SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 303/2016-17
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. apríla 2016 v senátezloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcuLadislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ zastúpeného advokátom JUDr. Pavlom Gráčikom, Farská 40,Nitra, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitresp. zn. 4 To 48/2015 z 30. apríla 2015, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súduSlovenskej republiky na jej prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júla 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“),zastúpeného advokátom JUDr. Pavlom Gráčikom, Farská 40, Nitra, ktorou namietaporušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesenímKrajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 To 48/2015 z 30. apríla 2015(ďalej len „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkomOkresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 33 Tk 1/2014 z 12. decembra 2014(ďalej len „oslobodzujúci rozsudok“) oslobodený spod obžaloby podanej prokurátoromKrajskej prokuratúry v Nitre sp. zn. Kv 62/2013 z 15. mája 2014, ktorá bola doplnená10. októbra 2014 pre skutok právne kvalifikovaný ako obzvlášť závažný zločin vraždypodľa § 145 ods. 1 a 2 písm. c) v spojení s § 139 ods. 1 písm. c) Trestného zákona, ktoréhosa mal dopustiť tým, že«„dňa 02. júla 2013 v čase okolo 18:15 hod, v spálni rodinného domu v obci ⬛⬛⬛⬛ po predchádzajúcej hádke so svojim bratom ⬛⬛⬛⬛, tohto jedenkrát strelil s krátkou guľovou strelnou zbraňou značky Walther... do oblasti hrudníka, a to do prednej hrudnej steny vľavo vo výške prednej bradavky, kde poškodený ⬛⬛⬛⬛ na následky strelného poranenia hrudníka na mieste podľahol, pričom bezprostrednou príčinou smrti ⬛⬛⬛⬛ bol šok z úrazových zmien a zakrvácania do ľavej pohrudnicovej dutiny pri strelnom poranení hrudníka charakteru priestrelu so strelným poranením ľavých pľúc a devastačným poranením ľavej komory srdca“ a to z dôvodu, že skutok nie je trestným činom. V konaní nebolo sporné, že skutku, v dôsledku ktorého došlo k úmrtiu poškodeného ⬛⬛⬛⬛, som sa dopustil ja, avšak súd na základe vykonaného dokazovania jednoznačne ustálil, že som tak konal v dôsledku silného rozrušenia spôsobeného útokom poškodeného na moju osobu a z tohto dôvodu aplikoval ust. § 25 ods. 3 Trestného zákona, na základe ktorého takýto skutok nie je trestným činom.».
Napadnutým uznesením krajského súdu bol oslobodzujúci rozsudok okresného súduzrušený podľa § 321 ods. 1 písm. b) a d) Trestného poriadku a vec bola podľa § 322 ods. 1Trestného poriadku vrátená okresnému súdu, aby ju znovu prerokoval a vo veci rozhodol.Sťažovateľ namietané porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 ústavy odôvodňuje tým, že napadnuté uznesenie krajského súdu je arbitrárne, pretožekrajský súd v súvislosti so zrušením oslobodzujúceho rozsudku okresného súdu zároveňde factovyslovil názor, že sťažovateľ obzvlášť závažný zločin vraždy spáchal.
K nedostatkom spôsobujúcim arbitrárnosť napadnutého uznesenia krajského súdusťažovateľ uvádza:
«... konštatovanie odvolacieho súdu, ktorým vytýka nedostatky rozhodnutiu súdu prvého stupňa ohľadom toho, že zrejme bez splnenia na to daných podmienok súd prvého stupňa uplatnil zásadu in dubio pro reo nemá oporu ani v jednej vete odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa. Je pre mňa nepochopiteľné o akých pochybnostiach hovorí odvolací súd vo vzťahu k tomu, že na nich mal založiť súd prvého stupňa svoj oslobodzujúci rozsudok, keď v predmetnom rozsudku súd prvého stupňa mal skutkový stav veci zakladajúci nutnosť aplikácie § 25 ods. 3 Trestného zákona za preukázaný bez akýchkoľvek pochybností! Na tento účel citujem z odôvodnenia rozsudku:
