znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 30/2015-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. januára 2015 v senátezloženom   z predsedu   Ladislava   Orosza   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   ĽudmilyGajdošíkovej   a sudcu   Sergeja   Kohuta   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpeného   advokátkouMgr. Monikou   Dunčákovou,   Štúrova   20,   Košice,   ktorou   namieta   porušenie   základnéhopráva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právana spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práva základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Liptovský   Mikuláš   v konaní   vedenompod sp. zn. 6 D 1003/2007 a jeho uznesením z 12. septembra 2013 a postupom Krajskéhosúdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 5 CoD 1/2014 a jeho uznesením z 21. januára2014, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júna 2014doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

(ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátkou   Mgr.   Monikou   Dunčákovou,Štúrova 20, Košice, ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen „dohovor“) postupom Okresného súdu Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“)v konaní vedenom pod sp. zn. 6 D 1003/2007 (ďalej aj „napadnuté konanie okresnéhosúdu“) a jeho uznesením z 12. septembra 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresnéhosúdu“) a postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenompod sp. zn. 5 CoD 1/2014 (ďalej aj „napadnuté konanie krajského súdu “) a jeho uznesenímz 21. januára 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Zo   sťažnosti   a z príloh   k nej   priložených   vyplýva,   že   navrhovateľ   sa   návrhom na konanie   o novoobjavenom   majetku   po   poručiteľovi (ďalej len   „poručiteľ“)   podľa   §   175x   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej aj „OSP“) doručenom okresnému súdu 27. júna 2007 domáhal dodatočného prejednania „nehnuteľností   katastrálneho   územia   Liptovská   Kokava“ bližšie   špecifikovaných v samotnom návrhu. Úkonmi súdnej komisárky v predmetnom konaní bola 26. júla 2007 v súlade   s   §   38   ods.   1   OSP   poverená   notárka ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len „súdna komisárka“).   Okresný   súd   v priebehu   dedičského   konania   uznesením   č.   k. 6 D 1003/2007-72   z 29.   januára   2010   v spojení   s uznesením   krajského   súdu   č.   k. 9 CoD 24/2011-102   z 26. júla   2012   ustálil   predmet   novoobjaveného   majetku   poručiteľa a určil jeho hodnotu. Súdna komisárka následne vo veci nariadila pojednávanie na 28. máj 2013, na ktorom dedičia navrhli uzavrieť medzi sebou dohodu o prerozdelení nehnuteľného majetku.   Sťažovateľ   s navrhovanou   dohodou   vyslovil   nesúhlas   v písomnom   podaní z 12. júna 2013, v ktorom ako dôvod uviedol skutočnosť, že do dedičstva po poručiteľovi neboli zahrnuté aj ďalšie nehnuteľnosti z katastrálnych území Liptovská Kokava, Pribylina a Jamník. Okresný súd uznesením o dedičstve č. k. 6 D 1003/2007-142 z 12. septembra 2013 určil v súlade s § 175o OSP všeobecnú cenu majetku patriaceho do dedičstva v sume 154,80 € a podľa § 174q ods. 1 písm. d) OSP potvrdil nadobudnutie dedičstva dedičom podľa veľkosti dedičských podielov. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia okresného súdu vyplýva, že ako dedičia zo zákona v I. dedičskej skupine po poručiteľovi boli zistení: „1/ ⬛⬛⬛⬛...,   syn   v podiele   1/8-iny,   dedičia   po   ňom   podľa   osvedčenia o dedičstve... sú:

1a/ ⬛⬛⬛⬛...

1b/ ⬛⬛⬛⬛...

1c/ ⬛⬛⬛⬛...“ (sťažovateľ, pozn.).

Na   základe odvolania   sťažovateľa   bolo   uznesenie   okresného   súdu č. k. 6 D 1003/2007-142 z 12. septembra 2013 ako vecne správne potvrdené uznesenímkrajského súdu č. k. 5 CoD 1/2014-181 z 21. januára 2014.

