znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 301/2013-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. mája 2013 predbežne prerokoval sťažnosť I. R., D., zastúpenej A. s. r. o., pre namietané porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v konaniach vedených Okresným súdom Dolný Kubín pod sp. zn. 7 C 115/2008 a Krajským súdom v Žiline pod sp. zn. 8 Co 109/2011, resp. sp. zn. 8 Co 255/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. R.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. mája 2013 doručená sťažnosť I. R., D. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaniach vedených Okresným súdom Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 7 C 115/2008 a Krajským súdom v Žiline (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 8 Co 109/2011, resp. sp. zn. 8 Co 255/2010. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 3. mája 2013.

Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že sťažovateľka uzavrela pracovnú zmluvu so S. D. (ďalej len „žalovaná“). Dňa 30. júna 2008 bolo sťažovateľke odoslané oznámenie o skončení pracovného pomeru výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Sťažovateľka napadla výpoveď žalobou o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a o náhradu mzdy. Rozsudkom okresného súdu č. k. 7 C 115/2008-43 z 18. marca 2009 bolo určené, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou z 30. júna 2008 je neplatné.

Uznesením krajského súdu č. k. 8 Co 168/2009-61 z 31. júla 2009 bol rozsudok okresného súdu z 18. marca 2009 zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Podľa názoru krajského súdu okresný súd nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie   právneho predpisu   a nedostatočne zistil   skutkový   stav.   Z   toho   vyplýva,   že umožnil okresnému súdu doplniť dokazovanie, lebo keby to tak nebolo, bol by rozsudok okresného súdu zmenil. Okresný súd doplnil dokazovanie a rozsudkom č. k. 7 C 115/2008-94 z 19. mája 2010 znova určil, že skončenie pracovného pomeru bolo neplatné z dôvodu nedoručenia výpovede a nenastania fikcie doručenia. Žalovanú zaviazal aj na náhradu mzdy sťažovateľke vo výške 8 594,82 €. Podľa názoru okresného súdu „Doplnením dokazovania bolo   jednoznačne   preukázané,   že   žalobkyňa   sa   zdržiavala   v   čase   od   1. 7. 2008   do 22. 7. 2008 v mieste bydliska jedine dňa 11. 7. 2008 v poobedňajších hodinách s tým, že dňa 12. 7. 2008 v raňajších hodinách odišla k sestre do B. Tieto skutočnosti boli potvrdené výsluchom   či   už   otca,   alebo   sestry   žalobkyne,   resp.   jej   svokry   a niet   dôvod   ich spochybňovať,   pretože   sú   logické,   korešpondujú   s   výpoveďou   žalobkyne,   resp. nespochybniteľný   je   čas   zahraničnej   dovolenky   žalobkyne.   Navyše   však   vykonaným dokazovaním   bola   preukázaná   aj   závada   v   doručení,   keď   doručovateľka   potvrdila,   že poštové zásielky, resp. aj oznámenie o uložení nechávala u svokry žalobkyne, ktorá bývala neďaleko a táto sa v predmetný čas nezdržiavala, ako to vyplýva z výpovede, v D., ale bola u   svojej   dcéry   v K.,   kam   každý   rok   chodí   práve   v   dobe   cirkevného   sviatku   (odpust).“. Krajský súd následným uznesením č. k. 8 Co 255/2010-119 z 26. októbra 2010 rozsudok okresného   súdu   znova   zrušil   a   vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie.   Stalo   sa   tak   jednak z dôvodu, že okresný súd sa po prvom zrušujúcom uznesení krajského súdu mal z dôvodu viazanosti právnym názorom krajského súdu o správnosti doručenia výpovede obmedziť iba na rozhodnutie o uplatnenom nároku na náhradu mzdy. Krajský súd uviedol, že „Podľa názoru odvolacieho súdu ani doplneným dokazovaním, ktoré vykonal prvostupňový súd, nebolo preukázané pochybenie žalovaného pri doručovaní výpovede žalobkyni. Odvolací súd   mal   za   to,   že   po   dobu   od   1.   