znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 300/2014-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. júna 2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu Sergeja Kohuta   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti KASINVEST   spol.   s r.   o.,   Jablunkov,   Bělá 1005,   Česká   republika, zastúpenej   Fridrich Paľko,   s. r.   o.,   Grösslingová   4,   Bratislava,   za   ktorú   koná   advokát   a   konateľ doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu a   inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   uznesením   Okresného   súdu   Bratislava   I   č.   k.   6   K   14/2013-121 zo 14. júna 2013 a uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave č.   k.   2   CoKR 42/2013-147 z 22. augusta 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti KASINVEST spol. s r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. decembra 2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti KASINVEST spol. s r. o., Jablunkov, Bělá 1005, Česká republika (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Okresného   súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 6 K 14/2013-121 zo 14. júna 2013 a uznesením Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k.   2 CoKR 42/2013-147 z 22. augusta 2013 a žiada vydať tento nález:

„1) Základné právo spoločnosti KASINVEST spol. s r. o., IČO: 62 364 197, zapísaná v OR vedenom Krajským súdom v Ostrave, sp. zn. C 7996, so sídlom: Jablunkov, Bělá 1005, okres   Frýdek-Místek,   PSČ   739   91   na   súdnu   ochranu   zaručené   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave zo dňa 22. 8. 2013, sp. zn. 2 CoKR/42/2013 bolo porušené.

2) Základné právo spoločnosti KASINVEST spol. s r. o., IČO: 62 364 197, zapísaná v OR vedenom Krajským súdom v Ostrave, sp. zn. C 7996, so sídlom: Jablunkov, Bělá 1005, okres   Frýdek-Místek,   PSČ   739   91   na   spravodlivý   súdny   proces   zaručené   čl.   6   ods.   1 Európskeho   dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave zo dňa 22. 8. 2013, sp. zn. 2 CoKR/42/2013 bolo porušené.

3)   Uznesenie   Krajského   súdu   v   Bratislave   zo   dňa   22.   8.   2013,   sp.   zn. 2 CoKR/42/2013 sa zrušuje.

4) Základné právo spoločnosti KASINVEST spol. s r. o., IČO: 62 364 197, zapísaná v OR vedenom Krajským súdom v Ostrave, sp. zn. C 7996, so sídlom: Jablunkov, Bělá 1005, okres   Frýdek-Místek,   PSČ   739   91   na   súdnu   ochranu   zaručené   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutím Okresného súdu Bratislava I zo dňa 14. 6. 2013, sp. zn.: 6 K/14/2013 bolo porušené.

5) Základné právo spoločnosti KASINVEST spol. s r. o., IČO: 62 364 197, zapísaná v OR vedenom Krajským súdom v Ostrave, sp. zn. C 7996, so sídlom: Jablunkov, Bělá 1005, okres   Frýdek-Místek,   PSČ   739   91   na   spravodlivý   súdny   proces   zaručené   čl.   6   ods.   1 Európskeho   dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozhodnutím Okresného súdu Bratislava I zo dňa 14. 6. 2013, sp. zn.: 6 K/14/2013 bolo porušené.

6) Uznesenie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 14. 6. 2013, sp. zn.: 6 K/14/2013, sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

7) Spoločnosti KASINVEST spol. s r. o., IČO: 62 364 197, zapísaná v OR vedenom Krajským súdom v Ostrave, sp. zn. C 7996, so sídlom: Jablunkov, Bělá 1005, okres Frýdek- Místek, PSČ 739 91 priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1.000,- € (slovom: tisíc eur 0/100),   ktoré   je   jej   spoločne   a   nerozdielne   povinní   zaplatiť   Okresný   súd   Bratislava   I a Krajský súd v Bratislave do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

