znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 303/2014-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. júna 2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť C. T., t. č. vo výkone väzby, zastúpeného advokátom Mgr. Adriánom Cakom, Rázusova 6, Trnava, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Okresného súdu Galanta sp. zn. 1 Tp 53/2013 z 23. novembra 2013 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 6 Tpo 59/2013 z 5. decembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť C. T.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. februára 2014 doručená sťažnosť C. T., t. č. vo výkone väzby (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   postupom   a   uznesením   Okresného   súdu   Galanta   (ďalej   len   „okresný   súd“) sp. zn. 1 Tp 53/2013 z 23. novembra 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie okresného súdu“) v spojení s postupom a uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Tpo 59/2013 z 5. decembra 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva: „Uznesením vyšetrovateľa PZ, ČVS: ORP-780/OVK- GA-2013, zo dňa 23. 11. 2013, mi bolo vznesené obvinenie za prečin krádeže podľa § 212 odsek 2 písmena a) Trestného zákona a prečin poškodzovania cudzej veci podľa § 245 odsek 1 Trestného zákona spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona.

Uznesením vyšetrovateľa PZ, ČVS: ORP-655/OVK-GA- 2013, zo dňa 23. 11. 2013 mi bolo vznesené obvinenie za zločin krádeže podľa § 212 odsek 1 odsek 2 písmeno a) odsek 4 písmeno a) Trestného zákona v súbehu s prečinom porušovania domovej slobody podľa § 194 odsek 1 Trestného zákona spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona. Uznesením vyšetrovateľa PZ, ČVS: ORP- 577/OVK-GA-2013, zo dňa 23. 11. 2013 mi bolo vznesené obvinenie za zločin krádeže podľa § 212 odsek 2 písmeno a) odsek 4 písmeno a) Trestného zákona spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona.

Uznesením vyšetrovateľa PZ, ČVS: ORP-655/OVK-GA-2013 zo dňa 23. 11. 2013 boli vyššie označené trestné veci spojené na spoločné konanie vedené pod ČVS: ORP- 655/OVK-GA-2013

Proti všetkým uvedeným uzneseniam som dňa 23. 11. 2013 pri výsluchu obvineného podal ústne do zápisnice sťažnosť, ktorú som neskôr písomne odôvodnil.

Dňa 23. 11. 2013 rozhodoval sudca pre prípravné konanie Okresného súdu Galanta o návrhu na vzatie mojej osoby do väzby, sp. zn. 1Pv 738/13 zo dňa 23. 11. 2013. Návrhu na vzatie do väzby som navrhol nevyhovieť nakoľko som bol toho názoru, že neboli splnené formálne   podmienky   vzatia   do   väzby.   Ich   absenciu   som   videl   založenú   tým,   že   v   čase rozhodovania   o   vzatí   do   väzby   nebolo   rozhodnuté   o   mojej   sťažnosti   proti   uzneseniam o vznesení obvinenia.

Uznesením Okresného súdu Galanta, sp. zn.: 1 Tp/53/2013, zo dňa 23. 11. 2013 som bol z dôvodov podľa § 71 odsek 1 písmena a/, b/, c/ Trestného poriadku vzatý do väzby. S námietkou absencie formálnej stránky väzby sa sudca pre prípravné konanie Okresného súdu   Galanta   vysporiadal   tak,   že   sa   stotožnil   so   stanoviskom   prokurátora   Okresnej Prokuratúry Galanta ohľadne nej.

Proti Uzneseniu Okresného súdu Galanta sp. zn.: 1 Tp/53/2013, zo dňa 23. 11. 2013 som pri výsluchu o rozhodovaní o návrhu na vzatie do väzby podal ústne do zápisnice sťažnosť,   ktorú   som   prostredníctvom   obhajcu   písomným   podaním   zo   dňa   25.   11.   2013 odôvodnil. Sťažnosťou som namietal absenciu formálnej podmienky väzby, okrajovo tiež podmienky materiálnej.

Písomným podaním zo dňa 26. 11. 2013 som odôvodnil sťažnosti proti uzneseniam o vznesení obvinení ako aj uzneseniu o spojení vecí.

