znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 30/2014-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. januára 2014 v senáte zloženom   z predsedu   Juraja   Horvátha   a zo   sudcov   Sergeja   Kohuta   a Lajosa   Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. A., zastúpeného Advokátskou kanceláriou   JUDr.   Alexander   Farkašovský &   JUDr.   Ladislava   Zátorský,   Združenie advokátov, Nerudova 6, Košice, vo veci namietaného porušenia čl. 41 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaniach vedených Okresným súdom Košice II pod sp. zn. 43 P 218/2012 a Krajským súdom v Košiciach pod sp. zn. 7 CoP 257/2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. P. A.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. novembra 2013 osobne do podateľne doručená sťažnosť Ing. P. A. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 41 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaniach vedených Okresným súdom Košice II (ďalej len „okresný   súd“)   pod   sp.   zn.   43   P   218/2012   a   Krajským   súdom   v   Košiciach   (ďalej   len „krajský súd“) pod sp. zn. 7 CoP 257/2013.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Košice I sp. zn. 26 C 76/05 z 10. februára 2006 bolo s právoplatnosťou dňom 1. marca 2006 rozvedené manželstvo sťažovateľa s Mgr. J. A. (ďalej len „matka“). Maloleté dieťa P. A. (ďalej len „mal. dieťa“), bolo zverené do osobnej starostlivosti matky a sťažovateľ bol zaviazaný prispievať na jeho výživu mesačne sumou 1 000 Sk. Styk s mal. dieťaťom bol upravený tak, že sťažovateľ bol oprávnený mať mal. dieťa u seba každý párny týždeň v mesiaci od piatku do nedele s tým, že si ho mal prevziať pred bytom matky v piatok o 16.00 h a odovzdať ho matke v nedeľu o 18.00 h pred svojím bytom.

Po rozvode manželstva matka uzavrela ďalšie manželstvo, z ktorého sa jej narodilo ďalšie dieťa. Sťažovateľ taktiež uzavrel ďalšie manželstvo.

Po   rozvode   styk   sťažovateľa   s   mal.   dieťaťom   neprebiehal   vždy   podľa   súdneho rozhodnutia.   Matka   častokrát   nerešpektovala   súdne   rozhodnutie,   a   teda   už   vtedy   boli porušované sťažovateľove práva.

Zo správy o psychologickom vyšetrení mal. dieťaťa vypracovanej psychologičkou Mgr. M. z D. v K. z 18. mája 2007 vyplýva, že emocionálna regulácia mal. dieťaťa bola oslabená, úzkostná, obranne ladená, mal. dieťa muselo meniť viacero blízkych sociálnych väzieb, preto sa u neho zaktivizoval výrazný strach zo straty primárnej väzby k matke, malo obavu   zo   straty   bezpečia   a   istoty,   potrebovalo   znova   nadobudnúť   vnútornú   stabilitu a opätovne získať dôveryhodnosť oboch rodičov a uistiť sa o nej. Ak by si matka v čase po rozvode plnila povinnosť stanovenú v rozsudku (teda pripravila mal. dieťa a odovzdala ho každý párny týždeň v piatok sťažovateľovi), mal. dieťa by neprežívalo v danom období také emocionálne vypätie a malo by pocit bezpečia aj u sťažovateľa.

Rozsudkom okresného súdu sp. zn. 23 P 145/2008 zo 14. januára 2009 bola zmenená úprava styku sťažovateľa s mal. dieťaťom tak, že sťažovateľ bol oprávnený sa stýkať s mal. dieťaťom každý párny týždeň v mesiaci od piatku od 17.00 h, keď si ho mal prevziať pred bytom matky, do nedele do 18.00 h, keď ho mal odovzdať pred bytom matky. Rozsudok sa stal právoplatným 19. februára 2009. Týmto rozsudkom bolo čiastočne vyhovené návrhu matky.

