znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 307/2011-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2011 predbežne prerokoval sťažnosť maloletého M. D., D., zastúpeného zákonným zástupcom V. D., D., právne zastúpeného advokátkou JUDr. K. P., Ž., vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaniach vedených Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 6 Cdo 185/2010 a Krajským súdom v Žiline pod sp. zn. 6 Co 362/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť maloletého M. D.   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júna 2011 doručená sťažnosť maloletého M. D., D. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného zákonným zástupcom V. D., D., právne zastúpeného advokátkou JUDr. K. P., Ž., vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaniach vedených Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 6 Cdo 185/2010 a Krajským súdom v Žiline pod sp. zn. 6 Co 362/2009. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 9. júna 2011.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   6   Cdo   185/2010 zo 6. apríla   2011   doručeným   právnej   zástupkyni   sťažovateľa   21.   apríla   2011   bolo   ako neprípustné odmietnuté dovolanie proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 6 Co 362/2009 zo 14.   apríla   2010.   Dovolanie   sťažovateľ   podal   v   zmysle   §   237   písm.   f)   Občianskeho súdneho poriadku, keďže bol pre nesprávny právny názor Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) a krajského súdu týkajúci sa premlčania práva na náhradu škody na zdraví vylúčený z realizácie svojich procesných práv. Dôsledkom nesprávneho právneho názoru bol vylúčený z vykonania znaleckého dokazovania na preukázanie zdravotných následkov v psychiatrickej a psychologickej rovine. Okresný súd tento dôkaz rozhodný pre právne posúdenie   veci   nevykonal   vzhľadom   na   svoj   nesprávny   právny   názor   na   premlčanie sťažovateľom uplatneného nároku, a tým mu odňal možnosť konať pred súdom.

Porušenia označených práv podľa ústavy a dohovoru sa podľa sťažovateľa dopustil krajský   súd   aj   tým,   že   rovnako   ako   okresný   súd   časť   uplatneného   nároku   sťažovateľa v dôsledku premlčania zamietol. Podľa názoru všeobecných súdov subjektívna dvojročná premlčacia lehota podľa § 106 Občianskeho zákonníka začala plynúť odo dňa, keď sa podľa názoru znalca z odboru zdravotníctva ustálil zdravotný stav sťažovateľa, teda najneskôr v novembri   2004.   Ustálením   zdravotného   stavu   v   novembri   2004   sa   mal   sťažovateľ dozvedieť o vzniknutej škode. Všeobecné súdy však nebrali do úvahy skutočnosť, že sa sťažovateľ   21.   decembra   2005   podrobil   rekonštrukčnej   operácii   oka,   pričom   toto poškodenie oka sa nedá oddeliť podľa vyjadrenia znalca žiadnym spôsobom od ostatných invazívnych poranení lebečnej klenby, pričom takto je aj zahrnuté v bolestnom vyčíslenom znalcom.   Je to   poranenie,   ktoré   vzniklo   spoločne   s   viacerými   poraneniami na lebečnej klenbe. Všeobecné súdy nesprávne posúdili okamih, keď sa sťažovateľ o škode dozvedel. Pre začatie plynutia premlčacej lehoty sa totiž vyžaduje preukázaná vedomosť poškodeného o vzniknutej škode do tej miery, aby mohol nárok vyčísliť. Nestačí teda predpokladaná vedomosť o tejto škode. Sťažovateľ získal preukázanú vedomosť o vzniknutej škode, tak aby ju mohol vyčísliť, až podaním lekárskeho posudku 11. júla 2005, pričom nárok uplatnil na okresnom súde 10. júla 2007, a preto tento nemohol byť v žiadnom prípade premlčaný.

