znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 304/2013-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. mája 2013 predbežne prerokoval sťažnosť P. L., K., zastúpeného advokátom JUDr. J. S., K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 4 To 114/2012 z 20. februára 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. L.   o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. apríla 2013 doručená sťažnosť P. L., K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 To 114/2012 z 20. februára 2013.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:„Týmto podávam túto sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky vo veci porušenia môjho základného práva na obhajobu upraveného v čl. 50 ods. 3 a podľa podľa   čl.   6   ods.   3   písm.   d)   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd a základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl.   1   ods.   1   a   čl.   2   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Krajského   súdu v Košiciach zo dňa 20. 2. 2013 vydanom v konaní vedenom pod sp. zn. 4 To 114/2012, ktorým uvedený odvolací súd zamietol moje odvolanie ako obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu v Košiciach sp. zn. 1 T/21/2010 zo dňa 19. 7. 2012, ktorým som bol uznaný vinným zo spáchania zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1 Tr. zák., za čo ma súd prvého stupňa odsúdil k trestu odňatia slobody v trvaní 2 rokov s podmienečným odkladom výkonu trestu odňatia slobody na skúšobnú dobu v trvaní 3 rokov.

Krajský   súd   v   Košiciach   sa   v   napadnutom   uznesení   vôbec   nezaoberal   mojím návrhom na vykonanie dokazovania výsluchom svedka E. M., ktorého som odvolaciemu súdu navrhol podaním môjho obhajcu zo dňa 3. 1. 2013 predvolať z adresy..., K., ktorý bol svedkom môjho rozhovoru s poškodeným L. G. v mesiaci september 2009, a ktorého výsluch napriek môjmu návrhu v prvostupňovom konaní doručeného aj súdu prvého stupňa ešte dňa 11.   6.   2012   súd   nevykonal,   čím   došlo   k   porušeniu   mojich   procesných   práv   na   moju obhajobu...

K   porušeniu   mojich   Ústavou   SR   a   Dohovorom   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   dohovorom   zaručených   základných   práv   a   slobôd   došlo   v   dvoch procesných smeroch tým, že krajský súd vôbec nereagoval na môj návrh na vykonanie dokazovania   výsluchom   svedka   E.   M.   a   nedoplnil   dokazovanie   jeho   výsluchom   na objektívne zistenie skutkového stavu veci a na objasnenie okolností, ktoré svedčia aj v môj prospech a ani tým neodstránil procesné pochybenie súdu prvého stupňa a nevydal v mojej veci spravodlivé rozhodnutie. Som toho názoru, že Krajský súd v Košiciach nereagoval na môj návrh na doplnenie dokazovania, čím ústavne nekonformným výkladom ustanovenia § 311 ods. 4 a § 321 ods. 1, 2 302 ods. 2 Trestného poriadku ma zbavil práva na obhajobu a na   spravodlivý proces.   V tomto   postupe krajského súdu vidím   svojvôľu   štátnej   (súdnej) moci, ktorá prekročila medze svojho oprávnenia určené pre demokratický a právny štát ústavným a zákonným poriadkom Slovenskej republiky.

Svoju sťažnosť na Ústavný súd Slovenskej republiky podávam z toho dôvodu, že o ochrane mnou označených základných práv nerozhoduje iný súd...“

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„1.   Základné   právo   sťažovateľa   P.   L.   na   obhajobu   podľa   čl.   50   ods.   3   Ústavy Slovenskej republiky a podľa podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 20. 2. 2013 v konaní vedenom pod sp. zn. 4 To 114/2012 porušené bolo.

2.   Uznesenie   Krajského   súdu   v   Košiciach   z   20.   2.   2013   sp.   zn.   4   To   114/2012 sa zrušuje.

3.   Krajský   súd   v   Košiciach   je   povinný   uhradiť   P.   L.   trovy   právneho   zastúpenia v sume 413,91 € na účet jeho právneho zástupcu JUDr. J. S. v lehote dvoch mesiacov od doručenia nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme   mravnosti,   verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnosti   v   demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov   alebo,   v   rozsahu   považovanom   súdom   za   úplne   nevyhnutný,   pokiaľ   by, vzhľadom   na   osobitné   okolnosti,   verejnosť   konania   mohla   byť   na   ujmu   záujmom spoločnosti.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má tieto minimálne práva:

d)   vyslúchať   alebo   dať   vyslúchať   svedkov   proti   sebe   a   dosiahnuť   predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe.

Podľa § 302 ods. 2 Trestného poriadku iné osoby sú z účasti na neverejnom zasadnutí vylúčené;   pri   rozhodovaní   o   väzbe   má   právo   zúčastniť   sa   na   neverejnom   zasadnutí   aj prokurátor, obvinený a jeho obhajca; pri rozhodovaní o sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe môže   predseda   senátu   účasť   týmto   osobám   umožniť.   Predseda   senátu   postupuje   pri zabezpečovaní   účasti   prokurátora,   obvineného   a   obhajcu   podľa   §   72   ods.   2.   Ak   je   to potrebné, predseda   senátu   pri rozhodovaní o   väzbe alebo o sťažnosti   proti   rozhodnutiu o väzbe upovedomí o neverejnom zasadnutí aj zástupcu záujmového združenia alebo inú osobu ponúkajúcu záruku alebo peňažnú záruku a umožní ich účasť.

