znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 301/06-29

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   22.   novembra   2006 v senáte   zloženom   z predsedu   Alexandra   Bröstla,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej a zo sudcu Jána Lubyho vo veci sťažnosti maloletej D. C. C., zastúpenej matkou M. C. C., obe bytom K., zastúpenej advokátkou JUDr. J. B., K., vo veci namietaného porušenia jej základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 25 Cr 36/2003 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo mal. D. C. C. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prejednanie   jej   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 25 Cr 36/2003 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Košice II p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 25 Cr 36/2003 konal bez zbytočných prieťahov.

3.   Maloletej   D.   C.   C. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   30 000 Sk   (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Košice II p o v i n n ý   vyplatiť k rukám jej zákonnej zástupkyne M. C. C., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Košice II j e   p o v i n n ý   uhradiť mal. D. C. C. trovy právneho zastúpenia 5 788 Sk (slovom päťtisícsedemstoosemdesiatosem slovenských korún) na účet jej advokátky JUDr. J. B., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 10. augusta 2006 doručené podanie mal. D. C. C., zastúpenej matkou M. C. C., obe bytom K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. J. B., K., ktoré bolo označené ako „Sťažnosť podľa článku 127 Ústavy Slovenskej republiky“. Z jeho obsahu vyplynulo, že sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednania jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práv podľa čl. 3 ods. 2 a čl. 27 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. 25 Cr 36/2003 o návrhu o určenie otcovstva.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti okrem iného uviedla:„Dňa 17. 04. 2003 podala matka sťažovateľky v mene sťažovateľky u odporcu návrh na určenie otcovstva a úpravu práv a povinností k maloletej D. C. C. Táto vec sa vedie u odporcu pod sp. zn. 25 Cr 36/2003.

Dňa 01. 12. 2005 odporca uznesením ustanovil sťažovateľke opatrovníka a to Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Košice II.

Uznesením zo dňa 02. 12. 2005 odporca pribral do konania tlmočníčku, ktorej uložil vykonať   preklad   listín   súvisiacich   s dožiadaním   z jazyka   slovenského   do   jazyka španielskeho.

Dňom   04.   05.   2005 je označený text vyžiadania   stanoviska,   ktoré je adresované MS SR.

Listom zo dňa 18. 05. 2005 MS SR oznámilo, že na vykonanie dôkazov a doručovanie súdnych   písomností   do   Peruánskej   republiky   neexistuje   žiadny   právny   nástroj   a že s Peruánskou   republikou   nemá   Slovenská   republika   podpísanú   žiadnu   dvojstrannú   ani mnohostrannú zmluvu, ktorá by stanovila podmienky spolupráce medzi justičnými orgánmi pričom s Peruánskou republikou nebola vyhlásená ani vzájomnosť. Predmetným listom MS SR odporcovi tiež oznámilo, že o zaslanie dožiadania pre príslušný súd v Peru by bolo možné požiadať cestou zastupiteľského úradu SR v pôsobnosti pre Peru.

Listom zo dňa 31. 01. 2006 odporca zaslal MS SR dožiadanie do cudziny určené pre príslušný súd v Peruánskej republike so žiadosťou, aby bolo sprostredkované dožiadanie o vykonanie   dôkazu   a doručenie   písomnosti   do   cudziny   a aby   doklady   a vybavené dožiadanie boli podpísanému súdu vrátené.

Uznesením   zo   dňa   31.   01.   2006   odporca   priznal   tlmočníčke   odmenu   za   preklad z jazyka slovenského do jazyka španielskeho.

Na deň 28. 06. 2006 odporca nariadil termín pojednávania. Dňa 09. 05. 2006 podala matka sťažovateľky u predsedu Okresného súdu Košice II sťažnosť.

Dňa 04. 07. 2006 podala matka sťažovateľky žiadosť u predsedu Okresného súdu Košice II, ktorou žiadala o upovedomenie ohľadom vybavenia jej sťažnosti zo dňa 07. 05. 2006 resp. predĺženia lehoty na jej vybavenie.

