znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 306/2013-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. mája 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Sociálnej poisťovne, ústredie, 29. augusta 8 a 10, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   VI/1 Pz   757/12   a jej   oznámením   z   3.   januára   2013 a postupom   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 17 Co 320/2011 a jeho uznesením z 29. novembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Sociálnej poisťovne, ústredie, o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. februára 2013 doručená sťažnosť Sociálnej poisťovne, ústredie, 29. augusta 8 a 10, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. VI/1 Pz 757/12 a jej oznámením z 3. januára 2013 a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co 320/2011 a jeho uznesením z 29. novembra 2011.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:„Dňa 28. marca 2003 bola žalobcovi daná výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka   práce.   Žalobca   podal   žalobu   o   neplatnosť   výpovede.   Okresný   súd   Lučenec (OS LC) rozsudkom č. k. 6 C/122/2003 zo dňa 14. novembra 2008 rozhodol, že výpoveď je neplatná. Proti rozsudku podala Sociálna poisťovňa odvolanie. KS BB rozsudkom č. k. 17 Co 344/2008 zo dňa 25. marca 2009 zmenil rozsudok OS LC tak, že žalobu zamieta. Žalobca podal dovolanie. Uznesením č. k. 5Cdo 42/2010 zo dňa 9. júna 2010 Najvyšší súd Slovenskej republiky (NS SR) zrušil rozsudok KS BB a vec vrátil na ďalšie konanie. KS BB potvrdil rozsudok OS LC č. k. 6 C/122/2003, ktorý nadobudol právoplatnosť 28. apríla 2011, tak že výpoveď je neplatná. V súvislosti s výpoveďou z pracovného pomeru podal žalobca   aj   žaloby   o   náhradu   mzdy   z   neplatne   skončeného   pracovného   pomeru   č.   k. 17 C/55/2004 a o náhradu stravného č. k. 12 C 111/2005. Tieto konania boli vzhľadom na prvé rozhodnutie KS BB o tom, že výpoveď je platná zastavené. Po tom, čo žalobca podal dovolanie   a   podľa   konečného   právoplatného   rozsudku   KS   BB   výpoveď   z   pracovného pomeru je neplatná, podal žalobca návrhy na obnovu konania v oboch veciach.

Dňa   28.   júla   2011   podal   žalobca   návrh   č.   k.   9C/120/2011   na   obnovu   konania č. 17 C/55/2004   o   náhradu   mzdy   z   neplatného   skončenia   pracovného   pomeru.   OS   LC rozhodol uznesením zo dňa 15. augusta 2011, doručeným sťažovateľovi dňa 27. septembra 2011, ktorým obnovu konania vedeného na OS LC pod sp. zn. 17 C/55/2004 povolil. Proti   predmetnému   uzneseniu   podal   sťažovateľ   v   zákonom   stanovenej   lehote odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, ktoré KS BB zamietol a uznesením č. 17 Co/320/2011-67 zo dňa 29. novembra 2011 potvrdil uznesenie OS LC. Uznesenie KS BB bolo sťažovateľovi doručené dňa 5. januára 2012.

Proti uzneseniu KS BB č. k. 17 Co/320/2011-67 zo dňa 29. novembra 2011 podal sťažovateľ v zákonom stanovenej lehote dovolanie podľa § 241 ods. 2 písm. c). Sťažovateľ predpokladal úspech v dovolacom konaní, v ktorom však NS SR rozhodol uznesením sp. zn. 3 Cdo   18/2012-92,   ktorým   dovolanie   sťažovateľa   odmietol   ako   neprípustné,   teda nezaoberal sa skutkovou podstatou veci. Toto uznesenie NS SR bolo doručené sťažovateľovi dňa 7. decembra 2012. Vzhľadom na túto skutočnosť podal sťažovateľ dňa 11. decembra 2012 podnet na GP SR na podanie mimoriadneho dovolania proti uzneseniu KS BB č. k. 17 Co/320/2011   zo   dňa   29.   novembra   2011.   Dňa   9.   januára   2013   bolo   sťažovateľovi doručené oznámenie GP SR, že po preskúmaní návrhu na podanie mimoriadneho dovolania GP SR nezistila dôvod na podanie mimoriadneho dovolania proti namietanému uzneseniu KS BB. Proti vybaveniu podnetu sťažovateľa zo strany GP SR podal dňa 10. januára 2011 (správne má byť 10. januára 2013, pozn.) sťažovateľ podnet na preskúmanie zákonnosti vybavenia podnetu na podanie mimoriadneho dovolania. GP SR tento opakovaný podnet opäť vecne neskúmala, nakoľko uplynula lehota jedného roka na podanie mimoriadneho dovolania od právoplatnosti napádaného uznesenia KS BB...“

