znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 307/09-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. septembra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť V. P., výrobné družstvo, P., zastúpeného JUDr. J. T., P., vo veci namietaného porušenia základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na rovnosť účastníkov konania zaručeného v čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé prejednanie veci pred nezávislým súdom zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Prešove sp. zn. 2 Co 62/09 z 30. apríla 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. P., výrobné družstvo, o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. augusta 2009   doručená   sťažnosť   V.   P.,   výrobné   družstvo,   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namietal porušenie základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na rovnosť účastníkov konania zaručeného čl. 47 ods. 3 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé prejednanie veci pred nezávislým súdom zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Co 62/09 z 30. apríla 2009.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že krajský súd napadnutým uznesením, ktorým potvrdil rozsudok   Okresného   súdu   Prešov   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k.   8   C   288/2007-67 z 27. januára 2009 vo výroku o trovách konania a zároveň nepriznal účastníkom náhradu trov odvolacieho konania, poškodil sťažovateľa na jeho právach, pretože týmto rozhodnutím a   konaním,   ktoré   mu   predchádzalo,   porušil   princíp   rovnosti   strán,   keď   neúspešnému účastníkovi, ktorý svojím konaním zavinil zvýšené trovy, priznal oslobodenie od platenia trov   konania, porušil   právo   na spravodlivý   proces,   keď   účastníkovi,   ktorý   podá   zjavne neúspešnú   žalobu   a   aj   počas   konania   spôsobí   svojím   prístupom   zvýšenie   trov,   prizná oslobodenie   od   platenia   trov   a   úspešnému   žalovanému,   ktorý   nežiadal   zvýšenie   trov neúčelným uplatňovaním svojich práv, nárok na náhradu trov nepriznal.

Podľa sťažovateľa sa okresný súd i krajský súd v odôvodnení svojich rozhodnutí iba v   minimálnom   rozsahu   zaoberali   ich   odôvodnením   (prvostupňový   súd   zohľadnil nepriaznivú   finančnú   situáciu   žalobcu   a   krajský   súd   uviedol   ako   dôvod   aj   to,   že   išlo o nároky voči zamestnávateľovi).

Vzhľadom na uvedené podľa sťažovateľa nemožno od neho žiadať, aby znášal trovy, ktoré musel   vynaložiť z toho dôvodu,   že žalobca si   musel   byť vedomý   o premlčanom a nedôvodnom nároku a v spore pokračoval.

Vychádzajúc z uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal nález, ktorým vysloví porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 2   Co   62/2009   z   30.   apríla   2009,   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   v   časti   výroku o náhrade trov konania zruší a vec mu vráti na nové konanie a rozhodnutie a zaviaže krajský súd na úhradu trov právneho zastúpenia v sume 525,18 €.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva domáhať sa svojho základného   práva   zákonom   ustanoveným   spôsobom   na   nezávislom   a   nestrannom   súde zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   ústavy,   základného   práva   na   rovnosť   účastníkov   v   konaní zaručeného v čl. 47 ods. 3 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy a práva na prejednanie veci pred   nezávislým   a   nestranným   súdom   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením krajského súdu sp. zn. 2 Co 62/2009 z 30. apríla 2009.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažnosť   sťažovateľa,   ktorou   namieta   porušenie označených práv napadnutým uznesením krajského súdu z 30. apríla 2009, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu vo výroku o trovách konania a nepriznal účastníkom náhradu trov odvolacieho konania, je zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces chráneného v čl. 46 ods. 1 ústavy je právo domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu). Porušenie práva na súd, resp. prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by v prípade sťažovateľa   prichádzalo   do   úvahy   vtedy,   keby   podmienky   na   prístup   k   tomuto   súdu ustanovené Občianskym súdnym poriadkom neboli zo strany krajského súdu rešpektované spôsobom zjavne neopodstatneným alebo arbitrárnym. Inými slovami, keby krajský súd tieto   všeobecné   podmienky   prístupu   k   súdu   vykladal   vo   vzťahu   k   sťažovateľovi diskriminačne   v   porovnaní   s   výkladom   pri   iných   subjektoch   domáhajúcich   sa   súdnej ochrany. V prípade sťažovateľa k takej situácii nedošlo, sťažovateľ mal priznané postavenie účastníka súdneho konania a krajský súd o jeho návrhu meritórne rozhodol, aj keď nie v súlade s jeho predstavami.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne   a   môže   podliehať rôznym   obmedzeniam.   Uplatnenie   obmedzení   však   nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitimný   cieľ   a keď   existuje primeraný vzťah medzi   použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Ústavný   súd   teda,   tak   ako   to   už   vyslovil   vo   viacerých   svojich   nálezoch,   nie   je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu okrem iného vyplýva: „Odvolací súd preskúmal rozsudok v napadnutom výroku o trovách konania v zmysle zásad vyjadrených v § 212 O. s. p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

Pri rozhodovaní o náhrade trov konania účastníkov vo všeobecnosti platí zásada zodpovednosti   za   výsledok   a   zásada   zodpovednosti   za   zavinenie   a   náhodu   a   teda ustanovenie § 142 O. s. p., podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná   náhradu   trov   potrebných   na   účelné   uplatňovanie   alebo   bránenie   práva   proti účastníkovi,   ktorý vo veci úspech nemal.   Vo   všetkých prípadoch,   keď má byť priznaná náhrada trov konania, je potrebné zistiť, či je možné použiť ustanovenie § 150 ods. 1 O. s. p. a teda či nejde o prípad hodný osobitného zreteľa, pre ktorý nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať.

