znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 30/2011-38

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   29.   septembra   2011 v senáte   zloženom   z   predsedu   Sergeja   Kohuta   a   zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a   Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť L. R., M.; L. V., B., a spoločnosti D., a. s., D., zastúpených advokátkou JUDr. M. H., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obo 49/2009 z 22. júna 2010 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo L. R., L. V. a spoločnosti D., a. s., na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivý súdny proces zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn. 4 Obo 49/2009 z 22. júna 2010 p o r u š e n é   b o l o.

2. Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   4   Obo   49/2009 z 22. júna 2010 z r u š u j e   a vec v r a c i a   Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky j e   p o v i n n ý   uhradiť   L.   R.,   L.   V.   a spoločnosti   D.,   a. s.,   trovy   právneho   zastúpenia   v   sume   375,11   €   (slovom tristosedemdesiatpäť eur a jedenásť centov) na účet ich právnej zástupkyne JUDr. M. H., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti L. R., L. V. a spoločnosti D., a. s., vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 30/2011-15   z   27.   januára   2011   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť L. R., M.; L. V., B., a spoločnosti D., a. s., D. (ďalej len „sťažovatelia“), v časti, ktorou namietali porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Obo 49/2009 z 22. júna 2010.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sa žalobou z 30. júna 2005 doručenou   Krajskému   súdu   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   7.   júla   2005, domáhali proti žalovanému JUDr. I. P., správcovi konkurznej podstaty úpadcu spoločnosti P., a. s., D., určenia neplatnosti právneho úkonu – opakovanej dražby realizovanej správcom konkurznej podstaty 8. júna 2005. V priebehu konania sťažovatelia požiadali o rozšírenie účastníkov na strane žalovaných, čomu krajský súd vyhovel a pripustil vstup do konania spoločnosti O., a. s., I., ako žalovaného v 2. rade, a   JUDr. M. P. – správcu konkurznej podstaty   úpadcu   spoločnosti   P.,   a.   s.,   D.,   ktorý   sa   stal   správcom   konkurznej   podstaty namiesto JUDr. I. P., ako žalovaného v 3. rade. Neskôr sťažovatelia svoj žalobný návrh rozšírili a domáhali sa taktiež určenia neplatnosti prvej dražby konanej 16. júla 2004.

Krajský súd rozsudkom č. k. 35 Cbi 78/2005-Pú-383 z 24. februára 2009 žalobu sťažovateľov zamietol.

Proti rozhodnutiu krajského súdu podali sťažovatelia odvolanie zo 16. marca 2009, o ktorom najvyšší súd rozhodol rozsudkom sp. zn. 4 Obo 49/2009 z 22. júna 2010 tak, že rozsudok krajského súdu sp. zn. 35 Cbi 78/2005 z 24. februára 2009 potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľov označeným rozsudkom najvyššieho súdu bolo porušené ich základné právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 36 ods. 1 listiny a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovatelia svoje presvedčenie odôvodnili takto:„Najvyšší   súd   SR,   ako   odvolací   súd,   Rozsudkom...   potvrdil   napadnutý   Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici...

Svoje   rozhodnutie   iba   veľmi   stručne   odôvodnil   tým,   že   dražby   boli   vykonané správcom konkurznej podstaty za spoluúčasti súdu a so súhlasom súdu, z toho dôvodu teda nie   je   možné platnosť   dražby spochybňovať   žalobou   o určenie   neplatnosti   tohto   úkonu. Podľa názoru odvolacieho súdu by išlo o spochybňovanie rozhodnutia súdu formou inej žaloby, čo by bolo v rozpore so zákonom...

