znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 302/2010-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. júna 2010 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti T., a. s., zastúpenej advokátom JUDr. D. K., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 2 Obo 116/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti T., a. s.,   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júna 2010 doručená sťažnosť spoločnosti T., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 2 Obo 116/2009. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 7. júna 2010.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka ako žalobkyňa 12. júla 1999 podala žalobu Krajskému   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   proti   žalovaným   F.   (ďalej   len „žalovaný   1“)   a C.,   a.   s.   (ďalej   len   „žalovaný   2“)   o   určenie   neplatnosti   odstúpenia žalovaného 1 od privatizačnej zmluvy č. 1348/1996 z 10. januára 1996 a o určenie platnosti privatizačnej zmluvy č. 1348/1996 z 10. januára 1996 spolu s dodatkami č. 1 a 3 uzavretými medzi sťažovateľkou ako nadobúdateľkou a žalovaným 1 ako prevádzajúcim. Predmetom privatizačnej zmluvy bol prevod 415 183 ks akcií spoločnosti O., a. s. (ďalej len „O., a. s.“), zo   žalovaného 1   ako   prevádzajúceho   na právneho predchodcu   sťažovateľky   spoločnosť C., a. s. (ďalej len „právny predchodca“), ako nadobúdateľa a následne prevod týchto akcií z právneho predchodcu na sťažovateľku ako konečného nadobúdateľa všetkých akcií na podklade dodatku č. 1 z 22. októbra 1997 k uvedenej privatizačnej zmluve.

Rozsudkom krajského súdu sp. zn. 60 Cb 59/1999 z 2. septembra 2009 bola žaloba zamietnutá. Podľa názoru krajského súdu sťažovateľka nie je aktívne legitimovaná, lebo nemohla sporné   akcie   O.,   a. s.,   platne nadobudnúť od svojho   právneho predchodcu   na podklade   zmluvy   o postúpení   práv   a povinností   a dodatku   č.   1   k zmluve   o odplatnom prevode akcií kúpou č. 1348/1996 z 22. októbra 1997 z dôvodu, že v čase prevodu akcií na sťažovateľku   mal   právny   predchodca   exekútorom   uložený   zákaz   nakladania   s akciami v rámci   exekučných   konaní.   Okrem   toho   krajský   súd   tiež   uviedol,   že   odstúpenie žalovaného 1 od zmluvy o odplatnom prevode akcií kúpou č. 1348/1996 z 10. januára 1996 bolo platným právnym úkonom z dôvodu, že povinnosťou sťažovateľky ako kupujúcej bolo presadiť   také   zvýšenie   základného   imania,   aby   všetci   zamestnanci   mali   realizovateľnú možnosť nadobudnúť účasť na privatizácii O., a. s. Právny predchodca ako 97 % akcionár mal a mohol upraviť podmienky upisovania akcií, ako aj ďalšie podmienky tak, aby splnil záväzok prevzatý zmluvou o kúpe akcií.

Na   základe   odvolania   sťažovateľky   rozsudkom   najvyššieho   súdu   č.   k. 2 Obo 116/2009-1108 z 10. marca 2010 bol rozsudok krajského súdu potvrdený.

