znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 307/06-60

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. septembra 2006   predbežne   prerokoval   sťažnosť   PhDr.   E.   H.,   B.,   a   W.,   spol.   s r. o.   v konkurze, so sídlom R., zastúpených advokátom JUDr. M. B., B. vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 13 ods. 1   písm. a)   a čl. 152   ods. 4   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Topoľčany   z 26.   mája   2004   v konaniach   vedených   pod   sp. zn.   5 C 110/2004,   sp. zn. 6 C 38/2004, sp. zn. 4 Er 59/2004, sp. zn. 8 Er 325/2003 a sp. zn. 3 Er 1/2004 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   PhDr.   E.   H.   a   W.,   spol. s r. o.   v konkurze,   o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júla 2004 doručená sťažnosť PhDr. E. H. (ďalej len „sťažovateľka 1“) a W., spol. s r. o. v konkurze (ďalej aj „sťažovateľka 2“; obaja ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie ich základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) v spojení   s čl. 1   ods. 1,   čl. 2   ods. 2   a 3,   čl. 13   ods. 1   písm. a)   a čl. 152   ods. 4   ústavy postupom Okresného súdu Topoľčany (ďalej len „okresný súd“) v konaniach vedených pod sp. zn.   5 C 110/2004,   sp. zn.   6 C 38/2004,   sp. zn.   4 Er 59/2004,   sp. zn.   8 Er 325/2003 a sp. zn. 3 Er 1/2004, ku ktorým došlo 26. mája 2004.

Sťažovatelia na výzvu ústavného súdu z 18. októbra 2004 doplnili svoju sťažnosť podaním z 2. novembra 2004, v ktorom navrhli, aby ústavný súd rozhodol nálezom, že:

„Okresný súd Topoľčany v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 110/04 svojím postupom dňa 26. mája 2004, ktorým

-podmieňoval realizáciu práva účastníkov konania, resp. ich právneho zástupcu nazerať do súdneho   spisu   a   práva na vyhotovenie   fotokópií   zo súdneho spisu predchádzajúcim súhlasom sudcu,

-odmietol účastníkom konania, resp. ich právnemu zástupcovi vyhotoviť fotokópie niektorých dokumentov nachádzajúcich sa v súdnom spise a

-odmietol účastníkom konania, resp. ich právnemu zástupcovi vyhotoviť fotokópie niektorých   dokumentov   nachádzajúcich   sa   v súdnom   spise   za   úhradu   vecných nákladov, porušil základné právo PhDr. E. H. a W., s. r. o., na súdnu a inú právnu ochranu zaručené článkom   46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na spravodlivé   súdne   konanie zaručené článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s článkom 1 ods. 1, článkom 2 ods. 2 a 3, článkom 13 ods. 1 písm. a) a článkom 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.

Okresný súd Topoľčany v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 38/04 svojím postupom dňa 26. mája 2004, ktorým

-podmieňoval realizáciu práva účastníkov konania, resp. ich právneho zástupcu nazerať do súdneho spisu predchádzajúcim súhlasom sudcu porušil základné právo PhDr. E. H. a W., s. r. o., na súdnu a inú právnu ochranu zaručené článkom   46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie zaručené článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s článkom 1 ods. 1, článkom 2 ods. 2 a 3, článkom 13 ods. 1 písm. a) a článkom 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.

Okresný   súd   Topoľčany   v   konaniach   vedených   pod   sp. zn.   4 Er 59/04,   sp. zn. 8 Er 325/03 a sp. zn. 3 Er 1/01 (správne 3 Er 1/04, pozn.) svojím postupom dňa 26. mája 2004, ktorým

-podmieňoval realizáciu práva účastníka konania, resp. jeho právneho zástupcu nazerať do súdneho   spisu   a   práva na vyhotovenie   fotokópií   zo súdneho spisu predchádzajúcim súhlasom sudcu,

-odmietol účastníkovi konania, resp. jeho právnemu zástupcovi vyhotoviť fotokópie niektorých dokumentov nachádzajúcich sa v súdnom spise a

-odmietol účastníkovi konania, resp. jeho právnemu zástupcovi vyhotoviť fotokópie niektorých   dokumentov   nachádzajúcich   sa   v súdnom   spise   za   úhradu   vecných nákladov, porušil základné právo W., s. r. o., na súdnu a inú právnu ochranu zaručené článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s článkom 1 ods. 1, článkom 2 ods. 2 a 3, článkom 13 ods. 1 písm. a) a článkom 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.