Sťažovateľ má za to, že odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu podobne ako odôvodnenie rozsudku súdu 1. stupňa, nespĺňa náležitosti ust. § 157 ods. 2 O. s. p., je z toho dôvodu nepreskúmateľné, čím bolo porušené základné právo sťažovateľa na spravodlivý proces v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky..., došlo k porušeniu základných práv sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   v   spojení   s   §   157   O.   s.   p.,   nakoľko   nedostatky odôvodnenia rozhodnutia   je možné   považovať   za   postup   súdu,   ktorým   bolo účastníkovi odňaté konať pred súdom, kvalifikovane uplatňovať a brániť svoje práva a súčasne zaťažuje konanie tzv. inou vadou.

Z rozhodnutia odvolacieho súdu podobne ako z rozhodnutia prvostupňového súdu, nie   je   zrejmé,   aký   bol   konkrétny   právny   dôvod   zamietnutia   žaloby   a potvrdenia zamietajúceho   rozhodnutia   súdu   1.   stupňa,   či   a z akých   dôvodov   išlo   o nepreukázanie existencie naliehavého právneho záujmu žalobcov na požadovanom určení alebo nedostatok predpokladaných a žalobcami tvrdených dôvodov neplatnosti právnych úkonov.

Žiaden   zo   súdov   neuviedol   konkrétne   ustanovenie   zákona,   ktoré   by   vylučovalo možnosť   určenia   neplatnosti   dražieb   rozhodnutím   súdu.   Podľa   poznatkov   sťažovateľa, konania o určenie neplatnosti dražby sú v praxi slovenských súdov bežné. Podľa samotného odôvodnenia   rozhodnutia   odvolacieho   súdu,   dražba   je   právnym   úkonom  ,   ktorého neplatnosti by sa teoreticky bolo možné domáhať, avšak odvolací súd nemožnosť uplatnenia určovacej žaloby vyvodzoval zo skutočnosti, že dražba bola vykonaná so súhlasom súdu, a že by v tomto prípade išlo o spochybňovanie rozhodnutia súdu formou inej žaloby, čo by bolo v rozpore so zákonom.

Je   ale   nepochybné,   že   spochybňované   nie   je   žiadne   rozhodnutie   súdu   (nakoľko dražba   rozhodnutím   súdu   nie   je)   a súčasne   žiadne   zákonné   ustanovenie   upravujúce neplatnosť   právnych úkonov, z režimu tejto právnej úpravy nevylučujú dražby vykonané správcom konkurznej podstaty v rámci konkurzného konania.

V konečnom   dôsledku   žalobcovia   nespochybňujú   platnosť   dražieb   z dôvodu samotného konania dražieb, ale z dôvodu, že tieto boli vykonané spôsobom, ktorý odporuje zákonu.

Máme za to, že stručné odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu, neobsahujúce (konkrétne)   právne   posúdenie   v   konaní   uplatneného   nároku   neumožňuje   účastníkom konania   ani   tretím   osobám   zistenie,   na   základe   akých   právne   relevantných   skutočností odvolací   súd   rozhodnutie   prvostupňového   súdu   potvrdil,   ako   sa   vôbec   vysporiadal   s argumentáciou žalobcov, obsiahnutou v odvolaní proti rozhodnutiu súdu 1. stupňa. Odvolací súd pochybil aj tým, že neprihliadol na nepreskúmateľnosť napadnutého prvostupňového   rozhodnutia.   Takého   rozhodnutie   nie   je   možné   v odvolacom   konaní preskúmať ani pri prevedení dokazovania odvolacím súdom a jedinou možnosťou nápravy takejto vady je zrušiť rozhodnutie súdu 1. st., ktoré nerešpektovalo zásady uvedené v cit. ust. § 157a § 132 O. s. p. a pokiaľ tak neurobil, zaťažil konanie vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Naviac odvolací súd svoje rozhodnutie taktiež nezdôvodnil dôsledne, neuviedol ako sa   vo   veci   vyjadril   obžalovaný,   nevysvetlil,   ktoré   skutočnosti   považoval   za   preukázané a ktoré nie,   z ktorých dôkazov pritom   vychádzal   a akými úvahami   sa pri   ich   hodnotení riadil, prečo nevykonal aj ďalšie navrhnuté dôkazy...

