znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 304/2012-36

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. septembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom doc. JUDr. B. F., PhD., Advokátska kancelária..., s. r. o., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Liptovský Mikuláš v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   Er   12/2007   a jeho   uznesením   z 30.   januára   2012 a postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 21 CoE 64/2012 a jeho uznesením zo 16. mája 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júla 2012 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou namieta   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl.   20   ods.   1   a čl. 46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom Okresného súdu   Liptovský   Mikuláš   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 3 Er 12/2007   a jeho   uznesením   z 30.   januára   2012   (ďalej   aj   „napadnuté   rozhodnutie okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   21   CoE   64/2012   a jeho   uznesením   zo 16.   mája   2012   (ďalej   aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy o úvere č. 5370534 uzavretej 17. februára 2006 (ďalej len „zmluva“) poskytla sťažovateľka P. Z. (ďalej len „dlžník“) úver v sume 464,71 €, ktorý sa dlžník zaviazal splácať v zmluvne dohodnutých splátkach. Keďže dlžník neuhradil niekoľko po sebe idúcich splátok, dostal sa do omeškania,   v dôsledku   čoho   sa   stal   úver   okamžite   splatným.   Sťažovateľka   v súlade s rozhodcovskou dohodou uzatvorenou medzi ňou a dlžníkom začala rozhodcovské konanie pred rozhodcovským súdom zriadeným S., a. s., B. (ďalej len „rozhodcovský súd“), a dlžník bol rozhodcovským   nálezom   právoplatne   zaviazaný   na   zaplatenie   dlhu   zo zmluvy. Sťažovateľka podala   5.   januára   2007   návrh   na vykonanie   exekúcie   na   podklade vykonateľného   rozsudku   rozhodcovského   súdu.   Súdny   exekútor   na   základe   poverenia udeleného okresným súdom 12. januára 2007 začal nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Okresný súd v priebehu výkonu exekúcie uznesením sp. zn. 3 Er 12/2007 z 30. januára 2012 rozhodol   ex   offo   tak,   že   exekúciu   vyhlásil   za neprípustnú   a zastavil   ju.   Proti   tomuto rozhodnutiu   podala   sťažovateľka   odvolanie,   o ktorom   rozhodol   krajský   súd   uznesením sp. zn. 21 CoE 64/2012 zo 16. mája 2012 tak, že rozhodnutie okresného súdu potvrdil ako vecne správne.

Sťažovateľka   v predostretej   argumentácii   namietala   právne   závery   okresného a krajského súdu vyslovené v napadnutých rozhodnutiach, ktorým vytkla ich nesprávnosť z hľadiska   právneho   posúdenia   relevantných   hmotnoprávnych   ustanovení   príslušných právnych predpisov na predmetnú právnu vec sa vzťahujúcich, keď okresný súd a krajský súd „...   svoje   rozhodnutie   formuloval   na   základe   nesprávneho   právneho   posúdenia a s použitím   chybnej   aplikácie   a interpretácie...“,   za   súbežného   porušenia   viacerých procesných   pravidiel   spočívajúcich   v tom,   že „...   a)   rozhodol   nad   rámec   zverenej právomoci; b) rozhodol bez návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný; c) svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom; d) rozhodol na základe nedostatočne   zisteného   skutkového   stavu,   pretože   nevykonal   náležite   dokazovanie...“. Sťažovateľka zároveň poskytla ústavnému súdu na zváženie vlastnú interpretáciu právnych predpisov   vzťahujúcich   sa   na   jej   právnu   vec,   keď   uviedla: „Zákonodarca   priznal všeobecným súdom právomoc posudzovať zákonnosť rozhodnutí rozhodcovských súdov iba v rámci konania o zrušení rozhodcovského rozsudku, teda iba v rámci konania zvláštneho, uskutočňovaného   na   základe   zákona,   ktorý   bol   na   úpravu   rozhodovania   sporov rozhodcovskými súdmi a úpravu uznania a výkonu tuzemských a cudzích rozhodcovských rozhodnutí... prijatý... Všeobecný súd si musí byť vedomí toho, že ani súdy nie sú oprávnené vykonávať priame zásahy do právoplatných rozhodnutí rozhodcovských súdov... Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie exekúcie bol pripojený exekučný titul opatrený potvrdením o jeho vykonateľnosti,... či rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisov vykonateľné tak po stránke formálnej... ako aj materiálnej... V rámci tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť... rozsudku všeobecného   súdu,   ani   rozsudku   rozhodcovského   súdu.   Exekučný   súd   nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom.“

