znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 307/2013-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. mája 2013 predbežne prerokoval sťažnosť A. S., V., t. č. vo väzbe L., zastúpeného advokátom JUDr. T. T., Š., vo veci namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17   ods.   1,   2   a   5   Ústavy   Slovenskej   republiky,   práva   na   slobodu   a   bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tos 17/2013 a jeho uznesením z 12. februára 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. S. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. marca 2013 doručená sťažnosť A. S., V., t. č. vo väzbe L. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na spravodlivé   súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 3   písm. c) dohovoru postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tos 17/2013 a jeho uznesením z 12. februára 2013.

Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   7.   januára   2013   prokurátor   Krajskej prokuratúry v Trnave podal Okresnému súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) obžalobu na sťažovateľa a ďalších dvoch obvinených pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi spáchaného v spolupáchateľstve podľa § 20 a § 172 ods. 1 písm. c) a d) a ods. 4 písm. c) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“). Po podaní obžaloby okresný súd na neverejnom zasadnutí 24. januára 2013 uznesením č. k. 6 T 1/2013-398 rozhodol podľa § 238 ods. 3 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) s poukazom na   §   72   ods.   1   písm.   e)   Trestného   poriadku   o   ponechaní   sťažovateľa   (a   ostatných obvinených) vo väzbe, a to z dôvodu uvedeného v § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Zároveň   okresný   súd   podľa   §   80   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku   u   sťažovateľa nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka neprijal.

Proti   tomuto   rozhodnutiu   prvostupňového   súdu   podala   prostredníctvom obhajcu sťažovateľa   sťažnosť   (okrem   iných)   aj   matka   sťažovateľa   v   jeho   prospech. O týchto opravných   prostriedkoch   rozhodol   krajský   súd   napadnutým   uznesením   č.   k. 5 Tos 17/2013-435 z 12. februára 2013 tak, že podľa   § 193 ods.   1 písm. c)   Trestného poriadku   všetky   podané   sťažnosti,   teda   aj   sťažnosť   matky   sťažovateľa   podanú   v   jeho prospech, zamietol.

Sťažovateľ je presvedčený, že krajský súd postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tos 17/2013 a svojím uznesením z 12. februára 2013 porušil základné práva sťažovateľa zaručené v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, ako aj práva zaručené v čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 a čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru, a to tým, že „Uznesenie riadne neodôvodnil... pričom samotné   uznesenie   trpí   arbitrárnosťou   a   nepreskúmateľnosťou,   súčasne   Krajský   súd v Trnave pri svojom rozhodovaní neodstránil a nenapravil rovnakú nezákonnosť postupu a rozhodnutia Okresného súdu v Trnave...

Napriek   tomu,   že   na   porušenie   práva   na   obhajobu   sťažovateľ   poukazoval   aj prostredníctvom sťažnosti na druhostupňovom súde, všeobecný súd pri rozhodovaní o tejto sťažnosti   porušenie   práv   sťažovateľa   nekonštatoval,   hoci   je   primárnym   ochrancom základných práv a slobôd...

Sťažovateľ namieta, že rozhodnutie o väzbe ako rozhodnutie o obmedzení osobnej slobody sťažovateľa je arbitrárne a nepreskúmateľné z dôvodu neuvedenia konkrétnych skutočností existencie dôvodov väzby podľa ust. § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, čím nespĺňa zákonné náležitosti pre zákonné a ústavne konformné rozhodnutie, nakoľko jeho výrok o ponechaní sťažovateľa vo väzbe nemá zákonnú oporu v odôvodnení, čo má za následok,   že   sťažovateľ   je   vo   väzbe   na   základe   nezákonného   a   Ústava   SR   rozporného rozhodnutia, čím sú porušené jeho základné práva a slobody.

Rozhodnutie   sťažovateľovi   nedáva   odpovede   na   základnú   otázku   prečo   je   jeho osobná sloboda obmedzená,   resp.   prečo je vo väzbe,   nemá z odôvodnenia   rozhodnutia vedomosť o tom, ktoré skutkové okolnosti zakladajú dôvod väzby u jeho osoby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku...

