znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 300/2016-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. apríla 2016 v senátezloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne ĽudmilyGajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Roman BLAŽEK, s. r. o.,Pohraničná 4, Komárno, v mene ktorej koná advokát JUDr. Roman Blažek, vo vecinamietaného porušenia základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 13 C 41/2010z 28. októbra 2011, rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 7 Co 51/2012 zo 4. októbra2012 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 106/2013z 13. mája 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. septembra2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušeniesvojho základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Nové Zámky (ďalej len „okresnýsúd“) sp. zn. 13 C 41/2010 z 28. októbra 2011, rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalejlen „krajský súd“) sp. zn. 7 Co 51/2012 zo 4. októbra 2012 a uznesením Najvyššieho súduSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 106/2013 z 13. mája 2014.Týmito rozhodnutiami bolo určené, že sťažovateľ (ako žalovaný pred všeobecnými súdmi)nie je vlastníkom rodinného domu, ktorý pôvodne vlastnil z titulu dedenia po svojomotcovi.

2. Podstatou sťažnosti je ústavnosť zásahu do základného práva na ochranuvlastníctvasťažovateľanapadnutýmirozhodnutiami,ktorýmisťažovateľprišielo vlastníctvo rodinného domu, ktorý zdedil po otcovi, pretože na základe určovacej žalobybrat sťažovateľovho otca a jeho manželka presvedčili všeobecné súdy, že dom otca bolzbúraný a oni postavili nový dom, ktorý tak nemal byť predmetom dedičstva. Sťažovateľmá pochybnosti o nezaujatosti sudcu okresného súdu.

Vzhľadom na dátum prijatia dovolacieho rozhodnutia najvyšším súdom ústavný súdmusel v prvom rade zistiť, či je sťažnosť včas podaná.

3. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ zdedil v roku 1998 ako jediný dedičrodinný dom po svojom otcovi. V roku 2008 brat otca s manželkou podali protisťažovateľovi žalobu o určenie vlastníctva k uvedenému domu s argumentom, že dom otcabol zbúraný ešte pred dedením a oni postavili nový dom. Okresný súd rozsudkom sp. zn.13 C 41/2010 z 28. októbra 2011 určil, že vlastníkmi domu sú v bezpodielovomspoluvlastníctve otcov brat s manželkou. Na odvolanie sťažovateľa krajský súd rozhodnutieokresného súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Okresný súd však opätovne rozhodoltak ako v prvom rozsudku. Odvolací súd druhý rozsudok okresného súdu v neprospechsťažovateľa rozsudkom sp. zn. 7 Co 51/2012 zo 4. októbra 2012 potvrdil. Odvolací súdsúčasne rozhodol, že sudca okresného súdu Mgr. Peter Garaj nie je vylúčený z prerokúvaniaa rozhodovania veci. Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu dovolanie. Najvyššísúd v časti týkajúcej sa nestrannosti sudcu, o ktorej rozhodoval krajský súd ako nadriadenýsúd, konanie zastavil. Najvyšší súd v „meritórnej“ časti nestrannosti sudcu dovolanieodmietol a v časti vecnej správnosti dovolanie odmietol, pretože v režime zmätočnéhodovolania sa právnym posúdením veci zaoberať nemožno.

4. Sťažovateľ v čase rozhodovania o dovolaní zmenil právneho zástupcu a tvrdí, žerozhodnutie bolo doručené pôvodnému zástupcovi, aj keď zmenu najvyššiemu súduoznámil, a pôvodný zástupca mu dal rozhodnutie na vedomie s odstupom času. Sťažovateľtaktiež využil podnet na mimoriadne dovolanie, ako aj opakovaný podnet, ale prokuratúra siich neosvojila.

5. V záverečnej časti sťažnosti sťažovateľ navrhuje prijať sťažnosť na ďalšie konaniea vydať tento nález:

„1. Ústavnej sťažnosti vyhovuje.

2. Základné právo sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛ upravené v čl. 20 ods. 1 prvej a poslednej vete Ústavy Slovenskej republiky bolo porušené právoplatným rozsudkom Okresného súdu Nové Zámky, sp. zn. 13 C 41/2010 zo dňa 28.10.2011, právoplatným rozsudkom Krajského súdu Nitra, sp. zn. 7 Co 51/2012 zo dňa 04.10.2012 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3 Cdo 106/2013 zo dňa 13.05.2014.

3. Právoplatný rozsudok Okresného súdu Nové Zámky, sp. zn. 13C 41/2010 zo dňa 28.10.2011, právoplatný rozsudok Krajského súdu Nitra, sp. zn. 7Co 51/2012 zo dňa 04.10.2012 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3Cdo 106/2013 zo dňa 13.05.2014 zrušuje.“

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdkaždý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, aktento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je oneskorený.

7. Podľa zistenia ústavného súdu napadnutý rozsudok okresného súdu sp. zn.13 C 41/2010 z 28. októbra 2011 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn.7 Co 51/2012 zo 4. októbra 2012 nadobudol právoplatnosť 13. novembra 2012.

Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 106/2013 z 13. mája 2014nadobudlo právoplatnosť 18. júna 2014, pričom sťažovateľ prevzal napadnuté uznesenienajvyššieho súdu najneskôr 16. apríla 2015, čo vyplýva aj z jeho podnetu„na podanie mimoriadneho dovolania na Najvyšší súd SR“, ktorý adresoval práve 16. apríla 2015Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“).Z uvedeného podnetu (ktorého kópiu sťažovateľ pripojil k svojej ústavnej sťažnosti) totižvyplýva, že fotokópia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu tvorila prílohu tohtopodnetu sťažovateľa adresovanej generálnej prokuratúre.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy možnopodať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia aleboupovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa,keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo o inom zásahu dozvedieť, pričom zákono ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (pozri napr.IV. ÚS 14/03, I. ÚS 75/04).

V prípade riadne podaného dovolania ústavný súd odvíja túto lehotu od doručenia,resp. právoplatnosti rozhodnutia o dovolaní, a to tak voči rozhodnutiu o dovolaní, ako ajvoči právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu v spojení s rozhodnutím okresného súdu(napr. II. ÚS 592/2015).

Predmetná sťažnosť z 19. augusta 2015 bola odovzdaná na poštovú prepravu31. augusta 2015, teda po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej zákonom pre tentodruh konania pred ústavným súdom, preto musel ústavný súd sťažnosť odmietnuť akooneskorene podanú.

8. Nad rámec uvedeného ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru,v zmysle ktorej dvojmesačnú lehotu podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde na podaniesťažnosti ústavnému súdu proti označeným rozhodnutiam okresného súdu a krajského súdunemožno počítať od doručenia posledného oznámenia generálnej prokuratúry o vybavenípodnetu sťažovateľa na podanie mimoriadneho dovolania proti týmto rozhodnutiamokresného súdu a krajského súdu, pretože podanie mimoriadneho dovolania je výhradnýmprávom generálneho prokurátora Slovenskej republiky, a teda nie je pre účastníka súdnehokonania právne nárokovateľným opravným prostriedkom, a teda ani účinným a istýmprostriedkom, ktorým by sa sťažovateľ mohol domáhať ochrany svojich práv pred podanímsťažnosti ústavnému súdu (napr. II. ÚS 23/2010).

9. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa odmietol ako oneskorene podanú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. apríla 2016