znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 302/2013-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. mája 2013 predbežne prerokoval sťažnosť D. M., B., zastúpeného advokátkou Mgr. J. S., N., vo veci namietaného   porušenia   základných   práv   zaručených   čl.   19, čl.   24   ods.   2,   čl.   46   ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv zaručených čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 81/2008 a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17 Co 80/2012 z 30. januára 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. M.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. apríla 2013 doručená sťažnosť D. M., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základných práv   zaručených   čl.   19,   čl.   24   ods.   2,   čl.   46   ods.   1   a čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv zaručených čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 81/2008 (ďalej aj „namietané konanie“) a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 17 Co 80/2012 z 30. januára 2013.

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ sa v namietanom konaní ako navrhovateľ v spore o ochranu osobnosti domáhal voči D. H. (ďalej len „odporca“) zverejnenia ospravedlnenia a náhrady nemajetkovej ujmy v sume 15 000 € z titulu zásahu do jeho osobnostných práv, ktoré mali spočívať v tom, že odporca ako starosta obce nechal pochovať nebohého otca sťažovateľa do iného hrobu ako žiadal sťažovateľ, a to i napriek výslovnému nesúhlasu sťažovateľa. Voči obci P. (ďalej len „odporkyňa“) sa sťažovateľ domáhal, aby na vlastné náklady vykonala exhumáciu jeho nebohého otca a pochovala ho do hrobu rodičov nebohého otca sťažovateľa, ako to sťažovateľ pôvodne žiadal. Nebohý otec   sťažovateľa   mal   byť   na   základe   pokynov   odporcu   pochovaný   do   hrobu   k svojej manželke – matke sťažovateľa, čo bolo v rozpore so želaním sťažovateľa a jeho nebohej matky. Konaním odporcu sa sťažovateľ cítil dotknutý vo svojich osobnostných právach, a to najmä zásahom do ľudskej dôstojnosti, cti a súkromia.

Okresný   súd   vo   veci   rozhodol   čiastočným   rozsudkom   č.   k.   6   C   81/2008-154 z 20. októbra 2011 (ďalej len „čiastočný rozsudok“) tak, že návrh voči odporcovi zamietol a zaviazal sťažovateľa na náhradu trov konania, vzhľadom na nedostatok vecnej pasívnej legitimácie   na   strane   odporcu.   Podľa   okresného   súdu   za   sťažovateľom   tvrdený   zásah do práva   na   ochranu   osobnosti   by   ani   v prípade   jeho   preukázania   nebol   zodpovedný odporca   ako   starosta   obce,   ale   výlučne   obec   ako   prevádzkovateľ   pohrebiska.   Preto za prípadný zásah do osobnostných práv sťažovateľa spôsobený v súvislosti s pochovaním jeho   otca   zodpovedá   výlučne   obec,   a nie   starosta   obce,   aj   keď   k zásahu   došlo   jeho prostredníctvom.   Krajský   súd   na   základe   sťažovateľom   podaného   odvolania   rozsudkom sp. zn. 17 Co 80/2012 z 30. januára 2013 čiastočný rozsudok okresného súdu potvrdil.O zvyšnej časti návrhu okresný súd rozhodol 5. decembra 2011 rozsudkom č. k. 6 C 81/2008-167 tak, že zaviazal odporkyňu „na náklady navrhovateľa exhumovať ostatky neb. V. M... uložené na cintoríne v P. v hrobe č... a uložiť ich na cintoríne v P. do hrobu matky V. M...“.

Sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti okrem iného uviedol: „Samotnú žalobu som ešte bez právneho zastúpenia podal ako žalobu o náhradu škody na Okresný súd Trenčín dňa 09. 12. 2007, v ktorej som žaloval za podvodnú a trestnú činnosť D.   H.   - odporcu 1/,   ako bývalého zamestnanca obecného úradu P.   - bývalého starostu.... Súčasne som žiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov, ako aj o ustanovenie zástupcu z radov advokátov. V dôsledku rôznych reorganizačných zmien... sa vec presúvala z Okresného súdu v Trenčíne do Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom, kde mi súd až uznesením zo dňa 16. 09. 2009 (teda takmer 2 roky po podaní žaloby) ako invalidovi priznal oslobodenie   od   súdnych   poplatkov.   Následne   mi   uznesením   zo   dňa   09. 11. 2009   bol ustanovený   advokát,   ktorý   v   mojom   mene   opravil   kvalifikovane   žalobu,   moje   právo formuloval ako právo na ochranu osobnosti a súčasne v mojom mene upravil výšku môjho finančného nároku ako nárok na nemajetkovú ujmu v zmysle § 13 ods. 2 OZ.

Nakoľko násilný akt pochovania nebožtíka neb. V. M. sa uskutočnil dňa 22. 09. 2006, zástupca z radov advokátov mi bol ustanovený viac ako 3 roky po tejto udalosti, z dôvodu premlčania nebolo možné žalovať o nemajetkovú ujmu Obec P. Napriek tomu Obec P. bola žalovaná   v   druhej   časti   žaloby   o   uloženie   povinnosti   exhumovať   nebohého   a   jeho pochovanie v inom stanovenom hrobe, v čom mi súd následným rozsudkom zo dňa 05. 12. 2011 vyhovel....

Ako som uvádzal vo svojom podaní zo dňa 22. 09. 2010 ako aj vo svojom odvolaní, sám som písomne žiadal o to, aby bol odporca 1/ ako aj odporca 2/ - obec P., zaviazaní k povinnosti obaja spoločne a nerozdielne. Súd sa touto skutočnosťou vôbec nezaoberal, ani jediným úkonom ma nevyzval na vyjadrenie sa k tejto skutočnosti, sám som sa domnieval, že na   podklade   tohto   môjho   podania   žalujem   oboch   účastníkov.   Až   na   základe   rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa... 20. 10. 2011 som sa dozvedel, že táto moja žiadosť nebola akceptovaná...

Krajský súd Trenčín sa... touto skutočnosťou absolútne nezaoberal, hoci som tvrdil, že týmto postupom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom mi bola odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) O. s. p. Krajský súd vo svojom odôvodnení sa absolútne ani nezmienil a nevysporiadal s týmto odvolacím dôvodom, ako ani s návrhom na zmenu petitu rozhodnutia....

Týmto postupom oboch súdov mi bolo upreté právo na súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom súde, súdy sa vôbec nezaoberali mojím podaním a jeho obsahom.... Súčasne som namietal právo odporcu 1 / na náhradu trov konania... V konaní bolo preukázané účelové klamstvo a uvádzanie nepravdivých údajov ako aj nemorálne správanie zo strany odporcu 1/, či už je za toto konanie ako fyzická osoba zodpovedný, alebo nie je, súd nepovažoval ani moju invaliditu, ani tieto skutočnosti ako dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 150 O.s.p....

V priebehu celého konania som uvádzal, že odporca 1/ síce konal v tom čase ako starosta obce P., avšak v tomto prípade konal mimo rámca svojej kompetencií a zneužívajúc svoje   postavenie.   Nerešpektoval   moje   právo   uskutočniť   pietny   akt,   nerešpektoval   moje právo pochovať nebohého do stanoveného hrobu, práve naopak, tohto násilne pochoval do hrobu, ktorý som vyslovene uviedol ako neprípustný a zabezpečil bezpečnostnú službu na pohreb   môjho   otca,   aby   som   sa   ho   nemohol   zúčastniť.   Rovnako   trestné   konanie   pre premlčanie už v tomto prípade nie je možné obnoviť, hoci sa v konaní preukázalo, že aj dôkazy predkladané odporcom 1/ orgánom činným v trestnom konaní boli nepravdivé. Som toho názoru, že v tomto konkrétnom prípade ide o toľko vybočení z rámca právomocí starostu obce ako zástupcu obce, že obec nemôže niesť zodpovednosť za takéto protiprávne konanie jej predstaviteľa, ale musí zodpovednosť znášať sám odporca 1/ ako fyzická osoba.“

