znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 303/2011-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. júna 2011 predbežne prerokoval sťažnosť I. R., N., zastúpenej advokátkou JUDr. I. L., N., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. 5 Co 15/2010-282 z 28. februára 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. R.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. mája 2011 doručená sťažnosť I. R., N. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Co 15/2010-282 z 28. februára 2011 a ktorou žiadala vydať tento nález:

„1. Základné právo I. R. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Rozsudkom Krajského súdu Nitra 5Co/15/2010-282 zo dňa 28.02.2011 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu Nitra 5Co/15/2010-282 zo dňa 28.02.2011 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu Nitra, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3.   I.   R.   sa   priznáva   náhrada   trov   právneho   zastúpenia   854,70   €   (slovom osemstopäťdesiatštyri eur sedemdesiat centov), ktoré je Krajský súd Nitra povinný zaplatiť na účet advokátky JUDr. I. L., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ako vyplynulo z podanej sťažnosti a z obsahu spisu Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 9 C 231/07, ktorý si ústavný súd pripojil na účely rozhodovania o podanej sťažnosti, sťažovateľka ako navrhovateľka sa podanou žalobou v konaní pred okresným súdom proti E. B. ako žalovanému (ďalej len „žalovaný“) domáhala zaplatenia sumy 800 000 Sk (26 555,14 €) z titulu nevrátenej pôžičky. Sťažovateľka predložila súdu písomnú zmluvu o pôžičke uzatvorenú so žalovaným za prítomnosti svedkov E. K. a P. V. z 28. mája 2003 (na sumu 800 000 Sk so splatnosťou 28. mája 2005), v ktorej žalovaný potvrdil   prevzatie   pôžičky,   a navrhla vypočuť   svedkov,   ktorí   mali potvrdiť   odovzdanie peňazí   žalovanému.   Žalovaný   potvrdil,   že   podnikal   v   prevádzke   S.   na...   ulici   v N. v prenajatých priestoroch, do tohto podnikania žalovaného prispeli aj iné osoby (M. G., E. K.,   P.   V.),   pretože   žalovaný   nemal   dostatok   finančných   prostriedkov.   Potom,   keď prenajímateľ žalovanému znemožnil vstup do prenajatých priestorov, keďže „nestíhal platiť nájomné“,   súdil   sa   s   ním   o   vrátenie   investícií   vložených   do   predmetu   nájmu,   avšak neúspešne (okresný súd konanie sp. zn. 17 C 95/04). Potvrdil, že podpísal (antidatované) zmluvy o pôžičke s M. G. a E. K., aby vedel preukázať výšku investícií do predmetu nájmu v   súdnom   spore   s prenajímateľom,   avšak   so   sťažovateľkou   ani   neuzatvoril   zmluvu o pôžičke   a   ani   od   nej   žiadne   finančné   prostriedky   neprezval.   Žalovaný   tvrdil,   že „za všetkým“ je   druh   sťažovateľky   P.   V.   Ak   je   na   zmluve   o   pôžičke   meno   sťažovateľky a žalovaný ju podpísal, toto si nevšimol; všetci vedeli, že zmluvy sa podpisujú iba pre účely súdneho konania proti prenajímateľovi. Podľa názoru žalovaného bol by povinný vrátiť pôžičku sťažovateľke iba v prípade, ak by od nej prevzal finančné prostriedky, čo sa však nikdy nestalo, a iba samotná zmluva o pôžičke takúto jeho povinnosť nemôže preto založiť. Žalovaný považoval zmluvu o pôžičke uzatvorenú so sťažovateľkou za simulovaný právny úkon, k reálnemu poskytnutiu peňazí nedošlo. Okresný súd v konaní vypočul ako svedkov M. G., P. V. (druha sťažovateľky), JUDr. L. S. (vyhotovil zmluvu o pôžičke), E. K., M. S. (matku E. K.) a ďalších svedkov. Niektorí zo svedkov (M. G., P. V. a E. K.) potvrdili, že boli   prítomní   pri   podpise   zmluvy   o pôžičke   medzi   sťažovateľkou   a žalovaným   a   aj   pri odovzdaní peňazí.

Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   9   C   231/2007-250   z   24.   septembra   2009   žalobu zamietol   a   sťažovateľku   zaviazal na náhradu   trov   konania. Vychádzajúc z   vykonaného dokazovania dospel k záveru, že medzi účastníkmi pôžička v skutočnosti poskytnutá nebola. Zmluva   o   pôžičke   bola   uzatvorená   iba „na   oko“,   je   simulovaným   právnym   úkonom. V konaní nebolo preukázané, že by došlo k reálnemu odovzdaniu peňazí sťažovateľkou žalovanému. Hoci okresný súd mal za preukázané, že medzi účastníkmi bola podpísaná zmluva o pôžičke, sťažovateľka neuniesla dôkazné bremeno, pokiaľ ide o jej tvrdenie, že odovzdala peniaze žalovanému (svedkovia, ktorí to potvrdzovali, uviedli, že sa tak malo stať v kaviarni, ktorá však podľa iných dôkazov v uvedenom čase na uvedenom mieste neexistovala, ale bola tam zriadená až neskôr; ich výpovede boli nevierohodné a svedok V. je navyše druhom sťažovateľky), a nepreukázala ani to, že by vôbec sumou, ktorú mala žalovanému   odovzdať,   disponovala   (výpoveď   matky   sťažovateľky   o   peňažných   daroch sťažovateľke   nepovažoval   okresný   súd   vzhľadom   na   príbuzenský   vzťah   za   dostatočný dôkaz   a   nepovažoval   za   možné   ani   to,   že   by   takúto   sumu   zarobila   sťažovateľka v pracovnom pomere pri jej preukázanom príjme).

Proti tomuto rozsudku podala sťažovateľka 17. decembra 2009 odvolanie, ktorým navrhla   odvolaciemu   súdu,   aby   napadnutý   rozsudok   zmenil   a   žalobe   vyhovel,   pretože okresný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (že žalovaný pôžičku nedostal) a vec nesprávne právne posúdil (simulovaný právny úkon a neunesenie   dôkazného   bremena).   V   odvolaní   poukázala   na   to,   že   z   vykonaného dokazovania   je   zrejmé,   že   žalovaný   potreboval   v   čase   uzatvorenia   zmluvy   o   pôžičke so sťažovateľkou   na   prevádzku   baru   S.   približne   1   900   000   Sk,   ako   aj   to,   že   zmluvu o pôžičke vypracoval svedok JUDr. S. pre žalovaného. V zmluve o pôžičke nepochybne podpísanej   žalovaným (ktorá   bola dôkazom   v konaní) je výslovne uvedené, že „dlžník dňom podpísania tejto zmluvy potvrdzuje prevzatie pôžičky v sume 800 000 Sk“. Už táto samotná   zmluva o   pôžičke   potvrdzuje   odovzdanie   peňazí,   ak žalovaný tvrdí,   že   to   tak nebolo, bol povinný to preukázať. Žiaden dôkaz však na svoje tvrdenie nepredložil. Hoci sa okresný súd oboznámil s obsahom súdneho spisu týkajúceho sa sporu medzi žalovaným a prenajímateľom (okresný súd konanie sp. zn. 17 C 95/04, v ktorom žalovaného zastupoval JUDr. S.), údajne fiktívne uzatvorené zmluvy o pôžičke, ktoré mali byť vyhotovené iba pre účely vedenia tohto konania žalovaným, sa v tomto spise nenachádzajú. Z toho je zrejmé, že účel uzatvorenia zmlúv o pôžičke nebol taký, ako to tvrdil žalovaný (že boli iba účelovo vytvorené pre účely tohto sporu). Navyše je nelogické, aby žalovaný podpísal prevzatie tak vysokej sumy bez toho, aby to bolo pravdou. Okresný súd neprihliadol na obsah svedeckých výpovedí   svedkov   P.   V.   a E.   K.,   ktorí   potvrdili   odovzdanie   obálok   s   finančnými prostriedkami sťažovateľkou žalovanému, hoci je pravdou, že nevideli, koľko peňazí v nich bolo. Peniaze v nich však prepočítaval žalovaný v ich prítomnosti. Svedok E. K. je navyše zjavne bez takého vzťahu k sťažovateľke, ktorý by mohol spochybniť vierohodnosť jeho výpovede. Z vykonaného dokazovania je zrejmé aj to, že sťažovateľka si mohla našetriť dostatok   peňazí,   ktoré   požičala   žalovanému.   K   odovzdaniu   peňazí   došlo   v   kaviarni obchodného domu, pričom priestory kaviarne boli v rôznych rokoch na rôznych miestach objektu,   nie   je   významné,   presne   ktoré   priestory   svedkovia   označili,   keď   predmetom stretnutia bola podstatne dôležitejšia vec (odovzdanie peňazí).

