znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 302/2016-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. apríla 2016 v senátezloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcuLadislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnejspoločnosti PROFI CREDIT Slovakia, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenejAdvokátskou kanceláriou JUDr. Andrea Cviková, s. r. o., Kubániho 16, Bratislava, v menektorej koná advokátka JUDr. Andrea Cviková, vo veci namietaného porušenia základnéhopráva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesenímOkresného súdu Nitra sp. zn. 25 Er 224/2008 zo 7. januára 2014 a uznesením Krajskéhosúdu v Nitre sp. zn. 7 CoE 181/2014 z 27. februára 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti PROFI CREDIT Slovakia, s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. júna 2015doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti PROFI CREDIT Slovakia, s. r. o., Pribinova 25,Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej Advokátskoukanceláriou JUDr. Andrea Cviková, s. r. o., Kubániho 16, Bratislava, v mene ktorej konáadvokátka JUDr. Andrea Cviková, vo veci namietaného porušenia základného právavlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 25 Er 224/2008zo 7. januára 2014 (ďalej len „napadnuté uznesenie“) a uznesením Krajského súdu v Nitre(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 CoE 181/2014 z 27. februára 2015 (ďalej len „napadnutéuznesenie“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka (oprávnená, pozn.)sa návrhom na vykonanie exekúcie doručeným súdnemu exekútorovi

(ďalej len „súdny exekútor“) 27. marca 2008 domáhala vymoženia sumy4 349,27 € s príslušenstvom na základe rozhodcovského rozsudku č. k. RK-369/06-MMvydaného rozhodcom 25. augusta 2006 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“), ktorýnadobudol právoplatnosť 11. septembra 2006 a vykonateľnosť 18. septembra 2006. Žiadosťo udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podal súdny exekútor okresnému súdu19. mája 2008, na základe čoho okresný súd súdneho exekútora poveril 10. júna 2008vykonaním exekúcie. Okresný súd následne napadnutým uznesením exekúciu vyhlásil zaneprípustnú a zastavil ju, pričom v odôvodnení uviedol, že exekučné konanie vedené prevymoženie pohľadávky sťažovateľky je uskutočňované na základe rozhodcovskéhorozsudku z 25. augusta 2006 vydaného na základe rozhodcovskej doložky, ktorá je neplatná,čo spôsobuje, že exekučný titul nespĺňa náležitosti vykonateľného rozhodnutia. O odvolanísťažovateľky proti napadnutému uzneseniu okresného súdu rozhodol krajský súdnapadnutým uznesením, ktorým rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil ako vecnesprávne.

Sťažovateľka predovšetkým namieta, že„Exekučný súd pri svojom rozhodovaní, ktoré predchádzalo vydaniu uznesenia o zastavení exekúcie, nevysvetlil zmenu svojho právneho posúdenia rozhodcovskej doložky a exekučného titulu ako vykonateľného rozhodnutia v porovnaní s dobou, kedy vydal poverenie na vykonanie exekúcie. Z jeho rozhodnutia nevyplýva, v čom zmenený právny názor na posúdenie platnosti rozhodcovskej doložky je správny a v čom bolo predchádzajúce posúdenie, ktoré exekučný súd vykonal pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, nesprávne a nezákonné. Postup exekučného súdu, ktorý zmenu svojho posúdenia nevysvetlil, porušuje nielen právo sťažovateľa na riadne odôvodnenie rozhodnutia a poznanie dôvodov rozhodnutia. Je porušením aj princípu právnej istoty aj to, kedy exekučný súd zmenil svoje rozhodnutie bez toho, aby sťažovateľovi umožnil pred zastavením exekúcie na základe opätovného posúdenia sa k veci vyjadriť....

