znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 301/2011-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. júna 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. M. Z., T., zastúpenej advokátkou JUDr. G. Z., B., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1, čl. 47 a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Trnava č. k. 10 C 179/2008-138 z 11.   augusta   2010   a uznesením   Krajského   súdu   v Trnave   č.   k.   24   Co   394/2010-154 z 9. novembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. M. Z. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. februára 2011   doručená   sťažnosť   Mgr.   M.   Z.,   T.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a základných   práv   zaručených   v   čl.   47   a čl.   48   ústavy uznesením Okresného súdu   Trnava (ďalej len „okresný súd“)   č.   k. 10 C 179/2008-138 z 11. augusta 2010 a uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 24 Co 394/2010-154 z 9. novembra 2010.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľka bola účastníčkou konania v procesnom postavení žalovanej, v ktorom sa E. C., B. (ďalej len „žalobkyňa“) domáhala určenia,   že   bola   spolužijúcou   osobou   nebohého   M.   V.,   naposledy   bytom   T.   (ďalej   len „poručiteľ“). Žalobkyňa svoje dedičské právo uplatnila v prebiehajúcom dedičskom konaní po poručiteľovi vedenom okresným súdom pod sp. zn. 13 D 271/2008 (ďalej len „dedičské konanie“).   V dedičskom   konaní   sťažovateľka   ako   zákonná   dedička   v tretej   dedičskej skupine poprela skutočnosť, že žalobkyňa spĺňa zákonné podmienky na určenie, že bola spolužijúcou osobou poručiteľa, čo by zakladalo jej právo dediť. Keďže dedičské právo žalobkyne sa javilo ako menej pravdepodobné, bola odkázaná v zmysle ustanovenia § 175k ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) uplatniť si svoje dedičské právo žalobou,   čo   žalobkyňa   využila,   a   7.   novembra   2008   podala   okresnému   súdu   žalobu o určenie, že bola spolužijúcou osobou nebohého poručiteľa. Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 10 C 179/2008-127 z 2. júna 2010 tak, že žalobu zamietol.

V súdnom konaní si úspešná sťažovateľka podaním zo 17. mája 2010 uplatnila trovy konania   v celkovej   sume   7   166,43   €   pozostávajúce   z trov   právneho   zastúpenia   v   sume 6 910,22   €   s DPH   (za   vykonanie   11   úkonov   právnej   služby)   a náhrady   cestovných výdavkov v sume 256,21 €. Pri   vyčíslení trov konania právna zástupkyňa sťažovateľky vychádzala   v súlade   s ustanovením   §   9   ods.   1   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) „zo sumy 63 326,60 EUR, ktorej sume zodpovedá ½-ica dedičstva po poručiteľovi..., ktorého sa navrhovateľka... v tomto súdnom konaní ako druhá dedička domáhala, a ktorá suma predstavuje peniazmi vyčísliteľnú hodnotu sporu, v ktorom sa riešil nárok na tento podiel z dedičstva“. Okresný súd   o náhrade   trov   konania   rozhodol   uznesením   z 11.   augusta   2010   tak,   že   zaviazal žalobkyňu zaplatiť sťažovateľke náhradu trov konania v sume 994,07 € a štátu náhradu trov konania v sume 28,16 € do troch dní od právoplatnosti uznesenia. Okresný súd pri výpočte trov právneho zastúpenia vychádzal z ustanovenia § 11 ods. 1 vyhlášky, podľa ktorého ak nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými   ťažkosťami,   základnou   sadzbou   tarifnej   odmeny   za   jeden   úkon   právnej služby je jedna trinástina výpočtového základu.