8) Okresný súd Bratislava I a Krajský súd v Bratislave sú spoločne a nerozdielne povinní uhradiť spoločnosti KASINVEST spol. s r. o., IČO: 62 364 197, zapísaná v OR vedenom Krajským súdom v Ostrave, sp. zn. C 7996, so sídlom: Jablunkov, Bělá 1005, okres   Frýdek-Místek,   PSČ   739   91   trovy   konania,   tak   ako   budú   vyčíslené   v   písomnom vyhotovení nálezu, na účet jej právneho zástupcu Fridrich Paľko, s. r. o. č. ú... vedený vo VÚB, a. s. do troch dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a k nej pripojených príloh, sťažovateľ ako navrhovateľ podal 15. marca 2013 na okresnom súde návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka TECHNOMARKET spol. s r. o. v likvidácii, Púchovská 16, Bratislava (ďalej „TECHNOMARKET spol. s r. o.“). K návrhu pripojil [v súlade s § 12 ods. 2 písm. c) zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „ZKR“   alebo   „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“)] potvrdenie nezávislého audítora, ktorým tento potvrdil, že navrhovateľ   voči   TECHNOMARKET   spol.   s   r.   o.,   eviduje   v   účtovníctve   v   súlade s účtovnými   predpismi   pohľadávku   s   doloženým   právnym   dôvodom   vzniku   (vo   výške 44 683,97 €), a sťažovateľ predložil i písomnú výzvu na jej zaplatenie zo 14. augusta 2012 adresovanú TECHNOMARKET spol. s r. o. Sťažovateľ označil aj ďalších veriteľov, voči ktorým je spoločnosť TECHNOMARKET spol. s r. o., v omeškaní o viac ako 30 dní, a to T. T.   a   DOMO-REAL,   spol.   s   r.   o.,   ktorí   si   splatné   pohľadávky   prihlásili   do   likvidácie, a označil ďalšieho veriteľa V. K. Okresný súd uznesením č. k. 6 K 14/2013-31 z 27. marca 2013   po zistení,   že   návrh   sťažovateľa   spĺňa   zákonom   predpísané   náležitosti,   začal konkurzné konanie na majetok TECHNOMARKET spol. s r. o., a uznesením č. k. 6 K 14/2013-40   z 10. apríla   2013   vyzval   TECHNOMARKET   spol.   s   r.   o.,   aby   sa   vyjadril k návrhu na vyhlásenie konkurzu a osvedčil svoju platobnú schopnosť.

TECHNOMARKET spol. s r. o., vo vyjadrení okrem iného uviedol, že sťažovateľ nemá   voči   nemu   žiadnu   pohľadávku,   táto   neexistuje   napriek   tomu,   že   ju   sťažovateľ vo svojom   účtovníctve   eviduje.   Naopak,   sťažovateľ   je   dlžníkom   spoločnosti TECHNOMARKET   spol.   s   r.   o.   (pohľadávka   na   zaplatenie   sumy   36   244   € s príslušenstvom),   v zmysle   právoplatného   a   vykonateľného   rozsudku   Krajského   súdu v Ostrave č. k. 2 Cm 281/1998-283 z 26. septembra 2011 v spojení s rozsudkom Vrchného súdu v Olomouci sp. zn. 4 Cmo 149/2012 zo 7. júna 2012. Ani sťažovateľom označený veriteľ   V.   K.   nie   je   veriteľom   spoločnosti   TECHNOMARKET   spol.   s   r.   o.,   naopak, TECHNOMARKET spol. s r. o., proti nemu vedie exekúciu na Okresnom súde Čadca pod sp. zn. 5 Er 450/2009.

Okresný súd uznesením č. k. 6 K 14/2013-121 zo 14. júna 2013 návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok TECHNOMARKET spol. s r. o., zamietol. Dospel totiž k záveru, že sťažovateľ na podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu nebol aktívne legitimovaný (preto neskúmal   už   ani   osvedčovanie   platobnej   schopnosti   TECHNOMARKET   spol.   s   r.   o.). Aktívne legitimovaným na podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu [§ 11 ods. 3, § 19 ods. 1 písm. c) ZKR] je iba ten veriteľ, ktorý má nespornú pohľadávku voči dlžníkovi 30 dní po lehote   splatnosti,   pričom   na   prípadné   sporné   pohľadávky   súd   neprihliada   (sporné pohľadávky   veriteľa   nie   sú   spôsobilé   založiť   aktívnu   legitimáciu   na   podanie   návrhu na vyhlásenie   konkurzu).   Sťažovateľ   v   konaní   nepreukázal,   že   by   takúto   nespornú pohľadávku   voči   TECHNOMARKET   spol.   s   r.   o.,   mal.   Okresný   súd   z   vykonaného dokazovania   naopak   zistil,   že   TECHNOMARKET   spol.   s   r.   o.,   má   voči   sťažovateľovi pohľadávku   priznanú   právoplatným   a   vykonateľným   rozhodnutím   súdu   (rozsudok Krajského   súdu   v   Ostrave   č.   k.   2   Cm   281/1998-283   z   26.   septembra   2011   v   spojení s rozsudkom Vrchného súdu v Olomouci sp. zn. 4 Cmo 149/2012 zo 7. júna 2012). Pokiaľ sťažovateľ tvrdil, že má voči TECHNOMARKET spol. s r. o., pohľadávku na zaplatenie 44 683,97 €, s ktorou je TECHNOMARKET spol. s r. o., v omeškaní o viac než 30 dní, takáto   preukázaná   nebola.   Okresný   súd   mal   za   preukázané,   že   sťažovateľ   v   minulosti nadobudol   pohľadávky   voči   TECHNOMARKET   spol.   s   r.   o.,   na   základe   zmluvy o postúpení   pohľadávky   uzatvorenej   12.   júla   1996   s V.   K.,   Stavebno-obchodná   činnosť (pohľadávky   z   faktúr   vo   výške   36   243,99   €).   Sťažovateľ   následne   (8. augusta   2012) jednostranne započítal pohľadávky voči TECHNOMARKET spol. s r. o., pričom po zápočte mala   zostať   na   úhradu   pohľadávka   sťažovateľa   voči   TECHNOMARKET   spol.   s   r.   o. vo výške   44   683,97   €.   Pohľadávku   voči   TECHNOMARKET   spol.   s   r.   o.,   pôvodne nadobudol   V.   K.,   Stavebno-obchodná   činnosť,   postúpením   od Všeobecnej   obchodnej spoločnosti,   s.   r.   o.   (6.   februára   1996).   Následne   V.   K.,   Stavebno-obchodná   činnosť, uzatvoril s TECHNOMARKET spol. s r. o., dohodu o vyrovnaní pohľadávky tovarovou kompenzáciou   a   pohľadávka   bola   takto   uhradená.   Neuhradená   časť   príslušenstva pohľadávky – penále 298 089 Kč – sa stala predmetom konania pred Okresným súdom Bratislava III pod sp. zn. 20 Cb 368/99, avšak žaloba bola zamietnutá rozsudkom č. k. 20 Cb 368/1999-440 z 28. septembrom 2011 potvrdeným odvolacím súdom. Preto pohľadávka, o ktorú opiera návrh na vyhlásenie konkurzu sťažovateľ, musela byť považovaná za spornú.

