SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 30/2015-21
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. januára 2015 v senátezloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne ĽudmilyGajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátkouMgr. Monikou Dunčákovou, Štúrova 20, Košice, ktorou namieta porušenie základnéhopráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd postupom Okresného súdu Liptovský Mikuláš v konaní vedenompod sp. zn. 6 D 1003/2007 a jeho uznesením z 12. septembra 2013 a postupom Krajskéhosúdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 5 CoD 1/2014 a jeho uznesením z 21. januára2014, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júna 2014doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou Mgr. Monikou Dunčákovou,Štúrova 20, Košice, ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen „dohovor“) postupom Okresného súdu Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“)v konaní vedenom pod sp. zn. 6 D 1003/2007 (ďalej aj „napadnuté konanie okresnéhosúdu“) a jeho uznesením z 12. septembra 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresnéhosúdu“) a postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenompod sp. zn. 5 CoD 1/2014 (ďalej aj „napadnuté konanie krajského súdu “) a jeho uznesenímz 21. januára 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že navrhovateľ sa návrhom na konanie o novoobjavenom majetku po poručiteľovi (ďalej len „poručiteľ“) podľa § 175x ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) doručenom okresnému súdu 27. júna 2007 domáhal dodatočného prejednania „nehnuteľností katastrálneho územia Liptovská Kokava“ bližšie špecifikovaných v samotnom návrhu. Úkonmi súdnej komisárky v predmetnom konaní bola 26. júla 2007 v súlade s § 38 ods. 1 OSP poverená notárka ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „súdna komisárka“). Okresný súd v priebehu dedičského konania uznesením č. k. 6 D 1003/2007-72 z 29. januára 2010 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 9 CoD 24/2011-102 z 26. júla 2012 ustálil predmet novoobjaveného majetku poručiteľa a určil jeho hodnotu. Súdna komisárka následne vo veci nariadila pojednávanie na 28. máj 2013, na ktorom dedičia navrhli uzavrieť medzi sebou dohodu o prerozdelení nehnuteľného majetku. Sťažovateľ s navrhovanou dohodou vyslovil nesúhlas v písomnom podaní z 12. júna 2013, v ktorom ako dôvod uviedol skutočnosť, že do dedičstva po poručiteľovi neboli zahrnuté aj ďalšie nehnuteľnosti z katastrálnych území Liptovská Kokava, Pribylina a Jamník. Okresný súd uznesením o dedičstve č. k. 6 D 1003/2007-142 z 12. septembra 2013 určil v súlade s § 175o OSP všeobecnú cenu majetku patriaceho do dedičstva v sume 154,80 € a podľa § 174q ods. 1 písm. d) OSP potvrdil nadobudnutie dedičstva dedičom podľa veľkosti dedičských podielov. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia okresného súdu vyplýva, že ako dedičia zo zákona v I. dedičskej skupine po poručiteľovi boli zistení: „1/ ⬛⬛⬛⬛..., syn v podiele 1/8-iny, dedičia po ňom podľa osvedčenia o dedičstve... sú:
1a/ ⬛⬛⬛⬛...
1b/ ⬛⬛⬛⬛...
1c/ ⬛⬛⬛⬛...“ (sťažovateľ, pozn.).
Na základe odvolania sťažovateľa bolo uznesenie okresného súdu č. k. 6 D 1003/2007-142 z 12. septembra 2013 ako vecne správne potvrdené uznesenímkrajského súdu č. k. 5 CoD 1/2014-181 z 21. januára 2014.
Podľa sťažovateľa napadnuté uznesenie krajského súdu neobsahuje okrem § 460Občianskeho zákonníka «odkaz na žiadne iné ustanovenie zákona, o ktoré oprel Krajský súd v Žiline svoj vyslovený právny názor, že mŕtvy ⬛⬛⬛⬛ ml. môže dediť a že žijúci sťažovateľ ⬛⬛⬛⬛ nie je dedič, ale len právny nástupca dediča ml. a z akého dôvodu považuje výhradu vo výroku o trovách konania, citujem: „že pokiaľ trovy notárky už boli medzičasom zaplatené do pokladne notárskeho úradu, týmto je ich povinnosť voči notárke považovaná za splnenú“ za zákonný. Ďalej absentuje v odôvodnení napadnutého uznesenia Krajského súdu v Žiline poukaz na konkrétne ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu, podľa ktorého Krajský súd v Žiline považoval oznámenie Správy katastra Liptovský Mikuláš zo dňa 9.4.2013 za záväzné, aj keď bol v konaní preukázaný opak a absentuje v odôvodnení napadnutého uznesenia poukaz na konkrétne ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu, podľa ktorého dospel Krajský súd v Žiline k právnemu názoru, že ide o konanie o určenie, že vec patrí do dedičstva po zomrelom ⬛⬛⬛⬛.».
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatísťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛ na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom na Krajskom súde v Žiline pod sp. zn. 5 CoD/1/2014... /o návrhu na konanie o novoobjavenom majetku zo dňa 27. 6. 2007 po poručiteľovi ⬛⬛⬛⬛... vedenom na návrh navrhovateľa... a v prvostupňovom konaní vedenom v tejto veci na Okresnom súde Liptovský Mikuláš pod sp. zn. 6 D/1003/2007 porušené bolo.