Proti   uzneseniu   okresného   súdu   o náhrade   trov   konania   podala   sťažovateľka odvolanie vo výroku, ktorý sa týkal zaplatenia sumy 994,07 €. Sťažovateľka nesúhlasila s právnym záverom okresného súdu, ktorý pri výpočte trov právneho zastúpenia vychádzal z § 11 ods. 1 vyhlášky. Napadnuté rozhodnutie sťažovateľka považovala za nepreskúmateľné a nezrozumiteľné pre neexistenciu odôvodnenia pre postup podľa § 11 ods. 1 vyhlášky. Krajský súd svojím uznesením č. k. 24 Co 395/2010-154 z 9. novembra 2010 odvolaním napadnuté rozhodnutie okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľka v rámci dôvodov sťažnosti v podstatnom uviedla: „Odôvodnenie   rozhodnutia   porušovateľa   v 2/   rade (okresného   súdu,   pozn.) je nepreskúmateľné a nezrozumiteľné, vychádzajúce len z odvolávania sa na jednotlivé právne normy a síce - najmä ust. vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie   právnych   služieb,   ktoré   súd   v   odôvodnení   iba   cituje.  ...Súd   v   stručnom odôvodnení svojho rozhodnutia vôbec neuvádza dôvody, prečo pri výpočte trov právneho zastúpenia aplikoval práve tieto normy – t. z. nevysvetlil, akými právnymi úvahami sa riadil pri   jej   použití   a   tiež   ako   obsah   právnej   normy,   ktorú   na   daný   prípad   aplikoval, interpretoval. Porušovateľ v 2/rade vo svojom napadnutom rozhodnutí vôbec neuviedol ani dôvod, pre ktorý sťažovateľke nepriznal náhradu trov právneho zastúpenia vo výške, ako bola vyčíslená písomným podaním zo dňa 17.5.2010, a ani sa s argumentami sťažovateľky v ňom uvedenými, nevysporiadal.... Z rozhodnutia súdu prvého stupňa nie je tiež jasné, o aké konkrétne ustanovenia právneho predpisu - vyhlášky č. 655/2004 Z.z. pri svojom rozhodovaní sa opieral a pri vyčísľovaní trov právneho zastúpenia, vychádzal....

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie i postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi konania realizáciu jeho procesných práv. Takýmto právom je i právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia....

Sťažovateľka... vidí porušenie svojho práva na spravodlivý súdny proces... v tom, že všeobecné súdy pri výklade a aplikácií zákonných predpisov, ktorým Ústava SR zveruje úpravu súdneho konania, sa natoľko odchýlili od znenia príslušných ustanovení, že zásadne popreli ich účel a význam....

Predmetom   súdneho   konania   na   súde   prvého   stupňa...   bolo...   určenie,   že navrhovateľka   E.   C.   bolo   spolužijúcou   osobou   nebohého   poručiteľa   M.   V.,   čím navrhovateľka   sledovala   priznanie   svojho   dedičského   práva   dediť   1/2-icu   dedičstva   po poručiteľovi, poukazujúc na ust. § 475 ods. 1 Občianskeho zákonníka.... Už teda z tohto samotného návrhu jednoznačne a neomylne vyplýva úmysel a cieľ navrhovateľky E. C. sledovaný   v   predmetnom   súdnom   konaní   -   domáhanie   sa   svojho   konkrétneho   práva   - dedičského práva, čím je získanie konkrétnej majetkovej hodnoty ( 1/2-ica dedičstva po poručiteľovi   zodpovedá   sume   vo   výške   63.326,60   EUR),   a   nie   len   púhe   určenie,   že s nebohým poručiteľom M. V. bola spolužijúcou osobou.

Aj   zo   samotného   ust.   §   175k   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   vyplýva,   že riešenie sporných skutočností je dané do súvisu s dedičským právom a na riešenie tohto práva je odkázaný ten dedič, ktorého dedičské právo sa javí ako menej pravdepodobné t.j. aby si svoje právo uplatnil na súde....

Platná právna úprava, podľa ktorej sa... dedičstvo nadobúda už smrťou poručiteľa..., považuje za dediča (vlastníka majetku poručiteľa) tú osobu, ktorej svedčí právny dôvod dedenia a ktorá sa stala subjektom dedičského práva už na základe uvedenej objektívnej skutočnosti.   Predmetné   prvostupňové   súdne   konanie   bolo   vyvolané   vlastným   dedičským konaním v zmysle ust. § 175k ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Ak by navrhovateľka E. C. preukázala, že je osobou, ktorej v dôsledku smrti poručiteľa svedčí právny dôvod t.j. dedičský titul a dedičské právo, ktoré bolo predmetom tohto konania, získala by majetkový prospech vyjadriteľný v peniazoch; v tomto konaní súd rozhodoval o tom, či navrhovateľka je alebo nie je dedičkou po poručiteľovi t.j. či sa stala alebo nestala smrťou poručiteľa jedným z vlastníkov resp. spoluvlastníkov majetku tvoriaceho predmet dedičstva.

