znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 304/2011-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. júna 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. T. S., K., Ing. Š. P., K., A. S., K., a Mgr. E. P., K., zastúpených   advokátkou   JUDr.   A.   Z.,   Advokátska   kancelária,   K.,   ktorou   namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 2 Co 312/2010-227 z 13. januára 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   Ing.   T.   S.,   Ing.   Š.   P.,   A.   S.   a   Mgr.   E.   P. o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. mája 2011 doručená sťažnosť Ing. T. S., K., Ing. Š. P., K., A. S., K., a Mgr. E. P., K. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 Co 312/201-227 z 13. januára 2011 a ktorou žiadali vydať tento nález:„1.   Základné   právo   sťažovateľov   v   I.   až   IV.   rade   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   a   právo   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach pod sp. zn. 2 Co/312/2010 z 13. januára   2011   v   časti,   ktorej   zmenil   výrok   prvostupňového   súdu   a   nepriznal sťažovateľom   v   I.   až   IV.   rade   náhradu   trov   prvostupňového   konania   a nepriznal sťažovateľom v I. až IV. rade náhradu trov odvolacieho konania porušené bolo.

2.   Uznesenie   Krajského   súdu   v   Košiciach   pod   sp.   zn.   2   Co/312/2010   zo   dňa 13. januára   2011   v   časti,   ktorej   zmenil   výrok   prvostupňového   súdu   a   nepriznal sťažovateľom   v   I.   až   IV.   rade   náhradu   trov   prvostupňového   konania   a nepriznal sťažovateľom v I. až IV. rade náhradu trov odvolacieho konania, zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť sťažovateľom v I. až IV. rade trovy právneho zastúpenia vo výške 309,17 € na účet ich právneho zástupcu vedený v..., č. ú.:... do 15. dní od doručenia tohto nálezu.“

Ako vyplynulo z podanej sťažnosti, sťažovatelia boli žalovanými v konaní vedenom pred Okresným súdom Košice I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 36 C 207/2006, v ktorom sa štyria žalobcovia zastúpení advokátom domáhali proti dvanástim žalovaným (medzi nimi aj proti sťažovateľom ako žalovaným v 2., 4., 7. a 9. rade) určenia nesplnenia podmienok   na   vydanie   osvedčenia   vyhlásenia   o   vydržaní,   určenia   neplatnosti   zmlúv o prevode vlastníctva   bytov uzatvorených medzi žalovanými a určenia, že do   dedičstva po právnom   predchodcovi   žalobcov   patrí   nehnuteľnosť   bližšie   špecifikovaná   v žalobe žalobcov doručenej okresnému súdu 18. decembra 2006.

Pred začatím pojednávania žalobcovia podaním z 29. októbra 2009 vzali žalobu späť v celom rozsahu, navrhli konanie zastaviť a rozhodnúť o vrátení súdneho poplatku za návrh. O trovách konania navrhovali žalobcovia rozhodnúť tak, že účastníkom sa náhrada trov konania nepriznáva.

Sťažovatelia vyčíslili náhradu trov konania podaním z 10. novembra 2009 a žiadali okresný súd priznať im proti žalobcom náhradu trov konania spolu 20 166,05 €.

Okresný súd uznesením č. k. 36 C 207/2006-189 z 24. júna 2010 s poukazom na ustanovenie   §   96   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   konanie   zastavil a podľa § 146 ods. 2 OSP rozhodol o náhrade trov konania tak, že žalobcovia sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť sťažovateľom Ing. T. S. a A. S. 1 952,43 € a sťažovateľom Ing. Š. P. a Mgr. E. P. 1 952,43 € (trovy právneho zastupovania za prevzatie a prípravu zastupovania 20. marca 2007, podanie vyjadrenia k žalobe z 23. marca 2007 a účasť na dvoch   pojednávaniach   odročených   bez   prerokovania   veci   11.   novembra   2008   a   10. novembra 2009). Zároveň okresný súd rozhodol aj o vrátení súdneho poplatku za návrh v sume   889,60   €   žalobcom.   O   náhrade   trov   konania   ostatných   žalovaných   okresný   súd nerozhodoval, pretože títo si nárok na náhradu trov konania neuplatnili.

