znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 306/2014-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. marca 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosaa Ladislava Orosza prerokoval prijatú sťažnosť

, zastúpeného advokátom JUDr. Vladimírom Kašubom, Advokátskakancelária, Holubyho 51, Martin, vo veci namietaného porušenia jeho základného právapodľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na prejednanie   záležitosti   vprimeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdpostupom Okresného súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn. 20 P 342/2010 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd postupom Okresného súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn. 20 P 342/2010p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému súdu Martin vo veci vedenej pod sp. zn. 20 P 342/2010 p r i k a z u j ekonať bez zbytočných prieťahov.

3. ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume1 500 € (slovom tisícpäťsto eur), ktoré j e   Okresný súd Martin p o v i n n ý   vyplatiť mudo dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpeniav sume 426,12 € (slovom štyristodvadsaťšesť eur a dvanásť centov), ktoré j e Okresný súdMartin p o v i n n ý vyplatiť na účet jeho advokáta JUDr. Vladimíra Kašubu, Advokátskakancelária, Holubyho 51, Martin, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesenímč. k. II. ÚS 306/2014-13 z 18. júna 2014 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono   ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len„sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie vecibez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalejlen „ústava“) a   práva   na prejednanie   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)postupom Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenompod sp. zn. 20 P 342/2010 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

V podstatnej časti sťažnosti sťažovateľ uviedol:

„Dňa 29. 10. 2010 podala matka návrh na zákaz styku mňa ako otca s maloletým dieťaťom.   Konanie   sa   vedie   na   Okresnom   súde   Martin   pod   sp.   zn.:   20P/342/2010... dňa 10. 06. 2011 bolo na pojednávaní rozhodnuté o nariadení znaleckého dokazovania. Keďže   viac   ako   štyri   mesiace   mi   nebolo   toto   rozhodnutie   doručené,   podal   som dňa 21. 10. 2011 sťažnosť na prieťahy v konaní adresovanú predsedníčke Okresného súdu Martin. Tá vo svojej odpovedi zo dňa 18. 11. 2011 sp. zn.: Spr. 2053/11 uviedla, že moja sťažnosť je opodstatnená a za vzniknuté prieťahy v konaní sa mi ospravedlnila... Dňa 26. 06. 2012 vydala zákonná sudkyňa rozsudok, ktorým mi zakázala styk s maloletou dcérou. Dňa 30. 07. 2012 vydala zákonná sudkyňa   ďalší rozsudok – dopĺňací, ktorým rozhodla,   že rozsudok zo dňa 26. 06. 2012 je predbežne vykonateľný... Na moje odvolanie boli oba rozsudky uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn.: 9CoP/96/2012 zo dňa 15. 11. 2012 zrušené a vec bola vrátená Okresnému súdu Martin na ďalšie konanie. Toto rozhodnutie som si bol vyžiadať na Okresnom súde Martin potom, ako mi Krajský súd v Žiline potvrdil, že   už   bol   spis   expedovaný   na   prvostupňový   súd,   hoci   Okresný   súd   Martin   ho   nemal zapísaný   ako   vrátený...   Po   doručení   zrušujúceho   rozhodnutia   podala   matka   návrh   na nariadenie   predbežného   opatrenia,   ktorému   Okresný   súd   Martin   vyhovel   a   vydal dňa 08. 03. 2013 uznesenie o nariadení predbežného opatrenia sp. zn.: 20P/342/2010-317. Uvedené   uznesenie   potvrdil   aj   odvolací   súd   a   to   tak,   že   v   súdnom   spise   nie   je zdokumentované   prijatie   elektronickou   podateľňou,   osobitne,   ak   došlo   k   zmene   senátu oproti rozhodnutiu o zrušení rozsudku zo dňa 26. 06. 2012. Od tohto dňa Okresný súd Martin ustanovoval znalca... Znalecký posudok bol súdu doručený dňa 13. 12. 2013 a mne až   06.   02.   2014.   Keďže   posledné   pojednávanie   bolo   dňa   26.   06.   2012,   podal   som dňa 18. 02. 2014 znova sťažnosť na prieťahy v konaní adresovanú predsedníčke Okresného súdu Martin. Táto vo svojej odpovedi sp. zn.: Spr 2026/14 - I. zo dňa 12. 03. 2014... konštatuje, že moja sťažnosť je dôvodná a že celková dĺžka konania vzhľadom na jeho charakter je neprimeraná. Na pojednávanie určené na deň 12. 03. 2014 súd nepredvolal znalca a tak musel určiť ďalší termín pojednávania a síce na 13. 05. 2014. To znamená, že ani po takmer štyroch rokoch nie je stále vo veci rozhodnuté...