Každému   zo   sťažovateľov   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume 50.000 Sk (slovom: „päťdesiattisíc slovenských korún“), ktoré je Okresný súd Topoľčany povinný vyplatiť na účty sťažovateľov do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“Sťažovatelia taktiež navrhli, aby im bola priznaná úhrada trov právneho zastúpenia v zákonom ustanovenej sume.

Sťažovatelia tvrdia, že k porušeniu ich označených práv došlo tým, že 26. mája 2004 malo byť zamestnankyňami príslušných súdnych kancelárií okresného súdu ich právnemu zástupcovi oznámené, že do súdnych spisov vo veciach vedených pod sp. zn. 5 C 110/2004, sp. zn.   6 C 38/2004,   sp. zn.   4 Er 59/2004,   sp. zn.   8 Er 325/2003   a sp. zn.   3 Er 1/2004 (v ktorých boli v prvom a druhom prípade sťažovatelia v procesnom postavení žalobcov a v ostatných prípadoch sťažovateľka 2 v procesnom postavení povinnej), môže nahliadnuť len s predchádzajúcim súhlasom zákonného sudcu. Zároveň vo veci sp. zn. 5 C 110/2004 a v označených   exekučných   konaniach   bolo   ich   právnemu   zástupcovi   odmietnuté vyhotovenie   fotokópií   niektorých   dokumentov   nachádzajúcich   v príslušných   spisoch, resp. mu   to   bolo   odmietnuté   urobiť „... za   úhradu   vecných   nákladov“. V súvislosti s konaním   vo   veci   vedenej   pod   sp. zn.   6 C 38/2004   vyslovil   názor   o nutnosti   udelenia predchádzajúceho   súhlasu   na   sprístupnenie   spisu   účastníkovi,   resp.   jeho   právnemu zástupcovi,   ako   aj   na   vyhotovenie   fotokópií   z neho   aj   zákonný   sudca,   odpovedajúc na otázku právneho zástupcu sťažovateľa počas rozhovoru v kancelárii okresného súdu.

Právny zástupca sťažovateľov sa pokúšal riešiť vzniknutý problém osobne ešte počas svojej   prítomnosti   na   okresnom   súde   s jeho   predsedom,   ktorý   však   vyslovil   názor,   že „... je v právomoci sudcu rozhodnúť o tom, čo si môže účastník konania, resp. jeho právny zástupca dať zo súdneho spisu skopírovať, a čo nie“.

Sťažovatelia   poukazujú   taktiež   na   to,   že „Odmietnutie   vyhotovenia   fotokópií dokumentov nachádzajúcich sa v súdnom spise účastníkovi konania, resp. jeho právnemu zástupcovi príslušným sudcom by (...) malo svoje zákonné opodstatnenie iba vtedy, ak by existovala niektorá zo skutočností predpokladá v druhej vete (...) ustanovenia § 44 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Je zrejmé, že o takýto prípad sa v predmetných konaniach nejedná, keďže uvedené spisy boli právnemu zástupcovi účastníkov konania sprístupnené k nahliadnutiu celé“.

Podľa   sťažovateľov   je   predmetom   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj spravodlivosť samotného priebehu súdneho konania, ktorého podmienkou je dodržiavanie princípu legality, t. j. konanie súdov a iných orgánov verejnej moci v súlade so zákonom. Z toho sťažovatelia vyvodzujú, že nezákonný postup sudcov a súdnych úradníkov okresného súdu „... bol zároveň v rozpore s princípom legality (čl. 2 ods. 2 a 3 ústavy, čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy a čl. 152 ods. 4 ústavy), a teda aj s princípom právneho štátu, deklarovaným v čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.“.

Na   výzvu   ústavného   súdu   sa   k sťažnosti   vyjadril   okresný   súd   podaním   sp. zn. Spr. 652/04 zo 4. novembra 2004, v ktorom okrem iného uviedol, že sťažnosť sťažovateľov nezodpovedá   zisteným   skutočnostiam   z 26. mája 2004,   ako   aj   celkovým   okolnostiam študovania príslušných spisov ich právnym zástupcom.

Vo   vyjadrení   predsedu   okresného   súdu   sa   ďalej   poukazuje   na   to,   že „Prácu v jednotlivých súdnych oddeleniach si riadia a organizujú sudcovia, preto je výlučne v ich kompetencii rozhodnúť o tom, kedy a kde bude účastník konania, resp. jeho právny zástupca študovať príslušný spis a kto mu z uvedeného spisu vyhotoví príslušný výpis, odpis, alebo fotokópiu.

