znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 305/2015-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. mája 2015 v senátezloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa   spravodajkyňa)   a zo   sudcovLajosa   Mészárosa   a   Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Košice   II   v konaní   vedenompod sp. zn. 22 C 135/2008, jeho rozsudkom z 1. marca 2011 a uznesením z 19. novembra2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola26. novembra 2012   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorounamieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konanívedenom   pod   sp.   zn.   22   C   135/2008   (ďalej   aj „napadnuté konanie“),   jeho   rozsudkomč. k. 22 C 135/2008-90 z 1. marca 2011 a uznesením č. k. 22 C 135/2008-22 z 19. novembra2008.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie svojho základnéhopráva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   postupom   okresného   súduv napadnutom   konaní.   Uvádza,   že   okresný   súd   v jej   veci   nekonal   od   podania   žaloby5. novembra   2008,   následne   rozhodol   rozsudkom   z 1. marca 2011,   ktorý   bol   na   jejodvolanie   zrušený   uznesením   Krajského   súdu   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)č. k. 11 Co 340/2011-153   z 31.   augusta   2011.   Krajský   súd   konštatoval,   že okresný súdpostupom,   ktorý   predchádzal   vydaniu   rozsudku,   odňal   sťažovateľke   možnosť   zúčastniťsa pojednávania a konať pred súdom, a tým porušil jej právo na spravodlivý súdny proces.Sťažovateľka uvádza: „... jednoznačne zo strany súdu došlo k zbytočným prieťahom, ktoré jednoznačne pretrvávajú a súd od podania žaloby t. j. 5. 11. 2008 do 22. 11. 2012 nebol schopný vo veci rozhodnúť, ani len zistiť skutkový a právny stav veci, predvolať svedkov jedine čo dokázal vo veci urobiť, tak mňa pripraviť o byt predbežným opatrením a potom vôbec nekonať.“

Sťažovateľka   ďalej   uvádza,   že   podala   sťažnosť   na   prieťahy   predsedovi   okresnéhosúdu, ktorý jej oznámil, že „sťažnosť je dôvodná len čiastočne a bolo zaznamenané obdobie nečinnosti“.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   rozhodol   týmtonálezom:

„1/ Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na spravodlivý súdny proces (konanie v intenciách čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   bolo   porušené   rozsudkom   Okresného   súdu Košice II pod sp. zn. 22 C 135/2008-90 zo dňa 1. marca 2011 a uznesením Okresného súdu Košice II sp. zn. 22 C 135/2008-22 zo dňa 19. novembra 2008.

3/ Sťažovateľke ⬛⬛⬛⬛ priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie v celkovej výške 50.000,- EUR, ktoré je mu povinný Okresný súd Košice II vyplatiť vo výške 50.000,- EUR do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Sťažnosť sťažovateľky nespĺňala náležitosti podľa zákona Národnej rady Slovenskejrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konanípred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákono ústavnom súde“), okrem iného aj podmienku povinného právneho zastúpenia. Ústavnýsúd   preto   prípisom   z   28.   mája   2013   poučil   sťažovateľku   o možnosti   požiadať   o jehoustanovenie Centrum právnej pomoci (ďalej len „CPP“) a vyzval ju, aby v lehote 14 dnípreukázala,   že   podala   túto   žiadosť,   a následne   aby   predložila   splnomocnenie   udelenékonkrétnemu advokátovi na jej zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.

Sťažovateľka   reagovala   na   výzvu   podaním   doručeným   26.   júna   2013,   v prílohektorého predložila kópiu žiadosti adresovanú CPP z 21. júna 2013. Ako bola jej žiadosťvybavená, už sťažovateľka ústavnému súdu neoznámila.

Ústavný súd zistil, že CPP rozhodnutím sp. zn. 5865/2013 z 12. septembra 2013nepriznalo   sťažovateľke   nárok   na   poskytnutie   právnej   pomoci   z dôvodu   zrejmejbezúspešnosti sporu. Sťažovateľka podala proti tomuto rozhodnutiu odvolanie, o ktoromrozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 5 Sp 47/2013 z 27. januára 2015 tak, že rozhodnutieCPP zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie. Proti tomuto rozhodnutiu podalo CPP opravnýprostriedok, o ktorom nebolo dosiaľ rozhodnuté.

