SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 30/2016-9
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. januára 2016 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu LajosaMészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného OLEXOVA VASILISIN s. r. o., Dunajská 18,Bratislava, prostredníctvom ktorej koná jej konateľ a advokát JUDr. Marcel Vasilišin, LLM,vo veci namietaného porušenia základného práva na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I a jeho uznesením č. k.3 Cbi 263/2011-12 z 21. augusta 2014 a postupom Krajského súdu v Bratislave a jehouznesením č. k. 2 CoKR 156/2014-26 z 26. mája 2015 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. októbra2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietaporušenie svojho základného práva na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresnýsúd“) a jeho uznesením č. k. 3 Cbi 263/2011-12 z 21. augusta 2014 a postupom Krajskéhosúdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) a jeho uznesením č. k. 2 CoKR 156/2014-26z 26. mája 2015, pretože tieto súdy zamietli jeho návrh na odpustenie lehoty na podanieincidenčnej žaloby proti správcovi konkurznej podstaty. Tým malo byť porušené právosťažovateľa na prístup k súdu. Okrem toho, incidenčná žaloba nebola riadne e-mailomdoručená okresnému súdu v posledný deň lehoty, ktorej zachovanie vyžaduje doručeniesúdu, aj keď podľa tvrdenia sťažovateľa odoslaná bola, a súdy tak (podľa odôvodneniarozsudku) považovali písomné doplnenie podania urobené elektronickými prostriedkami(§ 42 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku; ďalej aj „OSP“) v podstate ako „samostatnú“žalobu doručenú ku neskoršiemu dňu podania na súd.
2. Podstatou veci je otázka ústavnosti práva na prístup k súdu neodpustenímzmeškania lehoty okresným súdom a krajským súdom, resp. neakceptácia zachovania lehotypre technické problémy. Sťažovateľ argumentuje porušením zásady preskúmateľnostiprvoinštančných rozhodnutí a prílišným formalizmom rozhodovania súdov.
3. Sťažovateľ v sťažnosti vysvetľuje, že je veriteľom úpadcu Podielové družstvoslovenské investície, Poľná 1, Bratislava, a že sa žalobou podľa § 32 ods. 6 zákonao konkurze a reštrukturalizácii (ďalej len „ZKR“) v znení účinnom do 31. decembra 2011domáhal určenia jeho popretej pohľadávky prihlásenej do konkurzu úpadcu vedeného naokresnom súde pod sp. zn. 3 K 95/2010. Posledný deň lehoty na doručenie žaloby súdupripadol na 22. september 2011. Právny zástupca sťažovateľa odoslal e-mail so žalobouokresnémusúdu22.septembra2011.Mailováschránkaokresnéhosúdu(podatelnaOSBA1@justice.sk) podľa sťažovateľa mail so žalobou neprijala, o čom sadozvedel až 23. septembra 2011, teda po uplynutí lehoty. V trojdňovej lehote sťažovateľdoplnil žalobu podľa § 42 ods. 1 OSP. V „samostatnej“ žalobe (porov bod 1 i.f.) žiadalo odpustenie lehoty, dôvodiac faktickými okolnosťami, a to tým, že ho klient oslovilneskoro a že vybavovali množstvo takýchto žalôb.
4. Okresný súd o návrhu na odpustenie lehoty rozhodol uznesením č. k.3 Cbi 263/2011-12 z 21. augusta 2014 s nasledujúcim výrokom:„Súd zamieta návrh žalobcu na odpustenie zmeškania lehoty na podanie žaloby o určenie popretej pohľadávky.“V odôvodnení dal do kontrastu na jednej strane § 58 ods. 1 OSP, ktorý umožňuje navrátenielehoty, a na strane druhej § 32 ods. 6 a 8 ZKR a ustanovenie § 197 ods. 3 ZKR, podľaktorých odpustenie zmeškania lehoty v konaní podľa tohto zákona nie je prípustné.Na dôvažok okresný súd doplnil, že ide o jednoduché podanie z množiny identických žalôba bolo v silách právneho zástupcu podať žalobu včas.