Napadnutému   rozhodnutiu   krajského   súdu   sťažovateľka   vyčíta   aj   nedostatok odôvodnenia,   pretože „Porušovateľ   v druhom   rade   v odôvodnení   uznesenia   prakticky prevzal závery a nadväznú argumentáciu súdu prvého stupňa, pričom však z obsahu tohto uznesenia nevyplývajú také skutočnosti, ktoré by poukazovali na to, že došlo týmto súdom k reálnemu   preskúmaniu   rozhodujúcich   otázok.   Odvolací   súd   vôbec   neprihliadol k odvolacím dôvodom, ktoré uviedol sťažovateľ vo svojom odvolaní.“.

V závere svojej   argumentácie sťažovateľka zdôraznila, že „Exekúcia bola začatá zákonným spôsobom, na základe vykonateľného a platného exekučného titulu, ktorý naďalej existuje   a zotrváva   platným,   právoplatným   a vykonateľným.   Súd   po   vykonaní   prieskumu exekučného titulu vydal súdnemu exekútorovi poverenie na výkon exekúcie. Od vydania exekučného   titulu,   ani   od   vydania   poverenia   na   výkon   exekúcie   nenastali   žiadne   nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu.“.

V   nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľka   žiadala,   aby   ústavný   súd   vydal   nález, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutými rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu, zruší napadnuté rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu a veci vráti na ďalšie   konanie   a prizná   jej   primerané   finančné   zadosťučinenie,   ako   aj   úhradu   trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka v sťažnosti namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods.   1   a čl. 46   ods.   1 ústavy   a   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutými rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu.

II.A

K namietanému porušeniu označených práv postupom a napadnutým rozhodnutím okresného súdu

V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa sťažovateľ   môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr.   m. m.   I. ÚS 103/02,   I. ÚS 6/04,   II. ÚS 122/05,   IV. ÚS 179/05,   IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie okresného súdu a postup, ktorý mu predchádzal, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto rozhodnutiu bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto sťažnosť v tejto časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.B

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a napadnutým rozhodnutím krajského súdu

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   namietal,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Formuláciou   uvedenou   v čl.   46   ods.   1   ústavy   ústavodarca   v základnom   právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07, III. ÚS 24/2010). Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   233/1995   Z.   z.   o súdnych   exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Exekučný   poriadok“)   je   podľa   stabilnej   judikatúry ústavného   súdu   (PL.   ÚS   21/00,   I. ÚS 5/00,   II. ÚS 143/02,   III.   ÚS   60/04)   súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96,   III.   ÚS   151/05).   Vo   všeobecnosti   úlohou   súdnej   ochrany   ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z rozdelenia   súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

Ústavný   súd   v danom   prípade   považoval   za   významné vyriešiť   zásadný   problém sťažovateľky, a teda či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia zastavená, mal právomoc skúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu, ktorým bol rozhodcovský rozsudok rozhodcovského súdu, ktoré konanie pred rozhodcovským súdom nadväzovalo na rozhodcovskú doložku uzatvorenú medzi sťažovateľkou a dlžníkom v zmluve.

Z napadnutého rozhodnutia krajského súdu vyplýva jeho stotožnenie sa so závermi napadnutého rozhodnutia okresného súdu, ktorý svoje rozhodnutie o vyhlásení exekúcie za neprípustnú   a jej   zastavení   podľa   §   57   ods.   1   písm.   g)   Exekučného   poriadku   založil na právnom závere o absencii vykonateľného exekučného titulu z dôvodu, že rozhodcovský rozsudok vydaný vo veci sťažovateľky je nulitným aktom. Okresný súd posúdil právny vzťah   medzi   sťažovateľkou   a dlžníkom   ako   spotrebiteľský   právny   vzťah   a následne vychádzajúc   z príslušných   ustanovení   §   52   a §   53   zákona   č. 40/1964   Zb.   Občiansky zákonník v platnom znení (ďalej len „Občiansky zákonník“) v nadväznosti na ustanovenia smernice   Rady   93/13/EHS   z 5.   apríla   1993   o nekalých   podmienkach   v spotrebiteľských zmluvách aplikoval na jeho posúdenie ustanovenia spotrebiteľského práva. Ako rozporné s týmito právami následne vyhodnotil ustanovenia zmluvy o úvere zakladajúce právomoc rozhodcovského   súdu   na   konanie   z dôvodu   neprijateľnosti   rozhodcovskej   doložky   ako absolútne   neplatnej   zmluvnej   podmienke,   ktorej   účinky   spôsobujú   značnú   nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán v neprospech dlžníka ako spotrebiteľa, ako aj z dôvodu nedodržania písomnej formy rozhodcovskej doložky. Pokiaľ je teda právomoc rozhodcovského   súdu   založená   na   absolútne   neplatnom   zmluvnom   dojednaní,   je nepochybné,   že   aj   samotný   rozhodcovský   rozsudok   ako   celok   bol   vydaný   v rozpore so zákonom   a nemôže   byť   spôsobilým   exekučným   titulom,   na   základe   ktorého   by oprávnenému   voči   povinnému   vznikol   nárok,   ktorý   by   bol   vynutiteľný   v exekučnom konaní.

