znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 301/2014-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. júna 2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu Sergeja Kohuta   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   Ď.   a E.   Ď.,   vo   veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13 ods. 3, čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 3, čl. 39 ods. 1 a 2, čl. 40, čl. 46 ods. 1 až 4, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 2 ods. 2, čl. 3, čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1, čl.   13,   čl.   14   a   čl.   17   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   čl.   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 ods. 1 a 2 Protokolu č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 5 Sžo 17/2013 a jeho rozsudkom z 31. októbra 2013, postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 26 Sp 67/2012 a jeho rozsudkom z 26. novembra 2012 a postupom Centra právnej pomoci, Kancelária Žilina, v konaní vedenom pod sp. zn. 2 N 2120/2012 a jeho rozhodnutím z 20. júla 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Ď. a E. Ď. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. decembra 2013 doručená sťažnosť J. Ď. (ďalej len „sťažovateľ“) a E. Ď. (ďalej len „sťažovateľka“), (spolu ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13 ods. 3, čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 3, čl. 39 ods. 1 a 2, čl. 40, čl. 46 ods. 1 až 4, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 2 ods. 2, čl. 3, čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1, čl. 13, čl. 14 a čl. 17 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“),   čl.   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a čl. 1 ods. 1 a 2 Protokolu č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „protokol   č.   12“)   postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   Sžo 17/2013 a jeho rozsudkom z 31. októbra 2013, postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 26 Sp 67/2012 a jeho rozsudkom z 26.   novembra   2012   a postupom   Centra   právnej   pomoci,   Kancelária   Žilina   (ďalej   len „centrum“), v konaní vedenom pod sp. zn. 2 N 2120/2012 a jeho rozhodnutím z 20. júla 2012.   Podaniami   doručenými   ústavnému   súdu   3.   januára   2014   a   24.   februára   2014 sťažovatelia svoju sťažnosť doplnili.

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovatelia žiadosťou doručenou 25. júna   2012   požiadali   centrum   vo   veci   vedenej   na   ústavnom   súde   pod   sp.   zn. Rvp 4956/2012 o poskytnutie právnej pomoci podľa zákona č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi a o zmene a doplnení zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení zákona č. 8/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 327/2005 Z. z.“). Centrum svojím rozhodnutím sp.   zn.   2   N   2120/2012   z   20.   júla   2012   rozhodlo   o   žiadosti   sťažovateľov   tak,   že sťažovateľovi   nepriznalo   nárok   na   poskytnutie   právnej   pomoci   z   dôvodu,   že   nespĺňa podmienku materiálnej núdze, pretože príjem sťažovateľa a jeho manželky ako spoločne posudzovanej osoby presahuje zákonom ustanovenú hornú hranicu príjmov. Rozhodnutie centra   potvrdil   na   základe   opravného   prostriedku   sťažovateľa   v   konaní   o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia centra krajský súd rozsudkom sp. zn. 26 Sp 67/2012 z 26. novembra 2012.   Krajský   súd   zároveň   zaviazal   sťažovateľa   zaplatiť   súdny   poplatok   za podanie odvolania v sume 33 €. Proti potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie na najvyšší súd, ktorý rozsudkom sp. zn. 5 Sžo 17/2013 z 31. októbra 2013 rozsudok krajského súdu potvrdil ako vecne správny.

Sťažovatelia   sú   presvedčení,   že „odmietnutím   ustanovenia   bezplatného   právneho zástupcu a uvalením poplatku 33 eur za podanie odvolania“ centrum a konajúce súdy porušili ich označené práva podľa ústavy, dohovoru, dodatkového protokolu a protokolu č. 12. Sťažovatelia podali centru žiadosť, ktoré túto „odmietlo z toho dôvodu, že príjem sťažovateľov   presahoval   zákonom   č.   327/2005   Z.   z.   stanovenú   hranicu   1,4,   resp.   1,6- násobok životného minima“. Podľa sťažovateľov „Centrum právnej pomoci vôbec neriešilo skutočnosť,   že   tento   zákon   nezohľadňuje,   zdravotne   ťažko   postihnuté   osoby,   ktoré   na zabezpečenie svojich životných potrieb musia mať omnoho vyšší príjem, ako je 1,4, resp. 1,6

- násobok životného minima.