Konanie o návrhu matky je konaním v zmysle piatej hlavy tretej časti Občianskeho súdneho poriadku v aktuálnom znení (ďalej len OSP). V zmysle ustanovenia § 176 ods. 3 OSP   je   súd   v   konaní   vo   veciach   starostlivosti   súdu   o   maloletých   povinný   rozhodnúť bez zbytočného odkladu, najneskôr do šiestich mesiacov odo dňa začatia konania. Okresný súd   Martin   túto   vnútroštátnu   úpravu   dĺžky   konania   (ktorou   zákonodarca   aj   vzhľadom na medzinárodnoprávnu úpravu vyjadril osobitný záujem pri týchto konaniach na rýchlom a efektívnom konaní a rozhodovaní) prekročil sedemnásobne.

Ani rozhodnutie Okresného súdu v Martine zo dňa 26. 06. 2012 vzhľadom k obsahu a výrokom uznesenia odvolacieho súdu (Krajský súd v Žiline sp. zn.: 9CoP/96/2012 zo dňa 15.   11.   2012),   nie   je   možné   považovať   za   odstránenie   pretrvávajúceho   stavu   právnej neistoty.

Ja som svojim konaním nedal príčinu k takto dlhému obdobiu rozhodovania a ani nekonania...“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom: „Okresný súd Martin v konaní vedenom pod sp. za: 20P/342/2010 porušil základné právo ⬛⬛⬛⬛, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené   v   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prerokovanie   veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Okresnému súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn.: 20P/342/2010 sa prikazuje konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 3.000,-   EUR...,   ktoré   je   Okresný   súd   Martin   povinný   vyplatiť   mu   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 284,08,-   EUR...,   ktorú   je   Okresný   súd   Martin   povinný   vyplatiť   na   účet   jeho   právneho zástupcu   JUDr.   Vladimíra   Kašubu...   do   jedného   mesiaca   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.“

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a zobsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil takýto priebeh a stavkonania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 2 P 342/2010:

Dňa 29. októbra 2010 matka maloletej ⬛⬛⬛⬛ doručila na okresný súdnávrh na zákaz styku s maloletým dieťaťom, ktorý smeroval proti sťažovateľovi (otcovimaloletej). Vec bola zaevidovaná pod sp. zn. 20 P 342/2010.

Dňa   12.   novembra   2010   právna   zástupkyňa   navrhovateľky   doručila „návrhy na vykonanie dokazovania“.

Dňa 19. novembra 2010 sťažovateľ prevzal návrh. Dňa 26. novembra 2010 ⬛⬛⬛⬛ oznámila, že prevzala zastupovaniesťažovateľa.

Dňa 6. decembra 2010 okresný súd uznesením sp. zn. 20 P 342/2010 ustanovil Úradpráce, sociálnych vecí a rodiny v Martine za kolízneho opatrovníka maloletej.

Dňa 11. januára 2011 okresný súd vyzval účastníkov na vyjadrenie sa k návrhuv lehote 10 dní.

Dňa   28.   januára   2011   sa   k   návrhu   vyjadril   sťažovateľ   prostredníctvom   právnejzástupkyne.   V   ten   istý   deň   bolo   doručené   ospravedlnenie   neúčasti   sťažovateľana pojednávaní nariadenom na 2. február 2011.

Dňa   2.   februára   2011   sa   uskutočnilo   pojednávanie.   Prítomný   bol   len   kolíznyopatrovník. Bolo odročené na neurčito.

Dňa 8. februára 2011 právna zástupkyňa sťažovateľa požiadala konajúcu sudkyňuo nariadenie pojednávania okrem obdobia od 27. februára 2011 do 7. marca 2011, pretožev tom čase bude mimo Slovenska.