K porušeniu článku 20 ods. 1 ústavy Slovenskej republiky došlo tým, že porušovateľ nerešpektoval právo sťažovateľa na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia a na prejednanie veci v jeho prítomnosti. Uvedené práva spolu úzko súvisia a v pomeroch, aké nastali v exekučnom konaní znamenajú minimálne to, že porušovateľ sa mal zaoberať podaným odvolaním a tam uvedenými výhradami a námietkami nielen voči samotnému posúdenie veci exekučným súdom (ako prvostupňovým orgánom), ale aj k jeho postupu.“.

V tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje na závery obsiahnuté v náleze ústavnéhosúdu sp. zn. II. ÚS 499/2012 z 10. júla 2013, v ktorom bolo konštatované porušeniezákladného práva oprávneného v exekučnom konaní tým, že mu exekučný súd neumožnilvyjadriť sa v štádiu rozhodovania o vydaní poverenia na vykonanie exekúcie k svojmupostupu, ktorým„revidoval posúdenie veci (vrátane platnosti rozhodcovskej zmluvy) v porovnaní s pôvodným (nachádzacím) konaním“.

Podľa názoru sťažovateľky sa tieto závery označeného rozhodnutia ústavného súduvzťahujú aj na jej vec, pričom„Na rozdiel od tam jestvujúceho skutkového a právneho stavu však v tomto prípade všeobecné súdy revidovali vlastné posúdenie určitej právnej otázky (ktorú už museli posudzovať pri vydaní poverenia na vykonanie exekúcie) a rozhodli o nej opačným spôsobom nielen bez toho, aby umožnili sťažovateľovi sa k nej vyjadriť, ale ani nezdôvodnili zmenu vlastného posúdenia veci. Porušovateľ žiadnym spôsobom ani nereagoval na podané odvolanie a tam uvedené výhrady k postupu exekučného súdu. Sťažovateľovi ani nebola daná možnosť sa k zmene stavu, ktorý bol v exekučnom konaní, vyjadriť.“.

Sťažovateľka ďalej namieta, že napadnutými uzneseniami okresného súdua krajského súdu došlo k porušeniu jej základného práva na spravodlivé súdne konaniepodľa čl. 46 ods. 1 ústavy, keďže nereagujú na„námietku..., že postup exekučného súdu (ako súdu prvého stupňa) je nepreskúmateľný a nie je vôbec nie je jasné, v čom bol predošlý postup exekučného súdu pri vydaní poverenia na vykonanie exekúcie nesprávnym. Z povahy námietok sťažovateľa v odvolaní je zrejmé, že išlo o otázky týkajúce sa legitímnosti postupu exekučného súdu, teda také na ktoré malo byť odpovedané z dôvodu, že majú priamu súvislosť k veci. Závery porušovateľa o nutnosti akceptovať rozhodcovskú doložku pri uzatváraní samotnej úverovej zmluvy nedávajú odpoveď na to, ako táto skutočnosť spôsobuje jej neplatnosť. Dôvody neplatnosti právneho úkonu stanovuje zákon; porušovateľ neuvádza žiadne zákonné ustanovenie, z ktorého by mali vyplývať tieto dôvody. Ani závery o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky nie sú v rozhodnutí porušovateľa zdôvodnené tak, aby z nich vyplývalo splnenie zákonných požiadaviek pre záver o neprijateľnosti.“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„I. Základné právo spoločnosti PROFI CREDIT Slovakia, s. r. o... podľa článku 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky bolo uznesením Krajského súdu v Nitre, č. k. 7 CoE/181/2014-39 zo dňa 27. 02. 2015 v spojená s uznesením Okresného súdu v Nitre, č. k. 25 Er/224/2008-15 zo dňa 07. 01. 2014 porušené.

II. Základné právo spoločnosti PROFI CREDIT Slovakia, s. r. o... podľa článku 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky bolo uznesením Krajského súdu v Nitre, č. k. 7 CoE/181/2014-39 zo dňa 27. 02. 2015 v spojená s uznesením Okresného súdu v Nitre, č. k. 25 Er/224/2008-15 zo dňa 07. 01. 2014 porušené.