Podľa   názoru   sťažovateľky   došlo   k porušeniu   čl. 46   ods.   1 ústavy. Najvyšší   súd dospel k nesprávnemu záveru, že zmluva o prechode práv a povinností z 22. októbra 1997 a dodatok   č.   1   takisto   z 22.   októbra   1997   sú   absolútne   neplatné   pre   rozpor   s   §   39 Občianskeho zákonníka a § 47 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku z dôvodu, že v čase uzavretia týchto dvoch zmlúv boli právnemu predchodcovi doručené upovedomenia o začatí exekúcie obsahujúce zákaz nakladania s prevádzanými akciami O., a. s. Na účinný zákaz nakladania s majetkom podliehajúcim exekúcii muselo byť v zmysle § 47 ods. 1 písm. b) a § 49 ods. 1 Exekučného poriadku doručené upovedomenie o začatí exekúcie do vlastných rúk, pričom náhradné doručenie bolo vylúčené. Preto na účinné doručenie upovedomenia muselo byť doručené na strane právneho predchodcu ako povinného v zmysle § 48 ods. 1 Občianskeho   súdneho   poriadku   buď   štatutárnym   orgánom   alebo   osobám   oprávneným prijímať písomnosti. Najvyšší súd dôkazy ohľadom pochybností pri doručovaní vyhodnotil jednostranne.   Sporné   upovedomenia   o začatí   exekúcie   neboli   doručené   štatutárnym orgánom. Z exekučných spisov sa zachovali len nežurnalizované torzá, pričom vzhľadom na absenciu   doručeniek   nie   je   preukázané,   že   sa   upovedomenia   doručovali   poštou.   Súdna exekútorka ako svedkyňa iba uviedla, že vo všeobecnosti upovedomenia doručovali osobne exekuční   vykonávatelia.   Zo   Všeobecných   zásad   o prijímaní   a odosielaní   písomností a zásielok podniku z roku 1996 jasne vyplýva, že všetky zásielky pre právneho predchodcu museli   byť doručené   výlučne cez   podateľňu   a iní   pracovníci   nesmeli   zásielky   prijímať. Pracovníci   právneho   odboru   neboli   podľa   výpovedí   svedkov   oprávnení   poštu   prijímať. Z vykonaných dôkazov nie je možné ustáliť jednoznačný záver, či sa sporné upovedomenia doručovali osobne alebo poštou. Naproti tomu jednoznačné je, že upovedomenia neboli doručené do podateľne, teda pracovníkom oprávneným prijímať písomnosti v zmysle § 48 ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Zastupovať   právneho   predchodcu   v súdnych a exekučných   konaniach   mohli   štatutárne   orgány   a ostatní   pracovníci   iba   na   základe písomnej plnej moci alebo poverenia od štatutárnych orgánov. Preto nemôže obstáť záver o doručení upovedomení podložený tým, že proti niektorým upovedomeniam boli podané námietky. V tomto smere neobstojí ani poukaz na ustanovenie § 15 Obchodného zákonníka, lebo   pre   oblasť   procesných   úkonov   v exekučnom   konaní   treba   výlučne   používať ustanovenie § 21 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Podľa judikatúry najvyššieho súdu (napr.   sp.   zn.   4 Cdo   107/2007)   porušenie   zákazu   nakladania   s majetkom   podliehajúcim exekúcii   [§   47   ods.   1   písm.   b)   Exekučného   poriadku]   má   za   následok   len   relatívnu neplatnosť právneho úkonu smerujúceho k prevodu majetku postihnutého exekúciou, takže neplatnosti   takéhoto   prevodu   sa   môže   dovolávať   len   oprávnený   účastník   v exekúcii. Vzhľadom na to (aj bez ohľadu na už uvedené) treba prevod akcií O., a. s., na sťažovateľku považovať   za   platný,   keďže   neplatnosti   prevodu   sa   oprávnený   v exekúcii   nedovolával a iným osobám táto námietka neprislúcha. Od posúdenia právnej otázky, či ide o absolútnu alebo relatívnu   neplatnosť prevodu   akcií,   závisel   celý   výsledok   sporu.   Sťažovateľka   už v odvolaní proti rozsudku krajského súdu odvodzovala aktívnu legitimáciu aj z toho, že ju treba   považovať   za   dobromyseľnú   nadobúdateľku   akcií   v zmysle   §   446   Obchodného zákonníka   a podporne   aj   na   základe   vydržania   so   započítaním   doby   držby   právneho predchodcu. S touto argumentáciou sťažovateľky sa najvyšší súd vysporiadal tak prosto a stručne, že jeho právne závery nie sú preskúmateľné a nedávajú v tejto podstatnej právnej otázke   jednoznačnú   odpoveď.   Záver   najvyššieho   súdu   o nepresadení   vydania zamestnaneckých akcií O., a. s., je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov a konkrétnych skutočností.   Svedkovia   pritom   vierohodne   objasnili   absolútny   nezáujem   zamestnancov o zamestnanecké   akcie.   Preto   ťažko   obstojí   záver,   podľa   ktorého   sťažovateľka   porušila povinnosť nevydaním zamestnaneckých akcií.

Sťažovateľka navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 2 Obo 116/2009 s tým, aby bol rozsudok z 10. marca 2010 zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie. Napokon požaduje náhradu trov právneho zastúpenia advokátom vo výške 303,31 €.

