znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 300/08-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   9.   septembra 2008   predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   B.,   s.   r.   o.,   so   sídlom   D.,   zastúpenej advokátkou JUDr. M. B., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cb 218/97 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti B., s. r. o., D.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júna 2008 doručená   sťažnosť   spoločnosti   B.,   s.   r.   o.,   so   sídlom   D.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. M. B., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cb 218/97.

V podstatnej   časti   sťažnosti   sťažovateľka   uviedla,   že   6.   marca   1997   jej   právny predchodca podal na krajskom súde návrh na začatie konania proti odporcovi o zaplatenie dohodnutej   odplaty   za   uskutočnenie   leteckej   prepravy,   ktorá   bola   uznaná   odporcom v celej výške. Konanie bolo na krajskom súde vedené pod sp. zn. 2 Cb 218/1997.

Z dôvodu zákonného ručenia pribudol neskôr na strane žalovaného druhý účastník. Taktiež došlo k zámene účastníkov na strane   žalobcu. Rozsudkom   z   29.   mája   2000 č. k. 2   Cb   218/97-333   krajský   súd žalobu   zamietol.   Na   základe   odvolania žalobcu Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   uznesením   č.   k. 4 Obo 66/01-363 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a vyhovel návrhu, aby do konania namiesto žalobcu C., vstúpila sťažovateľka. Rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 Cb 218/97 z 21. novembra 2003 súd zaviazal oboch žalovaných na zaplatenie celej žalovanej čiastky aj s príslušenstvom.Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný v 2. rade. Žalovaný v 1. rade odvolanie nepodal, keďže bol v tom čase už insolventný.

Najvyšší súd v konaní pod sp. zn. 4 Obo 178/04 zrušil rozsudok voči žalovanému v 2. rade a vec vrátil súdu prvého stupňa s tým, že treba preskúmať platnosť zmluvy o prevode   obchodného podielu,   ako aj z dôvodu,   že najvyššiemu súdu   boli   doručené falzifikáty,   ktoré   fingovali   postúpenie   pohľadávky   žalovaným.   Skutočnosť,   že   išlo o falzifikáty, bola preukázaná znaleckým dokazovaním.

Krajský súd rozsudkom č. k. 2 Cb 218/97-673 z 26. apríla 2006 zamietol   návrh sťažovateľky,   čo   odôvodnil   nesplnením   podmienok   konania   podľa   ustanovenia   §   155 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Nielenže v tomto prípade nedošlo k žiadnej   výzve   sťažovateľky   zo   strany   súdu,   ale   išlo   o   zjavne   chybný   výklad predmetného ustanovenia   zákona   súdom.   Krajský   súd   odôvodnil   zamietnutie   návrhu po takmer desiatich rokoch konania tým, že keďže je predmet konania vyjadrený v cudzej mene (eurách), je nútený v zmysle zákona návrh zamietnuť, a to napriek tomu, že proti tomu   istému   žalovanému rovnaký rozsudok   na plnenie v cudzej mene (eurách) v tom istom   konaní   už   vydal.   Krajský súd   tak   rozhodol   nielen   v   rozpore   so   svojím predchádzajúcim rozhodnutím, platným právnym stavom, ale aj v rozpore s predchádzajúcim rozhodnutím najvyššieho súdu, ktorým mu bol vrátený spis na opätovné rozhodnutie. Proti tomuto rozsudku žalobca podal odvolanie.

Krajský súd uznesením č. k. 2 Cb 218/97-712 z 21. novembra 2006 zastavil konanie z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku za odvolanie sťažovateľky. Podľa sťažovateľky krajský   súd   pritom   postupoval   v rozpore   s   ustanovením   §   10   ods.   2   písm.   a)   zákona č. 71/1992 o súdnych poplatkoch v platnom znení, čím podľa nej došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručenú čl. 46 ústavy.

Na základe odvolania sťažovateľky najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Obo 314/2006 z 28. februára 2007 uznesenie krajského súdu sp. zn. 2 Cb 218/97 zrušil.