Okresný   súd   výrok   o   náhrade   trov   konania   odôvodnil   tým,   že   žalobcovia z procesného   hľadiska   zavinili   zastavenie   konania,   keďže   vzali   žalobu   späť.   Pokiaľ žalobcovia   v   späťvzatí   žaloby   uviedli,   že   sú   splnené   podmienky   podľa   §   150   OSP   na nepriznanie   náhrady   trov   konania   žalovaným,   pretože   sú   tu   dôvody   hodné   osobitného zreteľa, ktoré spočívajú v tom, že žalobcovia nemali k dispozícii darovaciu zmluvu, ktorou bola   nehnuteľnosť   ich   právnymi   predchodcami   v   minulosti   prevedená,   okresný   súd   sa s týmto názorom nestotožnil a v odôvodnení rozhodnutia uviedol: „Súd dospel k záveru, že na   strane   žalobcov   nie   sú   dôvody   hodné   osobitného   zreteľa,   pre   ktoré   súd   nemusí žalovanému   náhradu trov   konania priznať   a   týmto   dôvodom nie   je   ani   vyššie uvedená skutočnosť. Súd poukazuje na možnosť účastníkov konania kedykoľvek nahliadnuť do spisu konania.“

Žalobcovia podali proti uzneseniu okresného súdu č. k. 36 C 207/2006-189 z 24. júna 2010,   avšak   iba   proti   výroku   o   náhrade   trov   konania,   odvolanie,   ktorým   navrhli odvolaciemu   súdu,   aby   napadnuté   uznesenie   v   tomto   výroku   zmenil   tak,   že   žiaden z účastníkov konania nemá nárok na náhradu trov konania. Uviedli, že k sporu došlo len preto, že žalobcovia nemali vedomosť o existencii darovacej zmluvy a ak by žalovaný predložil darovaciu zmluvu bezodkladne, alebo sa o nej aspoň zmieril, vôbec by žalovaným neboli vznikli   trovy   právneho zastúpenia. Len   výnimočne možno uložiť nahradiť   trovy konania niektorému z účastníkov druhému účastníkovi, ak súd konanie zastavil, a to iba ak zavinil, že konanie muselo byť zastavené (§ 146 ods. 2 OSP). V oslovených archívoch sa darovacia zmluva nenachádzala, žalobcovia urobili všetko preto, aby nezavinili zastavenie konania,   a   preto   nemali   byť   zaviazaní   na   náhradu   trov   konania.   K   odvolaniu   pripojili potvrdenia o tom, že zmluvy sa nenachádzali ani v Štátnom archíve v K., ani na Obvodnom úrade   v K.,   ani   na   Magistráte   mesta   K.,   ani   v   archíve   Štátneho   notárstva   a   katastri nehnuteľnosti.

Sťažovatelia navrhli odvolaciemu súdu, aby uznesenie okresného súdu v napadnutej časti potvrdil.