Toto   uznesenie   potvrdil   ako   vecne   správne   krajský   súd   uznesením   č.   k. 2 CoKR 42/2013-147 z 22. augusta 2013.

Uznesenie   okresného   súdu   č.   k.   6   K   14/2013-121   zo   14.   júna   2013   v   spojení s uznesením   krajského   súdu   č.   k.   2   CoKR   42/2013-147   z 22.   augusta   2013   nadobudlo právoplatnosť 1. októbra 2013.

Sťažovateľ   sťažnosť   doručenú   ústavnému   súdu   na   porušenie   svojho   základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods.1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu č. k. 6 K 14/2013-121 zo 14. júna 2013 a uznesením krajského súdu č. k. 2 CoKR 42/2013-147 z 22. augusta 2013 odôvodnil tým, že týmito rozhodnutiami bola sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom   (bolo   mu   znemožnené   proti   TECHNOMARKET   spol.   s   r.   o.,   viesť   konkurzné konanie); rozhodnutia nie sú dostatočne odôvodnené a vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci [nesprávnej interpretácie § 19 ods. 1 písm. c) ZKR] založeného na ústavne nesúladnom   výklade   aplikovanej   normy.   Sťažovateľ   je   totiž   presvedčený,   že   neobstojí právny   názor   všeobecných   súdov,   podľa   ktorého   aktívne   legitimovaným   subjektom na podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu môže byť len taký veriteľ, ktorého pohľadávka voči dlžníkovi je nesporná (a 30 dní po lehote splatnosti). Tento záver nemôže vyplývať ani z príkazu § 19 ods. 1 písm. c) ZKR neprihliadať pri rozhodovaní o vyhlásení konkurzu na záväzky dlžníka, ktoré sú sporné (resp. dlžník osvedčil ich spornosť). Ustanovenie § 19 ods.   1 písm.   c)   ZKR sa   podľa   presvedčenia   sťažovateľa vzťahuje iba na osvedčovanie platobnej   schopnosti   dlžníkom,   ale   nie   na   pohľadávku   osoby,   ktorá   navrhuje   konkurz vyhlásiť (na posudzovanie jeho aktívnej vecnej legitimácie). Pokiaľ súdy vyžadovali, aby sťažovateľ mal nespornú pohľadávku voči dlžníkovi ako podmienku vyhlásenia konkurzu na   majetok   TECHNOMARKET   spol.   s   r.   o.,   vytvorili   novú   podmienku   na   vyhlásenie konkurzu nad rámec podmienok ustanovených v § 11 ods. 3 ZKR. Požiadavka aktívnej legitimácie navrhovateľa v takejto podobe nie je súčasťou ustanovení ZKR. Podmienky hypotézy právnej normy stanovuje zákonodarca. Samotnú platobnú schopnosť spoločnosti TECHNOMARKET spol. s r. o., ktorou sa mal okresný súd zaoberať, skúmať už opomenul. Skúmať   platobnú   schopnosť   TECHNOMARKET   spol.   s   r.   o.,   boli   súdy   povinné   aj v prípade, ak by dospeli k záveru o tom, že sťažovateľ nie je aktívne legitimovaný. Vyplýva to   zo   zmyslu   a   účelu   právnej   úpravy,   ako   aj   z   toho,   že   pluralita   veriteľov   umožňuje v konkurznom konaní v danom štádiu pokračovať aj v takomto prípade. Krajský súd sa navyše   nedostatočne   zaoberal   odvolaním   sťažovateľa,   reálne   nepreskúmal   rozhodujúce otázky a ani nevysvetlil, z akých dôvodov dospel k záveru, podľa ktorého návrh sťažovateľa na vyhlásenie konkurzu na majetok TECHNOMARKET spol. s r. o., musel byť zamietnutý pre chýbajúcu aktívnu vecnú legitimáciu sťažovateľa.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy,   ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ako   vyplýva   z   petitu   sťažnosti,   sťažovateľ   sa   sťažnosťou   domáha   vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ku ktorému malo dôjsť uznesením okresného súdu č. k. 6 K 14/2013-121 zo 14. júna 2013 a uznesením krajského súdu č. k. 2 CoKR 42/2013-147 z 22. augusta 2013.