Uznesením   sp.   zn.   2 Obo 88/2007 z 20.   februára 2008,   ktoré bolo sťažovateľke doručené 7. apríla 2008, najvyšší súd rozsudok   krajského súdu   sp.   zn. 2 Cb 218/1997 z 26. apríla 2006 zrušil a konanie vo veci samej zastavil. Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie.

Sťažovateľka opakovane urgovala meritórne rozhodnutie   vo   veci.   Podľa   nej   išlo o jednoduché nezaplatenie dlžnej sumy a celá čiastka bola ešte v prvom štádiu konania druhou   stranou   uznaná   v   celom   rozsahu   ako   záväzok   z nezaplatených   faktúr. Sťažovateľka poukazovala na praktiky podnikateľov - spoločníkov žalovaného v 1. rade a žalovaného v 2. rade - išlo o tých istých spoločníkov - zbaviť spoločnosť majetku, a tak   ju   priviesť   do   konkurzu,   čím   by   sa   stal   neskorší   rozsudok   prakticky nevykonateľným.   K   tejto   situácii   podľa   sťažovateľky   došlo   aj   na   základe   nečinnosti krajského   súdu,   resp.   na   základe   nesprávneho   postupu   tohto   súdu,   t.   j.   na   základe opakovaných a nesprávnych rozhodnutí v rozpore so zákonom, ktoré mali za následok závažné prieťahy v konaní.

Najvyšší súd napokon svojím rozhodnutím po takmer 11-tich rokoch trvania konania o nezaplatené faktúry konanie zastavil z dôvodu, že spoločnosť aj druhého žalovaného zanikla, teda nebolo rozhodnuté vo veci samej.

Sťažovateľka   ďalej   uviedla,   že: „...   súdne   konanie,   ktoré   bolo   začaté podaním žaloby dňa 6. 3. 1997 na Krajský súd v Prešove, bolo právoplatne ukončené   20. 2. 2008   -   a   to   len   zastavením   konania   pre   zánik   odporcu!   Počas   11   ročného   súdneho konania   zanikli   obaja   žalovaní!   Zdôrazňujem,   že   na   tieto   praktiky   predmetných podnikateľov bol súd opakovane upozorňovaný a bol opakovane urgovaný aj na vydanie meritórne rozhodnutia a to počas celého takmer 11-ročného trvania súdneho konania. Celá pohľadávka bola žalovanými uznaná v prvom štádiu konania a išlo len o nezaplatené faktúry. S ohľadom na predmet konania a vyššie uvedené rozhodnutia Krajského súdu, namietame porušenie ústavných práv žalobcu Krajským súdom v Prešove, tak ako je nižšie uvedené.   Menovite   rozhodnutia   tohto   súdu,   ktoré   mali   za   následok   prieťahy   v   konaní a v konečnom dôsledku zapríčinili, že žalobcovi nebola poskytnutá súdna ochrana.

Z vyššie uvedených dôvodov sťažovateľ namieta porušenie práv na súdnu a inú právnu ochranu, konkrétne Čl. 46 ods. 1 Ústavy.

Rovnako sťažovateľ namieta porušenie Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd.

Na základe vyššie uvedených skutočností sťažovateľ si uplatňuje v dôsledku viac ako   10 rokov   trvajúceho   súdneho   konania,   ktoré   v   dôsledku   prieťahov   bolo   nakoniec zastavené bez poskytnutia spravodlivosti - bez konečného meritórneho rozhodnutia sporu, svoj zákonný nárok. Na základe neodôvodnených prieťahov v predmetnom konaní v súlade s Čl. 127 ods. 3 Ústavy a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde si uplatňujeme ujmu vo výške 9.350.000,- Sk (slovom Deväť miliónov tristopäťdesiattisíc korún slovenských. Vyčíslenie uvedenej ujmy vychádza zo sumy istiny nároku, ktorý bol predmetom konania a ktorý už bol súdom právoplatne priznaný voči žalovanému v prvom rade - ktorý zanikol. Bol priznaný /neprávoplatné rozhodnutie/ aj voči žalovanému v druhom rade. Ďalej pozostáva zo sumy príslušenstva predmetného nároku uplatneného v napadnutom súdnom konaní a zo sumy trov súdneho konania vrátane trov právneho zastúpenia, ktoré sťažovateľovi vznikli v napadnutom súdnom konaní.“

Vzhľadom na skutočnosti uvedené v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej rozhodol týmto nálezom:

„Základné   právo   sťažovateľa   B.   s.r.o.   na   prerokovanie   a   rozhodnutie   vecí bez zbytočných prieťahov upravené v Čl. 46 a Čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené v Čl. 6. ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd:

- postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cb 218/97 , bolo porušené .