7.   2008   do   22.   7.   2008   žalobkyňa   nepreukázala vierohodným a nespochybniteľným spôsobom, že sa nezdržiavala v mieste trvalého bydliska na adrese, na ktorú jej žalovaný doručoval skončenie pracovného pomeru, a pokiaľ túto okolnosť   dokazovala   výsluchom   svojich   príbuzných,   odvolací   súd   považoval   výpovede svedkov,   príbuzných   žalobkyne,   za   nevierohodné.“.   Krajský   súd   neuviedol,   prečo   by výpovede rodinných príslušníkov mali byť bez ďalšieho nevierohodné. Zároveň opomenul skutočnosť,   že   vypočuté   boli   i   iné   osoby,   než   rodinní   príslušníci   sťažovateľky,   napr. doručovateľka pošty, ktorá potvrdila nesprávnosť doručovania, s čím sa krajský súd nijako nevysporiadal. Uzneseniu krajského súdu tak chýba náležité odôvodnenie. Proti uzneseniu krajského súdu č. k. 8 Co 255/2010-119 z 26. októbra 2010 podala sťažovateľka sťažnosť ústavnému súdu. Uznesením ústavného súdu č. k. I. ÚS 135/2011-7 z 13. apríla 2011 bola sťažnosť   odmietnutá,   keďže   žiadne „z   napadnutých   rozhodnutí   nie   je   rozhodnutím konečným, u ktorých by prípadné zásahy do základných práv sťažovateľky boli definitívne a neodčiniteľné. Po zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu bolo totiž vydané rozhodnutie okresného súdu, proti ktorému sťažovateľka mala možnosť podať odvolanie, o ktorom by rozhodoval odvolací súd. Preto v danej veci a v daný okamih je podanie ústavnej sťažnosti predčasné,   lebo   pokiaľ   by   ústavný   súd   preskúmal   sťažnosť   predtým,   ako   o veci   samej definitívne rozhodne príslušný všeobecný súd,   mohol by zasiahnuť do ich rozhodovacej činnosti, a tak by nedodržal princíp subsidiarity ústavnej sťažnosti.“. Z dôvodu viazanosti právnym názorom krajského súdu ďalším rozsudkom okresného súdu č. k. 7 C 115/2008-129 z 2. februára 2011 bola žaloba sťažovateľky zamietnutá. Rozsudkom krajského súdu č. k.   8   Co   109/2011-148   z 24.   mája   2011   bol   rozsudok   okresného   súdu   vo veci   samej potvrdený.   Rozsudok   krajského   súdu   napadla   sťažovateľka   jednak   dovolaním   a   jednak na ústavnom súde. Uznesením ústavného súdu č. k. II. ÚS 443/2011-7 zo 6. októbra 2011 bola   sťažnosť   odmietnutá   ako   neprípustná   z   dôvodu,   že   ochrany   svojich   práv   sa sťažovateľka   domáhala   aj   v   dovolacom   konaní   vedenom   Najvyšším   súdom   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“).   Napokon   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 1 Cdo 128/2011 z 30. januára 2013 doručeným právnemu zástupcovi sťažovateľky 6. marca 2013   bolo dovolanie   proti   rozsudku   krajského   súdu   odmietnuté ako   neprípustné.   Podľa názoru najvyššieho súdu pokiaľ krajský súd mal sťažovateľke odňať možnosť konať pred súdom uznesením č. k. 8 Co 255/2010-119 z 26. októbra 2010, mala sťažovateľka podať dovolanie proti tomuto uzneseniu a nie proti rozhodnutiu, ktorým sa konanie právoplatne skončilo.

Ako to vyplýva z citovaných uznesení ústavného súdu, ústavný súd má právomoc na konanie o ústavnej sťažnosti až v prípade právoplatného rozhodnutia všeobecných súdov vo veci samej (pokiaľ neprebieha konanie o mimoriadnom opravnom prostriedku). Ústavná sťažnosť je tak prípustná až proti rozhodnutiu, ktorým sa konanie právoplatne skončilo, aj keď   k   porušeniu   základných   práv   došlo   rozhodnutím,   ktorým   sa   konanie   právoplatne neskončilo a porušenie základných práv nemožno badať v rozhodnutí, ktorým sa konanie právoplatne ukončilo.

