniu a potencujú vôľu po vyhľadaní a osvojení si iných názorov na tému.Uvedené smeruje k sebarealizácii človeka a podporuje nekončiaci spoločenský diskurzk téme. Ústavný súd hodnotí túto skutočnosť ako demokratický prvok slobodnej spoločnosti.
62. Ako už bolo vyššie naznačené, účelom zákonného obmedzenia slobody prejavumédií požiadavkou na objektívne a nestranné informovanie v rámci spravodajskýchprogramov a politicko-publicistických programov v zmysle § 16 ods. 3 písm. b) zákonao vysielaní a s tým spojenou právomocou rady pre vysielanie ukladať sankcie za porušenietejto požiadavky je ochrana práv a slobôd iných, bezpečnosti štátu, verejného poriadku,ochrana verejného zdravia a mravnosti (porov. čl. 26 ods. 4 ústavy a obdobne čl. 10 ods. 2dohovoru) a v istom zmysle implicitne s tým spojené napĺňanie požiadavky čl. 31 ústavy,a to v tom smere, že týmto zákonným obmedzením slobody prejavu v zmysle jeho textáciesa má predchádzať šíreniu a uvádzaniu jednostranných názorov, myšlienok a ideí nakonkrétnu tému v rámci spravodajských programov a politicko-publicistických programov,ktoré pri ich jednostrannosti [t. j. nezabezpečení viacerých alebo opozičných názorov,myšlienok a ideí na konkrétnu tému, pričom termíny „objektívnosť“ a „nestrannosť“ súvzájomne podmienené, t. j. čím viac rôznorodých názorov (kladných, záporných,opozičných, súhlasných a pod.) na danú tému médium odprezentuje, tým objektívnejšíobraz o téme médium recipientom poskytne a zároveň nebude preferovaný niektorý názorna danú tému na úkor iných názorov] zároveň môžu, skúmajúc každý prípad jednotlivo,jeho konkrétnosti a s ohľadom na charakter šírenia a uvádzania jednostranných názorov,myšlienok a ideí, ako aj charakter samotných jednostranných názorov, myšlienok a ideí,znamenať ohrozenie práv a slobôd iných, bezpečnosti štátu, verejného poriadku, ohrozenieverejného zdravia a mravnosti. In concreto môže ísť napríklad o šírenie a uvádzaniejednostranných názorov, myšlienok alebo ideí úmyselne popierajúcich ľudské právaa slobody, popierajúce alebo schvaľujúce holokaust, zločiny politických režimov,podporujúcich náboženský extrémizmus a terorizmus, podporujúcich výlučne jednupolitickú stranu, hnutie či skupinu s cieľom poškodiť na právach názorových a politickýchoponentov v rámci demokratického politického súboja v podmienkach reprezentatívnejdemokracie, podporujúcich totalitné štátne zriadenie alebo propagandu politických režimovzaložených na fašistickej, komunistickej alebo obdobnej ideológii, podporujúcich národnú,rasovú alebo etnickú nenávisť a pod. V uvedených intenciách sú povinné orgány verejnejmoci interpretovať a aplikovať obmedzenie slobody prejavu vyplývajúce z § 16 ods. 3písm. b) zákona o vysielaní.
63. V prípade, že orgány verejnej moci rozhodli, že vysielateľ porušil povinnosť (tedazákonné obmedzenie slobody prejavu) uloženú § 16 ods. 3 písm. b) zákona o vysielaní,a vysielateľ namieta, že tento zásah do jeho slobody prejavu [spočívajúci v rozhodnutíorgánov verejnej moci, že vysielateľ výkonom svojho práva na slobodu prejavu porušil § 16ods. 3 písm. b) zákona o vysielaní] zo strany orgánov verejnej moci nebol ústavný (t. j. ževôbec nedošlo ku kolízii slobody prejavu c/a verejného záujmu na ochrane práv a slobôdiných, bezpečnosti štátu, verejného poriadku, ochrane verejného zdravia a mravnosti) aleboústavne proporcionálny (t. j. že síce došlo ku kolízii slobody prejavu c/a verejného záujmuna ochrane práv a slobôd iných, bezpečnosti štátu, verejného poriadku, ochrane verejnéhozdravia a mravnosti, ale v konkrétnom prípade bolo potrebné dať prednosť slobode prejavu),ústavný súd skúma v prípade zásahu do slobody prejavu vysielateľa v záujme orgánmiverejnej moci tvrdenej ochrany práv a slobôd iných, bezpečnosti štátu, verejného poriadku,ochrany verejného zdravia a mravnosti, (I) či druh predmetného prejavu vysielateľa jechránený v zmysle čl. 26 ústavy a čl. 10 dohovoru, (II) či došlo k zásahu do slobodyprejavu, (III) či uvedený zásah mal zákonný základ, (IV) a následne skúma samotný prejavperspektívou odpovedí na otázky najmä KTO (aké médium, resp. či