Taktiež neriešilo skutočnosť, že sťažovateľom boli za tých istých podmienok v iných konaniach pridelení bezplatní právni zástupcovia, dokonca aj ÚS SR a preto boli v tomto konaní diskriminovaní.

Takéto   konanie   a rozhodovanie   Centra právnej   pomoci   považujú   sťažovatelia   za protiprávne, protiústavné v rozpore s ustanovením § 3 ods. 5 správneho zákona č. 71/1967 Z. z. podľa ktorého rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a správne orgány dbajú na to aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných veciach, alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely....

Z uvedeného vyplýva, že sťažovatelia majú nárok, nielen na oslobodenie od platenia súdnych poplatkov, ale taktiež aj na bezplatného právneho zástupcu, pretože nemôžu byť v niektorých   sporoch   oslobodení   od   súdnych   poplatkov   a   v   niektorých   nie,   lebo   by   sa jednalo o nerovnaké zaobchádzanie a diskrimináciu ich osôb, čo je neprípustné s dôrazom na to, že obaja sťažovatelia sú dôchodcovia ZŤP a majú vážne zdravotné problémy aj vinou takéhoto konania a rozhodovania...“.

Na základe uvedeného sťažovatelia požadujú „v dôsledku protiústavného postupu pri rozhodovaní   o   oslobodení   od   súdnych   poplatkov,   ustanovení   bezplatného   právneho zástupcu z radov advokátov a uvalení súdneho poplatku 33 eur v súlade s ustanovením § 127   ods.   3   Ústavy   SR   a   §   56   ods.   4   zákona   o   ústavnom   súde   priznanie   finančného zadosťučinenia   vo výške   7   000.-   Eur...   ako   náhradu   nemajetkovej   ujmy   vyjadrenej   v peniazoch“,   ktorého   výšku   odôvodňujú   tým,   že „počas   riešenia   ich   civilnej   veci   sú vystavení   pocitom   právnej   neistoty,   krivdy,   nespravodlivosti,   beznádeji,   zúfalstvu, bezmocnosti,   úzkosti,   psychickým   traumám,   rodinným   nezhodám   a   vážnym   zdravotným problémom...“.

Vzhľadom na uvádzané skutočnosti sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1/ základné právo J. Ď. a E. Ď. o nepriznaní oslobodenia od súdneho poplatku, neustanovení   im   bezplatného   právneho   zástupcu   z   radov   advokátov,   vymáhania neoprávneného súdneho poplatku a nerešpektovania ich zdravotného stavu v zmysle čl. 12 ods. 1, ods. 2, ods. 4, čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 3, čl. 20 ods. 3, čl. 16 ods. 1, ods. 2, čl. 19 ods. 1, ods. 2, čl. 39 ods. 1, ods. 2, čl. 40, čl. 46 ods. 1 až 4, čl. 47, ods. 2, ods. 3, čl. 48 ods. 2, Ústavy SR, čl. 2 ods. 2, čl. 3, čl. 5 ods. 1, čl. 8 ods. 1, čl. 14, čl. 17, čl. 13, čl. 6 ods. 1, Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 1, Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 ods. 1, ods. 2, Protokolu   č.   12   k Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   postupom Najvyššieho súdu SR vo veci vedenej pod sp. zn. 3 Sžo 9/2013 zo dňa 16. 5. 2013, porušené bolo 2/   základné   právo   J.   Ď.   a E.   Ď.   o   nepriznaní   oslobodenia   od súdneho   poplatku, neustanovení   im   bezplatného   právneho   zástupcu   z   radov   advokátov,   vymáhania neoprávneného súdneho poplatku a nerešpektovania ich zdravotného stavu v zmysle čl. 12 ods. 1, ods. 2, ods. 4, čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 3, čl. 20 ods. 3, čl. 16 ods. 1, ods. 2, čl. 19 ods. 1, ods. 2, čl. 39 ods. 1, ods. 2, čl. 40, čl. 46 ods. 1 až 4, čl. 47, ods. 2, ods. 3, čl. 48 ods. 2, Ústavy SR, čl. 2 ods. 2, čl. 3, čl. 5 ods. 1, čl. 8 ods. 1, čl. 14, čl. 17, čl. 13, čl. 6 ods. 1, Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 1, Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 ods. 1, ods. 2, Protokolu   č.   12   k Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici vo veci vedenej pod sp. zn. 26 Sp 67/2012 zo dňa 26. 11. 2012, porušené bolo