Krajský   súd   uznesením   č.   k.   2   Co   312/2010-227   z   13.   januára   2011   uznesenie okresného súdu v napadnutej časti zmenil tak, že náhradu trov prvostupňového konania účastníkom nepriznal a nepriznal účastníkom ani náhradu trov odvolacieho konania.Uznesenie   okresného súdu   č.   k.   36   C 207/2006-189 z 24.   júna 2010   vo   výroku o náhrade trov konania v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 2 Co 312/2010-227 z 13. januára 2011 nadobudlo právoplatnosť 30. marca 2011.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu, ktorá smeruje proti obom výrokom uznesenia krajského   súdu   č.   k.   2   Co   312/2010-227   z   13.   januára   2011,   odôvodnili   sťažovatelia porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   tým,   že   uznesenie   krajského   súdu   je nedostatočne odôvodnené (neuvádza dostatočné dôvody, na ktorých je založené), ako aj tým, že krajský súd aplikoval ustanovenie § 150 OSP ústavne nekonformným spôsobom, pretože   pre   jeho   aplikáciu   neboli   splnené   podmienky,   ktoré   sú   stabilne   definované rozhodovacou praxou všeobecných súdov (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. M Cdo 14/99, R 23/1989) aj z pohľadu účelu a zmyslu ochrany ústavne garantovaných základných práv a slobôd účastníka konania. Sťažovatelia navyše poukázali i na to, že zo základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vyplýva povinnosť súdu vytvoriť účastníkom konania priestor na to, aby sa vyjadrili aj k eventuálnemu použitiu moderačného práva   podľa   §   150   OSP,   ak všeobecný   súd   takýto   postup   zvažuje,   a   vznášali tvrdenia a dôkazné návrhy, ktoré by mohli aplikáciu tohto ustanovenia ovplyvniť. Poukázali i na to, že krajský súd nevzal do úvahy, že sťažovatelia už vo vyjadrení z 23. marca 2007 uviedli všetky   relevantné   dôkazy   vrátane   darovacej   zmluvy   zo   14.   decembra   1973,   pričom sťažovatelia tieto dôkazy získali postupom podľa zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe   k informáciám   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   (zákon   o slobode informácií) v znení neskorších predpisov, ako aj na základe korešpondencie s Mestom K., od ktorého byty odkupovali. Tieto dôkazy boli verejne prístupné, žalobcovia ich mali k dispozícii z podania sťažovateľov a už vtedy mohli navrhnúť konanie zastaviť, žalobcovia však naopak navrhli do konania vstup Mesta K. a na dvoch nariadených pojednávaniach sa sami   nezúčastnili.   Hoci   žalobcovia   sťažovateľom   pred   podaním   žaloby   oznámili   (13. februára 2007), že v najbližšom období im bude doručený rovnopis žaloby, nepokúsili sa vec riešiť   mimosúdne, čo je obvyklý postup pri riešení sporových vecí. Navyše, všetky listinné dôkazy, ktoré okresnému súdu predložili žalobcovia, boli datované až po podaní žaloby,   z čoho   je   zrejmé,   že   nimi   tvrdené   skutočnosti   v   čase   podania   žaloby   nemali podložené listinnými dôkazmi, a teda   neurobili všetko,   čo   urobiť mohli, aby nezavinili zastavenie konania. Pokiaľ krajský súd tieto skutočnosti nevzal do úvahy, porušil základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy,   ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Ako   vyplýva   z petitu   sťažnosti,   sťažovatelia   sa   sťažnosťou   domáhajú vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru výrokom o náhrade trov konania uznesenia krajského súdu č. k. 2 Co 312/2010-227 z 13. januára 2011, ku ktorému malo dôjsť tým, že krajský súd dospel k záveru, že sú splnené podmienky na rozhodnutie o trovách   konania   podľa   §   150   OSP,   hoci   podľa   názoru   sťažovateľov   mal   pri ústavne konformnom výklade tohto ustanovenia dospieť k záveru, že to tak nie je, a navyše krajský súd svoje rozhodnutie riadne neodôvodnil.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. septembra 1997; III. ÚS 212/09).

Ústavný súd vo svojej rozhodovacej praxi vychádza preto z toho, že aj rozhodnutiami všeobecných súdov o trovách konania môže dôjsť k zásahu do základných práv a slobôd. Rozhodnutím o trovách konania možno predovšetkým porušiť právo na súdnu ochranu. Ústavný súd už rozhodoval o ústavnosti rozhodnutí o trovách vo viacerých prípadoch (napr. II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06).

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o   ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00,   mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s   uplatnením   nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie § 157 ods. 2 OSP, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa   vo   veci   vyjadril   odporca,   prípadne   iný   účastník   konania,   stručne,   jasne   a   výstižne vysvetlí,   ktoré   skutočnosti   považoval   za   preukázané   a   ktoré   nie,   z   ktorých   dôkazov vychádzal   a akými   úvahami   sa   pri   hodnotení   dôkazov   riadil,   prečo   nevykonal   ďalšie navrhnuté dôkazy a ako právne vec posúdil. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah zaoberal sa ústavný súd posúdením obsahu napadnutého rozhodnutia z uvedených hľadísk.

