znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 306/09-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. septembra 2009   predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   M.,   a.   s.,   Č.,   zastúpenej   advokátom JUDr. J.   F.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na súdnu   ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Nch 5/2009 a jeho uznesením zo 6. mája 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti M., a. s., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. júla 2009 doručená sťažnosť spoločnosti M., a. s., Č. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Nch 5/2009 a jeho uznesením zo 6. mája 2009.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   podala   30.   marca   2009   Okresnému   súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) žalobu proti Mestu Č. (ďalej len „mesto“) o uhradenie sumy 213 359,50 € z titulu majetkovej škody. Sťažovateľka je podnikateľským subjektom v tepelnej energetike, ktorá v rámci svojej činnosti vyrába a distribuuje teplo zmluvným odberateľom. V priebehu roka 2006 došlo k poruche technologického zariadenia – plynovej kotolne, vlastníkom ktorej je sťažovateľka, vlastníkom objektu v čase poruchy, v ktorom bola kotolňa umiestnená, však bola spoločnosť C., a. s., Č., ktorá odmietala sprístupniť miestnosti   kotolne sťažovateľke   na   zabezpečenie   obnovy   dodávok   tepla   pre   zmluvných odberateľov, medzi inými aj pre okresný súd.

Sťažovateľka   v   záujme   zabezpečenia   obnovy   dodávok   tepla   opakovane   písomne požiadala spoločnosť C., a. s., Č., podala návrh okresnému súdu na uloženie povinnosti o nebránenie   predmetnej   spoločnosti   vstupu   a   prevádzkovaniu   kotolne,   podala   súdnej exekútorke návrh na exekúciu splnením povinností na umožnenie vstupu do kotolne na základe   právoplatného   a   vymožiteľného   predbežného   opatrenia,   podala   podnet   Štátnej energetickej inšpekcii za účelom ochrany jej práv ako držiteľa licencie na výrobu a dodávku tepla,   podala   podnet   polícii   pre   dôvodné   podozrenie   zo   spáchania   trestných   činov poškodzovania a ohrozovania prevádzky všeobecne prospešného zariadenia a všeobecného ohrozenia a 17. novembra 2006 a 22. januára 2007 požiadala mesto o vyhlásenie stavu núdze   v   tepelnej   energetike   a   zároveň   o   rozhodnutie   o   obmedzujúcich   opatreniach   na spotrebu tepla a rozsahu držiteľov povolení a ostatných fyzických osôb a právnických osôb na   odstránenie   stavu   núdze.   Sťažovateľka   viacnásobne   urgovala   mesto,   aby   konalo   na základe jej žiadostí a uskutočnilo ochranné opatrenia.

Protiprávnym   konaním   mesta   spočívajúcim   v   nezákonnom   rozhodovaní a v nesprávnom   úradnom   postupe,   resp.   v   nečinnosti   mesta,   keď   existovali   relevantné dôvody   na vyhlásenie   stavu   núdze v   tepelnej energetike,   mesto   nezákonne nesúladným spôsobom   vyhlásilo   stav   núdze,   pričom   neuložilo   obmedzujúce   opatrenia   a   povinnosti, počas trvania stavu núdze tento stav odvolalo, nereagovalo na nové žiadosti   a podnety sťažovateľky, čím jej spôsobilo materiálnu škodu spočívajúcu v ušlom zisku (napríklad odstúpením odberateľov aj okresného súdu od zmlúv o dodávke a odbere tepla, pretože si zabezpečili vykurovanie svojich objektov z vlastných zdrojov). Okresný súd bol teda v čase, keď   sa   odohrávali   udalosti   významné   pre   posúdenie   materiálnej   pravdy,   zmluvným partnerom sťažovateľky, z čoho sťažovateľka „zakladá pomer sudcov okresného súdu k veci a k sťažovateľovi ako účastníkovi konania“. Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka v zmysle § 12 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) požiadala okresný súd, aby krajský súd pred prvotným prerokovaním veci rozhodol o prikázaní veci inému   súdu,   pretože   sudcovia   okresného   súdu   mali   byť   podľa   sťažovateľky   vylúčení z prerokovávania a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci a sťažovateľke ako účastníčke konania.

