SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
II. ÚS 306/2014-30
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. marca 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosaa Ladislava Orosza prerokoval prijatú sťažnosť
, zastúpeného advokátom JUDr. Vladimírom Kašubom, Advokátskakancelária, Holubyho 51, Martin, vo veci namietaného porušenia jeho základného právapodľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti vprimeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdpostupom Okresného súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn. 20 P 342/2010 a takto
r o z h o d o l :
1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd postupom Okresného súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn. 20 P 342/2010p o r u š e n é b o l i.
2. Okresnému súdu Martin vo veci vedenej pod sp. zn. 20 P 342/2010 p r i k a z u j ekonať bez zbytočných prieťahov.
3. ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume1 500 € (slovom tisícpäťsto eur), ktoré j e Okresný súd Martin p o v i n n ý vyplatiť mudo dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpeniav sume 426,12 € (slovom štyristodvadsaťšesť eur a dvanásť centov), ktoré j e Okresný súdMartin p o v i n n ý vyplatiť na účet jeho advokáta JUDr. Vladimíra Kašubu, Advokátskakancelária, Holubyho 51, Martin, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesenímč. k. II. ÚS 306/2014-13 z 18. júna 2014 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalejlen „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)postupom Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenompod sp. zn. 20 P 342/2010 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
V podstatnej časti sťažnosti sťažovateľ uviedol:
„Dňa 29. 10. 2010 podala matka návrh na zákaz styku mňa ako otca s maloletým dieťaťom. Konanie sa vedie na Okresnom súde Martin pod sp. zn.: 20P/342/2010... dňa 10. 06. 2011 bolo na pojednávaní rozhodnuté o nariadení znaleckého dokazovania. Keďže viac ako štyri mesiace mi nebolo toto rozhodnutie doručené, podal som dňa 21. 10. 2011 sťažnosť na prieťahy v konaní adresovanú predsedníčke Okresného súdu Martin. Tá vo svojej odpovedi zo dňa 18. 11. 2011 sp. zn.: Spr. 2053/11 uviedla, že moja sťažnosť je opodstatnená a za vzniknuté prieťahy v konaní sa mi ospravedlnila... Dňa 26. 06. 2012 vydala zákonná sudkyňa rozsudok, ktorým mi zakázala styk s maloletou dcérou. Dňa 30. 07. 2012 vydala zákonná sudkyňa ďalší rozsudok – dopĺňací, ktorým rozhodla, že rozsudok zo dňa 26. 06. 2012 je predbežne vykonateľný... Na moje odvolanie boli oba rozsudky uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn.: 9CoP/96/2012 zo dňa 15. 11. 2012 zrušené a vec bola vrátená Okresnému súdu Martin na ďalšie konanie. Toto rozhodnutie som si bol vyžiadať na Okresnom súde Martin potom, ako mi Krajský súd v Žiline potvrdil, že už bol spis expedovaný na prvostupňový súd, hoci Okresný súd Martin ho nemal zapísaný ako vrátený... Po doručení zrušujúceho rozhodnutia podala matka návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktorému Okresný súd Martin vyhovel a vydal dňa 08. 03. 2013 uznesenie o nariadení predbežného opatrenia sp. zn.: 20P/342/2010-317. Uvedené uznesenie potvrdil aj odvolací súd a to tak, že v súdnom spise nie je zdokumentované prijatie elektronickou podateľňou, osobitne, ak došlo k zmene senátu oproti rozhodnutiu o zrušení rozsudku zo dňa 26. 06. 2012. Od tohto dňa Okresný súd Martin ustanovoval znalca... Znalecký posudok bol súdu doručený dňa 13. 12. 2013 a mne až 06. 02. 2014. Keďže posledné pojednávanie bolo dňa 26. 06. 2012, podal som dňa 18. 02. 2014 znova sťažnosť na prieťahy v konaní adresovanú predsedníčke Okresného súdu Martin. Táto vo svojej odpovedi sp. zn.: Spr 2026/14 - I. zo dňa 12. 03. 2014... konštatuje, že moja sťažnosť je dôvodná a že celková dĺžka konania vzhľadom na jeho charakter je neprimeraná. Na pojednávanie určené na deň 12. 03. 2014 súd nepredvolal znalca a tak musel určiť ďalší termín pojednávania a síce na 13. 05. 2014. To znamená, že ani po takmer štyroch rokoch nie je stále vo veci rozhodnuté...