III. Uznesenie Krajského súdu v Nitre, č. k. 7 CoE/181/2014-39 zo dňa 27. 02. 2015 a uznesenie Okresného súdu v Nitre, č. k. 25 Er/224/2008-15 zo dňa 07. 01. 2014 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

IV. Krajský súd v Nitre je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky vo výške 355,72 EUR vrátane DPH za dva úkony právnej služby - prevzatie zastúpenia a podanie sťažnosti á 167,79 EUR vrátane DPH /139,83 EUR + 20 % DPH/ + 2 x režijný paušál á 10,07 EUR vrátane DPH /8,39 EUR + 20 % DPH/ na účet jeho právneho zástupcu.“

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb aleboprávnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, naktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súdeje viazaný návrhom sťažovateľa, pričom táto viazanosť sa vzťahuje zvlášť na návrh výrokurozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha (petit). Ústavný súd teda môže rozhodnúť leno tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, preto v danej veci ústavný súdrozhodoval o porušení sťažovateľkou v petite sťažnosti označeného základného právavlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ktorého vyslovenia porušenia sa sťažovateľkav príčinnej súvislosti s napadnutými uzneseniami okresného súdu a krajského súdu domáhav návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenia o porušení sťažovateľkouoznačeného práva na súdnu ochranu v príčinnej súvislosti s napadnutými uzneseniamiokresného súdu a krajského súdu, ktoré sťažovateľka uvádza iba v texte sťažnosti mimopetitu (čl. 46 ods. 1 ústavy), je podľa stabilizovaného právneho názoru ústavného súdupotrebné považovať iba za súčasť jej argumentácie (napr. III. ÚS 149/04, III. ÚS 235/05,II. ÚS 65/07).

Vychádzajúc z argumentácie uvedenej v sťažnosti, ktorá z vecného hľadiska v zásadesmeruje len proti namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 ústavy, a nie proti porušeniu v petite označeného základného práva podľa čl. 20ods. 1 ústavy, by ústavný súd mohol rigoróznou aplikáciou už citovanej judikatúryodmietnuť sťažnosť sťažovateľky pri predbežnom prerokovaní z dôvodu nesplneniazákonom predpísaných náležitostí, keďže vo vzťahu k namietanému porušeniu základnéhopráva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy nie je (takmer vôbec) odôvodnená. Napriek uvedenému,rešpektujúc skutočnosť, že zásadné procesné pochybenia okresného súdu, resp. krajskéhosúdu v konečnom dôsledku by mohli spôsobiť ústavne neakceptovateľný zásah dozákladného práva sťažovateľky garantovaného čl. 20 ods. 1 ústavy, ústavný súd preskúmaljej sťažnosť aj z hľadiska existencie ďalších dôvodov na odmietnutie sťažnosti podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky napadnutým uznesením okresného súdu

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práva slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecnýchsúdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje inýsúd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranuzákladným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôdnerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadizásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je danáprávomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnomprerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môžedomôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľka sťažnosťou napáda uznesenie okresného súdu sp. zn. 25 Er 224/2008zo 7. januára 2014, ktorým bola exekúcia vedená súdnym exekútorom pod sp. zn.Ex 41642/08 vyhlásená za neprípustnú a zastavená. Napadnuté uznesenie okresného súdubolo vydané vyšším súdnym úradníkom.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať protinapadnutému uzneseniu okresného súdu v súlade s § 374 ods. 4 OSP odvolanie, o ktorombol v dôsledku vyhlásenia sudcu okresného súdu, že odvolaniu nemieni vyhovieť,oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd, ktorý napadnuté rozhodnutieprvostupňového súdu potvrdil. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolanísťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časťsťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojejprávomoci.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky napadnutým uznesením krajského súdu

Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pripredbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenúsťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súdnezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosťktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd štandardnepoukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v čl. 124 ústavy, z ktorého vyplýva, ževo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou animimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ale súdnym orgánomochrany ústavnosti. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právnenázory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiuvo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol alebo nebolnáležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavuvšeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnostiúčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvamio ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môžeústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavnenedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikáciizákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jehonázor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účela význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Kľúčová námietka sťažovateľky uplatnená v sťažnosti sa týka zmeny právnehoposúdenia rozhodcovskej doložky a exekučného titulu, ku ktorému dospel exekučný súd prisvojom rozhodovaní v jej veci v porovnaní s právnym posúdením uplatneným v rámcirozhodovania o vydaní poverenia na vykonanie exekúcie. Podľa názoru sťažovateľkykrajský súd zmenu svojho právneho názoru neodôvodnil, čím porušil jej„právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia a poznanie dôvodov rozhodnutia“a zároveň jej znemožnil sak veci pred samotným zastavením exekúcie vyjadriť.

Z relevantných častí odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, žeodvolací súd sa stotožnil s názorom okresného súdu vysloveným v napadnutom uznesení,podľa ktorého išlo medzi sťažovateľkou ako oprávnenou a povinnou o spotrebiteľský vzťahzaložený zmluvou a revolvingovej pôžičke uzavretou 17. augusta 2004. K rozhodcovskejdoložke ako súčasti zmluvy o revolvingovej pôžičke krajský súd v napadnutom uzneseníokrem iného uviedol, že na jej základe„bolo... odňaté právo brániť sa a podať žalobu alebo akýkoľvek iný opravný prostriedok na všeobecný súd, pričom ide o právo spotrebiteľa upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky... Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým zmluvným dojednaniam, a teda aj rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal dodávateľ ako prvý. To je pravdepodobne aj najčastejšia situácia, pretože dodávateľ sa snaží získať exekučný titul. Odvolaciemu súdu je aj z jeho rozhodovacej činnosti známe, že oprávnený uzatvára s druhou zmluvnou stranou typizované... zmluvy a navyše aj rozhodcovské zmluvy predkladané oprávneným sú typizované. Preto bolo treba dospieť k tomu záveru, že v rozhodcovskom konaní nebola zabezpečená spravodlivá ochrana práv spotrebiteľa. Tento záver treba prijať bez ohľadu na to, že oprávnený v zmluvných podmienkach iba alternatívne dojednal konanie pred rozhodcovským súdom. V danom prípade to bol práve oprávnený, ktorý takto formulované dojednanie aplikoval a obrátil sa na rozhodcovský súd, ktorého rozhodnutie je v tejto veci exekučným titulom, pričom práve túto možnosť oprávneného treba posúdiť z vyššie uvedených hľadísk. Iba skutočnosť, že v zmysle zmluvných dojednaní sa účastníci zmluvy mohli obrátiť aj na všeobecný súd nemá za následok platnosť celej rozhodcovskej doložky, pretože podstatným je to, že zmluva, ktorú povinný podpísal je typovou zmluvou, povinný nemal možnosť jej obsah meniť a tak nemal ani možnosť nepodpísať rozhodcovskú doložku, na základe ktorej rozhodcovské konanie aj prebehlo.“.

K právomoci všeobecného súdu vyhlásiť exekúciu za neprípustnú a následne juzastaviť aj potom, ako bolo vo veci súdnemu exekútorovi vydané poverenie na vykonanieexekúcie, krajský súd v napadnutom uznesení uviedol:„V tejto súvislosti odvolací súd konštatuje, že ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, súd i bez návrhu skúma aj to, či zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Taktiež § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní umožňuje súdu i bez návrhu exekučné konanie zastaviť. Prekážku k takémuto postupu netvorí ani prípadná okolnosť, že súd poveril exekútora vykonaním exekúcie, pretože vydanie poverenia na vykonanie exekúcie totiž netvorí prekážku veci rozsúdenej v zmysle § 159 ods. 3 OSP, keď zákonodarca v exekučnom poriadku taxatívne uviedol dôvody zastavenia exekúcie (§ 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku), ktoré sa aplikujú práve po vydaní poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie. Udelenie poverenia exekútorovi totiž nezbavuje súd povinnosti zastaviť exekúciu pri existencii dôvodov na takýto postup aj v neskoršom štádiu konania, keďže počas celej doby vykonávania exekúcie musí dbať na to, aby sa exekúcia vykonávala v súlade so zákonom.“

