znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 302/2015-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. mája 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosaa Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   Dušanom   Moravcom,   Advokátska   kancelária,Riečna 2, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie vecibez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právana prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods. 1   Dohovoru   o ochraneľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave   v konanívedenom pod sp. zn. 5 Co 189/11 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. januára2015   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie vecibez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len„ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajskéhosúdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 189/11(ďalej aj „namietané konanie“).

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že „Podaním, spísaným... dňa 14. januára 2014 podala... Ústavnému súdu Slovenskej republiky Sťažnosť podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky na porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, v dôsledku procesnej nečinnosti Krajského súdu v Bratislave.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS 374/2914-11 zo dňa 09.   júla   2014   bola   predmetná   sťažnosť   odmietnutá   ako   neprípustná   s   poukazom   na ustanovenie § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, nakoľko sťažovateľka nevyčerpala opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

S poukazom na záverečné usmernenie, podľa ktorého by v budúcnosti v postupe krajského súdu dochádzalo k prieťahom v konaní, sťažovateľke nič nebráni v tom, aby opätovne podala kvalifikovanú sťažnosť pre porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   v   zmysle   čl.   127   ústavy   sťažovateľka prostredníctvom   právneho   zástupcu   odstránila   vytknutú   vadu   a   obrátila   sa   so   svojou sťažnosťou na predsedu Krajského súdu Bratislava.

Predseda Krajského súdu Bratislava vo svojom liste sp. zn. Spr. 2328/14 zo dňa 31.10.2014 vyhodnotil sťažnosť na prieťahy v konaní, vedenom pod sp. zn. 5Co/189/2011 ako dôvodnú a s termínom vybavenia do konca roka 2014. Nestalo sa tak.“.

Sťažovateľka sa preto opätovne obrátila na ústavný súd so svojou sťažnosťou, z ktorejvyplynulo najmä, že „... ako navrhovateľka 1. rade spolu s navrhovateľkou v 2. rade -... a navrhovateľom v 3. rade ⬛⬛⬛⬛... podala dňa 22.01.2001 na Okresnom súde Bratislava III. žalobu proti žalovanej v 1. rade ⬛⬛⬛⬛...   a   žalovanej   v   2.   rade ⬛⬛⬛⬛...   žalobu   o   určenie neplatnosti darovacej zmluvy uzavretej dňa 10.03.2000 pod č. vkladu, ktorou žalovaná v prvom rade previedla na žalovanú v druhom rade pozemky... v k.ú., zapísané na na katastrálnom odbore Okresného úradu ⬛⬛⬛⬛.

Okresný súd Bratislava III. rozsudkom sp. zn. 34C/12/2001-503 zo dňa 28.01.2011, teda po desiatich rokoch trvania konania žalobu navrhovateľov v celom rozsahu zamietol. Proti   rozsudku   Okresného   súdu   Bratislava   III.   34C/12/2001-503   podali   vyššie   uvedení navrhovatelia odvolanie, ktoré bolo postúpené Krajskému súdu dňa 06.05.2011 a bolo zaevidované pod sp. zn. 5Co 189/11....

Odvolací   Krajský   súd   v   Bratislave,   proti   ktorému   sťažnosť   smeruje   pokračuje v nečinnosti Okresného súdu Bratislava III. ani ku dňu podania tejto sťažnosti nezačal vo veci konať, tak že po podaní odvolania aj v súčasnosti pretrváva medzi účastníkmi dlhodobý stav právnej neistoty, keďže súd v predmetnej veci do dnešného dňa nerozhodol. Zmenu nepriniesla ani Urgencia právneho zástupcu žalovaných na postup v konaní zo dňa 22.11.2012, ani Sťažnosť sťažovateľky na prieťahy v súdnom konaní zo dňa 20.10.2014.“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnostina ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1) Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods. 2 Ústavy SR a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   Krajským   súdom   v   Bratislave   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 5Co 189/11 porušené bolo.

2) Krajskému súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 5Co 189/11 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

3) ⬛⬛⬛⬛ priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 3 319,00 eur...,   ktoré je   Krajský   súd   Bratislava povinný vyplatiť sťažovateľke do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4) Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia advokátovi JUDr. Dušanovi Moravcovi, Advokátska kancelária, sídlo: Riečna 2,811 02 Bratislava, vo výške 828,00 eur... do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonompredpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   sťažovateľkou   namietané   porušenie   jej   základného   právana prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a právana prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupomkrajského súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 189/11.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bezzbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľačl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské právak čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote,preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť   (napr.   II. ÚS 55/98,I. ÚS 280/08).

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojhozákladného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavya práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru idevtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu tohozákladného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatokvzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom všeobecného súdu a základnýmprávom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavneneopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaníktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva aleboslobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04,III. ÚS 168/05).

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, I. ÚS 56/08), že účelom právaúčastníka   konania   pred   všeobecným   súdom   podať   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní   jeposkytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav   zapríčinenýporušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Z judikatúry ústavného súdu taktiež vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnomkonaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bezzbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   (II.   ÚS   57/01,   I.   ÚS   46/01,I. ÚS 66/02).   Pojem   „zbytočné   prieťahy“   obsiahnutý   v čl.   48   ods.   2   ústavy   je   pojemautonómny,   ktorý   možno   vykladať   a aplikovať   predovšetkým   materiálne.   S ohľadomna konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať takýmivýznamnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmyslečl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00).

