znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 301/2010-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. júna 2010 predbežne prerokoval   sťažnosť   Ing.   P.   Z.,   P.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   K.   V.,   P.,   vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   v konaniach   vedených Okresným súdom Prešov pod sp. zn. 13 C 292/00, Krajským súdom v Prešove pod sp. zn. 7 Co 63/2008,   7   Co   9/2009   a Najvyšším   súdom   Slovenskej   republiky   pod   sp.   zn. 5 Cdo 337/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. P. Z. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júna 2010 doručená   sťažnosť   Ing.   P.   Z.,   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaniach vedených   Okresným   súdom   Prešov   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp. zn.   13 C 292/00, Krajským súdom v Prešove (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 7 Co 63/2008, 7 Co 9/2009 a Najvyšším   súdom   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   pod   sp.   zn. 5 Cdo 337/2009. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 31. mája 2010.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ ako žalobca uplatnil voči žalovanému svoj nárok na zaplatenie nedoplatku ceny diela vo výške 678 371 Sk vrátane sankcie 0,2 % zo sumy 330 462 Sk počnúc od 7. decembra 1998 do zaplatenia a zo sumy 346 909 Sk počnúc od 8. februára 1999 až do zaplatenia. Uplatňovaná sankcia bola vlastne dohodnutou zmluvnou pokutou podľa čl. V ods. 5 zmluvy o dielo. Rozsudkom okresného súdu č. k. 13 C 292/00-316 z 28. januára 2008 bola žaloba sťažovateľa zamietnutá. Rozsudkom krajského súdu č. k.   7 Co   63/2008-353,   7   Co   9/2009   z 22.   januára   2009   bol   rozsudok   okresného   súdu potvrdený. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 337/2009 z 10. februára 2010 bolo dovolanie   sťažovateľa   odmietnuté.   Všeobecné   súdy   teda   sťažovateľov   nárok   v celom rozsahu   zamietli.   Podľa   názoru   sťažovateľa   tým   došlo   k porušeniu   označených   článkov ústavy a dohovoru. Všeobecné súdy porušili platné hmotné právo, keď nárok na zmluvnú pokutu zo strany žalovaných neposudzovali ako akcesorický záväzok sťažovateľa z titulu sankcie za nesplnenie hlavného záväzku, teda za omeškanie so splnením diela. Preto bolo treba   najprv   posúdiť   platnosť   hlavného   záväzku   účastníkov   podľa   zmluvy   o dielo, a v nadväznosti na to mali posúdiť, či došlo k platnej dohode o zmluvnej pokute. Ďalej došlo   k porušeniu   hmotného   práva   aj   tým,   že   všeobecné   súdy   vôbec   nebrali   do   úvahy skutočnosť,   že   sťažovateľ   popri   nároku   na   plnenie   si   uplatnil   aj   nárok   na   zaplatenie zmluvnej pokuty. Tento ďalší nárok bol protiprávne posudzovaný ako úrok z omeškania, a to aj napriek tomu,   že dohodnutá   zmluvná pokuta   nie je príslušenstvom   pohľadávky. Najvyšší   súd   pri   rozhodovaní   o dovolaní   sťažovateľa   sa   odmietol   zaoberať   ďalšími právnymi pochybeniami nižších súdov, ktoré protizákonne odňali sťažovateľovi možnosť konať   pred   súdom,   a to   hlavne   tým,   že   odmietli   vykonať   dokazovanie   navrhnuté sťažovateľom   a vôbec   neposudzovali   sťažovateľom   uplatnené   príslušenstvo   pohľadávky zodpovedajúce   dohodnutej   zmluvnej   pokute.   V opačnom   prípade   by   žalovaní   neboli úspešní, lebo nárok sťažovateľa vrátane zmluvnej pokuty viacnásobne prevyšoval nárok žalovaných   z titulu   započítania   uplatnenej   zmluvnej   pokuty.   Všeobecné   súdy   zamerali dokazovanie   a rozhodovanie   tak,   že   nárok   jednostranne   posúdili   v prospech   žalovaných a hrubo opomenuli rozhodnúť o uplatnenom nároku sťažovateľa na zmluvnú pokutu. Nikdy nevyzvali sťažovateľa na vyjasnenie uplatneného nároku aj napriek tomu, že sťažovateľ požadovanú zmluvnú pokutu omylom označil ako úrok z omeškania.