Z rozsudku najvyššieho súdu č. k. 2 Obo 116/2009-1108 z 10. marca 2010 vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok krajského súdu č. k. 60 Cb 59/1999-1058 z 2. septembra 2009. Podľa názoru najvyššieho súdu zo spisu vyplýva, že právnemu predchodcovi boli 2. júla   1997,   resp.   20.   augusta   1997   okrem   iného   doručené   tri   upovedomenia   o začatí exekúcie týkajúce sa predaja cenných papierov emitovaných zo strany O., a. s., v celkovom počte 747 707 ks akcií. Zároveň súdna exekútorka právnemu predchodcovi ako povinnému zakázala akékoľvek nakladanie s týmito akciami. Vzhľadom na možnosť vedenia viacerých rôznych   exekúcií predajom   cenných   papierov   pozastavenie práva   nakladať s akciami sa týkalo všetkých 415 183 ks akcií nachádzajúcich sa vo vlastníctve právneho predchodcu, pričom   zákaz sa   v súhrne   dotýkal   až 747 707 ks akcií.   Upovedomenia   prevzal   riaditeľ právneho odboru JUDr. M. Najvyšší súd sa stotožnil s názorom krajského súdu týkajúcim sa zákonného   zastupovania   právneho   predchodcu   právnym   odborom,   resp.   riaditeľom právneho odboru, keďže v zmysle ustanovenia § 20 ods. 2 Občianskeho zákonníka môžu aj iní pracovníci právnickej osoby uskutočňovať úkony, pokiaľ sú takéto osoby vymedzené vo vnútorných predpisoch. Krajský súd dospel k správnemu konštatovaniu, keď uviedol, že právny   odbor   zastupoval   právneho   predchodcu   prostredníctvom   svojich   pracovníkov   na základe písomnej plnej moci danej prezídiom, a to v právnych veciach pred orgánmi štátnej správy   a súdmi,   pričom   do   jeho   kompetencie   nepochybne   patrilo   tiež   vybavovanie majetkoprávnych   vecí.   V zmysle   zásad   organizácie   a   riadenia   vyplývajúcich z organizačného poriadku riaditeľ právneho odboru má v rámci svojej pôsobnosti plnú moc k riadeniu,   pričom   plne   zodpovedá   za   vykonané   rozhodnutia.   Sťažovateľ   v odvolaní namietol, že písomnosti neboli doručené do podateľne v zmysle ustanovenia § 48 ods. 1 Občianskeho   súdneho   poriadku   a oprávnenie   doručovať   iným   osobám   založené   na ustanoveniach   §   21   ods.   1,   § 24 a nasl. a §   48   ods.   1 Občianskeho   súdneho poriadku nemohlo mať za následok zákonné a účinné doručenie sporných upovedomení. V zmysle ustanovenia   §   21   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   v znení   účinnom   v čase doručovania upovedomení mohol za právnickú   osobu konať pracovník, ktorý   preukázal oprávnenie   na   takéto   konanie.   Podľa   organizačného   poriadku   patrilo   do   právomoci právneho odboru zastúpeného riaditeľom JUDr. M. zastupovanie v právnych záležitostiach pred   orgánmi   štátnej   správy   a súdmi,   ako   aj   zabezpečovanie   príslušných   dokladov k právnym konaniam. Exekučné konania sú núteným výkonom súdnych a iných rozhodnutí štátom určenou osobou, teda súdnym exekútorom. Keďže ide o konania vedené pred súdmi, právny odbor bol v danej veci oprávnený na uskutočňovanie úkonov, a to aj na preberanie upovedomení   o začatí   exekúcie.   Z uvedeného   dôvodu   upovedomenia   obsahujúce   zákaz nakladania   s akciami O.,   a.   s.,   boli   doručené   v súlade   so   zákonom.   