znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 300/09-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   17.   septembra   2009 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. N. Š., P., zastúpenej advokátom JUDr. A. N., P., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   v konaní   vedenom   Krajským súdom v Prešove pod sp. zn. 7 Co 64/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. N. Š. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júla 2009 doručená sťažnosť JUDr. N. Š., P. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   v konaní vedenom   Krajským súdom   v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   pod   sp.   zn.   7   Co   64/2009.   Sťažnosť   bola odovzdaná na poštovú prepravu 14. júla 2009.

Zo sťažnosti vyplýva, že v súdnom konaní vedenom Okresným súdom Prešov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 11 C 385/2007 žalobkyňa žiadala určiť neplatnosť darovacej zmluvy   z 5.   septembra   2005,   ktorú   uzavreli   darkyňa   a sťažovateľka   ako   obdarovaná a žalovaná v konaní. Darovacia zmluva sa týkala darovania nehnuteľností ležiacich v kat. úz. P. (konkrétne bytu, spoluvlastníckych podielov na spoločných častiach a spoločných zariadeniach bytového domu, ako aj spoluvlastníckeho podielu na priľahlom pozemku). Rozsudkom   okresného   súdu   č.   k.   11   C   385/2007-48   z 3.   novembra   2008   bola   žaloba zamietnutá.   Neúspešná   žalobkyňa   bola   zaviazaná   zaplatiť   úspešnej   sťažovateľke   ako žalovanej náhradu trov konania vo výške 41 520 Sk (1 378,21 €). Náhrada trov pozostávala z náhrady trov právneho zastúpenia advokátom za tri úkony právnej služby, pričom okresný súd   vychádzal   z hodnoty   sporu   900   000   Sk,   teda   z hodnoty   nehnuteľnosti.   Na   základe odvolania žalobkyne rozsudkom krajského súdu sp. zn. 7 Co 64/2009 z 28. mája 2009 bol rozsudok   okresného   súdu   potvrdený   vo   veci   samej.   Výrok   o náhrade   trov   konania   bol zmenený tak, že sa sťažovateľke priznala náhrada trov prvostupňového konania v sume 164,81   €.   Žalobkyňa   bola   zaviazaná   aj   na náhradu   trov   odvolacieho   konania   vo   výške 60,44 €.   Podľa   názoru   krajského   súdu „Predmetom   konania   bolo   určenie   neplatnosti právneho   úkonu.   Žalobou   o určenie   neplatnosti   právneho   úkonu   sa   priamo   neurčuje existencia či neexistencia práva alebo právneho vzťahu. Právny úkon z terminologického hľadiska nie je vecou prípadne právom, a preto výška tarifnej odmeny za zastupovanie sa musí riadiť ust. § 11 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. a nie ust. § 10 ods. 1, 2 vyhlášky č. 655/2004   Z.   z.   Správnosti   tohto   výkladu   zodpovedá   tiež   porovnanie   vyhlášky č. 655/2004 Z. z. s predchádzajúcou úpravou obsiahnutou vo vyhláške č. 163/2002 Z. z., ktorá v ust. § 13 ods. 7 priamo upravovala základnú sadzbu tarifnej odmeny vo veciach určenia   platnosti   alebo   neplatnosti   právnych   úkonov   podľa   hodnoty   veci,   či   práva tvoriaceho predmet právneho úkonu. Obdobným spôsobom je riešená aj tarifná odmena advokáta za zastupovanie osoby v materiálnej núdzi v občianskom súdnom konaní v ust. § 14b ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. vo veciach určenia platnosti alebo neplatnosti právnych úkonov. Ak by teda zákonodarca chcel, aby tarifná odmena vo veciach určenia platnosti   alebo   neplatnosti   právnych   úkonov   sa   mala   riadiť   hodnotou   veci,   či   práva tvoriaceho predmet právneho úkonu, bol by v ust. § 10 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. použil formuláciu ako v ust. § 14b ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. alebo v ust. § 13 ods. 7 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. Trovy prvostupňového konania vynaložené úspešnou žalovanou pozostávajú z odmeny právneho zástupcu za tri úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia   dňa   28. 08. 2008,   spísanie   vyjadrenia   zo   dňa   02.   09.   2008   a   účasť   na pojednávaní   dňa   03. 11. 2008)   vo   výške   po   1.465,-   Sk   za   úkon   (§   11   ods.   1   vyhlášky č. 655/2004 Z. z.) a z režijného paušálu za tri úkony vykonané v roku 2008 v sume po 190,- Sk za úkon. Na zaplatenie týchto trov v sume 4.965,- Sk, ktorej po prepočte na v súčasnosti platnú menu zodpovedá čiastka 164,81 eur, bola v súlade s ust. § 142 ods. 1 O. s. p. zaviazaná   neúspešná   žalobkyňa.   Neúspešnej   žalobkyni   bolo   zároveň   uložené   nahradiť žalovanej trovy odvolacieho konania vo výške 60,44 eur podľa ust. § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. § 142 ods. 1 O. s. p. Suma 60,44 eur sa skladá z odmeny právneho zástupcu za jeden úkon právnej služby (spísanie vyjadrenia k odvolaniu zo dňa 15. 01. 2009) vo výške 53,49 eur (§ 11 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.) a z režijného paušálu za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2009 vo výške 6,95 eur.“.