Najvyšší   súd   naproti   tomu   pripúšťa   dovolanie   aj   v   prípade,   ak   vec   ešte   nie   je právoplatne skončená, pokiaľ obsahuje nejaký dovolací dôvod rozhodnutie, ktorým sa vec síce právoplatne nekončí, ale ktoré nadobúda právoplatnosť.

Aj   napriek   rozdielnemu   prístupu   najvyššieho   súdu   a   ústavného   súdu k preskúmavaniu rozhodnutí, ktorými nebolo konanie právoplatne skončené, ústavný súd už vyslovil na základe sťažnosti sťažovateľky, že jeho právomoc je daná až v prípade, keď predmetná vec nemôže byť preskúmavaná všeobecnými súdmi na základe riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.

Postupom krajského súdu, najmä jeho uzneseniami č. k. 8 Co 168/2009-61 z 31. júla 2009   a   č.   k.   8   Co   255/2010-119   z   26.   októbra   2010   bolo   porušené   základné   právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Obsahom tohto práva je princíp dvojinštančnosti konania, ktorý umožňuje účastníkovi konania podať proti rozhodnutiu súdu účinný opravný prostriedok.

Zákonodarca   pri   rozhodovaní   o   odvolaní   podľa   Občianskeho   súdneho   poriadku preferuje potvrdenie alebo zmenu prvostupňového rozhodnutia. Zrušiť rozhodnutie by mal odvolací súd iba vtedy, ak sú splnené podmienky uvedené v § 221 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Ak teda odvolací súd zistil, že prvostupňový súd nesprávne vyhodnotil dôkazy (ako to bolo v tomto prípade) a nebolo potrebné vykonávať ďalšie dôkazy, mal prvostupňové rozhodnutie zmeniť. V takom prípade by za splnenia ostatných podmienok mohla sťažovateľka podať dovolanie. Svojím postupom ale krajský súd odňal sťažovateľke možnosť   konať   pred   súdom,   keďže   ju   ukrátil   o   právo   podať   opravný   prostriedok. Možnosťou   podať   dovolanie   v   prípade   zmeny   prvostupňového   rozsudku   zákonodarca sledoval   to,   aby   stret   právnych   názorov   dvoch   stupňov   súdov   bez   možnosti   riadneho opravného prostriedku posudzoval najvyšší súd. Zákonodarca síce zrušil možnosť podať dovolanie v prípade, ak odvolací súd potvrdil rozsudok, ktorým bolo rozhodnuté inak, než v skoršom rozsudku, pretože súd prvého stupňa bol viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, ktorý skoršie rozhodnutie zrušil, ale kompenzoval to ustanovením, podľa ktorého môže   dôjsť   k   zrušeniu   rozsudku   iba   v   taxatívne   vymenovaných   prípadoch,   a   ak   tieto nenastali (čo je aj daný prípad), má odvolací súd prvostupňové rozhodnutie zmeniť, aby mohol účastník úspešný na prvom stupni, ale neúspešný na stupni druhom podať dovolanie. Len takto bude naplnený princíp dvojinštančnosti konania a s ním súvisiace právo účastníka konania na účinný opravný prostriedok. Odvolanie v tomto prípade nemožno považovať za účinný opravný prostriedok, keďže v prípade zamietnutia žaloby prvostupňovým súdom je odvolanie pri dvakrát vyslovenom právnom názore odvolacieho súdu iba formálnym, teda nie reálnym a účinným opravným prostriedkom.