Uznesením Krajského súdu v Trnave, sp. zn.: 6Tpo/59/2013, zo dňa 05. 12. 2013 bola moja sťažnosť proti Uzneseniu Okresného súdu Galanta, sp. zn.: 1 Tp/53/2013, zo dňa 23. 11. 2013 podľa § 193 odsek 1 písmena c) Trestného poriadku zamietnutá.

Uznesením   Okresnej   prokuratúry   Galanta,   sp.   zn:   1   Pv   738/13-34,   zo   dňa 06. 12. 2013   bolo   rozhodnuté   o   mojich   sťažnostiach   proti   Uzneseniu   vyšetrovateľa   PZ, ČVS: ORP-780/OVK- GA-2013 zo dňa 23. 11. 2013 o vznesení obvinenia, ČVS: ORP- 577/OVK-GA-2013 zo dňa 23. 11. 2013 o vznesení obvinenia, ČVS: ORP-655/OVK-GA- 2013 zo dňa 23. 11. 2013 o vznesení obvinenia a ČVS: ORP:-655/OVK-GA-2013 o spojení vecí. Podstata predmetnej sťažnosti spočíva v tom, že postupom a rozhodnutím Okresného súdu   Galanta   zo   dňa   23.   11.   2013,   sp.   zn.:   1   Tp/53/2013   v   spojení   s   postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Trnave zo dňa 05. 12. 2013, sp. zn: 6Tpo/59/2013, ako aj konaním,   ktoré   týmto   rozhodnutiam   predchádzalo   najmä   v   predmete   samotného obmedzenia osobnej slobody, boli porušené moje základné práva a slobody podľa čl. 17 ods. 1 ods. 2 ods. 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a ľudské práva a základné slobody podľa čl. 5 ods. 1, písm. c) čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, tak že do väzby som bol vzatý aj napriek absencii formálnej podmienky väzby, neodôvodnenými a nepreskúmateľnými rozhodnutiami, čím porušené bolo moje   právo   na   osobnú   slobodu,   právo   byť   stíhaný   a   pozbavený   osobnej   slobody   len z dôvodov a spôsobom ktorý ustanoví zákon, právo byť vzatý do väzby iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom, právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a tiež právo na obhajobu.“

Ďalej sťažovateľ uviedol: „Dôvodnosť trestného stíhania obvineného je základným predpokladom   nariadenia   väzby.   O tom či   je   trestné stíhanie dôvodné,   resp.   či   zistené skutočnosti sú postačujúce pre dôvodné podozrenie voči konkrétnej osobe zo spáchania trestného   činu   majú   na   podklade   sťažnosti   proti   uzneseniu   o   vznesení   obvinenia v prípravnom konaní právomoc posúdiť len orgány činné v trestnom konaní. Súd v takom štádiu trestného konania nemá kompetenciu rozhodovacieho orgánu o sťažnostiach proti rozhodnutiam orgánov činných v trestnom konaní a nie je oprávnený robiť rozhodnutia vo veci samotnej. Nemá kompetenciu zasahovať do činnosti orgánov činných v trestnom konaní a dávať im pokyn k ďalším postupom, pričom meritorne, teda k dôvodnosti trestného stíhania   sa   môže   vyjadriť   až   po   podaní   obžaloby.   Dozor   nad   dodržiavaním   zákonnosti v prípravnom konaní vykonáva prokurátor. Iba on je oprávnený zaoberať sa sťažnosťami proti   rozhodnutiam   orgánov   činných   v   trestnom   konaní   a   iba   on   je   oprávnený   zrušiť nezákonné   a   neopodstatnené   rozhodnutie   policajta   a   urobiť   rozhodnutie   o   ďalšom procesnom postupe. Sťažnosťami ktorými som uznesenia o vznesení obvinení napadol, som vyjadril nesúhlas s trestným stíhaním a dôvodil som jeho neopodstatnenosť.

