znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 305/2013-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. mája 2013 predbežne prerokoval sťažnosť J. O., Z., zastúpenej advokátkou Mgr. M. M., P., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd, základného práva podľa čl. 32 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 18 Dohovoru   o   právach   dieťaťa   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   č. k. 17 CoP 9/2013-79 z 20. februára 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. O.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. mája 2013 doručená sťažnosť J. O. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva podľa čl. 32 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 18 Dohovoru o právach dieťaťa rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 17 CoP 9/2013-79 z 20. februára 2013.

Sťažovateľka v podstatnej časti sťažnosti uviedla, že Okresný súd Brezno rozsudkom sp. zn. 8 P/306/2012 zo 4. decembra 2012 vo veci starostlivosti o maloleté deti rozhodol tak, že: „Maloleté deti O., P... a P... sa zverujú do osobnej starostlivosti matky. Otec je povinný s účinnosťou od 01. 07. 2012 prispievať na každé z detí po 26,65 Eur mesačne a v budúcnosti pri zmene výšky životného minima na maloleté nezaopatrené dieťa, alebo nezaopatrené dieťa podľa osobitného zákona na každé z nich sumou vo výške 30 % z takto zmeneného životného minima a to vždy do 15-teho dňa každého mesiaca dopredu, k rukám matky maloletých detí.

Za   obdobie   od   01.   07.   2012   do   04.   12.   2012   otcovi   dlh   na   zročnom   výživnom na maloletého P. nevznikol. Za uvedené obdobie otcovi vznikol dlh na zročnom výživnom na maloletého   P.   vo   výške   86,80   Eur,   tento   dlh   je   otec   povinný   zaplatiť   k rukám   matky maloletého do 60 dní od právoplatnosti rozhodnutia.

Súd styk otca s maloletým P. neupravuje, ponecháva ho na dohodu rodičov. Súd upravuje styk otca s maloletým P. tak, že... Vo zvyšku sa návrh matky zamieta. Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.“

Proti   tomuto rozsudku   podala sťažovateľka   v   časti   výrokov odvolanie,   o   ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 17 CoP 9/2013 z 20. februára 2013 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľka   namieta,   že   týmto   rozsudkom   boli   porušené «základné   práva na konanie pred nestranným súdom zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky... a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd..., ďalej čl. 32 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd... Podľa článku   18   Dohovoru   opravách   dieťaťa   platí   zásada,   že   obaja   rodičia   majú   spoločnú zodpovednosť za výchovu a vývoj dieťaťa, čl. 41 ods. 1, 3, 4 Ústavy, ktoré zaručujú ochranu rodičovstva a rodiny, rovnaké práva deťom narodeným v manželstve i mimo neho, právo rodičov na starostlivosť a výchovu detí. Ústava SR v čl. 19 ods. 1 zaručuje právo každého na zachovanie ľudskej dôstojnosti,   osobnej   cti,   dobrej povesti a ochranu mena,   ľudskú dôstojnosť a rovnosť práv zaručenú v článku 12 Ústavy SR...

Súdmi zistený skutkový stav nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Súdy zistili, že otec   si   hľadá   prácu   doma   aj   v   zahraničí,   a   pokiaľ   mu   v   tom   nezabránili   objektívne okolnosti,   dosahoval   taký   príjem,   že   platil   na   výživu   maloletých   deti   výživné   200   eur mesačne a prispieval vo výške 100 eur na úhrady spojené s užívaním bytu, ktorého je spoluvlastníkom v režime BSM s matkou detí, a ale nežije v ňom. Aké objektívne okolnosti mu   zabránili   v   dosahovaní   adekvátneho   príjmu,   súd   nezisťoval,   nezisťoval   príčinu skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe.... Súd nevykonal dokazovanie dopytom na úrad práce, sociálnych vecí a rodiny, či boli v danom regióne voľné pracovné miesta, resp. v širšom regióne, keďže otec nebol viazaný iba na miesto trvalého bydliska, keďže sa o deti osobne nestaral. Nezmienil sa v odôvodnení rozsudku o pracovných ponukách, ktoré matka uvádzala, že boli k dispozícii v čase rozhodovania súdov. Súd mal ďalej za preukázané „zo súdneho spisu“ (súd neuviedol, z ktorého pred ním vykonaného dôkazu) že otec sa osobne staral o deti, v čase neprítomnosti matky, keď pracovala v T. Toto tvrdenie zrejme otca, sa nezakladá na pravde, nakoľko v čase, keď bola matka v T., sa o deti starali osobne jej rodičia, pokiaľ išlo o obdobie, ktoré zasahovalo do Školského roka, a cez prázdniny boli s ňou v T. Súd si musel túto skutočnosť osvojiť zrejme z tvrdenia otca v odvolacom konaní, a keďže v rozpore s § 214 OSP nenariadil pojednávanie, matka sa k nim nemohla nijakým spôsobom vyjadriť, čím došlo zo strany súdu k odňatiu práva konať pred súdom zaručené ústavou ako aj medzinárodnými dohovormi.