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistí,   že   ochrany   toho   základného   práva   alebo slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie   (napr. I. ÚS 103/02).

Ústavný súd sa najprv zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti uzneseniu okresného súdu č. k. 6 K 14/2013-121 zo 14. júna 2013. V súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci skúmal, či sú splnené podmienky konania pred ním o tejto časti sťažnosti sťažovateľa a dospel k záveru, že vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených   námietkach   porušenia   jeho   základných   práv   týmto   rozhodnutím   okresného súdu,   pretože   preskúmavanie   jeho   postupu   zveruje   Občiansky   súdny   poriadok   v   tomto prípade odvolaciemu súdu. Odvolací súd vo veci o podanom odvolaní sťažovateľa rozhodol uznesením krajského súdu č. k. 2 CoKR 42/2013-147 z 22. augusta 2013. Krajský súd ako súd odvolací bol súdom, ktorému patrí právomoc posúdiť, či odvolanie sťažovateľa bolo dôvodné, a rozhodnúť o ňom.

Ústavný súd sťažnosť smerujúcu proti uzneseniu okresného súdu č. k. 6 K 14/2013-121 zo 14. júna 2013 z týchto dôvodov podľa § 25 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok svojej právomoci.

Odlišná   je   situácia   týkajúca   sa   tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   uzneseniu krajského súdu č. k. 2 CoKR 42/2013-147 z 22. augusta 2013; vo vzťahu k nej je právomoc ústavného súdu daná.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Krajský súd uznesenie č. k. 2 CoKR 42/2013-147 z 22. augusta 2013 odôvodnil takto:

„Z obsahu spisu súdu prvého stupňa mal odvolateľ za preukázané, že navrhovateľ v súlade   s   citovaným   ustanovením   §   12   ods.   2   písm.   c)   ZKR   na   dokladovanie   svojej pohľadávky pripojil k návrhu potvrdenie nezávislého audítora P. K., zo dňa 04. 03. 2013, ktorým   audítor   potvrdil   skutočnosť,   že   navrhovateľ   pohľadávku   účtuje   v   účtovníctve spoločnosti v súlade s účtovnými predpismi a že pohľadávka má doložený právny dôvod svojho vzniku, spolu s písomnou výzvou k uhradeniu pohľadávky zo dňa 14. 08. 2012, ktorá bola adresovaná dlžníkovi.

Navrhovateľ   v   návrhu   súčasne   označil   ďalších   veriteľov,   voči   ktorým   je   dlžník v omeškaní viac ako 30 dní, konkrétne T. T., a spoločnosť DOMO-REAL, spol. s r. o., so sídlom Púchovská 16, 835 05 Bratislava,   nakoľko ide o veriteľov, ktorí si svoj splatné pohľadávky prihlásili do likvidácie. Ako ďalšieho veriteľa uviedol navrhovateľ v návrhu V. K. K   vyššie   uvedenému   považuje   odvolací   súd   za   potrebné   uviesť,   že   v   návrhu na vyhlásenie konkurzu musí veriteľ, ktorý podáva návrh, označiť svoju pohľadávku, ktorú má voči svojmu dlžníkovi a s ktorou dlžník mešká viac ako 30 dní po lehote splatnosti. Zároveň je povinný označiť ďalšieho veriteľa a uviesť jeho pohľadávku, pričom pohľadávku druhého   veriteľa,   ktorého   v   návrhu   na   vyhlásenie   konkurzu   uvedie,   nemusí   žiadnym spôsobom   preukazovať,   stačí,   keď   túto   pohľadávku   označí.   Označenie   veriteľa   a   jeho pohľadávky znamená okrem presnej identifikácie veriteľa identifikáciu výšky pohľadávky a jej splatnosti, pretože zákon vyžaduje, aby dlžník aj s touto pohľadávkou bol v omeškaní viac ako 30 dní po lehote splatnosti.

Navrhovateľ   (veriteľ)   musí   preukázať   písomnú   výzvu   ktoréhokoľvek   veriteľa na zaplatenie   pohľadávky   dlžníkovi,   ktorá   sa   preukazuje   alebo   uvádza   v   návrhu na vyhlásenie konkurzu. Pohľadávka druhého veriteľa sa nijako neosvedčuje, avšak ako to vyplýva z ustanovenia § 19 ZKR, táto pohľadávka tak isto ako pohľadávka navrhovateľa nesmie byť sporná.

