znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 306/2015-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. mája 2015 v senátezloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa   spravodajkyňa)   a zo   sudcovLajosa   Mészárosa   a   Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpeného   Advokátskou   kanceláriou   h&hPARTNERS, advokátska kancelária s. r. o., Mäsiarska 6, Košice, vo veci namietanéhoporušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Košiciach   sp.   zn.5 Co 460/2013 z 25. februára 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súduSlovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. mája 2014doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“,v citáciách   aj   „žalobca“),   zastúpeného   Advokátskou   kanceláriou   h&h   PARTNERS,advokátska   kancelária   s.   r.   o.,   Mäsiarska   6,   Košice,   vo   veci   namietaného   porušeniajeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajskéhosúdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 460/2013 z 25. februára 2014.

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že «Dňa 11. 6. 2013 rozhodol Okresný súd Košice II. v právnej veci žalobcu ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ proti   žalovanej ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ vedenej   pod   sp.   zn.   19   C   94/2011 o určenie, že poškodenie zdravia je chorobou z povolania tak, že žalobný návrh zamietol... Proti zamietavému rozsudku OS Košice II sa v zákonnej lehote žalobca odvolal a ako hlavný odvolací dôvod uviedol že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 205 ods. 2 písm. f)]. Žalobca zdôvodnil naliehavý právny záujem a opätovne rozporoval interpretáciu znaleckého posudku vypracovaného v konaní. Dňa 25. 04. 2014 bol žalobcovi doručený rozsudok Krajského súdu Košice zo dňa 25. 02. 2014 v právnej veci žalobcu ⬛⬛⬛⬛ proti žalovanej

vedenej pod sp. zn. 5 Co 460/2013 o určenie, že poškodenie zdravia je chorobou z povolania, ktorým potvrdzuje rozsudok Okresného súdu Košice II (sp. zn. 19 C 94/2011-139) a teda tiež návrh v celom rozsahu zamieta. Krajský súd, teda podľa žalobcu relevantné, odvolacie dôvody nereflektoval a rozsudok okresného súdu vo výroku o zamietnutí žaloby potvrdil...

Na základe hore uvedeného žalobca podal v zákonnej lehote podľa § 236 a nasl. O. S. P. dovolanie proti výroku krajského súdu, ktorým potvrdil výrok okresného súdu, ktorým zamietol návrh na určenie, že poškodenie zdravia je chorobou z povolania. Uvedené rozhodnutie KS Košice navrhovateľ napadol v celom rozsahu. Ako dovolací dôvod žalobca uviedol, že mu bola ako účastníkovi konania postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) O. S. P. a konanie je podľa žalobcu postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci v zmysle § 241 ods. 2 písm. b).   Taktiež   žalobca   navrhol   súdu   preskúmať   všetky   zákonné   dôvody   zmätočnosti (§ 237)...

Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   rozhodnutím   Krajského   a   Okresného   súdu   bolo porušené základné právo na súdnu ochranu zaručené Ústavou Slovenskej republiky v čl. 46 ods. 1 a právo na spravodlivý proces podľa č. 6 ods. 1 Dohovoru o ochranu základných práv a slobôd, a to z dôvodu arbitrárnosti rozhodnutia Krajského súdu, spočívajúceho predovšetkým v jeho samom odôvodnení. Tento nedostatok v konečnom dôsledku spôsobuje neospravedlniteľnosť   a   neudržateľnosť   jeho   rozhodnutia   ako   predpoklad   porušenia ústavnosti. Podstatou arbitrárnosti (svojvôle) súdu pri výklade a aplikácii zákonnej normy je v zmysle ustálenej judikatúry Ústavného súdu (I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06) popretie účelu a významu normy tým, že súd koná odchylným spôsobom resp., že koná v rozpore   s princípmi formálnej logiky. Dodržiavaním logických postupov pri   aplikácii a interpretácii   práva,   ktoré   nachádzajú   svoje   vyjadrenie   predovšetkým   v   odôvodnení príslušného   rozhodnutia,   dochádza   k   naplneniu   zásady   predvídateľnosti   a   racionality. Popretie   oboch   zásad   účelovým   rozhodovaním   spočívajúcim   v   arbitrárnosti   súdu   má za následok popretie ústavného princípu právneho štátu v čl. 1 ods. 1 Ústavy a princípu právnej istoty...