Preto je úplne logické, že ak dôjde účastník, bez predchádzajúceho ohlásenia, ako JUDr. B., že asistentka senátu sa musí najskôr spýtať príslušného sudcu, či môže predložiť účastníkovi   spis   k študovaniu   (nahliadnutiu),   nakoľko   musí   zároveň   zabezpečiť   dozor. Napokon   uvedené   vyplýva   priamo   z ustanovenia   §-u 27   vyhl.   č. 66/1992   Zb.   MS   SR o Spravovacom   poriadku   pre   okresné   a krajské   súdy,   podľa   ktorého   predseda   senátu (samosudca) môže na žiadosť tých, ktorí to potrebujú na uplatnenie alebo obhajovanie svojich práv, vydať úradné potvrdenie o skutočnostiach známych zo spisu, prípadne odpis niektorej písomnosti, po zaplatení súdneho poplatku.

Taktiež podľa §-u 44 ods. 1 O. s. p. účastníci a ich zástupcovia majú právo nazerať do   súdneho   spisu   a robiť   si   z neho   výpisy,   odpisy   a fotokópie   alebo   požiadať   súd o vyhotovenie fotokópií za úhradu vecných nákladov.

To   neplatí,   ak   ide   o zápisnicu   o hlasovaní   alebo   listiny   obsahujúce   utajované skutočnosti, alebo chránené údaje podľa osobitných predpisov.

Právo účastníkov, resp. sťažovateľov, právne zastúpených JUDr. B., ani v jednom prípade nebolo odopreté. Pokiaľ ide o vyhotovenie fotokópií, podľa citovaných ustanovení účastník môže požiadať o ich vyhotovenie, nie je však v zákone ustanovená aj povinnosť súdu mu ich vyhotoviť.

Výklad   citovaných   ustanovení   v súdnej   praxi   je   úplne   jednotný,   realizuje   sa pod dohľadom povereného pracovníka, pričom táto okolnosť sa vyznačuje v spise formou úradného záznamu“.

Podľa názoru predsedu okresného súdu nedošlo v danom prípade k porušeniu práv účastníkov, ktorí „... prostredníctvom svojho právneho zástupcu nahliadli do spisu, pretože mal právo po nahliadnutí do príslušných spisov urobiť si výpisky, žiadať odpisy, výpisy a taktiež mu boli vyhotovené i fotokópie základných dokumentov.

Máme za to, že nevydanie fotokópií, napr. originálu úpravy sudcu v spise, alebo originálu   poverenia   pre   súdneho   exekútora   (možnosť   zneužitia),   nie   je   porušením   práv sťažovateľov.

Na   základe týchto   skutočností máme za to,   že sťažnosť   sťažovateľov podaná   ich právnym   zástupcom   je   neopodstatnená,   a preto   ju   ani   nedoporučujem   prijať   na   ďalšie konanie v súlade s §-om 25 ods. 3 Zák. č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších noviel, nakoľko ide   o návrh,   ktorý   podľa   §-u 25   ods. 2   druhá   veta   citovaného   zákona   je   zjavne neopodstatnený“.

Sťažovatelia zaujali k vyjadreniu predsedu okresného súdu stanovisko v podaní ich právneho zástupcu z 23. novembra 2004, v ktorom odmietli najmä jeho názor o právomoci príslušných sudcov rozhodovať o podmienkach, za ktorých bude účastník alebo jeho právny zástupca študovať spis, a podmienkach, za ktorých im budú zo spisu vyhotovené výpisy, odpisy alebo fotokópie s tým, že im nie je známe, z akého právneho predpisu by mala takáto „kompetencia“ vyplývať. Navyše by podľa sťažovateľov ponechanie podmienok nazerania do súdnych spisov na voľnú úvahu príslušných sudcov zakladalo stav nerovnosti medzi jednotlivými účastníkmi konania, čo by bolo v rozpore s čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Zároveň sťažovatelia nezdieľajú ani názor predsedu okresného súdu o nutnosti predchádzajúceho ohlásenia sa za účelom nahliadnutia do súdneho spisu, pretože platné právne predpisy takýto postup nevyžadujú, a rovnako   nesúhlasia   ani   s jeho   ďalšími   názormi   týkajúcimi   sa   namietaného   postupu okresného súdu.