Porušenie práva na konanie bez zbytočných prieťahov sťažovateľ odôvodnil tým, že „O žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov bolo rozhodnuté takmer 2 roky po podaní žaloby,   o   ustanovení   zástupcu   z   radov   advokátov   ešte   neskôr.   V   priebehu   konania   sa niekoľkokrát menili sudcovia, vo veci bolo právoplatne rozhodnuté po viac ako 5 rokov a to bez toho, aby sa vo veci vykonávalo dokazovanie.

Žaloba bola voči odporcovi 1/ zamietnutá pre nedostatok pasívnej legitimácie po viac   ako   5   rokov   od   jej   podania,   čím   prakticky   bolo   znemožnené   podať   žalobu   novú z dôvodu uplynutia premlčacej lehoty. Naviac v dôsledku prieťahov v konaní mi bol advokát pridelený po viac ako 3 rokov od udalosti, kedy už nebolo možné žalovať Obec P. pre nemajetkovú ujmu z dôvodu premlčania. V dôsledku neprimeranej dĺžky súdneho konania tak   mi   prakticky   bolo   upreté   možnosti   dovolávať   sa   ochrany   mojich   základných   práv a slobôd.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález: „1. Základné práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení so   základným   právom   podľa   čl.   48 ods.2 Ústavy SR   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   postupom   Okresného   súdu   Nové   Mesto   nad   Váhom   a   rozsudkom Krajského súdu Trenčín sp. zn.: 17Co/80/2012 zo dňa 30. 01. 2013 porušené boli.

2.   Základné   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   46   ods.   1,   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej   republiky   a   právo   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd v spojení so základným právom podľa čl. 19, čl. 24 ods. 2 a čl. 13 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu Trenčín sp. zn.: 17Co/80/2012 zo dňa 30. 01. 2013 porušené boli.

3. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.: 17Co/80/2012 zo dňa 30. 01. 2013 sa zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

4. Sťažovateľovi sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 3.000,- EUR (slovom tritisíc eur) ktoré sú Okresný súd Nové Mesto nad Váhom a Krajský súd Trenčín povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania v sume 275,94 EUR na účet jej právneho zástupcu v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 81/2008, ako aj rozsudkom krajského súdu sp. zn. 17 Co 80/2012 z 30. januára 2013 boli porušené jeho základné práva zaručené čl. 19, čl. 24 ods. 2 a čl. 46 ods.   1   ústavy,   práva   zaručené   čl.   6   ods.   1   a čl.   13   dohovoru,   ako   aj   základné   právo na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručené   čl.   48   ods.   2   ústavy   a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru.