Sťažovateľ je toho názoru, že rozhodnutím Okresného súdu Košice II, rozhodnutím Krajského súdu Košice, bolo porušené základné právo na súdnu ochranu zaručené Ústavou Slovenskej republiky v čl. 46 ods. 1 a právo na spravodlivý proces podľa č. 6 ods. 1 Dohovoru o ochranu základných práv a slobôd z dôvodov arbitrárnosti rozhodnutí, ich nepreskúmateľnosti resp. nesplnenia požiadavky riadneho odôvodnenia, absencie atribútu presvedčivosti   a   teda   nezlučiteľnosti   účinkov   interpretácií   a   aplikácii   s   ústavou a medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.

Za účelom sumarizovania predkladá sťažovateľ tento prehľad príčin porušenia práva na   súdnu   ochranu   a   práva   na   spravodlivý   proces,   ktorých   výsledkom   je   nezákonné a protiústavné rozhodnutie ako Okresného tak aj Krajského súdu...

Protiústavná interpretácia a postup oboch súdov, ktorých záverom bolo zamietnutie žaloby sťažovateľa spôsobuje primárne porušenie práva na spravodlivý proces podľa Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd a práva na súdnu ochranu podľa Čl. 46 ods. 1 Ústavy.

Oba   súdy   sa   nesprávne   a   nedostatočne   vyrovnali   správnymi   argumentmi predloženými žalobcom v konaní.

Sťažovateľ opätovne poukazuje na skutočnosť, že bol podľa neho súdmi nenáležite vyhodnotený skutkový stav veci a následne bola vec nesprávne právne posúdená. Taktiež sa podľa žalobcu súdy nevysporiadali s dôkazmi, ktoré navrhoval vykonať a interpretovať, čo   malo   za   následok   nezákonnosť   samotných   rozhodnutí.   Išlo   najmä   o   interpretáciu znaleckého   posudku ⬛⬛⬛⬛ v   spojení   s   dôkazmi   predloženými žalobcom vo veci. Ide najmä o listiny od Regionálneho úradu verejného zdravotníctva a ako aj   predloženej   zdravotnej   dokumentácie   žalobcu.   Súd   sa   podľa   sťažovateľa   dostatočne nevysporiadal   s   jeho   argumentáciou,   ktorou   konfrontoval   závery   znaleckého   posudku. Sťažovateľ ako zásadné taktiež vníma neakceptovanie návrhu žalobcu zo strany súdu na vypracovanie kontrolného znaleckého posudku znalcom z iného kraja, ako košického. Podľa údajov na webovej stránke zzz.sk ⬛⬛⬛⬛ totiž pôsobila na, klinika prac. lekárstva a klin. toxikológie, ⬛⬛⬛⬛ t. j. u žalovaného. Uvedená skutočnosť môže vykonané znalecké dokazovanie postaviť do pozície absolútne nepoužiteľného dôkazu v konaní. Uvedené nedostatky je možné podľa sťažovateľa odstrániť len novým znaleckým posudkom...

Žalobca   opätovne   poukazuje   na   stanovisko   Regionálneho   úradu   verejného zdravotníctva zo dňa 22. 9. 2009, kde je konštatované, že: „V súlade s uvedeným je možné konštatovať, že menovaný počas výkonu svojej práce bol nadmerne exponovaný prachu a to aj   najmä   prachu   s   fibrogénnym   účinkom,   ako   aj   ostatných   chemických   faktorom. Na základe   toho   mohlo   jeho   ochorenie   vzniknúť   v   príčinnej   súvislosti   s   vykonávanou prácou.“   Ďalej   žalobca   opätovne   poukazuje   na   záver   doplnenia   prešetrenia   zo   strany Regionálneho   úradu   verejného   zdravotníctva   zo   dňa   1. 6. 2010,   kde   je   uvedené, že „V súlade s uvedeným je možné opätovne konštatovať, že na pracoviskách menovaného sa mohli   vyskytovať   aj   iné   v   prvom   prešetrení   menované   chemické   faktory,   ktoré   však objektivizované neboli. Z posledného ojedinelého merania oxidu siričitého však vyplýva, že sa mohli vyskytovať aj v nadlimitných koncentráciách.“

Žalobca   je   toho   názoru,   že   jeho   argumenty   boli   tendenčné   odmietané   a   neboli racionálne   vyvrátiteľné.   Žalobca   nemá   dostatočné   záruky,   či   pri   kreovaní   záverečného úsudku/rozhodnutia, boli použité aj jeho argumenty vo voľnej úvahe súdov. Zároveň hovorí, že ak by zobral do úvahy tieto argumenty, nemohol by dospieť k záveru k akému dospel.».