Odpoveďou   zo   dňa   17.   07.   2006   predseda   Okresného   súdu   sťažovateľke prostredníctvom   jej   zákonnej   zástupkyne   oznámil,   že   z registra   sťažností   vyplýva,   že sťažnosť zo dňa 09. 05. 2006 neevidujú a preto nedošlo k jej vybaveniu a že z napadnutého spisu vyplýva, že po podaní návrhu v konaní skutočne došlo k prieťahom, v súčasnosti však súd vo veci koná, pričom pojednávania určeného na deň 28. 06. 2006 sa matka sťažovateľky zúčastnila a termín ďalšieho pojednávania je vytýčený na deň 06. 09. 2006.

Na deň 06. 09. 2006 odporca nariadil termín pojednávania.“

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   po predbežnom prerokovaní prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie a rozhodol týmto nálezom:„Právo sťažovateľky mal. D. C. C. na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov zakotvené v článku 48 ods. 2 Ústavy SR, na prerokovanie veci v primeranej lehote v článku 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd... na   ochranu   a starostlivosť   nevyhnutnú   pre   jej   blaho   zakotveného   v článku   3   ods.   2 Dohovoru o právach dieťaťa, na životnú úroveň nevyhnutnú pre jej telesný, duševný, duchovný, mravný a sociálny rozvoj zakotveného v čl. 27 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, na   zabezpečenie   životných   podmienok   nevyhnutných   pre   rozvoj   dieťaťa   rodičom zakotveného v článku 27 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa, bolo postupom Okresného súdu Košice II sp. zn. 25 Cr 36/2003 porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje, aby Okresný súd Košice II konal vo veci vedenej na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 25 Cr 36/2003 bez prieťahov.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľke finančné zadosťučinenie vo výške 150. 000,- Sk.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľke všetky trovy tohto konania.“

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky na neverejnom zasadnutí senátu podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a keďže v časti, ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nezistil dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona, uznesením č. k. II. ÚS 301/06-11 zo 14. septembra 2006 rozhodol o jej prijatí v tejto časti na ďalšie konanie.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   20.   septembra   2006 sťažovateľku   a predsedu   okresného   súdu,   aby   sa   vyjadrili   k otázke   vhodnosti   ústneho pojednávania a predsedu okresného súdu zároveň vyzval, aby sa vyjadril aj k sťažnosti.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľky   v odpovedi   na   výzvu   oznámila ústavnému   súdu listom z 21. septembra 2006 (doručeným ústavnému súdu 22. septembra 2005), že súhlasí s tým, aby sťažnosť bola prerokovaná bez ústneho pojednávania.

Predseda okresného súdu sa k sťažnosti vyjadril 28. septembra 2006 takto:„Návrh na určenie otcovstva bol sťažovateľkou na tunajšom súde podaný dňa 17. 4. 2003. Keďže za otca maloletého dieťaťa bol označený občan štátu Peru, dňa 4. 5. 2005 poverená   vyššia   súdna   úradníčka   požiadala   Ministerstvo   spravodlivosti   SR   v Bratislave o určenie   procesného   postupu   v danej   veci,   ako   aj   oznámenie   príslušného   orgánu   pre vykonávanie dôkazov a doručovanie zásielok do Peru.

Ministerstvo   spravodlivosti   SR   dňa   23.   5.   2005   odpovedalo   na   doručený   dotaz a vzhľadom   na   skutočnosť,   že   sa   jedná   o krajinu,   s ktorou   nemáme   podpísanú   žiadnu dvojstrannú ani mnohostrannú zmluvu, dalo na zváženie postup podľa § 29 ods. 2 Obč. súdneho poriadku.

