znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 303/2015-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. mája 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosaa Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného   advokátom   JUDr.   Richardom   Kovalčíkom,   Advokátska   kancelária,Rázusova 1, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 48ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn.11 C 193/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. februára2015   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietaporušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalejlen „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“)v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 193/2010 (ďalej len „napadnuté konanie“).

V podstatnej časti sťažnosti sťažovateľ uviedol:«Sťažovateľ je účastníkom konania o zaplatenie 6.784,90 € s prísl., ktoré je toho času vedené   pred   Okresným   súdom   Košice   I   (ďalej   len   „porušovateľ“)   pod   sp.   zn. 11 C/193/2010, v ktorom sťažovateľ vystupuje ako navrhovateľ.

Aj   napriek   skutočnosti,   že   sťažovateľ   doručil   porušovateľovi   návrh   na   vydanie platobného   rozkazu,   t.j.   návrh   na   začatie   konania   ešte   dňa   06.04.2010,   vec   nie   je do dnešného dňa ešte stále právoplatne ukončená. O veci dokonca nebolo rozhodnuté ešte ani na prvom stupni...

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   od   začatia   konania   (06.   04.2010)   až   po   súčasnosť uplynulo takmer päť rokov a vo veci nebolo ešte stále rozhodnuté, sťažovateľ má za to, že neefektívnym   postupom   porušovateľa   dochádza   k   porušeniu   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa či. 48 ods. 2 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorým je Slovenská republika viazaná, nakoľko porušovatelia nepostupujú vo veci ústavne konformným spôsobom...

... postup porušovateľa pri prejednávaní veci vedenej pod sp. zn. 11C/193/2010 je nutné   považovať   za   neefektívny,   dochádza   ním   k   zjavným,   zbytočným   a   ničím neodôvodneným prieťahom v konaní a v konečnom dôsledku tak aj k porušeniu zásady zákazu denegatio iustitiae (odopretie spravodlivosti).

Denegatio iustitiae je protiústavný stav, kedy súd svojvoľne alebo príliš formalisticky odmietne konať alebo vo veci koná, avšak nie účinne, čím účastníkovi výrazne sťaží alebo až znemožní ochranu jeho subjektívnych práv...

Okrem vyššie uvedeného považuje sťažovateľ za potrebné zdôrazniť, že článok 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   ustanovuje   imperatív,   ktorý   platí   pre   všetky   súdne konania a ktorý, pokiaľ ide o oblasť občianskeho súdneho konania, vyjadruje predovšetkým záujem na tom, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu (mutatis mutandis, II. ÚS 26/95), pretože jeho predlžovanie   sa   môže   v   konečnom   dôsledku   prejaviť   ako   odmietnutie   výkonu spravodlivosti....

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   je   potrebné   konštatovať,   že   konanie   vedené porušovateľa   pod   sp.   zn.   11C/193/2010   je   bez   akejkoľvek   pochybnosti   poznamenané zjavnými,   zbytočnými   a   ničím   neodôvodnenými   prieťahmi   ako   celok,   čo   predstavuje porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorým je Slovenská republika viazaná.

V nadväznosti na ustálenú prax Európskeho súdu pre ľudské práva, má sťažovateľ za to, že nakoľko podanie ústavnej sťažnosti nemôže byť podmienené podaním sťažnosti pre prieťahy konania predsedovi dotknutého súdu, nebol povinný postupovať v zmysle ust. § 62 a nasl. zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

V   tejto   súvislosti   sťažovateľ   považuje   za   potrebné   poukázať   predovšetkým na rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) zo dňa 12.06.2012, a to rozsudky   vo   veci   Ištván   a   Ištvánová   proti   Slovenskej   republike   a   Komanický   proti Slovenskej republike, v ktorých ESĽP odmietol prax Ústavného súdu Slovenskej republiky podmieňujúcu podanie ústavnej sťažnosti na prieťahy v konaní predchádzajúcou sťažnosťou predsedovi súdu.

V   oboch   vyššie   uvedených   prípadoch   sťažovatelia   namietali   neprimeranú   dĺžku konaní, ktorých boli účastníkmi. ESĽP oboma rozsudkami konštatoval porušenie práva sťažovateľov na prejednanie ich veci v primeranej lehote zaručeného článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Tiež konštatoval, že vo vzťahu k ich sťažnosti na dĺžku napadnutých konaní nemali k dispozícii účinný prostriedok nápravy podľa článku 13 Dohovoru a priznal im finančné zadosťučinenie.

V oboch prípadoch sa sťažovatelia obrátili aj na Ústavný súd Slovenskej republiky so sťažnosťou   podľa   článku   127   Ústavy   Slovenskej   republiky.   Ústavný   súd   Slovenskej republiky odmietol sťažnosť sťažovateľa Komanického s odôvodnením, že sťažovateľ sa pred podaním   ústavnej   sťažnosti   neobrátil   so   sťažnosťou   na   prieťahy   v   konaní   na   predsedu dotknutého súdu. V odôvodnení uznesenia o odmietnutí sťažnosti sťažovateľov Ištvánovcov Ústavný súd Slovenskej republiky poukázal na to, že pred podaním ústavnej sťažnosti využili sťažnosť na prieťahy predsedovi dotknutého súdu len formálne, keďže krátko na to podali aj ústavnú sťažnosť. Podľa názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky tak údajne neposkytli dotknutému okresnému súdu dostatočný priestor na prijatie potrebných opatrení.