S prihliadnutím na citovanú časť napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súdkonštatuje, že jeho záver považuje za ústavne udržateľný, nevykazujúci znaky arbitrárnostiani zjavnej neodôvodnenosti. Odôvodnenie napadnutého uznesenia dalo jasnúa zrozumiteľnú odpoveď na to, akými úvahami sa okresný súd spravoval pri rozhodovanío vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej následnom zastavení. Krajským súdom uplatnenýspôsob interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení právnych predpisov [zákonNárodnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnejčinnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskoršíchpredpisov a zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do31. decembra 2014] preto podľa názoru ústavného súdu nemohol neprípustným spôsobomzasiahnuť do základného práva sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy(k tomu pozri aj uznesenie ústavného súdu v obdobnej veci sťažovateľky sp. zn.IV. ÚS 61/2011 z 3. marca 2011).

V nadväznosti na uvedený záver ústavný súd považoval za žiaduce osobitne savyjadriť aj k právnemu problému nastolenému v sťažnosti sťažovateľky, ktorý spočívav otázke, či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní protiprvostupňovému rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú a následnezastavená, má (obdobne ako prvostupňový súd) právomoc skúmať v tomto štádiu konaniaprípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu (v okolnostiachposudzovaného prípadu rozhodcovský rozsudok).

Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu možno zastaviť na návrh alebo ajbez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastavíexekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpik takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadokpodrobne, časový okamih, kedy tak má alebo môže urobiť, nie je explicitne ustanovený.Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd môže rozhodnúť o zastavení exekúciekedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie nútenéhovymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu celéhoexekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhotokonania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencienemožno exekúciu vykonať (m. m. IV. ÚS 282/2011, IV. ÚS 181/2011).

Sťažovateľka osobitne namieta, že krajský súd jej pred samotným zastavenímexekúcie znemožnil vyjadriť sa k veci, a v tejto súvislosti odkazuje na závery vyjadrenéústavnýmsúdomk zárukámkontradiktórnostiv rozhodnutív obdobnejveci(II. ÚS 499/2012), ktoré mal krajský súd podľa jej názoru uplatniť aj v jej veci. Ústavný súdv náleze sp. zn. II. ÚS 499/2012 z 10. júla 2013 vyslovil právny názor týkajúci sazabezpečenia záruk kontradiktórnosti konania pri preskúmavaní žiadosti súdneho exekútorao udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Podľa právneho názoru vysloveného ústavnýmsúdom v označenom náleze«v prerokúvanej veci okresný súd i krajský súd pri rozhodovaní o vydaní poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku neobmedzili svoje skúmanie len na obsah exekučného titulu, návrhu na vykonanie exekúcie a žiadosti o vydanie poverenia, ale nad rámec toho preskúmali aj obsah poistnej zmluvy s pripojenými všeobecnými poistnými podmienkami a na ten účel nimi vykonali listinný dôkaz. Z takto vykonaného listinného dôkazu dospeli súdy k (odchylnému) skutkovému stavu, na ktorom založili svoj právny záver o právnej povahe rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky a v dôsledku toho o jej neplatnosti. Týmto postupom v podstate znemožnili sťažovateľke uplatniť svoje právo priznané exekučným titulom, ktorého účinky (§ 37 rozhodcovského zákona) sa v zásade zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku, teda právoplatne priznaného nároku. Za týchto okolností bolo podľa názoru ústavného súdu povinnosťou minimálne okresného súdu dať sťažovateľke priestor, aby sa zoznámila s dôkazmi, ktoré okresný súd vykonal, a skutkovými zisteniami, ktoré z nich vyvodzuje, a vyjadrila sa k nim, ako aj aby prípadne navrhla iné dôkazy na vyvrátenie týchto skutkových zistení. Uvedený priestor nevyhnutne nevyžaduje konanie pojednávania, vyžaduje však písomné alebo ústne vypočutie sťažovateľky k uvedeným otázkam. Len týmto postupom dôjde ku skutočnému naplneniu práva sťažovateľky na prerokovanie (takto vymedzenej odlišnej) veci „v jej prítomnosti“ a na „vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom“, ktoré jej zaručuje čl. 48 ods. 2 ústavy.».