Uznesením zo dňa 1. 12. 2005 bol maloletému dieťaťu ustanovený kolízny opatrovník a uznesením zo dňa 2. 12. 2005 bola v konaní ustanovená tlmočníčka za účelom prekladu dožiadania   tunajšieho   súdu   (predvolanie,   uznesenie   o ustanovení   kolízneho   opatrovníka a návrhu   sťažovateľky)   do   španielskeho   jazyka.   V uvedenom   predvolaní   bol   termín pojednávania stanovený na deň 28. 6. 2006 a náhradný termín na 6. 9. 2006. Preklad bol súdu doručený 26. 1. 2006.

Uznesením   zo   dňa   31.   1.   2006   bola   tlmočníčke   priznaná   odmena   a Ministerstvo spravodlivosti SR bolo požiadané o doručenie preložených listín do Peruánskej republiky. V dňoch 28. 6. 2006 a 6. 9. 2006 sa uskutočnili pojednávania. Na prvom z nich bola vypočutá sťažovateľka, na druhom bolo konštatované, že bola doručená zásielka z výsluchu otca, ktorý sa uskutočnil na súde v Peru.

Druhé   z uvedených   pojednávaní   bolo   odročené   za   účelom   zaslania   doručených listinných dokladov na preklad ustanovenej tlmočníčke.

Z chronológie úkonov, vykonaných v danom konaní, je zrejmé, že po podaní návrhu v ňom k určitým prieťahom došlo. Táto skutočnosť bola spôsobená predovšetkým tým, že odporcom je občan Peruánskej republiky, pričom spory s takýmto medzinárodným prvkom sú   ojedinelé   a nejedná   sa   o krajinu,   s ktorou   by   Slovenská   republika   mala   uzatvorenú zmluvu,   ktorá   by   právne   vzťahy   medzi   štátmi   riešila.   Preto   bolo   procesný   postup vykonávania dôkazov a doručovania zásielok do krajiny odporcu nutné riešiť dotazom na Ministerstvo spravodlivosti SR a následne cez tento orgán dožiadanie i realizovať. Všetky tieto postupy si vyžadujú časovú náročnosť (i s ohľadom na nutnosť ustanovenia tlmočníčky a zabezpečenia prekladov listín) a sú predpokladom zdĺhavosti konania, čo sťažovateľkou bolo nutné predpokladať už pri podaní daného návrhu.

Nie je zrejmé ani to, prečo sťažovateľka podala sťažnosť na prieťahy v konaní až v čase,   keď   súd   vo   veci   konal   a keď   bol   určený   termín   pojednávania   (a   náhradného pojednávania). Ústavná sťažnosť bola podaná dokonca až v čase, keď sa už uskutočnilo prvé z dvoch nariadených pojednávaní.

Sťažovateľka poukazuje tiež na procesné pochybenie sudkyne, keď dňa 28. 6. 2006 pojednávala bez prítomnosti otca, u ktorého podľa jej názoru doručenie predvolania na toto pojednávanie nebolo vykázané. Na predmetnom pojednávaní túto skutočnosť nenamietala, dokonca   sama   uviedla,   že   má   pochybnosti   o príchode   odporcu   na   pojednávanie v Slovenskej republike. Bez ohľadu na fakt, že sa v daný deň pojednávanie uskutočnilo, nemalo   žiaden   vplyv   na   prieťahy   v danom   konaní,   keďže   spolu   s predvolaním   na   toto pojednávanie bol určený i termín náhradného pojednávania.

Nemožno   súhlasiť   s tvrdením   sťažovateľky,   že   po   prvotnej   nečinnosti   (po   podaní návrhu)   súd   vykonával   „len   úkony,   ktoré   z formálneho   hľadiska   mali   znamenať   postup v konaní, v podstate však nerobil efektívne úkony...“ Nie je jasné, aké efektívnejšie úkony, ako   doručenie   návrhu   odporcovi   a predvolanie   na   pojednávanie   mala   sťažovateľka   na mysli.

