SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 305/2015-31
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. mája 2015 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcovLajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenompod sp. zn. 22 C 135/2008, jeho rozsudkom z 1. marca 2011 a uznesením z 19. novembra2008 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola26. novembra 2012 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“), ktorounamieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konanívedenom pod sp. zn. 22 C 135/2008 (ďalej aj „napadnuté konanie“), jeho rozsudkomč. k. 22 C 135/2008-90 z 1. marca 2011 a uznesením č. k. 22 C 135/2008-22 z 19. novembra2008.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie svojho základnéhopráva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov postupom okresného súduv napadnutom konaní. Uvádza, že okresný súd v jej veci nekonal od podania žaloby5. novembra 2008, následne rozhodol rozsudkom z 1. marca 2011, ktorý bol na jejodvolanie zrušený uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)č. k. 11 Co 340/2011-153 z 31. augusta 2011. Krajský súd konštatoval, že okresný súdpostupom, ktorý predchádzal vydaniu rozsudku, odňal sťažovateľke možnosť zúčastniťsa pojednávania a konať pred súdom, a tým porušil jej právo na spravodlivý súdny proces.Sťažovateľka uvádza: „... jednoznačne zo strany súdu došlo k zbytočným prieťahom, ktoré jednoznačne pretrvávajú a súd od podania žaloby t. j. 5. 11. 2008 do 22. 11. 2012 nebol schopný vo veci rozhodnúť, ani len zistiť skutkový a právny stav veci, predvolať svedkov jedine čo dokázal vo veci urobiť, tak mňa pripraviť o byt predbežným opatrením a potom vôbec nekonať.“
Sťažovateľka ďalej uvádza, že podala sťažnosť na prieťahy predsedovi okresnéhosúdu, ktorý jej oznámil, že „sťažnosť je dôvodná len čiastočne a bolo zaznamenané obdobie nečinnosti“.
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmtonálezom:
„1/ Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na spravodlivý súdny proces (konanie v intenciách čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky bolo porušené rozsudkom Okresného súdu Košice II pod sp. zn. 22 C 135/2008-90 zo dňa 1. marca 2011 a uznesením Okresného súdu Košice II sp. zn. 22 C 135/2008-22 zo dňa 19. novembra 2008.
3/ Sťažovateľke ⬛⬛⬛⬛ priznáva primerané finančné zadosťučinenie v celkovej výške 50.000,- EUR, ktoré je mu povinný Okresný súd Košice II vyplatiť vo výške 50.000,- EUR do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
Sťažnosť sťažovateľky nespĺňala náležitosti podľa zákona Národnej rady Slovenskejrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konanípred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“), okrem iného aj podmienku povinného právneho zastúpenia. Ústavnýsúd preto prípisom z 28. mája 2013 poučil sťažovateľku o možnosti požiadať o jehoustanovenie Centrum právnej pomoci (ďalej len „CPP“) a vyzval ju, aby v lehote 14 dnípreukázala, že podala túto žiadosť, a následne aby predložila splnomocnenie udelenékonkrétnemu advokátovi na jej zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.
Sťažovateľka reagovala na výzvu podaním doručeným 26. júna 2013, v prílohektorého predložila kópiu žiadosti adresovanú CPP z 21. júna 2013. Ako bola jej žiadosťvybavená, už sťažovateľka ústavnému súdu neoznámila.
Ústavný súd zistil, že CPP rozhodnutím sp. zn. 5865/2013 z 12. septembra 2013nepriznalo sťažovateľke nárok na poskytnutie právnej pomoci z dôvodu zrejmejbezúspešnosti sporu. Sťažovateľka podala proti tomuto rozhodnutiu odvolanie, o ktoromrozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 5 Sp 47/2013 z 27. januára 2015 tak, že rozhodnutieCPP zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie. Proti tomuto rozhodnutiu podalo CPP opravnýprostriedok, o ktorom nebolo dosiaľ rozhodnuté.
II.
Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy od 1. januára 2002 oprávnený konaťo sťažnostiach, ktorými fyzické osoby alebo právnické osoby namietajú porušenie svojichzákladných práv alebo slobôd upravených v ústave, alebo ľudských práv a základnýchslobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovalaa bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv alebo slobôdnerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežneprerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákonneustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšiekonanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súdnemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhyalebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosťide predovšetkým vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutímpríslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva aleboslobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základnýmprávom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo aj vtedy, ak v konanípred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú,aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stavtakúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05,IV. ÚS 288/05).
1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy rozsudkom okresného súdu č. k. 22 C 135/2008-90 z 1. marca 2011 a uznesením okresného súdu č. k. 22 C 135/2008-22 z 19. novembra 2008
Sťažnosť sťažovateľky nie je v tejto časti odôvodnená. Hoci sťažovateľka nie je právnezastúpená, uvedený nedostatok jej sťažnosti by aj v prípade doplnenia odôvodnenia ničnezmenil na tom, že je daný dôvod na odmietnutie tejto časti sťažnosti podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde vo vzťahu k rozsudku okresného súdu z 1. marca 2011pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie a vo vzťahu k uzneseniuokresného súdu z 19. novembra 2008 ako neprípustnej.
Sťažnosť smeruje proti rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým zamietol žalobusťažovateľky a uložil jej povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania, a proti uzneseniusúdu prvého stupňa, ktorým zamietol návrh sťažovateľky na nariadenie predbežnéhoopatrenia. Proti rozsudku okresného súdu z 1. marca 2011 sťažovateľka podala odvolanie,ako to aj uvádza vo svojej sťažnosti, o ktorom rozhodol krajský súd. Proti uzneseniuokresného súdu z 19. novembra 2008 odvolanie nepodala, hoci bola o tejto možnostiokresným súdom riadne poučená, a v konaní bola v čase doručenia uznesenia zastúpenáadvokátom. Poskytnutie ochrany základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy bolo pretov právomoci všeobecného súdu, ktorý bol príslušný rozhodnúť o riadnom opravnomprostriedku proti rozsudku, ako aj proti uzneseniu súdu prvého stupňa.
Z princípu subsidiarity vyjadreného v čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomocústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súdsa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolanéchrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárnaa nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).
Zároveň platí, že pokiaľ sťažovateľ má k dispozícii na ochranu svojho práva účinnýprávny prostriedok, je povinný ho využiť pred tým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, inaknie je splnená podmienka prípustnosti sťažnosti podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.Ústavný súd nevyžaduje jeho vyčerpanie vo výnimočných prípadoch, ak sťažovateľpreukáže, že nesplnil túto podmienku z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2zákona o ústavnom súde). Vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnychprostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôdúčinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov,nemožno rozumieť už samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale ažrozhodnutie o ňom príslušným orgánom (m. m. IV. ÚS 177/05).
Z obsahu sťažnosti ani zo súdneho spisu ústavný súd nezistil žiadne dôvody hodnéosobitného zreteľa, ktoré by boli relevantné pre postup podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnomsúde, a preto sťažnosť vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu z 19. novembra 2008 odmietolako neprípustnú a vo vzťahu k rozsudku okresného súdu z 1. marca 2011 pre nedostatokprávomoci na jej prerokovanie.
2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C 135/2008
Z odôvodnenia sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta zbytočné prieťahypostupom okresného súdu pri prerokúvaní a rozhodovaní o žalobe, ktorú podala5. novembra 2008. Petit nezodpovedá takto odôvodnenej sťažnosti, sťažovateľka všaknie je právne zastúpená, a preto ústavný súd tento nedostatok nepovažoval za dôvodna odmietnutie sťažnosti, ale zaoberal sa posúdením, či sťažnosť nie je zjavneneopodstatnená.
