znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 307/2010-28

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   30.   septembra   2010 v senáte   zloženom   z predsedu   Juraja   Horvátha   a zo   sudcov   Sergeja   Kohuta   a   Lajosa Mészárosa   prerokoval   prijatú   sťažnosť   spoločnosti   K.,   a.   s.,   B.,   právne   zastúpenej advokátkou   JUDr.   J.   F.,   B., vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Komárno v konaní vedenom pod sp. zn. Er 456/99 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný   súd   Komárno   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   Er   456/99 p o r u š i l základné právo spoločnosti K., a. s., aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Okresnému súdu Komárno vo veci vedenej pod sp. zn. Er 456/99   p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. Spoločnosti K., a. s., p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 500 € (slovom päťsto eur), ktoré j e   Okresný súd Komárno p o v i n n ý   vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Spoločnosti   K.,   a.   s., p r i z n á v a   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v sume 254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov), ktoré   j e   Okresný súd   Komárno p o v i n n ý   vyplatiť   na   účet   jej   advokátky   JUDr.   J.   F.,   B.,   do   jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 307/2010-14   z 1.   júla   2010   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   spoločnosti   K.,   a.   s.   (ďalej   len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom   Okresného   súdu   Komárno   (ďalej   len   „okresný   súd“   alebo   „súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. Er 456/99 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že 20. mája 2002 uzavrela so spoločnosťou O. zmluvu   o postúpení   pohľadávky   s príslušenstvom   proti   dlžníčke   I.   T.   v prospech sťažovateľky. Na základe takto uzavretej zmluvy sťažovateľka v exekučnom konaní proti dlžníčke (povinnej) vedenom pred okresným súdom podala 11. júna 2002 návrh na zámenu účastníkov konania na strane oprávneného. Zároveň požiadala súdneho exekútora JUDr. Š. G.   o informáciu   k stavu   exekučného   konania   proti   dlžníčke,   ktoré   viedol   na   základe právoplatného a vykonateľného titulu od roku 1999.

K ďalšiemu priebehu exekučného konania sťažovateľka uviedla, že: „Efekt v činnosti exekútora sťažovateľ urgoval listom z 16. 09. 2002, 27. 11. 2002, 25. 06. 2003, 12. 08. 2003, 7. 10. 2003 a 18. 05. 2004. O návrhu sťažovateľa zameniť v exekučnom konaní dovtedajšieho   oprávneného(...)   za   nový   oprávnený   subjekt(...),   podanom   11.   06.   2002 rozhodol   Okresný   súd   v   Komárne   až   11.   09.   2006!   Sťažovateľ,   vidiac   neefektívneho exekútora, rozhodol sa zmeniť exekútora v intenciách § 44 ods. 8 Exekučného poriadku. Požiadal   o   to   listom   z   09.   09.   2008.   Vybavenie   žiadosti   urgoval   sťažovateľ   listom z 18. 02. 2009 a potom aj listom k rukám predsedu OS v Komárne z 19. 03. 2009. Predseda súdu odpovedal, že vec bude vybavená cca. do konca júla 2009. Okresný súd v Komárne skutočne vydal uznesenie o zámene exekútora, a to pod č. Er 456/1999 z 07. 05. 2009. Až tu sa sťažovateľ dozvedel, že exekútor JUDr. Š. G. zomrel a jeho ustanovenou náhradníčkou sa stala od 27. 03. 2008 exekútorka JUDr. B. B. K ňou podanému odvolaniu sa sťažovateľ vyjadril a potom urgoval rozhodnutie súdu. Pretože sa procesne nič nedialo, urgoval sťažovateľ listom z 14. 12. 2009 priamo predsedu OS v Komárne. Predseda OS v Komárne(...) ad a/ uznal prieťahy v konaní, ad b/ informoval sťažovateľa o uplatnenej disciplinárnej zodpovednosti a ad c/ informoval sťažovateľa, že súd rozhodol o odvolaní exekútorky   JUDr.   B.   B.   (čo   sa   malo   stať   16.   12.   2009).   Takéto   rozhodnutie   súdu   ale sťažovateľovi nebolo dodnes doručené.“

Podľa   názoru   sťažovateľky   došlo   postupom   okresného   súdu   k porušeniu   jej základného práva na prerokovanie veci v súdnom konaní bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, pretože tento jej svojou neefektívnou procesnou prácou a opakovanou nečinnosťou spôsoboval a stále spôsobuje mimoriadne ťažkosti. Na uvedené skutočnosti sťažovateľka upozornila aj vedenie súdu prostredníctvom sťažnosti na prieťahy v konaní.

Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Okresný súd v Komárne v konaní vedenom pod sp. zn.: Er 456/1999 porušil právo K., a. s.(...), aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Okresnému   súdu   v   Komárne   sa   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.:   Er   456/1999 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov

3.   K.,   a.   s.(...)   sa   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   500,-   € (slovom   päťsto   eur),   ktoré   je   Okresný   súd   v   Komárne   povinný   vyplatiť   mu   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresný súd v Komárne je povinný uhradiť K., a. s.(...) trovy konania, tak ako budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. J. F.(...)“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedom, listom sp. zn. Spr. 419/10 z 2. augusta 2010 a právna zástupkyňa sťažovateľky stanoviskom k uvedenému vyjadreniu okresného súdu z 19. septembra 2010.

2.1   Predseda   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   uviedol   chronológiu   úkonov vykonaných v napadnutom konaní a dodal tieto relevantné skutočnosti:

„(...) Oboznámil som sa s predmetnou sťažnosťou ako aj spisovým materiálom vo veci spisovej značky Er 456/99 a dospel som k záveru, že sťažnosť sťažovateľky je sčasti opodstatnená.

(...) uznávam, že (niektoré, pozn.) obdobia nemožno označiť za efektívny postup súdu bez zbytočných prieťahov. Nakoľko sa u zákonného sudcu jednalo o opakované pochybenia, podľa   môjho   záveru   subjektívnej   povahy.   Vyvodil   som   voči   sudcovi   aj   disciplinárnu zodpovednosť tak, že dňa 25. 10. 2010 som podal na Najvyšší súd Slovenskej republiky - Disciplinárny súd návrh na jeho odvolanie z funkcie, po čom sa dotknutý sudca následne vzdal funkcie. Po tomto som prijal zmenu rozvrhu práce a predmetná vec bola pridelená na vybavenie inému sudcovi.

K tvrdeniu sťažovateľky, že do dňa podania ústavnej sťažnosti jej nebolo doručené rozhodnutie o zmene exekútora zo dňa 16. 12. 2009 uvádzam, že toto rozhodnutie podľa údajov uvedených na doručenke prevzal splnomocnenec sťažovateľky dňa 18. 12. 2009(...) Záverom uvádzam, že vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti netrvám na ústnom prejednávaní veci pred Ústavným súdom Slovenskej republiky, pretože som toho názoru, že od ústneho prejednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie predmetnej veci.“

2.2 Právna zástupkyňa sťažovateľky vo svojom stanovisku k uvedenému vyjadreniu predsedu okresného súdu uviedla:

„Oboznámili sme sa so stanoviskom vedenia OS v Komárne. Najmä vzhľadom na personálne konzekvencie v danej veci, nazdávame sa, že predseda OS v Komárne zaujal primerane   konštruktívne   a principiálne   stanovisko.   Je   teda   viac   menej   isté,   že   dôvody sťažovateľa   sú   v celom   rozsahu   faktograficky   i ústavnoprávne   uvedené   korektne.   Na realizácii ústneho pojednávania netrváme.“

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. Er 456/99:

Dňa 4. februára 1999 návrhom na vykonanie exekúcie bolo začaté napadnuté konanie (z titulu platobného rozkazu sp. zn. Cb 602/1993 zo 16. decembra 1993).

Dňa 20. mája 2002 sťažovateľka uzavrela so spoločnosťou O., spol. s r. o., zmluvu o postúpení   pohľadávky   voči   I.   T.   (ďalej   len   „dlžníčka“)   v prospech   sťažovateľky   ako dodatok k pôvodnej zmluve.

Na základe zmluvy o postúpení pohľadávky súdny exekútor žiadosťou doručenou 19. júna   2002   požiadal   okresný   súd,   aby   rozhodol   o zmene   oprávneného   v exekučnom konaní.

Dňa 11. septembra 2006 okresný súd uznesením rozhodol o pripustení sťažovateľky do   exekučného   konania   namiesto   doterajšieho   oprávneného   O.,   spol.   s r.   o.   Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 28. decembra 2007.