Krajský   súd   v odôvodnení   napadnutého   uznesenia   sp.   zn.   21   CoE   64/2012 zo 16. mája 2012 na zdôraznenie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia okresného súdu ďalej uviedol:

„Odvolací   súd   vo   vzťahu   k   odvolaniu   oprávneného,   čo   do   vyhlásenia   exekúcie za neprípustnú   a   zastavenia   exekúcie   konštatuje   správnosť   dôvodov   napadnutého rozhodnutia, pričom na zdôraznenie správnosti dopĺňa, že dojednaná rozhodcovská doložka je neprijateľnou podmienkou v spotrebiteľskej zmluve, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a teda je neplatná, pričom nekalý charakter tejto rozhodcovskej doložky aj odvolací súd videl v tom, že aj keď bola daná možnosť riešiť spory aj v riadnom súdnom konaní, zároveň z rozhodcovskej doložky vyplynula ustanovená podmienka, ktorá zároveň túto možnosť vylučuje, pričom je to   práve   veriteľ,   kto   podal   žalobu   proti   spotrebiteľovi   ako   prvý,   takže   ustanovenie   o možnosti podať žalobu aj na súde (rozumnej všeobecnom) je pre spotrebiteľa prakticky irelevantná, keď po podaní žaloby veriteľom na rozhodcovskom súde spotrebiteľ stráca možnosť (podľa dojednanej rozhodcovskej doložky) žalovať protistranu na riadnom súde. Spotrebiteľ   (povinný)   fakticky   tak   stráca   právo   brániť   sa   voči   nárokom   zo   zmluvy   na riadnom   súde   v mieste   svojho   bydliska.   Uvedené   vyplýva   priamo   z   čl.   17   Všeobecných podmienok poskytnutia úveru. Je potrebné skonštatovať, že za neprijateľné treba považovať už riziko, že spotrebiteľovi jeho zmluvný partner (veriteľ - oprávnený) prakticky nanúti podrobenie sa právomoci rozhodcu v dôsledku výberu (medzi viacerými spôsobmi riešenia sporu)   vykonávaného   zmluvným partnerom spotrebiteľa a už   takáto   možnosť   spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Rovnako stále platí, že túto nerovnováhu nie je spôsobilé eliminovať ustanovenie, ktoré prakticky rovno - cennú možnosť výberu poskytuje spotrebiteľovi, avšak len pre prípad záujmu jeho samotného viesť spor (teda len v takom prípade, ak sa spotrebiteľ rozhodne sám stať žalobcom a niečo od svojho zmluvného partnera požadovať). Krajský súd v Žiline poukazuje na to, že sa nestotožňuje ani s námietkou odvolateľa, že exekučný súd nie je oprávnený   opätovne   preskúmavať   exekučný   titul,   resp.   že   nemá   právomoc   opätovne preskúmavať   exekučný   titul   s   poukazom   na   dôvody   uvedené   v   odvolaní,   túto   námietku vyhodnotil   za   nedôvodnú.   Odvolateľ   namieta,   že   exekučný   súd   nie   je   oprávnený uskutočňovať revíziu exekučného titulu postupom podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, pričom súd však poukazuje na to, že o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a zároveň jej zastavení rozhodoval podľa § 57 ods. pís. g) a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku. Dôvody pre ktoré vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zároveň zastavil sú zrejmé. Zároveň odvolateľ žiadal prerušiť konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b) a podať návrh na súlad ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. I Ústavy SR. Súd k tomuto udáva, že v danom prípade prvostupňový súd nerozhodoval o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora na   vykonanie   exekúcie,   ale   rozhodoval   o   vyhlásení   exekúcie   za   neprípustnú   a   zároveň zastavení   exekúcie   postupom   podľa   ustanovení   §   58   ods.   1   a   §   57   ods.   1   písm.   g) Exekučného   poriadku.   V   tomto   smere   sa   odvolací   súd   stotožnil   s   vysloveným   právnym názorom   prvostupňového   súdu,   že   exekučný   súd   je   povinný   ex   offo   v   každom   štádiu exekučného konania skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie exekúcie a pokiaľ zistí, že exekúcia je neprípustná, je potrebné exekúciu zastaviť. Správne prvostupňový súd konštatoval, že pokiaľ teda bude exekúcia vedená na podklade exekučného titulu, ktorý je v rozpore so zákonom, musí byť v každom štádiu konania aj bez návrhu zastavená. Uvedené skutočnosti   vyplývajú   priamo   z   dikcie   ustanovení   §   57   ods.   1   pís.   g)   a   §   58   ods.   1 Exekučného poriadku.“