Ústavné právo sťažovateľky na súdnu ochranu porušil krajský súd uznesením č. k. 8 Co   168/2009-61   z   31.   júla   2009,   keďže,   ako   to   vyplýva   z   následného   zrušovacieho uznesenia krajského súdu, skutočnosť doručenia výpovede mal za preukázanú, a teda mal rozsudok   okresného   súdu   č.   k.   7   C   115/2008-43   z   18.   marca   2009   zmeniť   a   žalobu zamietnuť. Keďže došlo k zrušeniu rozsudku, okresný súd bol toho názoru, že v otázke doručenia výpovede môže doplniť dokazovanie, čo aj urobil, dospel k rovnakému záveru ako v prvom rozsudku a ďalším rozsudkom č. k. 7 C 115/2008-94 z 19. mája 2010 znova určil   skončenie   pracovného   pomeru   výpoveďou   za   neplatné.   Keďže   krajský   súd v zrušujúcom uznesení č. k. 8 Co 255/2010-119 z 26. októbra 2010 uviedol, že doručenie výpovede mal za preukázané už v čase vydania uznesenia č. k. 8 Co 168/2009-61 z 31. júla 2009, mal rozsudok v súlade s ustanovením § 220 Občianskeho súdneho poriadku zmeniť, keďže   nenastal   žiaden   z   taxatívne   vymedzených   dôvodov   zrušenia   prvostupňového rozhodnutia   podľa   §   221   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Týmto   dvakrát opakovaným   postupom   krajský   súd   znemožnil   sťažovateľke   podať   proti   zmeňujúcemu rozsudku dovolanie, hoci na zrušenie rozhodnutí neexistoval zákonný dôvod.

Sťažovateľka   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označeného článku ústavy v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 8 Co 109/2011 s tým, aby boli uznesenie krajského súdu č. k. 8 Co 255/2010-119 z 26. októbra 2010, rozsudok okresného súdu č. k. 7 C 115/2008-129 z 2. februára 2011 a rozsudok krajského súdu č. k. 8 Co 109/2011-148 z 24. mája 2011 vo výroku, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 7 C 115/2008-129 z 2. februára 2011 o zamietnutí žaloby, zrušené a vec bola vrátená krajskému súdu na ďalšie konanie. Napokon sa domáha náhrady trov konania vo výške 676,24 €.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Tú   časť   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   konaniu   vedenému   krajským   súdom   pod sp. zn.   8   Co   255/2010,   resp.   proti   rozsudku   krajského   súdu   č.   k.   8   Co   255/2010-119 z 26. októbra 2010, treba považovať za oneskorene podanú, resp. za neprípustnú.

Podľa § 24 zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak

a) sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené,

b) ústavný súd v tej istej veci koná,

c) navrhovateľ sa ním domáha preskúmania rozhodnutia ústavného súdu.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Hoci ústavnému súdu nie je známe, kedy presne nadobudlo právoplatnosť uznesenie krajského súdu č. k. 8 Co 255/2010-119 z 26. októbra 2010, je zrejmé, že sa tak muselo stať ešte pred 2. februárom 2011, keď opätovne rozhodol vo veci okresný súd rozsudkom č. k. 7 C   115/2008-129   z   2.   februára   2011.   Preto   sťažnosť   odovzdaná   na   poštovú   prepravu 3. mája 2013 bola podaná dávno po uplynutí zákonnej dvojmesačnej lehoty.

Odhliadnuc od uvedeného možno túto časť sťažnosti považovať aj za neprípustnú, pretože sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol. Sťažovateľka totiž sama uvádza, že uznesenie krajského súdu č. k. 8 Co 255/2010-119 z 26. októbra 2010 napadla sťažnosťou podanou   ústavnému   súdu,   pričom   uznesením   ústavného   súdu   č.   k.   I.   ÚS   135/2011-7 z 13. apríla   2011   bola   sťažnosť   odmietnutá   ako   predčasná,   keďže   nesmerovala   proti konečnému rozhodnutiu vo veci samej.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresným súdom pod sp. zn. 7 C 115/2008, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako   to   vyplýva   z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti   rozsudku   okresného   súdu   č.   k.   7 C 115/2008-129   z 2.   februára 2011   bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označenému právu sťažovateľky vo vzťahu k tejto časti konania mal krajský súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň v tomto rozsahu vylúčená právomoc ústavného súdu. K tomu treba poznamenať, že sťažovateľka aj využila právo podať odvolanie.