Je na dlžníkovi, aby využil všetky procesné prostriedky a uplatnil akékoľvek dôkazy, ktorými   osvedčí   svoju   platobnú   schopnosť   alebo   neoprávnenosť   návrhu   na   vyhlásenie konkurzu (napr. nedostatok aktívnej vecnej legitimácie, skutočnosť, že navrhovateľ nie je veriteľom podľa hmotného práva, zánik spôsobilosti navrhovateľa byť účastníkom konania a pod.).

S   poukazom   na   argumentáciu   navrhovateľa   –   veriteľa   prezentovanú   v   podanom odvolaní, že dlžník bol predlžený v momente vstupu do likvidácie považuje dovolací súd za potrebné zdôrazniť, že veriteľ je oprávnený podať návrh na vyhlásenie konkurzu len pre platobnú neschopnosť dlžníka a nie pre predĺženie. Podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu pri predlžení dlžníka zabezpečuje zákon tým, že ukladá túto povinnosť dlžníkovi a osobám, ktoré sú oprávnené a povinné konať v mene dlžníka alebo za dlžníka (štatutárny orgán, jeho člen,   likvidátor,   iný zákonný   zástupca).   Súčasne zavádza   novú   zodpovednosť   povinných osôb za nesplnenie tejto povinnosti v § 11 ods. 4 ZKR (viď Ďurica M. zákon o konkurze a reštrukturalizácii, komentár, Bratislava: C. H. BECK 2012, 68 s.)....

Po dôkladnom oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvého stupňa sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že veriteľom označená pohľadávka voči dlžníkovi je sporná a súd na prípadné sporné pohľadávky veriteľa neprihliada a takéto pohľadávky nie   sú   spôsobilé   založiť   navrhovateľovu   aktívnu   legitimáciu   na   podanie   návrhu na vyhlásenie konkurzu.

Účelom   konkurzného   konania   nie   je   zisťovanie   existencie   sporných   pohľadávok. Konkurzný súd rozsiahlejšie dokazovanie vedie len v súvislosti so skutočnosťami, ktoré sú rozhodujúce pre posúdenie splnenia hmotnoprávnych podmienok na vyhlásenie konkurzu. Oprávnenie   podať   návrh   na   vyhlásenie   konkurzu   –   splnenie   podmienok,   musí   veriteľ osvedčiť   bez   toho,   aby   bolo   potrebné   o   existencii   jeho   pohľadávky   viesť   rozsiahle dokazovanie. Otázka preukázania alebo nepreukázania spornej pohľadávky musí byť vždy predmetom samostatného sporového konania, pričom konkurzný súd nemôže viesť v rámci konkurzného   konania   dokazovanie   ohľadom   preukázania   základu   pohľadávky,   ktorej spornosť sa namieta.

Je   však   potrebné   uviesť,   že   doterajší   obsah   spisu   dostatočným   spôsobom dokumentuje,   že   navrhovateľ   nie je veriteľom   dlžníka a nebol ním ani v čase   podania návrhu   na   vyhlásenie   konkurzu.   Skutočnosť,   že   navrhovateľ   je   dlžníkom   dlžníka   bola preukázaná   právoplatnými   a   vykonateľnými   rozhodnutiami   príslušných   súdov   Českej republiky.   V   konaní   pred   prvostupňovým   súdom   bolo   tiež   preukázané,   že   ani   ďalší navrhovateľom označený veriteľ dlžníka V. K. nie je skutočným veriteľom dlžníka, čo bolo jednoznačne preukázané rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 3 Cob 328/2012-478 zo dňa 22. 05. 2013, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Bratislava III č. k. 20 Cb 368/1999-440 zo dňa 28. 09. 20111.

Navrhovateľom   označený dlžník   ďalej   dokladoval,   že ani ďalší   označený   veriteľ, spoločnosť DOMO-REAL, spol. s r. o. Púchovská 16, 835 05 Bratislava, nie je veriteľom dlžníka s pohľadávkou 30 dní po lehote splatnosti (podľa § 12 ods. 2 ZKR), nakoľko dňa 31. 12.   2012   bola   spoločnosťou   TECHNOMARKET   spol.   s   r.   o.   uzatvorená   písomná dohoda o predĺžení splatnosti všetkých jeho pohľadávok do doby vymoženia pohľadávky exekučne od V. K.

Dohodu   o   predlžení   splatnosti   označený   dlžník   uzatvoril   aj   s   ďalším   označeným veriteľom T. T. dňa 14. 01. 2013, ktorou bola predĺžená splatnosť všetkých vystavených a doručených   faktúr   spoločnosti   TECHNOMARKET   spol.   s   r.   o.,   v likvidácii,   do   doby vymoženia   finančných   prostriedkov   zo   súdnych   sporov   a   exekučných   konaní   vedených v prospech spoločnosti TECHNOMARKET spol. s r. o., v likvidácii.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   odvolací   súd   napadnuté   uznesenie   Okresného   súdu Bratislava I č. k. 6 K 14/2013-121 zo dňa 14. 06. 2013 v súlade s ustanovením § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. potvrdil ako vecne správne.“