Sťažovateľ   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaniach vedených najvyšším súdom pod sp. zn. 5 Cdo 337/2009,   krajským   súdom   pod   sp.   zn.   7   Co   63/2008,   7   Co   9/2009   a okresným súdom pod sp. zn. 13 C 292/00. Žiada tiež, aby uznesenie najvyššieho súdu z 10. februára 2010, rozsudok krajského súdu z 22. januára 2009 a rozsudok okresného súdu z 28. januára 2008 boli zrušené. Napokon sa sťažovateľ domáha náhrady trov konania.

Z rozsudku okresného súdu č. k. 13 C 292/00-316 z 28. januára 2008 vyplýva, že ním bola   zamietnutá   žaloba   sťažovateľa   proti   žalovaným   o zaplatenie   678   371   Sk s príslušenstvom. Podľa názoru okresného súdu pohľadávka sťažovateľa obstála do výšky 548 371 Sk, ale žalovaní proti tejto pohľadávke sťažovateľa započítali svoju pohľadávku vyplývajúcu z čl. V bodu 6 zmluvy o dielo, keďže sťažovateľ bol v omeškaní s plnením zmluvy. Preto žalovaní mali právo na zmluvnú pokutu vo výške 0,2 % denne za každý deň omeškania z celkovej sumy z ceny za celé dielo. Nárok žalovaných zo zmluvnej pokuty predstavuje minimálne sumu 624 798 Sk, čo postačovalo na zamietnutie žaloby.

Z odvolania   sťažovateľa   proti   rozsudku   okresného   súdu   vyplýva,   že   je   datované 7. marca 2008.

Z rozsudku krajského súdu č. k. 7 Co 63/2008-353, 7 Co 9/2009 z 22. januára 2009 vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu.