V dôsledku   viacerých   neúspešných   pokusov   súdu   o doručenie   upovedomenia o zmene   oprávneného   v exekučnom   konaní   súd   žiadosťou   z   29.   januára   2007   požiadal register obyvateľov Slovenskej republiky, aby oznámil trvalý pobyt dlžníčky. Oznámenie bolo súdu doručené 26. marca 2007.

Dňa 7. júna 2007 súd požiadal M. p. v K. o doručenie zásielky dlžníčke na jej adresu trvalého   pobytu,   ktorý   oznámil   register   obyvateľov   Slovenskej   republiky   (doručovanie nebolo úspešné).

Dňa 16. júla 2007 súd požiadal M. ú. v K. o oznámenie mien a dátumov narodenia osôb,   ktoré   sú   prihlásené   na   adrese   trvalého   pobytu   dlžníčky   z dôvodu   ustanovenia opatrovníka dlžníčke (oznámenie doručené súdu 31. júla 2007).

Dňa 2. augusta 2007 súd vyzval A. T. (ako rodinného príslušníka dlžníčky), aby oznámil, či   súhlasí s tým,   aby ho súd   určil   za opatrovníka dlžníčky   pre celé exekučné konanie (zásielka nebola úspešne doručená – adresát neznámy).

Dňa 13. augusta 2007 súd vyzval S. p., aby oznámila, či je dlžníčka evidovaná, resp. či je jej vyplácaná akákoľvek dávka (oznámenie bolo súdu doručené 17. septembra 2007).Dňa 4. októbra 2007 súd uznesením č. k. Er 456/99-30 určil K. D., vyššiu súdnu úradníčku, za opatrovníčku pre dlžníčku, a to na preberanie písomností pre celé exekučné konanie až do právoplatného skončenia veci.

Dňa   28.   decembra   2007   nadobudlo   právoplatnosť   uznesenie   o pripustení sťažovateľky do napadnutého exekučného konania.

Sťažovateľka   žiadosťou   doručenou   súdu   24.   septembra   2008   požiadala   o   zmenu exekútora a navrhla poveriť Exekútorský úrad JUDr. Ing. Š. H.

Dňa 29. septembra 2008 súd vyzval doterajšiu súdnu exekútorku–JUDr. B. B. (ďalej len   „doterajšia   exekútorka“),   aby   sa   k žiadosti   o zmenu   exekútora   do   15   dní   vyjadrila a predložila vyúčtovanie doterajších nákladov exekúcie.

Dňa   20.   októbra   2008   doterajšia   exekútorka   požiadala   súd   o opätovné   zaslanie žiadosti   oprávneného   o zmenu   exekútora,   keďže   nebola   k listu   z 29. septembra   2008 priložená.

Dňa 12.   marca   2009   sťažovateľka   urgovala   súd,   aby   vydal   rozhodnutie   o zmene exekútora.

Dňa 7. apríla 2009 súd urgoval doterajšiu exekútorku, aby sa vyjadrila k žiadosti sťažovateľky o zmenu exekútora z 24. septembra 2008 a predložila vyúčtovanie doteraz vynaložených nákladov exekúcie.

Dňa 22. apríla 2009 bolo súdu doručené vyjadrenie doterajšej exekútorky k žiadosti o zmenu exekútora, resp. vyúčtovanie doterajších nákladov exekúcie.

Dňa 7. mája 2009 súd uznesením vyhovel žiadosti sťažovateľky o zmenu exekútora a vykonaním exekúcie poveril súdneho exekútora JUDr. Ing. Š H.

Dňa   19.   mája   2009   doterajšia   exekútorka   podala   odvolanie   proti   uvedenému uzneseniu.

Dňa 14. júla 2009 súd poslal sťažovateľke odvolanie doterajšej exekútorky, aby sa k nemu vyjadrila.

Dňa   18.   augusta   2009   bolo   súdu   doručené   vyjadrenie   sťažovateľky   k odvolaniu doterajšej exekútorky.

Dňa 23. októbra 2009 sťažovateľka požiadala súd o zaslanie písomného vyhotovenia uznesenia č. k. Er 456/99-39 s vyznačenou právoplatnosťou.

Dňa 1. decembra 2009 sťažovateľka požiadala predsedu súdu, aby vykonal úkon v záujme rozhodnutia o odvolaní doterajšej exekútorky.