Krajský   súd   o   podanom   odvolaní   sťažovateľky   rozhodol   rozsudkom   č.   k. 5 Co 15/2010-282 z 28. februára 2011 tak, že rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil, zaviazal sťažovateľku na náhradu trov odvolacieho konania a na jej žiadosť jej priznal oslobodenie od súdneho poplatku za odvolanie.

Rozsudok okresného súdu č. k. 9 C 231/2007-250 z 24. septembra 2009 v spojení s rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   5   Co   15/2010-282   z   28.   februára   2011   nadobudol právoplatnosť 13. apríla 2011.

Porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   a   práva   na   spravodlivý   proces rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   5   Co   15/2010-282   z   28.   februára   2011   sťažovateľka odôvodnila   tým,   že krajský   súd   sa   námietkami sťažovateľky   uvedenými v jej odvolaní nezaoberal, iba skonštatoval, že sa stotožnil s odôvodnením rozsudku okresného súdu. Hoci sťažovateľka v odvolaní poukázala na množstvo logických i faktických rozporov medzi vykonanými dôkazmi (najmä odovzdanie peňazí), ani krajský súd sa žiadnym spôsobom nevysporiadal s výpoveďou E. K. Odvolanie slúži na poukázanie nedostatkov a rozporov v súdnom   konaní,   preto   sa   nadriadený   súd   musí   zaoberať   z   nich   aspoň   tými,   ktoré   sú relevantné na rozhodnutie vo veci, a napraviť pochybenia okresného súdu. Aj rozhodnutie odvolacieho   súdu   musí   byť   dostatočne   odôvodnené   v   záujme   jeho   presvedčivosti, záväznosti a výchovného účelu. Rozhodnutie krajského súdu vo veci sťažovateľky tieto podmienky   nespĺňa.   Riadne   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   je   pritom   súčasťou základného práva účastníka na súdnu ochranu v občianskom súdnom konaní.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy,   ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Ako   vyplýva   z   petitu   sťažnosti,   sťažovateľka   sa   sťažnosťou   domáha   vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 15/2010-282 z 28. februára 2011, ku ktorému malo dôjsť tým, že krajský súd sa riadne nezaoberal odvolacími námietkami sťažovateľky.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o   ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00,   mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s   uplatnením   nárokov a obranou   proti   takému   uplatneniu.   Vyjadruje   to   aj   znenie   §   157   ods.   2   Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov   riadil,   prečo   nevykonal   ďalšie   navrhnuté   dôkazy   a   ako   právne   vec   posúdil. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces (IV. ÚS 115/03).

Podľa   §   219   ods.   2   OSP   ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje s odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   v   odôvodnení   obmedziť   len   na skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť   na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah zaoberal sa ústavný súd posúdením obsahu napadnutého rozhodnutia z uvedených hľadísk.

Krajský súd rozsudok č. k. 5 Co 15/2010-282 z 28. februára 2011 odôvodnil takto:„Krajský   súd   v   Nitre   ako   súd   odvolací   (§   10   ods.   1   OSP),   viazaný   rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP), prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky nie je dôvodné.

Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.“

Krajský súd potom, čo odcitoval ustanovenia § 1, § 6, § 101 ods. 1, § 155 ods. 1 a § 157 ods. 2 OSP, ako aj ustanovenia upravujúce dokazovanie a spôsob vyhodnotenia vykonaného dokazovania (§ 120 ods. 1, § 125 a § 132 OSP), ďalej v rozsudku uviedol:„Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa v časti výroku   o   zamietnutí   návrhu   navrhovateľky   ako   aj   výroku   o   náhrade   trov   konania...; odôvodnenie   napadnutého   rozsudku   súdu   prvého   stupňa   je   vecne   správne   a   zákonu zodpovedajúce,   preto naň   odvolací   súd poukazuje.   Na zdôraznenie   správnosti   rozsudku súdu prvého stupňa odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že zmluvou o pôžičke vzniká medzi veriteľom a dlžníkom právny vzťah – pôžička. Zmluvou o pôžičke prenecháva jedna strana (veriteľ) druhej strane (dlžníkovi) veci určené podľa druhu, najmä peniaze a dlžník sa zaväzuje vrátiť mu do uplynutia dohodnutej doby veci rovnakého (toho istého) druhu, pričom môže ísť o odplatný alebo bezodplatný právny vzťah. Tento právny vzťah nevyžaduje osobitnú formu, preto zmluva o pôžičke môže byť uzavretá ústne, konkludentne (mlčky) alebo v písomnej forme. Pojmovými znakmi zmluvy o pôžičke sú: a/ prenechanie veci na voľné nakladanie, b/ druhovo určené veci, c/ dočasnosť (prenechanie na dohodnutú dobu), d/ povinnosť vrátiť vec rovnakého druhu a e/ doba splatnosti jej vrátenia. Aj keď je zmluva o pôžičke neformálnym právnym úkonom, je reálnou zmluvou (kontraktom), čo znamená, že na   uzavretie   takejto   zmluvy   je   treba,   aby   bol   odovzdaný   predmet   pôžičky   (peniaze) veriteľom   dlžníkovi   a   to   či   už   fyzickým   predaním   peňazí   alebo   napr.   bezhotovostným spôsobom. V prípade, že účastníci takéhoto záväzkového vzťahu uzavreli písomnú zmluvu, je k existencii vzniku (platnosti) takéhoto záväzku treba odovzdanie predmetu pôžičky. Ak účastníci síce uzavreli zmluvu o pôžičke v písomnej forme, ale k odovzdaniu predmetu pôžičky (peňazí) reálne (fakticky) nedošlo, potom takto urobený prejav účastníkov zmluvy o pôžičke nezodpovedá skutočnému stavu, ide len o pro forma uzavretú písomnú zmluvu o pôžičke, ktorá je absolútne neplatná. Odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi je teda predpokladom uzavretia zmluvy o pôžičke a základnou povinnosťou dlžníka je vrátiť vec   rovnakého   druhu,   v   rovnakom   množstve   a   kvalite.   K   zmluve   o   pôžičke   v   zmysle ustanovenia   §   657   OZ   nedochádza   len   na   základe   dohody   strán   (účastníkov   zmluvy) účinným prijatím návrhu na uzavretie zmluvy o pôžičke,   ale až skutočným odovzdaním predmetu pôžičky dlžníkovi. Veriteľ, ktorý sa žalobou na súde domáha od dlžníka, aby mu vrátil požičané peniaze, musí v zmysle § 657 OZ splniť dôkaznú povinnosť podľa § 120 ods. 1 OSP, teda musí uniesť dôkazné bremeno nielen o tom, že s dlžníkom v určitom čase uzavrel zmluvu o pôžičke peňazí, ktoré mu mali byť v dohodnutej dobe dlžníkom vrátené, ale aj o tom, že tieto peniaze dlžníkovi skutočne požičal (prenechal mu ich, odovzdal mu ich) a to či už v hotovosti alebo formou bezhotovostného platobného styku.

