znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 300/06-39

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   21.   decembra   2006 v senáte   zloženom   z predsedu   Alexandra   Bröstla,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho o sťažnosti B. P., N., J. B., P., M. P., N. a M. P., N., všetci zastúpení advokátom JUDr. O. P., P. B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Považská Bystrica vo veci vedenej pod sp. zn. 9 C 495/96 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo B. P., J. B., M. P. a M. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Považská Bystrica vo veci vedenej pod sp. zn. 9 C 495/96 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Považská Bystrica p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 495/96 konal bez zbytočných prieťahov.

3. B. P., J. B. a M. P. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie po 15 000 Sk (slovom pätnásťtisíc slovenských korún) a M. P. 30 000 Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré im je Okresný súd Považská Bystrica p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Považská Bystrica j e   p o v i n n ý   uhradiť B. P., J. B, M. P. a M. P. trovy konania 17 800 Sk (slovom sedemnásťtisícosemsto slovenských korún) na účet ich právneho zástupcu JUDr. O. P., P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 4. augusta 2006 doručená sťažnosť B. P., N., J. B., P., M. P., N., a M. P., N. (ďalej len „sťažovatelia“), všetci zastúpení advokátom JUDr. O. P., P. vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Považská   Bystrica   (ďalej   len „okresný súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. 9 C 495/96 o návrhu na určenie vlastníctva.

Označené konanie začalo na okresnom súde 1. apríla 1996 na návrh R. P. a M. P. Počas konania došlo k úmrtiu R. P., na základe čoho 21. októbra 2005 do konania oficiálne vstúpili   jeho   dedičia   B.   P.,   J.   B.   a M.   P.   Pôvodní   navrhovatelia   sa   na   okresnom   súde domáhali určenia vlastníctva voči K., a. s., N. (ďalej aj „odporca“) a svoj návrh odôvodnili tým, že odporca, resp. jeho právny predchodca zabral a užíva väčšiu plochu pozemkov ako vykúpil   kúpnou   zmluvou z 18.   mája 1979 a väčšia   plocha   ako vykúpil   je evidovaná aj na jeho   liste   vlastníctva.   Konanie   vo   veci   trvá   viac   ako   10   rokov,   spor   nie   je   dosiaľ právoplatne ukončený.

Sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a navrhujú, aby ústavný súd o ich sťažnosti takto rozhodol:

„Okresný súd v Pov. Bystrici v konaní sp. zn. 9 C 495/96 porušil právo B. P., J. B., M. P. a M. P., aby sa ich vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, právo zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Okresnému súdu v Pov. Bystrici v konaní sp. zn. 9 C 495/96 prikazuje konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

B. P., J. B. a M. P. priznáva primerané finančné zadosťučinenie každému v sume po 15.000,-- Sk a M. P. v sume 45.000,-- Sk. Tieto čiastky vyplatí Okresný súd v Pov. Bystrici do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. Sťažovateľom priznáva náhradu trov právneho zastupovania vo výške 17.800,-- Sk, ktorú je povinný zaplatiť Okresný súd v Pov. Bystrici právnemu zástupcovi, JUDr. O. P., P.... do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný   súd   návrh   na   začatie   konania   predbežne   prerokoval   podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), a pretože nezistil dôvody na odmietnutie sťažnosti   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde,   prijal   sťažnosť   uznesením č. k. II. ÚS 300/06-10 zo 14. septembra 2006 na ďalšie konanie.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   vyzval   ústavný   súd   20.   septembra   2006 právneho zástupcu sťažovateľov a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či vo veci trvajú na ústnom pojednávaní ústavného súdu a okresný súd aj na vyjadrenie k sťažnosti.

Sťažovateľ aj okresný súd oznámili, že na konaní ústneho pojednávania netrvajú.

Predseda   okresného   súdu   zaslal   ústavnému   súdu   stanovisko   vo   veci   spracované Mgr. K. K., v ktorom sú podrobne uvedené všetky úkony, ktoré okresný súd v konaní vo veci   sp.   zn. 9   C 495/96   vykonal. Predseda   okresného   súdu   ani predsedníčka   senátu   sa k opodstatnenosti sťažnosti nevyjadrili.

II.

Sťažovatelia   sa   svojou   sťažnosťou   domáhajú vyslovenia, že postupom   okresného súdu došlo k porušeniu ich základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého   „Každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne   prerokovala   bez   zbytočných prieťahov...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov“   (II.   ÚS   61/98).   K vytvoreniu   „stavu   právnej   istoty“ dochádza   až   „právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu“   (napr. III. ÚS 127/03).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou (II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1.   Z hľadiska   právnej   a faktickej   zložitosti   veci   dospel   ústavný   súd   k záveru,   že rozhodovacia agenda, ktorá sa týka určovania vlastníckeho práva, tvorí štandardnú súčasť rozhodovacej   agendy   všeobecných   súdov.   Prerokúvanej   veci   možno   priznať   faktickú zložitosť, keďže pre rozhodnutie vo veci je nevyhnutné posúdenie odborných otázok, ktoré si vyžadujú podanie znaleckého, resp. kontrolného znaleckého posudku. Na konanie má vplyv   aj   skutočnosť,   že   počas   neho   došlo   k úmrtiu   jedného   z účastníkov   konania   a do konania   nastúpili   jeho   dedičia.   Predseda   súdu   na   právnu   a faktickú   zložitosť   veci nepoukázal.