- „Vychádzajúc zo zákonom nastavených podmienok pre nutnú obranu a z vyhodnotenia vo veci vykonaných dôkazov, mohol súd nado všetky pochybnosti (!!!) ustáliť a prijať záver, že obžalovaný zažalovaným konaním odvracal priamo hroziaci útok, spočívajúci nielen v zamýšľanom, ale v priamo realizovanom fyzickom ataku zo strany jeho brata ⬛⬛⬛⬛, sprevádzanom verbálnymi vyhrážkami „zabijem ťa“, smerujúcimi priamo na osobu obžalovaného... (str. 20)“
- „Vo veci nebolo sporné (!!!), že útočník ⬛⬛⬛⬛ hrozil útokom na obžalovaného v jeho spálni, teda na tzv. privilegovanom mieste (miesto útoku), požívajúcom zvláštnu ochranu z hľadiska toho, že išlo obydlie... (str. 26)“
-„Takto zadovážené skutočnosti, vyplývajúce z oblasti súdnej psychológie (ako to predpokladá zákon), viedli súd k prijatiu spoľahlivého (!!!) záveru, že u obžalovaného bolo objektívne dané silné citové rozrušenie a bolo spôsobené útokom, ktorému obžalovaný čelil zo strany ⬛⬛⬛⬛ (str. 30 dolu)“....je evidentné, že odvolací súd vytýkal súdu prvého stupňa závery, ktoré súd prvého stupňa vôbec neučinil. Toto určite nie je v súlade s požiadavkou presvedčivosti rozhodnutia ako ani v súlade s požiadavkami kladenými na kvalitu rozhodnutia nadriadeného súdu, ktorým sa ruší meritórne rozhodnutie súdu prvého stupňa, keď konkrétnosti a detailnosti odôvodnenia prvostupňového meritórneho rozsudku musí zodpovedať náležitá konkrétnosť a detailnosť rozhodnutia odvolacieho súdu.... prvostupňový súd vo svojom rozsudku vyčerpávajúco a logicky rozviedol všetky skutočnosti, ktoré mali vplyv na posúdenie môjho konania z pohľadu aplikácie § 25 ods. 3 Trestného zákona. Z tohto pohľadu sa mi javí absolútne nenáležité tvrdenie odvolacieho súdu, že v rozsudku súdu prvého stupňa takéto skutočnosti absentujú. Odvolací súd ako som už vyššie uvádzal v tejto súvislosti dokonca vytýkal absenciu skutočností ohľadom toho, či som konal skutkovom omyle (str. 21 napádaného uznesenia hore) a či omyl spočíval v mojej nedbanlivosti, tak ako to predpokladá § 25 ods. 4 Trestného zákona, pritom z vykonaného dokazovania absolútne nič také nevyplynulo a ani nič s tým súvisiace nebolo žiadnou zo strán trestného konania tvrdené.»
Sťažovateľ namieta tiež záver odvolacieho súdu o neexistencii priamo hroziacehoútoku zo strany ⬛⬛⬛⬛, ktorý je podľa jeho názoru v extrémnom nesúlades vykonaným dokazovaním a hlavne nedostatočný vo vzťahu ku konkretizácii dôvodovúdajnej nesprávnosti odôvodnenia zrušovaného oslobodzujúceho rozsudku okresného súdu.
Za ďalší nedostatok napadnutého uznesenia sťažovateľ považuje jednoznačný záverkrajského súdu, že boli naplnené znaky skutkovej podstaty obzvlášť závažného zločinuvraždy, ktorého sa mal dopustiť, a to aj napriek tomu, že v odôvodnení rozhodnutia sakrajský súd vyjadruje prevažne v pochybnostiach. Sťažovateľ tvrdí, že krajský súdneprihliadal pri formulovaní svojich záverov na zásaduin dubio pro reo, z ktorej vyplýva,že v prípade pochybností je vždy potrebné prikloniť sa v prospech obžalovaného.
Sťažovateľ spochybňuje aj záver krajského súdu o neexistencii silného rozrušeniaako skutkovej okolnosti majúcej vplyv na posúdenie jeho konania v rámci nutnej obranypodľa § 25 ods. 3 Trestného zákona. V tejto súvislosti sťažovateľ uvádza, že„nie je... pre mňa pochopiteľné, prečo pokiaľ má človek evidentný strach o svoj život, resp. o život svojich najbližších (v tomto prípade mojej manželky) by si nemohol vopred pripraviť zbraň, ktorú má v legálnej držbe, na svoju obranu, resp. by táto skutočnosť (príprava zbrane) mala byť dôvodom, že človek už nie je v silnom rozrušení v dôsledku obáv o svoj život; pre mňa je skutočne takého odvolacím súdom nastolené vysvetlenie absolútne nelogické a extrémne nepresvedčivé.“.