redaktor, účastníkdiskusie, verejný funkcionár, súkromná osoba a pod.), O ČOM (na akú tému), ČO (akénázory, myšlienky a idey), KDE (v rámci akého spravodajského programu a politicko-publicistického programu), KEDY (či v rámci jedného spravodajského programu apoliticko-publicistického programu, alebo opakovane vo viacerých spravodajskýchprogramoch a politicko-publicistických programoch a pod.) a AKO (spôsob, rozsah,formulácia a pod.) uviedol. Na základe odpovedí na dané otázky možno zistiť, či (IV.a)došlo k šíreniu a uvádzaniu jednostranných názorov, myšlienok a ideí na konkrétnu témuv rámci spravodajských programov a politicko-publicistických programov, ktoré samyosebe ešte neznamenajú kolíziu s verejným záujmom na ochrane práv a slobôd iných,bezpečnosti štátu, verejného poriadku, ochrane verejného zdravia a mravnosti aleboporušenie § 16 ods. 3 písm. b) zákona o vysielaní a možnosť sankcionovať vysielateľa, či(IV.b) pri kladnej odpovedi na predchádzajúcu otázku došlo ku kolízii dvoch ústavouchránených záujmov (sloboda prejavu vysielateľa c/a verejný záujem na ochrane práv aslobôd iných, bezpečnosti štátu, verejného poriadku, ochrane verejného zdraviaa mravnosti) a či (IV.c) pri kladnej odpovedi na otázku v bode IV.b bolo ústavneproporcionálne (test proporcionality; bližšie k testu proporcionality aplikovanému ústavnýmsúdom pozri nález sp. zn. II. ÚS 152/08 z 15. decembra 2009) zasiahnuť zo strany orgánovverejnej moci do slobody prejavu vysielateľa [konštatovať porušenie § 16 ods. 3 písm. b)zákona o vysielaní a sankcionovať za porušenie] v prospech ochrany práv a slobôd iných,bezpečnosti štátu, verejného poriadku, ochrany verejného zdravia a mravnosti.
Aplikácia uvedených záverov na prerokovávanú vec sťažovateľky
64. Sťažovateľke bola napadnutým rozhodnutím rady pre vysielanie uložená sankcia(upozornenie na porušenie zákona) za to, že 24. novembra 2010 o 19.30 h odvysielalav rámci programovej služby JOJ v programe Noviny krátku správu informujúcu o stiahnutí z kandidátky politickej strany SNS, v rámci ktorej bol sprostredkovaný jejkritický postoj k, čím došlo podľa rady pre vysielanie k nezabezpečeniuobjektívnosti a nestrannosti programu. Napadnuté rozhodnutie rady pre vysielanie napadlasťažovateľka v zmysle § 247 a nasl. zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalejaj „OSP“) na príslušnom súde návrhom na preskúmanie zákonnosti napadnutéhorozhodnutia rady pre vysielanie. Krajský súd napadnutým rozhodnutím žalobu zamietol.Proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu podala sťažovateľka odvolanie. Najvyššísúdu napadnutým rozhodnutím potvrdil napadnuté rozhodnutie krajského súdu.
65. Po prvé (I) ústavný súd hodnotí, že odvysielanie krátkej správy v rámciaudiovizuálneho (televízneho) prenosu sťažovateľkou, ktorej obsahom bolo informovanieo aktuálnom politickom dianí, nespadá pod nechránený prejav (resp. prejav „nízkejhodnoty“), a teda je plne kryté slobodou prejavu médií v zmysle čl. 26 ods. 1 a 2 ústavya čl. 10 ods. 1 dohovoru a ochranou, ktorá sa slobode prejavu v demokratickom právnomštáte poskytuje.
66. Po druhé (II), tým, že rada pre vysielanie konštatovala porušenie § 16 ods. 3písm. b) zákona o vysielaní, ktoré je zákonným obmedzením slobody prejavu, a uložilasankciu za toto porušenie, v spojení s rozhodnutiami všeobecných súdov, ktoré konštatovalizákonnosť a ústavnosť tohto postupu a napadnutého rozhodnutia rady pre vysielanie, došlok zásahu do slobody prejavu sťažovateľky. Neobstojí tvrdenie najvyššieho súdu, že uloženásankcia nezasahuje do majetkovej sféry sťažovateľky, a preto nemohlo dôjsť k zásahu do jejslobody prejavu. Podľa ústavného súdu nie je dôležité, aký charakter sankcia má.Rozhodujúce je, že orgán verejnej moci vrchnostensky konštatoval porušenie zákonnéhoustanovenia, ktoré obmedzuje slobodu prejavu vysielateľov, a v záujme pôsobiť preventívnea represívne, a to aj vo vzťahu k budúcemu výkonu sťažovateľkinho práva na sloboduprejavu, uložil sankciu. To znamená, že štát vrchnostensky (mocensky) zasiahol svojímrozhodnutím do sféry slobody prejavu sťažovateľky.