Sťažovateľ sťažnosť na porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v časti smerujúcej proti uzneseniu krajského súdu č. k. 2 CoKR 42/2013-147 z 22. augusta 2013 odôvodnil tým, že toto rozhodnutie je jednak nedostatočne odôvodnené a jednak je založené na ústavne nekonformnom výklade podmienok aktívnej legitimácie navrhovateľa v konaní o vyhlásenie konkurzu, pretože neobstojí taký výklad ustanovení zákona o konkurze a reštrukturalizácii, podľa ktorého aktívne legitimovaným subjektom na podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu môže byť len taký veriteľ, ktorého pohľadávka voči dlžníkovi je nesporná [§ 19 ods. 1 písm. c) ZKR sa vzťahuje iba na osvedčovanie platobnej   schopnosti   dlžníkom],   a   zo   žiadneho   iného   ustanovenia   zákona   o   konkurze a reštrukturalizácii takéto obmedzenie pre navrhovateľa v konaní o vyhlásenie konkurzu nevyplýva.   Navyše,   skúmať   platobnú   schopnosť   TECHNOMARKET   spol.   s   r.   o.,   bol krajský súd povinný aj v prípade, ak by dospel k záveru o tom, že sťažovateľ nie je aktívne legitimovaný, pretože to vyplýva zo zmyslu a účelu právnej   úpravy, ako aj z toho,   že pluralita veriteľov umožňuje v konkurznom konaní v danom štádiu pokračovať aj v takomto prípade.

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s   uplatnením   nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Ústavný   súd   s   poukazom   na obsah   citovaného   odôvodnenia   uznesenia   krajského súdu   dospel   vo   vzťahu   k   tvrdeniam   sťažovateľa   o   tom,   že   krajský   súd   dostatočne neodôvodnil svoje rozhodnutie, resp. nereagoval na obsah odvolania sťažovateľa, k záveru, že   táto   argumentácia   v   sťažnosti   sťažovateľa   neobstojí.   Krajský   súd   dal   jasnú   a zrozumiteľnú   odpoveď   na   všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom súdnej ochrany, ktoré sťažovateľ v odvolaní nastolil. Vysvetlil, z akého dôvodu dospel k záveru o tom, že sťažovateľ na podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu na majetok TECHNOMARKET spol. s r. o., nebol aktívne legitimovaný, a z akého dôvodu musel byť jeho návrh na vyhlásenie konkurzu zamietnutý. Krajský súd neponechal bez povšimnutia odvolacie argumenty sťažovateľa, ktoré mali pre vec podstatný význam. Odôvodnenie jeho rozhodnutia   preto   spĺňa   všetky   požiadavky   vyplývajúce   zo   základného   práva   na   súdnu ochranu a spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.

Sťažovateľ   vo   vzťahu   k   uzneseniu   krajského   súdu   však   ďalej   tvrdil,   že   toto   je založené na ústavne neakceptovateľnom výklade zákona o konkurze a reštrukturalizácii, pokiaľ ide o aktívnu legitimáciu navrhovateľa, a v prípade jej nedostatku, aj pokiaľ ide o osvedčovanie platobnej schopnosti dlžníka.

Podľa § 11 ods. 1 druhej vety ZKR návrh na vyhlásenie konkurzu je oprávnený podať dlžník, veriteľ, v mene dlžníka likvidátor alebo iná osoba, ak to ustanovuje tento zákon.

Podľa § 11 ods. 3 ZKR veriteľ je oprávnený podať návrh na vyhlásenie konkurzu, ak môže   odôvodnene   predpokladať   platobnú   neschopnosť   svojho   dlžníka.   Platobnú neschopnosť dlžníka možno odôvodnene predpokladať vtedy, ak je dlžník viac ako 30 dní v omeškaní s plnením aspoň dvoch peňažných záväzkov viac ako jednému veriteľovi a bol jedným z týchto veriteľov písomne vyzvaný na zaplatenie.

Podľa § 12 ods. 2 ZKR ak návrh na vyhlásenie konkurzu podáva veriteľ, v návrhu je povinný   uviesť   skutočnosti,   z   ktorých   možno   odôvodnene   predpokladať   platobnú neschopnosť dlžníka, ako aj označiť svoju pohľadávku 30 dní po lehote splatnosti a označiť ďalšieho veriteľa s pohľadávkou 30 dní po lehote splatnosti. K návrhu je veriteľ povinný pripojiť   listiny,   ktoré   dokladajú   jeho   pohľadávku   označenú   v   návrhu.   Navrhovateľ pohľadávku doloží:

a)písomným uznaním dlžníka s úradne overeným podpisom dlžníka,

b)vykonateľným   rozhodnutím   alebo   iným   podkladom,   na   základe   ktorého možno nariadiť výkon rozhodnutia alebo vykonať exekúciu,

c)potvrdením   audítora,   správcu   alebo   súdneho   znalca,   že   navrhovateľ pohľadávku   účtuje   v   účtovníctve   v   súlade   s   účtovnými   predpismi,   a   v   prípade,   že   ide o pohľadávku nadobudnutú prevodom alebo prechodom, aj potvrdením audítora, správcu alebo súdneho znalca, že pohľadávka účtovaná v účtovníctve navrhovateľa má doložený dôvod vzniku, ak podáva návrh voči právnickej osobe, alebo

d)potvrdením   Ministerstva   financií   Slovenskej   republiky   o   existencii pohľadávky   štátu   z   príspevku   poskytnutého   dlžníkovi   z   prostriedkov   Európskej   únie, schváleného a účtovaného certifikačným orgánom.

