znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 300/2010-31

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   23.   septembra   2010 v senáte   zloženom   z   predsedu   Juraja   Horvátha   a   zo   sudcov   Sergeja   Kohuta   a   Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť J. B., B., zastúpeného advokátom JUDr. E. Š., B., vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 61/06 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 61/06   p o r u š i l základné právo J. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. J. B. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc   eur),   ktoré j e   Okresný   súd   Bratislava   I p o v i n n ý   vyplatiť   mu   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. J. B. p r i z n á v a   úhradu trov právneho zastúpenia v sume 382,32 € (slovom tristoosemdesiatdva   eur   a tridsaťdva   centov),   ktoré j e   Okresný   súd   Bratislava   I p o v i n n ý   vyplatiť   na   účet   jeho   advokáta   JUDr.   E.   Š.,   B.,   do   jedného   mesiaca   od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 300/2010-11   z   24.   júna   2010   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   J.   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namietal   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“ aj „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 61/06.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 61/06, ktoré sa začalo návrhom podaným 26. júla 2006, sa sťažovateľ proti odporcovi D., a. s., domáha určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru.

Sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol: „Z dôvodu   nečinnosti   konajúcej   sudkyne   som   po dvoch rokoch,(...) podal podnet Verejnému ochrancovi práv na prieťahy v konaní. (...) V upovedomení Verejný ochranca práv skonštatoval, že došlo k zbytočným a ničím neodôvodneným prieťahom v konaní, ktoré svojou nečinnosťou spôsobil konajúci súd. Dňa 09.   09.   2009   som   podal sťažnosť   na   prieťahy v konaní   aj na   Okresný súd Bratislava I(...), do rúk predsedkyne súdu(...)

Predsedkyňa Okresného súdu moju sťažnosť preverila a listom zo dňa 22. 09. 2009 čís. Spr. 2188/09 mi oznámila, že konanie bolo poznačené prieťahmi a v mene súdu sa mi ospravedlnila.“

Podľa sťažovateľa: „Konanie vo veci neplatnosti výpovede je spor, ktorý má pre občana (v danom prípade sťažovateľa), mimoriadne dôležitý význam najmä, aby konanie prebehlo bez prieťahov. Strata zamestnania má vplyv na základné životné istoty, výrazne sa znižuje príjem a tým aj životná úroveň občana(...)

S poukazom na uvedené skutočnosti(...) je možné konštatovať, že konanie konajúcej sudkyne   možno   nazvať   tak,   že   úmyselne   zdržiavala   riešenie   súdneho   sporu,   úmyselne nesúdila a tým poškodzovala ústavné práva sťažovateľa.

Na   základe   týchto   skutočných   a   uvedených   faktov   je   nespochybniteľné,   že   došlo k mimoriadne závažnému zásahu do práv sťažovateľa, t.j. základných práv a slobôd, ktoré má zaručené Ústavou SR, a tento zásah do jeho práv zo strany konajúcej sudkyne, je podľa jeho názoru vedomý a úmyselný. (...)

Konajúca sudkyňa zvolala prvé pojednávanie na deň 27. 11. 2008, po 7 (verejných) pojednávaniach   dňa   10.   12.   2009   vo   veci   rozhodla(...).   Voči   rozsudku   sa   odvolal navrhovateľ(...)   a   aj   odporca(...)   Krajský   súd   v   Bratislave   vec   preskúmal   a   zistil,   že prvostupňový   súd   vec   nesprávne   právne   posúdil   a   rozsudok   zrušil   uznesením   č.   k. 6Co 48/10-242. Súdny spis bol vrátený na prvostupňový súd v čase podania tejto ústavnej sťažnosti, t. č. ešte nebolo vytýčené pojednávanie a vo veci trvá stav právnej neistoty.“

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Základné   práva   J.   B.(...)   upravené   v   čl.   48   ods.   2   Ústavy(...)   postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod spis. zn.: 20C/61/2006 porušené boli.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   I   prikazuje,   aby   vo   veci   konal   bez   zbytočných prieťahov, a aby vo veci konal ako nezávislý a nestranný súd.

3. J. B.i,(...) priznáva finančné zadosťučinenie 20 000,00 EUR (slovom dvadsaťtisíc EUR), ktoré je Okresný súd Bratislava I povinný vyplatiť do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia (nálezu).

4.   JUDr.   E.   Š.,   advokátovi   priznáva   trovy   konania/   trovy   právneho   zastúpenia 521,90 EUR(...), ktoré je súd povinný zaplatiť na účet advokáta(...) do dvoch mesiacov od tohto rozhodnutia (nálezu).“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: za okresný súd jeho predsedníčka listom sp. zn. Spr 3625/2010 zo 16. augusta 2010   a   právny   zástupca   sťažovateľa   stanoviskom   k   uvedenému   vyjadreniu   listom z 31. augusta 2010.