Sťažovateľ   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených   článkov   ústavy   v   konaniach   vedených   najvyšším   súdom   pod   sp.   zn. 6 Cdo 185/2010   a krajským   súdom   pod   sp.   zn.   6   Co   362/2009   s   tým,   aby   uznesenie najvyššieho   súdu   zo   6. apríla   2011   a rozsudok   krajského   súdu   zo   14.   apríla   2010   boli zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Napokon požaduje náhradu trov konania.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 185/2010 zo 6. apríla 2011 vyplýva, že ním   bolo   odmietnuté   dovolanie   sťažovateľa   proti   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn. 6 Co 362/2009   zo   14.   apríla   2010.   Uznesenie   nadobudlo   právoplatnosť   podľa   doložky právoplatnosti 21. apríla 2011. Podľa názoru najvyššieho súdu, keďže išlo o potvrdzujúci rozsudok, pričom nie je daná ani žiadna zo skutočností podľa § 238 Občianskeho súdneho poriadku   umožňujúcich   podať   dovolanie   v   prípade   potvrdzujúceho   rozsudku,   dovolanie mohlo byť prípustné iba pre niektorú z procesných vád uvedených v § 237 Občianskeho súdneho   poriadku.   Sťažovateľ   v   dovolaní   na   prvom   mieste   uplatnil   dovolací   dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku, pričom tvrdil, že mu bola odňatá   možnosť   konať   pred   súdom,   a   to   nesprávnym   právnym   posúdením   otázky premlčania práva. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, je taký vadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi odníme   možnosť   konať   a   uplatňovať   procesné   práva   priznané   na   účely   zabezpečenia účinnej ochrany práv. Pokiaľ sťažovateľ zastáva názor o odňatí možnosti konať pred súdmi nesprávnym   právnym   posúdením   veci,   potom   treba   poznamenať,   že   §   237   písm.   f) Občianskeho   súdneho   poriadku   odňatie   možnosti   konať   pred   súdom   výslovne   dáva   do súvislosti s faktickou činnosťou súdu, a nie s právnym hodnotením veci v napadnutom rozhodnutí. Právnym posúdením veci súd vo všeobecnosti účastníkovi neodníma možnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku. Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je relevantným dovolacím dôvodom, ktorý možno   úspešne   uplatniť v   procesne   prípustnom   dovolaní,   avšak   samo   osebe   nezakladá zmätočnosť   rozhodnutia   a   nie   je   procesnou   vadou   konania   v   zmysle   §   237   písm.   f) Občianskeho súdneho poriadku. Pokiaľ sťažovateľ v dovolaní namieta, že súdy nevykonali ním   navrhnuté   dôkazy   na   preukázanie   zdravotných   následkov   v   psychiatrickej a psychologickej rovine, treba poznamenať, že nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv účastníka nie je postupom, ktorým sa mu odníma možnosť konať pred súdom, lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu, a nie účastníkovi konania. Ak súd niektorý dôkaz nevykoná, môže to viesť nanajvýš k jeho nesprávnym skutkovým záverom, a teda v konečnom dôsledku aj k nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k zmätočnosti rozhodnutia.

