znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 302/08-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. septembra 2008 predbežne prerokoval   sťažnosť   I. K.   K., B.,   vo veci   namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd   a podľa   čl.   14   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu   Bardejov   č.   k.   1   C   238/01-104 zo 6. februára   2007   a rozsudkom   Krajského   súdu   v Prešove   č.   k.   5   Co   169/2007-143 zo 17. apríla 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. K. K.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júna 2008 doručená sťažnosť I. K. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“),   základného   práva   na   ochranu   vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, práva na majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“) a čl. 14 dohovoru rozsudkom Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) č. k. 1 C 238/01-104 zo 6. februára 2007 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Co 169/2007-143 zo 17. apríla 2008, ktorou sťažovateľ žiadal vydať tento nález:

„1. Vyslovuje, že základné a ľudské práva I. K. K. podľa čl. 20 a ods. 2, čl. 48 Ústavy SR i ods. 1, čl. 6 Dohovoru v spojení s čl. 1 jeho Dodatkového protokolu k nemu a čl. 14 Dohovoru postupom Krajského súdu v Prešove a Okresného súdu v Bardejove v súdnom konaní vedenom u neho pod č. k. 1 C 238/01 o vlastnícke právo k bytu porušené boli.

2. Priznáva I. K. K. spravodlivé finančné zadosťučinenie vo výške 1 mil. 300 tis. Sk /slovom   jedenmilióntristotisíckorún   slovenských/,   ktoré   sú   mu   povinné   spoločne a nerozdielne uhradiť Okresný súd v Bardejove a Krajský súd v Prešove do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto súdneho rozhodnutia a to za utrpenú

- nemajetkovú ujmu v dôsledku neprejednania veci v primeranej lehote a nesprávnu aplikáciu práva na daný súdny prípad vo výške 100 tis. Sk a

- majetkovú ujmu vo výške 1 mil.   200 tis.   Sk za cieľavedome zmarenie prístupu k vlastnému   majetku   vysokej   hodnoty   a prakticky   i jeho   straty   svojími   tendenčnými a vysokonekvalifikovanými rozsudkami pri flagrantnom porušení zákonnosti a ich svojvôle i tendenčnosti.

3.   Ukladá   Okresnému   súdu   v Bardejove   a Krajskému   súdu   v Prešove   spoločne a nerozdielne   uhradiť   vzniklé   trovy   tohto   súdneho   konania   na   označený   účet   právneho zástupcu sťažovateľa, a to do 15-tich dní od právoplatnosti tohto súdneho rozhodnutia.“