2.1 Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení okrem prehľadu procesných úkonov vykonaných vo veci uviedla, že v období od 10. februára 2010 do 12. apríla 2010 bol   predmetný   spis   predložený   Krajskému   súdu   v Bratislave   z dôvodu   rozhodovania o odvolaní. Napriek tomu konštatovala, že predmetné konanie je poznačené prieťahmi, no ide   o prieťahy   z objektívnych   dôvodov,   keďže   zákonná   sudkyňa   nezavinila   ich   vznik. Vzhľadom na to žiada, aby ústavný súd uvedené skutočnosti vzal do úvahy pri rozhodovaní o finančnom   zadosťučinení   a nepriznal   ho   sťažovateľovi   v plnej   výške.   Predsedníčka okresného   súdu   zároveň   ústavnému   súdu   oznámila,   že   súhlasí   s upustením   od   ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

2.2   Právny   zástupca   sťažovateľa   vo   svojom   stanovisku   k   uvedenému   vyjadreniu okresného súdu uviedol, že sťažovateľovi sa javí ako málo presvedčivé, a to najmä z toho dôvodu, že predmetné vyjadrenie je v rozpore so zisteniami verejného ochrancu práv, ktorý mal za preukázané nečinnosti konajúcej sudkyne a zároveň konštatoval, že v napadnutom konaní došlo k zbytočným a ničím neodôvodneným prieťahom. Verejného ochrancu práv považuje za orgán, ktorého možno nazvať za objektívne hodnotiaci inštitút pri zisťovaní príčin prieťahov v konaní a pri ich odstraňovaní.

Právny zástupca sťažovateľa zároveň oznámil, že netrvá na tom, aby sa v uvedenej predmetnej veci konalo pojednávanie.

V závere svojho stanoviska právny zástupca uviedol, že okresný súdu 20. júla 2010 vo veci vyhlásil rozsudok, proti ktorému sťažovateľ podal 19. augusta 2010 odvolanie.

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy.   Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou tohto základného práva – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný   procesný   prostriedok   na   zistenie   skutočností   potrebných   pre   meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom okresného súdu bolo, alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 41/03, I. ÚS 65/04, I. ÚS 140/06).

II.

Z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 20 C 61/06:

Dňa   26.   júla   2006   bol   okresnému   súdu   doručený   návrh   sťažovateľa   na   začatie konania vo veci neplatnosti výpovede proti odporcovi D., a. s.

Dňa 19. decembra 2006 súd uznesením č. k. 20 C 61/06-33 vyzval sťažovateľa na odstránenie nedostatkov návrhu na začatie konania.

Dňa 3. januára 2007 sťažovateľ doručil okresnému súdu podanie, v ktorom reagoval na výzvu súdu smerujúcu k odstráneniu nedostatkov návrhu na začatie konania.

Dňa 10. júna 2008 sťažovateľ doručil súdu podanie – čiastočné späťvzatie návrhu na začatie konania.

Dňa 21. júla 2008 súd uznesením č. k. 20 C 61/06-45 konanie v časti zastavil.Dňa 8. septembra 2008 súd nariadil termín pojednávania na 21. október 2008.Dňa   16.   októbra   2008   okresný   súd   nariadil   nový   termín   pojednávania   na 27. november 2008.

Dňa 27. novembra 2008 sa uskutočnilo v poradí prvé pojednávanie, ktoré pre účely doplnenia dokazovania odročil na 5. marec 2009.

V období od 9. decembra 2008 do 12. januára 2009 okresný súd pre účely doplnenia dokazovania adresoval výzvy na podanie vyjadrení.

Dňa 5.   marca   2009   súd   uskutočnil   v poradí   druhé pojednávanie, ktoré pre účely doplnenia dokazovania odročil na 7. máj 2009.  

Dňa   4.   mája   2009   odporca   v konaní   doručil   súdu   ospravedlnenie   neúčasti   na pojednávaní.

Dňa   7.   mája   2009   súd   uskutočnil   v poradí   tretie   pojednávanie,   ktoré   pre   účely doplnenia dokazovania odročil na 24. september 2009.

Dňa 10. augusta 2009 súd predvolal svedka na nariadený termín pojednávania. Dňa 24. septembra 2009 súd uskutočnil v poradí štvrté pojednávanie, ktoré bolo pre účely doplnenia dokazovania odročené na 19. november 2009.