Podľa   sťažovateľa   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   neobsahuje   okrem   §   460Občianskeho zákonníka «odkaz na žiadne iné ustanovenie zákona, o ktoré oprel Krajský súd v Žiline svoj vyslovený právny názor, že mŕtvy ⬛⬛⬛⬛ ml. môže dediť a že žijúci sťažovateľ ⬛⬛⬛⬛ nie je dedič, ale len právny nástupca dediča ml. a z akého dôvodu považuje výhradu vo výroku o trovách konania, citujem: „že pokiaľ trovy notárky už boli medzičasom zaplatené do pokladne notárskeho úradu, týmto je ich povinnosť voči notárke považovaná za splnenú“ za zákonný. Ďalej absentuje v odôvodnení   napadnutého   uznesenia   Krajského   súdu   v Žiline   poukaz   na   konkrétne ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu, podľa ktorého Krajský súd v Žiline považoval oznámenie Správy katastra Liptovský Mikuláš zo dňa 9.4.2013 za záväzné, aj keď bol v konaní preukázaný opak a absentuje v odôvodnení napadnutého uznesenia poukaz na konkrétne ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu, podľa ktorého dospel Krajský   súd   v Žiline   k právnemu   názoru,   že   ide   o konanie   o určenie,   že   vec   patrí do dedičstva po zomrelom ⬛⬛⬛⬛.».

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatísťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛ na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom na Krajskom   súde   v   Žiline   pod   sp.   zn.   5   CoD/1/2014...   /o   návrhu   na   konanie o novoobjavenom   majetku   zo   dňa   27.   6.   2007   po   poručiteľovi ⬛⬛⬛⬛... vedenom   na   návrh   navrhovateľa...   a   v   prvostupňovom   konaní   vedenom   v   tejto   veci na Okresnom súde Liptovský Mikuláš pod sp. zn. 6 D/1003/2007 porušené bolo.

2. Zrušuje uznesenie Krajského súdu v Žiline pod sp. zn. 5 CoD/1/2014... zo dňa 21. 01. 2014 a uznesenie Okresnom súdu v Liptovskom Mikuláši sp. zn. 6 D/1003/2007 zo dňa 12. 09. 2013 a vec vracia Okresnému súdu v Liptovskom Mikuláši na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3.   Sťažovateľovi ⬛⬛⬛⬛ priznáva   finančné   zadosťučinenie vo výške 5.000,- EUR (slovom päťtisíc eur), ktoré sú Krajský súd v Žiline a Okresný súd Liptovský   Mikuláš   povinní   spoločne   a   nerozdielne   zaplatiť   sťažovateľovi   do   60   dni od doručenia tohto nálezu.

4. Krajský súd v Žiline a Okresný súd Liptovský Mikuláš sú povinní zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa Mgr. Moniky Dunčákovej advokátky náhradu trov konania vo výške, ktorá bude vyčíslená v konaní.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práva slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecnýchsúdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje inýsúd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranuzákladným   právam a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôdnerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadizásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   danáprávomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnomprerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môžedomôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musítakúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV.ÚS 115/07).

Sťažovateľ sťažnosťou napáda postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6D 1003/2007 a jeho uznesenie č. k. 6 D 1003/2007-142 z 12. septembra 2013, ktorýmokresný súd určil v súlade s § 175o OSP všeobecnú cenu majetku patriaceho do dedičstvapo poručiteľovi v sume 154,80 € a podľa § 174q ods. 1 písm. d) OSP potvrdil nadobudnutiededičstva dedičom podľa veľkosti dedičských podielov.

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   sťažovateľ   v   súlade   s   príslušnýmiustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku využil svoje právo podať proti napadnutémuuzneseniu   okresného   súdu   odvolanie,   o ktorom bol   oprávnený a aj povinný rozhodnúťkrajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa proti napadnutémuuzneseniu okresného súdu v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časťsťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojejprávomoci.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.O zjavne neopodstatnenú sťažnosť podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu ide vtedy,ak   namietaným   postupom   alebo   rozhodnutím   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsťk porušeniu   toho   základného   práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnejpríčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom alebo rozhodnutím tohto orgánu verejnejmoci a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní predorgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, abytento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takútomožnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS288/05).

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že nie je súčasťou systémuvšeobecných   súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochranyústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôdvtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Pri   uplatňovaní   tejtoprávomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názoryvšeobecného súdu a   ani posudzovať   jeho skutkové zistenia v   predmetnej veci.   Úlohouústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúchainterpretácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnostiúčinkov   takejto   interpretácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvouo ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovaťpodľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   o   namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnoumedzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčenáprávomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v   prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomocivšeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravouv príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03).