Ústavný súd zo spisu okresného súdu vedeného pod sp. zn. 22 C 135/2008 zistil,že sťažovateľka sa žalobou podanou prostredníctvom splnomocneného advokáta5. novembra 2008 domáhala proti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,aby okresný súd uložil „odporcovi povinnosť uzavrieť s navrhovateľkou resp. vedľajším účastníkom kúpnu zmluvu k uvedeným nehnuteľnostiam za dohodnutú kúpnu cenu 2.000.000,- Sk v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku“. Návrh odôvodnila tým,že na základe kúpnej zmluvy predala žalovanému predmetnú nehnuteľnosť – byt v bytovomdome, za cenu 2 000 000 Sk, z ktorej jej bola vyplatená čiastka 1 750 000 Sk pri podpisezmluvy a zvyšok 250 000 Sk jej mal byť vyplatený v dohodnutý deň pri vysťahovanísa z bytu. Žalovaný svoju povinnosť vyplatiť zvyšok kúpnej ceny nedodržal, a pretosa sťažovateľka z bytu nevysťahovala. Sťažovateľka v návrhu tvrdila, že uzavrelaso žalovaným ústnu dohodu o spätnom odkúpení bytu za cenu 2 000 000 Sk,ktorú by uzavrela ako kupujúci ona alebo jej bývalý manžel, ktorý v napadnutom konanívystupuje ako vedľajší účastník. Žalovaný túto dohodu nesplnil, a preto sa jej splneniadomáhala v súdnom konaní. Súčasne s návrhom vo veci samej podala aj návrh na nariadeniepredbežného opatrenia, ktorým žiadala, aby okresný súd zakázal žalovanému nakladaťs predmetnou nehnuteľnosťou až do právoplatného skončenia sporu.
Okresný súd uznesením z 19. novembra 2008, právoplatným 11. decembra 2008,návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietol.
Dňa 29. októbra 2010 bolo prípisom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky(ďalej len „najvyšší súd“) doručené okresnému súdu na ďalší procesný postup dovolaniesťažovateľky proti uzneseniu z 19. novembra 2008, ktoré sťažovateľka podala najvyššiemusúdu 25. októbra 2010. V nadväznosti na to okresný súd uznesením z 3. novembra 2010vyzval sťažovateľku na odstránenie nedostatkov dovolania a zaplatenie súdneho poplatkuza dovolanie. Ďalším uznesením z 3. novembra 2010 okresný súd poučil sťažovateľkua žalovaného o ich procesných právach a žalovaného vyzval na vyjadrenie k návrhu.Dňa 29. novembra 2010 advokát, ktorý zastupoval sťažovateľku, oznámil okresnému súduukončenie zastupovania z dôvodu vypovedania udeleného splnomocnenia. Podanímdoručeným 8. decembra 2010 sťažovateľka požiadala o oslobodenie od súdneho poplatkuza dovolanie a o ustanovenie advokáta na zastupovanie v dovolacom konaní. Okresný súdju prípisom z 10. decembra 2010 vyzval, aby svoj nárok preukázala v prípise uvedenýmidokladmi. Sťažovateľka reagovala na výzvu podaním doručeným 21. decembra 2010,pripojila niektoré doklady a odkázala na potvrdené tlačivo o osobných, majetkovýcha zárobkových pomeroch predložené v inom konaní vedenom pod sp. zn. 42 C 160/2010,ktoré žiadala pripojiť.
Prípisom z 12. januára 2011 okresný súd urgoval sťažovateľku na predloženie riadnevyplneného tlačiva a zaslal jej vyjadrenie žalovaného k jej návrhu. Zároveň zaslalúčastníkom konania predvolanie na pojednávanie na 8. február 2011. Sťažovateľka podanímdoručeným 27. januára 2011 opäť odkázala na iné konanie, v ktorom bola oslobodenáod súdnych poplatkov, a zároveň požiadala o určenie iného termínu pojednávanias odôvodnením, že jej nebolo doručené vyjadrenie žalovaného k návrhu, a pretopožiadala o jeho zaslanie. Okresný súd zmenil termín pojednávania na 1. marec 2011a sťažovateľke prípisom z 28. januára 2011 opäť zaslal vyjadrenie žalovaného. Uznesenímz 28. januára 2011 okresný súd priznal sťažovateľke oslobodenie od súdnych poplatkova ustanovil jej za zástupcu CPP. Na pojednávanie 1. marca 2011 sa nedostavila sťažovateľkaani zástupca CPP. Okresný súd na ňom vyhlásil rozsudok, ktorým žalobu v celom rozsahuzamietol.