Koncom roka 2008 matka sťažovateľovi oznámila, že jej manžel si chce mal. dieťa osvojiť. Sťažovateľ sa preto pod vplyvom danej okolnosti prestal stretávať s mal. dieťaťom a nekontaktoval ho. Prerušenie kontaktu znášal veľmi ťažko, ale konal tak v záujme mal. dieťaťa. V marci 2009 udelil súhlas na osvojenie mal. dieťaťa v prospech manžela matky. Súhlas   na   osvojenie   udelil   ústne,   domnievajúc   sa,   že   tento   ústny   súhlas   postačuje prezentovať   pred   príslušným   orgánom,   pričom   si   bol   vedomý,   že   proces   osvojenia   je zdĺhavým procesom. Po čase však zistil, že bol uvedený do omylu a nikto mu neoznámil, že došlo k zmene postoja matky, resp. manžela matky v otázke osvojenia, hoci práve matka bola iniciátorkou osvojenia. Je zrejmé, že matka iniciovaním osvojenia len chcela prerušiť kontakt medzi sťažovateľom a mal. dieťaťom, pričom vôbec nemala v úmysle, aby niekedy k osvojeniu aj došlo. Uvedením sťažovateľa do omylu mu matka odoprela ústavné právo rodiča na starostlivosť o dieťa a jeho výchovu.

V   roku   2011   matka   podala   na   okresnom   súde   návrh   na   zvýšenie   výživného. V dôsledku   návrhu   na   zvýšenie   výživného   dospel   sťažovateľ   k   záveru,   že   osvojenie   je neaktuálne. Za daných okolností sa preto rozhodol, že chce opätovne nadviazať kontakt s mal. dieťaťom, keďže bol uvedený do omylu a k osvojeniu nedošlo.

Rozsudkom okresného súdu sp. zn. 27 P 235/2011 zo 6. júna 2012 došlo k zvýšeniu výživného.

Vzhľadom na rozsudok okresného súdu sp. zn. 23 P 145/2008 zo 14. januára 2009, podľa ktorého mal sťažovateľ právo stretávať sa s mal. dieťaťom, začal toto svoje právo uplatňovať a opätovne sa snažil nadviazať kontakt s mal. dieťaťom v januári 2012. Pritom vedel,   že   opätovné   nadviazanie   kontaktu   s   mal.   dieťaťom   po   tak   dlhej   dobe   nebude jednoduché. Mal. dieťa však reagovalo na prípadné stretnutie so sťažovateľom odmietavo s údajnými prejavmi strachu a úzkosti. Podľa názoru sťažovateľa matka mohla s ním viac spolupracovať a pomôcť tak k opätovnému nadviazaniu kontaktu. Bola povinná pripraviť mal. dieťa na styk so sťažovateľom v zmysle súdneho rozhodnutia, a to najmä po stránke psychickej. Matka však, práve naopak, viackrát stretnutie odvolala pre dovolenku, chorobu, sústredenie a pod.

Sťažovateľ   prostredníctvom   právneho   zástupcu   podal   9.   augusta   2012   návrh   na nariadenie výkonu rozhodnutia o výchove mal. dieťaťa podľa § 272 Občianskeho súdneho poriadku.   Okresný   súd   4.   septembra   2012   doručil   matke   výzvu   sp.   zn.   45   Em   2/2012 z 23. augusta 2012 na podrobenie sa výkonu súdneho rozhodnutia. Hoci v zmysle rozsudku sa mal styk uskutočniť v čase od 5. do 7. septembra 2012, matka sťažovateľovi oznámila, že styk sa neuskutoční, pretože mal. dieťa si neželá stretnúť sa so sťažovateľom. Rovnako to dopadlo aj v čase od 21. do 23. septembra 2012.