Dňa 16. mája 2011 navrhovateľka doručila listinné dôkazy.Dňa   10.   júna   2011   sa   uskutočnilo   pojednávanie.   Účastníci   boli   prítomní.   Boloodročené na neurčito. Mal byť vypracovaný znalecký posudok znalcom z odboru detskejpsychológie. Právni zástupcovia účastníkov mali v lehote 7 dní oznámiť otázky pre znalca. Dňa   16.   júna   2011   právna   zástupkyňa   sťažovateľa   doručila   otázky   pre   znalca.Súčasne doručila „námietku zaujatosti kolízneho opatrovníka“.

Dňa 17. júna 2011 právna zástupkyňa matky doručila otázky pre znalca.

Dňa 20. júla 2011 sťažovateľ udelil plnú moc JUDr. Kašubovi. Dňa 16. novembra 2011 okresný súd uznesením sp. zn. 20 P 342/2010 nariadilznalecké dokazovanie.

Dňa 29. novembra 2011 znalec ⬛⬛⬛⬛ oznámil, že je veľmi zaneprázdnený,a požiadal, aby súd ustanovil iného znalca.

Dňa   30.   novembra   2011 ⬛⬛⬛⬛ vrátila   súdu   obálku   s   uznesenímzo 16. novembra 2011 s tým, že už sťažovateľa nezastupuje.

Dňa 30. novembra 2011 sťažovateľ zložil zálohu 250 € na znalecké dokazovanie. Dňa   30.   decembra   2011   okresný   súd   uznesením   zrušil   uzneseniezo 16. novembra 2011   o   ustanovení   znalca ⬛⬛⬛⬛ a   ustanovil   znalkyňu ⬛⬛⬛⬛ s tým, že znalecký posudok má vypracovať do 80 dní.

Dňa   17.   januára   2012 ⬛⬛⬛⬛ vrátila   zásielku   –   uzneseniez 30. decembra 2011, ktorú jej súd zaslal napriek tomu, že oznámila, že sťažovateľa užnezastupuje.

Dňa 30. januára 2012 bol spis zaslaný znalkyni.Dňa 22. mája 2012 znalkyňa doručila znalecký posudok aj vyúčtovanie.Dňa 12. júna 2012 okresný súd uznesením sp. zn. 20 P 342/2010 rozhodol o odmeneznalkyne.

Dňa   15.   júna   2012   bolo   okresnému   súdu   doručené   vyjadrenie   sťažovateľaa vyjadrenie matky maloletej k znaleckému posudku.

Dňa   25.   júna   2012   bolo   okresnému   súdu   doručené   vyjadrenie   úradu   prácea sociálnych vecí k znaleckému posudku.

Dňa 26. júna 2012 sa uskutočnilo pojednávanie. Sťažovateľ nebol prítomný, právnyzástupca bol prítomný, ostatní účastníci boli prítomní. Bol vyhlásený rozsudok.

Dňa 28. júna 2012 matka maloletej požiadala o predbežnú vykonateľnosť rozsudku.Dňa 6. júla 2012 sudkyňa požiadala o predĺženie lehoty na vypracovanie rozsudkudo 26. júla 2012.

Dňa   30.   júla   2012   okresný   súd   rozhodol   dopĺňacím   rozsudkom   o   predbežnejvykonateľnosti rozsudku.

Dňa   19.   septembra   2012   bol   spis   doručený   Krajskému   súdu   v Žiline,   kde   bolzaevidovaný pod sp. zn. 9 CoP 96/2012.

Dňa   14.   decembra   2012   bol   spis   vrátený   okresnému   súdu   s   uznesenímsp. zn. 9 CoP 96/2012 z 15. novembra 2012, ktorým Krajský súd v Žiline rozsudok súduprvého stupňa v súvislosti s dopĺňacím rozsudkom zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.Dňa   30.   januára   2013   súd   vyzval   účastníkov,   aby   do   15   dní   oznámili   otázkyna kontrolného znalca.

