znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 305/2010-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. júna 2010 predbežne prerokoval sťažnosť J. K., B., t. č. vo výkone trestu L., vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1, čl. 7 ods. 2 a 5, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1 a čl. 145 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj namietaného porušenia práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Toš 6/08 z 30. marca 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júna 2010 doručená sťažnosť J. K., B., t. č. vo výkone trestu L. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1, čl. 7 ods. 2 a 5, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1 a čl. 145 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy, ako aj namietaného porušenia práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Toš 6/08 z 30. marca 2010.

Zo sťažnosti vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Toš 6/08 koná najvyšší súd o odvolaní sťažovateľa proti rozhodnutiu Špeciálneho súdu v Pezinku sp. zn. PK 2 Tš 29/06 z 28. apríla 2008. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že potom, ako mu bolo najvyšším súdom doručené predvolanie na verejné zasadnutie v uvedenej odvolacej trestnej veci, ktoré sa malo   konať   29.   až   31.   marca   2010,   podal   proti   všetkým   členom   odvolacieho   senátu najvyššieho súdu námietku zaujatosti, ktorých nezaujatosť spochybnil tým, že všetci títo sudcovia podpísali petíciu s označením „PÄŤ VIET“, takže „potvrdili svojim podpisom, že sa necítia tak aby mohli slobodne a nezávislo rozhodovať v pridelených veciach a pociťujú pri svojom rozhodovaní strach a obavy“.

Na základe uvedeného sa sťažovateľ ním podanou námietkou zaujatosti domáhal, aby „sudcovia NS SR, ktorí majú rozhodovať o mojom odvolaní voči rozsudku Špec. súdu zo dňa 28. 4. 2008, č. k.: 2 Tš 29/2006, boli z tohto konania vylúčení pre svoju zaujatosť, lebo takýmto svojim vyhlásením (petícia päť viet) verejne vyjadrujú svoje sympatie a politickú poslušnosť opozičným politickým stranám a politikom voči súčasnej vláde a jej výkonnej moci“.

Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že na verejnom zasadnutí 29. marca 2010 „predseda odvolacieho   senátu   NS   SR   vo   veľmi   skrátenej   verzii   oboznámil   s   obsahom   vznesenej námietky (neviem koho) a bez opory v zákone ju odmietol....

Písomné odôvodnenie tohto rozhodnutia NS SR mi doručené nebolo aj napriek mojej urgencii a žiadosti o jeho doručenie.“.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol: «Teda   mojou   námietkou   zaujatosti   som   teda   zásadne   spochybnil   nezávislosť a nestrannosť sudcov, ktorí rozhodovali o mojom odvolaní voči rozsudku Špeciálneho súdu a   v   danom   prípade   odvolací   senát   NS   SR   moju   námietku   odmietol   a   to   bez   opory   v zákone....

Každý sudca „musí“ byť nie len fakticky nezávislý a nestranný, ale musí sa ako taký aj javiť v očiach strán (Ústava SR) a preto teda tu nesmú byť žiadne konkrétne skutočnosti (petícia   päť   viet)   práve,   ktoré   môžu   a   to   celkom   oprávnene,   vzbudzovať   pochybnosti o nezávislosti a nestrannosti zákonného sudcu....

... nestrannosť (pro foro interno) v mysli sudcu a možno ju aj takto zadefinovať: „Je to   sudcovo   každodenné   víťazstvo   nad   svojimi   predsudkami,   nad   svojimi   sklonmi,   nad svojimi   dezilúziami,   nad   svojimi   sklonmi,   nad   svojimi   sympatiami   a   antipatiami,   nad príťažlivosťou verejných osobných názorov a pod.“

... v tomto prípade ide o pravý opak vyššie zadefinovanej nestrannosti sudcu a to práve v jeho mysli (pro foro interno) teda jednoznačne prejavil svoje sympatie a antipatie, svoje osobné názory, svoje predsudky, svoje sklony a pod. a to všetko verejne opozičným politikom a ich politickým stranám proti súčasnej vláde a jej výkonnej moci.

Všetkých sudcov, ktorí podpísali petíciu „Päť viet“ a v každom ďalšom prípadnom konaní, v ktorom by som sa ocitol ako občan, tak budem vždy namietať ich zaujatosť, lebo ja sa určite nestotožňujem ani s ich názorom, ani s ich postupom ako sudcov, ktorí majú rozhodovať o mojom ďalšom živote a o mojej budúcnosti. Tu pociťujem obavy a strach z ich rozhodovania predovšetkým ja sám. A naviac doplácam na rôzne politické šarvátky pri získavaní politických bodov pre opozičné politické strany....