3/   základné   právo   J.   Ď.   a E.   Ď.   o   nepriznaní   oslobodenia   od súdneho   poplatku, neustanovení   im   bezplatného   právneho   zástupcu   z   radov   advokátov,   vymáhania neoprávneného súdneho poplatku a nerešpektovania ich zdravotného stavu v zmysle čl. 12 ods. 1, ods. 2, ods. 4, čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 3, čl. 20 ods. 3, čl. 16 ods. 1, ods. 2, čl. 19 ods. 1, ods. 2, čl. 39 ods. 1, ods. 2, čl. 40, čl. 46 ods. 1 až 4, čl. 47, ods. 2, ods. 3, čl. 48 ods. 2, Ústavy SR, čl. 2 ods. 2, čl. 3, čl. 5 ods. 1, čl. 8 ods. 1, čl. 14, čl. 17, čl. 13, čl. 6 ods. 1,   Európskeho   dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   čl. 1, Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 ods. 1, ods. 2, Protokolu č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, postupom   Centra   právnej   pomoci   kancelária   Žilina   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn. 2 N 2120/2012 zo dňa 20. 7. 2012, porušené bolo

4/   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   ruší   rozsudok   Najvyššieho   súdu   SR   zo   dňa 16. 5. 2013 sp. zn. 3 Sžo 9/2013 a vec mu vracia na nové konanie a rozhodnutie.

6/ Sťažovateľom J. Ď. a E. Ď., priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 7 000 Eur (slovom sedem tisíc Eur), ktoré je Najvyšší súd SR povinný im vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

Sťažovatelia zároveň požiadali o ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.

Ústavný   súd   poukazuje   na   nesprávne   označenie   spisovej   značky   namietaného konania a rozhodnutia najvyššieho súdu sťažovateľmi v petite sťažnosti, v ktorom označili konanie   najvyššieho   súdu „sp.   zn.   3   Sžo   9/2013   zo   dňa   16.   5.   2013“.   Z   označeného rozhodnutia najvyššieho súdu, ako aj z príloh k ústavnej sťažnosti ústavný súd zistil, že pod týmto číslom konania prebiehal iný spor sťažovateľa, ktorý nijako nesúvisel s namietanými rozhodnutiami   krajského   súdu   a   centra   označenými   sťažovateľmi   v   ústavnej   sťažnosti. Nesprávne   označenie   spisovej   značky   konania   preto   ústavný   súd   považoval   za   zrejmú nesprávnosť a vychádzajúc z obsahu relevantnej argumentácie sťažnosti vymedzil predmet konania pred ústavným súdom uvedením konania najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžo 17/2013 a jeho rozsudku z 31. októbra 2013 tak, ako to je uvedené v záhlaví tohto uznesenia.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   sťažovateľmi   namietané   porušenie   označených   článkov ústavy,   dohovoru,   dodatkového   protokolu   a   protokolu   č.   12   postupom   centra   v   konaní sp. zn.   2   N   2120/2012   a   jeho   rozhodnutím   z   20.   júla   2012,   postupom   krajského   súdu v konaní   sp.   zn.   26   Sp   67/2012   a   jeho   rozsudkom   z   26.   novembra   2012   a   postupom najvyššieho súdu v konaní sp. zn. 5 Sžo 17/2013 a jeho rozsudkom z 31. októbra 2013.