Sťažovatelia napokon poukazujú na to, že okresný súd sa nevyjadril k tej časti ich sťažnosti, ktorá sa týka odmietnutia vyhotovenia fotokópií za úhradu vecných nákladov. V súvislosti   s tým   sa   zmieňujú   o liste   ich   právneho   zástupcu   z 12. augusta 2004 adresovanom predsedovi okresného súdu, ktorým ho požiadali o vrátenie bezdôvodného obohatenia s poukazom na nesprávne stanovenú výšku poplatkov za vyhotovenie fotokópií zo   súdnych   spisov.   V odpovedi   na   uvedený   list   z 18. augusta 2004   uznal   predseda okresného   súdu,   že úhrada   za   vyhotovenie   požadovaných   fotokópií   bola   v okolnostiach prípadu neoprávnene požadovaná vo vyššej sume než ustanovuje § 44 ods. 1 Občianskeho súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“).   Okresný   súd   v súlade   s pokynom   jeho   predsedu rozhodol   vo   všetkých   prípadoch   nesprávneho   vyúčtovania   úhrady   o povinnosti   vrátiť rozdiel (bezdôvodné obohatenie) na účet právneho zástupcu sťažovateľov.

Po   oboznámení   sa   s obsahom   súvisiacich   spisov   okresného   súdu   ústavný   súd konštatuje, že skutkové zistenia v nich obsiahnuté zodpovedajú tomu, čo uviedli sťažovatelia v ich sťažnosti ústavnému súdu.

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti skúma aj to, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená a či je prípustná.

1. Sťažovatelia predovšetkým namietali, že postupom okresného súdu, a to konkrétne podmieňovaním realizácie ich práva ako účastníkov konania, resp. ich právneho zástupcu, nazerať   do   súdneho   spisu   a práva   na   vyhotovenie   fotokópií   zo   súdneho   spisu s predchádzajúcim súhlasom sudcu došlo k porušeniu ich základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Do obsahu tohto základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy možno zaradiť aj právo každého oboznámiť sa so všetkými skutočnosťami rozhodnými pre jeho vec vrátane práva nazerať do spisu a robiť si z neho odpisy a fotokópie, alebo požiadať súd o vyhotovenie fotokópií za úhradu vecných nákladov, avšak v súlade so zákonom, ktorý také oprávnenie upravuje (čl. 51 ods. 1 ústavy, § 44 OSP).

Podľa § 44 ods. 1 OSP účastníci a ich zástupcovia majú právo nazerať do súdneho spisu   a   robiť   si   z   neho   výpisy,   odpisy   a fotokópie,   alebo požiadať   súd   o vyhotovenie fotokópie za úhradu vecných nákladov. To neplatí ak ide o zápisnicu o hlasovaní alebo listiny   obsahujúce   utajované   alebo   chránené   údaje   podľa   osobitných   predpisov.   Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia niekomu inému než účastníkovi môže predseda senátu povoliť nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy a odpisy, ak sú pre to vážne dôvody a oprávnené záujmy účastníkov tým nemôžu byť dotknuté.

V tejto   súvislosti   už   ústavný   súd   v rámci   svojej   rozhodovacej   činnosti   vyslovil (IV. ÚS 202/03), že „Stabilný a logický výklad tohto ustanovenia vylučuje, aby účastníci a zástupcovia boli zásadným spôsobom obmedzení v práve robiť si odpisy. Rovnako by však   bolo   nelogické   a v rozpore   s účelom   takého   oprávnenia   účastníka   konania   a jeho zástupcu, aby tak mohli urobiť bez súhlasu predsedu senátu, ktorý jediný je oprávnený posúdiť, či niet zákonnej prekážky na to, aby sa určitý odpis zo spisu urobil, napríklad či účastník a jeho zástupca nemienia urobiť odpis z pripojeného spisu, v ktorom už účastník nie   je   účastníkom   konania,   z časti   spisu,   ktorá   má   povahu   utajovanej   skutočnosti, a podobne.   Napokon,   iba   predseda   senátu   je   oprávnený   posúdiť   aj   to,   či   ide   vôbec o účastníka, ak sa osoba odvoláva na svoje postavenie účastníka podľa § 94 ods. 1 OSP, pričom nebola ešte do konania pribraná uznesením súdu. Preto ústavne súladným výkladom § 44 ods. 1 OSP najmä so zreteľom na obsah základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je taký výklad, podľa ktorého aj účastník a jeho zástupca si môžu urobiť odpis zo spisu len na základe súhlasu predsedu senátu, ktorý je vo veci zákonným sudcom“.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach.