Právny   predchodca 28. augusta 1997 podal proti dvom upovedomeniam o začatí exekúcie neúspešné námietky. Dňa 7. októbra 1997 došlo k uzavretiu dohody medzi právnym predchodcom, V. a súdnou exekútorkou o zmene spôsobu výkonu exekúcie, v dôsledku čoho malo dôjsť k exekúcii nie predajom cenných papierov, ale prevodom vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Najneskôr 20. augusta 1997 bol právny predchodca informovaný, že na všetky akcie O., a. s., sú nariadené exekúcie, a preto nemá právo s nimi nakladať. Napriek tomu právny predchodca 22. októbra 1997 uzavrel so sťažovateľkou zmluvu o prechode práv a povinností, na základe ktorej   sa   sťažovateľka   mala stať vlastníčkou   415 183   ks   akcií   O.,   a. s.   Zároveň   došlo k uzavretiu dodatku č. 1 k zmluve č. 1348/1996. Keďže uzavretie zmluvy a dodatku č. 1 bolo   porušením   zákona,   v zmysle   §   39   Občianskeho   zákonníka   sú   oba   právne   úkony absolútne   neplatné.   V súdnej   praxi   a v odbornej   literatúre   prevláda   názor,   že   porušenie ustanovenia § 47 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku spôsobuje absolútnu neplatnosť právneho   úkonu.   Sťažovateľkou   označené   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 4 Cdo 107/2007 je len ojedinelým prípadom vyjadrujúcim v danej veci relatívnu neplatnosť právneho   úkonu,   a to   v danom   konkrétnom   prerokovávanom   prípade.   Vzhľadom   na občianskoprávnu zásadu, podľa ktorej nikto nemôže previesť na iného viac práv ako má sám, nemohol právny predchodca previesť na sťažovateľku svoje práva a povinnosti, a teda sťažovateľka   nebola   oprávnená   disponovať   s akciami.   Sťažovateľkou   uvádzaná dobromyselnosť neobstojí, pretože na splnenie zákonnej domnienky upravenej v ustanovení §   446   Obchodného   zákonníka   sa   vyžaduje   nevedomosť   kupujúceho   o nevlastníctve predávajúceho   k predávanej   veci.   Keďže   za   zmluvné   strany   zmluvy   o prechode   práv a povinností   z 22.   októbra   1997   konali   tie   isté   štatutárne   osoby   (Ing.   G.   a Ing.   S.), sťažovateľka   nemohla   byť   v čase   uzatvárania   zmluvy   dobromyseľná.   Pre   nedostatok dobromyseľnosti nemohlo dôjsť ani k nadobudnutiu vlastníctva akcií vydržaním. Z čl. VII ods. 1 zmluvy o odplatnom prevode akcií kúpou č. 1348/1996 z 10. januára 1996 vyplýva záväzok kupujúceho vydať zamestnanecké akcie, pričom sa kupujúci zaviazal k splneniu kumulatívnych podmienok spočívajúcich tak v presadení vydania zamestnaneckých akcií, ako aj k stanoveniu takých podmienok, aby všetci zamestnanci mali možnosť účasti na privatizácii.   Právny   predchodca   síce   vydanie   akcií   presadil,   avšak   druhú   povinnosť neuskutočnil. Preto žalovanému 1 vzniklo právo od zmluvy odstúpiť.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Sťažovateľka   je   presvedčená,   že   akcie   O.,   a.   s.,   platným   spôsobom   nadobudla. Právnemu   predchodcovi   totiž   neboli   zákonným   spôsobom   doručené   upovedomenia o vykonaní   exekúcie   predajom   akcií   O.,   a.   s.,   a preto   ani   nemohol   byť obmedzený   vo svojom   práve   akciami   nakladať.   Aj   keby   sa   však   vychádzalo   z toho,   že   nemal   právo v rozhodujúcom čase s akciami nakladať, skutočnosť, že tak predsa urobil, môže zakladať iba relatívnu neplatnosť jeho právneho úkonu, ktorej sa však oprávnená osoba nedovolala.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   nemožno   úvahy   najvyššieho   súdu   týkajúce   sa doručenia exekučných upovedomení v žiadnom prípade považovať ani za arbitrárne, ale ani za zjavne neodôvodnené. Najvyšší súd dostatočným a presvedčivým spôsobom vysvetlil svoj   právny   názor,   podľa   ktorého   došlo   k riadnemu   doručeniu   týchto   upovedomení. Napokon   právny   predchodca   ako   povinný   využil   aj   právo   podať proti   upovedomeniam námietky.

