znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 301/09-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   17.   septembra   2009 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. V. K., K., zastúpeného advokátom JUDr. J. F., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   v   konaní   vedenom   Krajským   súdom   v Žiline   pod   sp.   zn. 13 Cob 244/2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. V. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. júla 2009 doručená   sťažnosť   Ing.   V.   K.,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom Krajským súdom v Žiline (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 13 Cob 244/2008. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 15. júla 2009.Zo sťažnosti   a z priložených   listinných   dôkazov   vyplýva,   že   na   základe   žaloby spoločnosti T., spol. s r. o. (ďalej len „žalobkyňa“), sa na Okresnom súde Čadca (ďalej len „okresný súd“) viedlo konanie o zaplatenie sumy 804 206 Sk s prísl. proti sťažovateľovi ako žalovanému. Rozsudkom okresného súdu   č. k. 11 Cb 430/98-139 z 11. mája 2000 bola žaloba   zamietnutá,   keď   okresný   súd   uznal   v celom   rozsahu   za   dôvodnú   započítaciu námietku sťažovateľa. Na základe odvolania žalobkyne uznesením krajského súdu sp. zn. 20 Cob 314/00 z 26. októbra 2000 bol rozsudok okresného súdu zrušený a vec vrátená na ďalšie   konanie   s tým,   že   treba   doplniť   dokazovanie   na   preverenie   opodstatnenosti započítacej   námietky   sťažovateľa.   Následným   uznesením   okresného   súdu   č. k. 11 Cb 430/98-306   z 21.   februára   2005   bolo   konanie   o žalobe   zastavené,   pretože živnostenské   oprávnenie   sťažovateľa   bolo   zrušené.   Podľa   názoru   okresného   súdu sťažovateľ   tým   prestal   existovať   ako   subjekt,   čo   zakladá   neodstrániteľný   nedostatok podmienky konania. Uznesením krajského súdu č. k. 20 Cob 125/2005-321 zo 6. mája 2005 bolo   odvolanie   žalobkyne   proti   uzneseniu   okresného   súdu   odmietnuté   ako   oneskorene podané. Na základe dovolania žalobkyne uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej   len „najvyšší   súd“)   sp.   zn. 6   Obdo 4/2006   z 15.   decembra 2006   bolo   uznesenie krajského súdu zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie s tým, že otázku včasnosti podania odvolania žalobkyňou proti uzneseniu okresného súdu z 21. mája 2005 treba ešte bližšie preveriť. Potom uznesením krajského súdu sp. zn. 13 Cob 236/2007 z 3. augusta 2007 bolo uznesenie   okresného   súdu   z 21.   februára   2005   o zastavení   konania   zrušené   a vec   bola vrátená   na   ďalšie   konanie,   pretože   po   doplnení   dokazovania   krajský   súd   považoval odvolanie   žalobkyne   za   včas   podané   a zastavujúce   uznesenie   okresného   súdu   za neakceptovateľné.   Strata   oprávnenia   sťažovateľa   podnikať   v dôsledku   zrušenia živnostenského listu nemohla znamenať zánik sťažovateľa ako subjektu práva. Rozsudkom okresného súdu č. k. 11 Cb 430/98-427 z 27. marca 2008 bol sťažovateľ zaviazaný zaplatiť žalobkyni sumu 804 206 Sk s úrokmi z omeškania a s náhradou trov konania. Podľa názoru okresného   súdu   sťažovateľ   nepreukázal   dôvodnosť   uplatnenej   započítacej   námietky. Sťažovateľ   podal   proti   rozsudku   okresného   súdu   odvolanie   z 24.   apríla   2008   doručené okresnému súdu 26. alebo 28. apríla 2008. V odvolaní namietol jednak nesprávne právne posúdenie veci, ale tiež nesprávne skutkové zistenia [§ 205 ods. 2 písm. d) a f) Občianskeho súdneho poriadku]. Obsahom odvolania je argumentácia smerujúca k tomu, že sťažovateľ dôvodnosť   svojej   započítacej   námietky   dostatočným   spôsobom   preukázal.   Napokon rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   13 Cob   244/2008   z 23.   apríla   2009   bol   rozsudok okresného   súdu   potvrdený   a sťažovateľ   bol   zaviazaný   aj   na náhradu   trov   odvolacieho konania.   Krajský   súd   považoval   za   správne   závery   okresného   súdu   o nepreukázaní započítacej námietky. Rozsudok krajského súdu mal byť doručený podľa rukou písanej poznámky 29. júna 2009.