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy od 1. januára 2002 oprávnený konaťo sťažnostiach, ktorými fyzické osoby alebo právnické osoby namietajú porušenie svojichzákladných   práv   alebo slobôd   upravených   v ústave,   alebo   ľudských   práv   a základnýchslobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovalaa bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv alebo slobôdnerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežneprerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákonneustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma,či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšiekonanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súdnemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhyalebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosťide   predovšetkým   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutímpríslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   aleboslobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzioznačeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základnýmprávom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   alebo   aj   vtedy,   ak   v   konanípred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú,aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stavtakúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05,IV. ÚS 288/05).

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy rozsudkom okresného súdu č. k. 22 C 135/2008-90 z 1. marca 2011 a uznesením okresného súdu č. k. 22 C 135/2008-22 z 19. novembra 2008

Sťažnosť sťažovateľky nie je v tejto časti odôvodnená. Hoci sťažovateľka nie je právnezastúpená,   uvedený   nedostatok   jej   sťažnosti   by   aj v prípade   doplnenia   odôvodnenia ničnezmenil na tom, že je daný dôvod na odmietnutie tejto časti sťažnosti podľa § 25 ods. 2zákona   o ústavnom   súde   vo   vzťahu   k rozsudku   okresného   súdu   z 1. marca 2011pre nedostatok   právomoci   ústavného   súdu   na   jej   prerokovanie   a vo   vzťahu   k uzneseniuokresného súdu z 19. novembra 2008 ako neprípustnej.

Sťažnosť   smeruje   proti   rozsudku   súdu   prvého   stupňa,   ktorým   zamietol   žalobusťažovateľky a uložil jej povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania, a proti uzneseniusúdu   prvého   stupňa,   ktorým   zamietol   návrh   sťažovateľky   na   nariadenie   predbežnéhoopatrenia. Proti rozsudku okresného súdu z 1. marca 2011 sťažovateľka podala odvolanie,ako   to   aj   uvádza   vo   svojej   sťažnosti,   o ktorom   rozhodol   krajský   súd.   Proti   uzneseniuokresného   súdu   z 19.   novembra   2008   odvolanie   nepodala,   hoci   bola   o tejto   možnostiokresným súdom riadne poučená, a v konaní bola v čase doručenia uznesenia zastúpenáadvokátom. Poskytnutie ochrany základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy bolo pretov právomoci   všeobecného   súdu,   ktorý   bol   príslušný   rozhodnúť   o riadnom   opravnomprostriedku proti rozsudku, ako aj proti uzneseniu súdu prvého stupňa.

Z princípu subsidiarity vyjadreného v čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomocústavného   súdu   poskytnúť   ochranu   základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,ak o ochrane   týchto   práv   a   slobôd   nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súdsa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolanéchrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárnaa nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Zároveň platí, že pokiaľ sťažovateľ má k dispozícii na ochranu svojho práva účinnýprávny prostriedok, je povinný ho využiť pred tým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, inaknie je splnená podmienka prípustnosti sťažnosti podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.Ústavný   súd   nevyžaduje   jeho   vyčerpanie   vo   výnimočných   prípadoch,   ak   sťažovateľpreukáže, že nesplnil túto podmienku z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2zákona   o ústavnom   súde).   Vyčerpaním   opravných   prostriedkov   alebo   iných   právnychprostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôdúčinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov,nemožno   rozumieť   už samotné   podanie   posledného   z   nich   oprávnenou   osobou,   ale   ažrozhodnutie o ňom príslušným orgánom (m. m. IV. ÚS 177/05).

Z obsahu sťažnosti ani zo súdneho spisu ústavný súd nezistil žiadne dôvody hodnéosobitného zreteľa, ktoré by boli relevantné pre postup podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnomsúde, a preto sťažnosť vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu z 19. novembra 2008 odmietolako neprípustnú a vo vzťahu k rozsudku okresného súdu z 1. marca 2011 pre nedostatokprávomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C 135/2008

Z odôvodnenia   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   namieta   zbytočné   prieťahypostupom   okresného   súdu   pri   prerokúvaní   a rozhodovaní   o žalobe,   ktorú   podala5. novembra   2008.   Petit   nezodpovedá   takto   odôvodnenej   sťažnosti,   sťažovateľka   všaknie je právne   zastúpená,   a   preto   ústavný   súd   tento   nedostatok   nepovažoval   za   dôvodna odmietnutie   sťažnosti,   ale   zaoberal   sa   posúdením,   či   sťažnosť   nie   je   zjavneneopodstatnená.