Podľa § 12 ods. 3 ZKR ak návrh na vyhlásenie konkurzu podáva veriteľ, ktorý nemá na území   Slovenskej   republiky   bydlisko   alebo sídlo   alebo   organizačnú   zložku   podniku, v návrhu je povinný uviesť aj zástupcu na doručovanie písomností, ktorý ma bydlisko alebo sídlo na území Slovenskej republiky; k návrhu je povinný pripojiť aj listiny preukazujúce, že zástupca poverenie na doručovanie písomností prijal.

Podľa § 19 ods. 1 písm. a) bodu 1a ZKR ak sa konkurzné konanie začalo na návrh veriteľa,

a) súd do 5 dní od začatia konkurzného konania 1. odošle dlžníkovi do vlastných rúk rovnopis návrhu spolu s uznesením, ktoré obsahuje najmä 1a. výzvu, aby sa do 20 dní od jeho doručenia vyjadril k návrhu a osvedčil svoju platobnú schopnosť...

Podľa § 19 ods. 1 písm. c) ZKR súd rozhodne o vyhlásení konkurzu vtedy, ak dlžník neosvedčil svoju platobnú schopnosť, inak rozhodne o zastavení konkurzného konania; pri rozhodovaní o vyhlásení konkurzu súd neprihliada na záväzky, pri ktorých dlžník osvedčil ich spornosť...

Ako vyplýva zo sťažnosti sťažovateľa, tento je presvedčený, že citované ustanovenia zákona o konkurze a reštrukturalizácii je potrebné vykladať tak, že pre aktívnu legitimáciu navrhovateľa na vyhlásenie konkurzu sa nevyžaduje, aby navrhovateľ svoju pohľadávku voči dlžníkovi osvedčil, a zároveň tak, že aj v prípade, ak ju neosvedčí, je súd povinný skúmať platobnú schopnosť dlžníka.

Krajský súd, naopak, vychádzal z toho, že aktívne legitimovaným navrhovateľom konkurzného konania môže byť iba subjekt, ktorého pohľadávka nesmie byť sporná, pričom je   na   dlžníkovi,   aby   využil   všetky   procesné   prostriedky   a   uplatnil   akékoľvek   dôkazy, ktorými   osvedčí   (okrem   iného   aj)   neoprávnenosť   návrhu   na   vyhlásenie   konkurzu spočívajúcu (napríklad aj) v nedostatku aktívnej vecnej legitimácie, t. j. skutočnosti, že navrhovateľ nie je veriteľom dlžníka podľa hmotného práva, s následkom, že pokiaľ obsah konkurzného   spisu   v   čase   rozhodovania   konkurzného   súdu   dostatočným   spôsobom nedokumentuje, že navrhovateľ je veriteľom dlžníka a bol ním aj v čase podania návrhu na vyhlásenie konkurzu, návrh na vyhlásenie konkurzu musí byť zamietnutý (bez toho, aby sa konkurzný súd zaoberal ďalšími otázkami).