2.   Samotní   sťažovatelia   sa   na   doterajšej   dĺžke   konania   zásadným   spôsobom nepodieľali.   Ich   čiastočný   podiel   na   doterajšej   dĺžke   konania   súvisí   s tým,   že   v konaní nezotrvali na svojich pôvodných tvrdeniach o rozsahu vlastníctva, súhlasili s poskytnutím času na mimosúdne vyrovnanie, ku ktorému nedošlo. Naposledy svoj postoj vo veci zmenili a po podaní znaleckého posudku 6. novembra 2006 žalobu rozšírili.

3.   Pokiaľ   ide   o   postup   okresného   súdu   v posudzovanom   konaní,   ústavný   súd prihliadal na § 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prerokovaná a rozhodnutá.

Z analýzy doposiaľ vykonaných úkonov okresného súdu na základe predloženého súdneho spisu vyplýva, že okresný súd vo veci od roku 1996 priebežne koná (s výnimkou obdobia   od   4. novembra   2003   do   15.   júna 2004,   keď   bol   po   zmene zákonnej sudkyne nečinný). Napriek tomu treba konanie ako celok považovať za zdĺhavé a neefektívne.

Vo   veci   sa   dosiaľ   uskutočnilo   14   pojednávaní,   z toho   posledné   26.   apríla   2005. Pojednávania   boli   nariaďované   s veľkými   časovými   odstupmi   a na   žiadosť   právneho zástupcu   navrhovateľov, odporcu i súdneho znalca odročené bez toho, aby okresný súd skúmal   dôvody   žiadosti.   Najväčšie   problémy   v konaní   vyvolalo   posúdenie   odborných otázok   súdnymi   znalcami,   čo   malo   zásadný   vplyv   na   doterajšiu   dĺžku   konania.   Pre rozhodnutie vo veci samej je potrebné podať znalecký posudok z odboru zememeračstva, na základe čoho pribral okresný súd uznesením z 29. júla 1996 do konania znalca. Vo veci sa postupne vystriedalo päť znalcov a uskutočnili sa 3 ohliadky na mieste samom (8. augusta 1996, 4. apríla 1997 a 14. septembra 1998). Účastníci konania namietli zaujatosť prvého ustanoveného   súdneho   znalca,   pričom   svoju   zaujatosť   oznámil   i on   sám.   Následne uznesením z 26. augusta 1996 bola ustanovená nová súdna znalkyňa, ktorá vo veci podala 24. januára   1997   neúplný   posudok.   Žiadala   o vykonanie   ohliadky   na   mieste   samom a o vypočutie svedkov.

Okresný   súd   oneskorene (27.   novembra   1997)   adresoval súdnej   znalkyni žiadosť o vypracovanie   geometrického   plánu,   ktorý   predložila   16.   februára   1998.   Následne opätovne žiadala o vykonanie ohliadky (uskutočnená 14. septembra 1998). Nariadených pojednávaní 10. júna 1999 a 31. januára 2000 sa súdna znalkyňa nezúčastnila.

Na pojednávaní 1. marca 2000 uložil súd súdnej znalkyni vypracovať geometrický plán v lehote 3 mesiacov, ktorý súdu doručila 31. júla 2000. Na pojednávaní uskutočnenom 14. novembra 2000 vyhlásil súd dokazovanie za skončené a vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 9 C 495/96-115.

Po   odvolaní   podanom   odporcom,   okresný   súd   predložil   spis   na   rozhodnutie Krajskému súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“), ktorý uznesením č. k. 5 Co 309/01-137 z 28. júna 2002 rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

V období   po   vrátení   spisu   okresnému   súdu   vyvinuli   sťažovatelia   iniciatívu k vyporiadaniu   pozemkov   mimosúdnou   dohodou,   ku   ktorej   však   nedošlo.   Okresný   súd pokračoval v konaní opätovným vypočutím znalcov a uskutočnením pojednávaní (18. marca 2003, 9. a 22. októbra 2003).