Ústavný súd zo spisu okresného súdu vedeného pod sp. zn. 22 C 135/2008 zistil,že sťažovateľka   sa   žalobou   podanou   prostredníctvom   splnomocneného   advokáta5. novembra   2008   domáhala   proti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,aby okresný   súd   uložil „odporcovi   povinnosť   uzavrieť   s navrhovateľkou   resp.   vedľajším účastníkom   kúpnu   zmluvu   k uvedeným   nehnuteľnostiam   za   dohodnutú   kúpnu   cenu 2.000.000,- Sk v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku“. Návrh odôvodnila tým,že na základe kúpnej zmluvy predala žalovanému predmetnú nehnuteľnosť – byt v bytovomdome, za cenu 2 000 000 Sk, z ktorej jej bola vyplatená čiastka 1 750 000 Sk pri podpisezmluvy   a zvyšok   250 000   Sk   jej mal   byť   vyplatený   v dohodnutý   deň   pri   vysťahovanísa z bytu.   Žalovaný   svoju   povinnosť   vyplatiť   zvyšok   kúpnej   ceny   nedodržal,   a pretosa sťažovateľka   z bytu   nevysťahovala.   Sťažovateľka   v návrhu   tvrdila,   že   uzavrelaso žalovaným   ústnu   dohodu   o spätnom   odkúpení   bytu   za   cenu   2 000 000 Sk,ktorú by uzavrela ako kupujúci ona alebo jej bývalý manžel, ktorý v napadnutom konanívystupuje ako vedľajší účastník. Žalovaný túto dohodu nesplnil, a preto sa jej splneniadomáhala v súdnom konaní. Súčasne s návrhom vo veci samej podala aj návrh na nariadeniepredbežného   opatrenia,   ktorým   žiadala,   aby   okresný   súd   zakázal   žalovanému   nakladaťs predmetnou nehnuteľnosťou až do právoplatného skončenia sporu.

Okresný súd uznesením z 19. novembra 2008, právoplatným 11. decembra 2008,návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietol.

Dňa   29.   októbra   2010   bolo   prípisom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky(ďalej len „najvyšší súd“) doručené okresnému súdu na ďalší procesný postup dovolaniesťažovateľky proti uzneseniu z 19. novembra 2008, ktoré sťažovateľka podala najvyššiemusúdu 25. októbra 2010. V nadväznosti na to okresný súd uznesením z 3. novembra 2010vyzval sťažovateľku na odstránenie nedostatkov dovolania a zaplatenie súdneho poplatkuza dovolanie.   Ďalším   uznesením   z 3.   novembra   2010   okresný   súd   poučil   sťažovateľkua žalovaného   o ich   procesných   právach   a žalovaného   vyzval   na   vyjadrenie   k návrhu.Dňa 29. novembra 2010 advokát, ktorý zastupoval sťažovateľku, oznámil okresnému súduukončenie   zastupovania   z dôvodu   vypovedania   udeleného   splnomocnenia.   Podanímdoručeným 8. decembra 2010 sťažovateľka požiadala o oslobodenie od súdneho poplatkuza dovolanie a o ustanovenie advokáta na zastupovanie v dovolacom konaní. Okresný súdju prípisom z 10. decembra 2010 vyzval, aby svoj nárok preukázala v prípise uvedenýmidokladmi.   Sťažovateľka   reagovala   na   výzvu   podaním   doručeným   21.   decembra   2010,pripojila   niektoré   doklady   a   odkázala   na   potvrdené   tlačivo   o osobných,   majetkovýcha zárobkových pomeroch predložené v inom konaní vedenom pod sp. zn. 42 C 160/2010,ktoré žiadala pripojiť.

