znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 300/2013-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. mája 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   U.,   s.   r.   o.,   zastúpenej   advokátom JUDr. E. K., K., vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v konaní   vedenom   Najvyšším   súdom   Slovenskej   republiky   pod   sp.   zn.   5 Sžf 8/2012, 5 Sžf 29/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti U., s. r. o.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. mája 2013 osobne do podateľne doručená sťažnosť spoločnosti U., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), vo   veci   namietaného   porušenia   čl.   46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 5 Sžf 8/2012, 5 Sžf 29/2012.

Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 8/2012, 5 Sžf 29/2012 z 31. januára 2013, ktorý bol právnemu zástupcovi sťažovateľky doručený 6. marca 2013, bol zmenený rozsudok Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 11 S 55/2011-57 z 19. októbra 2011 tak, že boli zrušené rozhodnutia   Finančného   riaditeľstva   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „žalovaný“) potvrdzujúce dodatočné platobné výmery Daňového úradu P. týkajúce sa vyrubenia rozdielu dane z pridanej hodnoty sťažovateľke za zdaňovacie obdobia apríl 2005 a september 2005.

Žalovaný bol zároveň zaviazaný zaplatiť sťažovateľke náhradu trov konania jednak v sume 132 € z titulu súdneho poplatku, ako aj v čiastke 876,86 € z titulu trov právneho zastúpenia. Z odôvodnenia výroku o trovách konania vyplýva, že o náhrade trov sa rozhodlo podľa § 224 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 prvou vetou, § 250k ods. 1 a § 151 ods. 1 a 5 Občianskeho   súdneho   poriadku.   Hoci   sa   sťažovateľka   domáhala   náhrady   cestovného osobným motorovým   vozidlom   Audi   A8   za cestu   z K.   do   T.   a späť v sume   226,80 €, najvyšší súd priznal cestovné iba vo výške 28,08 €, teda v hodnote cestovného lístka vlakom z K. do T. a späť.

Podľa názoru sťažovateľky posúdenie náhrady cestovného je v rozpore so zákonom. Najvyšší súd sa odvolal na primerané použitie ustanovenia § 73 ods. 2 vyhlášky č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd   a   vojenské   súdy   v   znení   neskorších   predpisov,   hoci   toto   ustanovenie   na   cestovné výdavky právneho zástupcu sťažovateľky nebolo možné použiť, a to ani primerane. Podľa § 16 ods. 4 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov na výšku náhrady preukázaných cestovných výdavkov   sa   vzťahujú   osobitné   predpisy,   pričom   v   odkaze   pod   čiarou   č.   5   sa   uvádza výslovne zákon č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov. Právny zástupca sťažovateľky si uplatnil cestovné výdavky v súvislosti so zastupovaním na pojednávaní krajského súdu na základe uvedeného ustanovenia, ktoré predstavuje v danej súvislosti   lex   specialis   a   nepripúšťa   žiadnu   redukciu   náhrady   cestovného   do   výšky cestovného verejným dopravným prostriedkom.

Sťažovateľka žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 5 Sžf 8/2012, 5 Sžf 29/2012 s tým, aby bol rozsudok z 31. januára 2013 vo výroku o trovách konania zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Domáha sa tiež náhrady trov právneho zastúpenia advokátom vo výške 331,13 €.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Jadrom sťažnosti je nespokojnosť sťažovateľky s priznanou výškou náhrady trov právneho zastúpenia, a to v súvislosti s cestovnými výdavkami, ktoré podľa jej názoru posúdil najvyšší súd v rozpore so zákonom, a teda arbitrárne. Považuje to za porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Možno konštatovať, že ustanovenie čl. 46 ods. 2 ústavy má povahu lex specialis vo vzťahu   k   ustanoveniu   čl.   46   ods.   1   ústavy,   ktoré   treba   považovať   za   lex   generalis. Poskytnúť   ochranu   základnému   právu   na   súdnu   ochranu   vo   vzťahu   voči   rozhodnutiam orgánov   verejnej   správy   môžu   všeobecné   súdy   v   rámci   správneho   súdnictva   postupom podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku. Takéto súdne konanie je ratione materiae súčasťou   čl.   46   ods.   2   ústavy,   nie   teda   čl.   46   ods.   1   ústavy,   ako   sa   mylne domnieva sťažovateľka.   Vyplýva   to   zo   zásady,   podľa   ktorej   prednosť   má   osobitná   úprava   (lex specialis) pred všeobecnou úpravou (lex generalis).

V   danom   prípade   šlo   o   preskúmanie   právoplatného   rozhodnutia   orgánu   verejnej správy všeobecným súdom v rámci správneho súdnictva, pričom sťažnostná námietka sa netýka   rozhodovania   orgánu   verejnej   správy,   ale   len   rozhodovania   najvyššieho   súdu v súvislosti s náhradou trov konania. Preto je už na prvý pohľad zrejmé, že nemohlo dôjsť k namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. mája 2013