znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 306/2010-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. júna 2010 predbežne prerokoval sťažnosť H. K., D., t. č. vo výkone trestu I., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 17 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Krajského   súdu   v Trenčíne   v   konaní vedenom pod sp.   zn. 2 To 127/2007 a jeho uznesením   z 12. januára 2010 a porušenia základného   práva   zaručeného   v   čl.   46   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 15144/2010-61/D/66 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť H. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júna 2010 doručená sťažnosť H. K., D., t. č. vo výkone trestu I. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základných práv zaručených v čl. 17 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 127/2007 a jeho uznesením z 12. januára 2010 a porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 3   ústavy   postupom   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ministerstvo“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15144/2010-61/D/66.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   rozsudkom   Okresného   súdu   Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 T 77/2007 z 25. septembra 2007 uznaný vinným zo spáchania pokračovacieho trestného činu úverového podvodu podľa § 250a ods. 1 a 3 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) formou účastníctva ako pomocník podľa § 10 ods. 1 písm. c) Trestného zákona, za ktorý bol odsúdený na súhrnný trest odňatia slobody vo výmere tri roky a desať mesiacov.

Proti tomuto rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, ktoré krajský súd uznesením sp. zn. 2 To 127/2007 z 12. januára 2010 ako nedôvodné zamietol. Podľa názoru sťažovateľa v odvolacom konaní vedenom krajským súdom boli porušené ním označené základné práva zaručené ústavou.

Sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti uviedol:„Proti...   rozsudku   som   v zákonnej   lehote   podal   odvolanie...,   ktoré   som   bližšie nekonkretizoval   a preto   som...   svoje   odvolanie   doplnil   a to   tak,   že   som   napadnutému rozsudku vytýkal zlú právnu kvalifikáciu..., neproporcialitu trestu a iné...

V samotnom   doplnení   som   sa   domáhal   zrušenia   tejto   kvalifikácie   (pokr.   tr.   čin), nakoľko táto kvalifikácia nezodpovedá rozhodnutiam tr. kolégia Najvyššieho súd SR... Z uvedených rozhodnutí vyplýva, že páchateľom pokrač. tr. činu môže byť iba priamo páchateľ   al.   spolupáchateľ,   ale   nie   účastník   na   tr.   čine,   lebo   pri   účastníctve   naplnil organizátor, návodca al. pomocník... inú skutkovú podstatu tr. činu...

Vzhľadom k tomu, že v bode 1. rozsudku defilujem ako účastník, je možné vyvodiť záver, že samotné tr. stíhanie proti mojej osobe bolo vedené nezákonným spôsobom!...   o   mojom   odvolaní   sa   rozhodovalo   dňa   12.   jan.   2010   na   KS-TN,   pričom poznamenávam, že pojednávania som sa nezúčastnil, nakoľko so o ňom nevedel.

Tvrdenie, že boli splnené zákonné podmienky k takémuto postupu, rozhodovať bez mojej   účasti   považujem   za   paralogické,   nakoľko   KS-TN   vôbec   nepožiadal   OO   PZ   SR Dubnica nad Váhom o moje predvedenie, pričom TP... takýto postup dovoľuje... a preto sa KS-TN dopustil porušenia zákl. zásad tr. stíhania (§ 2 TP) a to niekoľkokrát ako i porušenia mojich práv, ktoré zaručuje Ústava SR.

Ide o tieto porušenia: § 2 ods. 7: premietnutie zásady vyjadrenej v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR § 2 ods. 9: premietnutie zásady vyjadrenej v čl. 50 ods. 3 Ústavy SR § 2 ods. 14: premietnutie zásady vyjadrenej v čl. 47 ods. 3 Ústavy SR Dôkazom o tom, že mi bolo odopreté právo účasti a obhajoby je aj to, že KS-TN moje odvolanie zamietol ako nedôvodné... pričom sa vôbec nezaoberal dôvodmi môjho odvolania ako aj konaním, ktoré rozsudku predchádzalo...

V súčasnosti   vlastním   dva   rozsudky,   z ktorých   vyplýva,   že   v oboch...   som   bol odsudzovaný za tr. čin úver. podvodu podľa § 250a TZ úč. do 31. dec. 05.

... ide o rozsudok OS-PB zo dňa 25. sept. 07, č. k. 2 T 77/07, právoplatný dňa 12. jan. 2010...   a o rozsudok   Okr.   súdu   Bratislava   2...   zo   dňa   21.   okt.   08   č.   k.   4   T   118/08, právoplatný dňa 21. okt. 08...