Podľa názoru sťažovateľa rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu označeného základného práva podľa ústavy. Jeho základné právo bolo porušené po 15. decembri 2006, t. j. potom, ako najvyšší súd svojím uznesením sp. zn. 6 Obdo 4/2006 z 15. decembra 2006 zrušil uznesenie krajského súdu sp. zn. 20 Cob 125/2005 zo 6. mája 2005. Sťažovateľ tvrdí, že najvyšší súd v danom prípade nesprávne aplikoval a interpretoval ustanovenie § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku. Sťažovateľ doslova uvádza, že „Občiansky súdny poriadok   vylučuje,   aby   bolo   proti   rozhodnutiu   o odmietnutí   odvolania   z dôvodu   jeho oneskoreného   podania   podané   odvolanie.   To   v intenciách   daného   prípadu   znamená,   že uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 20 Cob 125/2005 zo dňa 06. 05. 2005 nemohlo byť preskúmané v odvolacom konaní, t. j. jeho materiálna správnosť nemohla byť overená súdnom vyššieho stupňa pre vylúčenie devolutívneho účinku na základe vôle zákonodarcu. Rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 20 Cob 125/2005 zo dňa 06. 05. 2005 bolo rozhodnutím   založeným   na   preskúmaní   formálnych   náležitostí   odvolania,   t.   j.   na preskúmaní   procesných   podmienok   konania.   Predmetné   rozhodnutie   nebolo   vydané   na podklade preskúmavaných skutočností, ale šlo o prvotné rozhodnutie krajského súdu, ktorý rozhodoval   v pozícii   súdu   prvého   stupňa.   Rozhodnutie   Krajského   súdu   v Žiline   sp.   zn. 20 Cob 125/2005 zo dňa 06. 05. 2005 nie je rozhodnutie, ktoré by bolo možné vnímať ako rozhodnutie   odvolacieho   súdu.   Totižto   jediným   splneným   pojmovým   znakom,   ktorý charakterizuje rozhodnutie súdu ako rozhodnutie odvolacieho súdu je v danom prípade fakt, že rozhodnutie vydal krajský súd (vnímaný ako súd druhého stupňa). Žiadne iné pojmové znaky nie sú splnené. Rozhodnutie nebolo vydané na podklade prvotného rozhodnutia súdu nižšieho stupňa. Krajský súd nerozhodoval na základe devolúcie právomoci. Tvrdíme, že Najvyšší súd Slovenskej republiky mal v danej veci aplikovať ust. § 218 ods. 1 písm. c) OSP v spojení s ust. § 243b ods. 4 OSP a postupovať tak, ako v právne a skutkovo totožných veciach   doposiaľ   vždy   postupoval.“. Najvyšší   súd   svojím   uznesením   obišiel   vôľu zákonodarcu a podrobil zmene rozhodnutie, ktoré je vylúčené zo súdneho prieskumu. Tým prekročil   svoju   právomoc   a spôsobil,   že   konanie,   ktoré   inak   malo   byť   právoplatne ukončené, ďalej pokračovalo a   následne vyvolalo rad nelegitímnych rozhodnutí. Krajský súd   tento   stav   ignoroval   a postupoval   v konaní   ďalej   v rozpore   s procesnými   princípmi a pravidlami.   V právnom   štáte   nemôžu   existovať   také   rozhodnutia   všeobecných   súdov, ktoré   boli   vydané   v konaniach   vedených   v rozpore   so   zákonom   a ktoré   vyvolanými právnymi účinkami   výrazne zasiahli do základných práv účastníka konania. Krajský súd nebol   schopný   v rámci   realizácie   primárnej   ochrany   základných   práv   poskytnúť sťažovateľovi potrebnú ochranu a v následných konaniach úplne opomenul už uvádzanú právnu argumentáciu, a to napriek tomu, že sťažovateľ sa takejto ochrany domáhal.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 13 Cob 244/2008 s tým, aby bol rozsudok z 23. apríla 2009 zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie. Požaduje ďalej zakázať krajskému   súdu   pokračovať   v porušovaní   základného   práva   sťažovateľa.   Taktiež   žiada priznať finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € a náhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Sťažnosť smeruje proti konečnému rozsudku krajského súdu sp. zn. 13 Cob 244/2008 z 23. apríla 2009. Sťažovateľ však nenapáda skutkové a právne závery tohto rozsudku, ale vytýka okolnosť, že krajský súd akceptoval protiprávne dovolacie uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obdo 4/2006 z 15. decembra 2006, ktorým tento zasiahol do právoplatne skončenej veci v štádiu, keď bolo konanie o žalobe zastavené. Podľa názoru sťažovateľa bolo   totiž   povinnosťou   krajského   súdu   riadiť   sa   právnymi   úvahami   uvádzanými sťažovateľom, a nie protiprávnym uznesením najvyššieho súdu.