Prípisom z 12. januára 2011 okresný súd urgoval sťažovateľku na predloženie riadnevyplneného   tlačiva   a zaslal   jej   vyjadrenie   žalovaného   k jej   návrhu.   Zároveň   zaslalúčastníkom konania predvolanie na pojednávanie na 8. február 2011. Sťažovateľka podanímdoručeným   27.   januára   2011   opäť   odkázala   na   iné   konanie,   v ktorom   bola   oslobodenáod súdnych   poplatkov,   a   zároveň   požiadala   o určenie   iného   termínu   pojednávanias odôvodnením,   že   jej   nebolo   doručené   vyjadrenie   žalovaného   k návrhu,   a pretopožiadala o jeho   zaslanie.   Okresný   súd   zmenil   termín   pojednávania   na   1. marec 2011a sťažovateľke prípisom z 28. januára 2011 opäť zaslal vyjadrenie žalovaného. Uznesenímz 28. januára 2011   okresný   súd   priznal   sťažovateľke   oslobodenie   od   súdnych   poplatkova ustanovil jej za zástupcu CPP. Na pojednávanie 1. marca 2011 sa nedostavila sťažovateľkaani zástupca CPP. Okresný súd na ňom vyhlásil rozsudok, ktorým žalobu v celom rozsahuzamietol.

Podaním   doručeným   31.   marca   2011   sťažovateľka   vzniesla   námietku   zaujatostiproti konajúcej   sudkyni   a podala   odvolanie   proti   rozsudku.   V podaní   poukázala   na   to,že v minulosti pracovala viac ako 25 rokov na okresnom súde. Uznesením z 5. apríla 2011okresný   súd   vyzval   sťažovateľku   na   doplnenie   dôvodu   námietky   zaujatosti   a dátumu,kedy sa   o tomto   dôvode   dozvedela.   Podaním   doručeným   5.   apríla   2011   zástupcasťažovateľky − CPP, doplnil odôvodnenie odvolania sťažovateľky proti rozsudku, v ktoromnamietal, že uznesenie o jeho ustanovení nadobudlo právoplatnosť 23. februára 2011, krátkopred   termínom   pojednávania,   na   ktoré   nebol   riadne   predvolaný,   čím   bolo   sťažovateľkeodňaté   právo   konať   pred   súdom.   V závere   podania   sa   uvádza: „Navrhovateľka   podala dovolanie v predmetnej veci a domnievala sa, že spis bude postúpený na Najvyšší súd SR a teda vec do rozhodnutia Najvyšší súdom SR nebude prejednávaná v merite veci.“

Dňa 7. apríla 2011 zástupca sťažovateľky − CPP, na výzvu okresného súdu oznámil,že nemôže zastupovať sťažovateľku v dovolacom konaní, a teda ani odstrániť nedostatkyjej dovolania.   Okresný   súd   uznesením   z 11.   apríla   2011   ustanovil   sťažovateľkeza jej zástupcu v dovolacom konaní advokáta, ktorého vyzval na odstránenie nedostatkovdovolania. Prípisom z 11. apríla 2011 vyzval žalovaného na vyjadrenie k odvolaniu protirozsudku.   Podaním   doručeným   2.   mája   2011   sťažovateľka   požiadala   okresný   súdo poskytnutie   lehoty   30   dní   na   doplnenie   námietky   zaujatosti.   Po vyjadrení   zákonnejsudkyne okresný súd predložil spis 6. mája 2011 na rozhodnutie o námietke zaujatostikrajskému súdu. Uznesením č. k. 8 NcC 18/2011-138 z 18. mája 2011 krajský súd vrátilvec okresnému súdu s tým, aby sa k námietke vyjadrili všetci sudcovia okresného súdu.Spis bol doručený okresnému súdu 20. júna 2011. Po vyjadrení všetkých sudcov okresnéhosúdu bola vec opäť predložená krajskému súdu 15. augusta 2011. Krajský súd uznesenímč. k. 5 NcC 27/2011-146 z 22. augusta 2011 rozhodol, že sudcovia okresného súdu niesú vylúčení   z   prerokúvania   a   rozhodovania   veci.   Spis   bol   okresnému   súdu   vrátený20. septembra 2011. Okresný súd z neho vyhotovil fotokópie a prípisom z 5. októbra 2011predložil najvyššiemu súdu na rozhodnutie o dovolaní proti uzneseniu o zamietnutí návrhuna nariadenie predbežného opatrenia. Dňa 17. októbra 2011 predložil spis krajskému súduna rozhodnutie o odvolaní proti rozsudku.