Ústavný súd z pripojeného spisu okresného súdu zistil, že sťažovateľ bol ako žalobca účastníkom   súdneho   konania   vedeného   pred   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   1   C   238/01 na základe   jeho   žaloby   zo   17.   marca   2001   smerujúcej   proti   Okresnému   stavebnému bytovému   družstvu   B.   (ďalej   len   „žalovaný“), ktorou   sa   domáhal   uloženia   povinnosti žalovanému   previesť   bezodplatne   sťažovateľovi   do   vlastníctva   byt,   v ktorom   býva. Sťažovateľ vo svojej žalobe uviedol, že je nájomcom bytu a s poukazom „na transformačný zákon prijatý v decembri 1991, ktorý mu zaručoval 100% istotu, že byt bude aj formálne jeho   vlastníctvom“,   teda   zákona   č.   42/1992   Zb.   o úprave   majetkových   vzťahov a vyporiadaní majetkových nárokov v družstvách (ďalej len „transformačný zákon“ alebo „osobitný   zákon“),   žiadal,   aby   bolo   jeho   žalobe   vyhovené,   keďže   podal   včas   žiadosť o nadobudnutie vlastníctva k bytu, splatil aj zostávajúcu časť investičného úveru a žalovaný mu odmieta napriek tomu byt do vlastníctva previesť. V žalobe ďalej uviedol, že 18. apríla 2000 podal žalovaný proti nemu žalobu o privolenie k výpovedi z nájmu bytu, ktorá však nemá právne opodstatnenie, pretože užívacie právo k bytu nemožno odňať tomu, kto má zákonný nárok na vlastníctvo k tomuto bytu. V priebehu konania sťažovateľ žiadal pripustiť zmenu návrhu tak, že okresný súd uloží žalovanému aj povinnosť zaplatiť sťažovateľovi sumu 300 000 Sk ako satisfakciu za to, že byt dosiaľ nemôže pokojne ako vlastník užívať. Táto   zmena   návrhu   bola   okresným   súdom   pripustená   uznesením   č.   k.   1 C 238/01-28 zo 16. marca   2004.   Okresný   súd   vyzval   sťažovateľa   výzvou   zo 17.   decembra   2001   na úpravu petitu návrhu, pokiaľ ide o uloženie povinnosti previesť do jeho vlastníctva byt, a keďže tejto sťažovateľ nevyhovel, uznesením č. k. 1 C 238/01-30 zo 16. marca 2004 okresný   súd   konanie   v tejto   časti   zastavil,   a pokiaľ   ide   o nárok   žalobcu   na   zaplatenie 300 000 Sk, v tejto časti vylúčil návrh sťažovateľa na samostatné konanie. Proti tomuto uzneseniu   podal   sťažovateľ   odvolanie   7.   mája   2004,   o ktorom   rozhodol   krajský   súd uznesením č. k. 3 Co 65/06-77 z 8. marca 2006 tak, že napadnuté uznesenie vo výroku o zastavení konania zrušil a odvolanie proti výroku o vylúčení časti návrhu na samostatné konanie odmietol, pretože proti nemu nie je prípustné odvolanie. Krajský súd vychádzal zo zistenia, že sťažovateľ podaním z 30. mája 2004 svoj návrh doplnil tak, že obsahuje zákonné   náležitosti   návrhu   na   začatie   konania   o nahradenie   prejavu   vôle   žalovaného uzavrieť   so   sťažovateľom   zmluvu   o prevode   vlastníctva   bytu.   Vo   veci   samej   rozhodol okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   1 C   238/01-104   zo 6.   februára   2007,   žalobu   sťažovateľa zamietol a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Svoje rozhodnutie založil na zistení, že sťažovateľ listom z 28. februára 1994 oznámil žalovanému, že sa rozhodol ukončiť svoje členstvo   v   družstve žalovaného,   a teda   jeho   členstvo   zaniklo   k 1.   aprílu   1994.   Preto sťažovateľovi nesvedčí ani právo nadobudnúť vlastníctvo k bytu od žalovaného, keďže toto právo   patrí   iba   členovi   družstva.   Sťažovateľ   proti   tomuto   rozsudku   podal   odvolanie 16. marca   2007.   Krajský   súd   o odvolaní   sťažovateľa   rozhodol   rozsudkom   č.   k. 5 Co 169/2007-143 zo 17. apríla 2008 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil a náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznal. Krajský súd sa stotožnil so skutkovými i právnymi závermi okresného súdu, poukázal na to, že nárok na odkúpenie družstevného bytu patrí podľa § 28 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov nájomcovi bytu, ktorý je zároveň členom družstva a nepožiadal o prevod vlastníctva bytu podľa osobitného predpisu. Tento nárok však nepatrí sťažovateľovi, ktorý nie je členom družstva žalovaného. Na margo konania sťažovateľa krajský súd poznamenal, že vzniknutú situáciu si spôsobil sám sťažovateľ, keď neuvážene vystúpil z družstva žalovaného a svoje oznámenie o vystúpení z členstva ani následne neodvolal.

Sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu uviedol, že zásluhou súdov stratil strechu nad hlavou. Ešte v roku 1965 sa stal členom... bytového družstva, ktoré sa podľa transformačného   zákona „čís.   42/92   Zb.“ načas   nepretransformovalo,   a keď   sa pretransformovalo,   stalo   sa   tak   bez   sťažovateľa   napriek   tomu,   že   bol   jeho   organickou súčasťou. Rozsudok okresného súdu považuje sťažovateľ za poburujúci, pretože jeho žalobe nebolo vyhovené len preto, že nie je členom družstva. Rozsudky oboch súdov boli podľa názoru   sťažovateľa   založené „na   zák.   čís.   182/93   Z.   z.“,   ktorý   je   na   jeho   prípad neaplikovateľný,   pretože   spĺňal   podmienky   na   bezplatný   prevod   bytu   podľa   skoršieho transformačného zákona, podľa ktorého mu mal byť byt vydaný najneskôr do konca roka 1992, čo sa však dosiaľ nestalo, a teraz má prísť „pre darebáctvo niekoho“ o svoj majetok – byt nadobudnutý za vlastné peniaze. Sťažovateľ ďalej uviedol, že „odvolací prešovský súd vyložene klame a zavádza, keď vo svojom konečnom rozsudku tvrdí, že predmetom konania bolo nahradenie prejavu vôle odporcu, keď od samého začiatku ja som sa u súdov domáhal iba splnenia si zákonnej povinnosti zo strany odporcu, ktorú mu ukladal ten prvý a na mňa použiteľný   zákon,   ktorým   je   pod   č.   42/92   Zb.   a ktorý   oba   súdy   zhodne   ignorujú a obchádzajú“. Preto bol sťažovateľ podľa jeho názoru zbavený jemu patriaceho majetku značnej hodnoty. Súdmi došlo k porušeniu jeho práva, aby bola vec prejednaná a uzavretá v primeranej lehote, zo strany súdov došlo k flagrantnému porušeniu zákonnosti, a tým aj ústavnosti,   čo   vyústilo do   svojvôle súdov   a porušenia čl.   6   dohovoru   s diskriminačným dôsledkom, a zo strany súdov bolo porušené aj právo sťažovateľa vlastniť majetok, o ktorý súdy sťažovateľa ako „jeho neformálneho vlastníka /bytu/ vlastne pripravili“. Sťažovateľ v závere sťažnosti poukázal na to, že súdne konanie trvalo viac ako sedem rokov, súdy ho zbavili   majetku,   ktorý   nie   je   možné   nikomu   odňať   len   s výnimkou   verejného   záujmu, o ktorý vo veci sťažovateľa nejde. Rozsudky súdov považuje preto sťažovateľ za vysoko neuvážené, šlendriánske, ktoré sú navyše v hrubom rozpore s právom, morálkou, slušnosťou a inými demokratickými princípmi.

Rozsudok okresného súdu č. k. 1 C 238/2001-104 zo 6. februára 2007 v spojení s rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   5   Co   169/2007-143   zo   17.   apríla   2008   nadobudol právoplatnosť 11. júna 2008.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky, o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy,   ak v konaní pred   orgánom   verejnej   moci   vznikne   procesná   situácia   alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

1. Ústavný súd sa zaoberal najprv tou časťou sťažnosti sťažovateľa na porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 2 ústavy, práva na majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu a čl. 14 dohovoru, ktorá smerovala proti rozsudku okresného súdu č. k. 1 C 238/01-104 zo 6. februára 2007.

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa   porušenia   základných   práv   a slobôd   vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie   ktorých   sťažovateľ   namieta,   sa   sťažovateľ   môže   domôcť   využitím   jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť   odmietnuť   z dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02).

Vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc ústavného   súdu   meritórne   konať   a rozhodovať   o sťažovateľom   uplatnených   námietkach porušenia   jeho   základných   práv   rozsudkom   okresného   súdu   č.   k.   1   C   238/01-104 zo 6. februára 2007. O ochrane práv sťažovateľa bol oprávnený rozhodovať krajský súd ako súd odvolací na základe dovolania podaného sťažovateľom. Sťažovateľ túto možnosť využil a rozsudok okresného súdu bol krajským súdom preskúmaný v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 169/2007.

Z týchto dôvodov ústavný súd tú časť sťažnosti sťažovateľa, ktorá smerovala proti rozsudku okresného súdu č. k. 1 C 238/01-104 zo 6. februára 2007, podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. Sťažovateľ svoju sťažnosť ďalej odôvodnil aj tým, že postupom okresného súdu a krajského súdu v jeho veci došlo k porušeniu čl. 48 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru preto, že vec nebola prejednaná a uzavretá v primeranej lehote. Konanie vo veci sťažovateľa sa začalo na základe jeho žaloby zo 17. marca 2001 a bolo právoplatne skončené 11. júna 2008.