Ide o nezákonné rozhodnutie o odvolaní voči rozsudku špeciálneho súdu zo dňa 28. 4. 2008, č. k. PK 2 Tš 29/2006, ktorý mimochodom ústavný súd vyhlásil za neústavný.»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd takto rozhodol: „... rozhodnutie o odvolaní na NS SR, zo dní 29. - 30. 3. 2010, č. k.: 3 Toš 6/2008, voči rozsudku Špeciálneho súdu zrušil, lebo o odvolaní musí rozhodnúť iný senát NS SR a to z dôvodu porušenia:

čl. 1 ods. 1, samostatne ako aj v spojení s čl. 141 ods. 1, s poukazom na čl. 7 ods. 2, a ods. 5, v spojení s čl. 46 ods. 1, a s čl. 48 ods. 1, a s čl. 144 ods. 1, Ústavy SR.

Samostatne pre porušenie čl. 145 ods. 4, Ústavy SR.

Analogicky – pre porušenie čl. 6 ods. 1, samostatne ako aj v spojení s čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

Súčasne sa sťažovateľ domáhal, aby mu pre účely konania pred ústavným súdom bol ustanovený právny zástupca.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstata námietok sťažovateľa je založená na jeho tvrdeniach, že v jeho trestnej veci pred najvyšším súdom ako súdom odvolacím v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Toš 6/08 konali a napokon aj rozhodli zaujatí sudcovia odvolacieho senátu najvyššieho súdu, ktorých nezaujatosť   sťažovateľ   podľa   neho   dostatočne   spochybnil   ním   vznesenou   námietkou zaujatosti,   podľa   ktorej   možno   mať   dôvodné   pochybnosti   o   nezaujatosti   členov   tohto odvolacieho senátu z dôvodu ich aktívnej účasti na petičnej akcii s názvom „PÄŤ VIET“. Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že aj napriek uvedenému nebolo jeho námietke zaujatosti vyhovené a ani mu nebolo doručené rozhodnutie o tejto námietke, v dôsledku čoho malo dôjsť   predovšetkým   k   porušeniu   jeho   základného   práva   a   práva   na   spravodlivé   súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru, jeho základného práva na zákonného sudcu zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy a napokon aj k porušeniu čl. 1 ods. 1, čl. 7 ods. 2 a 5, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1 a čl. 145 ods. 4 ústavy.

1. K základnému právu a právu na spravodlivé súdne konanie

K porušeniu základného práva a práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie malo dôjsť tým, že najvyšší súd nerozhodol o námietke zaujatosti uplatnenej sťažovateľom proti členom senátu najvyššieho súdu konajúceho v jeho trestnej veci vedenej pod sp. zn. 3 Toš 6/08 a sťažovateľovi tiež nebolo doručené žiadne rozhodnutie o jej vybavení.

Podľa § 31 ods. 1 Trestného poriadku účinného od 1. januára 2006 v jeho znení účinnom k 29. marcu 2010 [keď sa v predmetnej trestnej veci sťažovateľa konalo verejné zasadnutie   (ďalej   len   „Trestný   poriadok   v   rozhodnom   znení“)]   z   vykonávania   úkonov trestného konania je vylúčený sudca..., u ktorého možno mať pochybnosť o nezaujatosti pre jeho pomer k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo týka, k obhajcovi, zákonnému zástupcovi, splnomocnencom alebo pre pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní.

Podľa   §   31   ods.   2   Trestného   poriadku   v   rozhodnom   znení   sudca...   je   vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania, ak bol v prejednávanej veci činný ako prokurátor, policajt,   spoločenský   zástupca,   obhajca,   splnomocnenec   zúčastnenej   osoby   alebo poškodeného, zástupca poškodeného alebo spoločný zástupca poškodených.

Podľa § 31 ods. 3 Trestného poriadku v rozhodnom znení z rozhodovania na súde vyššieho stupňa je okrem vylúčenia podľa odseku 2 vylúčený sudca..., ktorý sa zúčastnil na rozhodovaní na súde nižšieho stupňa, a naopak. Z rozhodovania o dovolaní je vylúčený ten, kto sa v prejednávanej veci zúčastnil na rozhodovaní ako sudca alebo prísediaci súdu iného stupňa.