V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnostina ďalšie konanie takto rozhodol:

„1. Krajský   súd   Košice   svojim   rozhodnutím   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 5 Co/460/2013 zo dňa 25. 02. 2014, ktorým potvrdil rozhodnutie Okresného súdu Košice II. sp. zn.: 19 C 94/2011 zo dňa 11. 06. 2013 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Ústavný   súd   zrušuje   rozhodnutie   Krajského   súdu   v   Košiciach   sp.   zn. 5 Co/460/2013   zo   dňa   25.   02.   2014   v   celom   rozsahu   a   vec   vracia   Krajskému   súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

3. Krajský   súd   v   Košiciach   je   povinný   uhradiť   sťažovateľovi   trovy   právneho zastúpenia vo výške 340,90 € s DPH na účet jeho právneho zástupcu do jedného mesiaca od doručenia tohto nálezu.“

Z príloh doručených ústavnému súdu vyplýva, že sťažovateľ v predmetnej veci podalešte pred doručením sťažnosti ústavnému súdu (21. mája 2014) prostredníctvom Okresnéhosúdu Košice II dovolanie (doručené mu 20. mája 2014). Zo sťažnosti doručenej ústavnémusúdu 24. apríla 2015 vedenej pod sp. zn. Rvp 5789/2015 ústavný súd zistil, že o podanomdovolaní rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 7 Cdo 343/2014z 28. januára 2015 tak, že dovolanie odmietol.

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušeniesvojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôdvyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bolavyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujeiný   súd.   Znamená   to,   že   právomoc   všeobecných   súdov   je   ústavou   založená   primárne(„... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdulen subsidiárne.

Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a anipodľa   povahy   veci   nemôže   byť   výlučne   úlohou   ústavného   súdu,   ale   úlohou   všetkýchorgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejtosúvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkýchostatných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Pretoje právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomocvšeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovanísťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcťvyužitím   jemu   dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným   (všeobecným)súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie(m.   m.   IV.   ÚS   115/07).   Opačný   záver   by   znamenal   popieranie   princípu   subsidiarityprávomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde(porovnaj m. m. III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, II. ÚS 156/09, I. ÚS 480/2013).

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorýchprerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhomna začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosťústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda toučasťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmet konania pred ústavnýmsúdom   z hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany.   Vzhľadom   na   to   môžeústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti,a vo vzťahu   k tomu   subjektu,   ktorého   označil   za   porušovateľa   svojich   práv.   Platíto predovšetkým   v situácii,   keď   je   sťažovateľ   zastúpený   zvoleným   advokátom   (m.   m.II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011). V súlade so svojou doterajšou judikatúroupreto   ústavný   súd   rozhodoval   v danej   veci   len   v rozsahu   navrhovaného   petitu,t. j. o namietanom   porušení   práv   sťažovateľa   obsiahnutých   v petite,   a to   rozsudkomkrajského súdu sp. zn. 5 Co 460/2013 z 25. februára 2014.

Ústavný   súd   v súvislosti   s prípravou   predbežného   prerokovania   sťažnosti   zistil,že sťažovateľ podal v predmetnej veci dovolanie, ktoré smeruje proti napadnutému rozsudkukrajského súdu.

Ústavný   súd   taktiež   poukazuje   na   svoju   ustálenú   judikatúru   (napr.   I. ÚS 169/09,I. ÚS 289/09,   III.   ÚS   114/2010,   IV.   ÚS   64/2010),   že   v prípade   podania   mimoriadnehoopravného   prostriedku   (dovolania)   a súbežne   podanej   sťažnosti   ústavnému   súdu   podľačl. 127   ods. 1   ústavy   je   takáto   sťažnosť   považovaná   za   prípustnú   až po   rozhodnutío dovolaní, o ktorom v čase podania tejto sťažnosti nebolo ešte rozhodnuté.

Sťažovateľ   pritom   uplatnil   v dovolaní   dôvody,   ktoré   sú   v argumentačnej   líniiodôvodnenia   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu,   pričom   dovolanie   bude   predmetomposudzovania z hľadiska namietaného porušenia jeho práv uvedených v sťažnosti vedenejpod sp. zn. Rvp 5789/2015 v samostatnom konaní.

Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd sťažnosť pri predbežnom prerokovaníodmietol   podľa   zásady ratione   temporis pre   nedostatok   právomoci   ústavného   súduna jej prerokovanie podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   pre   nedostatok   právomoci   ústavného   súduna jej prerokovanie   bolo   už   bez   právneho   významu   vyzývať   sťažovateľa   na   odstránenienedostatkov   v splnomocnení   na   jeho   zastupovanie   v konaní   pred   ústavným   súdomAdvokátskou kanceláriou h&h PARTNERS, advokátska kancelária s. r. o.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. mája 2015