Podľa   názoru   sťažovateľky   bolo   hodnota   predmetného   súdneho   konania   zrejmá a daná hodnotou 1/2-ice dedičstva po poručiteľovi M. V., ktorého dedičského podielu sa v konečnom   dôsledku   navrhovateľka   E.   C.   domáhala.  ...   Preto   aj   právna   zástupkyňa sťažovateľky pri svojom vyčíslení trov právneho zastúpenia zo dňa 17.5.2010 vychádzala z hodnoty polovice dedičstva po poručiteľovi a svoj výpočet vykonala v súlade s ust. § 9 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.

Porušovateľ v 2/ a rovnako aj v 1/ rade pri svojom rozhodovaní vyššie uvedené skutočnosti (skutočnú hodnotu predmetu súdneho konania) prehliadali, v dôsledku čoho vyvodili   právne   závery   zjavne   neodôvodnené   a   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné   a   neudržateľné,   majúce   za   následok   porušenie   základného   práva a slobody sťažovateľky.

...   porušovateľ   v   1/   rade...   svojím   rozhodnutím   zo   dňa   9.11.2010,   č.k.   24Co 394/2010-154 napadnuté rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil a svoje rozhodnutie zdôvodnil absenciou ust. § 13 ods. 7 vyhlášky č. 163/2002 Z.z. vo vyhláške č. 655/2004 Z.z., čo   je   podľa   názoru   sťažovateľky   absolútne   neakceptovateľným   spôsobom   výkladu   a aplikácie práva. Založiť rozhodnutie na nedostatku výslovnej právnej úpravy na mieste, kde možno bež ťažkostí aplikovať právne predpisy riadnym a preskúmateľným spôsobom, je neakceptovateľné....

Sťažovateľka   je   toho   názoru,   že   postupom   porušovateľa   v   1/   a   v   2/   rade   bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu garantované článkom 46 ods. 1 Ústavy SR, ktorého obsahom je nepochybne nárok na náhradu trov konania, ktorý nárok jej mal byť uplatnený a priznaný v súlade s článkom 46 ods. 4 v spojení s Článkom 51 ods. 1 Ústavy SR, keďže sú splnené zákonné predpoklady na ich priznanie. Tým, že porušovateľ v 1/ a 2/ rade aplikovali pri vyčísľovaní trov právneho zastúpenia nesprávne ustanovenie právneho predpisu, bola sťažovateľka na svojich právach poškodená.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie vydal tento nález:

„Krajský súd v Trnave ako porušovateľ v 1/ rade uznesením zo dňa 9.11.2010, č.k. 24Co 394/2010-154 porušil právo sťažovateľky na spravodlivý súdny proces podľa článku 46 ods. 1, článku 47 a článku 48 Ústavy Slovenskej republiky ako súčasť širšieho ústavného práva na súdnu a inú právnu ochranu.

Okresný súd Trnava ako porušovateľ v 2/rade uznesením zo dňa 11.8.2010,   č.k. 10C 179/2008-138 porušil právo sťažovateľky na spravodlivý súdny proces podľa článku 46 ods. 1, článku 47 a článku 48 Ústavy Slovenskej republiky ako súčasť širšieho ústavného práva na súdnu a inú právnu ochranu.

Uznesenie porušovateľa v 1/ rade - Krajského súdu v Trnave zo dňa 9.11.2010, č.k. 24Co 394/2010-154 a uznesenie porušovateľa v 2/ rade - Okresného súdu Trnava zo dňa

11.8.2010, č.k. 10C 179/2008-138 sa zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie porušovateľovi v 2/ rade - Okresnému súdu Trnava.