ESĽP vo vyššie uvedených rozsudkoch zo dňa 12. júna uviedol, že prax Ústavného súdu   Slovenskej   republiky   bola   sčasti   nekonzistentná,   keď   poukázal   na   to,   že   v   iných podobných prípadoch Ústavný súd Slovenskej republiky posúdil podanú ústavnú sťažnosť sťažovateľov   aj   napriek   tomu,   že   nesplnili   podmienku   podania   sťažnosti   na   prieťahy predsedovi dotknutého súdu. V prípade Ištván a Ištvánová proti Slovenskej republike v tejto súvislosti   konkrétne   uviedol,   že   podanie   sťažnosti   na   prieťahy   v   konaní   dotknutému predsedovi súdu podľa zákona o štátnej správe súdov, ktorá bola porovnateľná so súčasnou sťažnosťou podľa zákona o súdoch nepovažoval za účinný prostriedok nápravy, a že pri preskúmavaní sťažnosti na dĺžku konania, predseda dotknutého súdu viac koná z pozície manažéra ako z pozície súdnej kompetencie. ESĽP ďalej uviedol, že aby bol prostriedok považovaný za „účinný“ na účely Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, musí umožniť predísť namietanému porušeniu alebo jeho pokračovaniu, alebo poskytnúť primeranú   nápravu   za   akékoľvek   porušenie,   k   akému   došlo.   Podľa   ESĽP   pozícia sťažovateľov, pokiaľ ide o vyčerpanie prostriedkov nápravy na Ústavnom súde Slovenskej republiky,   závisela   na   množstve   faktorov   bez   spoľahlivého   návodu   a   predvídateľného výsledku,   čo   nemôže   byť   považované   za   zlučiteľné   s   princípom   právnej   istoty,   nakoľko existovali nezrovnalosti v judikatúre Ústavného súdu Slovenskej republiky...

V   praxi   to   znamená,   že   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   nesmie   podmieňovať prijatie ústavnej sťažnosti predchádzajúcou sťažnosťou predsedovi dotknutého súdu. S poukazom na vyššie uvedené rozsudky ESĽP je bez akejkoľvek pochybnosti zrejmé, že   podanie   ústavnej   sťažnosti   nemôže   byť   podmienené   predchádzajúcou   sťažnosťou predsedovi   dotknutého   všeobecného   súdu.   Je   nutné   si   totiž   uvedomiť,   že   sťažnosť adresovanú predsedovi dotknutého súdu nie je možné vonkoncom posudzovať ako účinný prostriedok nápravy, nakoľko predseda dotknutého súdu nemá v predmetnej veci súdnu kompetenciu, resp. nie je oprávnený akokoľvek zasahovať, prípadne iným spôsobom vplývať na postup a rozhodovanie zákonného sudcu....

Sťažovateľ   tak   poukazujúc   na   vyššie   uvedené   úplne   stratil   dôveru,   že   v   prípade akéhokoľvek porušenia práva je tu garancia nápravy zo strany autority, akou by mal byť súd, že tento bude rozhodovať v súlade s Ústavou Slovenskej republiky a zákonmi, a že o jeho právnom nároku bude rozhodnuté v primeranej lehote tak, aby bola zabezpečená jeho právna istota, čo sa však v opisovanom prípade vôbec nestalo.

Keďže je právna istota jedným zo základných atribútov právneho štátu a nakoľko bola dôvera sťažovateľa v právnu istotu závažným spôsobom narušená, sťažovateľovi tak vznikla morálna ujma spočívajúca v pocitoch nedôvery v súdny systém a jeho účinnosť. Sťažovateľ preto žiada, aby Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol o priznaní primeraného   finančného   zadosťučinenia   sťažovateľovi,   ako   náhrady   vyššie   uvedenej nemajetkovej ujmy, pričom za primerané finančné zadosťučinenie považuje sumu 7.000,- €. Poukazuje pritom na skutočnosť, že od podania návrhu na vydanie platobného rozkazu zo strany sťažovateľa prešla do dnešného dňa doba takmer päť rokov a vo veci ešte stále nebolo právoplatne rozhodnuté. Naopak o veci ešte stále rozhoduje len porušovateľ.»

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:„I. Základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   ktorým   je   Slovenská   republika   viazaná, neefektívnym postupom Okresného súdu Košice I v konaní sp. zn. 11C/193/2010 porušené bolo. II.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   prikazuje   Okresnému   súdu   Košice   I,   aby v konaní sp. zn. 11C/193/2010 bezodkladne konal.