Z rozsudku krajského súdu sp. zn. 6 Co 362/2009 zo 14. apríla 2010 vyplýva, že ním bol   potvrdený   rozsudok   okresného   súdu   č.   k.   16   C   359/2007-116   z   19.   mája   2009. Rozsudok sa stal právoplatným podľa doložky právoplatnosti 17. júna 2010. Podľa názoru krajského   súdu   odvolacia   námietka,   podľa   ktorej   sťažovateľ   ako   maloletý   nevedel   sám posúdiť, či je jeho zdravotný stav už ustálený, neobstojí, keďže za fyzické osoby, ktoré nie sú spôsobilé na právne úkony, konajú ich zákonní zástupcovia. Z toho vyplýva, že osobou poškodeného, ktorá sa dozvie o škode, treba v prípade maloletého poškodeného rozumieť aj jeho zákonného zástupcu, t. j. rodiča. Neobstojí ani námietka, podľa ktorej okresný súd nesprávne určil začiatok plynutia premlčacej doby v zmysle § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a to z hľadiska ustálenia zdravotného stavu sťažovateľa v súvislosti s operáciou očného   svalu   vykonanou   až 20.   decembra   2005.   Znalec   z   medicínskeho   hľadiska   totiž ustálil, že pokiaľ ide o sťaženie spoločenského uplatnenia, diagnózy sťažovateľa uvedené v lekárskom posudku z 11. júla 2005 boli dané v jeho zdravotnom stave už jeden rok po dopravnej nehode, teda v novembri 2004, odkedy sa na zdravotnom stave sťažovateľa nič podstatné nezmenilo. Čo sa týka bolestného, znalec uviedol, že ohodnotenie sa vykonáva po skončení celkovej liečby a rehabilitácie, ktorá na túto liečbu nadväzuje. Liečba sťažovateľa bola ukončená jeho pobytom v N. K. 18. februára 2004. Pokiaľ ide o škúlenie oka, znalec uviedol, že operácia uskutočnená 20. decembra 2005 už len odstraňovala trvalé následky. Ak   teda   znalec   skonštatoval,   že   z   hľadiska   trvalých   následkov   bol   zdravotný   stav sťažovateľa ustálený jeden rok po dopravnej nehode, potom premlčacia lehota začala plynúť okamihom   ustálenia   zdravotného   stavu   sťažovateľa,   t. j.   19.   februára   2004   v   súvislosti s nárokom na zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia a v novembri 2004 v súvislosti s nárokom   na   zvýšenie   bolestného.   Prijať   záver   sťažovateľa   v   tom   smere,   že   začiatok premlčacej lehoty bolo treba posudzovať až od okamihu vykonania korekčnej operácie oka, by znamenalo predlžovanie zákonnej premlčacej lehoty, keďže k vykonaniu takejto operácie mohlo   dôjsť   aj v   inom   čase,   napr.   v roku   2006   či   ešte   neskôr.   Neobstojí   napokon   ani odvolacia   námietka, podľa   ktorej   okresný   súd   nedôvodne   zamietol   návrh na vykonanie znaleckého dokazovania na preukázanie možných zdravotných následkov v psychiatrickej a psychologickej   rovine.   Znalec   totiž   konštatoval   (po   konzultácii   s   psychiatričkou), že diagnózu ľahký organický psychosyndróm zahrnul do položky č. 253. Uviedol tiež, že z hľadiska tejto položky bol stav sťažovateľa takisto ustálený už v novembri 2004.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam   (mutatis   mutandis   I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Úvahy   najvyššieho   súdu,   ktorými   zdôvodňuje   neprípustnosť   dovolania   podaného sťažovateľom,   sú   dostatočne   jasné   a   presvedčivé,   pričom   zodpovedajú   ustálenej rozhodovacej   praxi   najvyššieho   súdu   v   danej   otázke.   Nesprávne   právne   posúdenie premlčania uplatneného nároku a s tým súvisiace nevykonanie sťažovateľom navrhnutých ďalších dôkazov nemožno považovať za postup, ktorým by sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku. Nejde teda o dôvod zmätočnosti. Tým je daná neprípustnosť dovolania.

Ani právne posúdenie otázky premlčania sťažovateľom uplatneného nároku krajským súdom nemožno považovať za arbitrárne či zjavne neodôvodnené, pretože aj argumentáciu krajského súdu treba považovať za dostatočnú a presvedčivú. Preto ani v tomto prípade niet príčiny na to, aby ústavný súd do záverov krajského súdu zasiahol. Bolo výlučne vecou sťažovateľa, resp. jeho zákonného zástupcu, či a kedy podstúpi korekčnú očnú operáciu, ktorej zmyslom bolo odstrániť škúlenie ako následok úrazu. Začiatok plynutia premlčacej doby nemôže byť závislý od takto subjektívne zvoleného časového momentu. K tomu treba dodať, že odškodnenie za bolesť, ktorú sťažovateľ týmto operačným zákrokom utrpel, mu bolo aj priznané.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2011