Dňa 16. decembra 2009 okresný súd uznesením č. k. Er 456/99-51 vyhovel žiadosti o zmenu exekútora (uznesenie nadobudlo právoplatnosť 9. februára 2010).

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. Er 456/99 dochádza k porušovaniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov(...)

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu   (povahu   veci)   v posudzovanom   konaní   a jeho   význam   pre   sťažovateľa   (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

1.   Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosť   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   dĺžka posudzovaného konania nebola závislá od právnej alebo skutkovej zložitosti veci. Napokon ani predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení nepoukázal na skutkovú alebo právnu zložitosť predmetnej veci.  

2.   Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľky v preskúmavanom konaní, ústavný súd nezistil žiadnu významnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jej ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v napadnutom konaní k zbytočným prieťahom.  

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v posudzovanej veci a predovšetkým poukazuje na to, že trvanie napadnutého konania už viac ako osem rokov (začaté bolo 19. júna 2002) je už samo osebe neprimerané.

Okrem uvedeného ústavný súd konštatuje, že okresný súd bol v danej veci dlhodobo, ale aj krátkodobo nečinný, a to konkrétne od 19. júna 2002 do 11. septembra 2006 (štyri roky   a tri   mesiace)   a od   28.   decembra   2007   do   29.   septembra   2008   (deväť   mesiacov). Uvedená nečinnosť okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože minimálne počas piatich rokov (od podania žiadosti sťažovateľky na vstup do napadnutého konania) okresný súd   nevykonával   vo   veci   úkony,   ktoré   mali   smerovať   k   odstráneniu   právnej   neistoty, v ktorej   sa   sťažovateľka   v predmetnej   veci   počas   súdneho   konania   nachádza,   čo   je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02). Uvedené obdobie nečinnosti okresného súdu bez akýchkoľvek zákonných dôvodov treba považovať   za   zbytočné   prieťahy   v konaní,   ktoré   sú   z ústavnoprávneho   aspektu netolerovateľné,   pretože   vo   svojej   podstate   už   hraničia   s odmietnutím   spravodlivosti (denegatio iustitione). K uvedenej nečinnosti, a teda k prieťahom pritom nedošlo v dôsledku zložitosti   veci   ani   správania   sťažovateľky,   ale   predovšetkým   v dôsledku   postupu (nečinnosti) okresného súdu. Pokiaľ predseda okresného súdu poukázal na to, že podľa jeho názoru prieťahy v napadnutom konaní boli „subjektívnej povahy“, ústavný súd poukazuje na   to,   že   ani   prieťahy   subjektívneho   charakteru   nebolo   možné   akceptovať,   pretože   pri posudzovaní toho, či bolo porušené právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,   posudzoval   postup   súdu,   a nie   to,   či   toto   právo   bolo   porušené   činnosťou (nečinnosťou)   alebo   postupom   konkrétneho   sudcu   vybavujúceho   danú   vec.   V tejto súvislosti ústavný súd už uviedol, že ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie veci, a teda   vykonanie   spravodlivosti   bez   zbytočných   prieťahov   (pozri   napr.   I. ÚS   119/03). Ústavnému súdu neušlo pozornosti, že (síce iba po neúmerne dlhom trvaní napadnutého konania) okresný súd v danej veci prijal prísne opatrenia umožňujúce prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Vzhľadom   na uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľky   na   prerokovanie   predmetnej   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

4.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľke ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka požadovala priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 500 €, ktoré odôvodňovala najmä tým, že v napadnutom konaní pretrváva stav právnej neistoty evidentne spôsobený prieťahmi v konaní.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľku. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, a to v sťažovateľkou požadovanej výške 500 €.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 3.

5. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľke vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátkou za dva uplatnené   a   efektívne   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a príprava   zastúpenia   – splnomocnenie z 26. februára 2010 a podanie sťažnosti 29. marca 2010). Za dva úkony vykonané v roku 2010 patrí odmena v sume dvakrát po 120,23 € a režijný paušál dvakrát po 7,21 € (v zmysle § 1 ods. 3 a § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb   v znení   neskorších   predpisov),   preto   trovy   právneho   zastúpenia   sťažovateľky predstavujú celkovú sumu 254,88 €.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľa rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. septembra 2010