Matka   návrhom   z   12.   septembra   2012   (v   reakcii   na   výzvu   okresného   súdu z 23. augusta   2012)   požiadala   o   zmenu   úpravy   styku,   pričom   zároveň   navrhla   vydanie predbežného opatrenia na obmedzenie styku sťažovateľa s mal. dieťaťom na dve hodiny mesačne. V návrhu uviedla, že styk sťažovateľa s mal. dieťaťom bol od rozvodu sporadický a   ojedinelý   z   dôvodu   nedostatočného   záujmu   sťažovateľa.   Ide   o   nanajvýš   zavádzajúce tvrdenie, ktoré je v rozpore s tvrdením z roku 2008 v konaní o úprave styku, keď matka tvrdila,   že   stretnutia   prebiehali   v   poriadku,   mal.   dieťa   sa   na   sťažovateľa   tešilo,   chcelo k nemu chodiť a sťažovateľ sa o mal. dieťa príkladne staral. V skutočnosti k prerušeniu styku došlo až v roku 2009 – 2011, aj to len v záujme mal. dieťaťa, keďže malo dôjsť k jeho osvojeniu   manželom matky. Z   pohľadu   sťažovateľa bolo   zaujímavé aj to,   že   matka až v návrhu na obmedzenie, resp. zákaz styku uviedla, že mal. dieťa trpí psychosomatickými ťažkosťami, ktoré sú následkom strachu zo stretnutí so sťažovateľom. Nikdy predtým matka netvrdila, že by dôvodom nemožnosti styku mali byť údajné psychické problémy, lebo vždy ako dôvod uvádzala športové aktivity, chorobu či rodinnú dovolenku.

Uznesením okresného súdu sp. zn. 43 P 218/2012 z 8. októbra 2012 sa dočasne obmedzil styk sťažovateľa s mal. dieťaťom tak, že sťažovateľ bol oprávnený stýkať sa s mal. dieťaťom za prítomnosti matky každý párny týždeň v nedeľu od 14.00 h do 16. 00 h v mieste bydliska matky, a to až do rozhodnutia vo veci samej.

Uznesením okresného súdu sp. zn. 45 Em 2/2012 z 22. októbra 2012 bolo prerušené konanie   o   výkone   rozhodnutia,   a   to   až   do   právoplatného   skončenia   konania   vedeného okresným súdom pod sp. zn. 43 P 218/2012. Vôbec sa pritom neprihliadlo na to, že matka návrh podala až potom, ako sa sťažovateľ intenzívne začal zaujímať o mal. dieťa, čo matke dlhodobo manipulujúcej s mal. dieťaťom v snahe odcudziť ho sťažovateľovi, samozrejme, nevyhovovalo.   Robila   tak   s   úplne   evidentným   zámerom   dosiahnuť,   aby   mal.   dieťa považovalo za svojho otca manžela matky.

Rozsudkom krajského súdu sp. zn. 7 CoP 237/2012 z 21. decembra 2012 sa rozhodlo o zvýšení výživného.

Sťažovateľ   poukazuje   na   to,   že   hoci   on   rešpektoval   každé   právoplatné   súdne rozhodnutie, matka si svoje povinnosti opakovane neplnila. V mesiacoch január až jún 2013 z možných 12 stretnutí prebehli len 3, avšak ani tie nie v rozsahu dvoch hodín, ako to vyplývalo z predbežného opatrenia.