Dňa 25. januára 2013 sťažovateľ podal námietku zaujatosti sudkyne. Dňa   6.   februára   2013   bol   doručený   návrh   matky   na   nariadenie   predbežnéhoopatrenia.

Dňa 18. februára 2013 matka maloletej doručila otázky pre znalca.Dňa   21.   februára   2013   predsedníčka   okresného   súdu   odpovedala   na   vznesenúnámietku zaujatosti.

Dňa 4. marca 2013 okresný súd uznesením sp. zn. 20 P 280/2010 vyzval sťažovateľana zaplatenie poplatku za vznesenie námietky.

Dňa   5.   marca   2013   zákonná   sudkyňa   zaslala   sťažovateľovi   svoje   vyjadreniek námietke zaujatosti.

Dňa 4. marca 2013 okresný súd urgoval sťažovateľa na predloženie otázok pre znalcanajneskôr do 15. marca 2013.

Dňa   8.   marca   2013   okresný   súd   rozhodol   uznesením,   ktorým „dočasne do právoplatného skončenia konania vo veci samej zakazuje styk otca...“.

Dňa 15. marca 2013 sťažovateľ doručil otázku pre znalca.Dňa 20. marca 2013 sťažovateľ doručil odvolanie proti uzneseniu okresného súdu z 8.marca 2013.

Dňa 20. marca 2013 okresný súd zaslal odvolanie sťažovateľa ostatným účastníkoms tým, aby sa k nemu vyjadrili v lehote 10 dní.

Dňa 4. apríla 2013 sa vyjadrila matka maloletej k odvolaniu otca proti uzneseniuokresného súdu z 8. marca 2013.

Dňa 10. júla 2013 okresný súd uznesením č. k. 20 P 342/2010-344 nariadil kontrolnéznalecké dokazovanie znalcom ⬛⬛⬛⬛. Zároveň bol spis zaslaný znalcovi s lehotouvypracovania 90 dní.

Dňa 6. novembra 2013 znalec požiadal o opravu uznesenia – opravu   číslovaniaotázok.

Dňa 11. novembra 2013 súd požiadal znalca o zaslanie spisu vzhľadom na potrebuvypracovania opravného uznesenia.

Dňa 2. novembra 2013 okresný súd vypracoval opravné uznesenie. Dňa 13. decembra 2013 znalec doručil znalecký posudok.Dňa 3. februára 2014 okresný súd zaslal znalecký posudok účastníkom s tým, aby sak nemu vyjadrili.

Dňa 5. februára 2014 okresný súd uznesením priznal znalcovi znalečné. Dňa 28. februára 2014 matka maloletej sa vyjadrila k znaleckému posudku.Dňa 12. marca 2014 sa uskutočnilo   pojednávanie. Účastníci boli prítomní. Boloodročené na 13. máj 2014 „za účelom zváženia návrhov na dokazovanie“.

Dňa 27. marca 2014 matka maloletej sa vyjadrila k posudku. Dňa 6. mája 2014 okresný súd žiadal z Okresného riaditeľstva Policajného zboruMartin zapožičanie spisov.

Dňa   7.   mája   2014   bolo   okresnému   súdu   doručené   vyjadrenie   matky   maloletejku konaniu.

Dňa 13. mája 2014 sa malo uskutočniť pojednávanie. Bolo zrušené a nariadené na 20.jún 2014.

Dňa   13.   mája   2014   sťažovateľ   požiadal   o   zmenu   termínu,   oznámil,   že   sa   môžezúčastniť po 23. júni 2014, preto bol nový termín nariadený na 8. júl 2014.

Dňa 8. júla 2014 sa uskutočnilo pojednávanie, účastníci boli prítomní. Bolo odročenéna 7. október 2014 na účely vypočutia znalca, rodičom bola uložená povinnosť oznámiť tiečasti posudku, na ktorý má byť zameraný výsluch znalca.