Dňa   26.   októbra   2009   bola   súdu   doručená   žiadosť   právneho   zástupcu   odporcu o zmenu termínu pojednávania z rodinných dôvodov.

Dňa 19. novembra 2009 súd uskutočnil v poradí piate pojednávanie, ktoré pre účely vyhlásenia rozsudku odročil na 10. december 2009.

Dňa 10. decembra 2009 súd na pojednávaní vyhlásil rozsudok.Dňa 21. decembra 2009 sťažovateľ súdu doručil odvolanie proti rozsudku. Dňa 29. decembra 2009 odporca v konaní súdu doručil odvolanie proti rozsudku. Dňa 18. januára 2010 súd doručoval odvolania účastníkom konania na vyjadrenie. Dňa 19. januára 2010 súd uznesením sp. zn. 20 C 61/06 uložil odporcovi povinnosť uhradiť súdny poplatok za podané odvolanie.

Dňa 5.   februára   2010 sťažovateľ doručil   súdu   podanie   označené ako „Výzva   na konanie bez prieťahov“.

Dňa 10. februára 2010 okresný súd predložil vec Krajskému súdu v Bratislave na rozhodnutie o podaných odvolaniach.

Dňa 30. marca 2010 Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 6 Co 48/2010-242 napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Dňa 12. apríla 2010 bol predmetný spis vrátený okresnému súdu.

Dňa   29.   mája   2010   sťažovateľ   podaním   žiadal   o pokračovanie   v konaní   bez prieťahov.

Dňa 7. mája 2010 okresný súd nariadil termín pojednávania na 15. jún 2010. Dňa 15.   júna 2010 súd   uskutočnil v poradí   šieste pojednávanie, ktoré odročil   na 12. október 2010.

Dňa   24.   júna   2010   odporca   doručil   okresnému   súdu   žiadosť   o   zmenu   termínu pojednávania.

Dňa 25. júna 2010 okresný súd zmenil termín pojednávania a určil nový termín na 20. júl 2010.

Dňa 20.   júla 2010 sa   uskutočnilo   pojednávanie, na ktorom   okresný   súd vyhlásil rozsudok.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia neodstráni. K odstráneniu stavu právnej neistoty dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Preto na naplnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony   bez   ohľadu   na   ich   počet   a   právoplatne   nerozhodli   (m.   m.   I.   ÚS   24/03, IV. ÚS 232/03). Priznanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá povinnosť   súdu   aj   sudcu   na   organizovanie   práce   tak,   aby   sa   toto   právo   objektívne realizovalo (II. ÚS 21/01).

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   20   C   61/06   došlo   k   porušeniu   základného   práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02, I. ÚS 79/05). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetom   napadnutého občianskoprávneho konania je vec, ktorej povaha (spor o existenciu pracovného pomeru, ktorý je zdrojom príjmov sťažovateľa) si vyžaduje osobitnú starostlivosť všeobecného súdu o   naplnenie   účelu   súdneho   konania,   čo   okrem   iného   znamená,   že   všeobecný   súd   má povinnosť organizovať svoj procesný postup tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a skončená (§ 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku) a aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň osoba obrátila so žiadosťou o rozhodnutie (napr. I. ÚS 142/03, I. ÚS 145/03, IV. ÚS 40/05).

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že v konaní vedenom na okresnom súde ide o žalobu o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru. Žaloby tohto typu a spory týkajúce sa neplatnosti skončenia pracovného pomeru tvoria štandardnú súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. Z uvedených dôvodov ústavný súd konštatoval, že vec nemožno posúdiť ako zložitú.

2. Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria, teda   správania   sťažovateľa v preskúmavaných   konaniach,   ústavný súd   nezistil   žiadnu   okolnosť,   ktorá   by mala byť osobitne zohľadnená na jeho ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v predmetných konaniach k zbytočným prieťahom. Sťažovateľ neprispel svojím správaním k prieťahom   v konaní,   povinnosti   uložené   súdmi   plnil   v určených   lehotách,   nepožiadal o odročenie   pojednávania   z dôvodov   na   jeho   strane.   Navyše,   využitie   možností   daných sťažovateľovi   procesnými   predpismi   (napr.   podľa   Občianskeho   súdneho   poriadku)   na uplatňovanie   a presadzovanie   jeho   práva   v občianskom   súdnom   konaní   spôsobuje   síce predĺženie priebehu konania, nemožno ho však kvalifikovať ako postup, dôsledkom ktorého sú zbytočné prieťahy (napr. I. ÚS 31/01).

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, je postup samotného okresného súdu.