Podľa   názoru   sťažovateľky «uznesenie   súdu   prvého   stupňa   ako   aj   uznesenie odvolacieho súdu (OS LC aj KS BB) vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súdy vo svojich rozhodnutiach považujú za okamih dozvedenia sa o dôvode na podanie návrhu   na   obnovu   konania   okamih   doručenia   rozhodnutia   KS   BB   žalobcovi.   Avšak vzhľadom na skutočnosť, že žalobca bol osobne účastný na pojednávaní KS BB, kde mu bolo oznámené rozhodnutie KS BB, teda oznámený predmetný dôvod na podanie návrhu na obnovu konania a to dňa 16. marca 2011, dňom 28. apríla 2011, kedy mu bolo predmetné rozhodnutie KS BB doručené mu už bolo toto rozhodnutie KS BB známe. Doručením sa dozvedel   len   o   odôvodnení   predmetného   rozhodnutia   KS   BB,   nie   už   však   o   samotnom rozhodnutí KS BB vo výroku ako dôvode na podanie návrhu na obnovu konania.

Podľa § 230 ods. 1 OSP, ktorým odôvodňuje svoje rozhodnutie odvolací súd (KS BB) sa však považuje začiatok subjektívnej lehoty na podanie návrhu na obnovu konania deň keď   sa   o   tomto   dôvode   žalobca   dozvedel.   Predmetné   ustanovenie   to   vyslovene   uvádza slovom „dozvedel“, ktoré nie je nikde podmienené spôsobom dozvedenia sa, teda či už vyhlásením, doručením, právoplatnosťou, resp. akokoľvek inak. Ustanovenia § 159 ods. 1 a 2   OSP,   ktorým   dôvodí   odvolací   súd   (KS   BB)   zasa   upravuje   iba   doručenie   rozsudku a o právoplatnosť, čo nemá s dozvedením sa o dôvode obnovy konania podľa § 230 ods. 1 OSP nič spoločné. Toto ustanovenie tiež nepodmieňuje, aby dôvod na podanie návrhu na obnovu konania obsahoval akékoľvek odôvodnenie, opis alebo iné konkretizovanie. Ide iba o dozvedenie sa samotného dôvodu,   ktorý bol žalobcovi známy jeho vyhlásením -   teda vyhlásením rozsudku KS BB. Navyše išlo o rozhodnutie KS BB, proti ktorému už nebolo možné podať riadny opravný prostriedok, čiže sa stalo právoplatné doručením. Bez ohľadu na skutočnosť, kedy bolo ktorým stranám rozhodnutie KS BB doručené bolo zrejmé, že bude doručené a právoplatné v takom znení v akom bolo vyhlásené a nič túto skutočnosť už nemohlo zmeniť. Je teda zrejmé, že vyhlásením rozsudku KS BB bol dôvod na podanie návrhu na obnovu konania odo dňa 16. marca 2011 nemenný, žalobca o ňom vedel, a iba čakal na jeho doručenie, resp. právoplatnosť, ktoré však podľa OSP nie sú podmienkou uplatnenia jeho nároku na podanie návrhu na obnovu konania. V prípade, že by bol žalobca podal návrh na obnovu konania už dňa 17. marca 2011, čo bol nasledujúci pracovný deň a toto by odôvodnil tým, že bol vyhlásený rozsudok KS BB, súd by mu musel vyhovieť, keďže bolo zrejmé, že proti tomuto rozsudku KS BB nie je možné podať odvolanie. Po doručení a nadobudnutí právoplatnosti to bol stále rozsudok KS BB zo dňa 16. marca 2011, teda zo dňa   kedy   bol   vyhlásený.   Keďže   žalobca   sa   o   výroku   rozsudku   KS   BB   dozvedel   dňa 16. marca 2011 mohol si svoje právo na podanie návrhu na obnovu konania uplatňovať už od tohto dátumu. Teda začala mu plynúť subjektívna lehota podľa § 230 ods. 1 OSP, ktorá preto uplynula posledným dňom trojmesačnej lehoty, teda dňom 16. júna 2011.