Porušovatelia základného práva sú povinní sťažovateľke nahradiť trovy právneho zastúpenia vo výške 314,18 EUR /za 2 úkony - prevzatie a príprava právneho zastúpenia, podanie sťažnosti na Ústavný súd SR, podľa ust. § 11 ods. 3 vyhlášky 655/2004 Z. z.... /, ktoré sú povinní zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet jej právnej zástupkyne JUDr. G. Z., advokátky, so sídlom: B.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   základných   práv   sťažovateľky zaručených   v   čl.   46   ods.   1,   čl.   47   a čl.   48   ústavy   uznesením   okresného   súdu   č.   k. 10 C 179/2008-138 z 11. augusta 2010 a uznesením krajského súdu č. k. 24 Co 394/2010-154 z 9. novembra 2010.

1. Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti uzneseniu okresného súdu č. k. 10 C 179/2008-138 z 11. augusta 2010, nie je daná právomoc ústavného súdu. Ako to vyplýva   z   už   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu   poskytovať ochranu   základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   subsidiárne,   teda   len   vtedy,   keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Proti uzneseniu okresného súdu   bolo   prípustné   odvolanie   ako   riadny   opravný   prostriedok,   ktorý   sťažovateľka   aj využila, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľky mal krajský súd v odvolacom konaní. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietnuť pre nedostatok   právomoci   ústavného   súdu   na   jej   prerokovanie   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde (I. ÚS 103/02, III. ÚS 70/02).

2.   Sťažnosť sťažovateľky,   ktorou   namieta   porušenie základných   práv   zaručených čl. 46 ods. 1, čl. 47 a čl. 48 ústavy uznesením krajského súdu č. k. 24 Co 394/2010-154 z 9. novembra 2010, ktorým krajský súd potvrdil rozhodnutie okresného súdu o náhrade trov konania, je podľa názoru ústavného súdu zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Zo sťažnosti vyplýva, že porušenie základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v jej nesúhlase s právnym názorom krajského súdu vysloveným v namietanom rozhodnutí, ktorým krajský súd potvrdil rozhodnutie okresného súdu o náhrade trov konania, keď sa pri vyčíslení trov právneho zastúpenia sťažovateľky stotožnil s aplikáciou ustanovenia § 11 ods. 1 vyhlášky. Podľa názoru sťažovateľky krajský súd   sa   pri   výklade   a aplikácii   zákonných   predpisov   natoľko   odchýlil   od   ich   znenia,   že zásadne poprel ich účel a význam. Sťažovateľka preto považuje právny záver krajského súdu   vyslovený   v namietanom   rozhodnutí   za   arbitrárny.   V odôvodnení   namietaného rozhodnutia   sa   tiež   krajský   súd   nedostatočne   vysporiadal   s odvolacími   námietkami sťažovateľky.

Ústavný súd v tomto konaní preto skúmal, či právny názor vyslovený v uznesení krajského súdu   č.   k.   24   Co 394/2010-154   z 9.   novembra 2010   je z ústavného   hľadiska udržateľný a akceptovateľný. Krajský súd v odôvodnení namietaného rozhodnutia uviedol: «... Pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádza súd zo zásady zodpovednosti za výsledok (zásada úspechu) alebo zo zásady zodpovednosti za zavinenie alebo náhodu. Zásada   zodpovednosti   za   výsledok   (zásada   úspechu)   sa   uplatňuje   pri   rozhodovaní o náhrade trov sporového konania. Len v sporovom konaní sa totiž dá hovoriť o úspechu, resp.   neúspechu   účastníka   konania.   Kritérium   pre   priznanie   nároku   na   náhradu   trov konania je miera úspechu vo veci, ktorá sa zisťuje tak u žalobcu, ako aj u žalovaného. V konaní nebolo sporné, a to na základe právoplatného rozsudku Okresného súdu v Trnave, č. k. 10C/179/2008-127, zo dňa 2.6.2010, že odporkyňa bola v konaní v celom rozsahu   úspešná   a   preto   nebolo   pochýb   o   tom,   že   navrhovateľka   je   povinná   jej   trovy konania   uhradiť   v   celom   rozsahu.   Išlo   o   trovy   právneho   zastúpenia,   ktoré   právna zástupkyňa odporkyne svojím podaním zo dňa 17.5.2010 (č. 1. 120) vyčíslila celkom na sumu 7.166,43 Eur, čo v prepočte predstavuje 215.895,87 Sk. Z vyčíslenia trov právneho zastúpenia   je   zrejmé,   že právna   zástupkyňa   odporkyne   vychádzala   z   hodnoty   dedičstva 3.815.554   Sk,-pričom   polovica   tejto   hodnoty   predstavuje   1.907.777   Sk,   Čo   právna zástupkyňa odporkyne považovala za hodnotu sporu, v ktorom sa rieši nárok na tento podiel z dedičstva.