Podaním doručeným 31. marca 2011 sťažovateľka vzniesla námietku zaujatostiproti konajúcej sudkyni a podala odvolanie proti rozsudku. V podaní poukázala na to,že v minulosti pracovala viac ako 25 rokov na okresnom súde. Uznesením z 5. apríla 2011okresný súd vyzval sťažovateľku na doplnenie dôvodu námietky zaujatosti a dátumu,kedy sa o tomto dôvode dozvedela. Podaním doručeným 5. apríla 2011 zástupcasťažovateľky − CPP, doplnil odôvodnenie odvolania sťažovateľky proti rozsudku, v ktoromnamietal, že uznesenie o jeho ustanovení nadobudlo právoplatnosť 23. februára 2011, krátkopred termínom pojednávania, na ktoré nebol riadne predvolaný, čím bolo sťažovateľkeodňaté právo konať pred súdom. V závere podania sa uvádza: „Navrhovateľka podala dovolanie v predmetnej veci a domnievala sa, že spis bude postúpený na Najvyšší súd SR a teda vec do rozhodnutia Najvyšší súdom SR nebude prejednávaná v merite veci.“
Dňa 7. apríla 2011 zástupca sťažovateľky − CPP, na výzvu okresného súdu oznámil,že nemôže zastupovať sťažovateľku v dovolacom konaní, a teda ani odstrániť nedostatkyjej dovolania. Okresný súd uznesením z 11. apríla 2011 ustanovil sťažovateľkeza jej zástupcu v dovolacom konaní advokáta, ktorého vyzval na odstránenie nedostatkovdovolania. Prípisom z 11. apríla 2011 vyzval žalovaného na vyjadrenie k odvolaniu protirozsudku. Podaním doručeným 2. mája 2011 sťažovateľka požiadala okresný súdo poskytnutie lehoty 30 dní na doplnenie námietky zaujatosti. Po vyjadrení zákonnejsudkyne okresný súd predložil spis 6. mája 2011 na rozhodnutie o námietke zaujatostikrajskému súdu. Uznesením č. k. 8 NcC 18/2011-138 z 18. mája 2011 krajský súd vrátilvec okresnému súdu s tým, aby sa k námietke vyjadrili všetci sudcovia okresného súdu.Spis bol doručený okresnému súdu 20. júna 2011. Po vyjadrení všetkých sudcov okresnéhosúdu bola vec opäť predložená krajskému súdu 15. augusta 2011. Krajský súd uznesenímč. k. 5 NcC 27/2011-146 z 22. augusta 2011 rozhodol, že sudcovia okresného súdu niesú vylúčení z prerokúvania a rozhodovania veci. Spis bol okresnému súdu vrátený20. septembra 2011. Okresný súd z neho vyhotovil fotokópie a prípisom z 5. októbra 2011predložil najvyššiemu súdu na rozhodnutie o dovolaní proti uzneseniu o zamietnutí návrhuna nariadenie predbežného opatrenia. Dňa 17. októbra 2011 predložil spis krajskému súduna rozhodnutie o odvolaní proti rozsudku.