67. Po tretie (III), tento zásah bol z formálneho hľadiska vykonaný na základezákonného splnomocnenia (prescribed by law; v judikatúre ESĽP sa zisťovanie legalityzásahu považuje za tretí krok päťstupňového testu „proporcionality“), ktoré oprávňuje radupre vysielanie dohliadať na dodržiavanie zákona o vysielaní (§ 4 zákona o vysielaní)a umožňuje ukladať aj ten druh sankcie, ktorý bol sťažovateľke uložený (§ 64 a nasl. zákonao vysielaní).
68. Na tomto mieste je potrebné preskúmať samotný obsah prejavu (IV), ktorý bolsťažovateľke radou pre vysielanie vytknutý, a toto vytknutie bolo aprobované ajvšeobecnými súdmi.
KTO – Zo spisu a napadnutých rozhodnutí vyplýva, že vytýkaný prejav pozostávalz odvysielania informácie v rámci spravodajského programu Noviny, pričom išloo oznámenie informácie, ktorú oznámil redaktor programu Noviny prečítaním tejtoinformácie.
O ČOM – Témou oznámenej informácie bolo aktuálne dianie vo verejne známeja aktívnej politickej strane SNS, konkrétne obsadenie a vylúčenie konkrétneho kandidáta() z kandidátnej listiny pre voľby do mestského zastupiteľstva, ako ajstručný názor na situáciu v politickej strane SNS.
ČO – Obsahom oznámenej informácie boli tieto myšlienky: „ je veľmi rozhorčená. V poslednej dobe sa jej úplne rúti politická kariéra v SNS. Nakoniec ju strana dokonca stiahla z kandidátky mestského zastupiteľstva v. Podľa jej slov je to pomsta za otvorenú kritiku. Ten vraj využíva SNS pre svoje záujmy, teda ako prostriedok pre biznis.“ Uvedená informácia obsahovala aj obrazovú zložkou, v ktorej bolizobrazení a v situáciách, keď spolu alebo samostatnevystupujú pred médiami.
KDE – Oznámenie uvedenej informácie bolo súčasťou vysielaného spravodajskéhoprogramu Noviny, ktorý je súčasťou programovej skladby vysielateľa zabezpečovanejprostredníctvom programovej služby JOJ, a teda informácia bola odkomunikovanáprostredníctvom vysielaného audiovizuálneho televízneho prenosu 24. novembra 2010o 19.30 h.
KEDY – Informácia bola recipientom oznámená prostredníctvom vysielanéhoaudiovizuálneho televízneho prenosu 24. novembra 2010 o 19.30 h jednorazovo, v rámcijedného spravodajského programu, bez jeho opakovania alebo bližšieho neskoršiehodoplnenia.
AKO – Informácia bola recipientom oznámená formou prečítania krátkej správyredaktorom spravodajského programu v spojení s vizuálnym (obrazovým) materiálom.Informácia bola stručná, jasná, vecná, obsahovala hodnotiaci úsudok redaktora vo vzťahuk osobe jej politickej kariéry („ je veľmi rozhorčená. V poslednej dobe sa jej úplne rúti politická kariéra v SNS“). Informácia bola aktuálnaa odrážala v tom čase stav veci v politickej strane SNS, bola zrozumiteľná. Redaktorsituáciu v politickej strane SNS bližšie nehodnotil, nevnášal do správy vlastné preferencievo vzťahu k zmieneným politicky činným osobám.
69. V tomto štádiu prieskumu vzhľadom na uvedené odpovede na už položené otázkya požiadavku § 16 ods. 3 písm. b) zákona o vysielaní je nutné posúdiť, či došlo zo stranysťažovateľky k šíreniu a uvádzaniu jednostranných názorov, myšlienok a ideí (IV.a)na konkrétnu tému v spravodajskej relácii Noviny.
70. Podľa ústavného súdu v krátkej správe odvysielanej sťažovateľkouv spravodajskom programe Noviny dňa 24. novembra 2010 informujúcej recipientovo aktuálnom dianí v politickej strane SNS bolo v rámci informácie oznámené iba stanovisko(názor) v tom čase politicky činnej osoby, podľa ktorého za situáciuv politickej strane SNS zodpovedá, ktorý podľa vyjadreného názoru využíva politickú stranu SNS na svoje záujmy.
71. Na tomto mieste sa treba vrátiť k testu legality, nielen vo formálnom zmysle(bod 67), ale v tom zmysle, či bolo nutné vôbec dôkladne posudzovať objektívnosťa nestrannosť danej informácie, či daná konkrétna správa prekročila svojou povahoua intenzitou prah hypotézy normy, ktorá vyžaduje objektívnosť a nestrannosť spravodajstva.Tu je odpoveď ústavného súdu záporná. Predmetná správa bola vysielaná v rýchlom,highlightovom, teda nekomentárovom spravodajstve. Bola o tom, že konkrétna političkaurobila nejaký krok, zdôvodnila ho a médium o tomto kroku a zdôvodnení informuje.Nebola to informácia o tom, čo robil, alebo nerobil pán, kde by sa viac očakávalo jehovyjadrenie, ale o tom, že SNS stiahla političku z kandidátky a tá to vníma ako pomstu.Z danej správy nevyplýva, že by televízia bola na strane političky. Z tohto pohľadu nemalzásah do slobody prejavu legálny základ. Áno, metodicky by sa dalo uvažovať tiež v režimetestu nevyhnutnosti, teda že nebolo nevyhnutné chrániť objektívnosť a nestrannosť na úkorslobody prejavu. Pri nevyhnutnosti sa zamýšľame trochu viac, či predsa len správa nemohlabyť neobjektívna a stranná, ale vo výsledku možno rovnako, vychádzajúc zo skutkovéhostavu, konštatovať, že daná správa nevyžadovala vyvažovanie a následnú mocenskú sankciu.