Z prehľadu procesných úkonov okresného súdu ústavný súd zistil, že okresný súd v posudzovanom konaní nevykonal relevantnú procesnú činnosť najmä v štádiu pred prvým pojednávaním v období od 3. januára 2007 do 21. júla 2008, t. j. 19 mesiacov. Za túto dobu teda nevykonal žiadny úkon smerujúci k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ ako navrhovateľ v preskúmavanej veci počas súdneho konania nachádza, čo je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02).

Napokon   ústavný   súd   konštatuje,   že   už   samotná   dĺžka   trvania   konania,   ktorá predstavuje   na   okresnom   súde   viac   ako   4   roky,   prihliadnuc   na   povahu   konania   a jeho dôležitosť pre sťažovateľa, sama osebe signalizuje porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Pre úplnosť treba uviesť, že dobu konania, počas ktorej sa spis z dôvodu odvolacieho konania nachádzal na Krajskom súde v Bratislave (od 10. februára 2010 do 12. apríla 2010) a ktorej   dĺžku,   resp.   trvanie   nemohol   okresný   súd   ovplyvniť,   nemožno   z   objektívnych dôvodov pripočítať na jeho ťarchu.

Obranu   predsedníčky   okresného   súdu,   že treba   vziať   do   úvahy   skutočnosť,   že k zbytočným   prieťahom   došlo „z objektívnych   dôvodov,   nakoľko   zákonná   sudkyňa nezavinila vznik týchto prieťahov“, nebolo možné akceptovať. V tejto súvislosti ústavný súd opakovane   zdôraznil,   že   pri   posudzovaní   toho,   či   bolo   porušené   právo   sťažovateľa   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, posudzoval postup súdu, a nie to, či toto právo bolo porušené činnosťou (nečinnosťou) alebo postupom konkrétneho sudcu vybavujúceho danú   vec.   Preto   pri   posudzovaní   odôvodnenosti   sťažnosti   nemožno   prihliadnuť   na skutočnosti označované ako objektívne vo vyjadrení predsedníčky okresného súdu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov   spravodlivosti,   aby   prijali   príslušné   opatrenia   umožňujúce   prerokovanie   veci, a teda vykonanie spravodlivosti bez zbytočných prieťahov. I keď nie všetky nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia súdu či konajúceho   sudcu,   nemožno   systémové   nedostatky   v   oblasti   výkonu   spravodlivosti pripisovať na ťarchu účastníkov súdneho konania a mieru ochrany ich práva zaručeného v čl.   48   ods.   2   ústavy   oslabiť   poukázaním   napr.   na   dlhodobo   obmedzené   personálne kapacity príslušných súdov (pozri napr. I. ÚS 119/03).

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti je zrejmé, že okresný súd v napadnutom konaní   nepostupoval   v   súlade   s   účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov, preto ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods.   2 ústavy tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

4. Vzhľadom   na   to,   že   20.   júla   2010   bol   v predmetnej   veci   na   okresnom   súde vyhlásený rozsudok, neprichádzalo do úvahy v okolnostiach danej veci rozhodnutie podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ sa domáhal priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume 20 000 € z dôvodu, že bol na svojich občianskych právach poškodený veľkou intenzitou, a to opakovane, odvolávajúc sa zároveň na medializovaný prípad T. P., ktorej ústavný súd priznal vysoké odškodnenie.

S   prihliadnutím   na   okolnosti   danej   veci   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať sťažovateľovi aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľa, najmä vzhľadom na povahu veci považuje za primerané priznať v sume 3 000 €.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Právny zástupca sťažovateľa si uplatnil trovy za právne zastúpenie v celkovej sume 521,90 €, a to za dva úkony poskytnutej právnej služby, pričom vychádzal z odmeny za jeden úkon vo výške 253,94 € a k nemu poskytovanému režijnému paušálu vo výške 7,21 €.

Ústavný   súd   priznal   sťažovateľovi   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia advokátom za tri účelne vykonané úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia – splnomocnenie z 30. apríla 2010, spísanie sťažnosti zo 6. mája 2010 a písomné stanovisko z 31.   augusta   2010).   Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   ústavný   súd vychádzal z ustanovení   §   1   ods.   3,   § 11 ods.   3 a § 14   ods.   1 písm.   a) a c)   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Základná sadzba za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2010 je 120,23 € a hodnota režijného paušálu je 7,21   €.   Z tohto   dôvodu   odmena   tvorí   sumu   trikrát   po   120,23   €,   preto   trovy   právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú sumu 360,69 €. Spolu s režijným paušálom ku každému úkonu (3 x 7,21 € v roku 2010) tvorí náhrada trov právnej služby advokátom celkovú sumu 382,32 €.

Ústavný súd preto o uplatnených trovách konania sťažovateľom rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. septembra 2010