Z dovolania   sťažovateľa   proti   rozsudku   krajského   súdu   vyplýva,   že   je   datované 16. marca 2009 a okresnému súdu bolo doručené toho istého dňa.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 337/2009 z 10. februára 2010 vyplýva, že ním   bolo   odmietnuté   dovolanie   sťažovateľa   proti   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn. 7 Co 63/2008, 7 Co 9/2009 z 22. januára 2009. Podľa názoru najvyššieho súdu vzhľadom na to,   že   išlo   o potvrdzujúci   rozsudok,   prípustnosť   dovolania   by   mohla   vyplývať   len z ustanovenia § 237 Občianskeho súdneho poriadku. Sťažovateľ tvrdil, že vo veci mu bola súdom odňatá možnosť konať, teda prípustnosť dovolania odvodzoval z ustanovenia § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku. K odňatiu možnosti konať pred súdom došlo podľa sťažovateľa predovšetkým tým, že okresný súd a krajský súd zmenili jeho označenie, lebo ako   žalobcu   označili   neexistujúcu   osobu   volajúcu   sa   Ing.   J.   Z.   Keďže   v zmysle   §   164 Občianskeho súdneho poriadku súd kedykoľvek aj bez návrhu opraví v rozsudku chyby v písaní   a počítaní,   ako aj zrejmé nesprávnosti,   mylné označenie   mena sťažovateľa   ako „Ján“ namiesto „Pavol“ nemožno považovať za procesnú vadu v zmysle § 237 písm. c), resp.   f)   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Inak   krajský   súd   chybu   napravil   opravným uznesením z 29. júna 2009. Sťažovateľ ďalej odňatie možnosti konať pred súdom odôvodnil aj tým, že okresný súd ho nevyzval na vyjasnenie uplatneného nároku na zmluvnú pokutu, ktorú v žalobe omylom označil ako úrok z omeškania. Ani táto námietka nie je dôvodná. Je zásadne vecou navrhovateľa, aby žalobu prispôsobil po stránke formulačnej a obsahovej ustanoveniu   §   79   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Najdôležitejšou   obsahovou náležitosťou žaloby je žalobný návrh (petit). Petit musí byť vymedzený dostatočne presným, zrozumiteľným   a určitým   spôsobom,   ktorý   umožňuje   jasnú   orientáciu   v tom,   čo   je predmetom konania. Zo žaloby vyplýva, že sťažovateľ sa petitom žaloby domáhal voči žalovaným zaplatenia sumy 678 371 Sk s 0,2 % úrokom z omeškania. Tento petit žaloby bol presný, určitý a zrozumiteľný, a preto okresný súd nemal dôvod vyzývať sťažovateľa na vyjasnenie uplatneného nároku postupom podľa § 43 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Sťažovateľ ďalej namietal, že okresný súd mu neumožnil predniesť záverečné stanovisko, vyjadriť sa   k návrhom na dôkazy a ku všetkým vykonaným dôkazom, čím   mu tiež mal odňať   možnosť   konať   pred   súdom.   Z obsahu   zápisníc   o pojednávaní   nevyplýva,   že   by okresný súd postupoval v rozpore s právnymi predpismi a sťažovateľovi a jeho právnemu zástupcovi   znemožnil   uplatniť   uvádzané   procesné   práva.   Sťažovateľ,   resp.   jeho   právny zástupca mohli svoje výhrady proti postupu súdu uplatniť priamo na pojednávaní a žiadať o ich   zachytenie   do   zápisnice.   Keďže   tak   neurobili,   nie   je   možné   považovať   tvrdenia sťažovateľa za zodpovedajúce   skutočnosti.   V súvislosti   s ďalšou   námietkou   sťažovateľa, podľa ktorej okresný súd nevykonal ním navrhnuté dôkazy, treba uviesť, že námietka nie je dôvodná, pretože všeobecný súd nie je viazaný návrhmi účastníkov konania na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy. Posúdenie návrhov na vykonanie dokazovania je vždy vecou súdu, a nie účastníkov konania. Ak súd v priebehu konania nevykoná všetky navrhované dôkazy, nezakladá to vadu konania v zmysle § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, lebo to nemožno považovať za odňatie možnosti konať   pred   súdom.   Nie   je   dôvodná   ani   námietka   sťažovateľa   týkajúca   sa nepreskúmateľnosti, resp. nedostatočnej odôvodnenosti písomného vyhotovenia rozsudkov okresného súdu a krajského súdu. Okresný súd zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobu zamietol, a krajský súd zasa dôvody, pre ktoré rozhodnutie okresného súdu potvrdil. Nejde o rozhodnutia svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné. Samotná skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru   o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   rozhodnutia   krajského   súdu. K námietke sťažovateľa, že všeobecné súdy nerešpektovali záväzný právny názor vyslovený krajským   súdom   v jeho   skoršom   uznesení   z 26.   marca   2007,   treba   uviesť,   že nerešpektovanie záväzného právneho názoru odvolacieho súdu je v rozpore s ustanovením § 226   Občianskeho   súdneho   poriadku,   avšak   nezakladá   prípustnosť   dovolania   v zmysle § 237   Občianskeho   súdneho   poriadku,   lebo nevykazuje znaky   niektorej   z vád,   ktoré   sú taxatívne vymenované v tomto ustanovení. Otázkou, či napadnuté rozhodnutie bolo vydané v konaní postihnutom sťažovateľom vytýkanou nesprávnosťou, by sa z tohto dôvodu mohol najvyšší súd zaoberať, len ak by dovolanie bolo procesne prípustné.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažnosť v časti smerujúcej proti konaniu vedenému okresným súdom pod sp. zn. 13 C 292/00 a krajským súdom pod sp. zn. 7 Co 63/2008, 7 Co 9/2009 treba považovať za oneskorene podanú.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Ústavnému súdu nie je známe, kedy presne boli právnemu zástupcovi sťažovateľa doručené rozsudky okresného súdu č. k. 13 C 292/00-316 z 28. januára 2008 a krajského súdu č. k. 7 Co 63/2008-353, 7 Co 9/2009 z 22. januára 2009. Z listinných dôkazov je však nepochybné,   že   odvolanie   proti   rozsudku   okresného   súdu   podané   právnym   zástupcom sťažovateľa bolo datované 7. marca 2008 a dovolanie proti rozsudku krajského súdu podané právnym zástupcom sťažovateľa bolo datované a okresnému súdu doručené 16. marca 2009. V čase podania týchto opravných prostriedkov   už museli byť rozsudky   okresného súdu a krajského súdu sťažovateľovi, resp. jeho právnemu zástupcovi doručené. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažnosť, ktorá bola odovzdaná na poštovú prepravu až 31. mája 2010 bola podaná oneskorene, a to dávno po uplynutí zákonnej dvojmesačnej lehoty.