Krajský súd uznesením sp. zn. 8 Cb 10/2009 zo 6. mája 2009 o žiadosti sťažovateľky rozhodol   tak,   že   z prerokovávania   a   rozhodovania   veci   vylúčil   sudcov   okresného   súdu na základe ich vyhlásení o predpojatosti, okrem sudcu Mgr. R. G. a sudkyne Mgr. J. M. Z vyjadrení sudcov okresného súdu, ktorí boli krajským súdom vylúčení z prerokovávania a rozhodovania   veci,   vyplýva,   že   sa   vo   veci   cítia   byť   zaujatí,   pretože   sťažovateľka   ako zmluvný   partner   okresného   súdu   nedodávaním   tepla   mala   narušiť   chod   súdu,   a   tým ovplyvniť aj kvalitu pracovného prostredia.

Podľa sťažovateľky krajský súd svojím rozhodnutím porušil jej základné právo na zákonného sudcu kvalitatívne napĺňajúceho všetky záruky spravodlivého súdneho konania podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ďalej   uvádza,   že   krajský   súd   mal   posúdiť   existenciu   skutočností,   ktoré   zakladajú pochybnosti o nezaujatosti nevylúčených sudcov okresného súdu len na základe vyjadrenia označených sudcov zo subjektívneho hľadiska, a nie z objektívneho hľadiska, ktorí svoju funkciu vykonávajú a pôsobia v kolektíve sudcov, ktorí boli vylúčení z prerokovávania a rozhodovania veci, a navyše môže dôjsť k ovplyvňovaniu sudcov zo strany riadiacich orgánov súdu.   Argumentácia   nevylúčených   sudcov   založená výlučne na dátume vzniku funkcie   sudcu,   resp.   na   čase,   odkedy   pôsobia   na   okresnom   súde,   podľa   sťažovateľky neposkytuje dostatočné záruky ich nezaujatosti. Z uvedeného dôvodu je podľa sťažovateľky nutné, aby z prerokovávania a rozhodovania veci boli vylúčení všetci sudcovia okresného súdu a vec bola prikázaná na prejednanie a rozhodnutie inému súdu toho istého stupňa. Vychádzajúc   z   uvedeného   sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   vydal   nález, ktorým vysloví porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zruší uznesenie krajského súdu sp. zn. 13 Nch 5/2009 a vráti okresnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie, prizná jej primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € a zaviaže krajský súd na úhradu trov konania v sume 292,38 €.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Nch 5/2009 a jeho uznesením zo 6. mája 2009.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažnosť   sťažovateľky,   ktorou   namieta   porušenie označených práv napadnutým uznesením krajského súdu zo 6. mája 2009, ktorým nevylúčil sudcov okresného súdu Mgr. R. G. a Mgr. J. M. z prerokovávania a rozhodovania veci, je zjavne neopodstatnená.

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 117/05, I. ÚS 225/05).

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Jedným z aspektov základného práva na spravodlivý proces chráneného v čl. 46 ods. 1 ústavy je právo domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu).

Porušenie základného práva na súd, resp. prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, by   v   prípade   sťažovateľky   prichádzalo   do   úvahy   vtedy,   keby   podmienky   na   prístup k tomuto súdu ustanovené Občianskym súdnym poriadkom neboli zo strany krajského súdu rešpektované spôsobom zjavne neopodstatneným alebo arbitrárnym. Inými slovami, keby krajský súd tieto všeobecné podmienky prístupu k súdu vykladal vo vzťahu k sťažovateľke diskriminačne   v   porovnaní   s   výkladom   pri   iných   subjektoch   domáhajúcich   sa   súdnej ochrany.   V   prípade   sťažovateľky   k   takej   situácii   nedošlo,   sťažovateľka   mala   priznané postavenie účastníka súdneho konania a krajský súd o jej návrhu meritórne rozhodol, aj keď nie v súlade s jej predstavami.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne   a   môže   podliehať rôznym   obmedzeniam.   Uplatnenie   obmedzení   však   nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie len vtedy, ak sledujú legitimný   cieľ   a keď   existuje primeraný vzťah medzi   použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Ústavný   súd   teda,   tak   ako   to   už   vyslovil   vo   viacerých   svojich   nálezoch,   nie   je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu okrem iného vyplýva: „Krajský súd v Žiline ako súd nadriadený Okresnému súdu Čadca (§ 16 ods. 1 O. s. p.) posudzoval vyjadrenia sudcov okresného súdu pokiaľ ide o vznesenú námietku zaujatosti žalobcom z pohľadu existencie zákonných dôvodov, pre ktoré je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Vychádzal pritom z ustanovenia § 14 ods. 1 O. s. p., v zmysle ktorého sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.