Orgány   činné   v   trestnom   konaní   mali   povinnosť   sa   včas   nimi   účinne   zaoberať a rozhodnúť o nich niektorým zo spôsobov zákonom predpokladaným. So sťažnosťami sa však v čase kedy rozhodnutie o nich bolo pre ďalší postup potrebné nezaoberali a rozhodli o nich vtedy, keď okolnosti vylučovali iné zákonom predpokladané rozhodnutia (zastavenie trestného stíhania). Iné ako učinené rozhodnutie bolo vylúčené skutočnosťou, že v čase rozhodovania o sťažnostiach som bol vo väzbe, ktoré rozhodnutie o nej už bolo právoplatné. Žiaden orgán činný v trestnom konaní by nezastavil aj keď zjavne nepodložené trestné stíhanie   obvineného   nachádzajúceho   sa   vo   väzbe.   Nerozhodnutím   oprávneného   orgánu o mojej sťažnosti proti uzneseniam o vznesení obvinení do momentu rozhodovania o návrhu prokurátora   na   vzatie   do   väzby   sudcom   pre   prípravné   konanie,   bola   prenesená rozhodovacia právomoc z orgánov činných v trestnom konaní na súd. V rámci povinnosti súdu okrajovo skúmať formálne podmienky väzby, tak ťarchu v podobe dôkazného bremena preniesli   na   súd   v   plnej   miere,   čo   je   stav   nenachádzajúci   oporu   v   trestnom   právnom poriadku a popierajúci základné jeho procesné zásady.

K námietkam   absencie formálnej   stránky uplatneným   v sťažnosti   proti   uzneseniu sudkyne pre prípravné konanie Okresného súdu v Galante o vzatí do väzby, resp. spôsobu akým som bol pozbavený osobnej slobody nezaujal Krajský súd v Trnave žiadne stanovisko. Z   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   vyplýva   povinnosť   súdov   zaoberať   sa   účinne námietkami,   argumentmi   a   návrhmi   na   vykonanie   dôkazov   strán   s   výhradou,   že   majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, s. 49, § 30). Právo na rozhodnutie, reflektujúce moje argumenty a námietky je obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, nakoľko len zjavne a zreteľne odôvodnené rozhodnutie je zárukou, že výkon spravodlivosti nebude arbitrárny (I. ÚS   117/04).   Námietka   ohľadne   formálnej   stránky   väzby   bola   relevantná   a   zásadná pre spravodlivé rozhodnutie a zachovanie zákonnosti.“

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„I. Postupom a rozhodnutím Okresného súdu Galanta zo dňa 23. 11. 2013, sp. zn.: 1Tp/53/2013   v   spojení   s   postupom   a   rozhodnutím   Krajského   súdu   v   Trnave   zo   dňa 05. 12. 2013, sp. zn: 6Tpo/59/2013 o vzatí obvineného do väzby boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1 ods. 2 ods. 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a ľudské práva a základné slobody podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

II. Uznesenie Okresného súdu Galanta zo dňa 23. 11. 2013, sp. zn.: 1Tp/53/2013 a Uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 05. 12. 2013, sp. zn. : 6Tpo/59/2013 o vzatí obvineného do väzby sa zrušujú.

III. Sťažovateľ sa bezodkladne prepúšťa z väzby na slobodu. IV. Sťažovateľovi sa priznáva primerané zadosťučinenie vo výške 4.000 Eur (slovom štyritisíc eur) ktoré sú Okresný súd Galanta v sume 2.000 Eur a Krajský súd v Trnave v sume 2.000 Eur povinní zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. V. Okresný súd Galanta a Krajský súd v Trnave sú povinní nahradiť sťažovateľovi spoločne a nerozdielne trovy právneho zastúpenia v sume 275,94 Eur (za 2 úkony právnej služby 2 x 130,16 Eur - prevzatie a príprava zastúpenia, ústavná sťažnosť, 2 x 7,81 Eur režijný paušál) na účet jeho právneho zástupcu, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu ide vtedy, keď   namietaným   postupom   alebo   rozhodnutím   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   namietaným   postupom   alebo rozhodnutím   orgánu   štátu   a   základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa namietalo,   alebo   z iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   možno   preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05).