Podľa názoru sťažovateľky právne posúdenie otázky náhrady trov konania krajským súdom   je   neakceptovateľné.   Nesprávne   bola   totiž   posúdená   tarifná   hodnota   veci. Advokátska tarifa nepochybne rozlišuje, kedy je možné tarifnú hodnotu veci určiť podľa výšky peňažného plnenia alebo ceny veci alebo práva, ktorých sa právna služba týka, a kedy nie je možné hodnotu veci alebo práva vyjadriť v peniazoch. Rozlišujú sa preto situácie, kedy   je   predmet   právneho   úkonu,   o platnosti   ktorého   sa   vedie   konanie,   oceniteľný v peniazoch a kedy nie je oceniteľný. Nemožno teda vychádzať zo stanoviska, že vždy, keď je predmetom konania určenie neplatnosti zmluvy, nemožno tento predmet oceniť. Určenie platnosti,   resp.   neplatnosti   právneho   úkonu   sa   spravidla   vždy   viaže   k veci,   právu, peňažnému plneniu, ktorého sa právny úkon týka. V posudzovanej veci bolo predmetom právneho   úkonu   (darovacej   zmluvy)   oceniteľné   plnenie,   ktorým   bol   prevod   vlastníctva nehnuteľností. To znamená, že v tejto veci predmet právneho úkonu bolo možné oceniť. Pokiaľ krajský súd argumentuje, že žalobou o určenie neplatnosti právneho úkonu sa priamo neurčuje   existencia   či   neexistencia   práva   alebo   právneho   vzťahu   a že   právny   úkon z terminologického   hľadiska   nie   je   vecou,   prípadne   právom,   evidentne   opomenul,   že ustanovenie   §   10   ods.   2   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov rozlišuje cenu veci alebo práva, teda predmet právneho úkonu, ktorého sa právna služba týka. Neobstojí ani argumentácia krajského súdu poukazujúca na ustanovenie   §   13   ods.   7   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Sťažovateľka   napokon   poukazuje   na   rozhodnutie   iného   senátu   krajského   súdu   č.   k. 14 Co 32/2008-123 z 5. januára 2009, ktorým v spore o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy bola   náhrada   trov   právneho   zastúpenia   úspešnému   účastníkovi   priznaná   vychádzajúc z hodnoty nehnuteľnosti tvoriacej predmet kúpnej zmluvy.

Sťažovateľka   žiada   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených   článkov ústavy a dohovoru   v konaní vedenom krajským súdom   pod sp. zn. 7 Co 64/2009   s tým,   aby   bol   rozsudok   z 28.   mája   2009   vo   výrokoch   o náhrade   trov prvostupňového a odvolacieho konania zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie. Požaduje tiež náhradu trov právneho zastúpenia advokátom v sume 292,38 €.

Z rozsudku krajského súdu sp. zn. 7 Co 64/2009 z 28. mája 2009 vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 11 C 385/2007-48 z 3. novembra 2008 vo veci samej a zmenený vo výroku o trovách konania tak, že sťažovateľke sa priznala náhrada trov prvostupňového konania vo výške 164,81 €. Priznala sa jej aj náhrada trov odvolacieho konania vo výške 60,44 €. Odôvodnenie rozsudku vo vzťahu k náhrade trov konania je totožné s tým, ako to uviedla sťažovateľka v sťažnosti ústavnému súdu. Rozsudok krajského súdu sa stal právoplatným 24. júna 2009.

Z uznesenia krajského súdu č. k. 14 Co 32/2008-123 z 5. januára 2009 vyplýva, že úspešný   účastník   mal   právo   na   náhradu   trov   konania   vrátane   trov   právnych   služieb advokátom. Na určenie tarifnej hodnoty veci bola určujúcou cena nehnuteľnosti, ktorá bola predmetom právneho úkonu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom môže sa stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Nie je úlohou ústavného súdu zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov, lebo zjednocovanie rozhodovacej praxe je vecou odvolacích súdov, resp. najvyššieho súdu. Podstatné   je,   či   sú   odlišné   právne   názory   všeobecných   súdov   ústavne konformné,   lebo v kladnom   prípade   niet   dôvodu   na   to,   aby   ústavný   súd   do   takýchto   záverov   zasiahol (mutatis mutandis I. ÚS 199/07, I. ÚS 18/08, II. ÚS 273/08).

Možno   konštatovať,   že   rozhodovacia   prax   senátov   krajského   súdu   je   v danej problematike rozdielna. Niektoré v prípadoch žalôb o určenie neplatnosti právneho úkonu vychádzajú   z toho,   že   nie   je   možné   v peniazoch   vyjadriť   hodnotu   predmetu   právnych služieb. Naopak, iné sú toho názoru, že za túto hodnotu treba považovať hodnotu veci, ktorej sa sporný právny úkon týka.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   ani   jeden   z uvedených   odlišných   výkladov   nejaví známky   arbitrárnosti   či   zjavnej   neodôvodnenosti.   Oba   výklady   možno   považovať   za ústavne konformné. Neprichádza preto do úvahy, aby ústavný súd do namietaných záverov krajského súdu zasiahol.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. septembra 2009