Na výzvu ústavného súdu sa k prijatej sťažnosti vyjadrila predsedníčka okresnéhosúdu   v   podaní   č.   Spr   582/14   doručenom   ústavnému   súdu   13.   augusta   2014.   Okremchronológie úkonov konajúceho súdu uviedla:

„Jednotlivé úkony, ktoré súd vykonal v priebehu celého konania súvisia s náročným dokazovaním spočívajúcim, nie v právnej (§ 25 ods. 3 Zákona o rodine), ale v skutkovej náročnosti   a   zložitosti   veci   vzhľadom   na   samotný   charakter   predmetnej   veci   –   návrh na zákaz styku s maloletým dieťaťom, čo významne zasahuje do práv a povinností rodičov a záujmov   maloletého   dieťaťa,   pri   nariadení   už   dvoch   znaleckých   dokazovaní s predpokladom aj aktuálne výsluchom znalcov na pojednávaní...

Ide o spor, ktorý je časovo náročný, účastníci konania využívali svoje procesné práva, v rámci nich sťažovateľ napr. ospravedlnenia z neúčastí na pojednávaniach, žiadosti o   určenie   nových   termínov   pojednávaní,   podávaním   námietok.   Tiež   boli   podávané   iné návrhy na zverenie mal. dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti, o zvýšenie výživného, o vydanie rozkazu na plnenie vo veci styku, súd rozhodoval o pribratí znalcov do konania, na   základe   návrhov,   na   ktoré   súd   v   záujme   zabezpečovania   materiálnych   dôkazov a postupov musel reagovať a prihliadať, čo nakoniec vyplynulo aj z celkového priebehu predmetnej veci ako bol od nápadu až do súčasnej doby vedený, s počtom listov spisu už 487...

V   konaní   pod   Spr   2053/11   v   odpovedi   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   zo   dňa 18. 11. 2011 bola sťažnosť na prieťahy v konaní považovaná za opodstatnenú vo vzťahu k neprimerane   dlhej   lehote   na   vypracovanie   uznesenia   o   ustanovení   znalca,   o   ktorom ustanovení bolo rozhodnuté na pojednávaní dňa 10. 06. 2011 s vypracovaním uznesenia o ustanovení znalca dňa 16. 11. 2011, z dôvodov práceneschopnosti sudkyne a čerpaním dovolenky, pričom za vzniknuté prieťahy sa súd ospravedlnil. V konaní pod Spr 2026/14 – I. v odpovedi právnemu zástupcovi sťažovateľa zo dňa 12. 03. 2014 bola taktiež sťažnosť na prieťahy v konaní hodnotená ako dôvodná vo vzťahu k celkovej dĺžke konania s ohľadom na charakter veci s poukazom však na úkony, ktoré súd vykonával, potrebu konštatovanú odvolacím súdom vykonať kontrolné znalecké dokazovanie.

V   konaní   dochádzalo   aj   k   nečinnosti   zo   strany   zákonnej   sudkyne   spôsobenej objektívnymi skutočnosťami, preťaženosťou sudcov i zaťaženosťou zákonnej sudkyne tak, ako na to poukázala v rámci jej opakovaných práceneschopností v roku 2010, 2011, 2012, 2013 a aj v roku 2014, popri jej nápade vecí a ich rozhodovaní.

Konečné zodpovedanie otázky, či došlo k zbytočným prieťahom a tým k porušeniu práv sťažovateľov na spravodlivý a rýchly proces ponechávame na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky...“

K   vyjadreniu   okresného   súdu   zaujal   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcustanovisko sťažovateľ podaním doručeným ústavnému súdu 16. septembra 2014, v ktoromuviedol:

«V namietanom prípade ide o konanie vo veci starostlivosti súdu o maloletých. Ako som už uvádzal v sťažnosti, zákon (OSP) ukladá súdu povinnosť rozhodnúť bez zbytočného odkladu, najneskôr do 6 mesiacov od začatia konania. Konanie možno predĺžiť, len ak z vážnych dôvodov a z objektívnych príčin nemožno vykonať dôkazy. Súd má povinnosť začať vykonávať úkony na vykonanie dôkazov bezodkladne po začatí konania (§ 176 ods. 3 OSP). Nič vo vyjadrení predsedníčky Okresného súdu Martin nedáva odpoveď na to, prečo sa súd týmito ustanoveniami všeobecne záväzného právneho predpisu neriadil.