Z petitu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa domáha vyslovenia porušenia svojich práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu v spojení s uznesením krajského súdu.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   c)   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a   osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak   stane   v   súlade   s   konaním   ustanoveným   zákonom:   zákonné   zatknutie   alebo   iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa uznesením okresného súdu

Sťažnosť sťažovateľa vo vzťahu k porušeniu označených práv uznesením okresného súdu bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická   osoba,   ktorá   namieta   porušenie   svojho   základného   práva,   musí   rešpektovať postupnosť   tejto   ochrany   a   požiadať   o   ochranu   ten   orgán   verejnej   moci,   ktorý je kompetenčne   predsunutý   pred   uplatnenie   právomoci   ústavného   súdu   (podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).

Sťažovateľ bol v prvostupňovom konaní v zmysle príslušných ustanovení Trestného poriadku oprávnený dovolávať sa ochrany svojich práv a slobôd v rámci konania o sťažnosti na   krajskom   súde,   ktorému   ako   súdu   odvolaciemu   prináleží   alebo   zrušiť   namietané uznesenie okresného súdu a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, alebo sám rozhodnúť v súlade s   ustanovením   §   194   ods.   1   písm.   a)   a   b)   Trestného   poriadku.   Vzhľadom   na   princíp subsidiarity,   ktorý   vyplýva   z   už   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   ústavný   súd   nemá právomoc   preskúmavať   uznesenie   okresného   súdu   označeného   ako   samostatného porušovateľa označených práv, pretože jeho postup a rozhodnutie preskúmal krajský súd, ktorý rozhodol o sťažnosti sťažovateľa proti uvedenému rozhodnutiu.

K namietanému porušeniu   označených práv sťažovateľa podľa čl.   46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru

V tejto časti namietaného porušenia označených práv sťažovateľa odmietol ústavný súd   sťažnosť   ako   zjavne   neopodstatnenú   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti medzi   sťažnosťou   napadnutým   uznesením   krajského   súdu   a   jemu   predchádzajúcim postupom   a   uvedenými   právami   zaručenými   v   ústave   a   v   dohovore   týkajúcimi   sa predovšetkým trestného konania vo veci samej.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak   namietaným   postupom   orgánu   verejnej   moci   (v   tomto   prípade   všeobecného   súdu v občianskoprávnom   konaní)   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva,   ktoré označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu taktiež vyplýva, že v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy je osoba vo väzbe oprávnená na preskúmanie procesných a hmotných podmienok, ktoré sú   predpokladom   pre jej „zákonnosť“,   pričom   požiadavka preskúmania hmotných podmienok   väzby   zahŕňa   povinnosť   preskúmať   okolnosti   svedčiace   pre   a   proti   väzbe a rozhodnúť, s poukazom na právne kritériá, či sú dané dôvody opodstatňujúce väzbu, alebo prepustiť   osobu   na   slobodu,   pokiaľ   také   dôvody   neexistujú   (pozri   III.   ÚS   38/01, III. ÚS 79/02 a III. ÚS 135/04).

Vzhľadom na závažné dôsledky pozbavenia osobnej slobody musí konanie, ktorého predmetom je preskúmanie zákonnosti väzby (konanie v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy), spĺňať niektoré princípy spravodlivého konania tak, ako ich garantuje čl. 6 ods. 1 dohovoru. Jedným z nich je aj právo na náležité odôvodnenie rozhodnutia. Jeho obsahom je právo účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   preskúmateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti („fairness“) pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (napr. III. ÚS 135/04, III. ÚS 198/05, III. ÚS 34/07).

Na druhej strane, konania všeobecných súdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami o trestnom obvinení samotnom (konaniami vo veci samej týkajúcimi sa viny obvinenej   osoby)   a   ani   konaniami   o   právach   alebo   záväzkoch   občianskoprávneho charakteru, na ktoré sa vzťahuje čl. 6 ods. 1 dohovoru. V rámci konania o väzbe preto nemôže dôjsť k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže túto oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru (napr. I. ÚS 200/06, III. ÚS 277/07).