K   podobnej   argumentácii,   vychádzajúcej   z   rovnakej   právnej   úpravy,   dospel   aj Najvyšší súd Českej republiky vo veci sp. zn. 33 Cdo 3878/2008-138, keď judikoval, že ak k pôžičke dochádza na základe zmluvy, podľa ktorej veriteľ poskytne (prenechá), peniaze dlžníkovi,   ktorý   sa   ich   zaväzuje   vrátiť   po   uplynutí   dohodnutej   doby,   potom   v   spore o vrátenie požičanej sumy má žalobca bremeno tvrdenia, že so žalovaným dlžníkom uzavrel zmluvu o pôžičke, že mu poskytol finančné prostriedky a že žalovaný dlh riadne a včas nezaplatil. Dôkazné bremeno ohľadne tvrdenia, že bola uzavretá zmluva o pôžičke a že podľa nej bolo dlžníkovi plnené, spočíva na veriteľovi. Ak sú tieto skutočnosti preukázané, potom veriteľ uniesol dôkazné bremeno.

Pôžička je reálnym kontraktom a tak okrem samotného uzavretia zmluvy je treba ešte ďalší   úkon,   ktorým   je   prenechanie   predmetu   pôžičky   veriteľom   dlžníkovi.   Z   uvedeného vyplýva, že nielen samotným zmluvným dojednaním, ale i prenechaním predmetu pôžičky vzniká dlžníkovi záväzok vrátiť veriteľovi, čo mu bolo požičané a tomu zodpovedá právo veriteľa   požadovať   vrátenie   pôžičky.   Ak   však   nedošlo   k   prenechaniu   peňazí   či k bezhotovostnému prevodu   dohodnutej   sumy   peňazí,   potom   nevznikol   medzi   zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky.

V   prejednávanej   veci   prvostupňový   súd   dospel   skutkovo   k   zisteniu,   že   medzi účastníkmi konania bola dňa 28. 5. 2003 uzavretá písomná zmluva o pôžičke peňazí medzi navrhovateľkou   a   odporcom   za   prítomnosti   svedkov   E.   K.   a P.   V.,   podľa   ktorej   dňom podpísania   zmluvy   navrhovateľka   požičala   odporcovi   hotovosť   800   000,-Sk   v   celosti a bezúročne   na   dobu   do   28.5.2005   a   pre   prípad,   že   by   dlžník   záväzok   nesplnil,   bola dohodnutá   10   %   ročná   úroková   sadzba   odo   dňa   poskytnutia   pôžičky   do   úplného vyrovnania. Vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania súd konštatoval, že medzi účastníkmi v skutočnosti nebola poskytnutá pôžička, zmluva o pôžičke bola uzavretá iba naoko, išlo medzi nimi o simulovaný právny úkon, avšak k reálnemu odovzdaniu peňazí medzi   navrhovateľkou   a   odporcom   v   skutočnosti   nedošlo,   navrhovateľka   okrem   svojho tvrdenia   nepredložila   o   tom   žiadny   vierohodný   dôkaz,   jej   tvrdenia   sú   v   rozpore so skutkovými závermi súdu, a preto súd jej návrh zamietol a svoje rozhodnutie, ktoré vzišlo z riadne zisteného skutkového stavu aj riadne odôvodnil. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel   k rovnakému   záveru,   pretože   z   výsledkov   vykonaného   dokazovania   na prvostupňovom   súde   vyplýva,   že   medzi   účastníkmi   konania   neboli   prenechané   žiadne finančné   prostriedky   podľa   zmluvy   o   pôžičke   zo   dňa   28.5.2003,   preto   ani   nemohlo   ísť o zmluvu   o   pôžičke,   ktorá   je   reálnym   kontraktom.   Z   uvedených   dôvodov   odvolací   súd napadnutý   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   v celom   rozsahu   ako   vecne   správny   potvrdil a v odvolacom konaní úspešnému odporcovi podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP priznal náhradu trov odvolacieho konania...“

Ústavný súd po posúdení obsahu odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu dospel k záveru, že krajský súd na argumentáciu sťažovateľky reagoval primeraným spôsobom, vysporiadal sa s okolnosťami, ktoré majú pre vec podstatný význam a ktoré dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, a do odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol postup, akým dospel k svojmu rozhodnutiu (§ 219 ods. 2 OSP). Tým splnil všetky požiadavky   kladené na jeho rozhodnutie čl. 46 ods.   1 ústavy a čl.   6 ods.   1 dohovoru, ktorých absenciu mu sťažovateľka vyčítala.