Podľa čl. 48 ods.   2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov,   v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa   čl.   6   ods.1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola prejednaná v primeranej lehote.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods.1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu sťažovateľom označeného orgánu verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný právny prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv nepokračovalo (IV. ÚS 300/07). Podstatou, účelom a cieľom práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak na ústavnom súde bola sťažnosť uplatnená v čase, keď namietané porušenie ešte trvalo (I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02).

Ak je zrejmé, že v čase, keď bola sťažnosť ústavnému súdu doručená, k zbytočným prieťahom v konaní na označenom súde nedochádzalo, bez ohľadu na to z akých dôvodov skončilo toto porušovanie, je daný dôvod na odmietnutie takejto sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť (II. ÚS 139/02).

Sťažovateľ   doručil   sťažnosť   ústavnému   súdu   26.   júna   2008.   Ako   vyplýva   z jej obsahu, ako aj z obsahu spisu   okresného súdu sp.   zn. 1 C 238/2001, v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu bola vec vedená okresným súdom pod sp. zn. 1 C 238/2001 právoplatne   skončená,   a to   11.   júna   2008   doručením   rozsudku   krajského   súdu č.   k. 5 Co 169/2007-143 zo 17. apríla 2008 sťažovateľovi. V tejto situácii konanie pred ústavným súdom nebolo už spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru (mutatis mutandis I. ÚS 6/03).

Z uvedeného vyplýva, že k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa postupom okresného súdu ani krajského súdu v označenom konaní v čase podania sťažnosti ústavnému súdu nemohlo dochádzať.

Na základe toho ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľa na porušenie základného práva podľa čl. 48 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru je zjavne neopodstatnená, a preto   ju   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   po   jej   predbežnom   prerokovaní odmietol.

3. Pokiaľ ide o tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojho práva na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k. 5 Co 169/2007-143   zo 17.   apríla   2008,   túto   odôvodnil   sťažovateľ   svojím   nesúhlasom s právnymi   závermi   krajského   súdu,   ktorý   sa   stotožnil   s právnym   posúdením   veci a vyhodnotením   výsledkov   dokazovania   okresným   súdom.   Ako   vyplýva   zo   sťažnosti podanej   ústavnému   súdu,   sťažovateľ   tvrdil,   že   rozsudok   krajského   súdu   je   nesprávny a nezákonný   najmä   preto,   že   je   založený   na   právnom   predpise,   ktorý   sa   na   jeho   vec nevzťahuje.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným   zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Krajský   súd   v odôvodnení rozsudku č.   k.   5   Co 169/2007-143   zo 17.   apríla 2008 uviedol:

„Odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ust.   § 212 O.s.p., na nariadenom odvolacom pojednávaní podľa ust. § 214 ods. 1 O.s.p. a zistil, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

Predmetom   konania   je   nahradenie   vyhlásenia   prejavu   vôle   odporcu   tak,   že   ako predávajúci   uzatváral   zmluvu   o prevode   vlastníctva   bytu   a nebytového   priestoru s odporcom   ako   kupujúcim   v znení   tak,   ako   ju   v upravenom   návrhu   predložil navrhovateľom.

Odporca v priebehu konania predložil list zo dňa 28. 2. 1994, ktorým navrhovateľ písomne oznámil odporcovi, že sa rozhodol ukončiť členstvo v družstve. Súd prvého stupňa tak, ako aj družstvo podľa obsahu malo za to, že ide o oznámenie v zmysle ustanovenia čl. 19 písm. b/ Stanov družstva, teda za vystúpenie z družstva. To potvrdil i navrhovateľ v priebehu   konania   i v odvolacom   konaní.   V zmysle   článku   21   ods.   1   Stanov   družstva členstvo navrhovateľa v družstve zaniklo ku dňu 31.3.1994, kedy uplynula lehota jedného mesiaca,   ktorá   začala   plynúť   prvým   dňom   kalendárneho   mesiaca   nasledujúceho   po doručení písomného oznámenia o vystúpení z družstva, t. j. dňom 1.3.1994. Navrhovateľ teda od 1.4.1994 nie je členom družstva.