Z výpočtu procesných úkonov vo veci..., ktoré na úvod vypočítava prvotné úkony duplicitne..., vyplýva, že súd vykonal prvý úkon na vykonanie dôkazov až dňa 11. 01. 2011... t. j. po takmer 2 a 14 mesiacoch od podania návrhu. Tento čas nespĺňa to, čo má na mysli ustanovenie § 176 ods. 3 OSP vo výroku „bezodkladne po začatí konania“.

Od 02. 02. 2011 súd zvažoval prerušenie konania a to z dôvodu, že sa viedli aj iné konania.   Toto   však   nenavrhoval   žiadny   z   účastníkov   konania   a   to   ani   v   ostatných konaniach.   Iba   v   tomto   konaní   súd   zvažovaním   prerušenia   konania   vytvoril   medzi pojednávaniami časovú medzeru viac ako štyroch mesiacov.

Na pojednávaní dňa 10. 06. 2011 bolo nariadené znalecké dokazovanie a keďže mi stále nebolo doručené písomné vyhotovenie uznesenia, dňa 12. 08. 2011 (po ďalších dvoch mesiacoch)   som   podal   sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní.   Ďalšie   tri   mesiace   však   trvalo doručenie predmetného uznesenia. Vôbec vyjadriť sa k podanej sťažnosti trvalo zákonnej sudkyni tri mesiace a to napriek lehote v zmysle ustanovenia § 65 ods. 1 zákona NR SR č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v aktuálnom znení. Pre komplikáciu, ktorá nestojí na mojej strane však bol znalecký posudok doručený ďalším znalcom súdu až dňa 22. 05. 2012, t. j. po viac ako 11 mesiacoch od nariadenia znaleckého dokazovania na pojednávaní dňa 10. 06. 2011. Ako účastník konania sa môžem dôvodne domnievať, že súd by mohol v záujme plynulosti konania kontaktovať znalcov pred ich výberom v uznesení tak, aby boli ustanovení tí znalci, ktorí nebudú žiadať o vylúčenie z konania   z   dôvodu   zaneprázdnenosti   Po   doručení   druhého   znaleckého   posudku   dňa 13. 12. 2013 zákonná sudkyňa nariaďovala termín pojednávania až po 7 týždňoch a určila ho na deň 12. 03. 2014, t. j. tri mesiace po doručení znaleckého posudku.

Všetky tieto medzery - 2 a 1/2 mesiaca, 4 mesiace, 11 mesiacov a 3 mesiace, vytvoril bez akéhokoľvek prispenia účastníkov konania súd. Súd sa neriadil vyššie cit. ustanovením § 176 ods. 3 OSP. Tieto časové medzery v konaní nie sú prejavom naplnenia podmienky „bez zbytočného odkladu“, resp. „bezodkladne“.

Tieto medzery, ku ktorým došlo aj po podaní prvej sťažnosti na prieťahy v konaní a po ospravedlnení súdu, nie je možné vysvetliť ani údajnou, súdom tvrdenou, skutkovou zložitosťou sporu. Súd sa bráni tým, že skutková náročnosť sporu vyplýva zo samotného charakteru predmetnej veci. No už spomínané ustanovenie § 176 OSP zaraďuje medzi konania   vo   veciach   starostlivosti   súdu   o   maloletých   aj   konania   o   obmedzení   alebo pozbavení   rodičovských   práv.   Teda   zákon   aj   na   tieto   konania,   ktoré,   ako   uvádza   súd vo vyjadrení, sú „významným zásahom do práv a povinností rodičov a záujmov maloletého dieťaťa“, vzťahuje požiadavku osobitnej efektívnosti a rýchlosti. Súd neguje zmysel tohto zákonného ustanovenia. Zákon práve z dôvodov, ktoré sú podľa súdu jednou z príčin dĺžky konania, prikazuje konať osobitne rýchlo. Predlžovanie konania a jeho neefektívne vedenie je to čo zbytočne znásobuje zásahy do záujmov dotknutých osôb... Nič v ňom sa nevymyká z rámca konaní, ktorých potrebu efektívnosti zákonodarca osobitne zvýraznil. Som toho názoru, že ani jeden z účastníkov nespôsobil prieťahy v konaní. O matke to netvrdí ani samotný súd vo svojom vyjadrení. Ku mne súd uvádza, že som mal využívať ospravedlnenia z neúčasti na pojednávaniach a podávať námietky. V čase doručenia predvolania na prvé pojednávanie som bol mimo územia SR, no určite som nespôsobil to, aby súd určil ďalší termín   pojednávania   až   o   4   mesiace.   Dňa   26.   06.   2012   súd   moje   ospravedlnenie neakceptoval a vo veci pojednával a vydal rozhodnutie vo veci samej, t. j. prieťahy som nespôsobil.   Pri   poslednom   pojednávaní   som   súdu   uviedol   že   sa   môžem   zúčastniť pojednávania po 23. 06. 2014 a súd odročil pojednávanie z 20. 06. 2014 na 08. 07. 2014. Predĺženie konania o týchto dní je teda spôsobené výlučne mnou...