Konanie o návrhu matky je konaním v zmysle piatej hlavy tretej časti Občianskeho súdneho poriadku v aktuálnom znení (ďalej len OSP). V zmysle ustanovenia § 176 ods. 3 OSP je súd v konaní vo veciach starostlivosti súdu o maloletých povinný rozhodnúť bez zbytočného odkladu, najneskôr do šiestich mesiacov odo dňa začatia konania. Okresný súd Martin túto vnútroštátnu úpravu dĺžky konania (ktorou zákonodarca aj vzhľadom na medzinárodnoprávnu úpravu vyjadril osobitný záujem pri týchto konaniach na rýchlom a efektívnom konaní a rozhodovaní) prekročil sedemnásobne.
Ani rozhodnutie Okresného súdu v Martine zo dňa 26. 06. 2012 vzhľadom k obsahu a výrokom uznesenia odvolacieho súdu (Krajský súd v Žiline sp. zn.: 9CoP/96/2012 zo dňa 15. 11. 2012), nie je možné považovať za odstránenie pretrvávajúceho stavu právnej neistoty.
Ja som svojim konaním nedal príčinu k takto dlhému obdobiu rozhodovania a ani nekonania...“
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom: „Okresný súd Martin v konaní vedenom pod sp. za: 20P/342/2010 porušil základné právo ⬛⬛⬛⬛, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Okresnému súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn.: 20P/342/2010 sa prikazuje konať vo veci bez zbytočných prieťahov.
priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 3.000,- EUR..., ktoré je Okresný súd Martin povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 284,08,- EUR..., ktorú je Okresný súd Martin povinný vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Vladimíra Kašubu... do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a zobsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil takýto priebeh a stavkonania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 2 P 342/2010:
Dňa 29. októbra 2010 matka maloletej ⬛⬛⬛⬛ doručila na okresný súdnávrh na zákaz styku s maloletým dieťaťom, ktorý smeroval proti sťažovateľovi (otcovimaloletej). Vec bola zaevidovaná pod sp. zn. 20 P 342/2010.
Dňa 12. novembra 2010 právna zástupkyňa navrhovateľky doručila „návrhy na vykonanie dokazovania“.
Dňa 19. novembra 2010 sťažovateľ prevzal návrh. Dňa 26. novembra 2010 ⬛⬛⬛⬛ oznámila, že prevzala zastupovaniesťažovateľa.
Dňa 6. decembra 2010 okresný súd uznesením sp. zn. 20 P 342/2010 ustanovil Úradpráce, sociálnych vecí a rodiny v Martine za kolízneho opatrovníka maloletej.
Dňa 11. januára 2011 okresný súd vyzval účastníkov na vyjadrenie sa k návrhuv lehote 10 dní.
Dňa 28. januára 2011 sa k návrhu vyjadril sťažovateľ prostredníctvom právnejzástupkyne. V ten istý deň bolo doručené ospravedlnenie neúčasti sťažovateľana pojednávaní nariadenom na 2. február 2011.
Dňa 2. februára 2011 sa uskutočnilo pojednávanie. Prítomný bol len kolíznyopatrovník. Bolo odročené na neurčito.
Dňa 8. februára 2011 právna zástupkyňa sťažovateľa požiadala konajúcu sudkyňuo nariadenie pojednávania okrem obdobia od 27. februára 2011 do 7. marca 2011, pretožev tom čase bude mimo Slovenska.