Aj napriek tomu, že sťažovateľka, zastúpená v konaní pred ústavným súdomkvalifikovaným právnym zástupcom, nenamieta porušenie základného práva podľa čl. 48ods. 2 ústavy, do obsahu ktorého je možné poňať v širších súvislostiach aj zárukykontradiktórnosti konania v zmysle práva účastníka konania vyjadriť sa k veci (rozumejvyjadriť sa k vykonávaným dôkazom), ústavný súd námietku sťažovateľky o nevyhnutnostikrajského súdu riadiť sa právnymi závermi obsiahnutými v náleze ústavného súdu sp. zn.II. ÚS 499/2012 týkajúcimi sa práve záruk kontradiktórnosti neodmietol, ale preskúmal juz vecného hľadiska. Po jej preskúmaní však dospel k záveru, že nie je dôvodná.

Kľúčová otázka, ktorá bola predmetom preskúmania vo veci vedenej pod sp. zn.II. ÚS 499/2012 a v ďalších totožných veciach toho istého sťažovateľa, sa týkala posúdenia,či možno pochybenie súdu prvého stupňa spočívajúce v tom, že nedal sťažovateľovimožnosť vyjadriť sa k svojim skutkovým zisteniam a z nich vyplývajúcemu (novému)právnemu posúdeniu veci, konvalidovať v odvolacom (príp. dovolacom) konaní. Právnezávery vyjadrené v náleze ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 499/2012 boli revidovanézjednocujúcim stanoviskom pléna ústavného súdu (stanovisko pléna ústavného súdu sp. zn.PLz. ÚS 1/2014 zo 7. mája 2014) uplatnením postupu podľa § 6 zákona o ústavnom súde,podľa ktorého:

„Pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie(§ 44 Exekučného poriadku) sa môžu primerane uplatniť ustanovenia Občianskeho súdnehoporiadku vzťahujúce sa na dokazovanie. Ak exekučný súd pri preskúmavaní žiadostiexekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vychádza aj z iných listín (či inýchdôkazov) než tých, ktoré sú výslovne uvedené v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku(exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia), a na tomtozáklade posúdi exekučný titul v neprospech oprávneného, je povinný dať mu možnosťvyjadriť sa k podkladom svojho preskúmania; ak tak exekučný súd neurobí, zakladá jehorozhodnutie dôvod na vyslovenie porušenia základného práva oprávneného vyjadriť saku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Preústavnú konformnosť konania ako celku postačuje, ak je oprávnenému táto možnosť reálneposkytnutá v odvolacom konaní.“

Aplikáciou právnych záverov vyslovených v zjednocujúcom stanovisku plénaústavného súdu na vec sťažovateľky je preto potrebné jej námietku považovať zanedôvodnú. Pre ústavnú konformnosť exekučného konania ako celku totiž postačovalo, žesťažovateľke (oprávnenej) bola daná možnosť vyjadriť sa ku skutkovým zisteniam a z nichvyplývajúcemu (novému) právnemu posúdeniu veci zo strany okresného súdu v následnomodvolacom konaní.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd pri predbežnom prerokovaníčasť sťažnosti, ktorá smeruje proti napadnutému uzneseniu krajského súdu, odmietol akozjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu zaoberať saďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. apríla 2016