Vzhľadom   na   uvedené   bolo   potrebné   vyriešiť,   či   porušenie   exekučného   zákazu predaja akcií zakladá vzhľadom na ustanovenie § 47 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku v spojení s § 39 Občianskeho zákonníka absolútnu neplatnosť prevodu akcií. Sťažovateľka v tomto smere poukázala na podľa nej precedentné rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 107/2007, z ktorého vraj vyplýva, že porušenie uvedených zákonných ustanovení zakladá   iba   relatívnu   neplatnosť   právneho   úkonu.   Aj   najvyšší   súd   vyložil   skoršie rozhodnutie sp. zn. 4 Cdo 107/2007 tak, že podľa právneho názoru tam vysloveného má ísť iba o relatívnu neplatnosť právneho úkonu, avšak považoval toto skoršie rozhodnutie za ojedinelé a za také, ktoré je v rozpore s názorom prevládajúcim v súdnej praxi a odbornej literatúre.

Ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že v skoršom rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 107/2007 z 25. novembra 2008 sa riešil do značnej miery odlišný skutkový stav, pretože porušenie zákazu nakladať s majetkom povinného podľa § 47 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku malo nasledovať potom, ako súdny exekútor vydal upovedomenie o začatí exekúcie, nie teda ešte konkrétne upovedomenie o spôsobe vykonania exekúcie, teda o tom, aký konkrétny majetok povinného má byť v exekúcii postihnutý. Najvyšší súd však   vôbec   nedospel   k záveru,   podľa   ktorého   prevod   majetku   povinného   po   doručení upovedomenia o začatí exekúcie má byť relatívne neplatný. Uzavrel totiž, že takýto prevod je odporovateľný, teda že oprávnený sa môže osobitnou žalobou domáhať vyslovenia, že prevod majetku povinného je vo vzťahu voči nemu neúčinný, a preto môže byť exekúciou postihnutý   aj   napriek   tomu,   že   už   nepatrí   vlastníckym   právom   povinnému.   V zásadnej rovine   treba   uviesť,   že   odporovať   možno   iba   platným   právnym   úkonom.   Neplatným (absolútne   či   relatívne)   právnym   úkonom   nemožno   odporovať,   pretože   tieto   nie   sú v dôsledku neplatnosti ani účinné a cieľ sledovaný žalobou z odporovateľnosti sa preto nedá vôbec v týchto prípadoch dosiahnuť.

Vzhľadom na skutočnosť, že najvyšší súd v skoršom prípade riešil vec s podstatne odlišným skutkovým základom, nie je možné vytknúť, že v súdenom prípade sa iný senát najvyššieho súdu týmto skorším rozhodnutím neriadil a nepovažoval ho za precedentné.

Sťažovateľka ďalej namietala, že vlastnícke právo k akciám nadobudla z titulu svojej dobromyseľnosti v súlade s ustanovením § 446 Obchodného zákonníka, resp. vydržaním, teda viac ako trojročnou nerušenou držbou (so zarátaním držby právneho predchodcu).

Podľa   §   446   Obchodného   zákonníka   kupujúci   nadobúda   vlastnícke   právo   aj v prípade,   keď   predávajúci   nie   je   vlastníkom   predávaného   tovaru,   ibaže   v čase,   keď kupujúci mal vlastnícke právo nadobudnúť, vedel, že predávajúci nie je vlastníkom a že nie je ani oprávnený s tovarom nakladať za účelom jeho predaja.

V danom prípade všeobecné súdy dospeli k záveru, že O., a. s., ako predávajúca bola vlastníkom   akcií,   ktoré   previedla   na   sťažovateľku.   Preto   skutková   podstata   citovaného zákonného ustanovenia nie je naplnená. Sťažovateľka totiž nenadobúdala od nevlastníka, ale od   vlastníka,   u ktorého   bolo   sporné,   či   je v kritickom   čase   oprávnený s predmetom svojho vlastníctva nakladať. Obstojí aj argumentácia, ktorú použil najvyšší súd a ktorá sa zakladá na tom, že sťažovateľka nemohla byť dobromyseľná.

Vychádzajúc   zo   skutočnosti,   že   sťažovateľka   nadobudla   akcie   v roku   1997 a k odstúpeniu od zmluvy o ich nadobudnutí došlo v roku 1999, je bez ďalšieho vylúčené, aby sťažovateľka tieto akcie nadobudla (v prípade, ak zmluva o ich prevode bola neplatná) vydržaním,   a to   pre   nesplnenie   podmienky   trojročnej   nerušenej   držby.   Odstúpenie   od zmluvy je totiž kvalifikovaným rušením držby. V danom prípade si sťažovateľka nemohla započítať do doby držby držbu právneho predchodcu, ktorý akcie nadobudol v roku 1996. Právny predchodca totiž akcie riadne nadobudol zmluvou, a preto akciami disponoval ako ich vlastník, teda nie ako ich držiteľ. Aj v tomto prípade treba konštatovať, že v zásade obstojí   aj   argumentácia   najvyššieho   súdu,   podľa   ktorej   držba   sťažovateľky   nebola dobromyseľná.

Berúc do úvahy uvedené závery ústavný súd nepovažuje za potrebné osobitne sa zaoberať otázkou platnosti odstúpenia žalovaného 1 od zmluvy z roku 1996.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júna 2010