Rozsudkom OS-BA 2... som bol uznaný za vinného z tr. činu úver. podvodu podľa § 250a ods. 1, 3 TZ...

Rozsudok OS-BA 2 bol vyhlásený počas odvolacieho konania proti rozsudku OS-PB č. 2 T 77/07...

OS-BA 2 ma odsudzoval za skutok zo dňa 22. sept. 04... OS-PB ma odsudzoval za 2 skutky a to:

1. skutok zo dňa 10. sept. 04 účastník...

2. skutok zo dňa 28. máj 04 samostatne... Podľa § 122 ods. 10 TZ úč. od 1. jan. 06 sa za páchateľa pokrač. tr. činu považuje ten, ktorý pokračoval v páchaní toho istého tr. činu. Trestnosť všetkých čiastkových útokov sa   posudzuje   ako   jeden   tr.   čin,   ak   všetky   čiastkové   útoky   toho   istého   páchateľa   spája objektívna súvislosť v čase, spôsobe a v predmete útoku...

Toto samotné ustanovenie je možné na moju osobu aplikovať, ale iba na skutky zo dňa   28.   máj   04   a dňa   22.   sept.   04,   nakoľko   k prerušeniu   súvisu   medzi   týmito   útokmi nedošlo, avšak nie na skutok zo dňa 8. sept. 08, keďže spĺňam znaky účastníctva.

... keď sa moje tr. stíhanie za skutok zo dňa 22. sept. 04... skončilo právoplatným rozsudkom   OS-BA   2...   a v danom   prípade   je   možné   moje   protiprávne   konanie   zo   dňa 28. máj 04... považovať za pokračovací tr. čin úver. podvodu..., nemožno pre neprípustnosť (§ 9 ods. 1 písm. e)TP) v tr. stíhaní pokračovať a tr. stíhanie malo byť zastavené.

Vyššie uvedené by sa uskutočnilo, kebyže sa zúčastním pojednávania na KS-TN, lebo by súd musel vo veci 2 T 77/07 sám rozhodnúť... a tr. stíhanie zastaviť podľa § 281 ods. 1 s poukazom na § 9 ods. 1 TP.

Na základe uvedeného poznamenávam, že... 21. jan. 2010 som... navštívil KS-TN... po tom, ako som bol... 20. jan. 2010... upozornený na vydaný príkaz na dodanie do VT..., aby   tento   príkaz   bol   zrušený,   nakoľko   sa   KS-TN   dopúšťa   obmedzovania   osob.   slobody a predložil som rozsudok OS-BA   2...   Uvedený rozsudok OS-BA 2 bol   zo strany KS-TN odignorovaný...

Moje   nezákonné   uväznenie   do   dnešného   dňa   predstavuje   137   kalendárnych   dní, pričom oslovené inštitúcie (KS-TN, KP-TN a MS SR) tento nezákonný stav neodstránili. Súčasný VT, ktorý vykonávam, je preto nutné považovať za hrubé porušenie mojich zákl. ľudských práv a slobôd...

Môj pobyt vo VT je v rozpore s čl. 17 ods. 1, 2 Ústavy SR... O týchto skutočnostiach som viackrát informoval aj samotné MS SR, no ich postoj ako i postup nekorešponduje s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, nakoľko v mojom prípade nepodnikli žiadne opravné kroky...

Na môj dopyt reagoval OS-PB formou oznámenia zo dňa 1. júna 2010... v ktorom mi dali na vedomie, že ich súdom spis č. 2 T 77/07 na MS SR nebol odstúpený.

Takýto postup aký zvolilo MS SR, t. j. vôbec si nevyžiadali spis OS-PB č. 2 T 77/07 považujem za hrubé porušenie čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, nakoľko MS SR malo k dispozícii oba moje rozsudky ako aj podania a i napriek tomu nemali snahu i záujem na odstránení tohto nezákonného stavu.“

Na základe uvedeného sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie nálezom vyslovil, že postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 127/07 a jeho uznesením z 12. januára 2010 došlo k porušeniu jeho základných práv zaručených v čl. 17 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy a postupom ministerstva v konaní vedenom pod sp.   zn. 15144/2010-61/D/66 k porušeniu jeho základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 3 ústavy.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd   môže   zároveň   vec   vrátiť   na   ďalšie   konanie,   zakázať   pokračovanie   v   porušovaní základných   práv   a   slobôd   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa   čl.   46   ods.   3   ústavy   každý   má   právo   na   náhradu   škody   spôsobenej nezákonným   rozhodnutím   súdu,   iného   štátneho   orgánu   či   orgánu   verejnej   správy   alebo nesprávnym úradným postupom.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a   to   za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

1. Vo vzťahu k namietanému porušeniu sťažovateľom označených základných práv krajským   súdom   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2   To   127/2007   a jeho   uznesením z 12. januára 2010 je predovšetkým potrebné uviesť, že jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o   ústavnom   súde.   Táto   lehota   je   dvojmesačná   a   začína   plynúť   od   právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom   ustanoveným   dôvodom   na odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty nemožno zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde to nedovoľuje.