Naopak   z   odôvodnenia   rozhodnutia   súdu   prvého   stupňa   je   zrejmé,   že   vychádzal z § 11 ods.   1 vyhlášky č. 655/2004 Z.   z. a vzhľadom na charakter žaloby „určenie,   že navrhovateľka bola spolužijúcou osobou nebohého M. V., zomrelého...“ vychádzal z toho, že v danom prípade nie je možné vyjadriť hodnotu veci, alebo práva v peniazoch a preto vychádzal pri oceňovaní úkonu advokátky z jednej trinástiny výpočtového základu, ktorý bol v r. 2008 - 48,63 Eur za úkon, v roku 2009 - 53,49 Eur za úkon a v roku 2010 - 55,49 Eur za úkon. Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   rozporné   právne   prístupy   súdu   prvého   stupňa a odporkyne pri posudzovaní hodnoty sporu bolo teda úlohou odvolacieho súdu právne ustáliť, ktorý z vyššie uvedených právnych výkladov je správny.

Pokiaľ   sa   týka   odvolacieho   dôvodu,   že   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   je nepreskúmateľné a nezrozumiteľné, lebo nebolo dostatočne odôvodnené, sa odvolací súd s ním   nestotožnil,   lebo   prvostupňový   súd   jednoznačne   vo   svojom   odôvodnení   citoval ustanovenie zákona, z ktorého vychádzal pri posudzovaní sporu a to § 11 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004,   lebo   išlo o určovaciu   žalobu,   ktorou   sa navrhovateľka   domáhala,   že bola spolužijúcou osobou nebohého brata odporkyne, t. j. M. V., zomrelého... Z týchto dôvodov preto nemohol byť naplnený odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a) a b).

Pokiaľ sa týka správnosti právneho posúdenia odvolací súd považuje za potrebné uviesť nasledovné.

Právna zástupkyňa odporkyne bola splnomocnená na zastupovanie odporkyne na základe plnej moci zo dňa 6.12.2008. Teda za účinnosti vyhlášky č. 655/2004 o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Problém posudzovania hodnoty sporu pri určovacích žalobách pretrváva už niekoľko rokov a doteraz nie je uspokojivo vyriešený. Tento problém nastolilo znenie § 13 ods. 7 vyhlášky č. 163/2002 Z. z., ktorá platila a bola účinná do 1.1.2005.

Podľa § 13 ods. 7 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytnutie   právnych   služieb   vo   veciach   určenia   platnosti   alebo   neplatnosti   právnych úkonov, vo veciach určenia, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, patrí základná sadzba tarifnej odmeny určená podľa ods. 1 z hodnoty tejto veci, práva, alebo výšky tohto plnenia.

Na základe tejto právnej úpravy pred 1.1.2005 sa pri určovacích žalobách, alebo žalobách, či tu právny vzťah, alebo právo je, alebo nie je, vychádzalo z hodnoty veci, ktorej sa určenie malo týkať alebo určiť, či tu právny vzťah alebo právo je. Od 1.1.2005 však nadobudla   účinnosť   vyhláška   č.   655/2004   o   odmenách   a   náhradách   advokátov   za poskytovanie právnych služieb a v tejto vyhláške už absentuje ustanovenie, že vo veciach určenia platnosti, alebo neplatnosti právnych úkonov, ak je ich predmetom vec, právo, alebo plnenie oceniteľné peniazmi, patrí základná sadzba tarifnej odmeny určená z hodnoty tejto veci, práva alebo výšky tohto plnenia, ako to explicitne upravovalo ust. § 13 ods. 7 predchádzajúcej   vyhlášky   č.   163/2002   Z.   z.   za   účinnosti   ktorej   bolo   potrebné   trovy právneho   zastúpenia   priznať   z   vychádzajúc   z   hodnoty   práva   (viď   v   tomto   smere   aj rozhodnutie Krajského súdu Košice 3Co/24/2008 z 18.11.2008).