Nejasné rozhodnutie odvolacieho súdu naznačuje právny názor tohto súdu, podľa ktorého je nemožné určenie neplatnosti dražby vykonanej správcom konkurznej podstaty v konkurznom   konaní,   ktorý   nielen   že   je   nesprávny,   ale   vyplýva   z neho   i iné   právne posúdenie nároku žalobcov ako to, ktoré pre zamietnutie použil prvostupňový súd...“

Vychádzajúc z uvedeného sťažovatelia žiadali, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky, Rozsudkom zo dňa 22. 6. 2010, sp. zn. 4 Obo 49/2009...,   porušil   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1...   Ústavy Slovenskej   republiky   č.   460/1992   Zb.,   ako   aj   podľa   čl.   36   ods.   1   Ústavného   zákona č. 23/1991   Zb.,   ktorým   sa   uvádza   Listina   základných   práv   a   slobôd,   ako   aj   právo   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd, ktorý bol vyhlásený pod č. 209/1992 Zb.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4 Obo 49/2009 zo dňa 22. 6. 2010... sa zrušuje a vec sa vracia prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd SR... sú povinní spoločne a nerozdielne vyplatiť sťažovateľovi do 2. mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu finančné zadosťučinenie v sume 10 000 Eur. 4. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia vo výške 375,11 Eur... ktoré je Najvyšší súd SR povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa Advokátskej kancelárie JUDr. M. H..., s. r. o. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

2.   Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k   prijatej   sťažnosti   vyjadrili   obidvaja účastníci   konania:   za   najvyšší   súd   predseda   obchodnoprávneho   kolégia   listom   č.   k. KP 4/2011-26 zo 14. marca 2011 a právna zástupkyňa sťažovateľov svojím stanoviskom k uvedenému vyjadreniu najvyššieho súdu listom zo 7. apríla 2011.

2.1   Predseda   obchodnoprávneho   kolégia   najvyššieho   súdu   vo   svojom   vyjadrení uviedol:

„V súvislosti s námietkou sťažovateľov spočívajúcej v tvrdení o nepreskúmateľnosti rozhodnutia najvyššieho súdu z dôvodu jeho stručnosti, máme za to, že rozhodnutie, resp. jeho odôvodnenie spĺňa parametre zákonného rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p. Skutočnosť,   že   rozhodnutie   nie   je   totožné   s očakávaniami   a predstavami   účastníkom konania, nemôže viesť k záveru, že toto je v rozpore so základným právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky... a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd... Pokiaľ aj v odôvodnení rozhodnutia absentujú otázky na všetky sťažovateľmi namietané skutočnosti, ale dáva odpoveď na rozhodujúci argument, nemožno vyhodnotiť takého rozhodnutie za rozhodnutie s prvkami arbitrárneho charakteru. Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   skutočnosti   najvyšší   súd   navrhuje,   aby   vo   vzťahu k sťažnosti sťažovateľov o porušení ich základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd, rozsudkom najvyššieho súdu z 22. júna 2010, sp. zn. 4 Obo 49/2009 ústavný súd vyslovil, že sťažovateľmi namietané práva podľa vyššie označených dokumentov porušené neboli.“

Zároveň   najvyšší   súd   oznámil,   že   súhlasí   s upustením   od   ústneho   pojednávania o sťažnosti sťažovateľov.

2.2 Právna zástupkyňa sťažovateľov vo svojom stanovisku k vyjadreniu najvyššieho súdu uviedla:

«Máme za to, že vyjadrenie NS SR k ústavnej sťažnosti je všeobecné, nekonkrétne,... v ktorom sa neuvádza..., aký argument účastníkov považoval súd za rozhodujúci a ako sa s ním v súlade s § 157 ods. 2 O. s. p. vysporiadal.