72. Z dôvodu celostného pohľadu a rozvoja ľudských práv treba ďalej uviesť, že jepotrebné opätovne odmietnuť právny názor rady pre vysielanie, ako aj všeobecných súdov,že výkon práva na slobodu prejavu sa v tomto prípade sťažovateľky dostal do kolízies právom verejnosti na objektívne informácie. Ako už ústavný súd uviedol (pozri bod 61),právo prijímať informácie v zmysle čl. 26 ods. 2 ústavy a čl. 10 ods. 1 dohovoru zahŕňaprávo prijímať informácie tak pravdivé, overiteľné (pričom povinnosť poskytovať pravdivéa overiteľné informácie sa vzťahuje na informovanie orgánov verejnej moci o svojej činnostiv zmysle čl. 26 ods. 5 ústavy) a neutrálne, ako aj fiktívne, neoveriteľné, nepravdivé alebopravdu skresľujúce či prezentujúce určitý svetonázor. Právo na informácie v tomto prípadenie je referenčnou normou, ktorej ochranu by bolo možné pomeriavať so slobodou prejavuvysielateľov, teda sťažovateľky. V tomto smere všeobecné súdy a rada pre vysielanieaplikovali na sťažovateľkin prípad nesprávnu referenčnú ústavnú normu, v prospechdomnelej ochrany ktorej všeobecné súdy zasiahli do slobody prejavu sťažovateľkykonštatovaním porušenia § 16 ods. 3 písm. b) zákona o vysielaní a aprobovaním uloženejsankcie. Slobodu prejavu sťažovateľky bolo možné obmedziť (zasiahnuť do rozhodnutiaorgánu verejnej moci) iba v prípade kolízie s ochranou práv a slobôd iných, bezpečnostištátu, verejného poriadku, ochranou verejného zdravia a mravnosti v zmysle čl. 26 ods. 4ústavy alebo čl. 10 ods. 2 dohovoru.
73. Pokiaľ krajský súd odkázal (s čím sa v konečnom dôsledku stotožnil aj najvyššísúd) na judikatúru ESĽP, z ktorej podľa najvyššieho súdu vyplýva „že občanom ako pasívnym recipientom informácií musí byť umožnené prijímať rozmanité informácie, aby si spomedzi nich mohli vybrať a utvoriť si pre danú otázku svoj vlastný názor, pričom práve pluralita myšlienok a informácií je to, čo robí demokratickú spoločnosť demokratickou“,ústavný súd pripomína, že uvedené stanovisko ESĽP (vo veci Cetin and Others v. Turecko,č. 40153/98 a 40160/98, rozsudok ESĽP z 13. 2. 2003), ako aj obdobné stanoviskáa rozhodnutia týkajúce sa slobody prejavu a úloh médií a štátu v pluralitnej demokratickejspoločnosti, na ktoré ústavný súd už odkázal a z ktorých citoval, je namierené primárne vočištátu a jeho pozitívnemu záväzku konať tak (napr. prijatím vhodnej legislatívy), abyzabezpečil pluralitné zdroje informácií v spoločnosti, možnosť viacerých súkromných médiína mediálnom trhu, aby občanom bolo umožnené prijímať rozmanité informácie, aby sispomedzi nich mohli vybrať a utvoriť si pre danú otázku svoj vlastný názor.
74. V citovanom rozhodnutí ESĽP vo veci Cetin and Others v. Turecko sa vec týkalazákazu distribúcie tureckého denníka v konkrétnom regióne Turecka, pričom vláda Tureckaargumentovala, že nejde o zásah do slobody prejavu novinárov, keďže v krajine pôsobímnoho iných denníkov a periodík, kde sa môžu títo novinári uplatniť a publikovať svojemyšlienky a názory. Tieto závery vlády Turecka ESĽP odmietol s tým, že tlač zohrávakľúčovú úlohu v demokratickej spoločnosti a občanom ako pasívnym recipientominformácií musí byť umožnené prijímať rozmanité informácie, aby si spomedzi nich mohlivybrať a utvoriť si pre danú otázku svoj vlastný názor, pričom práve pluralita myšlienoka informácií je to, čo robí demokratickú spoločnosť demokratickou (ibid. bod 64).Z uvedeného vyplýva, že aj v tomto prípade ESĽP požiadavku zabezpečiť pluralitu zdrojova informácií smeroval voči štátu a jeho pozitívnemu záväzku.