Účelom   citovaného   ustanovenia   je   prispieť   k   nestrannému   prejednaniu   veci, k nezaujatému   prístupu   k   účastníkom   alebo   k   ich   zástupcom   a   tiež   predísť   možnosti neobjektívneho rozhodovania. Zákon preto umožňuje vylúčiť sudcov z rozhodovacej činnosti v   konkrétnej   veci   z   dôvodov   spravidla   aj   subjektívnej   povahy,   ktoré   však   svojim charakterom   predstavujú   faktory   potencionálne   ohrozujúce   nestrannosť   sudcu   v   očiach verejnosti. Procesným postupom podľa § 14 a nasl. O. s. p. je zabezpečené ústavné právo každého   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom a nestrannom súde tak, ako je obsiahnuté v článku 46 ods. 1 Ústavy SR.

Pomer k veci, ako okolnosť potencionálne spochybňujúca nezaujatosť sudcu a teda, ako dôvod jeho vylúčenia je aktuálny vtedy, keď by mohol byť vecou dotknutý a existuje i možnosť, že bude sudca zainteresovaný na výsledku konania; no aj vtedy, keď by mohol, či mal mať v danom konaní úlohu svedka, či inej zúčastnenej osoby. O pomere k účastníkovi, ako okolnosti rovnakého významu možno uvažovať, ak sa bude zakladať na príbuzenskom vzťahu,   či   iných   určitým   spôsobom   kvalifikovaných   vzťahoch   (priateľských,   či nepriateľských   osobných   vzťahoch,   vzťahoch   hospodárskej   najmä   majetkovej   povahy   a pod.). Z vyjadrenia Mgr. Z. V. (č. l. 98 spisu), vyplýva že sa vo veci cíti zaujatá a súhlasí s námietkou žalobcu na čl. 1 pv. ods. I spisu a to z dôvodu, že žalobca sa domáha náhrady škody,   ktorá   vznikla   pre   znefunkčenenie   jeho   kotolne,   vyrábajúcej   teplo   i   pre   ústredné kúrenie   Okresného   súdu   v   Čadci.   Tento   súd   bol   účastníkom   správneho   konania,   bol poškodený a ona je osobne negatívne dotknutá tým, že do priestorov súdu nebolo dodávané koncom roku 2006 a začiatkom roku 2007 teplo. To sa odrazilo i na jej zdravotnom stave. Vo veci sa cíti zaujatá voči obom účastníkom a žiadala o vylúčenie z veci.

Sudkyňa Okresného súdu Čadca JUDr. A. H. v písomnom vyjadrení (č. l. rub 99 spisu)   uviedla,   že   sa   cíti   zaujatá,   pretože   účastníci   konania   svojim   postupom   priamo ovplyvnili   kvalitu   pracovného   prostredia   na   Okresnom   súde   v   Čadci,   nevykurovaním priestorov a prácou v takomto prostredí v zimnom období bola osobne dotknutá. Žiadala o vylúčenie z prejednávania veci. Sudkyne JUDr. E. M. a JUDr. A. P., Dr. vo vzťahu k žalobcovi zhodne deklarovali vo vyjadrení (č. l. 99 rub, 100 spisu), že sa vo veci cítia byť zaujaté, pretože žalobca v minulosti ako zmluvný partner Okresného súdu Čadca podstatne porušoval povinnosti zo zmluvy, nedodával teplo, čím narušil chod súdu, ktorým postupom sa cítili osobne dotknuté. Odkazom na tieto dôvody sudcovia JUDr. J. K., JUDr. M. G., Mgr. E. D., Mgr. A. K., JUDr. K. K. a JUDr. Š. M. deklarovali vo vyjadrení (č. l. 99, 100 spisu), že sa vo veci cítia byť zaujatí. Sudkyňa JUDr. A. P. uviedla, že sa cíti vo veci zaujatá z dôvodov uvedených v senáte 7 C, ale aj z dôvodu, že vo veci sp. zn. 4 Cb 56/06 bola vylúčená pre vzťah k veci, ktorá sa týka totožnej dodávky tepla.