Krajský súd uznesenie č. k. 2 Co 312/2010-227 z 13. januára 2011 odôvodnil takto:„Žalobcovia podali žalobu na určenie neplatnosti zmluvy o prevode bytu a určenie nehnuteľnosti do dedičstva. Vychádzali pritom z toho, že v liste vlastníctva, ktorý bol v čase podania žaloby k dispozícií sú ako vlastníci bytu vedení žalovaní v 6. a 10. rade. Napriek tomu, že v konaní 16 C 482/98 Okresného súdu Košice I bolo rozsudkom za vlastníka nehnuteľností určené mesto a rozsudok nadobudol právoplatnosť 18. 7. 2000, nebola táto skutočnosť zistiteľná z listu vlastníctva katastra nehnuteľnosti. Za tohto stavu sa žalobcovia dôvodne domáhali určenia neplatnosti zmluvy aj určenia, že časť nehnuteľnosti, t. j. byt č. 4 v obytnom dome patrí do dedičstva po ich právnych predchodcoch. Je pravdou, že žalovaní vo vyjadrení uviedli, že došlo k darovaniu nehnuteľnosti právnymi predchodcami žalobcov mestu, ale zmluva bola doložená až v priebehu konania, keď do konania vstúpilo na strane žalovaných Mesto K. a uvedenú zmluvu pripojilo k vyjadreniu z 26. 1. 2009. Až z nej sa skutočne žalobcovia mohli dozvedieť, že právni predchodcovia nehnuteľnosť darovali v tom čase československému štátu. Od doručenia tejto zmluvy súdu až do späťvzatia žaloby súd nevykonával žiadne úkony a účastníkom žiadne trovy nevznikli. Podľa odvolacieho súdu nedošlo k späťvzatiu žaloby zavinením žalobcov. Prichádza preto do úvahy pri rozhodnutí o trovách   prvostupňového   konania   použiť   ust.   §   150   ods.   1   O.   s.   p.   a   dôvody   hodné osobitného   zreteľa   odvolací   súd   vidí   v   okolnostiach   prípadu,   kedy   spor   nezavinili žalobcovia,   ale   platná   právna   úprava   v   čase   uzavretia   darovacej   zmluvy,   kedy   nebolo povinnosťou štátu zapísať nadobudnutie vlastníckeho práva od občanov do, v tom čase, evidencie nehnuteľnosti. Preto odvolací súd podľa § 220 O. s. p. zmenil uznesenie súdu prvého   stupňa   v   jeho   napadnutej   časti,   t.j.   vo   výroku   o   náhrade   trov   konania   tak,   že náhradu trov prvostupňového konania účastníkom nepriznal.

O   trovách   odvolacieho   konania   odvolací   súd   rozhodol   tak,   že   ich   náhradu   tiež účastníkom   nepriznal,   pretože   v   odvolaní úspešní žalobcovia náhradu   trov odvolacieho konania neuplatnili a žalovaným ich z titulu neúspechu v odvolacom konaní súd nepriznal (§ 142 ods. 1 v spojení s ust. § 224 ods. 1 O. s. p.).“

Ústavný súd po zhodnotení obsahu odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu dospel k záveru, že krajský súd na argumentáciu sťažovateľov reagoval primeraným spôsobom, vysporiadal sa s okolnosťami, ktoré majú pre vec podstatný význam a ktoré dostatočne objasňujú skutkový   a   právny   základ rozhodnutia   a   do   odôvodnenia   svojho   rozhodnutia uviedol postup, akým dospel k svojmu rozhodnutiu. Tým splnil všetky požiadavky kladené na jeho rozhodnutie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých absenciu mu sťažovatelia vyčítali.

Keďže sťažovatelia vyčítali krajskému súdu i to, že aplikoval ustanovenie § 150 ods. 1 OSP spôsobom, ktorý nebol ústavne konformný, zaoberal sa ústavný súd aj týmito tvrdeniami sťažovateľov.

Podľa § 146 ods. 1 písm. c) OSP žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak konanie... bolo zastavené.

Podľa § 146 ods. 2 OSP ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca.

Podľa § 150 ods. 1 OSP ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti,   či   účastník,   ktorému   sa   priznáva   náhrada   trov   konania,   uviedol   skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.

Rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi je zásadne výsadou týchto súdov, pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd preto   iba   celkom   výnimočne   podrobnejšie   preskúmava   rozhodnutia   všeobecných   súdov o trovách konania, keďže táto problematika by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich náhradu trov konania, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (III. ÚS 212/09).

Aplikácia ustanovenia § 150 OSP pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do   úvahy v prípadoch,   keď sú   naplnené všetky   predpoklady   na priznanie náhrady   trov konania, avšak súd dospeje k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí však ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí   byť   v   rozhodnutí   aj   náležite   odôvodnený.   Tak   ako   to   uvádzajú   aj   sťažovatelia v sťažnosti doručenej ústavnému súdu, táto výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach na strane účastníkov konania. Pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov konania a tiež na okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu práva na súde, a ich postoj v konaní (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. M Cdo 14/99, uverejnené ZSP č. 1/2000). Nepriznanie náhrady nákladov konania podľa ustanovenia § 150 OSP nemožno odôvodniť len všeobecným záverom hodnotiacim význam rozhodovania o určitom nároku (podobne R 23/1989).