2. Zrušuje uznesenie Krajského súdu v Žiline pod sp. zn. 5 CoD/1/2014... zo dňa 21. 01. 2014 a uznesenie Okresnom súdu v Liptovskom Mikuláši sp. zn. 6 D/1003/2007 zo dňa 12. 09. 2013 a vec vracia Okresnému súdu v Liptovskom Mikuláši na ďalšie konanie a rozhodnutie.
3. Sťažovateľovi ⬛⬛⬛⬛ priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 5.000,- EUR (slovom päťtisíc eur), ktoré sú Krajský súd v Žiline a Okresný súd Liptovský Mikuláš povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť sťažovateľovi do 60 dni od doručenia tohto nálezu.
4. Krajský súd v Žiline a Okresný súd Liptovský Mikuláš sú povinní zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa Mgr. Moniky Dunčákovej advokátky náhradu trov konania vo výške, ktorá bude vyčíslená v konaní.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práva slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecnýchsúdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje inýsúd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranuzákladným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôdnerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadizásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je danáprávomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnomprerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môžedomôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musítakúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV.ÚS 115/07).
Sťažovateľ sťažnosťou napáda postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6D 1003/2007 a jeho uznesenie č. k. 6 D 1003/2007-142 z 12. septembra 2013, ktorýmokresný súd určil v súlade s § 175o OSP všeobecnú cenu majetku patriaceho do dedičstvapo poručiteľovi v sume 154,80 € a podľa § 174q ods. 1 písm. d) OSP potvrdil nadobudnutiededičstva dedičom podľa veľkosti dedičských podielov.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ v súlade s príslušnýmiustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku využil svoje právo podať proti napadnutémuuzneseniu okresného súdu odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúťkrajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa proti napadnutémuuzneseniu okresného súdu v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.
Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časťsťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojejprávomoci.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.O zjavne neopodstatnenú sťažnosť podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu ide vtedy,ak namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci nemohlo dôjsťk porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnejpríčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom alebo rozhodnutím tohto orgánu verejnejmoci a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní predorgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, abytento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takútomožnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS288/05).
Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že nie je súčasťou systémuvšeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochranyústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôdvtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejtoprávomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názoryvšeobecného súdu a ani posudzovať jeho skutkové zistenia v predmetnej veci. Úlohouústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúchainterpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnostiúčinkov takejto interpretácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvouo ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovaťpodľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnoumedzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčenáprávomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomocivšeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravouv príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03).
Ústavný súd pripomína, že napadnuté rozhodnutie posudzuje iba z hľadiska kritériívyvoditeľných z ústavných noriem a nimi garantovaných práv a slobôd. Vzhľadom na tonie je jeho úlohou do detailov preskúmať vec z hľadiska v okolnostiach prípaduaplikovaných právnych noriem ani opätovne podrobiť revízii napadnuté uznesenie krajskéhosúdu so zámerom dopracovať jeho odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam možnýchpochybení krajského súdu, ak tieto nemajú takú relevanciu, ktorá by mohla spochybniťkonformitu záverov napadnutého uznesenia s ústavou a dohovorom.
V zmysle svojej judikatúry ústavný súd považuje za arbitrárne a z ústavného hľadiskaneakceptovateľné tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samejalebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti(IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Sťažovateľ uplatnil v sťažnosti dve zásadné námietky, ktoré tvoria základ pre jehozáver o tom, že napadnuté uznesenie krajského súdu je arbitrárne a svojvoľné. Sťažovateľv prvom rade namieta, že krajský súd neodôvodnil, prečo „mŕtvy ⬛⬛⬛⬛ ml. môže dediť a že žijúci sťažovateľ ⬛⬛⬛⬛ nie je dedič, ale len právny nástupca dediča ⬛⬛⬛⬛ ml.“ (ďalej len „prvá námietka“). Sťažovateľ tiež namieta rozsahdedičstva ustálený súdmi po poručiteľovi, argumentujúc, že vo vzťahu k ďalšímnehnuteľnostiam, ktoré mali byť podľa jeho názoru predmetom dedičstva, krajský súdneuviedol „konkrétne ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu, podľa ktorého dospel... k právnemu záveru, že ide o konanie o určenie, že vec patrí do dedičstva po zomrelom ⬛⬛⬛⬛ “ (ďalej len „druhá námietka“).