Povinnosť nahradiť trovy konania určená podľa § 142 O. s. p. sa môže v tom ktorom konkrétnom prípade javiť ako neprimeraná tvrdosť. Ustanovenie § 150 ods. 1 O. s. p. preto umožňuje   súdu,   aby   vo   výnimočných   prípadoch   z   dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa účastníkovi, ktorý by inak mal právo na náhradu trov konania, túto náhradu celkom alebo sčasti nepriznal.

Úvaha súdu o tom, či ide o výnimočný prípad a či sú tu dôvody hodné zvláštneho zreteľa musí vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci. Pri skúmaní, či sú tu dôvody   hodné   zvláštneho   zreteľa,   súd   prihliada   k   majetkovým,   sociálnym,   osobným a ďalším pomerom všetkých účastníkov konania, keďže je potrebné vziať zreteľ nielen na pomery toho, kto by mal uhradiť trovy konania, ale musí sa tiež uvážiť, ako by sa takéto rozhodnutie   dotklo   majetkových   pomerov   oprávneného   účastníka,   k   okolnostiam,   ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nároku a podobne.

Vychádzajúc z obsahu spisu bolo zistené, že pokiaľ ide o osobu žalobcu, tento je poberateľom   minimálnej   mzdy,   nevlastní   žiaden   nehnuteľný   majetok   a   obýva   byt v podnájme.   Takto   zistená   celková   sociálna,   zárobková   a   majetková   situácia   na   strane žalobcu   bola   dôvodom,   pre   ktorý   mu   v   konaní   bolo   priznané   oslobodenie   od   súdnych poplatkov (uznesenie OS Prešov zo 17. 12. 2007 č. k. 8 C 288/07-12) a ustanovený zástupca z radov advokátov. Je tiež zrejmé, že pokiaľ ide o predmet konania o veci samej, išlo o nároky žalobcu plynúce zo Zákonníka práce, ktorých sa domáhal voči žalovanému ako svojmu zamestnávateľovi. Všetky tieto okolnosti súd prvého stupňa správnym spôsobom zohľadnil pri rozhodovaní o náhrade trov konania účastníkov s použitím ustanovenia § 150 ods. 1 O. s. p. a s jeho závermi sa v zmysle uvedeného stotožnil aj odvolací súd.

Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok vo výroku o trovách konania potvrdil ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O. s. p.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 O. s. p. opäť v spojení s ustanovením § 150 ods. 1 O. s. p. a odvolací súd náhradu trov účastníkom nepriznal z dôvodov, pre ktoré nebola priznaná ani náhrada trov prvostupňového konania.“

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd zrozumiteľným a   jednoznačným   spôsobom   uviedol   dôvody,   pre   ktoré   odvolaním   napadnutý   rozsudok okresného   súdu   vo   vzťahu   k   sťažovateľovi   potvrdil   a   nepriznal   účastníkom   trovy odvolacieho konania. V každom prípade tento postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda   krajský   súd   v danom   prípade   neporušil   označené základné právo sťažovateľov „nesprávnou a svojvoľnou aplikáciou a výkladom práva“.   Skutočnosť,   že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   právny   názor   krajského   súdu   svojím   vlastným. V konečnom   dôsledku   však   ústavný   súd   nie   je   opravným   súdom   právnych   názorov krajského súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci krajského súdu je opodstatnená   len   v   prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil   s   interpretáciou   zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O   svojvôli   pri   výklade   a   aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti ďalej tvrdí, že krajský súd napadnutým rozhodnutím porušil základné právo podľa čl. 47 ods. 3 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 (čl. 47, pozn.) rovní.

Podľa   čl.   12   ods.   1   ústavy   ľudia   sú   slobodní   a   rovní   v   dôstojnosti   a   právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Keďže čl. 12 ods. 1 ústavy obsahuje iba všeobecný princíp rovnosti (nie princíp rovnosti pred súdom, ktorý je obsiahnutý v čl. 46 ods. 1 ústavy) a čl. 47 ods. 3 ústavy je komponentom základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy (pozri vyššie), v okolnostiach danej veci už aj vzhľadom na uvedené k porušeniu týchto článkov ústavy ani nemohlo dôjsť.  

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. septembra 2009