1. K namietanému porušeniu označených základných a iných práv sťažovateľov a nimi označených článkov ústavy, dohovoru, dodatkového protokolu a protokolu č. 12 postupom centra v konaní vedenom pod sp. zn. 2 N 2120/2012 a jeho rozhodnutím z 20.   júla   2012   a   postupom   krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 26 Sp 67/2012 a jeho rozsudkom z 26. novembra 2012

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   postup   centra   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 2 N 2120/2012   a   jeho   rozhodnutie   z   20.   júla   2012   boli   preskúmateľné   na   základe dostupného opravného prostriedku – odvolania, ktoré sťažovateľ aj využil, a preto ústavný súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   sťažnosť   v   tejto   časti   odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie a rozhodnutie.

Obdobná je situácia aj vo vzťahu k namietanému postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 26 Sp 67/2012 a k jeho rozsudku z 26. novembra 2012, ktoré boli predmetom   preskúmania   najvyšším   súdom   v   rámci   odvolacieho   konania.   Z   uvedeného dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj v tejto časti pre nedostatok svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu označených základných a iných práv sťažovateľov a nimi označených článkov ústavy, dohovoru, dodatkového protokolu a protokolu č. 12 postupom   najvyššieho   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   Sžo   17/2013   a   jeho rozsudkom z 31. októbra 2013

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Sťažovatelia   vidia   porušenie   nimi   označených   článkov   ústavy,   dohovoru, dodatkového protokolu a protokolu č. 12 v nesprávnych právnych záveroch v rozsudku najvyššieho   súdu,   ktorým   bol   v   odvolacom   konaní potvrdený   rozsudok   krajského   súdu o potvrdení   rozhodnutia   centra   o   nepriznaní   nároku   sťažovateľov   na   bezplatnú   právnu pomoc. Keďže v iných konaniach bola sťažovateľom za tých istých podmienok bezplatná právna pomoc priznaná, považujú postup centra a konajúcich súdov za diskriminačný.

2.1 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžo 17/2013 a jeho rozsudkom z 31. októbra 2013

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07, III. ÚS 24/2010).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

V odôvodnení namietaného rozsudku najvyšší súd v podstatnom uviedol: «V prejednávanej veci je predmetom preskúmavania rozhodnutie odporcu, ktorým navrhovateľovi nebol priznaný nárok na právnu pomoc podľa zákona o bezplatnej právnej pomoci. Dôvodom bola skutočnosť, že príjmy navrhovateľa a spoločne posudzovaných osôb presiahli zákonom ustanovenú hornú hranicu príjmov....

Ako   správne   uviedol   aj   krajský   súd   v   závere   odôvodnenie   svojho   rozsudku, s účinnosťou od 01. januára 2012 došlo k zmene právnej úpravy, a teda aj pravidiel, pre ustanovovanie právneho zástupcu v občianskom súdnom konaní. Pokým do 31. decembra 2011 to bol súd, kto rozhodoval jednak o oslobodení od súdnych poplatkoch (§ 138 OSP), a tiež o pridelení právneho zástupcu – buď z radov advokátov, alebo ustanovil za zástupcu účastníka Centrum právnej pomoci, počínajúc 01. januárom 2012 prešla táto právomoc v plnom   rozsahu   na   Centrum   právnej   pomoci.   Centrum   právnej   pomoci   pritom   nie   je viazané rozhodnutím súdu o oslobodení od súdnych poplatkov, ani tým, že účastník bol na Centrum právnej pomoci odkázaný súdom.

