znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 307/08-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   9.   septembra   2008 predbežne prerokoval sťažnosť J. P., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. Ing. J. F., P., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaniach vedených Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 1 Tošs 25/2008 a sp. zn. 1 Tošs 26/2008, ako aj Špeciálnym súdom Pezinok pod sp. zn. PK-1 T 14/2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. P.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. augusta 2008 doručená sťažnosť J. P., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaniach vedených Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 1 Tošs 25/2008 a sp. zn. 1 Tošs 26/2008, ako aj Špeciálnym súdom Pezinok (ďalej len „špeciálny   súd“)   pod   sp.   zn.   PK-1   T   14/2007.   Sťažnosť   bola   odovzdaná   na   poštovú prepravu 30. júla 2008.

Zo sťažnosti vyplýva, že na základe obžaloby doručenej špeciálnemu súdu 27. apríla 2007 sa vedie pod sp. zn. PK-1 T 14/2007 trestné konanie proti obžalovaným R. O. a spol., vrátane sťažovateľa. Väzba sťažovateľa, ako aj väzba ostatných obžalovaných bola viackrát predĺžená, naposledy uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tošs 88/2006 z 19. decembra 2006,   a to do 28.   apríla   2007.   Následne po podaní obžaloby bolo o väzbe sťažovateľa rozhodnuté   špeciálnym   súdom   až   12.   júna   2007   v rámci   predbežného   prerokovanie obžaloby s tým, že bol ponechaný vo väzbe. Sťažnosť podanú sťažovateľom najvyšší súd zamietol uznesením sp. zn. 1 Tošs 32/2007 z 12. júla 2007. Nálezmi ústavného súdu sp. zn. II.   ÚS   129/08   a sp.   zn.   I.   ÚS   187/07   (oba   z 22. apríla   2008)   týkajúcimi   sa spoluobžalovaných   M.   B.   a R.   O.   bolo   vyslovené,   že   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn. 1 Tošs 32/2007 z 12. júla 2007 porušil ich základné právo na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a právo na slobodu podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru, keďže obžalovaní boli v čase od 28. apríla 2007 do 12. júna 2007 vo väzbe bez rozhodnutia súdu. Ústavný súd súčasne toto uznesenie najvyššieho súdu v časti týkajúcej sa M. B. a R. O. zrušil a v rozsahu zrušenia   vec   vrátil   na   ďalšie   konanie.   Následne   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn. 1 Tošs 32/2007 z 15. mája 2008 zrušil uznesenie špeciálneho súdu z 12. júna 2007 a R. O. a M. B. ihneď prepustil na slobodu.

Vzhľadom na uvedenú situáciu sťažovateľ 16. mája 2008 požiadal špeciálny súd o prepustenie z väzby. V žiadosti sa odvolal na nálezy ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 129/08 a sp. zn. I. ÚS 187/07. Uznesením špeciálneho súdu sp. zn. PK-1 T 14/2007 z 22. mája 2008 bol sťažovateľ z väzby prepustený, nie však na podklade jeho žiadosti zo 16. mája 2008, ale z vlastnej   iniciatívy   špeciálneho   súdu.   Podľa   názoru   špeciálneho   súdu   v prípade sťažovateľa išlo o totožný režim väzby ako u spoluobžalovaných prepustených na slobodu. Na základe   sťažnosti   prokurátora   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Tošs   25/2008 z 28. mája 2008 (doručeným sťažovateľovi a jeho obhajcovi 2. júna 2008) bolo uznesenie špeciálneho súdu z 22. mája 2008 zrušené, lebo podľa názoru najvyššieho súdu boli nálezy ústavného   súdu   vydané   výhradne   vo   veci   porušenia   základného   práva   na   slobodu u spoluobžalovaných O. a B. (teda nie v prípade sťažovateľa, u ktorého ostáva uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tošs 32/2007 z 12. júla 2007 naďalej v platnosti). Najvyšší súd dodal, že špeciálny súd bude musieť rozhodnúť o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby z 15. mája 2008. Následne uznesením špeciálneho súdu sp. zn. PK-1 T 14/2007 z 2. júna 2008 bola žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby z 15. mája 2008 zamietnutá. Sťažnosť podaná sťažovateľom bola stručným uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tošs 26/2008 z 9. júna   2008 zamietnutá.   Stalo sa   tak   z dôvodu,   že nálezy   ústavného súdu sa sťažovateľa netýkajú a v opačnom prípade by si najvyšší súd a špeciálny súd prisvojovali kompetencie ústavného súdu. Toto uznesenie najvyššieho súdu bolo sťažovateľovi doručené 18. júla 2008 a jeho obhajcovi 17. júla 2008.