Závery odvolacieho súdu v uvedených súvislostiach sťažovateľ spochybňuje ajs poukazom na dva znalecké posudky, na základe ktorých súdni znalci dospelik jednoznačnému záveru, že„som bol v afektívnom stave v dôsledku silného citového rozrušenia spôsobeného útokom vedeným voči mojej telesnej integrite a že som sa skutočne obával o svoj život. Odvolací súd výsledky dokazovania z týchto znaleckých posudkov (ktoré, ako som vyššie uvádzal, by malo byť nosným pre ustálenie tejto podstatnej okolnosti
- silného rozrušenia) bez hodnoverného vysvetlenia úplne znegoval, keď si sám svojvoľne neprihliadajúc na vykonané znalecké dokazovanie ustálil, že ja som nekonal v silnom citovom rozrušení (resp. že je táto okolnosť závažným spôsobom spochybnená, ako do doslovne uvádza odvolací súd v odôvodnení) s absolútne nepresvedčivým vysvetlením, konkrétne že som nevystrelil na útočníka v stoji, a že som mal vopred pripravenú zbraň na ochranu svojho života. V tomto je opäť zrejmý prejav arbitrárnosti napádaného uznesenia odvolacieho súdu, a teda ide o evidentný zásah do môjho práva na spravodlivý súdny proces.“.
Za zásah do nezávislosti prvostupňového súdu zo strany krajského súdu považujesťažovateľ aj v napadnutom uznesení obsiahnutý záväzný pokyn adresovaný okresnémusúdu, aby opätovne vyhodnotil dôkazy. Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje na uznesenieNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 To 8/2010 z 31. mája 2011, z ktoréhovyplýva, že„Ak nie je skutočný stav veci správne zistený a ak má odvolací súd za to, že je tomu tak preto, že krajský súd nehodnotil správne dôkazy vo veci vykonané môže odvolací súd len upozorniť, v ktorých smeroch má byť konanie doplnené, alebo čím je treba sa znovu zaoberať, nesmie však v žiadnom prípade k spôsobu hodnotenia dôkazov udeľovať záväzné pokyny.“, zdôrazňuje, že názorom vysloveným v citovanom rozhodnutí sa krajský súdneriadil. Krajský súd tak podľa sťažovateľa„udelil prvostupňovému súdu záväzné pokyny v súvislosti s tým, ako má vyhodnotiť vykonané dôkazy, keď jasne formuloval (prejudikoval) že som trestne zodpovedný za žalovaný obzvlášť závažný zločin vraždy. Toto je zrejmé porušenie môjho ústavného práva v zmysle čl. 46 Ústavy SR, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru, na spravodlivý proces, keď napádané uznesenie je nielen že arbitrárne, ale aj narúšajúce nezávislosť trestného procesu s ohľadom na dopad napádaného uznesenia na budúce (po vrátení veci) meritórne rozhodnutie súdu prvého stupňa.“.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti naďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Základné práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením Krajského súdu v Nitre, sp. zn.: 4 To/48/2015, zo dňa 30. 04. 2015, ktorým bol podľa § 321 ods. 1 písm. b), písm. d) Trestného poriadku zrušený rozsudok Okresného súdu Nitra sp. zn.: 33 Tk 1/2014 zo dňa 12. 12. 2014, porušené boli.
Uznesenie Krajského súdu v Nitre, sp. zn.: 4 To/48/2015, zo dňa 30. 04. 2015, sa vo výroku o zrušení rozsudku Okresného súdu Nitra sp. zn.: 33 Tk 1/2014 zo dňa 12. 12. 2014 a vrátení veci Okresnému súdu Nitra na ďalšie konanie zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostisťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľ tvrdí, že napadnutým uznesením krajského súdu došlo k porušeniu jehozákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného právapodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieťzásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97), a preto ich namietané porušenie možnopreskúmavať spoločne.
V súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti ústavný súd považuje v prvomrade za potrebné poukázať na už citovaný čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, žesystém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdya ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu lensubsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranuzákladným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôdnerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádzazo zásady, že ústava ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je danáprávomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnomprerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôdmôže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci najej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
V súvislosti s podstatou a zmyslom princípu subsidiarity ústavný súd poukazuje nasvoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že základné právo na súdnuochranu, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie „je výsledkové“, to znamená, musí muzodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok budespravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov (m. m.III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08). Aj z ďalšej judikatúryústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03), obdobne ako aj z judikatúry Európskehosúdu pre ľudské práva (napr. Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. 6. 2002)vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva overujú, či konanie posudzovanéako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.