Sťažnosť v časti smerujúcej proti konaniu vedenému krajským súdom pod sp. zn. 8 Co 109/2011 treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

Sťažovateľka   vidí   porušenie   svojich   práv   v   skutočnosti,   že   krajský   súd   dvoma svojimi uzneseniami (č. k. 8 Co 168/2009-61 z 31. júla 2009 a č. k. 8 Co 255/2010-119 z 26.   októbra   2010)   zrušil   pre   ňu   priaznivé   rozsudky   okresného   súdu   s   tým,   že sťažovateľkou   tvrdený   dôvod   neplatnosti   výpovede   (nedoručenie   výpovede   zákonným spôsobom)   nebol   podľa   názoru   krajského   súdu   daný   (výpoveď   podľa   neho   bolo   treba považovať za doručenú). Za situácie, keď krajský súd vec odlišne posúdil, nebolo v súlade so zákonom (s § 221 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku) rozsudky zrušiť, ale správne mali byť rozsudky okresného súdu krajským súdom zmenené (§ 220 Občianskeho súdneho poriadku).   Podľa   presvedčenia   sťažovateľky   uvedenými   protizákonnými   postupmi a rozhodnutiami   krajského   súdu   bola   sťažovateľke   odňatá   možnosť   podať   dovolanie, prípustnosť   ktorého   by   sa   opierala   o   ustanovenie   §   238   ods.   1   Občianskeho   súdneho poriadku. Krajský súd vytvoril situáciu, keď napokon v dôsledku jeho záväzného právneho názoru   rozhodol   okresný   súd   v   neprospech   sťažovateľky   a   krajský   súd   tento   rozsudok potvrdil, pričom v zmysle § 238 Občianskeho súdneho poriadku nebolo už proti konečnému rozsudku   krajského   súdu   prípustné   dovolanie.   Preto   uzneseniami   krajského   súdu   č.   k. 8 Co 168/2009-61 z 31. júla 2009, ako aj č. k. 8 Co 255/2010-119 z 26. októbra 2010 bola sťažovateľke odňatá možnosť konať pred súdom tým, že nemohla podať dovolanie podľa § 238 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.

Pokiaľ bola sťažovateľka tej mienky, že skoršími zrušujúcimi uzneseniami krajského súdu jej bola odňatá možnosť podať dovolanie podľa § 238 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, mohla ktorékoľvek z týchto uznesení napadnúť dovolaním, prípustnosť ktorého by sa opierala o ustanovenie § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku. K tomuto právnemu   názoru   dospel   napokon   aj   najvyšší   súd   vo   svojom   uznesení   sp.   zn. 1 Cdo 128/2011   z   30.   januára   2013,   ktorým   dovolanie   sťažovateľky   proti   rozsudku krajského   súdu   č.   k.   8   Co   109/2011-148   z   24.   mája   2011   odmietol   práve   s   takouto argumentáciou.   Sťažovateľka   totiž   dovolaním   napadla   rozsudok   na   základe   rovnakej argumentácie ako v konaní vedenom ústavným súdom.

Možno   preto   konštatovať,   že   v   súvislosti   s   argumentáciou,   ktorú   sťažovateľka vo vzťahu voči rozsudku krajského súdu č. k. 8 Co 109/2011-148 z 24. mája 2011 teraz v konaní   vedenom   ústavným   súdom   uplatňuje,   v   minulosti   nevyužila   možnosť   podať dovolanie   ako   mimoriadny   opravný   prostriedok   proti   skorším   zrušujúcim   uzneseniam krajského súdu, ktorými k namietanému porušeniu práva vlastne došlo (§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde). Preto teraz už nemožno na túto argumentáciu sťažovateľky prihliadnuť a z jej pohľadu posudzovať konečný rozsudok krajského súdu.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. mája 2013