Dňa 16. mája 2011 navrhovateľka doručila listinné dôkazy.Dňa 10. júna 2011 sa uskutočnilo pojednávanie. Účastníci boli prítomní. Boloodročené na neurčito. Mal byť vypracovaný znalecký posudok znalcom z odboru detskejpsychológie. Právni zástupcovia účastníkov mali v lehote 7 dní oznámiť otázky pre znalca. Dňa 16. júna 2011 právna zástupkyňa sťažovateľa doručila otázky pre znalca.Súčasne doručila „námietku zaujatosti kolízneho opatrovníka“.
Dňa 17. júna 2011 právna zástupkyňa matky doručila otázky pre znalca.
Dňa 20. júla 2011 sťažovateľ udelil plnú moc JUDr. Kašubovi. Dňa 16. novembra 2011 okresný súd uznesením sp. zn. 20 P 342/2010 nariadilznalecké dokazovanie.
Dňa 29. novembra 2011 znalec ⬛⬛⬛⬛ oznámil, že je veľmi zaneprázdnený,a požiadal, aby súd ustanovil iného znalca.
Dňa 30. novembra 2011 ⬛⬛⬛⬛ vrátila súdu obálku s uznesenímzo 16. novembra 2011 s tým, že už sťažovateľa nezastupuje.
Dňa 30. novembra 2011 sťažovateľ zložil zálohu 250 € na znalecké dokazovanie. Dňa 30. decembra 2011 okresný súd uznesením zrušil uzneseniezo 16. novembra 2011 o ustanovení znalca ⬛⬛⬛⬛ a ustanovil znalkyňu ⬛⬛⬛⬛ s tým, že znalecký posudok má vypracovať do 80 dní.
Dňa 17. januára 2012 ⬛⬛⬛⬛ vrátila zásielku – uzneseniez 30. decembra 2011, ktorú jej súd zaslal napriek tomu, že oznámila, že sťažovateľa užnezastupuje.
Dňa 30. januára 2012 bol spis zaslaný znalkyni.Dňa 22. mája 2012 znalkyňa doručila znalecký posudok aj vyúčtovanie.Dňa 12. júna 2012 okresný súd uznesením sp. zn. 20 P 342/2010 rozhodol o odmeneznalkyne.
Dňa 15. júna 2012 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie sťažovateľaa vyjadrenie matky maloletej k znaleckému posudku.
Dňa 25. júna 2012 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie úradu prácea sociálnych vecí k znaleckému posudku.
Dňa 26. júna 2012 sa uskutočnilo pojednávanie. Sťažovateľ nebol prítomný, právnyzástupca bol prítomný, ostatní účastníci boli prítomní. Bol vyhlásený rozsudok.
Dňa 28. júna 2012 matka maloletej požiadala o predbežnú vykonateľnosť rozsudku.Dňa 6. júla 2012 sudkyňa požiadala o predĺženie lehoty na vypracovanie rozsudkudo 26. júla 2012.
Dňa 30. júla 2012 okresný súd rozhodol dopĺňacím rozsudkom o predbežnejvykonateľnosti rozsudku.
Dňa 19. septembra 2012 bol spis doručený Krajskému súdu v Žiline, kde bolzaevidovaný pod sp. zn. 9 CoP 96/2012.
Dňa 14. decembra 2012 bol spis vrátený okresnému súdu s uznesenímsp. zn. 9 CoP 96/2012 z 15. novembra 2012, ktorým Krajský súd v Žiline rozsudok súduprvého stupňa v súvislosti s dopĺňacím rozsudkom zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.Dňa 30. januára 2013 súd vyzval účastníkov, aby do 15 dní oznámili otázkyna kontrolného znalca.
Dňa 25. januára 2013 sťažovateľ podal námietku zaujatosti sudkyne. Dňa 6. februára 2013 bol doručený návrh matky na nariadenie predbežnéhoopatrenia.