V prípadoch, pri ktorých sťažovatelia namietajú porušenie svojich ústavougarantovaných práv alebo slobôd v trestnom konaní, ústavný súd vo svojej judikatúreopakovane zdôrazňuje, že trestné konanie je od svojho začiatku až po koniec procesom,v rámci ktorého sa pri vykonávaní jednotlivých úkonov môžu zo strany orgánov činnýchv trestnom konaní, ako aj v predmetnej veci konajúcich všeobecných súdov naprávať, resp.korigovať jednotlivé pochybenia, ku ktorým došlo v predchádzajúcich štádiách trestnéhokonania. Preto spravidla až po právoplatnom skončení trestného konania možno naústavnom súde namietať také pochybenia príslušných orgánov verejnej moci, ktoré neboliodstránené v jeho dovtedajšom priebehu a ktoré mohli vo svojich dôsledkoch spôsobiťporušenie práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy (IV. ÚS 166/2010, m. m. tiežII. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04, IV. ÚS 76/05, IV. ÚS 220/07).
Ústavný súd vo svojej judikatúre taktiež opakovane vyslovuje, že predpokladom nazáver o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je len také porušenie, ktoré nie jenapraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania alebov konaní vo veci samej, resp. ktorého nápravu nemožno dosiahnuť procesnýmiprostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku, prípadne v Trestnomporiadku (m. m. I. ÚS 148/03, III. ÚS 355/05, II. ÚS 307/06).
V nadväznosti na to ústavný súd pripomína, že v rámci konania o sťažnosti zásadnepreskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia,ktorými sa konanie vo veci samej právoplatne skončilo. Z princípu subsidiarity totižvyplýva, že sťažnosť možno zásadne prerokovať a rozhodnúť o nej až potom, keďnapadnuté konanie bude skončené. Je to tak z toho dôvodu, že sťažnosť musí v zásadesmerovať proti poslednému rozhodnutiu o opravnom prostriedku, ktorý mal sťažovateľk dispozícii, a nemôže ho opomenúť. V zmysle uvedeného v konaní, ktoré v časepredbežného prerokovania sťažnosti ústavným súdom stále prebieha, nemožno uvažovaťo splnení tejto požiadavky (IV. ÚS 361/2010).
Ak ústavný súd v rámci svojej doterajšej rozhodovacej činnosti pripustil výnimkyz tejto zásady, išlo o prípady, keď ešte pred právoplatným skončením konania vo veci samejbolo v konaní o sťažnosti napadnuté právoplatné rozhodnutie, ktorým sa skončila iba určitáčasť konania alebo ktorým sa riešila iba určitá parciálna procesná otázka. Podmienkou napripustenie takejto výnimky však je, že v konkrétnom prípade musí ísť o rozhodnutiespôsobilé výrazne a nezvratným spôsobom zasiahnuť do ústavou alebo kvalifikovanoumedzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd sťažovateľa, ako ajto, že námietka ich porušenia sa musí vzťahovať výlučne na dané štádium konaniaa nemohla by už byť uplatnená neskôr (IV. ÚS 195/2010), prípadne by sa tento negatívnydôsledok musel zároveň vzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho možné korigovaťv ďalšom procesnom postupe alebo v opravných konaniach (IV. ÚS 322/09).
Všetky námietky sťažovateľa v posudzovanej veci smerujú proti napadnutémuuzneseniu krajského súdu, ktorým bol zrušený oslobodzujúci rozsudok okresného súdu.Podľa názoru ústavného súdu v aktuálnom procesnom štádiu konania pred všeobecnýmisúdmi (meritórny oslobodzujúci rozsudok okresného súdu je právoplatne zrušený a vec jevrátená okresnému súdu na ďalšie konanie) neprichádza pri rešpektovaní čl. 127 ods. 1ústavy uplatnenie právomoci ústavného súdu, keďže trestná vec sťažovateľa bude ďalejprebiehať pred všeobecnými súdmi, pričom sťažovateľ bude v ďalšom priebehu konaniadisponovať účinnými právnymi prostriedkami na ochranu svojich práv. Na tomto záverenemení nič ani skutočnosť, že v napadnutom uznesení krajský súd vyslovil pre okresný súdzáväzný právny názor (§ 327 ods. 1 Trestného poriadku). Z princípu subsidiarity totižvyplýva, že sťažovateľom spochybňovaný právny názor krajského súdu sa môže staťpredmetom ústavného prieskumu až vtedy, ak bude trestná vec sťažovateľa právoplatneskončená.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosťsťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojejprávomoci.
Po odmietnutí sťažnosti už nebol právny dôvod zaoberať sa ostatnými návrhmisťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. apríla 2016