Rozsudkom okresného súdu sp. zn. 43 P 218/2012 z 21. júna 2013 bol sťažovateľovi styk s mal. dieťaťom zakázaný. Sťažovateľ je presvedčený, že sa vychádzalo len z tvrdení matky   a   záverov   znaleckého   posudku   PhDr.   H.   (ďalej   len   „znalkyňa“),   čím   došlo k nesprávnemu zisteniu skutkového stavu veci na úkor sťažovateľa. Okresný súd vôbec neprihliadol na tvrdenia a vyjadrenia sťažovateľa, ale ani na závery predtým vykonaných psychologických   vyšetrení   iných   psychológov.   Neprihliadlo   sa   ani na to,   že   odmietavý postoj mal. dieťa bol spôsobený aj správaním matky, ktorá si neplnila povinnosť uloženú jej rozhodnutím súdu tým, že mal. dieťa nepripravila po psychickej a fyzickej stránke na styk so   sťažovateľom   a   viackrát   mu   umožnila,   aby   sa   so   sťažovateľom   stretnúť   nemuselo. Namiesto toho, aby okresný súd hľadal riešenie v podobe postupného obnovovania dôvery mal. dieťaťa k sťažovateľovi, pristúpil k tomuto pre sťažovateľa necitlivému rozhodnutiu, ktoré upiera jeho ústavné práva. Pritom jeden z už spomínaných posudkov hovorí o tom, že dôvodom   odmietania   sťažovateľa   mal.   dieťaťom   je   dlhodobé   prerušenie   kontaktu so sťažovateľom,   o   čo   sa   svojím   konaním   pričinila   aj   matka.   Zo   správ   Mgr.   B. o psychologickom vyšetrení z 13. januára 2011 a z 30. januára 2012 vyplýva, že obnovenie vzťahu medzi sťažovateľom a mal. dieťaťom je možné s tým, že je potrebné mal. dieťa na styk postupne pripraviť a spočiatku zabezpečiť stretávanie len v prítomnosti matky. O to viac je nepochopiteľný rozsudok okresného súdu. Je totiž neprijateľné, aby súdy nekonali proti závadovému správaniu rodiča, ktorý obmedzuje kontakt dieťaťa s druhým rodičom, ale práve naopak, blokáciu rodiča ešte podporili a potvrdili rozsudkom.

Matka tvrdí, že sťažovateľ chce obnoviť styk s mal. dieťaťom len preto, že požiadala o zvýšenie výživného, a preto považuje konanie sťažovateľa za účelové, a nie za úprimné. Skôr účelové tu vyznieva konanie matky, keď sa v maximálnej možnej miere snaží zúžiť sťažovateľovi   výkon   jeho rodičovských   práv   a na druhej   strane rozširuje   sťažovateľovi rodičovské povinnosti, pokiaľ ide o výživné.

Rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   7   Cop   257/2013   z   30.   septembra   2013   bol rozsudok okresného súdu potvrdený, a tým aj krajský súd prispieva k protiústavnému stavu, keď sťažovateľ nemôže vykonávať svoje rodičovské práva.

Sťažovateľ   nemôže   realizovať   svoje   práva   aj   napriek   vynaloženej   veľkej   snahe a napriek tomu, že si riadne plní vyživovaciu povinnosť. To zároveň nepochybne dokazuje, že   sťažovateľovi   záleží   na   mal.   dieťati.   Treba   tiež   podotknúť,   že   sťažovateľ   sa   nikdy nedopustil závažného konania voči mal. dieťaťu, napr. vo forme týrania či zneužívania. Všeobecné súdy   rozhodli v   prospech   matky na základe posudku   znalkyne tvrdiacej,   že najbližšie   2   –   3   roky   nebude   možné   obnovenie   vzťahu   medzi   sťažovateľom   a   mal. dieťaťom. Všeobecné súdy   vôbec nevzali do   úvahy, že znalkyňa zároveň tvrdila, že je potrebné,   aby   rodičia   našli   určitý   spôsob   vyriešenia   vzájomných   problémov a spolupracovali   na   obnovení   vzťahu   medzi   sťažovateľom   a   mal.   dieťaťom.   Znalkyňa tvrdila, že obdobie 2 – 3 rokov bude primerané na zákaz styku. Sťažovateľ však nemá istotu, že po tomto období bude možné obnoviť vzťah bez akýchkoľvek problémov práve v období, keď mal. dieťa bude v pubertálnom veku. Obnovenie citových väzieb bude o 2 – 3 roky omnoho komplikovanejšie než v súčasnosti.

Ako biologický otec má sťažovateľ úprimný a oprávnený záujem na pravidelnom styku s mal. dieťaťom a na obnovení citovej väzby. Chce sa podieľať na výchove mal. dieťaťa, na jeho zdravom telesnom a duševnom vývoji. Právo na styk rodiča s maloletým dieťaťom je špeciálnou zložkou rodičovských práv a povinností vychádzajúcich z čl. 41 ods. 4 ústavy. Zákon o rodine nepíše nič o materstve alebo otcovstve, ale naopak, píše o rodičovstve. Nemožno tiež opomenúť konštatovanie Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa   ktorého   možnosť   byť   spolu   je   pre   rodiča   a   pre   jeho   dieťa   základným   prvkom rodinného života vyplývajúceho z čl. 8 ods. 1 dohovoru.