1.   Na   rozhodnutie   o tej   časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľ   namieta   porušenie základných práv zaručených čl. 19, čl. 24 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv zaručených čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako   to   vyplýva   z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Zo súvisiaceho spisu okresného súdu, ktorý si ústavný súd vyžiadal, vyplýva, že sťažovateľ 25. februára 2013 podal proti napadnutému rozsudku krajského súdu dovolanie priamo   na   Najvyššom   súde   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“).   Po   jeho odstúpení   okresnému   súdu   bol   sťažovateľ   vyzvaný   uznesením   č.   k.   6   C   81/2008-242 zo 6. mája   2013,   aby   preukázal   právne   zastúpenie   advokátom   v dovolacom   konaní a zároveň doplnil dovolanie prostredníctvom advokáta o zákonom požadované náležitosti.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti možno uzavrieť, že v súčasnom štádiu právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa má najvyšší súd v rámci dovolacieho konania. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Ústavné   súdnictvo   a   právomoc   ústavného   súdu   sú   vybudované   predovšetkým na zásade   prieskumu   vecí   právoplatne   skončených,   v   ktorých   protiústavnosť   nemožno napraviť   iným   spôsobom,   teda   predovšetkým   procesnými   prostriedkami   vyplývajúcimi z príslušných procesných noriem (Občiansky súdny poriadok). Ide o jeden zo základných princípov, ktoré ovládajú konanie pred ústavným súdom, a to o princíp subsidiarity. Zásada subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov   ústavného   súdu do právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní   o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Ústavný   súd   preto   zaujal   názor (podobne   I.   ÚS   169/09, I. ÚS 289/09, II. ÚS 196/2010), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne   podanej   ústavnej   sťažnosti   je   táto   sťažnosť   považovaná   za   prípustnú   až   po rozhodnutí o dovolaní. Pritom lehota na podanie ústavnej sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. novembra 2007 vo veci Soffer v. Česká republika,   sťažnosť   č. 31419/04,   alebo   rozsudok   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská v. Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti v tejto časti pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

2.   Sťažnosť   sťažovateľa   v časti   namietaného   porušenia   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru považuje ústavný súd za zjavne neopodstatnenú.

Ako   možno   z   doterajšej   rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu   vyvodiť,   zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už označený všeobecný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy   (II.   ÚS   184/06),   a   preto   už   k   namietanému   porušovaniu   označeného   práva nečinnosťou tohto orgánu nemôže dochádzať (m. m. II. ÚS 387/06). Obdobný záver platí aj vo vzťahu k namietanému porušeniu práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   podstatou,   účelom   a   cieľom   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty. Ústavný   súd   preto   poskytuje   ochranu   tomuto   základnému   právu   len   vtedy,   ak   bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02).

Z obsahu súvisiaceho spisu okresného súdu sp. zn. 6 C 81/2008 vyplýva, že vo veci sťažovateľa   okresný   súd   meritórne   rozhodol   (vo   vzťahu   k odporcovi)   čiastočným rozsudkom,   ktorý   v spojení   s potvrdzujúcim   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn. 17 Co 80/2012 z 30. januára 2013 nadobudol právoplatnosť 12. februára 2013. O zvyšnej časti návrhu (vo vzťahu k odporkyni) okresný súd rozhodol rozsudkom č. k. 6 C 81/2008-167   z 5.   decembra   2011,   ktorý   nadobudol   právoplatnosť   1.   februára   2012.   Namietané konanie   ako   celok   bolo   preto   právoplatne   skončené   12.   februára   2013.   Sťažovateľ   sa napriek   tomu   na   ústavný   súd   obrátil   so   svojou   sťažnosťou   doručenou   12. apríla   2013 (podanou   na   poštovú   prepravu   8.   apríla   2013),   t.   j.   v čase,   keď   porušenie   označeného základného práva na súdoch, ktoré sťažovateľ označil za účastníkov konania, už netrvalo a konanie o jeho sťažnosti pred ústavným súdom nebolo spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý   ústavný   súd   poskytuje   vo   vzťahu   k   právu   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (mutatis mutandis I. ÚS 6/03).

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti,   a   pretože   sťažovateľ   sa   v   predmetnej   veci domáhal ochrany svojho základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru v čase, keď v označenom konaní pred okresným súdom, ako aj pred krajským súdom namietané porušenie základného práva už netrvalo, pripadalo do úvahy odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práv na konanie bez zbytočných   prieťahov alebo na konanie v primeranej lehote podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru potvrdzujúcim rozsudkom krajského súdu treba uviesť, že k porušeniu týchto práv sťažovateľa iba samotným rozhodnutím krajského súdu dôjsť nemohlo (mutatis mutandis III. ÚS 143/05, IV. ÚS 11/08).

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   bolo   už   bez   právneho   významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. mája 2013