5. Sťažovateľ podal proti uvedenému uzneseniu odvolanie, v ktorom argumentovalformalistickým prístupom okresného súdu, ktorým mal porušiť jeho právo na prístupk súdu. Sťažovateľodvolateľpolemizoval s výkladom § 197 ods. 3 ZKR a touskutočnosťou, že vzhľadom na množstvo týchto rovnakých žalôb by okresný súd beztaknespracoval žalobu skôr než v čase, keď bola písomne doplnená. Krajský súd uznesenieokresného súdu potvrdil, a na zdôraznenie správnosti uviedol, že lehota podľa § 32 ods. 6a 8 ZKR je hmotnoprávna.
6. V ústavnej sťažnosti sťažovateľ opakuje argumenty s tým, že všeobecné súdyporušili dva princípy, a to princíp preskúmateľnosti rozhodovania (II. ÚS 195/06) a zákazprílišného formalizmu (II. ÚS 135/04). Prvý princíp mal byť porušený tým, že sa súdynevysporiadali s argumentom, že súdu poslal žalobu v zákonnej lehote, odoslal ju zo svojejdispozície do dispozície súdu a riadne ju doplnil. Druhý princíp bol porušený tým, že súdynehľadeli na účel lehoty, a to uzavretie všetkých žalôb do určitého času, a tak zabezpečeniehospodárnosti konania. Tento účel bol v danej veci splnený, lebo súd spracovával žalobyďalšie tri dni, čo vyplynulo zo skutočnosti, že podateľňa súdu až vtedy vydala potvrdenieo podaní žalôb.
7. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatísťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Postupom Okresného súdu Bratislava I vo veci 3Cbi/263/2011 a Krajského súdu v Bratislave vo veci 2CoKR/156/2014 bolo porušené ústavné právo sťažovateľa zaručené mu v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.
Uznesenie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 21.08.2014 vo veci 3Cbi/263/2011 a uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25.06.2015 vo veci 2CoKR/156/2014 sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie.“
II.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje naneverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pripredbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie a zjavneneopodstatnené návrhy môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania.
9. Podstatou sťažnosti je posúdenie ústavnosti, práva na prístup k súdu, neodpusteniazmeškania lehoty okresným súdom a krajským súdom, resp. neakceptácia zachovania lehotypre technické problémy.
10. Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti postupu okresného súdua jeho uzneseniu č. k. 3 Cbi 263/2011-12 z 21. augusta 2014, nie je daná právomocústavného súdu.
Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súduposkytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
Proti uvedenému rozsudku okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadnyopravný prostriedok, ktorý sťažovateľ aj využil, a preto právomoc poskytnúť ochranuoznačenému právu sťažovateľa mal krajský súd v rámci odvolacieho konania. Tým jezároveň v tejto časti vylúčená právomoc ústavného súdu.
11. Ústavný súd ďalej predovšetkým pripomína, že čl. 46 ods. 1 ústavy svojímtextom (Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva nanezávislom a nestrannom súde.) v prvom rade chráni právo na prístup k súdu, ktoré jev danej veci v stávke (porov. bod 7.1 nálezu II. ÚS 591/2012). Už v odvolaní sťažovateľargumentoval prístupom k súdu (bod 5). Ústavný súd má dôkladnú vedomosť o právnejúprave a praxi rozhodovania o zmätočných dovolaniach podľa § 237 OSP. Pri zmätočnomdôvodedovolaniasplývaprípustnosťa opodstatnenosťdovolania.V zložitostiprocesnoprávnych vzťahov nie je vždy jednoduché a jasné určiť prípustnosť zmätočnéhodovolania, a to zvlášť pri § 237 písm. f) OSP, ktorý chráni účastníkov pred odňatímmožnosti konať pred súdom. V predmetnej veci je navyše potrebné brať do úvahy vzťahZKR k Občianskemu súdnemu poriadku prostredníctvom § 198 ods. 1 ZKR s rubrikouRozhodovanie súdu:„Súd v konaní podľa tohto zákona rozhoduje uznesením. Proti uzneseniu vydanom v konkurznom konaní, v reštrukturalizačnom konaní alebo v konaní o oddlžení je odvolanie prípustné, len ak to ustanovuje tento zákon. Dovolanie ani mimoriadne dovolanie proti uzneseniu vydanému v konaní podľa tohto zákona nie je prípustné.“
12. Pre úplný obraz o veci sa ústavný súd informoval na okresnom súde, čisťažovateľ podal dovolanie. Podľa zistenia z 11. novembra 2015 nebolo cestou okresnéhosúdu podané dovolanie.