Všeobecné súdy svojím rozhodnutím rozhodli len v prospech matky, bez ohľadu na to, ako intenzívne sa snažil obnoviť vzťah s mal. dieťaťom a ako intenzívne mu matka odpierala právo styku s mal. dieťaťom. Rodič, ktorý nemá mal. dieťaťa zverené do osobnej starostlivosti, resp. s ním nežije v spoločnej domácnosti, je v prevažnej miere vylúčený zo sústavného   výkonu   rodičovských   práv   a   povinností.   Realizáciou   styku   s   maloletým dieťaťom   však   dochádza   k   ich   výkonu,   a   preto   je   styk   rodiča   s   maloletým   dieťaťom významným faktorom ovplyvňujúcim jeho ďalší život. Záujem maloletého dieťaťa spravidla vyžaduje, aby sa na jeho výchove podieľali obaja rodičia a nielen jeden z rodičov, teda ten, ktorému bolo dieťa zverené do osobnej starostlivosti, keďže jeho výchovné predpoklady majú   zahrňovať   aj   to,   aby   uznal   rolu   a   dôležitosť   druhého   rodiča   v   živote   maloletého dieťaťa. Druhý z rodičov má totiž tiež nezastupiteľné právo podieľať sa postupne na jeho vyvíjajúcej sa životnej orientácii.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených článkov   ústavy   a   dohovoru   v   konaniach   vedených   okresným   súdom   pod   sp.   zn. 43 P 218/2012 a krajským súdom pod sp. zn. 7 CoP 257/2013 s tým, aby boli rozsudky okresného súdu z 21. júna 2013 a krajského súdu z 30. septembra 2013 zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie okresnému súdu. Napokon sa domáha náhrady trov právneho zastúpenia vo výške 331,13 €.

II.

Z rozsudku krajského súdu č. k. 7 CoP 257/2013-161 z 30. septembra 2013 vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 43 P 218/2012-139 z 21. júna 2013. Podľa   názoru   krajského   súdu   právo   stretávania   sa   s   dieťaťom   (právo   styku)   zaručuje oprávnenej   osobe   právo   vidieť   dieťa,   právo   na   prístup   k   dieťaťu,   právo   určiť   miesto a spôsob trávenia času počas stretávania, právo výlučne výchovne na dieťa počas toho času pôsobiť   a   právo   na   náhradu   za   čas   strávenia,   ktorý   sa   nerealizoval   z   dôvodov,   ktoré nespočívali   v   osobe   oprávneného.   Zásahy   do   riadnej   realizácie   týchto   čiastkových oprávnení sú obmedzením styku, ku ktorému je možné pristúpiť len za podmienok daných ustanovením § 25 ods. 3 zákona o rodine. Výnimkou zo všetkých pravidiel o povinnosti dbať na pravidelný kontakt rodiča s dieťaťom je prípad, keď záujem dieťaťa vyžaduje, aby bolo   dočasne   stretávanie   s   jedným   z   rodičov   obmedzené   alebo   úplne   zakázané.   Ide o výnimočné riešenie a vážny zásah do výkonu rodičovských práv a povinností, ktorý môže byť odôvodnený len okolnosťami na strane dieťaťa. Tieto musia byť natoľko závažné, že ochrana záujmu dieťaťa vyvolala potrebu obmedziť prirodzený kontakt. Tak ako má rodič právo starostlivosti o dieťa, má aj dieťa právo na starostlivosť svojich rodičov a pravidelný kontakt s rodičmi, ako aj blízkymi osobami. Z hľadiska dieťaťa je potrebné zvýrazniť, že ide o právo, a nie povinnosť stýkať sa s rodičom, ktorému dieťa nie je zverené do osobnej starostlivosti. Vo všetkých veciach týkajúcich sa maloletých detí, a teda pri rozhodovaní vo veciach starostlivosti súdu o maloleté deti je prioritný záujem dieťaťa, na ktorý musí súd pri svojom rozhodovaní vždy prihliadať. Záujmom dieťaťa je predovšetkým jeho zdravý psychický a fyzický vývoj, a teda zabezpečenie jeho riadnej výchovy. Záujem dieťaťa však nie je možné stotožňovať so subjektívnymi predstavami rodičov o realizácii ich výchovného pôsobenia.