Pokiaľ   ide   o námietku sťažovateľky,   že som   jej   neodpovedal   na   sťažnosť   zo   dňa 9. 5. 2006, táto nebola v registri sťažností evidovaná, preto nedošlo ani k jej vybaveniu. Túto   skutočnosť   som   sťažovateľke   oznámil   listom   zo   dňa   17.   7.   2006,   ktorým   som   jej odpovedal na jej podanie zo dňa 4. 7. 2006. Zároveň som sa jej za vzniknutú situáciu ospravedlnil, uznal čiastočnú dôvodnosť jej sťažnosti, uviedol, že v súčasnosti sú určené termíny pojednávaní a oznámil, že na plynulosť konania budem dohliadať do právoplatného skončenia   danej   veci.   Nie   je   preto   jasné,   aké   vybavenie   sťažnosti   by   sťažovateľka očakávala, ak mnou uvedené vybavenie nebolo pre ňu dostatočnou zárukou, že v konaní nebude ďalej dochádzať k prieťahom.

Podľa   môjho   názoru   práve   naopak,   vybavenie   sťažnosti   sťažovateľky   bolo dostatočné,   dôsledné   a zákonné   a ako   také   nebolo   spôsobilé   privodiť   nutnosť   podania ústavnej sťažnosti.

Opätovne zdôrazňujem, že dĺžka predmetného konania má podklad predovšetkým v objektívnej   skutočnosti   vzhľadom   na   krajinu,   v ktorej   žije   odporca.   I keď   sa   v danom konaní   jedná   o záujem   maloletého   dieťaťa,   dĺžka   jednotlivo   vykonaných   úkonov   je z objektívnych dôvodov nepomerne dlhšia ako v konaniach s rovnakým predmetom, pokiaľ sa obaja účastníci zdržiavajú na území Slovenska.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   skutočnosti   považujem   sťažovateľkou   požadované finančné zadosťučinenie za neprimerane vysoké.“

Predseda okresného súdu taktiež netrval na ústnom verejnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky.

II.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“, a porušenia práva upraveného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého „Každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...“ v konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn. 25 Cr 36/2003.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej   judikatúry,   v súlade   s ktorou   „odstránenie   stavu   právnej   neistoty   je   podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (II. ÚS 61/98). Podľa názoru ústavného súdu k stavu právnej istoty účastníka konania dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu vo veci alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý   znamená   nastolenie   právnej   istoty   inak   ako   právoplatným   rozhodnutím   súdu (II. ÚS 219/04).

Ústavný   súd   pri   posudzovaní   otázky,   či   v súdnom   konaní   došlo   k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods.   2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 813/00, I. ÚS 20/02, III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.

Pri vyhodnotení doterajšieho konania okresného súdu vo veci sp. zn. 25 Cr 36/2003 podľa uvedených kritérií ústavný súd dospel k týmto záverom:

1. Predmetom konania vedeného okresným súdom je návrh sťažovateľky o určenie otcovstva. Uvedené konanie nie je zložité po právnej stránke, ale po stránke skutkovej. Na dĺžku konania môže mať vplyv skutočnosť, že označený otec dieťaťa a manžel sťažovateľky žije   v Peruánskej   republike,   s ktorou   Slovenská   republika   nemá   podpísanú   žiadnu mnohostrannú ani dvojstrannú zmluvu o právnej pomoci.   Povaha veci si však vyžaduje osobitnú rýchlosť konania.

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľky ako účastníčky súdneho konania, ústavný súd konštatuje, že toto správanie nijako neprispelo k doterajšej dĺžke označeného konania.

3. Tretím kritériom, na základe ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k zbytočným prieťahom v súdnom konaní sp. zn. 25 Cr 36/2003, bol postup okresného súdu.

Pôvodný   návrh   sťažovateľky   o určenie   otcovstva   bol   podaný   okresnému   súdu 17. apríla 2003. Okresný súd urobil prvý úkon vo veci 4. mája 2005 (t. j. po dvoch rokoch nečinnosti), keď si vyžiadal stanovisko Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej   len   „ministerstvo   spravodlivosti“)   k otázkam   postupu   pri   vykonávaní   dôkazov a doručovaní písomností do Peruánskej republiky (stanovisko ministerstva spravodlivosti bolo okresnému súdu doručené 23. mája 2005).