Odlišná   je   situácia   týkajúca   sa   tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   konaniu vedenému najvyšším súdom pod sp. zn. 5 Cdo 337/2009. Túto časť sťažnosti považuje ústavný súd za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sa   najvyšší   súd   systematicky   a podrobne   zaoberal dovolacími námietkami sťažovateľa, a to tak z hľadiska toho, či uplatnené námietky môžu zakladať   prípustnosť   dovolania   podľa   §   237   Občianskeho   súdneho   poriadku,   ako   aj z hľadiska   vecnej   dôvodnosti,   resp.   opodstatnenosti   uplatnených   námietok.   V žiadnom prípade   preto   nemožno   uznesenie   najvyššieho   súdu   považovať   za   arbitrárne   či   zjavne neodôvodnené. Nie je teda z ústavnoprávneho hľadiska dôvod na to, aby ústavný súd do týchto záverov najvyššieho súdu zasiahol.

Treba napokon ešte uviesť, že v dovolaní, ako aj v sťažnosti podanej ústavnému súdu sťažovateľ namietol aj to, že všeobecné súdy nebrali do úvahy skutočnosť, že sťažovateľ popri nároku na plnenie si uplatnil aj nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty, resp. úrokov z omeškania   (ako   to   nesprávne   v žalobe   uviedol).   Sťažovateľ   tým   mal   na   mysli,   že protinárok   žalovaných   uplatnený   započítacou   námietkou   v rámci   procesnej   obrany   síce mohol stačiť na vykrytie sťažovateľom uplatnenej istiny, nie však už na vykrytie nárokov zo zmluvnej   pokuty,   resp.   z úrokov   z omeškania.   Inými   slovami   povedané,   akceptovaním započítacej námietky žalovaných bolo možné zamietnuť iba časť žaloby sťažovateľa, a to tú, ktorá sa týkala uplatnenej istiny. Naopak započítacia námietka nemohla postačovať na zamietnutie zvyšnej časti žaloby.

Uvedenou námietkou sťažovateľa sa najvyšší súd nezaoberal, a preto sa s ňou ani nevysporiadal.   Ústavný   súd   napriek   tomu   nepovažoval   za   účelné z tohto   dôvodu   prijať sťažnosť   na   ďalšie   konanie,   a prípadne   potom   vysloviť   porušenie   označených   práv sťažovateľa.   Vychádzal   z toho,   že   ani   táto   námietka   sťažovateľa   nezakladá   prípustnosť dovolania v zmysle § 237 Občianskeho súdneho poriadku, pretože nejde o žiadnu z vád konania definovaných v tomto ustanovení. Najvyšší súd preto zásadne nepochybil, keďže dovolanie ani z pohľadu tejto námietky nebolo prípustné. Okrem toho treba poukázať ešte aj na   skutočnosť,   že   uvedenú   námietku   sťažovateľ   v odvolacom   konaní   neuplatnil,   hoci predovšetkým   tam   bola   prípustná.   Dovolacie   konanie   predpokladá,   že   účastník   konania predtým využil možnosť podať odvolanie. Dovolanie má preto z tohto pohľadu subsidiárnu povahu. Sťažovateľ síce podal odvolanie proti rozsudku okresného súdu, avšak uvedenú námietku   v ňom   neuplatnil.   Formálne   teda   možnosť   podať   riadny   opravný   prostriedok využil, ale materiálne vzaté sa tak nestalo.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júna 2010