75. Možno ešte doplniť, že sťažovateľkou odvysielaná informácia nebola predmetomopakovaného a dlhodobého šírenia zo strany sťažovateľky. Vzhľadom na jej obsah, formu,jednorazovosť a intenzitu informácia nebola schopná ovplyvniť recipienta v tom smere, žeby na jej základe mal nedostatočný (príp. zavádzajúci) obraz o politickej situácii v politickejstrane SNS, v dôsledku čoho by bol recipient ovplyvnený (pozitívne či negatívne)v prípadnom uplatnení aktívneho volebného práva vo vzťahu k politickej strane SNS.Rovnako táto informácia nebola schopná najmä pre jej jednorazovosť, neopakovateľnosťa nízku intenzitu zasiahnuť do demokratického volebného procesu alebo do politickéhouplatnenia politickej strany SNS alebo deformovať všeobecný politický súboj, či mariť chodakýchkoľvek verejných procesov štandardne sa uplatňujúcich v demokratickom verejnomživote.
76. Občania (recipienti informácií) nie sú „šedá masa“, rozhodovanie a utváranienázorov ľudí nie je závislé od jednej spravodajskej relácie a v nej odprezentovanýchnázorov alebo jednej krátkej správy či jednej politicko-publicisticej diskusie. V dobeplurality zdrojov informácií je v zásade každá téma týkajúca sa verejného (politického)života predmetom diskusie na viacerých verejných fórach a v publicistických príspevkoch čirozmanitých spravodajských programoch viacerých médií. Aj téma politickej situáciev politickej strane SNS bola v tom čase široko diskutovanou témou vo viacerých médiách,a to tak tlačených, ako aj audiovizuálnych. Recipient bol konfrontovaný s pluralitnýmiinformáciami na danú tému a utváranie názoru na konkrétne otázky spojené s politickoustranou SNS a osobou nemohli byť ústavne nedovoleným spôsobom ovplyvnenésťažovateľkiným jednorazovým odvysielaním jednostranného lakonického názoru. Naopak, politická strana SNS v tom čase verejne odkomunikovala svojestanoviská týkajúce sa vnútornej situácie v tejto politickej strane prostredníctvom viacerýchmédií, ako aj stanovisko k výroku.
77. Ústavný súd uzatvára, že informácia odvysielaná sťažovateľkou nebola spôsobilásvojou povahou aktivovať meritórne uvažovanie o objektívnosti a nestrannosti a už vôbecnie dostať sa do kolízie s konkrétnym verejným záujmom v zmysle čl. 26 ods. 4 ústavyalebo čl. 10 ods. 2 dohovoru, ktorého ochrana by si vyžadovala intervenciu štátu (rady prevysielanie) v podobe rozhodnutia rady pre vysielanie o porušení § 16 ods. 3 písm. b) zákonao vysielaní.
78. Na tomto mieste je preto bez právneho významu pokračovať v testeproporcionality (IV.c) v zmysle skúmania, či bol zásah do slobody prejavu sťažovateľkyprimeraný ochrane verejného záujmu v zmysle čl. 26 ods. 4 ústavy a čl. 10 ods. 2 dohovoru,keďže v zmysle predchádzajúcich stanovísk nemohol smerovať k ochrane práv a slobôdiných, bezpečnosti štátu, verejného poriadku, ochrane verejného zdravia a mravnostiv zmysle čl. 26 ods. 4 ústavy alebo čl. 10 ods. 2 dohovoru. Zásah do slobody prejavusťažovateľky by teda zároveň neprešiel testom dostatočne dôležitého cieľa (test of legitimateaim/effect; v zmysle judikatúry ESĽP spravidla štvrtým krokom testu „proporcionality“),teda testom vhodnosti (Geeignetheit) a testom racionálnej väzby medzi zásahom a cieľom,keďže cieľ, ktorý by bol dostatočne dôležitý na ospravedlnenie zásahu, v tomto prípade anineexistoval, o to viac k jeho ochrane zásah do slobody prejavu sťažovateľky ani nemoholsmerovať.
79. Tým, že najvyšší súd v rámci konania o odvolaní sťažovateľky proti napadnutémurozhodnutiu krajského súdu sám interpretoval a aplikoval § 16 ods. 3 písm. b) zákonao vysielaní (najmä interpretácia pojmov „objektívnosť“ a „nestrannosť“) v spojení s právomna slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 10 ods. 1 dohovoru a ústavnoulimitáciou v zmysle čl. 26 ods. 4 ústavy a čl. 10 ods. 2 dohovoru spôsobom, ktorýnezodpovedá ústavným požiadavkám na ochranu slobody prejavu sťažovateľky v zmysle čl.26 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 10 ods. 1 dohovoru, pričom zároveň aproboval identickúinterpretáciu uvedených právnych noriem zo strany krajského súdu a rady pre vysielanie,porušil sťažovateľkino právo na slobodu prejavu a základné právo slobodne rozširovaťinformácie podľa čl. 26 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 26 ods. 4 ústavy a právo na slobodu prejavupodľa čl. 10 ods. 1 v spojení s čl. 10 ods. 2 dohovoru.