Ako vyplýva z citovaných ustanovení zákona o konkurze a reštrukturalizácii, táto právna úprava vychádza z princípu, podľa ktorého konkurz na majetok dlžníka môže byť vyhlásený iba na návrh subjektov definovaných zákonom o konkurze a reštrukturalizácii. Jedným z týchto subjektov je veriteľ dlžníka. Zákon o konkurze a reštrukturalizácii zároveň stanovuje   náležitosti   návrhu   veriteľa   na   vyhlásenie   konkurzu,   ktorých   splnenie   je predpokladom začatia konkurzného konania. Jednou z týchto náležitostí je aj pripojenie listiny,   ktorá   dokladuje   pohľadávku   navrhovateľa   (napr.   aj   len   potvrdenie   audítora,   že navrhovateľ pohľadávku účtuje v účtovníctve v súlade s účtovnými predpismi, a v prípade, že ide o pohľadávku nadobudnutú prevodom alebo prechodom, aj potvrdením audítora, správcu   alebo súdneho znalca, že pohľadávka   účtovaná v   účtovníctve   navrhovateľa má doložený   dôvod   vzniku,   ak   podáva   návrh   voči   právnickej   osobe).   Pri   rozhodovaní o vyhlásení   konkurzu   na   majetok   dlžníka   však   konkurzný   súd   nemôže   vychádzať   iba z obsahu návrhu na vyhlásenie konkurzu; je povinný vziať do úvahy aj obsah vyjadrenia dlžníka   k   tomuto   návrhu   a   ním   predložené   dôkazy.   Opačný   prístup   by   predstavoval neprípustný formalizmus v rozhodovaní konkurzného súdu. Pritom ani z ustanovenia § 19 ods.   1   písm.   c)   ZKR   nevyplýva, že   pri   rozhodovaní   o   návrhu   na vyhlásenie   konkurzu prichádza   do   úvahy   iba   jeho   vyhlásenie   alebo   zastavenie   konkurzného   konania. Pri rozhodovaní o vyhlásení konkurzu je daný v rovnakom ustanovení navyše konkurznému súdu zákonný príkaz neprihliadať na záväzky, pri ktorých dlžník osvedčil ich spornosť (bez toho, aby táto povinnosť konkurzného súdu bola zákonom obmedzená iba na posudzovanie otázky platobnej schopnosti dlžníka). Zmyslu a účelu právnej úpravy zákona o konkurze a reštrukturalizácii preto zodpovedá iba taký výklad citovaných ustanovení tohto zákona, ktorý   vylučuje   v   prípade,   ak   by   obsah   konkurzného   spisu   ako   celok   nepotvrdzoval existenciu hmotnoprávneho vzťahu medzi navrhovateľom a dlžníkom, ktorého obsahom je pohľadávka   navrhovateľa   voči   dlžníkovi,   vyhlásenie   konkurzu   na   majetok   dlžníka. Nemožno totiž pripustiť, aby bol konkurz na majetok dlžníka vyhlásený na návrh osoby, ktorá nie je veriteľom dlžníka. Rovnako v tomto štádiu konkurzného konania je z rovnakého dôvodu   vylúčené,   aby   za   tejto   situácie   pre   vyhlásenie   konkurzu   na   majetok   dlžníka postačovala existencia iných veriteľov (hoc aj s nespornou pohľadávkou voči dlžníkovi), z ktorých   však   žiaden   návrh   na   vyhlásenie   konkurzu   voči   dlžníkovi   so   zákonom predpísanými náležitosťami nepodal.

Z uvedených dôvodov (a aj s prihliadnutím na priliehavé konštatovanie krajského súdu, podľa ktorého účel konkurzného konania vylučuje rozsiahlejšie dokazovanie otázky existencie pohľadávky navrhovateľa voči dlžníkovi a splnenie podmienok na vyhlásenie konkurzu vrátane aktívnej legitimácie navrhovateľa musí navrhovateľ osvedčiť bez toho, aby bolo potrebné o existencii jeho pohľadávky viesť takéto rozsiahle dokazovanie) nie je možné   považovať   výklad   dotknutých   ustanovení   zákona   o   konkurze   a reštrukturalizácii odvolacím   súdom za taký, ktorý   sa   prieči zmyslu a účelu právnej úpravy konkurzného konania.

Preto,   pokiaľ   obsah   konkurzného   spisu   ako   celok   dostatočným   spôsobom dokumentuje, že navrhovateľ nie   je veriteľom   dlžníka   a nebol ním   ani v   čase   podania návrhu na vyhlásenie konkurzu (hoci navrhovateľ predložil konkurznému súdu s návrhom aj potvrdenie audítora o tom, že pohľadávku voči dlžníkovi účtuje v účtovníctve v súlade s účtovnými predpismi, ako aj o doložení dôvodu jej vzniku v účtovníctve navrhovateľa), neostáva než návrh na vyhlásenie konkurzu navrhovateľa zamietnuť, a to aj v prípade, ak by pohľadávky iných veriteľov voči dlžníkovi sporné neboli.

Krajský súd vo veci sťažovateľa svojím rozhodnutím naplnil princíp, podľa ktorého bol   povinný   postupovať   pri   nachádzaní   práva   tak,   aby   rešpektoval   skutočný   zmysel a podstatu základných (a aj jednoduchých) práv zúčastnených osôb, nepostupoval prísne formalisticky, a takto neumožniť priechod zjavnej nespravodlivosti.

Kontrolou   zlučiteľnosti   interpretácie   a   aplikácie   dotknutých   ustanovení   právneho poriadku   krajským   súdom   so   sťažovateľom   označenými   ustanoveniami   ústavy   dospel ústavný   súd   k   záveru,   že   je   vylúčené,   aby   uznesením   krajského   súdu   mohlo   dôjsť k porušeniu sťažovateľom označených práv.

S ohľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti smerujúcej proti rozhodnutiu   krajského   súdu   odmietol   podľa   §   25   zákona   o   ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.

Iba   to,   že   sťažovateľ   sa   s   názorom   krajského   súdu   vyjadreným   v   napadnutom rozsudku   nestotožňuje,   ešte   nemôže   zakladať   splnenie   podmienok   prijateľnosti   jeho sťažnosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. júna 2014