Dňa 18. februára 2013 matka maloletej doručila otázky pre znalca.Dňa 21. februára 2013 predsedníčka okresného súdu odpovedala na vznesenúnámietku zaujatosti.
Dňa 4. marca 2013 okresný súd uznesením sp. zn. 20 P 280/2010 vyzval sťažovateľana zaplatenie poplatku za vznesenie námietky.
Dňa 5. marca 2013 zákonná sudkyňa zaslala sťažovateľovi svoje vyjadreniek námietke zaujatosti.
Dňa 4. marca 2013 okresný súd urgoval sťažovateľa na predloženie otázok pre znalcanajneskôr do 15. marca 2013.
Dňa 8. marca 2013 okresný súd rozhodol uznesením, ktorým „dočasne do právoplatného skončenia konania vo veci samej zakazuje styk otca...“.
Dňa 15. marca 2013 sťažovateľ doručil otázku pre znalca.Dňa 20. marca 2013 sťažovateľ doručil odvolanie proti uzneseniu okresného súdu z 8.marca 2013.
Dňa 20. marca 2013 okresný súd zaslal odvolanie sťažovateľa ostatným účastníkoms tým, aby sa k nemu vyjadrili v lehote 10 dní.
Dňa 4. apríla 2013 sa vyjadrila matka maloletej k odvolaniu otca proti uzneseniuokresného súdu z 8. marca 2013.
Dňa 10. júla 2013 okresný súd uznesením č. k. 20 P 342/2010-344 nariadil kontrolnéznalecké dokazovanie znalcom ⬛⬛⬛⬛. Zároveň bol spis zaslaný znalcovi s lehotouvypracovania 90 dní.
Dňa 6. novembra 2013 znalec požiadal o opravu uznesenia – opravu číslovaniaotázok.
Dňa 11. novembra 2013 súd požiadal znalca o zaslanie spisu vzhľadom na potrebuvypracovania opravného uznesenia.
Dňa 2. novembra 2013 okresný súd vypracoval opravné uznesenie. Dňa 13. decembra 2013 znalec doručil znalecký posudok.Dňa 3. februára 2014 okresný súd zaslal znalecký posudok účastníkom s tým, aby sak nemu vyjadrili.
Dňa 5. februára 2014 okresný súd uznesením priznal znalcovi znalečné. Dňa 28. februára 2014 matka maloletej sa vyjadrila k znaleckému posudku.Dňa 12. marca 2014 sa uskutočnilo pojednávanie. Účastníci boli prítomní. Boloodročené na 13. máj 2014 „za účelom zváženia návrhov na dokazovanie“.
Dňa 27. marca 2014 matka maloletej sa vyjadrila k posudku. Dňa 6. mája 2014 okresný súd žiadal z Okresného riaditeľstva Policajného zboruMartin zapožičanie spisov.
Dňa 7. mája 2014 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie matky maloletejku konaniu.
Dňa 13. mája 2014 sa malo uskutočniť pojednávanie. Bolo zrušené a nariadené na 20.jún 2014.
Dňa 13. mája 2014 sťažovateľ požiadal o zmenu termínu, oznámil, že sa môžezúčastniť po 23. júni 2014, preto bol nový termín nariadený na 8. júl 2014.
Dňa 8. júla 2014 sa uskutočnilo pojednávanie, účastníci boli prítomní. Bolo odročenéna 7. október 2014 na účely vypočutia znalca, rodičom bola uložená povinnosť oznámiť tiečasti posudku, na ktorý má byť zameraný výsluch znalca.