Z pohľadu ústavného súdu treba zdôrazniť, že pokiaľ bol sťažovateľ presvedčený, že uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obdo 4/2006 z 15. decembra 2006 bolo v rozpore so zákonom z dôvodu prekročenia právomoci, mal možnosť podať proti uzneseniu sťažnosť ústavnému   súdu.   Nič   nenasvedčuje   tomu,   že   by   tak   bol   urobil.   Právoplatné   uznesenie najvyššieho súdu preto nemohlo byť a nebolo zrušené. Všeobecné súdy konajúce vo veci po vydaní tohto uznesenia boli povinné z neho vychádzať. Nie je teda možné namietať pred ústavným   súdom   protiprávnosť   uznesenia   najvyššieho   súdu   v konaní   vedenom   proti neskoršiemu rozhodnutiu krajského súdu. Medzi rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením základného práva nie je preto daná príčinná súvislosť.

Okrem uvedeného kvôli úplnosti poukazuje ústavný súd aj na to, že sťažnosť možno považovať aj za neprípustnú.

Podľa   §   53   ods.   1   a 2   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   nie   je   prípustná,   ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   účinne   poskytuje   a na   ktorých   použitie   je sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných   predpisov.   Ústavný   súd   neodmietne   prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Citované   ustanovenie   v spojení   s čl.   127   ods.   1   ústavy   vyjadruje   subsidiaritu právomoci   ústavného súdu   poskytovať ochranu základným právam   a slobodám.   Táto je daná totiž iba vtedy, ak ochranu základným právam a slobodám neposkytujú všeobecné súdy.

V danom prípade bolo proti rozsudku okresného súdu prípustné odvolanie ako riadny opravný   prostriedok,   z čoho   vyplýva,   že   právomoc   poskytnúť   ochranu   označenému základnému právu sťažovateľa mal krajský súd.

Zodpovedá   skutočnosti,   že   sťažovateľ   odvolanie   proti   rozsudku   okresného   súdu podal, teda z formálneho hľadiska využil opravný prostriedok, ktorý mu zákon na ochranu jeho základného práva účinne poskytol. Z materiálneho hľadiska vzaté však túto možnosť v skutočnosti   nevyužil,   lebo   v podanom   odvolaní   vôbec   nenamietal,   že   okresný   súd nesprávne akceptoval protiprávne uznesenie najvyššieho súdu. V odvolaní teda neuvádzal tie argumenty, o ktoré teraz opiera sťažnosť v konaní pred ústavným súdom. Pre nedôsledné využitie odvolania možno považovať sťažnosť aj za neprípustnú.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. septembra 2009