Vo vzťahu k prvej námietke sťažovateľa ústavný súd poukazuje na relevantnú časťnapadnutého uznesenia krajského súdu, v ktorej sa uvádza:
„... podľa ust. § 460 Občianskeho zákonníka sa dedičstvo nadobúda smrťou poručiteľa a dedičským rozhodnutím sa iba deklaruje stav, ktorý nastal zo zákona a ktorý už reálne (právne) existuje. Dedič zo zákona ⬛⬛⬛⬛ ml.,... zomrelý 7. 5. 2004 sa dožil smrti poručiteľa ⬛⬛⬛⬛ st., ktorý zomrel 9. 1. 1978. Dedičským rozhodnutím potom správne nadobudol ⬛⬛⬛⬛ ml. svoj zákonný dedičský podiel s tým, že zdedený majetok bol vydaný do dedičstva po ňom. Dedičia ⬛⬛⬛⬛ ml. nezískali jeho smrťou aj jeho dedičské postavenie. Stali sa iba jeho procesnými nástupcami, a preto ani nemôžu priamo nadobúdať dedičstvo v dedičskom konaní po ⬛⬛⬛⬛ st.“
Ústavný súd považuje z ústavného hľadiska za akceptovateľný citovaný právny názorkrajského súdu, podľa ktorého je smrť poručiteľa tou skutočnosťou, s ktorou zákon spájaprechod práv a povinností, ktoré sú predmetom dedičstva. Napadnuté uznesenie okresnéhosúdu, ktorým tento podľa § 175o OSP potvrdil nadobudnutie dedičstva dedičom, je preto lendeklaratórne (nie konštitutívne) rozhodnutie toho, čo už nastalo smrťou poručiteľa. Za týchtookolností nemožno mať z ústavného hľadiska výhrady proti záveru krajského súdu, podľaktorého ⬛⬛⬛⬛ ml. (ktorý sa dožil smrti poručiteľa) sa stal dedičom poručiteľa zozákona ku dňu jeho smrti, čo zároveň vylučuje, aby sťažovateľ (ako procesný nástupca ⬛⬛⬛⬛ ml.) priamo nadobudol dedičstvo v dedičskom konaní po poručiteľovi.
V súvislosti s druhou námietkou sťažovateľa krajský súd v napadnutom uzneseníuviedol:
„... pokiaľ odvolatelia namietajú rozsah dedičstva, ich tvrdenie o existencii ďalšieho majetku, ktorý označujú v odvolaní bolo v dedičskom konaní vyvrátené oznámením Správy katastra Liptovský Mikuláš zo dňa 9. 4. 2013. Preto odvolací súd nemohol prisvedčiť argumentom odvolateľov, na ktorých založili svoje odvolanie, keď ich výhrady považuje za bezpredmetné...“
Ústavný súd v súvislosti pri posudzovaní druhej námietky sťažovateľa poukazujena právny názor uplatňovaný v jeho doterajšej judikatúre, podľa ktorého odôvodneniarozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane,pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok(II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a zdôrazňuje, že tento právny názor zahŕňa ajpožiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (takprvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdnehokonania.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd dáva do pozornosti relevantnú časť napadnutéhouznesenia okresného súdu, v ktorom sa tento k druhej námietke sťažovateľa týkajúcej sarozsahu dedičstva po poručiteľovi (ďalšieho majetku patriaceho podľa tvrdenia sťažovateľado dedičstva, pozn.) vyjadril takto:
„... súd konštatuje, že tento celý majetok je podľa písomnej správy zo dňa 9. 4. 2013 katastrálneho orgánu – Správy katastra Liptovský Mikuláš (č. l. 107) prededený alebo prevedený na iné osoby. K týmto nehnuteľnostiam aktuálne nemá poručiteľ vlastnícke právo. Navyše tento rozsah majetku ani ostatní dedičia nežiadali zaradiť do dedičstva vzhľadom na tento zistený skutkový stav. Pokiaľ dedičia ⬛⬛⬛⬛ a zastávajú opačný názor, potom súd podľa § 175k ods. 3 O. s. p. konštatuje existenciu sporu v časti týchto do dedičstva nezaradených aktív čo znamená, že súd v dedičskom nesporovom konaní sa len obmedzuje na toto konštatovanie a pri výpočte čistého majetku na tieto aktíva neprihliada. Takáto skutočnosť však nebráni nespokojným dedičom, aby sa domáhali svojho práva mimo dedičského konania podaním žaloby na príslušnom okresnom súde v zmysle § 175y ods. 1 O. s. p.“
Aj vo vzťahu k druhej námietke sťažovateľa ústavný súd zastáva názor, že krajský súdsa v napadnutom uznesení v spojení s napadnutým uznesením okresného súdu ústavneakceptovateľným spôsobom vysporiadal s otázkou (ne)zahrnutia ďalšieho majetku do aktívdedičstva, a to z dôvodu ich spornosti. Vzhľadom na uvedené je preto ústavneakceptovateľný aj právny záver vo veci konajúcich súdov, podľa ktorého s prihliadnutímna § 175y ods. 1 OSP sa sťažovateľ (ak bude aj naďalej názoru, že ním uvádzanénehnuteľnosti patria do aktív dedičstva po poručiteľovi) môže v sporovom konaní domáhaťsvojho práva a riešiť otázku zahrnutia aktív do majetku v sporovom konaní.
S prihliadnutím na uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v častinamietaného porušenia ním označených práv podľa ústavy a dohovoru postupom krajskéhosúdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením odmietol podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu, aby saústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. januára 2015