Podľa § 311 ods. 4 Trestného poriadku odvolanie možno oprieť o nové skutočnosti a dôkazy.

Podľa § 321 ods. 1 Trestného poriadku odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj

a) pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali, najmä preto, že boli porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo právo obhajoby,

b)   pre   chyby   v   napadnutých   výrokoch   rozsudku,   najmä   pre   nejasnosť   alebo neúplnosť   jeho   skutkových   zistení   alebo   preto,   že   sa   súd   nevysporiadal   so   všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie,

c) ak vzniknú pochybnosti o správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov, na ktorých objasnenie treba dôkazy opakovať alebo vykonať ďalšie dôkazy,

d) ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona,

e) ak je uložený trest neprimeraný, alebo

f) ak je rozhodnutie o uplatnenom nároku poškodeného na náhradu škody v rozpore so zákonom,

a podľa odseku 2 toho istého paragrafu ak bolo odvolanie obmedzené podľa § 317 ods. 1 alebo 3, odvolací súd z dôvodu uvedeného v odseku 1 zruší len napadnutý výrok rozsudku. Ak však odvolací súd zruší hoci i len sčasti výrok o vine, zruší vždy súčasne celý výrok o treste, ako aj ďalšie výroky, ktoré majú vo výroku o vine svoj podklad.

III.

Sťažovateľ namietal porušenie svojich označených práv uznesením krajského súdu č. k. 4 To 114/2012-342 tým, že sa vôbec nezaoberal návrhom sťažovateľa na vykonanie dokazovania   výsluchom   svedka   E.   M.,   ktorého   sťažovateľ   odvolaciemu   súdu   navrhol podaním jeho obhajcu z 3. januára 2013 predvolať z adresy..., K., a ani tým neodstránil procesné pochybenie súdu prvého stupňa a nevydal vo veci spravodlivé rozhodnutie.

Z uznesenia krajského súdu č. k. 4 To 114/2012-342 z 20. februára 2013 vyplýva, že:«Krajský súd podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a dospel k názoru, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné...

Odvolací súd v predmetnej veci už rozhodol uznesením sp. zn. 4 To 108/2011 zo dňa 14. 12. 2011 tak, že podľa § 321 ods. 1 písm. c), d) Tr. por. zrušil napadnutý rozsudok a podľa § 322 ods. 1 Tr. por. vec vrátil okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. V citovanom uznesení odvolací súd konštatoval, že spravidla vždy existujú dve skupiny dôkazov, a to dôkazy svedčiace v prospech obžalovaného a dôkazy svedčiace jeho neprospech. Úlohou súdu je preto veľmi citlivo a uvážlivo vyhodnocovať každý dôkaz samostatne a zároveň všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. Nie je možné iba mechanicky   pri   existencii   protichodných   dôkazov   poukazovať   na   zásadu   „in   dubio   pro reo“. Je potrebné, aby súd zákonným spôsobom získané dôkazy prísne logicky vyhodnotil a poukázal na ich vierohodnosť a pravdivosť. Ďalej odvolací súd vytkol okresnému súdu, že pochybil, keď sa dôsledne neriadil ustanovením § 271 ods. 1 Tr. por., keď listinné dôkazy uznesením prečítal ako celok...

Obžalovaný   P.   L.   i   naďalej   zotrval   na   svojich   výpovediach   a   poprel   spáchanie skutku, ktorý sa mu kládol za vinu... Uviedol, že v taxíku okrem nich iný svedok ako D. K. nebol a v C. bol naviac iba svedok T. F.

V prospech obžalovaného vypovedal svedok D. K... V neprospech obžalovaného vypovedali poškodení L. G., M. G., T. F., M. K., Mgr. S. Č. Správne   postupoval   okresný   súd,   keď   na   základe   vyššie   citovaných   svedeckých výpovedí v neprospech obžalovaného tohto uznal za vinného zo zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1 Tr. zák. na tom skutkovom základe, ako to je uvedené vo výrokovej časti napadnutého rozsudku. Obhajoba obžalovaného bola jednoznačne vyvrátená výpoveďou poškodeného L. G...