Na výzvu ústavného súdu sa k prijatej sťažnosti vyjadrila predsedníčka okresnéhosúdu v podaní č. Spr 582/14 doručenom ústavnému súdu 13. augusta 2014. Okremchronológie úkonov konajúceho súdu uviedla:
„Jednotlivé úkony, ktoré súd vykonal v priebehu celého konania súvisia s náročným dokazovaním spočívajúcim, nie v právnej (§ 25 ods. 3 Zákona o rodine), ale v skutkovej náročnosti a zložitosti veci vzhľadom na samotný charakter predmetnej veci – návrh na zákaz styku s maloletým dieťaťom, čo významne zasahuje do práv a povinností rodičov a záujmov maloletého dieťaťa, pri nariadení už dvoch znaleckých dokazovaní s predpokladom aj aktuálne výsluchom znalcov na pojednávaní...
Ide o spor, ktorý je časovo náročný, účastníci konania využívali svoje procesné práva, v rámci nich sťažovateľ napr. ospravedlnenia z neúčastí na pojednávaniach, žiadosti o určenie nových termínov pojednávaní, podávaním námietok. Tiež boli podávané iné návrhy na zverenie mal. dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti, o zvýšenie výživného, o vydanie rozkazu na plnenie vo veci styku, súd rozhodoval o pribratí znalcov do konania, na základe návrhov, na ktoré súd v záujme zabezpečovania materiálnych dôkazov a postupov musel reagovať a prihliadať, čo nakoniec vyplynulo aj z celkového priebehu predmetnej veci ako bol od nápadu až do súčasnej doby vedený, s počtom listov spisu už 487...
V konaní pod Spr 2053/11 v odpovedi právnemu zástupcovi sťažovateľa zo dňa 18. 11. 2011 bola sťažnosť na prieťahy v konaní považovaná za opodstatnenú vo vzťahu k neprimerane dlhej lehote na vypracovanie uznesenia o ustanovení znalca, o ktorom ustanovení bolo rozhodnuté na pojednávaní dňa 10. 06. 2011 s vypracovaním uznesenia o ustanovení znalca dňa 16. 11. 2011, z dôvodov práceneschopnosti sudkyne a čerpaním dovolenky, pričom za vzniknuté prieťahy sa súd ospravedlnil. V konaní pod Spr 2026/14 – I. v odpovedi právnemu zástupcovi sťažovateľa zo dňa 12. 03. 2014 bola taktiež sťažnosť na prieťahy v konaní hodnotená ako dôvodná vo vzťahu k celkovej dĺžke konania s ohľadom na charakter veci s poukazom však na úkony, ktoré súd vykonával, potrebu konštatovanú odvolacím súdom vykonať kontrolné znalecké dokazovanie.
V konaní dochádzalo aj k nečinnosti zo strany zákonnej sudkyne spôsobenej objektívnymi skutočnosťami, preťaženosťou sudcov i zaťaženosťou zákonnej sudkyne tak, ako na to poukázala v rámci jej opakovaných práceneschopností v roku 2010, 2011, 2012, 2013 a aj v roku 2014, popri jej nápade vecí a ich rozhodovaní.
Konečné zodpovedanie otázky, či došlo k zbytočným prieťahom a tým k porušeniu práv sťažovateľov na spravodlivý a rýchly proces ponechávame na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky...“
K vyjadreniu okresného súdu zaujal prostredníctvom svojho právneho zástupcustanovisko sťažovateľ podaním doručeným ústavnému súdu 16. septembra 2014, v ktoromuviedol:
«V namietanom prípade ide o konanie vo veci starostlivosti súdu o maloletých. Ako som už uvádzal v sťažnosti, zákon (OSP) ukladá súdu povinnosť rozhodnúť bez zbytočného odkladu, najneskôr do 6 mesiacov od začatia konania. Konanie možno predĺžiť, len ak z vážnych dôvodov a z objektívnych príčin nemožno vykonať dôkazy. Súd má povinnosť začať vykonávať úkony na vykonanie dôkazov bezodkladne po začatí konania (§ 176 ods. 3 OSP). Nič vo vyjadrení predsedníčky Okresného súdu Martin nedáva odpoveď na to, prečo sa súd týmito ustanoveniami všeobecne záväzného právneho predpisu neriadil.