Odvolací súd uvádza, že nie je správne vytýkať len otcovi, že nehľadá riadnu prácu, pretože matka je v rovnakej pozícii ako on, t. j. že je nezamestnaná. Súd ale opomenul, že na rozdiel   od   otca   musí   svojim   deťom   zabezpečiť   bývanie,   úhradu   nákladov   spojených s bývaním, náklady detí v škole, stravu, oblečenie, spláca pôžičku aj za otca, v prípade, že by tak nerobila, prišla by aj s deťmi o strechu nad hlavou. Osobne sa o deti stará, pričom sama uhrádza náklady na deti.

Otec je vo veku 36 rokov, zdravý, bez vyživovacích povinností voči iným osobám, a napriek tejto skutočnosti – keď schopnosti a možnosti otca nie sú obmedzené, určil jeho vyživovaciu povinnosť voči deťom vo výške 26,65 eur, i keď ide o deti s povinnou školskou dochádzkou, vo fáze fyzického a duševného vývinu, ktoré nie sú schopné sa samostatne živiť. Maloletý P. má 15 rokov, navštevuje prvý ročník Gymnázia v B. Náklady na cestovné do školy do B. predstavujú 1,44 eur za obojsmernú cestu denne, t. j. 31,68 eur mesačne. Ako dyslektik pravidelne raz do mesiaca navštevuje s matkou psychologickú ambulanciu v B., náklady na cestu sú 1,25 eur študentský lístok z B. do B., t. j. 2,50 eur obojsmerne, matku stojí cesta Z. – B. 3,90 eur. Náklady na cestovanie predstavujú spolu 38,08 eur mesačne. Maloletý potrebuje okuliare, náklady na ne predstavujú cca 200 eur za 2 roky, t. j. 8,33 eur mesačne. Na stravu vrátane obedov minie matka cca 180 eur. Náklady na mobil maloletého predstavujú cca 10-15 eur mesačne, školské pomôcky cca 50 eur za polrok, t. j. 8,33 eur za mesiac, kozmetika cca 25 eur mesačne. Maloletý P. navštevuje 5. ročník základnej školy v Z., náklady na obedy v školskej jedálni predstavujú 20 eur mesačne, náklady na stravu doma cca 120 eur mesačne, náklady na školské pomôcky cca 30 eur polročne, t. j. 5 eur mesačne, kozmetika 20 eur mesačne, Náklady na mobil maloletého predstavujú cca 10 eur mesačne. K nákladom na deti ako odôvodneným potrebám maloletých detí sa súd nevyjadril vôbec,   neurobil   tak   ani   súd   prvého   stupňa,   čo   je   tiež   v rozpore   so   spravodlivým a odôvodneným rozhodnutím, ktorému by predchádzal spravodlivý súdny proces. V tejto časti je rozsudok nepreskúmateľný, a zjavne neodôvodnený. Takýmto postupom odvolací súd poprel nie len právo na spravodlivý súdny proces (zaručené v článku 46 Ústavy SR, ale a ľudskú dôstojnosť a rovnosť práv (zaručené v článku 12 Ústavy SR).