Stanovisko   obsahuje   formuláciu   z   judikatúry,   ktorú   ale   nie   je   možné   vzťahovať jednotne (plošne) na všetky rozhodnutia so stručným odôvodnením, pričom naviac nie je možné   zamieňať   stručnosť   odôvodnenia,   ktorá   nevylučuje,   že   rozhodnutie   má   všetky náležitosti a vysporiadáva sa s celým rozsahom argumentácie účastníkov, s rozhodnutím nepreskúmateľným   pre   nedostatok   dôvodov   a   náležitosti   vyžadovaných   procesným predpisom.

Opätovne si dovoľujeme poukázať na tú skutočnosť, že dôvod zamietnutia žaloby nie je   zrejmý   (presvedčivý)   z   rozhodnutia   jednak   prvostupňového   súdu,   ktorý   konštatoval „neosvedčenie nároku žalobcov na určenie neplatnosti dražieb“ bez toho, aby objasnil, či za neosvedčenú považoval existenciu naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení alebo nedostatok zákonom predpokladaných dôvodov, určenia neplatnosti právneho úkonu alebo   nedostatok v právnom   postavení   žalobcov,   z dôvodu,   že dispozičné oprávnenie k majetku podstaty vyhlásením konkurzu prešlo na správcu.

Najvyšší súd ako odvolací súd pritom nekonštatoval, že by sa s takýmto dôvodom stotožnil   a   vzhľadom   na   nedostatky   odôvodnenia   prvostupňového   rozhodnutia   prípadne nedoplnil argumentáciu súdu o jednoznačnú identifikáciu dôvodu zamietnutia žaloby. Z jeho rozhodnutia vyplýva, že nárok žalobcov považoval za neuplatniteľný návrhom na začatie konania (opätovne bez toho, aby svoje stanovisko logicky a právne vysvetlil), nakoľko podľa jeho názoru ide o spochybňovanie rozhodnutia súdu (!) formou inej žaloby.... napadnuté rozhodnutia súdov nespĺňajú náležitosti podľa § 157 ods. 2 O. s. p a sťažovateľovi aj po obdržaní vyjadrenia NS SR zo dňa 14. 3. 2011 nie je zrejmé, aký rozhodujúci argument pri rozhodnutí mal na mysli odvolací súd a potvrdil ním absenciu otázok resp. odpovedí na namietané skutočnosti a predkladané dôkazy.

Sťažovateľ trvá na obsahu sťažnosti vychádzajúcej z nedostatkov rozhodnutia a na podporu uvádza nasledovné argumenty:

A. súd sa nevysporiadal s navrhnutými dôkazmi, ktoré by mali podstatný význam a dostatočne   by   objasnili   skutkový   stav   a   právny   základ   rozhodnutia   -   revízia spochybňovaného znaleckého posudku (objasnenie predmetu dražby a relevantnosť určenia jeho všeobecnej hodnoty) a stotožnil sa s nezákonným spôsobom vykonania dražby!...

-   porušené   všeobecné   zásady   spravodlivého   prerokovania   veci   pred   súdom vychádzajúce   z   požiadavky   zabezpečenia   rovnosti   účastníkov   pred   súdom   a   z   princípu kontradiktórnosti súdneho konania

B. súdom nerešpektované základné právo sťažovateľa na spravodlivý proces Naliehavý právny záujem žalobcu v 3. rade - spoločnosti D., a. s., ktoré vyplýva z právneho postavenia jediného 100% akcionára obchodnej spoločnosti P., a. s...

Ide jednak o práva nemajetkové a jednak o prvoradé majetkové práva akcionára, ktorými sú právo na podiel zo zisku v zmysle § 178 Obch. zákonníka a právo na likvidačný zostatok...