Z výpočtu procesných úkonov vo veci..., ktoré na úvod vypočítava prvotné úkony duplicitne..., vyplýva, že súd vykonal prvý úkon na vykonanie dôkazov až dňa 11. 01. 2011... t. j. po takmer 2 a 14 mesiacoch od podania návrhu. Tento čas nespĺňa to, čo má na mysli ustanovenie § 176 ods. 3 OSP vo výroku „bezodkladne po začatí konania“.
Od 02. 02. 2011 súd zvažoval prerušenie konania a to z dôvodu, že sa viedli aj iné konania. Toto však nenavrhoval žiadny z účastníkov konania a to ani v ostatných konaniach. Iba v tomto konaní súd zvažovaním prerušenia konania vytvoril medzi pojednávaniami časovú medzeru viac ako štyroch mesiacov.
Na pojednávaní dňa 10. 06. 2011 bolo nariadené znalecké dokazovanie a keďže mi stále nebolo doručené písomné vyhotovenie uznesenia, dňa 12. 08. 2011 (po ďalších dvoch mesiacoch) som podal sťažnosť na prieťahy v konaní. Ďalšie tri mesiace však trvalo doručenie predmetného uznesenia. Vôbec vyjadriť sa k podanej sťažnosti trvalo zákonnej sudkyni tri mesiace a to napriek lehote v zmysle ustanovenia § 65 ods. 1 zákona NR SR č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v aktuálnom znení. Pre komplikáciu, ktorá nestojí na mojej strane však bol znalecký posudok doručený ďalším znalcom súdu až dňa 22. 05. 2012, t. j. po viac ako 11 mesiacoch od nariadenia znaleckého dokazovania na pojednávaní dňa 10. 06. 2011. Ako účastník konania sa môžem dôvodne domnievať, že súd by mohol v záujme plynulosti konania kontaktovať znalcov pred ich výberom v uznesení tak, aby boli ustanovení tí znalci, ktorí nebudú žiadať o vylúčenie z konania z dôvodu zaneprázdnenosti Po doručení druhého znaleckého posudku dňa 13. 12. 2013 zákonná sudkyňa nariaďovala termín pojednávania až po 7 týždňoch a určila ho na deň 12. 03. 2014, t. j. tri mesiace po doručení znaleckého posudku.
Všetky tieto medzery - 2 a 1/2 mesiaca, 4 mesiace, 11 mesiacov a 3 mesiace, vytvoril bez akéhokoľvek prispenia účastníkov konania súd. Súd sa neriadil vyššie cit. ustanovením § 176 ods. 3 OSP. Tieto časové medzery v konaní nie sú prejavom naplnenia podmienky „bez zbytočného odkladu“, resp. „bezodkladne“.