Zmyslom   ustanovenia   §   150   ods.   1   OSP,   ktoré   v   zásade   možno   aplikovať   iba výnimočne, je umožniť súdu, aby odstránil v konkrétnom prípade nenáležitú tvrdosť dopadu ustanovení o náhrade trov konania v situácii, keď sú inak splnené všetky podmienky na priznanie nároku na náhradu trov konania úspešnému účastníkovi v spore. Úvaha súdu o tom, či ide v konkrétnej veci o výnimočný prípad a či sú dané dôvody hodné zvláštneho zreteľa, musí vychádzať z posúdenia okolností konkrétnej veci. Aj pri výklade a aplikácii § 150 OSP je povinný súd mať vždy na zreteli účel súdneho konania, teda poskytovanie súdnej ochrany právam účastníkom. Do úvahy môže ako dôvody hodné osobitného zreteľa vziať rozmanité dôvody, ktorými môže byť aj zmena právnej úpravy či zmena rozhodovacej praxe súdu, ktorej dôsledkom bolo vyhovenie alebo zamietnutie žaloby (II. ÚS 251/09).

Aj pri posudzovaní splnenia podmienok na aplikáciu § 150 OSP v závislosti od konkrétnych okolností prípadu je však zároveň nevyhnutné zo strany všeobecných súdov pri rozhodovaní o náhrade trov konania prihliadnuť aj na spravodlivé riešenie vzťahov medzi účastníkmi   konania,   ktoré   je   neoddeliteľnou   súčasťou   materiálneho   prístupu   k   výkonu súdnictva.

Krajský súd považoval vo veci   sťažovateľov za dôvod hodný osobitného zreteľa skutočnosť, že žalobcovia preukázateľne nadobudli vedomosť o obsahu darovacej zmluvy až v priebehu konania (vyjadrenie jedného zo žalovaných z 26. januára 2009), keď aj v čase podania žaloby z výpisu z listu vlastníctva nebol zistiteľný údaj o vlastníctve nehnuteľnosti žalovaným mestom, hoci vyplýval z rozsudku okresného súdu vo veci sp. zn. 16 C 482/98, a v   skoršom   období   nebola   zasa   právnym   poriadkom   uložená   povinnosť   štátu   zapísať nadobudnutie   nehnuteľnosti   od   občana   do   evidencie   nehnuteľností.   Tieto   okolnosti   sú nepochybne   konkrétnymi   okolnosťami   prípadu   sťažovateľov,   ktoré   sú   spôsobilé   byť dôvodom hodným osobitného zreteľa v zmysle § 150 ods. 1 OSP, z rozhodnutia krajského súdu zreteľne vyplývajú a argumentácia krajského súdu je na nich založená. Ako vyplýva z uznesenia krajského súdu, sťažovatelia sa k podanému odvolaniu žalobcov vyjadrili.Ústavný   súd   preto   dospel   k záveru,   že v   danom   prípade   rešpektujúc požiadavku spravodlivého   riešenia   vzťahov   účastníkov   boli   prítomné   okolnosti,   ktorých   existencia dostatočne   odôvodňuje   rozhodnutie   krajského   súdu   odstraňujúce   v   konkrétnom   prípade nenáležitú tvrdosť dopadu ustanovení o náhrade trov konania na žalobcov.

Ako   vyplýva   z   podanej   sťažnosti,   sťažovatelia   sťažnosť   smerujúcu   proti   výroku uznesenia č. k. 2 Co 312/2010-227 z 13. januára 2011 o trovách odvolacieho konania bližšie neodôvodnili. Krajský súd o trovách odvolacieho konania rozhodol tak, že ich náhradu účastníkom nepriznal, čo odôvodnil tým, že „v odvolaní úspešní žalobcovia náhradu trov odvolacieho konania neuplatnili a žalovaným ich z titulu neúspechu v odvolacom konaní súd nepriznal (§ 142 ods. 1 v spojení s ust. § 224 ods. 1 O.s.p.)“. Za tejto situácie aj ústavný súd konštatuje, že je vylúčené, aby týmto výrokom uznesenia krajského súdu mohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľmi označených práv.

Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil, že skutočnosť, že   sťažovateľ   sa   s   právnym   názorom   všeobecného   súdu   nestotožňuje,   nemôže   viesť k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným (I. ÚS 188/06). Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia sťažovateľovho základného práva už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02).

Ústavný   súd   preto   sťažnosť   sťažovateľov   podľa   §   25   zákona   o   ústavnom   súdu odmietol   z   dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti   a   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júna 2011