znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 306/2011-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2011 predbežne prerokoval sťažnosť I. K., B., vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Prešove pod sp. zn. 6 Co 31/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. K.   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júna 2011 doručená sťažnosť I. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Krajským súdom   v   Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   pod   sp.   zn.   6   Co   31/2010.   Sťažnosť   bola odovzdaná na poštovú prepravu 6. júna 2011.

Zo sťažnosti vyplýva, že právoplatným a vykonateľným rozsudkom Okresného súdu Bardejov   (ďalej len „okresný   súd“)   sp.   zn.   4 C   184/89   bolo   určené,   že výpoveď daná sťažovateľovi   z   pracovného   pomeru   14.   novembra   1988   je   neplatná.   Znamená   to,   že pracovný pomer sťažovateľa ďalej trval a nebol dosiaľ legitímne ukončený. Napriek tomu však od 2. augusta 1991 nedochádza ku skutočnému naplneniu pracovného pomeru prácou, a   to   v   dôsledku   obštrukcií,   najmä   zo   strany   súdov   a   prokuratúry.   Sťažovateľovi   tým vznikajú obrovské škody tak materiálne, ako aj nemajetkové, zdravotné či iné. To bolo dôvodom podania žaloby okresnému súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 137/2007, pričom sťažovateľ nepochopiteľne neuspel. Náš právny poriadok nepozná právny inštitút „deklaratórneho rozsudku“, ktorý nikoho na nič nezaväzuje. Keď podľa neschopných súdov nebolo naozaj možné rozsudok okresného súdu vo veci sp. zn. 4 C 184/89 vykonať, prečo ho potom okresný súd nevykonáva na základe § 365 Občianskeho súdneho poriadku, keďže sťažovateľ   dal   takýto   nový   podnet.   Domáhal   sa   aj   náhrady   mzdy   a   iných   zákonných náležitostí, ale vždy bezvýsledne. Sťažovateľ i naďalej trvá na tom, že exekúcia nebola ukončená. Je nezmyslom tvrdenie, že na základe rozsudku okresného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 4 C 184/89 nemal sťažovateľ žiadny vynutiteľný nárok na pridelenie práce. Rozsudky všeobecných súdov sú nielen totálne nezákonné, svojvoľné a neústavné, ale aj zmanipulované a doslova iracionálne. Rozsudok krajského súdu bol sťažovateľovi doručený 29. apríla 2011.

Sťažovateľ   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 6 Co 31/2010 s tým, aby bol rozsudok krajského súdu zo 17. marca 2011 zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Požaduje tiež spravodlivé finančné zadosťučinenie vo výške 33 000 €, ako aj náhradu trov konania.