Sťažovateľka vyčítala odôvodneniu rozsudku krajského súdu č. k. 5 Co 15/2010-282 z 28. februára 2011, že dostatočne nereagoval na jej odvolacie námietky, ktorých podstatou bol jednak jej nesúhlas so spôsobom vyhodnotenia vykonaného dokazovania (podľa názoru sťažovateľky   výsledky   vykonaného   dokazovania   pred   okresným   súdom   bolo   potrebné vyhodnotiť tak, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané nielen uzatvorenie zmluvy o pôžičky   medzi   sťažovateľkou   ako   veriteľom   a   žalovaným   ako   dlžníkom,   ale   aj odovzdanie   peňazí   sťažovateľkou   žalovanému)   a   jednak   jej   nesúhlas   s   posúdením dôkazného bremena účastníkov konania k otázke reálneho poskytnutia peňazí (sťažovateľka zastáva   názor,   že   v   situácii,   keď   bola   súdu   predložená   zmluva   o   pôžičke   nepochybne podpísaná žalovaným, v ktorej žalovaný svojím podpisom potvrdil i to, že prevzal pôžičku v sume 800 000 Sk, mal dôkazné bremeno o tom, že to tak nebolo, znášať žalovaný).

Ako vyplýva z rozsudku krajského súdu č. k. 5 Co 15/2010-282 z 28. februára 2011, odvolací súd sa vysporiadal s oboma týmito odvolacími námietkami sťažovateľky, hoci nie s   výsledkom,   aký   si   želala   sťažovateľka.   Krajský   súd   podrobil   prieskumu   spôsob vyhodnotenia   výsledkov   vykonaného   dokazovania   okresným   súdom   a   konštatoval,   že rozhodnutie okresného súdu „vzišlo z riadne zisteného skutkového stavu“, a aj odvolací súd „po   preskúmaní   veci   dospel   k   rovnakému   záveru,   pretože   z   výsledkov   vykonaného dokazovania   na   prvostupňovom   súde   vyplýva,   že   medzi   účastníkmi   konania   neboli prenechané   žiadne   finančné   prostriedky   podľa   zmluvy   o   pôžičke   zo   dňa   28.5.2003“. Krajský súd sa vysporiadal aj s odvolacou námietkou sťažovateľky vo vzťahu k otázke, koho z účastníkov ťaží dôkazné bremeno preukázať reálne poskytnutie predmetu pôžičky, keď uviedol, že „dôkazné bremeno ohľadne tvrdenia, že bola uzavretá zmluva o pôžičke a že podľa nej bolo dlžníkovi plnené, spočíva na veriteľovi“. Z uvedeného je zrejmé, že dôkazné bremeno na túto otázku neprechádza z veriteľa na dlžníka v závislosti od toho, aké dôkazy veriteľ predložil, a teda iba v dôsledku toho, že veriteľ predložil súdu písomnú zmluvu o pôžičke, v ktorej je uvedené, že dlžník prevzal pôžičku v sume 800 000 Sk, dôkazné   bremeno   o   tom,   že   to   tak   nebolo,   neťaží   dlžníka.   Súd   vyhodnocuje   splnenie dôkazného   bremena   veriteľa   posúdením   výsledkov   dokazovania   o   dokazovanej   otázke z vykonaných dôkazov ich zhodnotením jednotlivo a aj vo vzájomnej súvislosti so záverom o tom, či veriteľ dôkazné bremeno uniesol, alebo nie. V tomto prípade aj krajský súd dospel k záveru, podľa ktorého sťažovateľka dôkazné bremeno neuniesla.

Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil, že skutočnosť, že   sťažovateľ   sa   s   právnym   názorom   všeobecného   súdu   nestotožňuje,   nemôže   viesť k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným (I. ÚS 188/06). Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia sťažovateľovho základného práva už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02).

Ústavný   súd   preto   sťažnosť   sťažovateľky   podľa   §   25   zákona   o   ústavnom   súdu odmietol   z   dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti   a   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júna 2011