Dovolím si podotknúť aj to, že súd koná nielen zdĺhavo, ale aj neefektívne. Z obsahu zápisníc z posledných pojednávaní (12. 03. 2014 a 08. 07. 2014) je zrejmé, že súd sa stále dopytuje na to isté a „prešľapuje“ na mieste. Opakovane sme navrhovali výsluch znalcov a súd ich nevypočul ani jedenkrát. Na poslednom pojednávaní (08. 07. 2014) už musel môj právny   zástupca   súdu   odpovedať   na   otázku,   ktoré   ustanovenie   zákona   ukladá   súdu povinnosť vypočuť znalca na pojednávaní...

Faktom je, že vec nie je právoplatne skončená ani po štyroch rokoch od podania návrhu.»

Účastníci konania pred ústavným súdom súhlasili s tým, aby ústavný súd upustilod verejného ústneho pojednávania vo veci, ústavný súd preto podľa § 30 ods. 2 zákonao ústavnom   súde   od   ústneho   pojednávania   upustil,   pretože   od   neho   nemožno   očakávaťďalšie objasnenie veci.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah.Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môžeprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho   práva podľa   odseku 1   boli   porušené, primerané   finančnézadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresnéhosúdu v konaní vedenom pod sp. zn. 20 P 342/2010 dochádzalo k porušovaniu základnéhopráva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovalabez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   jeodstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutiasúdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sarozhodnutia neodstráni. K odstráneniu stavu právnej neistoty dochádza až právoplatnýmrozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na   naplnenie   základného   právapodľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonalirôzne   úkony   bez   ohľadu   na   ich   počet   a   právoplatne   nerozhodli   (m.   m.   I.   ÚS   24/03,IV. ÚS 232/03). Priznanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladápovinnosť   súdu   aj   sudcu   na   organizovanie   práce   tak,   aby   sa   toto   právo   objektívnerealizovalo (II. ÚS 21/01).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade boloalebo   nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahovgarantované v čl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnostikaždého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci,správanie   účastníka   a   postup   súdu   (napr.   I.   ÚS   41/02).   Ústavný   súd   pritom   prihliadaaj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa(napr.   I.   ÚS   19/00,   I.   ÚS   54/02,   II.   ÚS   32/02).   Podľa   rovnakých   kritérií   postupovalaj v danom prípade.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, posúdením namietaného konania ústavný súdkonštatuje, že preskúmavané konanie nie je po právnej stránke zložité, ide o vec patriacudo štandardnej   rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov.   Predmet   konania,   ktorým   jenávrh matky maloletej na vyslovenie zákazu styku sťažovateľa s maloletým dieťaťom, všakvyžaduje vykonanie dôkladného dokazovania aj prostredníctvom znaleckého šetrenia, pretovec možno považovať za fakticky pomerne náročnú. Tento faktor nemožno pri hodnotenípostupu okresného súdu nevziať do úvahy.