Okrem   zmeny   subjektu,   ktorý   o   poskytnutí   právnej   pomoci   rozhoduje,   došlo   aj k zmene podmienok, a to v smere ich konkretizácie v zákone o bezplatnej právnej pomoci. Občiansky   právny   poriadok   nijakým   spôsobom   nešpecifikoval,   ako   má   súd   posudzovať pomery žiadateľa o ustanovenie právneho zástupcu, či kedy ide o prípad svojvoľného alebo zrejme bezúspešného uplatňovania alebo bránenia práva. Oproti tomu zákon o bezplatnej právnej pomoci v § 6 ods. 1, § 6a ods. 2, ale i v § 4 ods. 1 písm. i/ presne vymedzuje hornú hranicu príjmu žiadateľa pre priznanie   nároku na   bezplatnú,   resp.   čiastočne bezplatnú právnu pomoc.

Centrum právnej pomoci – odporca je vo svojom konaní a rozhodovaní viazaný čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), a teda môže konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. V právnej úprave účinnej od 01. januára 2012 došlo oproti predchádzajúcemu stavu tiež k tej zmene, že je špecifikovaný   pojem   „materiálnej   núdze“,   ekvivalent   „pomerov   odôvodňujúcich oslobodenie od súdnych poplatkov“ v zmysle § 138 OSP.   Kým predchádzajúca právna úprava ponechávala výklad tohto pojmu súdu na úvahu a vlastné posúdenie každej veci, zákon o bezplatnej právnej pomoci jednoznačne ustanovuje, čo má Centrum právnej pomoci zisťovať za účelom posúdenia, či žiadateľ je osobou v materiálnej núdzi, a ustanovuje mu presné medze (§ 6, § 6a, § 7 zákona o bezplatnej právnej pomoci). Dôsledkom zmeneného stavu je napríklad aj to, že Centrum právnej pomoci zo zákona prihliada na užší kontext pomerov žiadateľa – prihliada na jeho majetkové, ale už nie na osobné pomery, kam by spadal   aj   zdravotný   stav   navrhovateľa   a   s ním   posudzovanej   manželky;   prihliada   teda na príjmy žiadateľa, ale už nie na jeho zvýšené výdavky v dôsledku potreby špeciálneho stravovania, špeciálnych pomôcok, liekov, či lekárskeho ošetrenia a pod..

Preto pokiaľ odporca po zistení, že príjmy navrhovateľa a s ním posudzovanej osoby, t. j. manželky navrhovateľa, presahujú hranicu príjmu ustanovenú v § 6 ako aj v § 6a zákona o bezplatnej právnej pomoci, t. j. 1,4-násobok sumy životného minima ustanoveného osobitným predpisom (§ 6 ods. 1 písm. a/) a aj 1,6-násobok tejto sumy, nemohol postupovať inak, než rozhodnúť o nepriznaní nároku na poskytnutie právnej pomoci navrhovateľovi z dôvodu, že tento nesplnil požiadavku materiálnej núdze, ktorá je jedným z predpokladov pre poskytnutie právnej pomoci v režime zákona o bezplatnej právnej pomoci. Pokiaľ teda aj   v   minulosti   súdy   ustanovili   navrhovateľovi   zástupcu   z   radov   advokátov,   nie   je   táto skutočnosť pre posúdenie tunajšej veci relevantná.