V už citovanom náleze vyslovil ústavný súd názor, že „Záležitosťou v zmysle tohto článku dohovoru treba rozumieť vec samú alebo veci, ktoré s takou vecou priamo súvisia, napríklad   predbežné   opatrenie.   Takouto   záležitosťou   nemôže   byť   jednotlivé,   hocijako významné   procesné   oprávnenie   účastníka   konania.   Účastník   sa   na   súd   neobracia so žiadosťou   o ochranu   jednotlivého   procesného   oprávnenia,   ale   vždy   o ochranu   svojho občianskeho   práva,   ktoré   musí   mať   materiálnu   povahu   alebo   procesnú   povahu s materiálnym dopadom na právne postavenie účastníka, napríklad trovy konania, exekučné spory o prípustnosť exekúcie a podobne“.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci - všeobecného súdu v občianskoprávnom   konaní - nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva, ktoré označili sťažovatelia, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   na   základe   uvedených   skutočností,   ako   aj   so   zreteľom   na   svoju predchádzajúcu   judikatúru   uzavrel,   že   namietaný   postup   okresného   súdu   nemôže   byť v žiadnej reálnej súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to uvádzajú sťažovatelia. Takúto súvislosť nemožno vyvodiť z jediného   úkonu   okresného   súdu,   ktorý   bol   urobený   v namietaných   prípadoch   mimo konania, len v súvislosti s postupom zamestnankýň súdu (vo veciach vedených pod sp. zn. 5 C 110/2004, sp. zn. 4 Er 59/2004, sp. zn. 8 Er 325/2003 a sp. zn. 3 Er 1/2004) a v jednom prípade (vo veci vedenej pod sp. zn. 6 C 38/2004) aj s neoficiálne vysloveným názorom a následným   postupom   zákonného   sudcu,   ktorý   však   v konečnom   dôsledku   neviedol k žiadnemu obmedzeniu práv sťažovateľov ustanovených v § 44 OSP. Preto je táto časť sťažnosti zjavne neopodstatnená.

2.   Pokiaľ   ďalej   sťažovatelia   namietali   porušenie   ich   označených   práv   postupom okresného súdu z 26. mája 2004, ktorý im ako účastníkom konania, resp. ich právnemu zástupcovi   odmietol   vyhotoviť   fotokópie   niektorých   dokumentov   nachádzajúcich   sa v súdnom spise, ako aj to, že tak odmietol urobiť za úhradu vecných nákladov, ústavný súd považuje takýto postup za jednorázové pochybenie, ktorému však nemožno pripísať ústavný rozmer.

Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry ústavný súd však ďalej poukazuje na to, že základné právo na súdnu ochranu, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie, ktorých súčasťou je i právo každého oboznámiť sa so všetkými skutočnosťami rozhodnými pre jeho vec vrátane práva nazerať do spisu a robiť si z neho odpisy a fotokópie, alebo požiadať súd o vyhotovenie fotokópií za úhradu vecných nákladov, je „výsledkové“, to znamená musí mu zodpovedať   proces   ako   celok,   a jeho   prípadné   pochybenia   v jednom   štádiu   môžu   byť napravené v ďalšom konaní (m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 154/06).

Práva,   ktorých   porušenie   sťažovatelia   namietajú,   tvoria   súčasť   široko   chápaného práva na spravodlivý súdny proces, ktorého rešpektovanie alebo porušenie možno v zásade posúdiť len vo vzťahu k celému súdnemu konaniu.

Ústavný   súd   už   v rámci   svojej   judikatúry   vyslovil,   že   predpokladom   pre   záver o porušení základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred   začatím   konania   alebo   v konaní   vo   veci   samej,   resp.   ktoré   nemožno   napraviť procesnými   prostriedkami,   ktoré   sú   obsiahnuté   v Občianskom   súdnom   poriadku   (m. m. I. ÚS 148/03, III. ÚS 355/05).

Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03) obdobne ako z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Komanický c. Slovenská republika, rozsudok   zo   4. júna 2002)   vyplýva,   že   ústavný   súd   a Európsky   súd   pre   ľudské   práva overujú, či konanie posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až 50 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V spojitosti s tým ústavný súd zastáva názor, že porušenie dispozície uvedenej v § 44 ods. 1   OSP   nevydaním   fotokópie   časti   súdneho   spisu,   resp.   odmietnutie   vyhotovenia fotokópií niektorých dokumentov nachádzajúcich sa v súdnych spisoch účastníkom konania, resp. ich právnemu zástupcovi za úhradu vecných nákladov, by mohlo zakladať porušenie označených práv sťažovateľov len v prípade, ak by bolo spojené s konkrétnym relevantným nepriaznivým   dôsledkom   pre   účastníkov   konania,   ktorý   bol   spôsobený   namietaným postupom a zároveň by sa tento negatívny dôsledok musel vzťahovať na výsledok konania a nebolo   by   ho   možné   korigovať   v ďalšom   procesnom   postupe   prípadne   v   opravných konaniach.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   namietané   pochybenia   okresného   súdu   nesmerovali k trvalému odopretiu súdnej ochrany sťažovateľom v predmetnej veci (denegatio iustitiae), keďže nápravu mali možnosť dosiahnuť priamo v konaní pred všeobecnými súdmi. Faktom potvrdzujúcim tento názor je aj skutočnosť, že pokiaľ sťažovateľka 1 či už ako účastníčka konania   alebo   ako   konateľka   sťažovateľky 2   požiadala   okresný   súd   po   26. máji 2004 o nahliadnutie do príslušných spisov a vyhotovenie fotokópií z nich, bolo jej to v celom rozsahu umožnené.

Ústavný súd taktiež prihliadol na to, že k namietanému postupu nedošlo v súvislosti s vykonávaním procesných   úkonov   okresným   súdom,   ako   aj   na   to,   že   právny   zástupca sťažovateľov mal k dispozícii na nahliadnutie vo všetkých prípadoch kompletný spisový materiál, z ktorého si mohol urobiť výpisy alebo odpisy bez akéhokoľvek obmedzenia.

Ústavný   súd   na   základe   uvedeného   v okolnostiach   prípadu   nezistil   existenciu príčinnej   súvislosti   medzi   namietaným   postupom   okresného   súdu   a spôsobením nereparovateľného   negatívneho   dôsledku   v neprospech   sťažovateľov,   čo   napokon nevyplýva ani z argumentácie sťažovateľov v ich sťažnosti.

Na základe týchto záverov a právneho hodnotenia skutkových okolností uvedených v sťažnosti, v jej prílohách a zistených zo súvisiacich súdnych spisov ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú odmietol.

Navyše,   vo   vzťahu   k namietanému   postupu   okresného   súdu   v označených občianskoprávnych   konaniach   (sp. zn.   5 C 110/2004   a   sp. zn.   6 C 38/2004)   ústavný   súd poznamenáva, že v čase, keď k nemu malo dôjsť, boli právne veci sťažovateľov v štádiu konania pred súdom prvého stupňa, a teda nápravu údajných porušení ich práv zo strany okresného súdu, ktoré namietajú pred ústavným súdom, mohol vykonať druhostupňový súd v odvolacom konaní (za predpokladu, že by sa tak nestalo ešte v ďalšom procesnom postupe samotným prvostupňovým súdom).

Z tohto dôvodu vo vzťahu k označeným občianskoprávnym konaniam bolo možné sťažnosť odmietnuť aj pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

Okrem   toho,   pokiaľ   ide   o konanie   sp.   zn.   8 Er 325/2003,   zo   súvisiaceho   spisu okresného   súdu,   ako   už   bolo   uvedené,   vyplýva,   že   v čase,   keď   právny   zástupca sťažovateľky 2   nahliadol   do   tohto   spisu   (26.   mája   2004),   bolo   už   súdnym   exekútorom vrátené   poverenie   na   vykonanie   exekúcie,   pretože   pohľadávka   oprávneného s príslušenstvom   a trovami   exekúcie   bola   už   15. decembra 2003   vymožená.   Postup okresného súdu v tejto veci už teda nemohol nijako ovplyvniť priebeh označeného konania a pozíciu sťažovateľky 2 v ňom.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia namietajú porušenie čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 13 ods. 1 písm. a) a čl. 152 ods. 4 ústavy v spojení s označeným porušením základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, resp.   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   a napadnutým postupom okresného súdu neexistuje priama príčinná súvislosť, nemohlo v nadväznosti na to dôjsť ani k porušeniu ďalších sťažovateľmi označených článkov ústavy.

Z uvedených skutočností vyplýva, že sťažnosť sťažovateľov je aj v zostávajúcej časti zjavne neopodstatnená, a z toho dôvodu ju ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde taktiež odmietol.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. septembra 2006