C. prezumpcia správnosti a zákonnosti právnych aktov - súdnych rozhodnutí Predbežné opatrenie vydané Okresným súdom Trnava sp. zn. 16 Cb 16/05 zo dňa 31. 5. 2005   doručené   správcovi,   pracovníkom   súdu   (zúčastnený   na   dražbe   ako   osoba poverená súdom), pred začatím konania opakovanej dražby.

Vykonaním dražby správca konal v rozpore s povinnosťou uloženou v ust. § 8 ods. 2 ZKV, t. j. vykonávať svoju funkciu s odbornou starostlivosťou...»

Podaním z 27. júna 2011 doručeným ústavnému súdu 30. júna 2011 sťažovatelia vyjadrili   súhlas   s upustením   od   ústneho   pojednávania   o ich   sťažnosti   prijatej   na   ďalšie konanie.

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na súdnu   ochranu   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   ústavy   a v čl.   36   ods.   1   listiny,   práva   na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní   ústavný   súd   nepovažuje   za   nevyhnutný   procesný   prostriedok   na   zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či napádaným rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obo 49/2009 z 22. júna 2010 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo podľa   názoru   sťažovateľov   dôjsť   tým,   že   rozsudok   najvyššieho   súdu   je   nedostatočne odôvodnený, nespĺňa zákonom predpísané náležitosti, je nejasný a v konečnom dôsledku nepreskúmateľný.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či je, alebo nie je v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave.

Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   iba   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05, II. ÚS 127/07).

Ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   opakovane   zdôraznil   (napr.   I.   ÚS   402/08, I. ÚS 342/2010),   že   nezávislosť   rozhodovania   všeobecných   súdov   sa   uskutočňuje v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú   predovšetkým   princípy   riadneho   a   spravodlivého   procesu,   ako   vyplývajú z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na riadny proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods.   1 listiny, čl. 6 ods. 1 dohovoru)   a vylučujúcich   ľubovôľu   pri   rozhodovaní   je   aj   povinnosť   súdu   presvedčivo a správne   vyhodnotiť   dôkazy   a   svoje   rozhodnutia   náležite   odôvodniť   [§   157   ods.   2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)].

Krajský súd rozsudkom sp. zn. 35 Cbi 78/2005 z 24. februára 2009 zamietol žalobu sťažovateľov, ktorou sa domáhali určenia neplatnosti právnych úkonov – dražby zo 16. júla 2004   a opakovanej   dražby   z 8.   júna   2005,   pritom   vecne   skúmal   a   vyhodnotil   všetky sťažovateľmi   uvádzané   argumenty,   na   základe   ktorých   sa   domáhali   určenia   neplatnosti dražieb.

Rozhodnutie krajského súdu sťažovatelia napadli riadnym opravným prostriedkom – odvolaním, v ktorom mu vytýkali predovšetkým neuznanie pasívnej legitimácie odporcu v 1.   rade,   absenciu   konkretizácie   záveru   o neosvedčení   nároku   žalobcov   na   určenie neplatnosti   dražieb,   nevysporiadanie   sa   s argumentáciou   sťažovateľov,   absenciu vysporiadania   sa   s doručením   predbežného   opatrenia   Okresného   súdu   Trnava   sp. zn. 16 Cb 16/05   z 31. mája   2005,   ktorým   bolo   zakázané   nakladať   s majetkom   úpadcu, konkurznému   súdu   cestou   vyššieho   súdneho   úradníka   (čo   bolo   podľa   sťažovateľov zákonnou prekážkou, ktorá mala mať za následok zastavenie dražby) a napokon absenciu zákonných náležitostí prvostupňového rozhodnutia.