III.   Sťažovateľovi   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   7.000,-   €, ktoré mu je Okresný súd Košice I povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

IV. Okresný súd Košice I je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnomsúde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma,či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšiekonanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavnýsúd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhyalebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez pojednávania. Ústavnýsúd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie jeho základného právana prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   ústavy a právana prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupomokresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 193/2010.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie jeprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktorému zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitieje   sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných   predpisov.   Podľa   odseku   2   citovanéhoustanovenia ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľaodseku   1,   ak   sťažovateľ   preukáže,   že   túto   podmienku   nesplnil   z   dôvodov   hodnýchosobitného zreteľa.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05),že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahyv konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stavzapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48ods. 2 ústavy (i práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), koná iba za predpokladu, ak sťažovateľpreukáže,   že   využil   označené   právne   prostriedky,   ktoré   má   k   dispozícii   podľa   zákonač. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o súdoch“), alebo ak sa preukáže, že túto podmienku nesplnilz dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Podľa ustáleného názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konanív zmysle § 62 a nasl. zákona o súdoch zásadne považuje za účinný prostriedok ochranytakých základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako ajso základným   právom   na   konanie   bez   zbytočných   prieťahov   (napr.   IV.   ÚS   153/03,I. ÚS 164/2010). Účinnosť takého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmiv súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a ozmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon osudcoch“),   ktorý   vo   viacerých   ustanoveniach   zdôrazňuje   povinnosť   sudcu   konať   bezzbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods.2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 zákona o sudcoch]. Podobneaj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom vybavovania sťažnosti je zistiť, či vdanej   veci   boli   spôsobené   prieťahy   v   konaní...“.   V zmysle   prvej   vety   druhého   odsekucitovaného zákonného ustanovenia „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účelzistenia   stavu   veci   prešetriť   všetky   skutočnosti.“.   V súvislosti   s   tým   ústavný   súdpoznamenáva, že vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov,ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a naktorých   použitie   je   oprávnený   podľa   osobitných   predpisov,   je   jedným   z   atribútovprípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou konania vo veciindividuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom.

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom,že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarityvyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohouústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v   tom   rámcipredovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislostiinštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných doúvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol: «nakoľko   podanie   ústavnej   sťažnosti   nemôže   byť podmienené podaním sťažnosti pre prieťahy konania predsedovi dotknutého súdu, nebol povinný postupovať v zmysle ust. § 62 a nasl. zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

V   tejto   súvislosti   sťažovateľ   považuje   za   potrebné   poukázať   predovšetkým na rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) zo dňa 12.06.2012, a to rozsudky   vo   veci   Ištván   a   Ištvánová   proti   Slovenskej   republike   a   Komanický   proti Slovenskej republike, v ktorých ESĽP odmietol prax Ústavného súdu Slovenskej republiky podmieňujúcu podanie ústavnej sťažnosti na prieťahy v konaní predchádzajúcou sťažnosťou predsedovi súdu.»

Ústavný   súd   v súvislosti   s argumentáciou   sťažovateľa   opakovane   zdôrazňuje,   žev súlade   so   svojou   stabilizovanou   judikatúrou   (napr.   IV. ÚS 26/2012,   IV. ÚS 93/2012,II. ÚS 255/2015) na požiadavke využitia prostriedkov nápravy v zmysle § 62 a nasl. zákonao súdoch   na   orgáne   štátnej   správy   dotknutého   súdu   v zásade   už   netrvá   v prípadoch,keď dĺžka   namietaného   konania   v čase   doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu   bolauž prima facie zjavne neprimeraná, čo však v konkrétnych okolnostiach danej veci nemožnopodľa   jeho   názoru   bez   ďalšieho   konštatovať   (napadnuté   konanie   od jeho   začiatkuaž do podania ústavnej sťažnosti trvalo štyri roky a desať mesiacov).

Keďže sťažovateľ sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi okresného súdu nepodala ani netvrdí, že ju nepodal z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a existenciu takýchtodôvodov nemožno vyvodiť ani z obsahu jeho sťažnosti (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnomsúde),   ústavný   súd,   opierajúc   sa   o svoju   stabilnú   judikatúru   (napr.   IV.   ÚS   44/03,II. ÚS 7/04, II. ÚS 107/04), dospel k záveru, že vzhľadom na okolnosti prípadu niet dôvodupredpokladať, že by   využitie sťažnosti   podľa §   62 a nasl. zákona o súdoch neumožniloúčinnú ochranu základného práva sťažovateľa priznaného mu podľa čl. 48 ods. 2 ústavya práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákonao ústavnom súde bolo potrebné jeho sťažnosť odmietnuť z dôvodu neprípustnosti.

Ústavný   súd   v   závere   pripomína,   že   toto   rozhodnutie   nezakladá   prekážku   vecirozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni tomu, abypo splnení všetkých zákonom predpísaných náležitostí sťažovateľ v tejto veci v prípadezotrvania na stanovisku, že postupom okresného súdu dochádza k zbytočným prieťahom,predložil ústavnému súdu novú sťažnosť (obdobne I. ÚS 182/2010, II. ÚS 255/2015).

V dôsledku odmietnutia sťažnosti bolo už bez právneho významu, aby sa ústavný súdzaoberal ďalšími požiadavkami v nej uvedenými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. mája 2015