Krajský   súd   v rozsahu   svojej   prieskumnej   právomoci   odvolacieho   súdu   teda preskúmal   v rozsahu   sťažovateľkou   uplatnených   odvolacích   dôvodov   napadnuté rozhodnutie okresného súdu, s ktorým sa v plnom rozsahu stotožnil, a tiež konštatoval, že exekučný súd má právo preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom nielen v štádiu konania   pred   udelením   poverenia   exekútorovi   na   vykonanie   exekúcie,   ale   kedykoľvek v priebehu exekučného konania, a to na návrh účastníka konania, ako aj bez tohto návrhu.

Záver krajského súdu o oprávnení okresného súdu preskúmavať súlad exekučného titulu   so   zákonom   v ktoromkoľvek   štádiu   exekučného   konania   a nielen   pred   vydaním poverenia   plne   korešponduje   so   zámerom   zákonodarcu   vyjadreným   aj   v iných ustanoveniach   Exekučného   poriadku   a nielen   v   §   44   ods.   2   Exekučného   poriadku. Z ustanovenia   §   57   ods.   1   Exekučného   poriadku   napr.   vyplýva   viacero   dôvodov,   kvôli ktorým exekučný súd už začaté exekučné konanie zastaví, pričom viaceré z týchto dôvodov závisia práve od preskúmania exekučného titulu. Už začaté exekučné konanie tak exekučný súd obligatórne zastaví, napr. v prípade, ak zistí, že exekučné konanie sa začalo bez toho,

aby sa exekučný titul stal vykonateľným § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku, alebo v prípade, ak v už začatom exekučnom konaní zistí, že rozhodnutie, ktoré je podkladom

na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným § 57 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku, alebo ak v prebiehajúcom exekučnom konaní zistí,

že právo priznané exekučným titulom dodatočne zaniklo § 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku, alebo ak už začatú exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod,

pre   ktorý   exekúciu   nemožno   vykonať §   57   ods.   1   písm.   g)   Exekučného   poriadku. Z ustanovenia § 57 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva povinnosť súdu zastaviť exekučné konanie, ak to vyplýva aj z iného právneho predpisu alebo Exekučného poriadku. Takýmto právnym   predpisom   bol   v okolnostiach   posudzovanej   právnej   veci   sťažovateľky nepochybne zákon č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov, ktorý   vo   svojom   ustanovení   §   45   ods.   1   písm. c)   v spojení   s ustanovením   §   45   ods.   2 zaväzuje súd na zastavenie prebiehajúceho exekučného konania, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje   účastníka   rozhodcovského   konania   na   plnenie,   ktoré   je   objektívne   nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Z uvedeného vyplýva, že okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť   exekučného   titulu   v ktoromkoľvek   štádiu   už   začatého   exekučného   konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť.

Ústavný   súd   v nadväznosti   na   uvedené   poukazuje   aj   na   ustálenú   judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn. 3 Cdo 164/1996 z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky   nespĺňa,   aj   napriek   tomu   nesprávne   nariadená,   musí   byť   v každom   štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.