Ústavný súd pripomína, že napadnuté rozhodnutie posudzuje iba z hľadiska kritériívyvoditeľných z ústavných noriem a nimi garantovaných práv a slobôd. Vzhľadom na tonie je   jeho   úlohou   do   detailov   preskúmať   vec   z   hľadiska   v   okolnostiach   prípaduaplikovaných právnych noriem ani opätovne podrobiť revízii napadnuté uznesenie krajskéhosúdu   so   zámerom   dopracovať   jeho   odôvodnenie,   prípadne   zostaviť   zoznam   možnýchpochybení krajského súdu, ak tieto nemajú takú relevanciu, ktorá by mohla spochybniťkonformitu záverov napadnutého uznesenia s ústavou a dohovorom.

V zmysle svojej judikatúry ústavný súd považuje za arbitrárne a z ústavného hľadiskaneakceptovateľné tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samejalebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti(IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Sťažovateľ uplatnil v sťažnosti dve zásadné námietky, ktoré tvoria základ pre jehozáver o tom, že napadnuté uznesenie krajského súdu je arbitrárne a svojvoľné. Sťažovateľv prvom rade namieta, že krajský súd neodôvodnil, prečo „mŕtvy ⬛⬛⬛⬛ ml. môže dediť a že žijúci sťažovateľ ⬛⬛⬛⬛ nie je dedič, ale len právny nástupca dediča ⬛⬛⬛⬛ ml.“ (ďalej len „prvá námietka“). Sťažovateľ tiež namieta rozsahdedičstva   ustálený   súdmi   po   poručiteľovi,   argumentujúc,   že   vo   vzťahu   k ďalšímnehnuteľnostiam,   ktoré   mali   byť   podľa   jeho   názoru   predmetom   dedičstva,   krajský   súdneuviedol „konkrétne ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu, podľa ktorého dospel...   k právnemu   záveru,   že   ide   o konanie   o   určenie,   že   vec   patrí   do   dedičstva po zomrelom ⬛⬛⬛⬛ “ (ďalej len „druhá námietka“).

Vo vzťahu k prvej námietke sťažovateľa ústavný súd poukazuje na relevantnú časťnapadnutého uznesenia krajského súdu, v ktorej sa uvádza:

„...   podľa   ust.   §   460   Občianskeho   zákonníka   sa   dedičstvo   nadobúda   smrťou poručiteľa a dedičským rozhodnutím sa iba deklaruje stav, ktorý nastal zo zákona a ktorý už reálne (právne) existuje. Dedič zo zákona ⬛⬛⬛⬛ ml.,... zomrelý 7. 5. 2004 sa dožil smrti poručiteľa ⬛⬛⬛⬛ st., ktorý zomrel 9. 1. 1978. Dedičským rozhodnutím potom   správne   nadobudol ⬛⬛⬛⬛ ml.   svoj   zákonný   dedičský   podiel   s tým,   že zdedený majetok bol vydaný do dedičstva po ňom. Dedičia ⬛⬛⬛⬛ ml. nezískali jeho smrťou aj jeho dedičské postavenie. Stali sa iba jeho procesnými nástupcami, a preto ani nemôžu priamo nadobúdať dedičstvo v dedičskom konaní po ⬛⬛⬛⬛ st.“

Ústavný súd považuje z ústavného hľadiska za akceptovateľný citovaný právny názorkrajského súdu, podľa ktorého je smrť poručiteľa tou skutočnosťou, s ktorou zákon spájaprechod práv a povinností, ktoré sú predmetom dedičstva. Napadnuté uznesenie okresnéhosúdu, ktorým tento podľa § 175o OSP potvrdil nadobudnutie dedičstva dedičom, je preto lendeklaratórne (nie konštitutívne) rozhodnutie toho, čo už nastalo smrťou poručiteľa. Za týchtookolností nemožno mať z ústavného hľadiska výhrady proti záveru krajského súdu, podľaktorého ⬛⬛⬛⬛ ml. (ktorý sa dožil smrti poručiteľa) sa stal dedičom poručiteľa zozákona ku dňu jeho smrti, čo zároveň vylučuje, aby sťažovateľ (ako procesný nástupca ⬛⬛⬛⬛ ml.) priamo nadobudol dedičstvo v dedičskom konaní po poručiteľovi.