Najvyšší súd o odvolaní sťažovateľov rozhodol rozsudkom sp. zn. 4 Obo 49/2009 z 22. júna 2010 tak, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu potvrdil, čo odôvodnil takto: „Predmetom odvolacieho konania je posúdiť správnosť rozhodnutia prvostupňového súdu, ktorý návrh na určenie neplatnosti dražieb vykonaných v konkurze na úpadcu P., a. s. zamietol. Predmetom obidvoch dražieb, ktorých určenie neplatnosti sa žalobca domáhal bol hotel P. v D. Z dokladov založených v spise nie je sporné, že kúpno-predajné zmluvy boli za úpadcu uzavreté jeho správcom konkurznej podstaty JUDr. P. označeným ako žalovaný v 1., ktorý bol neskôr funkcie správcu konkurznej podstaty zbavený. Skutočnosť, že dražby boli realizované správcom konkurznej podstaty potvrdzujú, že boli vykonané za spoluúčasti súdu a so súhlasom súdu. Námietka žalobcu, že dražby sa ako dozorujúci sudca zúčastnil súdny tajomník je pre posúdenie dôvodnosti návrhu neopodstatnená, dražby sa zúčastnila osoba poverená súdom, čo je v súlade so zákonom. Dražba bola vykonaná so súhlasom súdu,   z ktorého   dôvodu   nie   je   možné   platnosť   dražby   schválenej   súdom   spochybňovať žalobou   o určenie   neplatnosti   tohto   úkonu.   Išlo   by   o spochybňovanie   rozhodnutia   súdu formou inej žaloby, čo by bolo v rozpore so zákonom. Prvostupňový súdu rozhodol v zmysle platných právnych predpisov, keď takúto žalobu ako právne nedôvodnú zamietol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky z uvedených dôvodov napadnuté rozhodnutie ako vecne správne podľa § 219 O. s. p. potvrdil.“

Z citovaného odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd svoje rozhodnutie založil predovšetkým na závere, že dražba bola vykonaná „za spoluúčasti súdu a so súhlasom súdu“, preto nie je možné jej platnosť spochybňovať žalobou o určenie jej neplatnosti, pretože by išlo o spochybňovanie rozhodnutia súdu formou inej žaloby, čo by bolo v rozpore so zákonom.

Ústavný súd pripomína, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy (a v čl. 36 ods. 1 listiny) je aj právo účastníka konania na také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie § 157 ods. 2 OSP, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a jasne vyloží, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval, prečo nevykonal i ďalšie dôkazy, a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil. Takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu (§ 211 OSP). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného   súdu   (prvostupňového,   ale   aj   odvolacieho),   ktoré   stručne   a   jasne   objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. I. ÚS 50/2011).

Rovnako Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. januára 1999). Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý   je   pre   rozhodnutie   rozhodujúci,   vyžaduje   sa   špecifická   odpoveď   práve   na   tento argument (Georiadis c.   Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu v odôvodnení rozhodnutia zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že (ne)majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, II. ÚS 410/06).

Zákonodarcom   upravenú   fakultatívnu   možnosť   odvolacieho   súdu   obmedziť   sa v odôvodnení   potvrdzujúceho   rozhodnutia   len   na   skonštatovanie   správnosti   dôvodov napadnutého   rozhodnutia   (§   219   ods.   2   OSP)   je   vždy   potrebné   v záujme   ústavne konformného výkladu (čl. 152 ods. 4 ústavy) aplikovať aj vo svetle judikatúry ústavného súdu a ESĽP zaoberajúcej sa právom účastníka súdneho konania na riadne odôvodnenie rozhodnutia   všeobecného   súdu.   Ak   tak   všeobecný   súd   nepostupoval,   jeho   rozsudok   je nevyhnutné považovať za arbitrárny, zjavne neodôvodnený, a tým priamo zasahujúci do základného práva účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny).