Vyživovacia povinnosť 26,65 eur mesačne na školopovinné dieťa za danej situácie otca iba motivuje naďalej pokračovať v doterajšom spôsobe života, a to deklarovať, že je bez   príjmu,   prácu   si   nehľadať,   a   zbavuje   ho   akejkoľvek   faktickej   zodpovednosti a starostlivosti   o   svoje   deti.   Súdne   rozhodnutie   je   v   rozpore   s   čl.   32   ods.   4   Listiny základných práv a slobôd... Podľa článku 18 Dohovoru o právach dieťaťa platí zásada, že obaja   rodičia   majú   spoločnú   zodpovednosť   za   výchovu   a   vývoj   dieťaťa.   Tieto   práva zaručuje aj Ústava SR v čl. 41 ods. 1, ktorý zaručuje ochranu rodičovstva a rodiny, ods. 4 právo rodičov na starostlivosť a výchovu detí, v článku 12 ods. 1 a 2 podľa ktorých 1) Ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach...

Tu poukazujem na skutočnosť, že som vyčerpal všetky dostupné opravné prostriedky, avšak   bezvýsledne.   Záver   súdu,   že   suma   26,67   €   mesačne   na   jedno   dieťa,   ktorou   súd zaviazal otca na výživné, pričom jeho schopnosti a možnosti hľadať si prácu nie sú ničím obmedzené,   otec   je   zdravý,   má   36   rokov,   je   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľný, neudržateľný,   arbitrárny,   popierajúci   práva   detí,   rovnako   tak   účel   a   význam   noriem rodinného a ústavného práva...»

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby o jej sťažnosti rozhodol ústavný súd týmto nálezom:

„1. Základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1, čl. 41 ods. 1, 4, a čl. 19 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2, Ústavy Slovenskej republiky, právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 32 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd, čl. 18 Dohovoru o právach dieťaťa Rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 20. 02. 2013 sp. zn. 17CoP/9/2013 porušené bolo.

2.   Rozsudok   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   zo   dňa   20.   02.   2013   sp.   zn. 17CoP/9/2013   sa   zrušuje   a   vec   vracia   Krajskému   súdu   v   Banskej   Bystrici   na   ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania...“