V súvislosti   s   druhou   námietkou   sťažovateľa   krajský   súd   v napadnutom   uzneseníuviedol:

„... pokiaľ odvolatelia namietajú rozsah dedičstva, ich tvrdenie o existencii ďalšieho majetku, ktorý označujú v odvolaní bolo v dedičskom konaní vyvrátené oznámením Správy katastra   Liptovský   Mikuláš   zo   dňa   9.   4.   2013.   Preto   odvolací   súd   nemohol   prisvedčiť argumentom odvolateľov, na ktorých založili svoje odvolanie, keď ich výhrady považuje za bezpredmetné...“

Ústavný   súd   v   súvislosti   pri posudzovaní   druhej námietky   sťažovateľa   poukazujena právny   názor   uplatňovaný   v   jeho   doterajšej   judikatúre,   podľa   ktorého   odôvodneniarozhodnutí   prvostupňového   súdu   a odvolacieho   súdu   nemožno   posudzovať   izolovane,pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok(II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a zdôrazňuje, že tento právny názor zahŕňa ajpožiadavku   komplexného   posudzovania   všetkých   rozhodnutí   všeobecných   súdov   (takprvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdnehokonania.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dáva do pozornosti relevantnú časť napadnutéhouznesenia okresného súdu, v ktorom sa tento k druhej námietke sťažovateľa týkajúcej sarozsahu dedičstva po poručiteľovi (ďalšieho majetku patriaceho podľa tvrdenia sťažovateľado dedičstva, pozn.) vyjadril takto:

„... súd konštatuje, že tento celý majetok je podľa písomnej správy zo dňa 9. 4. 2013 katastrálneho orgánu – Správy katastra Liptovský Mikuláš (č. l. 107) prededený alebo prevedený   na   iné   osoby.   K týmto   nehnuteľnostiam   aktuálne   nemá   poručiteľ   vlastnícke právo. Navyše tento rozsah majetku ani ostatní dedičia nežiadali zaradiť   do dedičstva vzhľadom na tento zistený skutkový stav. Pokiaľ dedičia ⬛⬛⬛⬛ a zastávajú   opačný   názor,   potom   súd   podľa   §   175k   ods.   3   O.   s.   p.   konštatuje existenciu   sporu   v časti   týchto   do   dedičstva   nezaradených   aktív   čo   znamená,   že   súd v dedičskom nesporovom konaní   sa   len obmedzuje   na toto   konštatovanie   a pri výpočte čistého majetku na tieto aktíva neprihliada. Takáto skutočnosť však nebráni nespokojným dedičom,   aby   sa   domáhali   svojho   práva   mimo   dedičského   konania   podaním   žaloby na príslušnom okresnom súde v zmysle § 175y ods. 1 O. s. p.“

Aj vo vzťahu k druhej námietke sťažovateľa ústavný súd zastáva názor, že krajský súdsa   v napadnutom   uznesení   v   spojení   s napadnutým   uznesením   okresného   súdu   ústavneakceptovateľným spôsobom vysporiadal s otázkou (ne)zahrnutia ďalšieho majetku do aktívdedičstva,   a to   z dôvodu   ich   spornosti.   Vzhľadom   na   uvedené   je   preto   ústavneakceptovateľný aj právny záver vo veci konajúcich súdov, podľa ktorého s prihliadnutímna §   175y   ods.   1   OSP   sa   sťažovateľ   (ak   bude   aj   naďalej   názoru,   že   ním   uvádzanénehnuteľnosti patria do aktív dedičstva po poručiteľovi) môže v sporovom konaní domáhaťsvojho práva a riešiť otázku zahrnutia aktív do majetku v sporovom konaní.

S prihliadnutím   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v častinamietaného porušenia ním označených práv podľa ústavy a dohovoru postupom krajskéhosúdu   v napadnutom   konaní   a jeho   napadnutým   uznesením   odmietol   podľa   §   25   ods.   2zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu, aby saústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. januára 2015