Krajský súd konštatuje,   že i keď v danom prípade nejde o priamy pomer vyššie uvedených sudcov k veci, takto vymedzený subjektívny vzťah k predmetu sporu, okolnostiam viažucim sa k predmetnej veci – je objektívne spôsobilý v zmysle ust. § 14 ods. 1 O. s. p. vyvolať pochybnosti o ich nezaujatosti, ktorá môže byť prekážkou nestranného rozhodnutia vo veci. Z uvedených dôvodov Krajský súd v Žiline rozhodol podľa § 16 ods. 1 O. s. p. tak, že sudcovia JUDr. J. K., Mgr. E. D., JUDr. M. G., JUDr. A. P., Mgr. A. K., JUDr. A. H., JUDr. E. M., Mgr. Z. V., JUDr. A. P., Dr., JUDr. K. K. a JUDr. Š. M. sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci.

Sudca   Mgr.   R.   G.   vo   vyjadrení   uviedol,   že   sa   necíti   zaujatý,   je   bez   pomeru k účastníkom sporu, na Okresnom súde Čadca pôsobí od 26. 6. 2007. Z vyjadrenia sudkyne Mgr. J. M. vyplýva, že je bez vzťahu k účastníkom a predmetu konania, na Okresnom súde Čadca pôsobí od 1. 8. 2008, nie je zaujatá.

Krajský súd v Žiline podľa zákonných ustanovení § 14 ods. 1 a ust. § 16 ods. 1 O. s. p., ako súd nadriadený rozhodol tak, že sudcov Okresného súdu Čadca Mgr. R. G., Mgr. J. M., ktorí zhodne uviedli, že sa necítia byť zaujatí (č. l. 100 spisu), pre pomer k účastníkom, ich zástupcom alebo k prejednávanej veci, z prejednávania a rozhodovania predmetnej   veci   nevylúčil,   lebo   nezistil   zákonom   predpokladané   dôvody,   ktoré   by nasvedčovali opodstatneným pochybnostiam o ich nezaujatosti.

Keďže išlo o námietku zaujatosti vznesenú žalobcom voči všetkým sudcom okresného súdu, vrátane jeho predsedu, v predmetnej veci bol pred rozhodnutím nadriadeného súdu vylúčený postup podľa ust. § 15 ods. 1 O. s. p.“

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré sudcov okresného súdu Mgr. R. G. a Mgr. J. M. nevylúčil z prerokovávania a rozhodovania veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 8 Cb 10/2009. V každom prípade tento postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda   krajský   súd   v danom   prípade   neporušil   označené základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľky „nesprávnou a svojvoľnou   aplikáciou   a   výkladom   práva“.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s   právnym názorom   krajského   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný   súd   nie   je   opravným   súdom   právnych   názorov   krajského   súdu.   Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade jeho   nezlučiteľnosti   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby ústavný   súd   nesúhlasil   s   interpretáciou   zákonov   všeobecných   súdov,   ktoré   sú   „pánmi zákonov“,   v   zmysle   citovanej   judikatúry   by   mohol   nahradiť   napadnutý   právny   názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu predmetný   právny   výklad   krajským   súdom   takéto   nedostatky   nevykazuje,   a   preto   bolo potrebné   sťažnosť   odmietnuť   ako   zjavne   neopodstatnenú   podľa   §   25   ods.   1   zákona   o ústavnom súde.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   nepripadalo   do   úvahy   rozhodovať o ďalších nárokoch sťažovateľky.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. septembra 2009