Odvolací súd (KS BB) v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatuje, že subjektívna lehota začína plynúť účastníkovi odo dňa doručenia nového rozhodnutia, čo sa výslovne prieči ustanoveniu § 230 ods. 1 OSP, ktorý jasne a jednoznačne hovorí o okamihu začiatku plynutia   subjektívnej   lehoty   na   podanie   návrhu   na   obnovu   konania   ako   o   okamihu dozvedenia sa dôvodu a to bez ďalších konkretizácií. Nehovorí o podmienke dozvedenia sa aj   o okolnostiach,   dôvodoch alebo   podkladoch,   na   základe ktorých skutočnosti,   dôkazy alebo rozhodnutia, ktoré sú dôvodom na podanie návrhu na obnovu konania vznikli. Toto ustanovenie tiež upravuje dôvod obnovy všeobecne, teda nemusí ísť výlučne o rozhodnutie súdu, a aj preto nie je podľa názoru sťažovateľa možno tento dôvod niečím podmieňovať, aj keď je to rozhodnutie súdu, obzvlášť také, o ktorom je známe, že od vyhlásenia do doručenia a právoplatnosti sa určite nezmení - podľa názoru sťažovateľa je v predmetnom prípade potrebné   posúdiť   aj   túto   konkrétnu   skutočnosť,   teda   nemožnosť   zmeny   vyhláseného rozhodnutia   KS   BB   ako   dôvodu   na   obnovu   konania,   v   súvislosti   s   oznámením   dôvodu obnovy konania. Dôvody, ktoré boli obsahom odôvodnenia výroku rozsudku KS BB nemali podľa názoru sťažovateľa s dôvodom obnovy konania rovnako nič spoločné. Na výroku nemohli nič zmeniť.

Sťažovateľ   v rámci   opravných   prostriedkov namietal   a stále   namieta oneskorené podanie návrhu na obnovu konania. Podľa § 230 ods. 1 OSP návrh na obnovu konania treba   podať   v   lehote   troch   mesiacov   od   toho   času,   keď   ten,   kto   obnovu   navrhuje,   sa dozvedel   o   dôvode   obnovy,   alebo   od   toho   času,   keď   ho   mohol   uplatniť.   Žalobca   teda nedodržal subjektívnu trojmesačnú lehotu na podanie návrhu na obnovu konania, keď tento návrh podal až dňa 28. júla 2011. Predmetné ustanovenie neupravuje podanie návrhu na obnovu konania do troch mesiacov od právoplatnosti rozsudku, ale do troch mesiacov od času, keď sa o dôvode obnovy konania dozvedel, na rozdiel od objektívnej trojročnej lehoty, ktorá začína plynúť od právoplatnosti rozsudku v konaní, ktorého obnova sa žiada. Žalobca podal návrh na obnovu konania oneskorene, čím jeho nárok na podanie návrhu na obnovu konania zanikol.».

Vo vzťahu k oznámeniu generálnej prokuratúry sp. zn. VI/1 Pz 757/12 z 3. januára 2013 sťažovateľka uviedla:

„Rovnako tak postup GP SR a jeho prešetrenie podnetu sťažovateľa bolo v rozpore so zákonom, keď sťažovateľ odôvodňoval svoj podnet na podanie mimoriadneho dovolania § 243f ods. 1 písm. c) OSP, teda napádané rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. GP SR sa v odôvodnení svojho rozhodnutia o prešetrení návrhu na podanie mimoriadneho   dovolania   nezaoberala   skutočnosťou,   či   skutočne   došlo   k   nesprávnemu právnemu posúdeniu veci KS BB v napádanom uznesení, ale iba konštatovala, že KS BB sa vecou dôsledne zaoberal. GP SR uviedla, že KS BB vysvetlil od kedy a dokedy sa počíta sporná lehota. Toto konštatovanie však neznamená, že KS BB si toto počítanie lehoty vyložil správne   a   práve   preskúmania   tohto   výkladu   sa   sťažovateľ   podnetom   na   podanie mimoriadneho dovolania domáhal. GP SR sa tiež zaoberala spôsobom počítania lehoty, čo v predmetnom prípade nebolo vôbec sporné. Sporný je čas začiatku plynutia subjektívnej lehoty na podanie návrhu na obnovu konania, ktorý je podľa § 230 ods. 1 OSP treba podať v lehote troch mesiacov od toho času, keď ten, kto obnovu navrhuje, sa dozvedel o dôvode obnovy,   alebo   od   toho   času,   keď   ho   mohol   uplatniť.   KS   BB   v   napádanom   uznesení ignoroval znenie predmetného ustanovenia, teda lehotu nepočítal od doby keď sa žalobca o dôvode dozvedel, ale až od doby, keď mu bolo doručené rozhodnutie, ktoré obsahovalo tento dôvod, napriek skutočnosti, že v čase doručenia už o ňom vedel, teda už mu plynula lehota na podanie návrhu na obnovu konania.“