V období od 4. novembra 2003 do 15. júna 2004 okresný súd vo veci nevykonal žiadny   úkon,   t.   j.   v dôsledku   toho   medzi   dvomi   pojednávaniami   reálne   uplynula   doba 16 mesiacov.   Po   zmene   zákonnej   sudkyne   okresný   súd   vo   veci   konal,   úkony   boli vykonávané   s väčšími   časovými   odstupmi,   opakovane   došlo   k zrušeniu   nariadených pojednávaní   (na   26.   október   2004   a 16. december   2004).   Okresný   súd   uznesením z 27. apríla 2005 ustanovil súdneho znalca na podanie kontrolného geometrického plánu, namiesto ktorého potom 27. mája 2005, po podaní námietky zaujatosti právnym zástupcom sťažovateľov,   ustanovil   ďalšieho znalca. Súdny znalec požiadal okresný súd o zbavenie povinnosti vypracovať kontrolný znalecký posudok pre ukončenie znaleckej činnosti.

Proti uzneseniu o zrušení uznesenia o ustanovení kontrolného znalca podal odvolanie právny   zástupca   odporcu.   Spis   bol   predložený   na   rozhodnutie   krajskému   súdu,   ktorý uznesením č. k. 5 Co 172/05-207 uznesenie súdu I. stupňa zrušil ako zmätočné a spis vrátil okresnému súdu 28. septembra 2005.

V októbri 2005 bolo súdu oznámené úmrtie jedného z navrhovateľov a vstup dedičov do   konania.   Okresný   súd   uznesením   č.   k.   9   C   495/96-220   z 19.   októbra   2005   vylúčil zo znaleckého dokazovania znalca. Voči tomuto uzneseniu sa opätovne odvolal odporca. Krajský   súd   uznesením   č.   k.   5   Co   352/05-226   uznesenie   súdu   prvého   stupňa   potvrdil. Okresný súd uznesením z 8. februára 2006 zrušil ustanovenie znalca na podanie znaleckého posudku a zároveň uznesením č. k. 9 C 495/96-232 ustanovil v poradí piateho súdneho znalca na vyhotovenie kontrolného geometrického plánu.

Okresný   súd   doručil   spis   súdnemu   znalcovi   až   na   jeho   požiadanie,   súhlasil s predĺžením   lehoty   na   podanie   posudku,   v dôsledku   čoho   došlo   k jeho   vypracovaniu a predloženiu   12.   októbra   2006.   Znalecký   posudok   bol   doručený   účastníkom   konania, navrhovatelia s ním vyjadrili svoj súhlas a v súlade s ním rozšírili žalobu podanú okresnému súdu. Spisový materiál bol predložený spolu s vyjadrením predsedníčky senátu ústavnému súdu 15. novembra 2006.

Ústavný   súd   považuje konanie   vo   veci,   ktoré   ani po   viac ako   10   rokoch   nie   je právoplatne skončené, za konanie, ktoré je neefektívne a ktoré je poznačené zbytočnými prieťahmi ako celok. Ústavný súd uzavrel, že doterajší postup okresného súdu neviedol k odstráneniu   právnej   neistoty   sťažovateľov   a že   v jeho   dôsledku   došlo   k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia. Ústavný   súd   zistil   porušenie   označených   práv   sťažovateľov,   a   preto   prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov.

Pretože ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, zaoberal sa aj žiadosťou sťažovateľov o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Sťažovatelia   vo   svojej   sťažnosti   žiadali   o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia nasledovne „My sťažovatelia 1., 2., 3., považujeme za primerané finančné zadosťučinenie pre každého z nás čiastku 15.000,-- Sk. Sťažovateľ 4. považuje za primerané finančné zadosťučinenie čiastku 45.000,--Sk. Pri stanovení výšky finančného zadosťučinenia vychádzame z dĺžky konania, z jeho závažnosti. Vychádzame tiež z toho, že spor je nákladný, doteraz   sme   museli   vynaložiť   značné   sumy   na   súdne   trovy,   na   znalecké   dokazovanie, na trovy právneho zastúpenia. Zúčastnili sme sa množstva súdnych pojednávaní, stratili sme čas i zárobok. Preto považujeme požadované finančné zadosťučinenie v stanovenej výške za veľmi mierne a primerané“.

Ústavný   súd   žiadosti   sťažovateľov   o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia vyhovel a túto vzhľadom na celkovú doterajšiu dĺžku konania okresného súdu,   konkrétne   okolnosti   prípadu,   najmä   neefektívnu   činnosť   okresného   súdu,   ako   aj so zreteľom na skutočnosť, že okresný súd do vydania tohto nálezu meritórne nerozhodol, priznal sťažovateľom B. P., J. B. a M. P. v sume po 15 000 Sk pre každého z nich a M. P. v sume 30 000 Sk, podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   aj o úhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom, ktoré advokát JUDr. O. P. vyčíslil sumou 17 800 Sk. Ústavný súd priznal sťažovateľom trovy právneho zastúpenia v tejto požadovanej sume štyrikrát za dva úkony právnej služby, osemkrát režijný paušál a 19 % DPH v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods.   1   písm.   a)   a c),   §   16   ods.   3   a   §   18   ods.   3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov.

Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. decembra 2006