Podľa   ust.   §   28   zákona   č.   182/1993   Z.   z.   v znení   noviel   o vlastníctve   bytov a nebytových priestorov, nájomca družstevného bytu, ktorý je členom bytového družstva má nárok na prevod vlastníctva bytu podľa tohto zákona, ak nepožiadal o prevod vlastníctva podľa osobitného predpisu.

Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľ sa prihlásil za člena Stavebného bytového družstva dňa 5. 8. 1965, zaplatil členský podiel vo výške 12.650,- Sk a bol mu pridelený družstevný byt 2A 1,5 izbový. Zároveň navrhovateľ dňa 24. 1. 1992 vyzval Okresné stavebné bytové družstvo spolu s manželkou M. rod. C. podaním, ktoré bolo doručené Okresnému stavebnému   bytovému   družstvu   dňa   27.   1.   1992   na   prevod   vlastníctva   k bytu a prislúchajúcim   nebytovým   priestorom,   ktoré   dovtedy   užívali   od   založenia   pôvodného OSBD, a to od r. 1968. Navrhovateľ je aj nájomcom bytu na základe nájomnej zmluvy zo dňa 15. 4. 1974.

Tak ako správne zistil súd prvého stupňa, navrhovateľ nespĺňa podmienky podľa ust. § 28 zák. č. 182/1993 Z. z. na prevod vlastníctva bytu podľa tohto zákona z dôvodu, že nie je členom   bytového   družstva.   Toto   ustanovenie   jednoznačne   hovorí   o tom,   že   nájomca družstevného bytu, ktorý je členom bytového družstva má nárok na prevod vlastníctva bytu podľa tohto zákona.

Súd prvého stupňa teda správne rozhodol, keď návrh navrhovateľa zamietol. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa § ust. 219 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.“

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov z hľadiska svojvoľnosti, arbitrárnosti rozhodnutia, resp. jeho odôvodnenia.

Ústavný súd pripomína, že nie je opravným súdom právnych názorov všeobecného súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil   s interpretáciou   zákonov   krajským   súdom,   v zmysle citovanej   judikatúry   by   mohol   nahradiť   napadnutý   právny   názor   krajského   súdu   iba v prípade,   ak by   ten   bol   svojvoľný,   zjavne neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd zrozumiteľným spôsobom   uviedol   dôvody,   pre   ktoré   napadnutý   rozsudok   potvrdil.   Jeho   rozhodnutie nemožno   považovať   za   svojvoľné,   zjavne   neodôvodnené,   resp.   ústavne   nekonformné, pretože krajský súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov vo veci sťažovateľa neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam, a teda v danom prípade   nemohol   ani   porušiť   označené   základné   právo   sťažovateľa. Ako   vyplýva z judikatúry   ústavného   súdu,   iba   skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s právnym   názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti   rozhodnutia   všeobecného súdu   a nezakladá ani oprávnenie   ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným (I. ÚS 188/06).

Z uvedených dôvodov odmietol ústavný súd podľa § 25 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa aj v časti, ktorou namietal porušenie práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

4. V zostávajúcej časti sťažnosti sa sťažovateľ domáhal vyslovenia porušenia jeho základného práva na vlastníctvo   podľa   čl.   20 ods.   2 ústavy   a podľa   čl.   1   dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 169/2007-143 zo 17. apríla 2008. Túto časť sťažnosti odôvodnil sťažovateľ v podstate tým, že ak požiadal v súlade s transformačným zákonom o prevod bytu, ktorého bol nájomcom, mal legitímnu nádej na jeho nadobudnutie do   vlastníctva, išlo iba o formálne potvrdenie nadobudnutia vlastníctva, a preto, ak toto vlastníctvo   nenadobudol   v dôsledku   rozhodnutia   krajského   súdu,   bol   zbavený   svojho majetku, pričom sa tak stalo bez splnenia podmienok na vyvlastnenie.