V závere sťažnosti sťažovateľka uviedla: „Vzhľadom na to, že KS BB a GP SR v napádanej veci postupovali tak, že svojím rozhodnutím a konaním rozhodli tak, že KS BB svojím uznesením č. k. 17 Co/320/2011 s ohľadom na skutkový stav napádanej veci povolil obnovu konania č. k. 17 C/55/2004 v rozpore so zákonom a GP SR nepreskúmala riadne podnet na podanie mimoriadneho dovolania, čím nezákonne rozhodla o nepodaní mimoriadneho dovolania, porušili základné právo (slobodu) sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom   na   inom   orgáne Slovenskej   republiky,   pretože   sťažovateľ   bol   ich   postupom   a   rozhodnutím   na   svojich právach ukrátený.“

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľka   žiadala,   aby   ústavný   súd   takto rozhodol:

«„1.   Základné   právo   (sloboda)   Sociálnej   poisťovne   upravené   v   čl.   46   Ústavy Slovenskej republiky postupom Generálnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. VI/1 Pz 757/12-7 porušené bolo.

2. Rozhodnutie Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k. VI/1 Pz 757/12-7 zo dňa 3. januára 2013 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3.   Generálnej   prokuratúre   Slovenskej   republiky   prikazuje   obnoviť   stav   pred porušením základného práva (slobody) a prikazuje, aby vo veci konala v súlade s týmto nálezom.“

V   prípade,   ak   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   pripustí   túto   sťažnosť   aj   voči uzneseniu KS BB č. k. 17 Co/320/2011 sťažovateľ požaduje vydanie nálezu:

„1.   Základné   právo   (sloboda)   Sociálnej   poisťovne   upravené   v   čl.   46   Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co/320/2011 porušené bolo.

2.   Rozhodnutie   Krajského   súdu   Banská   Bystrica   č.   k.   17 Co/320/2011   zo   dňa 29. novembra 2011 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3.   Krajskému   súdu   Slovenskej   republiky   prikazuje   obnoviť   stav   pred   porušením základného práva (slobody) a prikazuje, aby vo veci konal v súlade s týmto nálezom.“»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť aj taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez   najmenšej   pochybnosti   javí   ako   neopodstatnený   (I.   ÚS   4/00).   Dôvodom   na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je tiež absencia priamej súvislosti medzi   označeným   základným   právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a   namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a   túto   odmietne   (obdobne   napr.   III.   ÚS   263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   základného   práva   sťažovateľky   na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   postupom   generálnej   prokuratúry   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   VI/1   Pz   757/12   a jej   oznámením   z   3.   januára   2013   a   postupom krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   17   Co   320/2011   a jeho   uznesením z 29. novembra   2011,   pričom   jej   podstatu   tvorí   nesúhlas   sťažovateľky   s   napadnutým oznámením a uznesením. Sťažovateľka v podstate vytýka generálnej prokuratúre, že táto sa v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   vôbec   nezaoberala   skutočnosťou,   či   skutočne   došlo k nesprávnemu   právnemu   posúdeniu   veci   krajským   súdom   v   napadnutom   uznesení. Krajskému súdu sťažovateľka v podstate vytýka, že jeho uznesenie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

1.   K namietanému   porušeniu   označeného   základného   práva   postupom generálnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. VI/1 Pz 757/12 a jej oznámením z 3. januára 2013

Ústavný   súd   sa   pri   predbežnom   prerokovaní   zaoberal   časťou   sťažnosti,   ktorou sťažovateľka   namietala   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   a   to nevyužitím   práva   generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálny prokurátor“)   podať   mimoriadne   dovolanie   proti   uzneseniu   krajského   súdu   sp.   zn. 17 Co 320/2011   z   29.   novembra   2011,   keď   podľa   názoru   sťažovateľky   boli   splnené podmienky na jeho podanie.

Generálna prokuratúra v oznámení sp. zn. VI/1 Pz 757/12 z 3. januára 2013 uviedla: „Vašou námietkou o nesprávnom počítaní začiatku subjektívnej lehoty na povolenie obnovy konania sa krajský súd dôsledne zaoberal. Vysvetlil od kedy sa v tomto konkrétnom prípade lehota počíta, no najmä kedy sa končí lehota určená podľa mesiacov. Podľa § 57 ods. 1 OSP lehota určená podľa mesiacov sa končí uplynutím toho dňa, ktorý sa svojím označením zhoduje s tzv. rozhodujúcim dňom, to znamená dňom, keď došlo ku skutočnosti určujúcej začiatok lehoty. Touto skutočnosťou, ako správne ustálil krajský súd, je okamih doručenia   jeho   rozsudku.   Koniec   lehoty   (trojmesačnej   subjektívnej   lehoty)   na   podanie návrhu na povolenie obnovy konania je deň, ktorý sa svojím označením zhoduje s dňom doručenia rozsudku krajského súdu navrhovateľovi, t. j. 28. júl 2011. Nakoľko navrhovateľ doručil Okresnému súdu Lučenec návrh na obnovu konania 28. júla 2011, bol jeho návrh doručený v zákonnej lehote a teda včas.