Sťažovateľ... je vo väzbe z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, ktoré založilo rozhodnutie Okresného súdu v Galante, sp. zn. 1 Tp/29/2012 zo dňa 15. 07. 2012   v   spojení   s   rozhodnutím   Krajského   súdu   v   Trnave   zo   dňa   24.   07.   2012,   sp.   zn. 5 Tpo/28/2012. Väzobný dôvod podľa § 71 ods. 2 písm. c) Trestného poriadku bol vtedy odôvodnený   obavou   z   pokračovania   v   trestnej   činnosti   v   danom   prípade   charakterom a rozsahom   trestnej   činnosti   (pestovania   drogy   vo   veľkom   rozsahu   a   po   dlhší   čas, sofistikovaným spôsobom). Predmetné odôvodnenie väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm.   c)   Trestného   poriadku   malo   svoje   dostatočné   opodstatnenie   v   rámci   väzby v prípravnom   konaní,   avšak   pre   štádium   konania   pred   súdom   a   vzhľadom   na   dĺžku väzobného stíhania už u obvineného nie je dostatočné (pri tzv. súdnej väzbe), pričom na tieto skutočnosti sťažovateľ poukazoval pred vydaním rozhodnutia...

... Súd odôvodnil obavu z pokračovania v trestnej činnosti u sťažovateľa paušálne spolu   s   osobami   spoluobvinenými   v   danom   prípade   charakterom   a   rozsahom   trestnej činnosti (vo veľkom rozsahu a po dlhší čas). Žiadny iný záver súd neprijal a nedôvodil u sťažovateľa,   pričom   sťažovateľ   považuje   takýto   záver   a   odôvodnenie   za   ústavne neudržateľné...

Súd svojim arbitrárnym rozhodnutím o väzbe sťažovateľa bez existencie a uvedenia konkrétnych skutočností zakladajúcich dôvody pre preventívnu väzbu, hrubo porušil princíp primeranej a spravodlivej rovnováhy medzi záujmami štátu a právom na osobnú slobodu... sťažovateľa. Pri uvádzaní dôvodov väzby súd ani náznakom neuviedol právne a skutkovo relevantné   argumenty   odôvodňujúce   odchýlenie   sa   od   pravidla   rešpektovania   osobnej slobody   jednotlivca   a   už   vôbec   nekládol   dôraz   na   rešpektovanie   princípu   prezumpcie neviny...“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Postupom a uznesením Krajského súdu v Trnave zo dňa 12. 02. 2013, sp. zn. 5 Tos/17/2013 boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a ľudské práva a základné slobody a práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 12. 02. 2013, sp. zn. 5 Tos/17/2013 sa zrušuje.

3.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   prikazuje   Krajskému   súdu   Trnava,   aby sťažovateľa prepustil neodkladne z väzby na slobodu.

4. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov konania vo výške 320,80 €, ktoré jej povinný porušovateľ Krajský súd v Trnave zaplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.   Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   c)   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a   osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

... zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní...

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má tieto minimálne práva:

... obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú...

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie označených práv postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tos 17/2013 a jeho uznesením z 12. februára 2013, ku ktorému   malo   dôjsť   neodôvodnenosťou   a   arbitrárnosťou   napadnutého   rozhodnutia krajského súdu.

1. K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva zaručeného v čl. 5 ods. 4 dohovoru

V   súvislosti   s   námietkou   arbitrárnosti   a nedostatočného   odôvodnenia   uznesenia krajského súdu č. k. 5 Tos 17/2013-435 z 12. februára 2013 ústavný súd poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Uvedené sa vzťahuje na všetky typy konaní pred všeobecnými súdmi   vrátane   konania   o   väzbe.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Krajský súd napadnutým uznesením č. k. 5 Tos 17/2013-435 z 12. februára 2013 sťažnosť   matky   sťažovateľa   proti   uzneseniu   okresného   súdu   č.   k.   6   T   1/2013-398 z 24. januára 2013 zamietol, pretože dôvod ďalšieho trvania väzby sťažovateľa videl v tom, že trestná činnosť, z ktorej je sťažovateľ dôvodne podozrivý, „mala byť páchaná počas dlhého časového obdobia a naviac aj vo veľkom rozsahu“. Neprijatie návrhu na nahradenie väzby sťažovateľa dohľadom   probačného a mediačného úradníka krajský súd odôvodnil taktiež rozsahom trestnej činnosti.

Úvahy krajského súdu považuje ústavný súd za legitímne a celkom logické, pretože vzhľadom na povahu dôvodov vzneseného obvinenia, charakter a spôsob páchania trestnej činnosti ide o také skutočnosti, ktorými krajský súd mohol odôvodniť väzbu.

Úlohou ústavného súdu je sledovať, či všeobecné súdy v namietaných rozhodnutiach správne aplikujú právo, či dané rozhodnutia sú odôvodnené a či nenesú znaky arbitrárnosti vyúsťujúce do porušenia niektorého zo základných práv a slobôd. Z uvedeného dôvodu ústavný súd   nemôže zasahovať do   skutkových   a právnych   záverov týchto   všeobecných súdov, ak ich z danej perspektívy možno pokladať za udržateľné.

Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol v predmetnej sťažnosti, sa ústavný súd nedomnieva, že by z tohto rozhodnutia vyplývala jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu   alebo   takú   aplikáciu   príslušných   ustanovení   všeobecne   záväzných   právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa právneho názoru ústavného   súdu   je   toto   odôvodnenie   síce   stručné,   avšak   ústavnoprávne   akceptovateľné. Ústavný súd sa vzhľadom na uvedené skutočnosti nedomnieva, že by skutkové alebo právne závery krajského súdu bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné s označenými článkami ústavy.

Ústavný súd dospel k záveru, že účinky uplatnenej právomoci vo veci rozhodujúceho krajského   súdu   v   danom   prípade   sú   zlučiteľné   s   obsahom   sťažovateľom   označených článkov ústavy a dohovoru (čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru), preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu práva zaručeného v čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru

Predovšetkým   treba   uviesť,   že   sťažnosťou   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu sp. zn. 5 Tos 17/2013 z 12. februára 2013 sa týka ďalšieho trvania väzby sťažovateľa. Dôvodnosť ďalšieho trvania väzby je ratione materiae súčasťou čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru. Článok 5 ods. 1 písm. c) dohovoru sa naopak, ratione materiae vzťahuje na rozhodovanie o vzatí do väzby (o uvalení väzby). Sťažovateľova námietka porušenia čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru vo vzťahu ku krajskému súdu v označenom konaní a napadnutým uznesením je preto   už   na   prvý   pohľad   neopodstatnená   (obdobne   napr.   I.   ÚS   338/06,   I.   ÚS   352/06, II. ÚS 318/06, III. ÚS 34/07).

V nadväznosti na toto konštatovanie ústavný súd dospel k záveru, že argumenty, ktoré   sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   použil, nezakladajú príčinnú   súvislosť   medzi čl.   5 ods. 1   písm.   c)   dohovoru   a   napadnutým   postupom   a   uznesením   krajského   súdu. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

3. K namietanému porušeniu práva zaručeného v čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru

Pokiaľ ide   námietku   sťažovateľa o porušení práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru, konkrétne práva na obhajobu, ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľ v sťažnosti neuviedol ani jeden argument na podporu tvrdenia o porušení tohto práva.

Vo vzťahu k porušeniu práva obvineného na obhajobu podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru   je   potrebné   uviesť,   že   podľa   judikatúry   ústavného   súdu   sa   týmto   článkom dohovoru zaručuje oprávneným osobám predovšetkým to, že svoju obhajobu budú môcť predniesť   právne   významným   spôsobom   buď   osobne,   alebo   prostredníctvom   svojho obhajcu. Uplatnenie práva na obhajobu nezaručuje oprávnenej osobe dosiahnutie takého rozhodnutia súdu, o ktoré sa usiluje pomocou obhajoby. Účelom tohto práva je poskytnutie príležitosti brániť sa obvineniu zo spáchania trestného činu (obdobne napr. II. ÚS 8/96, II. ÚS 215/06, II. ÚS 188/07).

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto minimálne práva: obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu.

Sťažovateľ   v   konaniach,   v   ktorých   sa   rozhodovalo   o   jeho   osobnej   slobode,   mal obhajcu, ktorý mal zabezpečené všetky procesné práva dané mu zákonom a ktoré koniec koncov aj využil. V rámci nich sa písomne vyjadril k ďalšiemu trvaniu väzby sťažovateľa (podanie z 21. januára 2013) pred rozhodovaním prvostupňového súdu o ďalšom trvaní väzby podľa § 238 ods. 3 Trestného poriadku. Takisto obhajca písomne doplnil (31. januára 2013)   odôvodnenie   sťažnosti   podanej   oprávnenou   osobou   (matkou   sťažovateľa   v   jeho prospech) proti uzneseniu okresného súdu, ktorým bol sťažovateľ ponechaný vo väzbe. Obhajca sa teda vyjadroval k veci a bol volaný aj k procesným úkonom súdu (výsluch sťažovateľa 24. januára 2013, ktorého sa napriek tomu nezúčastnil). Ústavný súd preto v uvedenom smere nezistil porušenie práv obhajoby konajúcimi súdmi.

Ústavný súd preto po predbežnom prerokovaní sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde) pre absenciu akejkoľvek príčinnej súvislosti medzi namietaným porušením práva na obhajobu [čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru]   a   označeným   postupom   krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 5 Tos 17/2013.

Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá a rozhodovanie o ďalších požiadavkách sťažovateľa je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody (pozri čl. 127 ods. 2 ústavy), bolo bez právneho významu sa týmito zaoberať.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. mája 2013