V rámci svojej judikatúry už ústavný súd vyslovil, že na konanie a rozhodovanie o väzbe je potrebné aplikovať špeciálne ustanovenia čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy týkajúce sa práva na osobnú slobodu, ktoré v sebe zahŕňajú aj právo na súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou, na rozdiel od čl. 46 ods. 1 ústavy, ktoré je všeobecným ustanovením   zakotvujúcim   právo   na   súdnu   ochranu.   S   prihliadnutím   na   povahu   a   účel konania o väzbe je preto   na konanie a   rozhodovanie súdu   o   väzbe potrebné aplikovať špeciálne ustanovenia čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy o osobnej slobode, ktoré zahŕňa základné procesné garancie spravodlivého súdneho konania práve s prihliadnutím na povahu a účel konania   o   väzbe.   Obdobný   záver   je   potrebné   vyvodiť,   aj   pokiaľ   ide   o   posúdenie vzájomného vzťahu čl. 50 ods. 3 ústavy a ustanovení čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy v prípadoch konania a rozhodovania všeobecného súdu o väzbe.

K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru

Sťažovateľ v podanej sťažnosti namietal nesplnenie formálnych podmienok väzby takto:   „Nedostatok   v   podobe   absencie   formálnej   podmienky   väzby   bol   vyvolaný   tou skutočnosťou,   že   pred   rozhodovaním   o   návrhu   na   vzatie   do   väzby   neboli   uznesenia vyšetrovateľa   PZ,   ktorými   mi   boli   vznesené   obvinenia   právoplatné.   Právoplatnosť nadobudli až deň po tom, ako odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa o vzatí do väzby.“

Z obsahu uznesenia okresného súdu je zrejmé, že splnením formálnych podmienok väzby sa zaoberal: „Obhajca obvineného uviedol, že podľa jeho názoru nie sú splnené formálne podmienky väzby pretože mu nebolo doručené rozhodnutie o vznesení obvinenia a najmä nebolo rozhodnuté o sťažnosti voči tomuto uzneseniu....

Prokurátor   sa   k   námietkam   obhajoby   vyjadril   v   tom   zmysle,   že   sťažnosť   voči uzneseniu o vznesení obvinenia nemá odkladný účinok, z tohto dôvodu je toto uznesenie vykonateľné a zároveň aj v prípade zamietnutia sťažnosti obvineného by právoplatnosť nenadobudlo,   nakoľko   obvinenému   a   obhajcovi   plynie   spoločná   lehota   na   podanie sťažnosti.   Obvinený svoju sťažnosť   neodôvodnil,   preto sa o nej nerozhodlo a bol daný plnohodnotný priestor na odôvodnenie sťažnosti spolu s prípadným odôvodnením obhajcu, preto zotrváva na svojom návrhu, na vzatí obvineného z dôvodov § 71 ods. 1 písm. a, b, c/ Trestného poriadku....

Čo sa týka námietok obhajcu obvineného k formálnym podmienkam väzby, súd sa stotožnil   s   vyjadrením   a   argumentáciou   prokurátora.   Oboznámením   sa   s   obsahom vyšetrovacieho   spisu   a   doteraz   zabezpečenými   dôkazmi   možno   konštatovať,   že   trestné konanie bolo doteraz vedené zákonným spôsobom, jednotlivé dôkazy boli zabezpečované a procesné úkony vykonávané v súlade s príslušnými ustanoveniami trestného poriadku a sú riadne použiteľné pre účely tohto trestného konania. V rámci doteraz vedeného trestného konania neboli zistené žiadne také podstatné procesné vady vedeného trestného konania, ktoré by bránili súdu vo vzatí obvineného do väzby a možno tiež konštatovať, že obvinenému bolo riadne vznesené obvinenie pre túto trestnú činnosť, s týmto bol riadne oboznámený, čo je   tiež   nevyhnutným   predpokladom   pre   rozhodnutie   o   väzbe   obvineného.   Zároveň   súd poznamenáva,   že   spoločne   s   návrhom   na   vzatie   do   väzby   bol   súdu   riadne   predložený originál doteraz zabezpečeného vyšetrovacieho spisu.“