2.   Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľav preskúmavanom   konaní,   ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľ,   využívajúc   svoje   procesnéoprávnenia (námietka zaujatosti voči konajúcej sudkyni, zmena právneho zástupcu, žiadosťo odročenie pojednávania, niektoré výzvy konajúcej sudkyne neplnil sťažovateľ včas a súdho musel na ich splnenie urgovať), prispel aj sám k zdĺhavejšiemu postupu konajúceho súduv namietanom konaní.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v napadnutom konaní.Okresný   súd   sám   uznal,   že   v   napadnutom   konaní   dochádzalo   k   prieťahom   v   konaní.Dochádzalo k nim podľa neho najmä „z dôvodov práceneschopnosti sudkyne a čerpaním dovolenky, preťaženosťou sudcov a zaťaženosťou zákonnej sudkyne, tak ako na to poukázala v rámci jej opakovaných práceneschopností v roku 2010, 2011, 2012, 2013 aj v roku 2014.“.

Navyše ústavný súd konštatuje, že konajúci súd si v niektorých etapách konaniapočínal neefektívne, napríklad písomnosti zasielal právnej zástupkyni sťažovateľa napriektomu, že táto už skôr oznámila, že ho už nezastupuje, z dôvodu nesprávneho číslovaniaotázok pre znalca v uznesení bolo potrebné vypracovať opravné uznesenie, pri ustanovovaníznalcov   okresný   súd   vopred   nezisťoval,   či   je   znalec   spôsobilý   z   hľadiska   jehozaneprázdnenosti   vypracovať   znalecký   posudok   v   žiadanom   termíne,   preto   sa   stalo,   žepo oznámení   ustanoveného znalca,   že   posudok   nemôže   vypracovať, bolo   potrebné rušiťpôvodné uznesenie o ustanovení znalca a ustanoviť ďalšieho.

V súhrne, uvedený postup okresného súdu viedol k tomu, že okresný súd nielen ženenaplnil povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia 176 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku,podľa   ktorého   vo   veciach   starostlivosti   o   maloletých   má   súd   povinnosť   rozhodnúťbez zbytočného odkladu, najneskôr do 6 mesiacov od začatia konania, ale vec týkajúcu samaloletého dieťaťa nerozhodol ani po štyroch rokoch od začatia konania. Takýto postupokresného súdu nie je ospravedlniteľný dôvodmi, ktorými argumentoval okresný súd. Ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, abyprijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie veci, a teda vykonanie spravodlivostibez   zbytočných   prieťahov.   I   keď   nie   všetky   nástroje   na   vyriešenie   tzv.   objektívnychokolností sa nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia súdu či konajúceho sudcu, nemožnosystémové   nedostatky   v   oblasti   výkonu   spravodlivosti   pripisovať   na   ťarchu   účastníkovsúdneho konania (pozri napr. I. ÚS 119/03).

Vychádzajúc   z   uvedeného,   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   právasťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6ods. 1 dohovoru tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

Vzhľadom na to, že konanie v predmetnej veci na okresnom súde nebolo ukončené,ústavný súd podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde okresnému súdu prikázal,aby ďalej vo veci konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto rozhodnutia).

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, kohozákladné právo alebo sloboda boli porušené, aj primerané finančné zadosťučinenie. Sťažovateľ žiadal priznať finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €.

Vzhľadom   na   okolnosti   danej   veci,   najmä,   že   v namietanom   konaní   ideo rodinnoprávnu   vec,   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   len   konštatovanie   porušeniazákladného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavya práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa.Ústavný   súd   preto   uznal   za   odôvodnené   priznať   mu   aj   finančné   zadosťučinenie   podľacitovaného   ustanovenia   zákona   o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti,s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľa, ako aj vzhľadomna povahu veci považuje za primerané vo výške 1 500 €.

Ústavný súd podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol aj o úhrade trovkonania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním v konanípred   ústavným   súdom   advokátom   JUDr.   Vladimírom   Kašubom,   ktoré   si   uplatnilv sume 426,12 €.

Úhradu   priznal   za   tri   úkony   právnej   služby   vykonané   v   roku   2014   (prevzatiea prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti a vyjadrenie z 9. septembra 2014) v súlade s § 1ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivostiSlovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanieprávnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkonpo 134 €, spolu s režijným paušálom 3 x po 8,04 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Úhrada trovkonania bola priznaná v celkovej sume 426,12 €.

Trovy konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa(§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku) podľabodu 4 výroku rozhodnutia.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jehodoručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. marca 2015