Krajský súd uznesením č. k. 11 Co 340/2011-153 z 31. augusta 2012 zrušil rozsudoka vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie. Krajský súd uviedol, že nezistil dôvodneveriť sťažovateľke a jej zástupcovi, že mu nebolo doručené predvolanie na pojednávaniena 1. marec 2011, a preto vykonaním tohto pojednávania bolo sťažovateľke odňaté právokonať pred súdom, následkom čoho je nesprávne rozhodnutie o veci. Spis bol vrátenýokresnému súdu 2. októbra 2012. Podaním doručeným 1. decembra 2011 si ustanovenýadvokát v dovolacom konaní uplatnil nárok na náhradu trov zastupovania, keďžedovolacie konanie bolo zastavené uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 200/2011z 31. októbra 2011 z dôvodu, že dovolanie smerovalo proti uzneseniu súdu prvého stupňa,proti ktorému sťažovateľka nevyužila právo podať riadny opravný prostriedok.
Okresný súd v októbri 2012 predvolal účastníkov konania na pojednávaniena 27. november 2012. Dňa 15. novembra 2012 nazrela do spisu sťažovateľkousplnomocnená advokátka. Elektronickou poštou doručenou okresnému súdu 26. novembra2012 o 12.38 h advokátka požiadala o odročenie termínu pojednávania z dôvodu kolízietermínov s tým, že sťažovateľka nesúhlasí so substitučným zastúpením. Zo zápisnicez pojednávania z 27. novembra 2012 vyplýva, že sa ospravedlnila ako advokátka,ktorú ustanovilo sťažovateľke CPP. Okresný súd odročil pojednávanie na 1. december 2012.Na tomto pojednávaní sa sťažovateľka nezúčastnila, okresný súd pojednávalv jej neprítomnosti. Právna zástupkyňa sťažovateľky predniesla návrh na pripustenie zmenynávrhu tak, že okresný súd uloží žalovanému povinnosť zaplatiť sťažovateľke náhradu škody66 388 € s úrokom z omeškania od 1. apríla 2009 do prevodu predmetného bytu na tretiuosobu, aktuálneho vlastníka. Okresný súd nepripustil zmenu žalobného návrhua po vykonaní dokazovania vyhlásil rozsudok, ktorým žalobu zamietol a sťažovateľke uložilpovinnosť nahradiť žalovanému trovy konania.
Sťažovateľka podala proti rozsudku odvolanie 15. januára 2013. Okresný súdho 17. januára 2013 zaslal žalovanému a prípisom z 15. februára 2013 ho predložilna rozhodnutie krajskému súdu. Krajský súd rozsudkom č. k. 11 Co 86/2013-202z 31. júla 2013 potvrdil rozsudok okresného súdu vo výroku o zamietnutí žalobya vo výroku o trovách konania ho zmenil tak, že žalovanému sa náhrada trov konanianepriznáva. Spis s rozhodnutím bol doručený okresnému súdu 12. septembra 2013, ktorýdoručil rozsudok krajského súdu účastníkom konania 17. septembra 2013. Dňa 9. októbra2013 sťažovateľka elektronickou poštou podala dovolanie s tým, že ho odôvodní do 15 dní.Odôvodnenie doplnila písomným podaním doručeným 21. októbra 2013, v ktorom opäťvzniesla námietku zaujatosti konajúcej sudkyne. Uznesením z 23. októbra 2013 okresný súdvyzval sťažovateľku na odstránenie nedostatkov dovolania a na doplnenie dôvodovnámietky a dátumu, kedy sa o ňom dozvedela. Okresný súd následne pripojil všetky spisytohto súdu, v ktorých sťažovateľka vystupuje ako účastníčka konania. Sťažovateľkareagovala na výzvu podaním doručeným 27. novembra 2013, ktorým požiadalaaj o vyhotovenie fotokópie svojho dovolania na účely jeho predloženia k žiadostio ustanovenie právneho zástupcu podanej CPP.