V   danom   prípade   bolo   nepochybne   preukázané,   že   doterajšia   úprava   styku sťažovateľa s maloletým dieťaťom nie je v záujme maloletého dieťaťa, pretože mal. dieťa sťažovateľa   v   dôsledku   dlhodobej   absencie   stretnutí   a   nevhodného   (neempatického) správania   sa   sťažovateľa   odmieta   a   v   prípade   núteného   styku   so   sťažovateľom   má psychosomatické   ťažkosti.   Odmietanie   mal.   dieťaťa   však   nebolo   spôsobené   zámerným nevhodným ovplyvňovaním zo strany matky, prípadne jej blízkych osôb, ale práve naopak, negatívny vzťah k sťažovateľovi si mal. dieťa vytvorilo práve v dôsledku správania sa sťažovateľa, ktoré bolo pre mal. dieťa výrazným sklamaním, spôsobilo jeho nedôveru voči sťažovateľovi a spôsobuje mu emočný chaos vo vzťahu k rodine, v ktorej je vychovávané. Uvedené   závery   jednoznačne   vyplynuli   zo   znaleckého   posudku   znalkyne,   sú   vnútorne logické   a   presvedčivé.   Okresný   súd   správne   postupoval,   keď   na   odstránenie   rozporov vo výpovediach oboch rodičov týkajúcich sa vzťahu mal. dieťaťa k sťažovateľovi nariadil znalecké   dokazovanie   so   zameraním   na   zistenie   vzťahu   mal.   dieťaťa   k   sťažovateľovi a naopak,   zistenie   osobnostného   profilu   sťažovateľa   a   zistenie   vplyvu   matky,   prípadne iných osôb pri výchove maloletého dieťaťa, ktoré by mohli mať za následok odmietavý postoj   k   sťažovateľovi.   V   tejto   súvislosti   treba   tiež   uviesť,   že   sťažovateľ   v   odvolaní neuviedol žiadne konkrétne a relevantné námietky, ktoré by spochybňovali závery znalkyne. Pokiaľ   ide   o   námietku   sťažovateľa,   že   závery   znalkyne   sú   v   rozpore   so   správami o psychologických   vyšetreniach   realizovaných   Mgr.   B.,   treba   zdôrazniť,   že   od psychologického   vyšetrenia   mal.   dieťaťa   do   znaleckého   dokazovania   uplynula   pomerne dlhá doba (viac ako jeden rok, pozn.), počas ktorej sa psychický vývoj mal. dieťaťa zmenil, čo   je dané jeho   vekom,   v   ktorom   dochádza   k   formovaniu   osobnosti.   Navyše,   Mgr.   B. nevyšetrovala rodičov, predovšetkým sťažovateľa, a preto nie je možné závery jej vyšetrení a závery znalkyne z uvedeného pohľadu porovnávať, a teda ani konštatovať, že by boli vo vzájomnom rozpore. Rovnako je potrebné podotknúť, že na základe psychologických vyšetrení   mal.   dieťaťa   Mgr.   B.   došlo   k   dočasnému   obmedzeniu   styku   mal.   dieťaťa so sťažovateľom, pričom vyšetrenie u znalkyne sa vykonalo až po nariadení predbežného opatrenia s tým, že znalkyňa na pojednávaní 31. mája 2013 skonštatovala, že predbežné opatrenie sa míňa účinkom, pretože aj takéto stretnutia boli pre mal. dieťa traumatizujúce. Podľa   znalkyne v   štádiu,   v   ktorom   sa   mal. dieťa   momentálne nachádza,   nie   je   možné obnovenie vzťahu so sťažovateľom, a to ani za pomoci psychológa. Vo vzťahu k odvolacej námietke,   podľa   ktorej   sa   okresný   súd   nevysporiadal   so   skutočnosťami   uvedenými v záverečnom stanovisku sťažovateľa doručenom 6. júna 2013, treba konštatovať, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Navyše, toto podanie bolo urobené po   tom,   ako   účastníkom   bolo   umožnené   zhrnúť   závery,   vyjadriť   sa   k   dokazovaniu a k právnej stránke veci a po vyhlásení dokazovania za skončené. Zo žiadneho zákonného ustanovenia nevyplýva, že by súd mal prihliadať na záverečné stanovisko účastníka podané po   vyhlásení   dokazovania   za   skončené   a   odročení   pojednávania   na   účely   vyhlásenia rozsudku.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresným súdom pod sp. zn. 43 P 218/2012, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako   to   vyplýva   z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti   rozsudku   okresného   súdu   č.   k.   43   P   218/2012-139   z   21.   júna   2003   bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným   právam   sťažovateľa   podľa   ústavy   a   dohovoru   mal   krajský   súd   v   rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň v tomto rozsahu vylúčená právomoc ústavného súdu. Treba   tiež   dodať,   že   sťažovateľ   využil   možnosť   podať   proti   rozsudku   okresného   súdu odvolanie.