Jednoznačným dôkazom svedčiacim v neprospech obžalovaného je výpoveď svedka T. F. Svedok T. F. totiž v prvotne výpovedi z prípravného konania (č. 1. 57) tvrdil, že bol v bare   na   K.,   kde   prišiel   obžalovaný   aj   s   nejakým   kamarátom   a   videl,   ako   tento   dal taxikárovi 200,- Eur a ten sa už nevrátil. Na (č. 1. 69) pri konfrontácii dňa 19. 5. 2010 už jednoznačne tvrdil, že nevidel ako mal dať obžalovaný v bare v C., 200,- Eur bankovku poškodenému, vôbec tam poškodeného nevidel a nemal vedomosť o tom, že by tam vôbec mal byť. Na hlavnom pojednávaní na tejto zmenenej výpovedi zotrval a potvrdil, že obsah zápisnice z prípravného konania je nepravdivý, došlo k nedorozumeniu, preto šiel následne na políciu, aby dal všetko na pravú mieru...

Svedok T. F. jednoznačne svojou výpoveďou vyvrátil tvrdenie svedka D. K., keď potvrdil, že na K. v C. poškodený nebol, a ani ho tam nevidel. O to dôveryhodnejšie znie tvrdenie poškodeného, že tento viezol obžalovaného v taxíku, kde boli sami dvaja a viezol ho nie od hotela H. na K. do C., ale z ulice T. na ulicu Š. Taktiež logicky vyplýva z prepisov telefónnych hovorov obžalovaného, že tento keď telefonoval poškodenému, jeho číslo získal cestou v taxíku, keď ho poškodený viezol, a keď sa dohodli, že mu vybaví jeho priestupok... Správne postupoval okresný súd, keď odmietol výsluch svedka E. M. z dôvodu, že skutkový stav bol dostatočne objasnený už doposiaľ vypočutými svedkami. Z toho istého dôvodu ani odvolací súd nevypočul navrhnutého svedka, pretože tento pri spáchaní skutku prítomný nebol a jeho svedectvo by bolo iba čiastočné a nenabúralo by výpovednú hodnotu svedkov svedčiacich proti obžalovanému, na základe ktorých okresný súd uznal za vinného zo zločinu vydierania.

Na   základe   vykonaných   dôkazov   i   odvolací   dospel   k   jednoznačnému   záveru,   že skutok,   ktorý   sa   kladie   obžalovanému   P.   L.   za   vinu   sa   stal   tak,   ako   je   citovaný   v napadnutom rozsudku okresného súdu a správne bol kvalifikovaný ako zločin vydierania podľa   §   189   ods.   1   Tr.   zák.   Obžalovaný   naplnil   subjektívnu   stránku   trestného   činu vydierania tým, že konal v priamom úmysle a po stránke objektívnej tým, že si bol vedomý svojho konania, ako i následku...»

Z citovaných častí uznesenia krajského súdu č. k. 4 To 114/2012-347 vyplýva, že nie je   možné   stotožniť   sa   s   tvrdením   sťažovateľa,   že   sa   krajský   súd   vôbec   nezaoberal návrhom   na vykonanie dokazovania výsluchom   svedka   E.   M.   Z   uznesenia   vyplýva, že krajský   súd   sa   s   návrhom   na   výsluch   svedka   vysporiadal   tak,   že   uznal   za vhodné   ho v danom konaní nevypočuť. Svoje rozhodnutie nevykonať výsluch však riadne odôvodnil a z   písomného   odôvodnenia   sú   zjavné   myšlienkové   postupy   a   dôvody   jeho   konania. Vzhľadom   na   uvedené   a   rovnako   aj   vzhľadom   na   písomné   odôvodnenie   uznesenia krajského súdu č. k. 4 To 114/2012-347 nie je možné uznať toto rozhodnutie za arbitrárne.Nad rámec uvedeného ústavný súd považuje za dôležité zdôrazniť, že pri aplikácii pravidiel formálnej logiky nie je možné, aby návrhu na vykonanie dôkazu zodpovedala automatická povinnosť orgánu činnému v trestnom konaní, resp. súdu vyhovieť takémuto návrhu.   Je   logické,   že   pokiaľ   sa   orgán   činný   v   trestnom   konaní,   resp.   súd,   návrhom na vykonanie dôkazu zaoberá, návrhu na jednej strane môže byť vyhovené, no na druhej strane môže byť takýto návrh aj zamietnutý. Pre správne posúdenie rozhodnutia o návrhu na vykonanie   dôkazu   musí   byť   preto   kľúčová   okolnosť,   ktorá   sa   má   dokazovaním preukázať, ako aj jej význam pre celé trestné konanie. Úlohou orgánov činných v trestnom konaní a súdu je preto veľmi citlivo a uvážlivo vyhodnocovať každý dôkaz samostatne a zároveň všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. Je potrebné, aby súd zákonným spôsobom získané dôkazy prísne logicky vyhodnotil a poukázal na ich vierohodnosť a pravdivosť.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   konštatoval,   že uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   4   To   114/2012   z   20.   februára   2013   nemohlo   dôjsť k porušeniu sťažovateľom označených základných práv podľa ústavy a dohovoru, a preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť odmietol.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch   na   ochranu ústavnosti uplatnených sťažovateľom už nemal dôvod rozhodovať.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. mája 2013