Tieto medzery, ku ktorým došlo aj po podaní prvej sťažnosti na prieťahy v konaní a po ospravedlnení súdu, nie je možné vysvetliť ani údajnou, súdom tvrdenou, skutkovou zložitosťou sporu. Súd sa bráni tým, že skutková náročnosť sporu vyplýva zo samotného charakteru predmetnej veci. No už spomínané ustanovenie § 176 OSP zaraďuje medzi konania vo veciach starostlivosti súdu o maloletých aj konania o obmedzení alebo pozbavení rodičovských práv. Teda zákon aj na tieto konania, ktoré, ako uvádza súd vo vyjadrení, sú „významným zásahom do práv a povinností rodičov a záujmov maloletého dieťaťa“, vzťahuje požiadavku osobitnej efektívnosti a rýchlosti. Súd neguje zmysel tohto zákonného ustanovenia. Zákon práve z dôvodov, ktoré sú podľa súdu jednou z príčin dĺžky konania, prikazuje konať osobitne rýchlo. Predlžovanie konania a jeho neefektívne vedenie je to čo zbytočne znásobuje zásahy do záujmov dotknutých osôb... Nič v ňom sa nevymyká z rámca konaní, ktorých potrebu efektívnosti zákonodarca osobitne zvýraznil. Som toho názoru, že ani jeden z účastníkov nespôsobil prieťahy v konaní. O matke to netvrdí ani samotný súd vo svojom vyjadrení. Ku mne súd uvádza, že som mal využívať ospravedlnenia z neúčasti na pojednávaniach a podávať námietky. V čase doručenia predvolania na prvé pojednávanie som bol mimo územia SR, no určite som nespôsobil to, aby súd určil ďalší termín pojednávania až o 4 mesiace. Dňa 26. 06. 2012 súd moje ospravedlnenie neakceptoval a vo veci pojednával a vydal rozhodnutie vo veci samej, t. j. prieťahy som nespôsobil. Pri poslednom pojednávaní som súdu uviedol že sa môžem zúčastniť pojednávania po 23. 06. 2014 a súd odročil pojednávanie z 20. 06. 2014 na 08. 07. 2014. Predĺženie konania o týchto dní je teda spôsobené výlučne mnou...
Dovolím si podotknúť aj to, že súd koná nielen zdĺhavo, ale aj neefektívne. Z obsahu zápisníc z posledných pojednávaní (12. 03. 2014 a 08. 07. 2014) je zrejmé, že súd sa stále dopytuje na to isté a „prešľapuje“ na mieste. Opakovane sme navrhovali výsluch znalcov a súd ich nevypočul ani jedenkrát. Na poslednom pojednávaní (08. 07. 2014) už musel môj právny zástupca súdu odpovedať na otázku, ktoré ustanovenie zákona ukladá súdu povinnosť vypočuť znalca na pojednávaní...
Faktom je, že vec nie je právoplatne skončená ani po štyroch rokoch od podania návrhu.»
Účastníci konania pred ústavným súdom súhlasili s tým, aby ústavný súd upustilod verejného ústneho pojednávania vo veci, ústavný súd preto podľa § 30 ods. 2 zákonao ústavnom súde od ústneho pojednávania upustil, pretože od neho nemožno očakávaťďalšie objasnenie veci.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môžeprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančnézadosťučinenie.
Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresnéhosúdu v konaní vedenom pod sp. zn. 20 P 342/2010 dochádzalo k porušovaniu základnéhopráva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovalabez zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.
Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov jeodstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutiasúdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sarozhodnutia neodstráni. K odstráneniu stavu právnej neistoty dochádza až právoplatnýmrozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Preto na naplnenie základného právapodľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonalirôzne úkony bez ohľadu na ich počet a právoplatne nerozhodli (m. m. I. ÚS 24/03,IV. ÚS 232/03). Priznanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladápovinnosť súdu aj sudcu na organizovanie práce tak, aby sa toto právo objektívnerealizovalo (II. ÚS 21/01).
Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade boloalebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovgarantované v čl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnostikaždého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci,správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliadaaj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa(napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupovalaj v danom prípade.
1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, posúdením namietaného konania ústavný súdkonštatuje, že preskúmavané konanie nie je po právnej stránke zložité, ide o vec patriacudo štandardnej rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. Predmet konania, ktorým jenávrh matky maloletej na vyslovenie zákazu styku sťažovateľa s maloletým dieťaťom, všakvyžaduje vykonanie dôkladného dokazovania aj prostredníctvom znaleckého šetrenia, pretovec možno považovať za fakticky pomerne náročnú. Tento faktor nemožno pri hodnotenípostupu okresného súdu nevziať do úvahy.