Podľa § 32 ods. 3 Trestného poriadku v rozhodnom znení o vylúčení z dôvodov uvedených v § 31 na základe námietky vznesenej niektorou zo strán v iných prípadoch ako podľa odseku 2 (odsek 2 upravuje otázku zaujatosti zapisovateľa, pozn.) rozhoduje orgán, ktorého   sa   tieto   dôvody   týkajú.   O   tom,   či   je   vylúčený   sudca   alebo   prísediaci,   ktorý rozhoduje v senáte, rozhodne tento senát.

Podľa § 32 ods. 6 Trestného poriadku v rozhodnom znení o námietke zaujatosti strany, ktorá je založená na tých istých dôvodoch, pre ktoré už raz bolo o takej námietke rozhodnuté,   alebo   ktorá   nebola   vznesená   bezodkladne   podľa   §   31   ods.   4   alebo   ak   je dôvodom námietky len procesný postup súdu v konaní, sa nekoná; to platí aj o námietke, ktorá je založená na iných dôvodoch ako dôvodoch podľa § 31.

Z   citovaných   ustanovení   Trestného   poriadku   v   rozhodnom   znení   explicitne vyplývalo, že o námietke zaujatosti vznesenej niektorou zo strán proti sudcovi alebo členom senátu rozhodoval senát, ktorého sa vec týkala, pričom konal iba o námietkach založených na dôvodoch podľa § 31 Trestného poriadku v rozhodnom znení a o námietkach založených na iných dôvodoch nebol senát zo zákona povinný konať, a teda ani rozhodnúť.

Pred rozhodnutím o sťažnosti sťažovateľa si ústavný súd vyžiadal zo súvisiaceho súdneho spisu   najvyššieho   súdu   vedeného pod sp.   zn. 3 Toš 6/08 podanie sťažovateľa z 23. februára   2010,   ktorým   sťažovateľ   uplatnil   voči   členom   odvolacieho   senátu najvyššieho   súdu   námietku   zaujatosti   (najvyššiemu   súdu   bolo   toto   podanie   doručené 26. februára 2010), zápisnicu z verejného zasadnutia najvyššieho súdu konaného 29. až 30. marca 2010 a rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Toš 6/08 z 30. marca 2010.

Z podania sťažovateľa z 23. februára 2010 ústavný súd zistil, že sťažovateľ založil svoju   námietku   proti   členom   odvolacieho   senátu   najvyššieho   súdu   konajúceho   v   jeho trestnej veci výhradne na tom, že členovia toho senátu podpísaním petície s názvom „PÄŤ VIET“,   ktorou   sa   mali   vyjadriť   v   tom   zmysle, „že   sa   necítia   tak   aby   mohli   slobodne a nezávislo rozhodovať v pridelených veciach a pociťujú pri svojom rozhodovaní strach a obavy“, v podstate dali najavo, že sa necítia byť nezaujatými v žiadnej im pridelenej trestnej veci, teda ani v trestnej veci sťažovateľa.

Vzhľadom na uvedené najvyšší súd na verejnom zasadnutí senátu najvyššieho súdu konajúceho vo veci vedenej pod sp. zn. 3 Toš 6/08 konanom 29. marca 2010 v prítomnosti sťažovateľa a jeho obhajcu (JUDr. J. K.) ešte pred ich vypočutím k veci „oboznámil znenie ustanovenia § 32 ods. 6 v spojitosti s § 31 ods. 1 Tr. por. a oboznámil obžalovaných R. Š. a J.   K.,   že   o   nimi   vznesenej   námietke   zaujatosti   senát   nebude   rozhodovať,   nakoľko   sú založené na iných dôvodoch, ako sú dôvody podľa § 31 Tr. por.“. Následne boli obhajca sťažovateľa, ako aj samotný sťažovateľ vypočutí k prerokúvanej trestnej veci, avšak bez akejkoľvek ich reakcie na spôsob posúdenia námietky sťažovateľa uplatnenej v jeho podaní z 23. februára 2010, senátom najvyššieho súdu.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   námietka   sťažovateľa   z   hľadiska   jej   dôvodov   nebola námietkou podľa § 31 Trestného poriadku v rozhodnom znení, pretože bola založená na iných   dôvodoch   ako   na   pomere   sudcu   k   prerokúvanej   trestnej   veci   sťažovateľa   alebo k osobe sťažovateľa, k jeho obhajcovi, k iným osobám, ktorých sa úkon priamo týkal alebo pre   pomer   sudcu   k   inému   orgánu   činnému   v   tomto   konaní,   alebo   z   dôvodu,   že   by ktorýkoľvek dotknutý sudca najvyššieho súdu bol v predmetnej trestnej veci činný ako sudca   nižších   stupňov   alebo   ako   prokurátor,   policajt,   spoločenský   zástupca,   obhajca, splnomocnenec   zúčastnenej   osoby   alebo   poškodeného,   zástupca   poškodeného   alebo spoločný zástupca poškodených.