Krajský súd uznesením č. k. 11 Co 340/2011-153 z 31. augusta 2012 zrušil rozsudoka vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie. Krajský súd uviedol, že nezistil dôvodneveriť sťažovateľke a jej zástupcovi, že mu nebolo doručené predvolanie na pojednávaniena 1. marec 2011, a preto vykonaním tohto pojednávania bolo sťažovateľke odňaté právokonať   pred   súdom,   následkom   čoho   je   nesprávne   rozhodnutie   o veci.   Spis   bol   vrátenýokresnému súdu 2. októbra 2012. Podaním doručeným 1. decembra 2011 si ustanovenýadvokát   v dovolacom   konaní   uplatnil   nárok   na   náhradu   trov   zastupovania,   keďžedovolacie konanie bolo zastavené uznesením   najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 200/2011z 31. októbra 2011 z dôvodu, že dovolanie smerovalo proti uzneseniu súdu prvého stupňa,proti ktorému sťažovateľka nevyužila právo podať riadny opravný prostriedok.

Okresný   súd   v októbri   2012   predvolal   účastníkov   konania   na   pojednávaniena 27. november 2012.   Dňa   15. novembra 2012   nazrela   do   spisu   sťažovateľkousplnomocnená advokátka. Elektronickou poštou doručenou okresnému súdu 26. novembra2012 o 12.38 h advokátka požiadala o odročenie termínu pojednávania z dôvodu kolízietermínov   s tým,   že sťažovateľka   nesúhlasí   so   substitučným   zastúpením.   Zo   zápisnicez pojednávania   z   27. novembra 2012   vyplýva,   že   sa   ospravedlnila   ako   advokátka,ktorú ustanovilo sťažovateľke CPP. Okresný súd odročil pojednávanie na 1. december 2012.Na tomto   pojednávaní   sa   sťažovateľka   nezúčastnila,   okresný   súd   pojednávalv jej neprítomnosti. Právna zástupkyňa sťažovateľky predniesla návrh na pripustenie zmenynávrhu tak, že okresný súd uloží žalovanému povinnosť zaplatiť sťažovateľke náhradu škody66 388 € s úrokom z omeškania od 1. apríla 2009 do prevodu predmetného bytu na tretiuosobu,   aktuálneho   vlastníka.   Okresný   súd   nepripustil   zmenu   žalobného   návrhua po vykonaní dokazovania vyhlásil rozsudok, ktorým žalobu zamietol a sťažovateľke uložilpovinnosť nahradiť žalovanému trovy konania.

Sťažovateľka   podala   proti   rozsudku   odvolanie   15. januára 2013.   Okresný   súdho 17. januára   2013   zaslal   žalovanému   a prípisom   z 15. februára 2013   ho   predložilna rozhodnutie   krajskému   súdu.   Krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   11 Co 86/2013-202z 31. júla 2013   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu   vo   výroku   o zamietnutí   žalobya vo výroku   o trovách   konania   ho   zmenil   tak,   že   žalovanému   sa   náhrada   trov   konanianepriznáva. Spis s rozhodnutím bol doručený okresnému súdu 12. septembra 2013, ktorýdoručil rozsudok krajského súdu účastníkom konania 17. septembra 2013. Dňa 9. októbra2013 sťažovateľka elektronickou poštou podala dovolanie s tým, že ho odôvodní do 15 dní.Odôvodnenie doplnila písomným podaním doručeným 21. októbra 2013, v ktorom opäťvzniesla námietku zaujatosti konajúcej sudkyne. Uznesením z 23. októbra 2013 okresný súdvyzval   sťažovateľku   na   odstránenie   nedostatkov   dovolania   a   na doplnenie   dôvodovnámietky a dátumu, kedy sa o ňom dozvedela. Okresný súd následne pripojil všetky spisytohto   súdu,   v ktorých   sťažovateľka   vystupuje   ako   účastníčka   konania.   Sťažovateľkareagovala   na   výzvu   podaním   doručeným   27.   novembra   2013,   ktorým   požiadalaaj o vyhotovenie   fotokópie   svojho   dovolania   na   účely   jeho   predloženia   k žiadostio ustanovenie právneho zástupcu podanej CPP.