Pravidlá   počítania   času   pre   lehoty   určené   podľa   mesiacov   na   rozdiel   od   lehôt určených podľa dní zákon neustanovuje začiatok plynutia lehoty, ale len koniec plynutia lehoty. Vzhľadom na uvedené zistenia je uznesenie krajského súdu správne a Vás podnet generálna prokuratúra odložila ako nedôvodný.“

Zákonné predpoklady na podanie mimoriadneho dovolania sú upravené v § 243e a nasl. Občianskeho súdneho poriadku. Z uvedených procesných ustanovení jednoznačne vyplýva,   že   ide   o   mimoriadny   opravný   prostriedok,   využitie   ktorého   patrí   výlučne generálnemu prokurátorovi. To znamená, že nejde o základné právo sťažovateľky, ktoré by bolo možné zahrnúť pod čl. 46 ods. 1 ústavy (prípadne právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd).

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   na   vyhovenie   podnetu   fyzických osôb alebo právnických osôb na podanie mimoriadneho dovolania neexistuje právny nárok, t. j. osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniká právo na jeho prijatie, resp. akceptovanie, a teda   generálny   prokurátor   nemá   povinnosť   takémuto   podnetu   vyhovieť.   Je   na   voľnej úvahe   generálneho   prokurátora   rozhodnúť   o   tom,   či   podá,   alebo   nepodá   mimoriadne dovolanie.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   viackrát   vyslovil,   že   oprávnenie   na   podanie mimoriadneho   dovolania   nemá   charakter   práva,   ktorému   je   poskytovaná   ústavnoprávna ochrana (I. ÚS 19/01, II. ÚS 176/03, IV. ÚS 344/04, II. ÚS 144/05).

Keďže   v   danom   prípade   nevyužitím   práva   generálneho   prokurátora   podať   proti uzneseniu   krajského   súdu   sp.   zn.   17 Co   320/2011   z   29.   novembra   2011   mimoriadne dovolanie nemohlo dôjsť k porušeniu označeného základného práva sťažovateľky, ústavný súd sťažnosť v tejto časti pri predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Nad   rámec   uvedeného   (v   súvislosti   s   prejavom   nespokojnosti   sťažovateľky s napadnutým   oznámením   generálnej   prokuratúry)   ústavný   súd   konštatuje,   že   obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu alebo iného orgánu verejnej moci (v danom prípade stanoviska orgánov prokuratúry Slovenskej republiky) bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou   je,   aby   postup   súdu   alebo   iného   orgánu,   ktorý   je   nositeľom   verejnej   moci (v danom   prípade   generálna   prokuratúra),   bol   v   súlade   so   zákonom,   aby   bol   ústavne akceptovateľný   a   aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné   kvalifikovať   ako   dostatočne odôvodnené, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade ústavný súd nemá dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov a orgánov verejnej moci konajúcich v rámci a podľa im zákonom zverených kompetencií, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Ústavný súd nezistil pochybenia ani v tomto ohľade.

2. K namietanému   porušeniu   označeného   základného   práva   postupom krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   17   Co   320/2011   a jeho   uznesením z 29. novembra 2011

Sťažovateľka v sťažnosti z 15. februára 2013 doručenej ústavnému súdu 22. februára 2013 (na poštovú   prepravu podanej 20. februára 2013) namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co 320/2011 a jeho uznesením z 29. novembra 2011.

Zákonná lehota podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde na podanie ústavnej sťažnosti ostáva zachovaná aj vo vzťahu k právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu, ak jeho protiústavnosť neodstráni Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v   rozhodnutí   o   podanom   dovolaní.   Najvyšší   súd   o odmietnutí   dovolania   sťažovateľky rozhodol uznesením sp. zn. 3 Cdo 18/2012 z 22. novembra 2012 a toto uznesenie bolo sťažovateľke   doručené   7.   decembra   2012.   Z   uvedeného   teda   vyplýva,   že   sťažovateľka podala sťažnosť v tejto časti zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   v   tejto   časti   pri predbežnom   prerokovaní   odmietol   ako   oneskorene   podanú   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. mája 2013