Ústavný súd preto konštatuje, že napadnutým rozhodnutím krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu práva sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože už z povahy veci vyplýva, že ak všeobecný súd (v danom prípade okresný súd) je podľa zákona oprávnený rozhodnúť aj bez návrhu, t. j. ex offo, urobí tak aj bez vyjadrenia účastníkov konania, pričom neprichádza do úvahy aplikácia takých požiadaviek spravodlivého procesu, ako je kontradiktórnosť   či   rovnosť   zbraní,   ktorých   porušenie   sťažovateľka   namietala.   Podľa názoru   ústavného   súdu   právny   názor   krajského   súdu   v   danej   veci   je   zdôvodnený dostatočným spôsobom, ktorý ústavný súd považuje za ústavne akceptovateľný. Zo záverov krajského   súdu   nevyplýva   jednostrannosť   alebo   taká   aplikácia   príslušných   ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty či zmyslu. Krajský súd ako súd odvolací teda   napadnutým rozhodnutím poskytol náležitú ochranu právu sťažovateľky a postupoval správne, ak napadnuté rozhodnutie okresného súdu, ktoré bolo   vydané   v   súlade   s   príslušnými   ustanoveniami   Exekučného   poriadku   a judikatúrou formulovanou najvyšším súdom, potvrdil.

S prihliadnutím   na postavenie ústavného súdu   vo   vzťahu k rozhodovacej   činnosti všeobecných súdov a na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu (aj v spojení s odôvodnením napadnutého rozhodnutia okresného súdu, pozn.) a tiež s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto   časti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   z dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti.

II.C

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom a napadnutým uznesením krajského súdu Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   napadnutého   postupu   a rozhodnutia   krajského   súdu (v nadväznosti na potvrdené závery rozhodnutia okresného súdu) dospel k záveru, že z jeho odôvodnenia   nemožno   vyvodiť   nič,   čo   by   signalizovalo,   že   by   ním   mohlo   dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a do práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže všeobecné súdy v posudzovanom   prípade   ústavne   konformným   spôsobom   interpretovali   a aplikovali príslušné právne normy (v danom prípade ustanovenia Exekučného poriadku).

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   medzi   namietaným   postupom a rozhodnutím krajského súdu a základným právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, v dôsledku čoho pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky aj v tejto jej časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.D

K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutým uznesením krajského súdu

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo k etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa   čl.   14   dohovoru   užívanie   práv   a   slobôd   priznaných   dohovorom   musí   byť zabezpečené bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Ustanovenie čl. 12 ods. 2 ústavy má charakter ústavného princípu, ktorý sú povinné rešpektovať   všetky   orgány   verejnej   moci   pri   výklade   a   uplatňovaní   ústavy.   Tieto ustanovenia ústavy sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o porušovaní základných práv a slobôd garantovaných ústavou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a preto ak neboli porušené základné práva a slobody sťažovateľa, nie je potrebné deklarovať ani porušenie týchto ustanovení ústavy (IV. ÚS 119/07).

Ústavný súd aj vo vzťahu k čl. 14 dohovoru poukazuje na judikatúru Európskeho súdu   pre   ľudské   práva,   z   ktorej   vyplýva,   že   uvedený   článok   iba   dopĺňa   ostatné hmotnoprávne ustanovenia dohovoru a jeho protokolov. Tento článok však nemá vlastnú nezávislú existenciu, ale je účinný len vo vzťahu k právam a slobodám, ktoré sú zaručené ustanoveniami dohovoru (IV. ÚS 47/05).

Porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a porušenie zákazu diskriminácie zaručeného v čl. 14 dohovoru   odôvodňovala   sťažovateľka   tým,   že   mala   v konaní   pred   všeobecným   súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ňou zaobchádzané odlišne. Z uvedeného vyplýva, že porušenie označených článkov ústavy a dohovoru sťažovateľka spája s porušením svojho základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) a práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru), ktorého porušenie však ústavný súd v postupe a rozhodnutí okresného   súdu   nezistil.   Ústavný   súd   preto   nemohol   konštatovať   ani   porušenie   zákazu diskriminácie zaručeného čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru, a to z dôvodu absencie akejkoľvek   spojitosti   (príčinnej   súvislosti)   medzi   namietaným   porušením   označených článkov ústavy a dohovoru a namietaným postupom a uznesením okresného súdu. Z tohto dôvodu je sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti zjavne neopodstatnená (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. septembra 2012