Podľa názoru ústavného súdu sa sťažovateľ uvedenou námietkou v podstate domáhal extenzívnej interpretácie a aplikácie § 31 ods. 1 Trestného poriadku v rozhodnom znení na svoju trestnú vec, ktorá ani podľa názoru ústavného súdu neprichádza v danom prípade do úvahy   (podobne   napr.   sp.   zn.   IV.   ÚS   104/2010).   V   okolnostiach   prípadu   sťažnosť sťažovateľa možno navyše podľa názoru ústavného súdu považovať aj za účelovú, keďže sťažovateľ spôsob vybavenia, resp. posúdenia svojej námietky najvyšším súdom nenamietal už v konaní pred samotným najvyšším súdom, ale až potom, ako odvolací najvyšší súd rozsudkom   sp.   zn.   3   Toš   6/08   z 30.   marca   2010   odmietol   odvolanie   sťažovateľa   proti odsudzujúcemu rozsudku Špeciálneho súdu v Pezinku sp. zn. PK 2 Tš 29/06 z 28. apríla 2008.

Vzhľadom na uvedené podľa názoru ústavného súdu možno postup najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Toš 6/08 o námietke sťažovateľa z 23. februára 2010, o ktorej najvyšší súd nekonal, a teda ani nerozhodoval (t. j. nevydal žiadne rozhodnutie, ktoré by bolo potrebné doručiť sťažovateľovi) v zmysle oprávnenia na takýto postup daného mu ustanovením § 32 ods. 6 Trestného poriadku v rozhodnom znení, považovať za ústavne konformný   (súladný)   a   z   hľadiska   zabezpečenia   ochrany   základného   práva   a   práva sťažovateľa na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru) za ústavne udržateľný a akceptovateľný.

Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup orgánu verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom alebo rozhodnutím tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namieta (napr. II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 288/05, II. ÚS 298/06).

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   už   po   jej   predbežnom prerokovaní v časti týkajúcej sa namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. K základnému právu na zákonného sudcu

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48   ods.   1   ústavy   ústavný   súd   konštatuje,   že   vo   všeobecnosti   námietka   o   porušení základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy uplatnená podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pod ktorú subsumoval sťažovateľ svoje argumenty, podlieha   z hľadiska   uplatnenia právomoci   ústavného   súdu   na jej prerokovanie princípu subsidiarity.   To   znamená,   že   ústavná   kontrola   vo   vzťahu   k   rozhodnutiu   či   postupu všeobecného súdu, ktorý sa dopustil pochybení takéhoto charakteru, nastupuje až vtedy, ak neexistuje iný všeobecný súd, ktorý by poskytol účinnú ochranu právam sťažovateľa, ktorých porušenie namieta (sp. zn. III. ÚS 330/09).

V danej trestnej veci prebiehalo na najvyššom súde odvolacie konanie a v prípade, ak by sa sťažovateľ domnieval, že vo veci konal súd, resp. sudcovia, ktorí mali byť vylúčení z   vykonávania   úkonov   trestného   konania,   má   stále   možnosť   namietať   túto   skutočnosť v rámci dovolacieho konania podľa § 371 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku (napr. sp. zn. III. ÚS 330/09).

Uvedené   bolo   podkladom   na   rozhodnutie   ústavného   súdu,   ktorý   sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci ústavného súdu o nej konať podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

3. K namietanému porušeniu článkov ústavy

Ústavný súd nezistil medzi namietaným porušením čl. 1 ods. 1, čl. 7 ods. 2 a 5, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1 a čl. 145 ods. 4 ústavy a rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 3 Toš 6/08 z 30. marca 2010 žiadnu príčinnú súvislosť, preto sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tejto časti sťažnosti už nerozhodoval.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa ako celku bolo tiež bez právneho významu,   aby   ústavný   súd   rozhodoval   o   žiadosti   sťažovateľa   o   ustanovenie   právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júna 2010