Podľa   čl.   20   ods.   2   ústavy   zákon   ustanoví,   ktorý   ďalší   majetok   okrem   majetku uvedeného v čl. 4 tejto ústavy, nevyhnutný na zabezpečovanie potrieb spoločnosti, rozvoja národného hospodárstva a verejného záujmu môže byť iba vo vlastníctve štátu, obce alebo určených   právnických   osôb.   Zákon   tiež   môže   ustanoviť,   že   určité   veci   môžu   byť   iba vo vlastníctve občanov alebo právnických osôb so sídlom v Slovenskej republike.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Za majetok v zmysle čl. 1 dodatkového protokolu podľa judikatúry Európskeho súdu pre   ľudské   práva   sa   považuje   nielen   existujúci   majetok   vo   vlastníctve   fyzickej   alebo právnickej osoby, teda veci alebo iné aktíva, ktorých vlastníkom je táto osoba, ale i majetok, ku   ktorému   nadobudnutie   vlastníctva   môže   fyzická   alebo   právnická   osoba   legitímne očakávať.

Ako   je   zrejmé   aj z tvrdení   sťažovateľa,   sám   sťažovateľ   nepopieral,   že   v čase rozhodovania krajského súdu nebol vlastníkom predmetného bytu, tvrdil však, že legitímne očakával jeho nadobudnutie, a to na základe skutočnosti,   že požiadal v zákonnej lehote žalovaného   o prevod   vlastníctva   bytu,   čomu   korešpondovala   povinnosť   žalovaného   byt previesť do vlastníctva sťažovateľa, pretože sťažovateľ podľa svojho presvedčenia spĺňa aj všetky ďalšie zákonom ustanovené podmienky na nadobudnutie vlastníctva bytu. Táto úvaha sťažovateľa by mohla byť správna v prípade, ak by sťažovateľ skutočne spĺňal všetky podmienky   ustanovené právnymi predpismi   na nadobudnutie   vlastníckeho práva   k bytu. Preto sa ústavný súd zaoberal posúdením ich splnenia v prípade sťažovateľa s ohľadom na obsah zákonných ustanovení upravujúcich vznik tohto práva.

Podľa § 23 transformačného zákona oprávnenými osobami sú členovia družstva.

Podľa § 24 transformačného zákona členovia bytových družstiev, ktorí sú nájomcami bytov a nebytových priestorov, môžu do šiestich mesiacov odo dňa účinnosti tohto zákona (transformačný zákon nadobudol účinnosť 28. januára 1992, pozn.) vyzvať bytové družstvo na   uzavretie   zmluvy,   ktorou   na   nich   družstvo   bezplatne   prevedie   vlastníctvo   k bytu a nebytovému priestoru. Uplynutím tejto lehoty toto právo zaniká.

Podľa   §   28   zákona   č.   182/1993   Zb.   o vlastníctve   bytov   a nebytových   priestorov nájomca   družstevného   bytu,   ktorý   je   členom   bytového   družstva,   má   nárok   na   prevod vlastníctva bytu podľa tohto zákona, ak nepožiadal o prevod vlastníctva podľa osobitného predpisu (§ 22 a nasl. transformačného zákona).

Podľa   §   29   ods.   1   zákona   č.   182/1993   Zb.   o vlastníctve   bytov   a nebytových priestorov ak nájomca družstevného bytu... požiadal bytové družstvo o prevod bytu... podľa osobitného predpisu (§ 22 a nasl. transformačného zákona), je bytové družstvo povinné previesť vlastníctvo bytu... do dvoch rokov od účinnosti tohto zákona...

Podľa   §   29b   ods.   2   zákona   č.   182/1993   Zb.   o vlastníctve   bytov   a nebytových priestorov ak bytové družstvo neuzavrelo s nájomcom, ktorý požiadal o prevod vlastníctva bytu podľa tohto zákona alebo podľa osobitného predpisu (§ 22 a nasl. transformačného zákona), zmluvu o prevode vlastníctva bytu v lehote ustanovenej týmto zákonom, je pri uzatváraní zmluvy aj po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty povinné previesť vlastníctvo bytu za nesplatený úver s príslušenstvom ku dňu prevodu vlastníctva bytu.