Pokiaľ sa navrhovateľ domnieva, že postupom odporcu a následne krajského súdu v tu   prejednávanej   veci   došlo   k   zásahu   do   jeho   práv   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu garantovaných mu ústavou, najvyšší súd poukazuje na čl. 13 ods. 2, 3 a 4 ústavy, v ktorých sú ustanovené možnosti obmedzenia základných práv a slobôd. Ako vyplýva z čl. 13 ods. 2 ústavy medze základných práv a slobôd možno upraviť za podmienok ustanovených touto ústavou   len   zákonom.   Následne,   zákonné   obmedzenia   základných   práv   a   slobôd   musia platiť   rovnako   pre   všetky   prípady,   ktoré   spĺňajú   ustanovené   podmienky   (čl.   13   ods.   3 ústavy); a napokon pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ (čl. 13 ods. 4 ústavy). Cieľom   novej   právnej   úpravy   bolo   okrem   iného   určiť   medze   pre   posudzovanie pomerov žiadateľov o bezplatnú právnu pomoc tak, aby bol daný čo najužší priestor pre voľnú   úvahu   Centra   právnej   pomoci   ako   orgánu   s   právomocou   v   týchto   veciach rozhodovať. To sa odrazilo v jednoznačnom ustanovení hornej hranice príjmu pre priznanie nároku na úplne bezplatnú právnu pomoc, resp. na čiastočne uhrádzanú právnu pomoc. Táto bola ustanovená paušálne bez ohľadu na druh príjmu, pričom sa prihliadalo aj na výšku odmien advokátov, ako aj možnosť dohodnúť sa na inej odmene než je tzv. tarifa (tarifná odmena podľa § 9 a nasl. vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov; ďalej len „vyhl. č. 655/2004 Z. z.“), ale aj na § 24 ods. 4 zákona   583/2004   Z.   z.   o   advokácii   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o advokácii“).

Podľa § 24 ods. 4 zákona o advokácii advokát môže poskytnúť právne služby za zníženú odmenu alebo bezplatne, ak to odôvodňujú osobné pomery alebo majetkové pomery klienta alebo je na to iný dôvod hodný osobitného zreteľa.

Toto ustanovenie predstavuje alternatívu k bezplatnej právnej pomoci poskytovanej prostredníctvom Centra právnej pomoci. Je však vždy a výlučne na posúdení advokáta, či klient spĺňa predpoklady pre poskytnutie právnych služieb v režime § 24 ods. 4 zákona č. 583/2004 Z. z. o advokácii. Ide o súkromnoprávny vzťah a klient nemôže nútiť alebo autoritatívne od advokáta bezplatné poskytnutie právnych služieb požadovať.

Najvyšší súd preskúmal rozsudok krajského súdu a konanie, ktoré mu predchádzalo, a má za to, že zákonnosť napadnutého rozhodnutia a postupu odporcu bola zistená riadne a v súlade so zákonom. Krajský súd dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, keď napadnuté   rozhodnutie   potvrdil.   Preto   aj   najvyšší   súd   nemohol   inak,   ako   o   odvolaní navrhovateľa rozhodnúť podľa § 219 OSP v spojení s § 250ja ods. 3, § 250l ods. 2 OSP a rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 26. novembra 2012, č. k. 26Sp/67/2012-22 potvrdiť.»

V citovanej časti odôvodnenia namietaného rozsudku najvyšší súd jednoznačným spôsobom uviedol výstižné dôvody, pre ktoré považoval odvolacie námietky sťažovateľa za irelevantné a pre ktoré odvolaniu sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu nevyhovel. Svoj   právny   záver   oprel   o   ustanovenia   zákona   č.   327/2005   Z.   z.,   ktoré   jednoznačne ustanovujú požiadavky na posúdenie stavu materiálnej núdze ako predpokladu na priznanie nároku na bezplatnú, resp. čiastočne bezplatnú právnu pomoc. Podľa názoru ústavného súdu uvedený   postup   najvyššieho   súdu   pri   odôvodňovaní   svojho   právneho   názoru   a   záveru vo veci   sťažovateľa   nemožno   považovať   za   zjavne   neodôvodnený   alebo   arbitrárny. Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   so   skutkovým   hodnotením   a   následne   právnym   názorom najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru   a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. Prípadný zásah ústavného súdu, a to nahrádzanie právneho názoru najvyššieho súdu, je možné realizovať len v prípade jeho   nezlučiteľnosti   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby ústavný   súd   nesúhlasil   s   interpretáciou   zákonov   všeobecných   súdov,   ktoré   sú   „pánmi zákonov“,   v   zmysle   citovanej   judikatúry   by   mohol   nahradiť   napadnutý   právny   názor najvyššieho   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   ten   bol   svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   právny   názor   najvyššieho   súdu   v   danej   veci   je zdôvodnený   vyčerpávajúcim   spôsobom,   ktorý   ústavný   súd   považuje   za   ústavne akceptovateľný.   Zo   záverov   najvyššieho   súdu   nevyplýva   jednostrannosť   alebo   taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty či zmyslu.