2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľav preskúmavanom konaní, ústavný súd zistil, že sťažovateľ, využívajúc svoje procesnéoprávnenia (námietka zaujatosti voči konajúcej sudkyni, zmena právneho zástupcu, žiadosťo odročenie pojednávania, niektoré výzvy konajúcej sudkyne neplnil sťažovateľ včas a súdho musel na ich splnenie urgovať), prispel aj sám k zdĺhavejšiemu postupu konajúceho súduv namietanom konaní.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v napadnutom konaní.Okresný súd sám uznal, že v napadnutom konaní dochádzalo k prieťahom v konaní.Dochádzalo k nim podľa neho najmä „z dôvodov práceneschopnosti sudkyne a čerpaním dovolenky, preťaženosťou sudcov a zaťaženosťou zákonnej sudkyne, tak ako na to poukázala v rámci jej opakovaných práceneschopností v roku 2010, 2011, 2012, 2013 aj v roku 2014.“.
Navyše ústavný súd konštatuje, že konajúci súd si v niektorých etapách konaniapočínal neefektívne, napríklad písomnosti zasielal právnej zástupkyni sťažovateľa napriektomu, že táto už skôr oznámila, že ho už nezastupuje, z dôvodu nesprávneho číslovaniaotázok pre znalca v uznesení bolo potrebné vypracovať opravné uznesenie, pri ustanovovaníznalcov okresný súd vopred nezisťoval, či je znalec spôsobilý z hľadiska jehozaneprázdnenosti vypracovať znalecký posudok v žiadanom termíne, preto sa stalo, žepo oznámení ustanoveného znalca, že posudok nemôže vypracovať, bolo potrebné rušiťpôvodné uznesenie o ustanovení znalca a ustanoviť ďalšieho.
V súhrne, uvedený postup okresného súdu viedol k tomu, že okresný súd nielen ženenaplnil povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia 176 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku,podľa ktorého vo veciach starostlivosti o maloletých má súd povinnosť rozhodnúťbez zbytočného odkladu, najneskôr do 6 mesiacov od začatia konania, ale vec týkajúcu samaloletého dieťaťa nerozhodol ani po štyroch rokoch od začatia konania. Takýto postupokresného súdu nie je ospravedlniteľný dôvodmi, ktorými argumentoval okresný súd. Ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, abyprijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie veci, a teda vykonanie spravodlivostibez zbytočných prieťahov. I keď nie všetky nástroje na vyriešenie tzv. objektívnychokolností sa nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia súdu či konajúceho sudcu, nemožnosystémové nedostatky v oblasti výkonu spravodlivosti pripisovať na ťarchu účastníkovsúdneho konania (pozri napr. I. ÚS 119/03).
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd vyslovil porušenie základného právasťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6ods. 1 dohovoru tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.
Vzhľadom na to, že konanie v predmetnej veci na okresnom súde nebolo ukončené,ústavný súd podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde okresnému súdu prikázal,aby ďalej vo veci konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto rozhodnutia).
Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, kohozákladné právo alebo sloboda boli porušené, aj primerané finančné zadosťučinenie. Sťažovateľ žiadal priznať finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €.
Vzhľadom na okolnosti danej veci, najmä, že v namietanom konaní ideo rodinnoprávnu vec, ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušeniazákladného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavya práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa.Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať mu aj finančné zadosťučinenie podľacitovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti,s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľa, ako aj vzhľadomna povahu veci považuje za primerané vo výške 1 500 €.
Ústavný súd podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol aj o úhrade trovkonania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním v konanípred ústavným súdom advokátom JUDr. Vladimírom Kašubom, ktoré si uplatnilv sume 426,12 €.
Úhradu priznal za tri úkony právnej služby vykonané v roku 2014 (prevzatiea prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti a vyjadrenie z 9. septembra 2014) v súlade s § 1ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivostiSlovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanieprávnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkonpo 134 €, spolu s režijným paušálom 3 x po 8,04 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Úhrada trovkonania bola priznaná v celkovej sume 426,12 €.
Trovy konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa(§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku) podľabodu 4 výroku rozhodnutia.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jehodoručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. marca 2015