Za súčasnej právnej úpravy je možné postupovať len podľa § 9 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z., že základná sadzba tarifnej odmeny sa stanoví podľa tarifnej hodnoty veci alebo druhu veci, alebo práva a podľa počtu úkonov právnej služby, ktoré advokát vo veci vykonal, ak táto vyhláška neustanovuje inak. Alebo potom podľa § 11 ods. 1 vyhláška č. 655/2004,   že   základná   sadzba   tarifnej   odmeny   za   1   úkon   právnej   služby   je   jedna trinástina   výpočtového   základu,   ak   nie   je   možné   hodnotu   veci   alebo   práva   vyjadriť v peniazoch, alebo ak ju možno zistiť len s nepomemými ťažkosťami.

§ 9 ods. 1 a § 11 ods.l vyhlášky č. 655/2004 Z. z. nahradili predchádzajúcu právnu úpravu v § 13 ods. 7 vyhlášky 163/2002. V § 9 ods. 1 už nie je zmienka o žalobách vo veciach určenia platnosti alebo neplatnosti právnych úkonov, vo veciach určenia, či tu právny vzťah alebo právo je, alebo nie je, čím zákonodarca zjavne prejavil úmysel vyriešiť problémy právnej praxe, ktoré ust. § 13 ods. 7 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. prinášalo. Súčasný §   9   ods.   1   explicitnejšie   hovorí,   že   základná   sadzba   tarifnej   odmeny   sa   stanoví   podľa tarifnej hodnoty veci alebo druhu veci, alebo práva a podľa počtu úkonov právnej služby, ktoré advokát vo veci vykonal, ak táto vyhláška neustanovuje inak. Naproti tomu § 11 ods.1 hovorí   o   výške   základnej   sadzby   v   sporoch,   kde   nie   je   možné   hodnotu   veci,   alebo uplatneného práva vyjadriť v peniazoch.

Na záver je možné konštatovať, že v spore prebiehajúcom na základe odvolania na Krajskom súde v Trnave ohľadne trov bola predmetom meritórneho konania žaloba, ktorou sa navrhovateľka domáhala len určenia, že bola spolužijúcou osobou nebohého poručiteľa M. V.... Takže zjavne aj v tomto prípade nemožno vychádzať z hodnoty veci alebo druhu veci alebo práva. Ide totiž o hodnotu, ktorú nie je možné vyjadriť v peniazoch. Výklad odporkyne, resp. jej právnej zástupkyne, že navrhovateľka by v prípade úspechu určovacej žaloby sa do budúcna stala spoludedičkou, resp. vlastníčkou polovice dedičstva, ktoré sa dá vyjadriť   v   peniazoch   (pričom   v   predstihu   prejudikuje   rozhodnutie   notára)   a   z   takejto hodnoty   úkonu   treba   v   občianskoprávnom   konaní   pri   určujúcej   žalobe   vychádzať, nepovažoval odvolací súd za súladný so zámerom zákonodarcu, zároveň ho považoval za nesúladný   s   aktuálnou   judikatúrou   a   tento   výklad   podľa   názoru   odvolacieho   súdu   je účelový, sledujúci zámer zvýšiť hodnotu úkonov advokáta v určovacej žalobe, ktorou sa navrhovateľka domáhala   len určenia,   že žila s nebohým   pred   jeho   smrťou   v spoločnej domácnosti.»

V odôvodnení namietaného rozhodnutia krajský súd dostatočným spôsobom uviedol výstižné dôvody, pre ktoré uznesenie súdu   prvého stupňa v odvolaním napadnutej časti o náhrade   trov   konania   potvrdil.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   postup   krajského   súdu   pri odôvodňovaní svojho právneho záveru nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže   sama osebe   viesť   k   záveru   o zjavnej neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti   tohto názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím vlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov krajského súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci všeobecných súdov je   opodstatnená   len   v   prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil   s interpretáciou   zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   právny   názor   krajského   súdu   v   danej   veci   je zdôvodnený   vyčerpávajúcim   spôsobom,   ktorý   ústavný   súd   považuje   za   ústavne akceptovateľný. Zo záverov krajského súdu nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty či zmyslu.