Podľa   názoru   sťažovateľa   najvyšší   súd   už   po   vrátení   veci   ústavným   súdom   pri opätovnom rozhodovaní 15. mája 2008 vec nesprávne právne posúdil, lebo pri prepustení obžalovaných O. a B. z väzby mal v intenciách právneho názoru ústavného súdu rozhodnúť aj o prepustení sťažovateľa (samozrejme aj ostatných obžalovaných vzatých do väzby). Toto rozhodnutie najvyššieho súdu však nie je predmetom tejto sťažnosti, lebo sa týkalo výlučne obžalovaných O. a B. a sťažovateľovi nebolo ani doručované. Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tošs 32/2007 z 12. júla 2007, ktoré bolo predmetom preskúmania ústavným súdom a ktorého   protiústavnosť   ústavný   súd   konštatoval,   je   totožné   a bolo   ním   rozhodnuté rovnakým spôsobom pre všetkých obžalovaných, ktorí ním boli ponechaní vo väzbe. Podľa sťažovateľa   nemožno   v prípade   takéhoto   totožného   režimu   väzby   dvoch   obžalovaných prepustiť   z väzby   a ostatných   obžalovaných   ponechať   vo   väzbe.   Najvyšší   súd   však   na základe nesprávneho a zaujatého právneho názoru vydal následne dve uznesenia týkajúce sa sťažovateľa, a to uznesenie sp. zn. 1 Tošs 25/2008 z 28. mája 2008 a uznesenie sp. zn. 1 Tošs   26/2008   z 9.   júla   2008,   ktorými   sťažovateľa   ponechal   vo   väzbe.   Podľa   názoru sťažovateľa najvyšší súd tak pri svojom rozhodovaní 15. mája 2008, ako aj 28. mája 2008 a 9. júla 2008 neakceptoval zásadu beneficium cohaesionis zakotvenú v ustanovení § 324 Trestného poriadku, podľa ktorého ak je dôvod, na základe ktorého rozhodol odvolací súd v prospech niektorého obžalovaného, na prospech aj ďalšiemu spoluobžalovanému alebo zúčastnenej osobe, ktorá nepodala odvolanie, rozhodne odvolací súd vždy aj v ich prospech. Základným   predpokladom   tejto   zásady   je,   že   o všetkých   obžalovaných   bolo   rozhodnuté v tom istom konaní a tým istým rozhodnutím. V zmysle zásady beneficium cohaesionis sa preto rozhodnutie najvyššieho súdu malo vzťahovať na všetkých obžalovaných, a nie iba na obžalovaných O. a B. V tejto súvislosti považuje sťažovateľ za pozoruhodné, že špeciálny súd po rozhodnutí najvyššieho súdu o prepustení O. a B. zásadu beneficium cohaesionis akceptoval a uznesením z 22. mája 208 na jej základe sťažovateľa prepustil z väzby. Podľa sťažovateľa už 15. mája 2008 bolo v právomoci najvyššieho súdu rozhodnúť v prospech všetkých   väznených   obžalovaných,   teda   aj   v prospech   tých,   o ktorých   ústavný   súd   na základe podaných sťažností ešte nerozhodol, ako aj v prospech tých, ktorí ústavnú sťažnosť nepodali, a to vzhľadom na ustanovenie § 324 Trestného poriadku. Ak totiž ústavný súd rozhodol,   že   väzba   u dvoch   z piatich   obžalovaných   je   protiústavná,   tak   pri   záväznosti právneho názoru ústavného súdu je nepochopiteľné, že najvyšší súd vo svojich uzneseniach z 28.   mája   2008   a z 9.   júla   2008   týkajúcich   sa   sťažovateľa   trvá   na   tom,   že   sa   závery ústavného súdu týkajú iba obžalovaných O.   a B.   Z toho by vyplývalo,   že podľa názoru najvyššieho   súdu   je   väzba   ostatných   obžalovaných   v súlade   s ústavou.   V právnom   štáte treba považovať za neprijateľné a nemožné, aby sa najvyšší súd necítil byť viazaný právnym názorom   ústavného   súdu   a dokonca,   aby   s jeho   právnym   názorom   polemizoval a spochybňoval   ho.   Najvyšší   súd   v prípade   sťažovateľa   opakovane   popiera   existenciu protiústavnosti jeho väzby. Preto nemožno hovoriť o nestrannosti sudcov najvyššieho súdu, ale   ani   o spravodlivom   súdnom   procese.   Naopak,   zo   strany   najvyššieho   súdu   ide o svojvoľné a zaujaté uplatňovanie súdnej moci bez možnosti preskúmania jeho dôvodnosti. Sťažovateľ sa domnieva, že všetci sudcovia najvyššieho súdu boli pri rozhodovaní o jeho väzbe   voči   nemu   zaujatí   v dôsledku   právneho   názoru   vedeného   záujmom   neprepustiť sťažovateľa   z väzby   (napriek   tomu,   že   tým   popreli   jeho   právo   na   spravodlivé   súdne konanie).   Táto   skutočnosť   vyplýva   z odôvodnenia   rozhodnutí   najvyššieho   súdu,   ktoré využívajú   všetku   argumentáciu   v neprospech   sťažovateľa,   spochybňujú   jednoznačné konštatovanie   ústavného   súdu   o protiústavnosti   väzby   a ospravedlňujú   svoj   rozdielny právny názor účelovým výkladom zákona (najmä Trestného poriadku). V intenciách tohto zaujatého   postupu   najvyššieho   súdu   postupoval   napokon   aj   špeciálny   súd,   ktorý   bol právnym názorom najvyššieho súdu viazaný.