Sťažovateľ   bol   v čase   rozhodnutia   krajského   súdu   v postavení   žiadateľa o nadobudnutie   vlastníctva   k bytu.   Pre   nadobudnutie   vlastníctva   bytu   sťažovateľom   sa vyžadovalo uzatvorenie zmluvy o prevode vlastníctva bytu v prospech sťažovateľa s jeho dovtedajším   vlastníkom   –   žalovaným   ako   prevodcom.   K nadobudnutiu   vlastníctva nehnuteľnosti   nedochádza   automaticky,   ale   iba   za   splnenia   zákonných   podmienok a povolením   vkladu   vlastníckeho   práva   na   to   povolaným   orgánom   štátu   na   základe predloženej zmluvy.

V situácii,   keď   nie   sú   splnené   podmienky   na   uzatvorenie   zmluvy   o prevode vlastníckeho   práva,   nemožno   uvažovať   ani   o legitímnej   nádeji   na   nadobudnutie   tohto vlastníctva. Sťažovateľ nemohol legitímne bez splnenia zákonných podmienok očakávať, že nadobudne vlastníctvo k predmetnému bytu.

V tomto   prípade   jednou   z takýchto   podmienok   bola   nepochybne   aj podmienka existencie   členstva   sťažovateľa   v družstve   žalovaného.   Ani   sťažovateľ   nespochybnil v konaní pred krajským súdom, že táto podmienka v čase rozhodovania krajského súdu splnená   nebola,   a nebola   splnená   iba   v dôsledku   konania   samotného   sťažovateľa,   ktorý z družstva žalovaného na základe vlastného rozhodnutia vystúpil.

Z uvedených   dôvodov   sťažovateľovi   nepatrila   legitímna   nádej   na   nadobudnutie vlastníckeho   práva   k bytu.   Preto   je   vylúčené,   aby   rozhodnutím   krajského   súdu   došlo k porušeniu jeho práva na majetok tak, ako je toto právo garantované v čl. 1 dodatkového protokolu. V situácii, keď sťažovateľ nemal majetok v zmysle čl. 1 dodatkového protokolu, je už bezvýznamné uvažovať o tom, či bol majetku zbavený alebo či by mohlo ísť majetok uvádzaný v čl. 20 ods. 2 ústavy.

Odhliadnuc od uvedeného, rozhodnutie krajského súdu navyše nijako nezasiahlo do práva sťažovateľa predmetný byt užívať, pretože predmetom konania pred krajským súdom nebolo rozhodovanie o ďalšom trvaní nájomného vzťahu medzi sťažovateľom a žalovaným, predmetom ktorého je užívanie bytu, či vypratanie sťažovateľa z bytu.

Z uvedených dôvodov odmietol ústavný súd podľa § 25 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa aj v časti, ktorou namietal porušenie základného práva na ochranu vlastníctva   podľa   čl.   20   ods.   2   ústavy   a práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu rozhodnutím krajského súdu, rovnako z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Ak sťažovateľ vo svojej sťažnosti dôvodil aj porušením čl. 14 dohovoru v spojení s čl. 1 dodatkového protokolu, ústavný súd dospel k záveru, že v situácii, keď rozsudkom krajského   súdu   nemohlo   dôjsť   k porušeniu   čl.   1   dodatkového   protokolu   ako   takého, nemohlo ním dôjsť k jeho porušeniu ani v spojitosti so zákazom diskriminácie podľa čl. 14 dohovoru. Sťažovateľ v tejto časti navyše svoju sťažnosť ani bližšie neodôvodnil.

Keďže ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľa je ako celok zjavne neopodstatnená,   pretože   namietaným   rozhodnutím   krajského   súdu   nemohlo   dôjsť k porušeniu   sťažovateľom   označených   práv,   nezaoberal   sa   skutočnosťou,   že   sťažovateľ nesplnil   podmienku   povinného   zastúpenia   advokátom   v konaní   pred   ústavným   súdom, a neposudzoval ani prípadné splnenie alebo nesplnenie podmienok na ustanovenie právneho zástupcu sťažovateľovi, keď sťažovateľ o jeho ustanovenie ani nepožiadal.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. septembra 2008