Okresný súd zaslal dovolanie 17. januára 2014 na vyjadrenie žalovanémua 18. februára 2014 zaslal na žiadosť CPP ním požadované rozhodnutia a kópie podanísťažovateľky. Okresný súd následne 19. marca 2014 dožiadal CPP o oznámenie, či zastupujesťažovateľku v dovolacom konaní, na čo CPP oznámilo, že sťažovateľke bol priznaný nárokna poskytnutie právnej pomoci v dovolacom konaní a na jej zastupovanie advokátkou.Prípisom z 30. apríla 2014 okresný súd predložil vec na rozhodnutie o dovolaní najvyššiemusúdu. Do predbežného prerokovania sťažnosti nebolo o dovolaní rozhodnuté.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základnéhopráva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorouúčelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstráneniestavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecnéhosúdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcejsa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatnýmrozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenieprávnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom,a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd v súladeso svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) vychádzaz konkrétnych okolností každého posudzovaného prípadu, zohľadňujúc tri základné kritériá,ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníkasúdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považujeaj povaha prerokúvanej veci.
Z hľadiska predmetu konania nemožno hodnotiť vec ako právne ani skutkovo zložitú.
Pokiaľ ide o správanie sťažovateľky, podľa názoru ústavného súdu sťažovateľkaprispela svojimi úkonmi k namietanej dĺžke konania. Z prehľadu konania vyplýva, že okremnávrhu na začatie konania v podstate takmer každý jej návrh a žiadosť boli nekvalifikované,či už dovolanie proti uzneseniu o zamietnutí návrhu na nariadenie predbežného opatrenia,dovolanie proti rozsudku krajského súdu z 31. júla 2013, žiadosť o ustanovenie právnehozástupcu v dovolacom konaní, žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov, obidvenámietky zaujatosti, a teda mali nedostatky, ktoré bolo potrebné odstraňovať. Išlo pritomo nedostatky spočívajúce nielen v nedostatočnom, resp. žiadnom odôvodnení návrhu,ale aj v nepreukázaní tvrdení v ňom obsiahnutých. Ústavný súd uvádza napr. nepriloženiežiadnych dokladov k žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov, pričom podľa názoruústavného súdu musela byť právna úprava a zaužívaná prax pri takýchto jednoduchýchúkonoch sťažovateľke dobre známa, keďže pracovala na okresnom súde viac ako 25 rokov.Sťažovateľka pritom v podanej žiadosti neoznámila okresnému súdu, že žiada pripojiťvyplnené tlačivo o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch z iného súdneho spisu,ako to žiadala neskôr, ale v žiadosti (s. 56 spisu) uviedla: „Po doručení tlačiva zo súdu na oslobodenie od súdnych poplatkov, po ich vyplnení a potvrdení budú súdu zaslané.“Sťažovateľke boli teda podmienky na priznanie tohto nároku dobre známe.
Dovolanie proti uzneseniu o zamietnutí návrhu na nariadenie predbežného opatreniabolo podané zjavne po lehote (takmer dva roky po jeho vydaní) priamo najvyššiemu súdua neboli splnené ani ďalšie podmienky konania, pričom nie je jasné, čo jeho podanímsťažovateľka skutočne sledovala, keď aj jej zástupca v konaní − CPP, v odvolaní protirozsudku z 1. marca 2011 uviedol, že sťažovateľka sa domnievala, že do rozhodnutiao dovolaní sa nebude konať v merite veci.
Preskúmaním veci podľa tretieho kritéria ústavný súd zistil, že okresný súdbol vo veci sťažovateľky bez relevantného dôvodu nečinný v období takmer dvoch rokov,a to od decembra 2008 po expedovaní uznesenia o zamietnutí návrhu na nariadeniepredbežného opatrenia do konca októbra 2010, keď bolo okresnému súdu najvyšším súdomdoručené na ďalší procesný postup dovolanie sťažovateľky z 12. októbra 2010.V nasledujúcom období už ústavný súd nečinnosť okresného súdu nezistil. Okresný súdrozhodol v merite veci rozsudkom z 1. marca 2011, ktorý bol zrušený pre procesnépochybenie. Po vrátení veci 2. októbra 2012 okresný súd v krátkom čase opäť meritórnerozhodol rozsudkom z 11. decembra 2012, ktorý po rozhodnutí odvolacieho súdu nadobudolprávoplatnosť.