Sťažovateľovi B., s.r.o., so sídlom D., priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 9.350.000,- Sk (slovom deväť miliónov tristopäťdesiattisíc korún slovenských), ktoré je Krajský   súd   v   Prešove   povinný   sťažovateľovi   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

Sťažovateľovi   B.,   s.r.o.,   so   sídlom   D., priznáva náhradu   trov   právneho zastúpenia, ktoré je Krajský súd v Prešove povinný vyplatiť, do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1   ústavy   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu   ústavný   súd   skúma,   či dôvody   uvedené   v   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Preto ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (m. m. I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

1. K námietke porušenia základného práva zaručeného v čl. 46 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru

Predmetom   sťažnosti   sťažovateľky   je   namietané   porušenie   základného   práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cb 218/97.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa sťažovateľky k porušeniu jej práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo v dôsledku   toho,   že   krajský   súd   pri rozhodovaní   jej   veci   rozsudkom   z 26.   apríla   2006 postupoval procesne nesprávne, chybne si vykladal ustanovenie § 155 ods. 2 OSP.

Zo spisového materiálu týkajúceho sa veci, ktorý si ústavný súd zadovážil, je zrejmé, že o rozhodnutí krajského súdu č. k. 2 Cb 218/97-673 rozhodoval po odvolaní žalovaného v 2. rade najvyšší súd.

Ústavný   súd   vychádzajúc   z   § 20   ods. 3   zákona   o ústavnom   súde   poukazuje na skutočnosť   svojej   striktnej   viazanosti   petitom   sťažnosti.   Vzhľadom   na   princíp subsidiarity,   ktorý   vyplýva   z čl.   127   ods.   1   ústavy,   ústavný   súd   nemá   právomoc preskúmavať napadnutý   postup krajského súdu,   keďže   proti   nemu bol   prípustný   riadny opravný   prostriedok,   ktorý   sťažovateľka   aj   využila,   a   o odvolaní   proti   nemu   rozhodol najvyšší súd ako súd odvolací uznesením č. k. 2 Cb 218/97-712 z 21. novembra 2006. Z tohto   dôvodu   bolo   treba   sťažnosť   v tejto   časti   odmietnuť   pre   nedostatok   právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

K námietke   porušenia   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo… a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Sťažovateľka v sťažnosti doručenej ústavnému súdu taktiež namietla, že v konaní vedenom na krajskom súde pod sp. zn. 2 Cb 218/97 došlo k porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01) sa ochrana základnému právu vrátane základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   poskytuje   v konaní   pred   ústavným   súdom   len   vtedy,   ak   v čase   uplatnenia   tejto ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade všeobecnými   súdmi)   ešte   trvalo.   Ak   v čase,   keď   došla   sťažnosť   ústavnému   súdu,   už nedochádza k porušovaniu označeného základného práva, ktorého porušenie sa namieta, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Z obsahu   sťažnosti   a pripojených   príloh   ústavný   súd   zistil,   že   v čase   doručenia sťažnosti   už   tvrdené   porušovanie   práv   sťažovateľky   netrvalo.   Konanie,   v ktorom   malo dochádzať k zbytočným prieťahom, bolo už právoplatne skončené 20. apríla 2008.

Tento skutkový stav bol základom na záver ústavného súdu, že sťažnosť je zjavne neopodstatnená. Z toho dôvodu ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol už po jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   z dôvodov   uvedených   v odôvodnení   tohto rozhodnutia   neprichádzalo   už   do   úvahy   rozhodovať   o   ďalších   návrhoch   sťažovateľky uplatnených v petite jej sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. septembra 2008