Okresný   súd   zaslal   dovolanie   17. januára 2014   na   vyjadrenie   žalovanémua 18. februára 2014 zaslal na žiadosť CPP ním   požadované rozhodnutia a kópie podanísťažovateľky. Okresný súd následne 19. marca 2014 dožiadal CPP o oznámenie, či zastupujesťažovateľku v dovolacom konaní, na čo CPP oznámilo, že sťažovateľke bol priznaný nárokna   poskytnutie   právnej   pomoci   v dovolacom   konaní   a na   jej   zastupovanie   advokátkou.Prípisom z 30. apríla 2014 okresný súd predložil vec na rozhodnutie o dovolaní najvyššiemusúdu. Do predbežného prerokovania sťažnosti nebolo o dovolaní rozhodnuté.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základnéhopráva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorouúčelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstráneniestavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecnéhosúdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa právna   neistota   osoby   domáhajúcejsa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatnýmrozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenieprávnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Pri   posudzovaní   otázky,   či   v   súdnom   konaní   došlo   k   zbytočným   prieťahom,a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd v súladeso svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) vychádzaz konkrétnych okolností každého posudzovaného prípadu, zohľadňujúc tri základné kritériá,ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníkasúdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považujeaj povaha prerokúvanej veci.

Z hľadiska predmetu konania nemožno hodnotiť vec ako právne ani skutkovo zložitú.

Pokiaľ   ide   o správanie   sťažovateľky,   podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažovateľkaprispela svojimi úkonmi k namietanej dĺžke konania. Z prehľadu konania vyplýva, že okremnávrhu na začatie konania v podstate takmer každý jej návrh a žiadosť boli nekvalifikované,či už dovolanie proti uzneseniu o zamietnutí návrhu na nariadenie predbežného opatrenia,dovolanie proti rozsudku krajského súdu z 31. júla 2013, žiadosť o ustanovenie právnehozástupcu   v dovolacom   konaní,   žiadosť   o oslobodenie   od   súdnych   poplatkov,   obidvenámietky zaujatosti, a teda mali nedostatky, ktoré bolo potrebné odstraňovať. Išlo pritomo nedostatky   spočívajúce   nielen   v nedostatočnom,   resp.   žiadnom   odôvodnení   návrhu,ale aj v nepreukázaní tvrdení v ňom obsiahnutých. Ústavný súd uvádza napr. nepriloženiežiadnych dokladov k žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov, pričom podľa názoruústavného súdu musela byť právna   úprava a zaužívaná prax pri takýchto jednoduchýchúkonoch sťažovateľke dobre známa, keďže pracovala na okresnom súde viac ako 25 rokov.Sťažovateľka   pritom   v podanej   žiadosti   neoznámila   okresnému   súdu,   že   žiada   pripojiťvyplnené tlačivo o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch z iného súdneho spisu,ako to žiadala neskôr, ale v žiadosti (s. 56 spisu) uviedla: „Po doručení tlačiva zo súdu na oslobodenie od súdnych poplatkov, po ich vyplnení a potvrdení budú súdu zaslané.“Sťažovateľke boli teda podmienky na priznanie tohto nároku dobre známe.

Dovolanie proti uzneseniu o zamietnutí návrhu na nariadenie predbežného opatreniabolo podané zjavne po lehote (takmer dva roky po jeho vydaní) priamo najvyššiemu súdua neboli splnené ani   ďalšie podmienky konania,   pričom   nie   je jasné,   čo   jeho podanímsťažovateľka   skutočne   sledovala,   keď   aj   jej   zástupca   v konaní   −   CPP,   v odvolaní   protirozsudku   z 1.   marca   2011   uviedol,   že   sťažovateľka   sa   domnievala,   že   do   rozhodnutiao dovolaní sa nebude konať v merite veci.

Preskúmaním   veci   podľa   tretieho   kritéria   ústavný   súd   zistil,   že   okresný   súdbol vo veci sťažovateľky bez relevantného dôvodu nečinný v období takmer dvoch rokov,a to od decembra   2008   po   expedovaní   uznesenia   o zamietnutí   návrhu   na   nariadeniepredbežného opatrenia do konca októbra 2010, keď bolo okresnému súdu najvyšším súdomdoručené   na   ďalší   procesný   postup   dovolanie   sťažovateľky   z 12.   októbra   2010.V nasledujúcom období už ústavný súd nečinnosť okresného súdu nezistil. Okresný súdrozhodol   v merite   veci   rozsudkom   z 1.   marca   2011,   ktorý   bol   zrušený   pre   procesnépochybenie. Po vrátení veci 2. októbra 2012 okresný súd v krátkom čase opäť meritórnerozhodol rozsudkom z 11. decembra 2012, ktorý po rozhodnutí odvolacieho súdu nadobudolprávoplatnosť.