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol: «Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu dospel k záveru, že odvolanie matky nie je dôvodné. Krajský súd sa v plnom rozsahu stotožnil so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu, pretože tento vykonal v prejednávanej veci dostatočné dokazovanie, skutkový   stav   zistil   úplne   a   správne   a   z   tohto   vyvodil   aj   správny   právny   záver. S odôvodnením prvostupňového súdu sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje (§ 219 ods.   2   O.   s.   p.),   konštatuje   správnosť   dôvodov   a   na   tieto   odkazuje.   Súd   prihliadol   na nezamestnanosť obidvoch rodičov, riadne a podrobne sa vysporiadal vo svojom odôvodnení so skutočnosťami, že by otec kvôli zdravotným alebo iným obmedzeniam nebol schopný vyživovať svoje deti. Otec si hľadá prácu nielen doma, ale i v zahraničí, a pokiaľ mu v tom nezabránili objektívne okolnosti, dosahoval taký príjem, že platil na výživu maloletých detí výživné vo výške 200,- Eur mesačne a prispieval aj na úhrady spojené s užívaním bytu, ktorého je spoluvlastníkom v režime bezpodielového spoluvlastníctva manželov s matkou detí, ale nežije v ňom. Ako vyplýva z obsahu spisu, otec maloletých detí pracoval od 01. 07. 2012   s   pracovným   pomerom   na   dobu   určitú   (do   31.   12.   2012)   vo   Francúzsku.   Mal dojednanú mzdu 355,- Eur mesačne, avšak spolu so stravným dostal v mesiaci júl 2012 1.091,37 Eur netto, v auguste 1.808,36 Eur netto a v septembri 516,6 Eur. V tomto čase zaplatil na výživu detí 200 Eur a na úhradu bytu 100 Eur a evidentne tak mienil robiť aj do budúcna, o čom svedčí jeho písomné prehlásenie. Preto je právne irelevantné, že matka žiadala, aby súd na toto obdobie určil výživné vo výške 500 Eur na obidve maloleté deti. V súvislosti   s   prácou   v   zahraničí   otcovi   vznikli   nepochybne   vyššie   výdavky   so   stravou a ubytovaním, napokon, na úhradu týchto slúžilo stravné. Zo mzdy otca 355 Eur by súd nemohol určiť výživné v matkou žiadanej výške ani za obdobie, keď otec bol zamestnaný. V snahe platiť deťom riadne výživné mu zabránilo skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa v skúšobnej   dobe   dňa 21.   09.   2012   z dôvodu   nedostatku   práce   (matka podala návrh na úpravu práv a povinností rodičov k maloletým deťom dňa 10. 09. 2012, otcovi bol návrh doručený dňa 14. 11. 2012).   Od 22.   09.   2012 je otec evidovaný ako nezamestnaný   a   je   bez   akéhokoľvek   príjmu.   Je   teda   nepochybné,   že   otec   sa   účelovo nevyhýba   zamestnaniu,   ako   to   tvrdí   matka   maloletých   detí.   Tiež   mu   nemožno   vytknúť nezáujem   a   nestarostlivosť   o   maloleté   deti,   pretože   zo   spisu   je   zrejmé,   že   v   čase neprítomnosti matky, keď pracovala v T., sa staral o maloleté deti on. V súčasnosti sú obidvaja rodičia nezamestnaní, otec je bez príjmu, matka poberá dávku v hmotnej núdzi... Otec bol evidovaný ako nezamestnaný od 01. 05. 2010 do 30. 05. 2012, následne od 22. 09. 2012 až doposiaľ. Nie je správne vytýkať len otcovi, že si nehľadá riadnu prácu, pretože v rovnakej pozícii ako on, je aj matka maloletých detí. Tvrdenia matky, že otec pracuje „na čierno“, nie sú ničím podložené. To, že matka očakáva narodenie ďalšieho dieťaťa so svojím priateľom, tiež nemôže mať bez ďalšieho vplyv na určovanie vyššieho výživného od otca maloletých detí. Pokiaľ sa týka majetkových pomerov rodičov maloletých detí, tieto tiež súd riadne zistil a vyhodnotil. Účastníci konania sú nemajetní, majú v spoluvlastníctve byt, v ktorom žije matka spolu s deťmi a jej priateľom, zatiaľ čo otec žije u svojich rodičov, ktorí ho podporujú, a to aj finančne.

Za týchto okolností, keďže pre súd je rozhodujúci stav v čase rozhodovania vo veci, s prihliadnutím na plnenie vyživovacej povinnosti voči maloletým deťom otcom v čase jeho zamestnanosti, pričom zamestnanie neukončil dobrovoľne, súd rozhodol správne, keď mu určil   vyživovaciu   povinnosť   na   spodnej   hranici   stanovenej   zákonom.   Súd   vyhodnotil   aj skutočnosť, že matka maloletých detí má voči nim zo zákona rovnakú vyživovaciu povinnosť ako ich otec (... každý z rodičov... § 62 ZR), pričom prihliadol aj na jej osobnú starostlivosť o deti. Matka rovnako ako otec má povinnosť zabezpečovať zdroj obživy pre maloleté deti a nemôže z neschopnosti získať riadnu prácu obviňovať len otca. V danom prípade sa obaja rodičia rovnakým spôsobom postarali o bývanie pre deti, otec sa s deťmi stretáva, o čom svedčí výrok rozsudku o úprave styku. Okresný súd postupoval správne, vykonal dostatočné dokazovanie, dôkazy riadne vyhodnotil a v dôsledku toho aj vo veci správne rozhodol.»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Podľa názoru ústavného súdu sú závery krajského súdu dostatočné a presvedčivé. V žiadnom   prípade   sa   nejavia   ako   arbitrárne   či   zjavne   neodôvodnené.   Skutočnosť,   že sťažovateľka má na vec odlišný názor, sama osebe nezakladá porušenie ňou označených práv.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. mája 2013