K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
80. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadenýmzákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvektrestnom čine, z ktorého je obvinený.
81. Pri rozhodovaní orgánov verejnej moci (t. j. aj súdov) o právach a povinnostiachfyzických osôb a právnických osôb v konkrétnom právom upravenom procese jenevyhnutné akcentovať princípy demokratického právneho štátu formujúce každé konanie.Tieto princípy nachádzame v ústave v čl. 46 a nasl. (právo na súdnu a inú právnu ochranu),ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivý proces).
82. Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravenékonanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnejochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inúprávnu ochranu zakotvených v čl. 46 až čl. 50 ústavy (porov. I. ÚS 117/05). Podľa stálejjudikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako ajpráva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) zaručiť každému prístup k súdu, čomuzodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného procesnoprávnymi a hmotnoprávnymipredpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu, vo veci konaťa rozhodnúť (porov. II. ÚS 88/01). Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovýma právnym názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladanéa umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavneakceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom (porov.v tomto zmysle IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07), najmäs ustanovením § 157 ods. 2 OSP, v ktorom sú upravené náležitosti odôvodnenia rozsudku.
83. Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnychgarancií procesnej povahy je, ako už bolo uvedené, taktiež právo na odôvodnenie súdnehorozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantnéotázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z ktorého musí byť, bez ohľadu na to, či saodvolací (prípadne dovolací) súd stotožní a inkorporuje odôvodnenie rozhodnutí inštančnenižších súdov, zrejmé, že sa zaoberal a vyjadril k esenciálnym otázkam vzťahujúcim sa naním prejednávanú vec a neuspokojil sa bez ďalšieho so závermi inštančne nižších súdov(porov. napr. Helle v. Fínsko, č. 20772/92, rozsudok ESĽP z 19. 12. 1997, bod 60; Rajkovičv. Chorvátsko, č. 50943/99, rozhodnutie ESĽP o prijateľnosti z 3. 5. 2001, bod 2).
84. Rozhodnutie všeobecného súdu musí obsahovať dostatok skutkových a právnychzáverov, pričom tieto závery nesmú byť svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené.
85. Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd sa v napadnutom rozhodnutínevysporiadal so všetkými, pre spravodlivé a ústavne udržateľné rozhodnutiev sťažovateľkinej veci ťažiskovými argumentmi, ktoré sťažovateľka predniesla. Najvyšší súdnereagoval v napadnutom uznesení na z pohľadu ústavného súdu kľúčový argumentsťažovateľky, ktorá v odvolaní namietala, že zásah do jej práva na slobodu prejavu zo stranyrady pre vysielanie a krajského súdu nebol proporcionálny. Sťažovateľka poukázala naskutočnosť, že napadnuté rozhodnutie rady pre vysielanie, ako aj napadnuté rozhodnutiekrajského súdu sa nezaoberali legalitou, legitimitou a nevyhnutnosťou zásahu do jej slobodyprejavu, pričom podľa sťažovateľky zásah do jej slobody prejavu by neprešiel týmto testomproporcionality. Najvyšší súd síce v napadnutom rozhodnutí poukázal na zákonné znenie§ 16 ods. 3 písm. b) zákona o vysielaní, avšak nijakým spôsobom sa nevysporiadalso sťažovateľkou nastolenou otázkou, či uvedený zásah do slobody prejavu sťažovateľky bollegitímny a nevyhnutný, resp. či v uvedenom prípade vzhľadom na obsah sťažovateľkouodvysielanej informácie vôbec existoval legitímny cieľ, ochrana ktorého by si vyžadovalazásah do slobody prejavu sťažovateľky prijatím napadnutého rozhodnutia rady prevysielanie a napadnutého rozhodnutia krajského súdu a aplikáciu § 16 ods. 3 písm. b)zákona o vysielaní (teda či došlo ku kolízii dvoch ústavou chránených záujmov).
86. Už uvedený nedostatok napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu postačuje nakonštatovanie porušenia sťažovateľkinho práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavya práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu jeho zjavnejneodôvodnenosti, keďže najvyšší súd neodpovedal v napadnutom rozhodnutí na právnerelevantné ťažiskové otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany poskytovanejsťažovateľke v konaní o odvolaní proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu.
87. Nota bene ústavný súd dopĺňa, že podmienku aplikácie čl. 6 ods. 1 dohovoru nakonanie pred najvyšším súdom v rámci správneho súdnictva ústavný súd považuje zasplnenú v zmysle judikatúry ESĽP, v zmysle ktorej sa čl. 6 ods. 1 dohovoru vzťahuje aj nakonania pred odvolacím alebo kasačným súdom, pokiaľ je otázkou tohto konania aj ochranadohovorom chránených záujmov dotknutej osoby (porov. Delcourt v. Belgicko, č. 2689/65,rozsudok ESĽP zo 17. 1. 1970, body 25 – 26), pričom z hľadiska ratione materiae sakonanie pred najvyšším súdom týkalo o. i. aj práva zaručeného dohovorom (právo naslobodu prejavu podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru), pričom v takom prípade je čl. 6 ods. 1aplikovateľný aj na konanie pred správnym súdom (rovnaké závery porov. mutatis mutandisnapr. v Uzukauskas v. Litva, č. 16965/04, rozsudok ESĽP zo 6. 7. 2010, body 32 – 39).