Okresný súd ustanovil 1. decembra 2005 za kolízneho opatrovníka pre maloletú Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Košice II. Ďalej ustanovil 2. decembra 2005 tlmočníčku z jazyka   španielskeho,   ktorej   súčasne   uložil,   aby   vykonala   preklad   označených   listín v určenej lehote.

Tlmočníčka   predložila   26.   januára   2006   okresnému   súdu   preklad   písomností. Okresný súd uznesením z 31. januára 2006 jej priznal odmenu za príslušný preklad listín a súčasne   požiadal   ministerstvo   spravodlivosti   o doručenie   predložených   listín   do Peruánskej republiky. Okresný súd nariadil termín pojednávania vo veci na 28. jún 2006 a náhradný termín na 6. september 2006, o čom bol v rámci doručovaných listín odporca v konaní informovaný.

Na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo 28. júna 2006, bola vypočutá sťažovateľka, ktorá   uviedla   aj   to,   že   medzičasom   podala   návrh   na   rozvod   manželstva.   Odročené pojednávanie sa konalo 6. septembra 2006. Okresný súd konštatoval, že prostredníctvom ministerstva spravodlivosti mu bola doručená zásielka o výsluchu otca na príslušnom súde v Peru, a pojednávanie odročil za účelom zabezpečenia prekladu uvedenej písomnosti.

Podľa názoru ústavného súdu došlo k nečinnosti okresného súdu v období prvých dvoch rokov po doručení návrhu okresnému súdu, ako aj do decembra 2005.

V ďalšom období a v priebehu roku 2006 až do rozhodovania o sťažnosti ústavným súdom okresný súd konal relatívne plynulo.

Ústavný súd so zreteľom na všetky uvedené skutočnosti konštatoval, že doterajším postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 25 Cr 36/ 2003 došlo k zbytočným prieťahom predovšetkým v období do decembra 2005, čím bolo porušené aj základné právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

1. V nadväznosti na rozhodnutie o porušení základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v zmysle § 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby vo veci sp. zn. 25 Cr 36/2003 konal bez zbytočných prieťahov.

2. Pretože ústavný súd rozhodol, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 25 Cr 36/2003 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   zaoberal   sa   aj   jej   žiadosťou   o priznanie finančného zadosťučinenia. podľa čl. 127 ods. 3 ústavy.

Hoci   ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v napadnutom konaní konal bez zbytočných prieťahov, je toho názoru, že porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno účinne odstrániť len uplatnením tejto jeho právomoci.   V dôsledku   toho považoval za potrebné rozhodnúť aj o priznaní finančného zadosťučinenia.

Sťažovateľka   požadovala   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia 150 000 Sk, pričom svoju žiadosť odôvodnila postupom okresného súdu a stavom právnej neistoty,   v ktorom   sa   nachádza   už   tri   a pol   roka   od   podania   návrhu.   Pri   určení   sumy primeraného finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých   vychádza   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé   finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Ústavný súd vzhľadom na doterajší priebeh konania okresného súdu, ktorý vykazoval znaky   zbytočných   prieťahov   v konaní,   a zohľadňujúc   tiež   konkrétne   okolnosti   prípadu rozhodol, že sumu 30 000 Sk možno považovať za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

3.   Ústavný   súd   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania,   ktoré   sťažovateľke   vznikli v súvislosti   s jej   právnym   zastúpením   v konaní   pred   ústavným   súdom   advokátkou JUDr. J. B.   Trovy   konania   vyčíslil   sumou   5   788   Sk,   podľa   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov,   pričom   vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za 1. polrok 2005, ktorá bola 16 381 Sk. Z uvedeného vyplýva, že za jeden úkon vykonaný v roku 2006 patrí   odmena   pre   právnu   zástupkyňu   sťažovateľky   v sume   2   730   Sk.   Spolu   s režijným paušálom k dvom úkonom po 164 Sk ide o celkovú sumu 5 788 Sk.

Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľky   (§   31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s   §   149   Občianskeho   súdneho poriadku).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2006