Ústavný súd preto po preskúmaní postupu a rozsudku najvyššieho súdu konštatuje, že   v   ňom   nemožno   ustáliť   prvky   arbitrárnosti,   ktoré   by   nasvedčovali   nesprávnosti skutkových   a   právnych   záverov   najvyššieho   súdu   alebo   ktoré   by   spočívali   v   ich nedostatočnom odôvodnení.

Na základe uvedeného ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí tejto časti sťažnosti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

2.2 K namietanému porušeniu ďalších základných a iných práv sťažovateľa a označených   článkov   ústavy,   dohovoru,   dodatkového   protokolu   a   protokolu   č.   12 postupom   najvyššieho   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   Sžo   17/2013   a   jeho rozsudkom z 31. októbra 2013

Sťažovateľ   namietal,   že   postupom   a   rozsudkom   najvyššieho   súdu   došlo   aj k porušeniu čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13 ods. 3, čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 3, čl. 39 ods. 1 a 2, čl. 40, čl. 46 ods. 2 až 4, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 2 ods. 2, čl. 3, čl. 5 ods. 1, čl. 8 ods. 1, čl. 13, čl. 14 a čl. 17 dohovoru, čl. 1 dodatkového protokolu a čl. 1 ods. 1 a 2 protokolu č. 12. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že porušenie   týchto   článkov   ústavy,   dohovoru,   dodatkového   protokolu   a   protokolu   č.   12 odôvodňuje sťažovateľ obdobnou argumentáciou ako porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z tohto dôvodu ústavný súd konštatuje, že nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi   argumentáciou   sťažovateľa   a   možnosťou   porušenia   označených   článkov   ústavy a medzinárodných zmlúv postupom a rozsudkom   najvyššieho súdu, a preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

2.3   K   namietanému   porušeniu   označených   základných   a   iných   práv sťažovateľky   a   označených   článkov   ústavy,   dohovoru,   dodatkového   protokolu a protokolu   č.   12   postupom   najvyššieho   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 5 Sžo 17/2013 a jeho rozsudkom z 31. októbra 2013

Pokiaľ ide o sťažnosť sťažovateľky, pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd z obsahu,   ako   aj   z   obsahu   priložených   listín   nepochybne   zistil,   že   sťažovateľka v namietanom   konaní   vedenom   najvyšším   súdom   pod   sp.   zn.   5   Sžo   17/2013   nemá postavenie účastníčky konania, a teda nie je oprávnenou osobou na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (mutatis mutandis II. ÚS 113/02, III. ÚS 162/09, I. ÚS 343/09).

Pretože   sťažovateľka   nebola   účastníčkou   namietaného   konania,   nemohlo   v   ňom dochádzať k porušovaniu jej základných práv alebo slobôd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m.   II.   ÚS   205/04).   Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   sťažovateľka   nie   je v okolnostiach prípadu aktívne vecne legitimovaná na podanie sťažnosti ústavnému súdu. Keďže   porušenie   označených   základných   a   iných   práv   postupom   a   rozhodnutím najvyššieho súdu namietala v konaní pred ústavným súdom osoba odlišná od účastníka tohto súdneho konania, ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky v tejto   časti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   ako   podanú   zjavne neoprávnenou osobou.

Vzhľadom na všetky uvádzané skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o   ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľov v tejto veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. júna 2014