Ústavný   súd   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   opakovane   vyslovil   právny   názor, že sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený právny prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (I.   ÚS   33/02,   II.   ÚS   29/02, III. ÚS 108/02, IV. ÚS 158/04, I. ÚS 218/06).

Sťažnosť   sťažovateľa   bola   doručená   ústavnému   súdu   8.   júna   2010   (podaná   na poštovú prepravu 7. júna 2010). Podľa zistenia ústavného súdu uznesenie krajského súdu sp. zn.   2   To   127/2007   z   12.   januára   2010,   ktorého   vydaním   sa   odvolacie   konanie právoplatne   skončilo,   bolo   obhajkyni   sťažovateľa   doručené   11.   februára   2010 a sťažovateľovi 16. februára 2010. Od uvedeného dátumu sa sťažovateľ mohol dozvedieť o prípadnom   porušení   svojich   základných   práv   alebo   slobôd   napadnutým   rozhodnutím krajského súdu a prípadným jeho postupom, ktorý rozhodnutiu predchádzal. Je teda zrejmé, že lehota podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde (t. j. dva mesiace) na podanie sťažnosti ústavnému súdu jednoznačne uplynula dávno pred jej podaním.

Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako podanú oneskorene podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. Rovnaký záver platí aj vo vzťahu k príkazu na dodanie do výkonu trestu odňatia slobody, o ktorom sa sťažovateľ, ako tvrdí vo svojej sťažnosti, dozvedel 20. januára 2010. Ústavný súd preto aj v tejto časti sťažnosť sťažovateľa odmietol ako podanú oneskorene podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

3. V súvislosti s namietaným porušením základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 3 ústavy postupom ministerstva v konaní vedenom pod sp. zn. 15144/2010-61/D/66 ústavný súd poznamenáva, že už zo znenia označeného článku, podľa ktorého každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom, je zrejmé, že námietka sťažovateľa je zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ako   vyplýva   z obsahu   sťažnosti   sťažovateľa,   otázka   náhrady   škody   nebola predmetom konania vedeného ministerstvom a navyše tvrdenie o porušení základného práva založené na argumentácii, že si ministerstvo pri vybavovaní veci sťažovateľa nevyžiadalo príslušný   trestný   spis   okresného   súdu,   je   bez   ďalšieho   absolútne   nepostačujúca   pre vyslovenie záveru o porušení základných práv alebo slobôd sťažovateľa. Je teda evidentné, že   absentuje   akákoľvek   príčinná   súvislosť   medzi   označeným   postupom   ministerstva a namietaným porušením základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 3 ústavy, preto v tejto časti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Nad   rámec   ústavný   súd   vo   vzťahu   k námietke   porušenia   základného   práva zaručeného v čl. 46 ods. 3 ústavy podotýka, že o náhrade škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím   súdu,   iného   štátneho   orgánu   či   orgánu   verejnej   správy   alebo   nesprávnym úradným   postupom   môže   ministerstvo   rozhodnúť   až   po   splnení   zákonných   podmienok upravených   v príslušnom právnom   predpise   (napr. § 6 a § 8 zákona č.   514/2003 Z.   z. o zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   pri   výkone   verejnej   moci   a   o   zmene   niektorých zákonov v znení neskorších predpisov), splnenie ktorých však sťažovateľ nepreukázal a ani netvrdí,   že   by   boli   naplnené.   V konečnom   dôsledku   však   o rozhodnutí   ministerstva v súvislosti s konaním o náhradu škody sú oprávnené rozhodovať a rozhodnúť všeobecné súdy na základe opravných prostriedkov účastníkov takýchto konaní. Táto skutočnosť preto vylučuje právomoc ústavného súdu konať o tejto námietke sťažovateľa (princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy „... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.“). Ústavný súd by preto mohol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietnuť aj pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júna 2010