K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 26 ods. 3 a čl. 46 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru
88. Podľa čl. 26 ods. 3 ústavy cenzúra sa zakazuje.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutímorgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhotorozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčenépreskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tietominimálne práva:
a) byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahoua dôvodom obvinenia vzneseného proti nemu;
b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;
c) obhajovať sa osobne alebo prostredníctvom obhajcu podľa vlastného výberu, alebopokiaľ nemá dostatok prostriedkov na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, akto záujmy spravodlivosti vyžadujú;
d) vypočúvať alebo dať vypočúvať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie navypočúvanie svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako v prípade svedkovproti nemu;
e) mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému pred súdom,alebo ak týmto jazykom nehovorí.
89. Cenzúra (priama cenzúra) v ústavnoprávnom ponímaní znamená najmä politickymotivovaný zásah orgánov verejnej moci do slobody prejavu dotknutého subjektu (porov.III. ÚS 308/06) spočívajúci v posudzovaní obsahu názorov, myšlienok, ideí, faktov, ako ajformu ich šírenia a zobrazenia, ktoré zamýšľa dotknutý subjekt (fyzická osoba, médium,vydavateľ a pod.) v budúcnosti šíriť (ex ante kontrola) alebo ktoré už boli verejnostisprístupnené (ex post kontrola) s cieľom predovšetkým z politických dôvodov pozmeniťalebo úplne negovať tieto názory, myšlienky, idey alebo fakty alebo ich formu šíreniaa zobrazovania (porov. mutatis mutandis III. ÚS 42/09). Charakter priamej cenzúry môžemať aj zásah do slobody prejavu spočívajúci v zákaze šírenia alebo dodatočnom zákazešírenia určitého druhu informácií, ktoré boli v minulosti bez obmedzení šírené (napr. zákazalebo dodatočný zákaz vydávať tlač, zákaz alebo dodatočný zákaz pôsobiť médiu namediálnom trhu, zákaz verejne publikovať alebo zákaz ďalej verejne publikovať a pod.)z dôvodov vzťahujúcich sa na dotknutý subjekt alebo obsah šírených názorov, myšlienok,ideí, ktoré dotknutý subjekt v minulosti alebo v danom čase šíril alebo šíriť chcel, ak nejdeo zákaz alebo dôvody, ktoré sú ústavou alebo dohovorom ospravedlniteľné, resp. ideo zákaz a dôvody politicky motivované v zmysle politickej „nevhodnosti“ dotknutéhosubjektu alebo určitého druhu informácií.
90. V prípade sťažovateľky však sťažovateľke nebolo zabránené verejneodprezentovať informáciu ani nebolo do obsahu informácie dodatočne (ani počiatočne)fakticky alebo materiálne zasahované zo strany orgánov verejnej moci v zmyslev predchádzajúcom bode uvedených kritérií. Napadnuté rozhodnutie rady pre vysielaniea napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov ani nijako neovplyvnili právo sťažovateľkynaďalej pôsobiť na mediálnom trhu.
91. Z uvedeného dôvodu ústavný súd konštatuje, že základné právo vyplývajúcesťažovateľke z čl. 26 ods. 3 ústavy nebolo napadnutým rozhodnutím najvyššieho súduporušené.
92. K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 2 ústavy ústavný súd konštatuje, že tátoústavná norma upravuje primárne právo toho, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátenýrozhodnutím orgánu verejnej správy, obrátiť sa pri zákonom (najmä OSP) splnenýchpodmienok na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia. Výklad ustanovení OSPzo strany súdu pri rozhodovaní o splnení podmienok na podanie žaloby o preskúmaniezákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy musí rešpektovať ústavné garancie práva nasúdnu ochranu. Pri samotnom prieskume rozhodnutia orgánu verejnej správy správnymsúdom sa uplatňujú princípy vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy (porov. napr.IV. ÚS 102/08).
93. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľke nebolo postupom najvyššieho súduodopreté právo podať žalobu o preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia rady prevysielanie ani podať odvolanie proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu. Najvyšší súdsa podaným odvolaním zaoberal v zmysle dodržania procesného postupu upraveného OSPa svoje závery formuloval v napadnutom rozhodnutí najvyššieho súdu, t. j vo veci rozhodol.
94. Pravdou však zostáva, že napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu ako súduodvolacieho v rámci správneho súdnictva neboli vzhľadom na jeho obsah (resp. obsahprávnych záverov) dodržané princípy vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy vzťahujúce sa aj nasprávne súdnictvo (pozri závery ústavného súdu k namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru). Keďže ústavný súd vyslovil porušenie sťažovateľkinýchpráv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutímnajvyššieho súdu, nepovažoval aj vzhľadom na závery prezentované v predchádzajúcombode za ústavne relevantné vysloviť osobitne porušenie sťažovateľkiných právgarantovaných čl. 46 ods. 2 ústavy napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu.