Na doplnenie správnosti právneho záveru krajského súdu vysloveného v namietanom rozhodnutí ústavný súd uvádza, že hodnota (dedičského) práva, resp. hodnota dedičstva, ktorá   by   v konečnom   dôsledku   pripadla   žalobkyni,   ak   by   sa   úspešne   dovolala   svojho dedičského   práva,   nebola   v čase   konania   zrejmá.   Tá   by   vyplynula   až   zo   samotného meritórneho rozhodnutia vydaného v dedičskom konaní, teda z osvedčenia notára, prípadne z uznesenia súdu o dedičstve. Z právnej úpravy dedičského práva totiž vyplýva, že v prípade viacerých   dedičov   je   vždy   možnosť   vyporiadať   dedičstvo   dohodou   podľa   §   482 Občianskeho zákonníka. Len v prípade, ak k dohode nedôjde, resp. dohodu súd neschváli, dôjde k vyporiadaniu dedičov podľa ich dedičských podielov. Aj v tomto prípade môže byť obsah rozhodnutia o potvrdení dedičstva podľa dedičských podielov korigovaný prípadným započítaním   bezplatne   nadobudnutého   majetku   na   dedičský   podiel   (§   484   Občianskeho zákonníka).   Aj   keď   osvedčenia,   ako   aj   právoplatné   uznesenia   o dedičstve   majú   iba deklaratórnu   povahu,   pretože   k nadobudnutiu   dedičstva   dochádza   ipso   iure   smrťou poručiteľa, je nimi bezpečne ustálené, na ktorého z dedičov prešiel poručiteľov majetok, resp. ako sa dedičia medzi sebou vyporiadali.  

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   poukazuje   aj   na   judikatúru   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn. 5 M Cdo 15/2007 z 22.   februára   2008   (nepublikovaný   rozsudok   dostupný   na   stránke   www.nssr.gov.sk) uviedol:   „Právna   úprava   dedičského   práva   vychádza   z princípu   ingerencie   štátu   pri nadobúdaní dedičstva. Okrem iného predpokladá aj to, že dedičstvo po poručiteľovi musí byť súdom prejednané a rozhodnuté.... Podľa rozhodnutia súdu o potvrdení dedičstva alebo o vyporiadaní dedičov sa dedičstvo nadobúda s účinnosťou ku dňu smrti poručiteľa. V čase od smrti poručiteľa až do potvrdenia dedičstva alebo vyporiadania dedičov právoplatným rozhodnutím súdu (§ 175p, § 175q, § 175zca OSP) nie je isté, s akým výsledkom sa konanie o dedičstve   skončí,   najmä   kto   bude   poručiteľovým   dedičom   a ako   bude   vyporiadané dedičstvo medzi viacerých dedičov....“

Krajský   súd   preto   správne   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   uviedol,   že   pri rozhodovaní   o trovách   konania   nebolo   možné   vychádzať   z hodnoty   (dedičského)   práva, keďže   tá   je   deklarovaná   až   právoplatným   uznesením   o dedičstve,   resp.   osvedčením o dedičstve vydaným notárom ako súdnym komisárom.

Uvedené   skutočnosti   boli   podkladom   pre   záver   ústavného   súdu,   že   sťažnosť sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy namietaným rozhodnutím krajského súdu bolo potrebné odmietnuť už pri jej predbežnom prerokovaní z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Pokiaľ   ide   o sťažovateľkou   namietané   porušenie   základných   práv   podľa   čl. 47 a čl. 48   ústavy   uznesením   krajského   súdu,   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľka   aj napriek   svojmu   kvalifikovanému   právnemu   zastúpeniu   v sťažnosti   neodôvodnila,   v čom vidí porušenie uvedených článkov ústavy, resp. porušenie ktorých atribútov označených práv   namieta,   a preto   je   sťažnosť   v tejto   časti   nepreskúmateľná.   Nepreskúmateľnosť sťažnosti v tejto časti neumožňuje ústavnému súdu dospieť k záveru o príčinnej súvislosti medzi označenými základnými právami na jednej strane a namietaným rozhodnutím na strane druhej (m. m. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 299/07, I. ÚS 256/08).

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   ústavný   súd   sa   ďalšími   návrhmi sťažovateľky uplatnenými v jej sťažnosti už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júna 2011