Sťažovateľ   požaduje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaniach vedených najvyšším súdom pod sp. zn. 1 Tošs 25/2008 a sp. zn. 1 Tošs 26/2008, ako aj špeciálnym súdom pod sp. zn. PK-1 T 14/2007 s tým, aby boli uznesenia najvyššieho súdu z 28. mája 2008 a 9. júla 2008, ako aj uznesenie   špeciálneho   súdu   z 2.   júna   2008   zrušené   a vec   vrátená   na   ďalšie   konanie. Požaduje tiež primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 000 000 Sk, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia v sume 6 732 Sk.

Zo   žiadosti   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby   z 15.   mája   2008   doručenej špeciálnemu   súdu   16.   mája   2008   vyplýva,   že   požaduje   okamžité   prepustenie   z väzby „na základe   odôvodnenia   a právneho   názoru   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky vyjadreného v náleze č. I. ÚS 187/07 zo dňa 22. 4. 2008 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 1 Tošs 32/2007 zo dňa 15. 5. 2008, konštatujúcimi porušenie základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva na slobodu zaručeného v čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.

Z uznesenia špeciálneho súdu sp. zn. PK-1 T 14/2007 z 22. mája 2008 vyplýva, že sa sťažovateľ ihneď prepúšťa z väzby na slobodu. Podľa názoru špeciálneho súdu vzhľadom na   uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Tošs   32/2007   z 15.   mája   2008   doručené špeciálnemu   súdu   22.   mája   2008   konštatujúce   v zmysle   nálezu   ústavného   súdu   sp.   zn. I. ÚS 187/07   a sp.   zn.   II.   ÚS   129/08   porušenie   čl.   17   ods.   2   a 5   ústavy   a čl.   5   ods.   1 dohovoru v prípade obžalovaných O. a B. treba prepustiť z väzby aj sťažovateľa, keďže režim jeho väzby bol totožný s režimom väzby obžalovaných O. a B. I v jeho prípade preto väzba uplynula 28. apríla 2007.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tošs 25/2008 z 28. mája 2008 vyplýva, že na základe sťažnosti prokurátora podľa § 194 ods. 1 Trestného poriadku ním bolo zrušené uznesenie   špeciálneho   súdu   sp.   zn.   PK-1   T   14/2007   z 22.   mája   2008.   Podľa   názoru najvyššieho súdu nálezy ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 187/07 a sp. zn. II. ÚS 129/08 boli vydané výhradne vo veci porušenia základného práva na slobodu u obžalovaných O. a B. Z týchto   dôvodov   ústavný   súd   vysloviac   porušenie   základného   práva   u týchto   dvoch obžalovaných iba v časti ich dvoch sa týkajúcej zrušil uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tošs 32/2007 z 12. júla 2007 a inak ponechal toto uznesenie v platnosti. Rozhodovanie o väzbe podľa § 79 ods. 1 Trestného poriadku s použitím analogických záverov uvedených v nálezoch   ústavného   súdu   znamená   prisvojovanie   si   kompetencií   ústavného   súdu všeobecným súdom, čo je nesporne nad rámec právomoci špeciálneho súdu. Ústavný súd nemohol sám bez sťažnosti konkrétnej osoby rozhodnúť o jej ústavných právach. Nemôže tak   preto   urobiť   ani   všeobecný   súd,   ktorý   nemá   právomoc   rozhodovať   o dodržaní   či porušení základných ľudských práv a slobôd.