95. Čo sa týka namietaného porušenia sťažovateľkiných práv vyplývajúcich z čl. 6ods. 3 dohovoru napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu, ústavný súd konštatuje, žesťažovateľka nebola v konaní pred najvyšším súdom v postavení osoby obvinenejz trestného činu, resp. z činu, ktorý je v zmysle judikatúry ESĽP považovaný za trestný.Rovnako charakter konania pred najvyšším súdom nemožno hodnotiť ako trestný.
96. Vzhľadom na charakter konania pred radou pre vysielanie a sankcie, ktoré je radapre vysielanie oprávnená v zmysle zákona o vysielaní uložiť, by však bolo ústavnerelevantné aplikáciu/neaplikáciu čl. 6 ods. 3 dohovoru na konanie pred radou pre vysielaniev sťažovateľkinom prípade posúdiť na základe tzv. Engelovských kritérií ustálenýchprimárne pre účely interpretácie pojmu „trestné obvinenie“ v zmysle čl. 6 dohovoru (porov.Zolotukhin v. Rusko, č. 14939/03, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 10. 2. 2009, bod 53;Khmel v. Rusko, č. 20383/04, rozsudok ESĽP z 12. 12. 2013, bod 59). Uvedené posúdenieby bolo primárne úlohou krajského súdu a následne odvolacieho najvyššieho súdu, pričomústavný súd by mohol porušenie čl. 6 ods. 3 dohovoru v súvislosti s napadnutýmrozhodnutím najvyššieho súdu skúmať iba v prípade, že sťažovateľka sa ochrany právvyplývajúcich z čl. 6 ods. 3 dohovoru domáhala už v konaní pred krajským súdoma následne najvyšším súdom, a tieto by sa vôbec nezaoberali otázkou aplikácie čl. 6 ods. 3dohovoru alebo nesprávne vyhodnotili aplikáciu čl. 6 ods. 3 dohovoru na konanie predradou pre vysielanie. Ústavný súd však z priložených príloh zistil, že sťažovateľka sav podanej žalobe o preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia rady pre vysielanieani v odvolaní proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu nedomáhala ochrany právpodľa čl. 6 ods. 3 dohovoru a námietku porušenia práv podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru vznieslaaž pred ústavným súdom.
97. Z uvedených dôvodov ústavný súd konštatuje, že právo sťažovateľky podľa čl. 6ods. 3 dohovoru nebolo napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu porušené.
V.
98. Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súdeaj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnymzastupovaním advokátom Mgr. Petrom Ďurčekom v konaní pred ústavným súdom.
99. Ústavný súd pri priznaní úhrady trov právneho zastúpenia vychádzal z § 1 ods. 3,§ 11 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republikyč. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služiebv znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).
100. Ústavný súd priznal sťažovateľke úhradu trov právneho zastúpenia za tri úkonyprávnej služby – dva úkony právnej služby v roku 2012 (prevzatie a príprava zastúpeniaa podanie sťažnosti) a jeden úkon právnej služby v roku 2014 (vyjadrenie k stanoviskunajvyššieho súdu na výzvu ústavného súdu).
101. Podľa Štatistického úradu Slovenskej republiky bola priemerná mesačná mzdav národnom hospodárstve Slovenskej republiky v prvom polroku 2011 vo výške 763 eura v prvom polroku 2013 vo výške 804 eur (§ 1 ods. 3 vyhlášky). Ústavný súd priznal úhradutrov právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby v roku 2012 v zmysle § 11 ods. 3vyhlášky v sume 254,33 eur (2 x 127,16 eur) a 2 x režijný paušál v zmysle § 16 ods. 3vyhlášky spolu v sume 15,26 eur (2 x 7,63 eur). Ústavný súd priznal úhradu trov právnehozastúpenia taktiež za jeden úkon právnej služby v roku 2014 v zmysle § 11 ods. 3 vyhláškyv sume 134 eur a 1 x režijný paušál v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky v sume 8,04 eur. Podľazoznamu daňových subjektov registrovaných pre daň z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“)Finančnej správy Slovenskej republiky je Advokátska kancelára Bugala – Ďurček, s. r. o.,v rámci ktorej pôsobí advokát sťažovateľky, subjektom registrovaným pre DPH (IČ DPHSK2022313073). Ústavný súd priznal sťažovateľke úhradu trov právneho zastúpenia spoluv sume 493,96 eur (411,63 eur + 20 % DPH).
102. Ústavný súd nepriznal sťažovateľke finančné zadosťučinenie, keďže v danomprípade porušenie ústavou a dohovorom zaručených práv sťažovateľky je v plnej mierekompenzované zrušením napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu. Preto nebolo možnévyhovieť požiadavke sťažovateľky na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia(bod 5 výroku nálezu).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. decembra 2014