13. Ústavný súd musel najprv vyriešiť otázku, či je pri incidenčnej žalobe, ktorúpozná § 32 ZKR s ohľadom na citovaný § 198 ods. 1 ZKR, prípustné dovolanie. Judikatúranajvyššieho súdu na to odpovedá kladne a aj teoreticky sa to javí správne. Podľa právnejvety rozhodnutia R 114/2003 (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. Obdo V 1/2002z 9. októbra 2002)konanie o určenie pravosti, výšky a alebo poradia pohľadávky nie je konkurzným konaním, preto sa naň ustanovenie § 66f zákona o konkurze a vyrovnaní nevzťahuje. Takto uvažuje aj komentár k dnešnému ZKR (Ďurica, M. Zákon o konkurzea reštrukturalizácii. Komentár. Bratislava: C. H. Beck 2012, s. 1081). Taktiežjudikatúra najvyššieho súdu naznačuje, že inak to nie je ani na pôdoryse súčasného ZKR(porov. uznesenie sp. zn. 2 Obdo 3/2012 z 25. januára 2012; dostupné na internetehttp://www.nsud.sk/data/att/21754_subor.pdf). Z hľadiska predmetnej veci je zvlášťpriliehavý rozsudok sp. zn. 2 Obdo V 25/2012, ktorý sa zaoberal povahou lehoty na podaniežaloby o určenie pravosti pohľadávky.
14. Možno pokračovať s konštatovaním, že otázka práv na prístup k súdu z hľadiskadodržania lehôt vo vzťahu k súdom je pomerne jednoznačná v rozsahu dovolacieho dôvodupodľa § 237 písm. f) OSP. Na podporu možno napríklad citovať klasické rozhodnutienajvyššieho súdu R 23/94 (Sdo 3/93), podľa ktorého právnej vety, ak odvolací súdnesprávne odmietol odvolanie ako oneskorené, odňal tým účastníkovi konania možnosťkonať pred súdom. Podobne porovnaj R 51/1996, R 55/2006 a uznesenie sp. zn.4 Cdo 193/2008, podľa ktorého prípustnosť dovolania proti výroku o odmietnutí odvolaniaz dôvodu jeho oneskorenosti by bola daná len v prípade, ak by odvolací súd otázkuvčasnosti podaného odvolania neposúdil správne.
15. Na tomto mieste sa však ústavný súd nemôže zastaviť. V predmetnej veci môžebyť mätúca skutočnosť, že nedodržanie lehoty a odpustenie zmeškania lehoty sú odlišnéprávne inštitúty, čo vo svojej judikatúre reflektuje aj najvyšší súd. Pretože v druhomuvedenom inštitúte ide o právne posúdenie veci, najvyšší súd nezahŕňa odpustenie lehôt dorozsahu § 237 písm. f) (2 Cdo 50/2002 – Zo súdnej praxe 1/2003, s. 2, 5 Cdo 288/2009;rozhodnutie 2 Obdo V 25/2012 z bodu 13 je odvolacie). Z tohto pohľadu by nebolo vhodnévyčítať sťažovateľovi nepodanie dovolania, a to v okolnostiach danej veci ani z hľadiskaznačnej nepreskúmateľnosti rozhodnutia podľa § 237 písm. f) OSP. Z hľadiska práva naprístup k súdu a práva na súdnu ochranu možno uviesť, že uznesenie krajského súdu, podľaktorého relevantné ustanovenia ZKR a ich už uvedený výklad nedovoľujú odpustenie lehôtje akceptovateľné a sťažnosť je potrebné odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú, pričom nadzákladný právny rámec veci okresný súd vysvetlil, prečo ani skutkovo by nebolo na miesteodpustenie lehoty (porov. bod 4 i. f.). Napokon, o včasnosti podania žaloby rozhodneokresný súd meritórne rozsudkom.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. januára 2016