Súčasťou judikatúry ústavného súdu je aj právny názor (napr. II. ÚS 12/01,IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 205/03, I. ÚS 16/04, IV. ÚS 102/05), podľa ktorého ochranazákladnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa poskytuje v konaní pred ústavným súdomlen vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie základného práva označenýmiorgánmi verejnej moci (v tomto prípade okresným súdom) ešte trvalo. Ak v čase, keď bolasťažnosť ústavnému súdu doručená, už nedochádza k namietanému porušovaniu označenéhozákladného práva, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Sťažnosť sťažovateľky bola ústavnému súdu doručená 26. novembra 2012, teda v časebezprostredne predchádzajúcom meritórnemu rozhodnutiu, ktoré neskôr nadobudloprávoplatnosť. Odročenie termínu pojednávania z 27. novembra 2012 je pritom potrebnétaktiež pričítať sťažovateľke (dôvodom bolo ospravedlnenie jej právnej zástupkyne).
Relevantnou v tejto veci je aj judikatúra ústavného súdu (napr. IV. ÚS 153/03,IV. ÚS 278/04, III. ÚS 401/08), podľa ktorej považuje za účinný prostriedok nápravyslúžiaci ochrane základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sťažnosťna postup súdu podanú podľa § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmenea doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“)predsedovi príslušného súdu. Účelom tejto sťažnosti je poskytnutie príležitosti tomutosúdu, aby sám odstránil protiprávny stav zapríčinený porušením základnéhopráva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (napr. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03,I. ÚS 33/05, III. ÚS 401/08). Ústavný súd vyžaduje splnenie tejto podmienky konaniaza predpokladu, že jej využitím reálne môže dôjsť k odstráneniu prieťahov a dosiahnutiuúčelu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, t. j. k odstráneniuprávnej neistoty účastníka konania v primeranom čase.
Sťažovateľka podala sťažnosť predsedovi okresného súdu podanímz 21. februára 2011, dva roky a necelé štyri mesiace po začatí konania, teda v čase,ktorý nepresahoval ústavne akceptovateľné limity konania na jednom stupni. V obdobínasledujúcom po jej vybavení už ústavný súd nečinnosť v postupe okresného súdu nezistil.Sťažnosť predsedovi okresného súdu sa preto ukázala v tejto veci ako účinný prostriedokna odstránenie namietanej nečinnosti.
Neefektívny postup, ktorého dôsledkom bolo zrušenie rozsudku z 1. marca 2011a vrátenie veci na ďalšie konanie, okresný súd odstránil v krátkom čase po vrátení vecina ďalšie konanie krajským súdom a v čase, ktorý sa prekrýva s podaním sťažnostiústavnému súdu.
Ústavný súd preto dospel k záveru, že sťažovateľka namieta prieťahy v postupeokresného súdu v čase, keď k prieťahom v jej veci postupom okresného súduuž nedochádzalo. Okresný súd rozhodol o jej veci v konaní trvajúcom na tomto súde štyriroky, čo nie je doba celkom primeraná právnej a faktickej zložitosti tohto konania,avšak vzhľadom na zistené predĺženie konania, ku ktorému prispela svojím správanímsťažovateľka, nejde ani o dobu, ktorá by bola pri komplexnom posúdení veci z ústavnéhohľadiska neakceptovateľná. Ústavný súd nezistil prieťahy v postupe okresného súduani v období nasledujúcom po vyhlásení rozsudku z 11. decembra 2012, v súvislostis úkonmi súdu prvého stupňa v odvolacom konaní, v súvislosti s doručovaním rozhodnutiaodvolacieho súdu ani v súvislosti s úkonmi nadväzujúcimi na podanie dovolania a námietkyzaujatosti.
Vychádzajúc z uvedeného posúdenia, ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľkounapadnutý postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C 135/2008nesignalizuje možnosť vyslovenia porušenia jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavypo jej prijatí na ďalšie konanie, a preto je sťažnosť v tejto časti zjavne neopodstatnená.
Vzhľadom na zistené dôvody na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohtouznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. mája 2015