Z uznesenia špeciálneho súdu sp. zn. PK-1 T 14/2007 z 2. júna 2008 vyplýva, že žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby z 15. mája 2008 sa zamieta, a to s poukazom na právny názor najvyššieho súdu vyslovený v jeho uznesení sp. zn. 1 Tošs 25/2008 z 28. mája 2008.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tošs 26/2008 z 9. júla 2008 vyplýva, že ním bola zamietnutá sťažnosť podaná sťažovateľom proti uzneseniu špeciálneho súdu   sp. zn. PK-1 T 14/2007 z 2. júna 2008, a to na základe správnych dôvodov uvedených v uznesení špeciálneho súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd   skúma,   či dôvody uvedené v §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému špeciálnym súdom pod sp. zn. PK-1 T 14/2007, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Proti uzneseniu špeciálneho súdu sp. zn. PK-1 T 14/2007 z 2. júna 2008 bola prípustná sťažnosť ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným základným právam mal najvyšší súd v opravnom konaní. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu. Odlišná je situácia vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniam vedeným najvyšším súdom pod sp. zn. 1 Tošs 25/2008 a sp. zn. 1 Tošs 26/2008. Túto časť sťažnosti považuje ústavný súd za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07). Sťažovateľ namieta, že pri rozhodovaniach najvyššieho súdu o dôvodnosti ďalšieho trvania väzby sťažovateľa došlo k porušeniu spravodlivého súdneho konania jednak tým, že najvyšší   súd   sa   neriadil   princípom   beneficium   cohaesionis   vyplývajúcim   z ustanovenia § 324 Trestného poriadku, a jednak tým, že sudcovia najvyššieho súdu rozhodovali v jeho veci   zaujato,   čo   je   zrejmé   zo   skutočnosti,   že   odmietli   aplikovať   jednoznačné   závery ústavného súdu v jeho prípade.

O zákonnosti   väzby   podľa   čl.   5   ods.   4   dohovoru   rozhoduje   súd.   Z organického hľadiska má pojem súd rovnaký význam ako v čl. 6 ods. 1 dohovoru, teda musí ísť o orgán nezávislý a nestranný. Súdne konanie v súvislosti s rozhodovaním o zákonnosti väzby musí poskytovať určité garancie procesnej povahy, ktoré sú vyjadrené v čl. 6 ods. 1 dohovoru. So zreteľom   na to,   že   čl.   6   ods.   1   dohovoru   sa   nevzťahuje na   konanie a rozhodovanie o väzbe, procesné záruky uvedené v odseku 1 nemožno bez ďalšieho uplatniť aj v prípade čl. 5 ods. 4 dohovoru. Z doterajšej judikatúry však vyplýva, že určité základné procesné záruky sa musia poskytovať aj v konaní podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru (De Wilde c. Belgicko, Trzaska c. Poľsko, Lanz c. Rakúsko, Wloch c. Poľsko).

Článok 17 ods. 2 ústavy obsahuje pri väzbe také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia súdu alebo sudcu, právo podať návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   neodkladne   alebo   urýchlene   rozhodol   o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná, právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú alebo byť prepustený počas konania (mutatis mutandis napr. I. ÚS 100/04).

Z uvedeného vyplýva, že čl. 17 ústavy zahrňuje v sebe v podstate všetky práva, ktoré vyplývajú z čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru (I. ÚS 2/05).

Z citovanej   judikatúry   možno   vyvodiť,   že   dodržiavanie   relevantných   zásad spravodlivého   súdneho   konania   v rámci   rozhodovania   o väzbe   nie   je   ratione   materiae súčasťou čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože tieto zásady vyplývajú z čl. 17 ústavy, resp. z čl. 5 dohovoru. Zásady spravodlivého súdneho konania podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sa vzťahujú spravidla na konanie vo veci samej, teda v trestných veciach na rozhodovanie o vine a treste.

Sťažovateľ   tvrdí,   že   pravidlá   spravodlivého   súdneho   konania   pri   rozhodovaní o ďalšom   trvaní   jeho   väzby   boli   porušené   jednak   tým,   že   najvyšší   súd   neaplikoval ustanovenie   §   324   Trestného   poriadku,   ale   tiež   tým,   že   sudcovia   najvyššieho   súdu rozhodujúci   o ďalšom   trvaní   jeho   väzby   mali   byť   zaujatí.   Porušenie   týchto   pravidiel považuje sťažovateľ za porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ako   vyplýva   z už   uvedenej   analýzy,   porušenie   sťažovateľom   namietaných   práv nemožno ratione materiae subsumovať pod označené články ústavy a dohovoru. Je teda už na   prvý   pohľad   zrejmé,   že   spôsobom   uvedeným   v sťažnosti   nemohli   byť   porušené   tie články ústavy a dohovoru, ktoré sťažovateľ v podanej sťažnosti označil. Táto skutočnosť sama   osebe   postačuje   na   záver   o zjavnej   neopodstatnenosti   teraz   pertraktovanej   časti sťažnosti.