Z obsahu uznesenia krajského súdu vyplýva, že: „Na základe sťažnosti obvineného C.   T.   preskúmal   krajský   súd   v   zmysle   ustanovenia   §   192   odsek   1   Trestného   poriadku správnosť   výroku   napadnutého   uznesenia,   proti   ktorému   sťažovateľ   podal   sťažnosť a konanie   predchádzajúce   tomuto   výroku   napadnutého   uznesenia,   a   tak   zistil,   že   súd I. stupňa rozhodol v predmetnej veci správne a v súlade so zákonom.

Rozhodnutie súdu I. stupňa bolo riadne odôvodnené a boli vysvetlené všetky dôležité momenty   odôvodňujúce   samotné   rozhodnutie.   Súd   sa   riadne   vysporiadal   so   všetkými dôležitými   skutočnosťami   a   správne   i   rozhodol.   Jeho   odôvodnenie   si   osvojuje   v   celom rozsahu i odvolací súd.

Väzobné dôvody tak, ako ich súd I. stupňa uvádza vo svojom rozhodnutí skutočne v danom   čase   reálne   existujú,   boli   splnené   všetky   formálne   i   materiálne   podmienky pre rozhodnutie, sťažnosť obvineného nie je dôvodná.

Pretože krajský súd nezistil žiadny dôvod na zmenu, alebo zrušenie ktorejkoľvek časti napadnutého uznesenia, sťažnosť obvineného, ako nedôvodnú, zamietol.“

V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje na   znenie   §   185   ods.   1   a   2   Trestného poriadku,   z   ktorého   vyplýva,   že   opravným   prostriedkom   proti   uzneseniu   o   vznesení obvinenia je sťažnosť, ktorá ale v súlade s § 185 ods. 6 Trestného poriadku nemá odkladný účinok.   Uznesenie   o   vznesení   obvinenia   je   účinné   od   jeho   vydania,   resp.   je   okamžite vykonateľné.   Vykonateľnosť   uznesenia   znamená   aj   okamžitú   záväznosť   uvedeného rozhodnutia, ktoré je automaticky spôsobilé byť ďalej použité ako základ pre realizáciu ďalších procesných prostriedkov podľa Trestného poriadku vrátane rozhodovania o väzbe. Vykonateľnosť je teda   samostatný inštitút, ktorý   umožňuje rozhodnutie ihneď vykonať, a v danom prípade znamená, že proti osobe obvineného možno ihneď vykonať, resp. použiť ďalšie   procesné   prostriedky   upravené   v   Trestnom   poriadku.   Vykonateľnosť   uznesenia o vznesení obvinenia je ustanovená priamo Trestným poriadkom, z ktorého ustanovení sa následne v spojení s teóriou práva dajú vyvodiť aj jej dôsledky. Sťažovateľom predložený argument spočívajúci   vo vytýkanom nedostatku odôvodnenia uznesenia krajského súdu, ktorý   si   dostatočné   odôvodnenie   okresného   súdu   osvojil   v   celom   rozsahu,   spočívajúci v nesplnení formálnych podmienok väzby preto ústavný súd nepovažoval za relevantný.

Rovnako   tak   ústavný   súd   vo   svojej   doterajšej   judikatúre,   a   to   aj   vo   vzťahu k väzobným veciam, zdôrazňuje, že odôvodnenie uznesenia odvolacieho súdu odkazujúce na predchádzajúce rozhodnutia v tej istej veci možno považovať síce za krajnú, no ešte stále ústavnoprávne akceptovateľnú alternatívu odôvodnenia (napr. IV. ÚS 41/08, IV. ÚS 149/08, IV. ÚS 314/08).

Vzhľadom   na   už   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   konštatuje,   že   napadnuté uznesenie krajského súdu nevybočilo z medzí stanovených označenými článkami ústavy a dohovoru a uznesením krajského súdu nedošlo k porušeniu práv sťažovateľa označených v jeho sťažnosti. Vzhľadom na uvedené skutočnosti bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej obsiahnutými.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. júna 2014