Súčasťou   judikatúry   ústavného   súdu   je   aj   právny   názor   (napr. II. ÚS 12/01,IV. ÚS 61/03,   IV. ÚS 205/03,   I. ÚS 16/04,   IV. ÚS 102/05),   podľa   ktorého   ochranazákladnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa poskytuje v konaní pred ústavným súdomlen vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie základného práva označenýmiorgánmi verejnej moci (v tomto prípade okresným súdom) ešte trvalo. Ak v čase, keď bolasťažnosť ústavnému súdu doručená, už nedochádza k namietanému porušovaniu označenéhozákladného práva, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Sťažnosť sťažovateľky bola ústavnému súdu doručená 26. novembra 2012, teda v časebezprostredne   predchádzajúcom   meritórnemu   rozhodnutiu,   ktoré   neskôr   nadobudloprávoplatnosť. Odročenie termínu pojednávania z 27. novembra 2012 je pritom potrebnétaktiež pričítať sťažovateľke (dôvodom bolo ospravedlnenie jej právnej zástupkyne).

Relevantnou   v tejto   veci   je   aj   judikatúra   ústavného   súdu (napr.   IV.   ÚS   153/03,IV. ÚS   278/04,   III.   ÚS   401/08),   podľa   ktorej považuje   za   účinný   prostriedok   nápravyslúžiaci ochrane základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sťažnosťna postup súdu podanú podľa § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmenea doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“)predsedovi   príslušného   súdu.   Účelom   tejto   sťažnosti   je   poskytnutie   príležitosti   tomutosúdu, aby   sám   odstránil   protiprávny   stav   zapríčinený   porušením   základnéhopráva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (napr. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03,I. ÚS 33/05,   III.   ÚS   401/08).   Ústavný   súd   vyžaduje   splnenie   tejto   podmienky   konaniaza predpokladu, že jej využitím reálne môže dôjsť k odstráneniu prieťahov a dosiahnutiuúčelu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, t. j. k odstráneniuprávnej neistoty účastníka konania v primeranom čase.

Sťažovateľka   podala   sťažnosť   predsedovi   okresného   súdu   podanímz 21. februára 2011,   dva   roky   a necelé   štyri   mesiace   po   začatí   konania,   teda   v čase,ktorý nepresahoval   ústavne   akceptovateľné   limity   konania   na   jednom   stupni.   V obdobínasledujúcom po jej vybavení už ústavný súd nečinnosť v postupe okresného súdu nezistil.Sťažnosť predsedovi okresného súdu sa preto ukázala v tejto veci ako účinný prostriedokna odstránenie namietanej nečinnosti.

Neefektívny postup, ktorého dôsledkom bolo zrušenie rozsudku z 1. marca 2011a vrátenie veci na ďalšie konanie, okresný súd odstránil v krátkom čase po vrátení vecina ďalšie   konanie   krajským   súdom   a v čase,   ktorý   sa   prekrýva   s podaním   sťažnostiústavnému súdu.

Ústavný   súd   preto   dospel   k záveru,   že   sťažovateľka   namieta   prieťahy   v postupeokresného   súdu   v čase,   keď   k prieťahom   v   jej   veci   postupom   okresného   súduuž nedochádzalo. Okresný súd rozhodol o jej veci v konaní trvajúcom na tomto súde štyriroky,   čo   nie   je   doba   celkom   primeraná   právnej   a faktickej   zložitosti   tohto   konania,avšak vzhľadom   na   zistené   predĺženie   konania,   ku   ktorému   prispela   svojím   správanímsťažovateľka, nejde ani o dobu, ktorá by bola pri komplexnom posúdení veci z ústavnéhohľadiska   neakceptovateľná.   Ústavný   súd   nezistil   prieťahy   v postupe   okresného   súduani v období   nasledujúcom   po   vyhlásení   rozsudku   z 11. decembra 2012,   v súvislostis úkonmi súdu prvého stupňa v odvolacom konaní, v súvislosti s doručovaním rozhodnutiaodvolacieho súdu ani v súvislosti s úkonmi nadväzujúcimi na podanie dovolania a námietkyzaujatosti.

Vychádzajúc z uvedeného posúdenia, ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľkounapadnutý   postup   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   22 C 135/2008nesignalizuje možnosť vyslovenia porušenia jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavypo jej prijatí na ďalšie konanie, a preto je sťažnosť v tejto časti zjavne neopodstatnená.

Vzhľadom na zistené dôvody na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohtouznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. mája 2015