Ústavný   súd   zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   zistil,   že   namietané   odvolacie   konaniena krajskom súde prebieha od 6. mája 2011, kedy mu bol predložený spis okresného súduspolu   s opravným   prostriedkom   žalobcov   na   rozhodnutie.   Sťažovateľka   v súlades usmernením ústavného súdu uvedeným v uznesení sp. zn. II. ÚS 374/2014 z 9. júla 2014prostredníctvom svojho právneho zástupcu podala 22. októbra 2014 predsedovi krajskéhosúdu   sťažnosť   na   prieťahy   v namietanom   súdnom   konaní.   Podpredseda   krajského   súduv odpovedi na uvedenú sťažnosť sp. zn. Spr. 2328/14 z 31. októbra 2014 konštatoval jejdôvodnosť   spôsobenú   okolnosťami   objektívnej   povahy „so   zreteľom   na   množstvo   vecí pridelených   na   vybavenie   do   senátu   5Co,   spôsob   ich   vybavovania   podľa   poradia zodpovedajúceho prideleným číslam spisových značiek tak, ako napádajú na Krajský súd v Bratislave, okrem vecí prednostných v zmysle zákonnej úpravy a rozvrhu práce súdu, ako aj personálnu vyťaženosť sudcov, pričom tieto skutočnosti majú nemalý vplyv na rýchlosť konania v predmetnej veci a sú objektívnym dôvodom neprimeranej dĺžky konania... Podľa informácie poskytnutej referujúcou sudkyňou bude snahou vybaviť vec do konca roka 2014, a to z dôvodu enormného nápadu vecí do senátu 5Co a zvlášť referujúcej sudkyni, ktorá vybavuje aj množstvo prevzatých a starších spisov.“. Súčasne uviedol, že vec sťažovateľky „bude prevedená do režimu sledovania vecí podpredsedom krajského súdu až do vrátenia spisu súdu prvého stupňa za účelom zabránenia vzniku ďalších prieťahov v konaní“. Zo zapožičaného spisu krajského súdu sp. zn. 5 Co 189/2011 ústavný súd zistil, žev namietanom konaní krajský súd meritórne rozhodol 10. februára 2015 rozsudkom č. k.5 Co 189/2011-536, ktorým potvrdil odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa.  

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené konštatuje, že využitie právneho prostriedku,na uplatnenie ktorého mala sťažovateľka právo podľa § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z.o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len„zákon o súdoch“), sa v posudzovanej veci prejavilo ako účinný prostriedok nápravy, ktorýmala   sťažovateľka   k dispozícii   a úspešne   ho   aj   využila   ešte   pred   podaním   sťažnostiústavnému   súdu.   Stav   namietaného   konania   v čase   predbežného   prerokovania   sťažnosti(meritórne,   aj keď   nie   právoplatné   rozhodnutie)   umožňuje   vysloviť   názor,   že   podaniesťažnosti   na   prieťahy   v konaní   sa   prejavilo   ako   také,   ktoré   prispelo   k odstráneniunežiaduceho stavu zapríčineného dovtedajším postupom krajského súdu.

Pokiaľ sťažovateľka namietala nečinnosť krajského súdu spočívajúcu v tom, že „ani ku dňu podania tejto sťažnosti nezačal vo veci konať“, ústavný súd dáva do pozornosti, žekrajský súd vo veci koná ako súd odvolací, úlohou ktorého je posúdiť vecnú správnosťodvolaním   napadnutého   rozhodnutia   súdu   prvej   inštancie,   preto   krajský   súd   spravidlanevykonáva vo veci procesné úkony (§ 213 Občianskeho súdneho poriadku) ani nie jepovinný   nariadiť   pojednávanie   (§   214   Občianskeho   súdneho   poriadku).   To   však(aj vzhľadom na predmet konania) nevyhnutne neznamená, že odvolací súd je v odvolacomkonaní „nečinný“, ako tvrdí sťažovateľka.

S ohľadom   na   skutkové   okolnosti   prípadu   a   v súlade   so   svojou   doterajšourozhodovacou   činnosťou   preto   neprichádza   do   úvahy,   aby   ústavný   súd   mohol   postupkrajského   súdu   v označenom   konaní   po   prípadnom   prijatí   návrhu   (sťažnosti)   na   ďalšiekonanie   kvalifikovať   ako   porušenie   základného   práva   sťažovateľky   podľa   čl.   48   ods. 2ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť odmietolako zjavne neopodstatnenú.

V súvislosti s prípadom sťažovateľky ústavný súd pripomína zásadu „vigilantibusiura scripta sunt“, ktorá zdôrazňuje aj vlastné pričinenie sťažovateľa/ky o ochranu svojichpráv, keď požaduje, aby aj sťažovateľ/ka počas trvania celého súdneho konania sledoval/asvoje subjektívne práva a robil/a také kroky, v dôsledku ktorých by nedochádzalo k ichohrozovaniu a poškodzovaniu. Sťažovateľka sa najprv obrátila so sťažnosťou na prieťahyv namietanom konaní   podanou   na   ústavný súd 20. januára 2014, teda   až   po 2   rokocha 8 mesiacoch   od   začatia   namietaného   konania,   a až   následne   na   základe   usmerneniaústavného súdu využila sťažnosť na prieťahy v konaní podanú 22. októbra 2014 predsedovikrajského   súdu.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažovateľke   nič   nebránilo,   aby   využilaprostriedok nápravy podľa § 62 ods. 1 zákona o súdoch a obrátila sa na predsedu krajskéhosúdu so sťažnosťou na prieťahy podstatne skôr, a ešte pred podaním sťažnosti ústavnémusúdu.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

V dôsledku odmietnutia sťažnosti bolo už bez právneho významu, aby sa ústavný súdzaoberal ďalšími požiadavkami v nej uvedenými.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. mája 2015