Odlišná   je   situácia   týkajúca   sa   tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   konaniu vedenému   krajským   súdom   pod   sp.   zn.   7   CoP   257/2013.   Túto   časť   sťažnosti   treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

Jadrom sťažnosti je presvedčenie sťažovateľa, že neboli splnené zákonné podmienky na to, aby mu bol styk s mal. dieťaťom celkom zakázaný, pretože prednosť mali opatrenia, ktoré by vo svojich dôsledkoch mohli vzájomný vzťah medzi ním a mal. dieťaťom postupne zlepšovať.

Z   pohľadu   ústavného   súdu   sa   závery   všeobecných   súdov   javia   ako   úplné a presvedčivé, nemajú teda známky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti. Skutočnosť, že sa sťažovateľ s týmito závermi nestotožňuje, nemôže sama osebe znamenať porušenie označených práv.

Za   najpodstatnejšiu   skutočnosť   treba   považovať   to,   že   sťažovateľ   sa   na   základe svojho   vlastného   slobodného   rozhodnutia   celkom   prestal   s   mal.   dieťaťom   stýkať,   a   to v reakcii na úmysel matky dať dieťa osvojiť iným mužom. Z dokazovania vyplýva ďalej aj to,   že   sťažovateľ   toto   svoje   rozhodnutie   mal.   dieťaťu   oznámil,   a   to   podľa   všetkého spôsobom, ktorý vyvolal u mal. dieťaťa veľmi nepriaznivú reakciu. Absencia styku medzi sťažovateľom a mal. dieťaťom z dôvodu údajne prebiehajúceho konania o osvojenie trvala, ako sa zdá, po dobu viac ako dvoch rokov. Z dôkazov, ktoré mal ústavný súd k dispozícii, nie je jasné a jednoznačné, prečo napokon k osvojeniu nedošlo, resp. z viny koho sa tak nestalo. V každom prípade, v momente, keď sa sťažovateľ dozvedel, že matka žiada zvýšiť výživné   na   mal.   dieťa,   dospel   k   presvedčeniu,   že   v   skutočnosti   k   osvojeniu   nedôjde a obnovil svoj záujem o mal. dieťa. Záujem prejavil aj tým, že sa svojho práva na styk s mal.   dieťaťom   domáhal   prostredníctvom   výkonu   rozhodnutia.   Z   dôkazov,   ktoré   mali všeobecné súdy k dispozícii, a to najmä zo znaleckého posudku znalkyne, je zrejmé, že vzťah mal. dieťaťa k sťažovateľovi bol už natoľko negatívny a odmietavý, že vynucovanie styku proti vôli mal. dieťaťa by už nebolo únosné.

Berúc   do   úvahy   uvedené   skutočnosti,   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. januára 2014