Napriek   uvedenému   jednoznačnému   záveru   považuje   ústavný   súd   za   potrebné osobitne sa zamerať na tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého postupom krajského súdu bola porušená   zásada   beneficium   cohaesionis   vyplývajúca   z ustanovenia   §   324   Trestného poriadku. Podľa tohto ustanovenia „Ak je dôvod, na ktorého základe rozhodol odvolací súd v prospech niektorého obžalovaného, na prospech aj ďalšiemu spoluobžalovanému alebo zúčastnenej osobe, ktorá nepodala odvolanie, rozhodne odvolací súd vždy aj v ich prospech. Rovnako rozhodne v prospech obžalovaného, ktorému je na prospech dôvod, na ktorého základe rozhodol v prospech zúčastnenej osoby.“.

Citované   ustanovenie   je   zaradené   v tretej   časti   šiestej   hlave   Trestného   poriadku upravujúcej odvolanie a konanie o ňom. Najvyšší súd v konaniach vedených pod sp. zn. 1 Tošs   25/2008   a sp.   zn.   1   Tošs   26/2008   však   nerozhodoval   v odvolacom   konaní,   ale v sťažnostnom   konaní.   Aplikácia   citovaného   ustanovenia   preto   vôbec   neprichádzala   do úvahy.

Zásada   beneficium cohaesionis v konaní o sťažnosti   vyplýva z ustanovenia   § 195 ods. 2   Trestného   poriadku,   podľa   ktorého   „Ak   zmení   nadriadený   orgán   uznesenie v prospech obvineného z dôvodu porušenia jeho práva na obhajobu a je to na prospech aj niektorému spoluobvinenému, zmení uznesenie aj v prospech tohto spoluobvineného“. Toto ustanovenie je zaradené v prvej časti ôsmej hlave Trestného poriadku upravujúcej sťažnosť a konanie o sťažnosti.

Zásada beneficium cohaesionis podľa § 195 ods. 2 Trestného poriadku predpokladá, že   prvostupňový   súd   rozhodne   jedným   rozhodnutím   o viacerých   obvinených,   pričom sťažnosť podá len niektorý z nich. Ak opravný súd na základe podanej sťažnosti rozhodne v prospech   takéhoto   obvineného,   je povinný zasiahnuť do   prvostupňového   uznesenia   aj vo vzťahu k ďalšiemu obvinenému, ktorý sťažnosť nepodal, a to za podmienky, že právny názor opravného súdu, podľa ktorého došlo k porušeniu práva na obhajobu, je aj v jeho prospech.

Zásada   beneficium   cohaesionis   je   vlastne   výnimkou   zo   zásady,   podľa   ktorej   sa v prípade   prvostupňového   uznesenia   týkajúceho   sa   viacerých   obvinených   možno v opravnom   konaní zaoberať len tými   obvinenými,   ktorí   podali sťažnosť.   Prvostupňové uznesenie týkajúce sa obvineného, ktorý sťažnosť nepodal, nadobudne uplynutím zákonnej lehoty právoplatnosť.

Ak   najvyšší   súd   rozhodol   na   základe   nálezu   ústavného   súdu   o prepustení   dvoch spoluobžalovaných   sťažovateľa   z väzby,   nešlo   v týchto   prípadoch   o porušenie   práva   na obhajobu. Preto   ani aplikácia   ustanovenia   §   195   ods.   2   Trestného   poriadku   v prospech sťažovateľa neprichádzala vôbec do úvahy.

Odhliadnuc   od   uvedenej   úvahy   pri   rozhodovaní   najvyššieho   súdu   v konaniach vedených pod sp. zn. 1 Tošs 25/2008 a sp. zn. 1 Tošs 26/2008 vôbec nebola daná situácia, ktorú   ustanovenie   §   195   ods.   2   Trestného   poriadku   predvída.   Najvyšší   súd   totiž v označených konaniach rozhodoval o sťažnostiach týkajúcich sa osoby sťažovateľa, nie teda o niektorom zo spoluobžalovaných. Navyše napadnuté uznesenia špeciálneho súdu sa týkali len sťažovateľa, nie teda aj spoluobžalovaných.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 9. septembra 2008