Z rozsudku krajského súdu sp. zn. 6 Co 31/2010 zo 17. marca 2011 vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 4 C 137/2007-87 z 3. augusta 2010. Podľa zistení krajského súdu rozsudkom okresného súdu č. k. 4 C 184/89-191 zo 16. januára 1991 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 18 Co 25/91-224 z 19. júla 1991 bolo   určené,   že   výpoveď   z   pracovného   pomeru   daná   sťažovateľovi   je   neplatná, a zamestnávateľovi bolo uložené nahradiť trovy konania. Sťažovateľ 25. mája 1998 podal okresnému súdu návrh na výkon rozsudku, ktorým bola určená neplatnosť jeho prepustenia z práce. K vykonaniu rozsudku však nikdy nedošlo, s výnimkou trov konania. Podľa názoru krajského súdu rozsudok okresného súdu č. k. 4 C 184/89-191 zo 16. januára 1991 ako sťažovateľom prezentovaný exekučný titul neukladal vo veci samej povinnému subjektu žiadnu   takú   povinnosť,   ktorá   by   predstavovala   vynutiteľný   záväzok.   Za   takéhoto   stavu objektívne   nemohlo   dôjsť   postupom   exekučného   súdu   ku   vzniku   majetkovej   škody nevymožením   právoplatne   priznaného   plnenia.   Jediné   vymožiteľné   plnenie   podľa exekučného titulu predstavovali trovy základného konania, ktoré však exekútor vymohol. Vo   vzťahu   k   nemajetkovej   ujme   nemožno   spochybniť   tvrdenie   sťažovateľa,   že   došlo k porušeniu   jeho   práva   na   exekučné   konanie   bez   zbytočných   prieťahov   v   súvislosti s vymáhaním trov konania. Tieto prieťahy konštatoval už ústavný súd, ako aj Európsky súd pre ľudské práva. Priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 6 000 € znamená, že sťažovateľa   už   nemožno   považovať   za   obeť   porušenia   označeného   práva.   Krajský   súd napokon   poznamenáva,   že   sťažovateľovi   bolo   opakovane   aj   zo   strany   ústavného   súdu naznačené, akým spôsobom má chrániť svoje práva vyplývajúce z neplatného skončenia pracovného pomeru.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Podstatou sťažnosti je skutočnosť, že hoci právoplatným rozsudkom všeobecných súdov   bola   vyslovená   neplatnosť   výpovede   z   pracovného   pomeru   danej   sťažovateľovi zamestnávateľom,   napriek   tomu   nedošlo   k   žiadnej   náprave,   pretože   sťažovateľovi   ani nebola po vyslovení neplatnosti výpovede poskytovaná práca, ale ani vyplácaná náhrada ušlej mzdy. Sťažovateľ sa pokúšal dosiahnuť nápravu takým spôsobom, že podal návrh na výkon rozhodnutia (neskôr na začatie exekúcie), pričom za exekučný titul označil rozsudok okresného   súdu,   ktorým   bola   neplatnosť   výpovede   z   pracovného   pomeru   určená.   Ani v konaní o   výkone rozhodnutia,   ale ani v   exekučnom   konaní sťažovateľ neuspel   podľa svojich predstáv, pretože všeobecné súdy nevynútili od zamestnávateľa ani poskytovanie práce pre sťažovateľa, ale ani náhradu ušlej mzdy. Práve preto považoval sťažovateľ úradný postup v rámci výkonu rozhodnutia, resp. exekúcie za nesprávny a podal žalobu o náhradu škody   proti   Slovenskej   republike–zastúpenej   Ministerstvom   spravodlivosti   Slovenskej republiky, a to z titulu nesprávneho úradného postupu všeobecných súdov v rámci výkonu rozhodnutia, resp. exekúcie.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   argumentácia   krajského   súdu   je   dostatočná a presvedčivá.   V   žiadnom   prípade   ju   nemožno   považovať   za   arbitrárnu   či   zjavne neodôvodnenú. Niet teda ani príčiny na to, aby ústavný súd do veci zasiahol. Na tomto závere   nemôže   nič   zmeniť   okolnosť,   že   sťažovateľ   má   na   celú   vec   odlišný   názor a s rozsudkami   všeobecných   súdov   nesúhlasí.   Táto   okolnosť   totiž   sama   osebe   nemôže spôsobiť porušenie označených práv sťažovateľa.

Napokon treba zdôrazniť, že tzv. určujúce rozsudky nemožno vykonať (exekvovať), a to preto, že neobsahujú výrok na plnenie. Pokiaľ by bol sťažovateľ žiadal, aby okresný súd okrem určenia, že výpoveď z pracovného pomeru je neplatná, uložil zamestnávateľovi vo výroku svojho rozsudku aj povinnosť poskytovať sťažovateľovi určitú konkrétnu prácu, potom by bol takýto rozsudok v uvedenom výroku vykonateľný.

Sťažovateľovi nič nebránilo požadovať od zamestnávateľa náhradu ušlej mzdy za to, že po právoplatnom určení neplatnosti výpovede mu odmietol poskytovať prácu, a teda mu znemožnil dosiahnuť mzdu za vykonanú prácu. Takúto požiadavku by však musel uplatniť osobitnou žalobou tak, aby mal k dispozícii exekučný titul na vymoženie náhrady ušlej mzdy.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2011