Z uvedeného vyplýva, že bolo úlohou ústavného súdu podľa špecifických okolností konkrétneho   prípadu   posúdiť,   či   absencia   odôvodnenia   tak,   ako   na   ňu   poukazovali sťažovatelia   vo   svojej   sťažnosti,   dosahuje   takú   intenzitu,   že   ňou   bolo   zasiahnuté   do základného práva sťažovateľov zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 36 ods. 1 listiny a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ako vyplýva zo samotného odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu z 22. júna 2010, sťažovatelia v odvolaní proti rozsudku krajského súdu z 24. februára 2009 namietali, „že zákon   o konkurze   a vyrovnaní   neupravuje   procesné   nástupníctvo   v prípade,   ak   dôjde k zmene správcu konkurznej podstaty, a preto na žalobe voči žalovanému v 1. rade zotrvali. Namietali rozsah zdôvodnenia a stručnú argumentáciu s odôvodnením, že konajúci súd sa stotožnil s tvrdením žalovaných. Zároveň namietali, že z konštatovania súdu, že žalobcovia neosvedčili svoj nárok na určenie neplatnosti dražieb nie je zrejmé, či súd za neosvedčenú považoval neexistenciu naliehavého právneho záujmu žalobcov na požadovanom určení, alebo   iba   nedostatok   zákonom   predpokladaných   dôvodov   neplatnosti   právnych   úkonov. Žalobcovia   opätovne   zdôraznili,   že   žaloba   smerovala   k určeniu   absolútnej   neplatnosti právneho úkonu – dražby, ktorá nemohla vyvolávať právne účinky, ktoré zákon s týmto spája prevod vlastníckeho práva na dražbe. Žalobcovia od počiatku tvrdia, že dražba je od počiatku neplatná a nemohla vyvolávať účinky prechodu vlastníckeho práva.

Žalobcovia namietali, že konajúci súd sa nevysporiadal s doručeným predbežným opatrením,   ktoré   bolo   doručené   konkurznému   súdu   prostredníctvom   vyššieho   súdneho úradníka priamo pred výkonom dražby. Podľa žalobcov pre vykonateľnosť predbežného opatrenia nebolo   podstatné jeho doručenie   správcovi   konkurznej podstaty,   ale   samotné doručenie, realizácia, ktorá v konaní sporná nebola. Správca konkurznej podstaty sa pred dražbou dozvedel o prekážke, ktorá bránila vykonať dražbu a toto bol povinný rešpektovať. Aj samotný postup zákonného zástupcu súdu, že privolil, aby sa dražba konala napriek jeho vedomosti   o predbežnom   opatrení   bol   v rozpore   so   zákonom.   Z uvedených   dôvodov žalobcovia napadnuté rozhodnutie označili za nepreskúmateľné...“.

Najvyšší súd však na námietky sťažovateľov reagoval tým, že dražby boli vykonané „za spoluúčasti súdu a s jeho súhlasom“, čoho následkom je to, že „nie je možné platnosť dražby schválenej súdom spochybňovať žalobou o určenie neplatnosti tohto úkonu“.

Ako je zrejmé z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu, tento sa na rozdiel od krajského   súdu   vecne   nezaoberal   skutkovými   okolnosťami   posudzovanej   veci,   ale všeobecne   konštatoval,   že   platnosť   dražby   schválenej   súdom   nemožno   spochybňovať žalobou   o určenie   neplatnosti   tohto   úkonu.   Závery   krajského   súdu   sa   však   o takúto argumentáciu   neopierajú.   Krajský   súd   tvrdenia   sťažovateľov   vecne   skúmal,   vyhodnotil a v konečnom dôsledku o nich rozhodol. Najvyšší súd ako druhostupňový súd síce potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, t. j. záver, že žalobu sťažovateľov bolo potrebné zamietnuť, avšak je evidentné, že k tomu nedospel na základe totožných dôvodov ako krajský súd. Kým krajský súd pristúpil k preskúmaniu a vyhodnoteniu námietok sťažovateľov, najvyšší súd sa týmito nezaoberal a potrebu zamietnutia žaloby odôvodnil nemožnosťou napadnutia dražby žalobou o určenie neplatnosti právneho úkonu, a to bez toho, aby uviedol, o aké zákonné   ustanovenie   svoje   tvrdenia   oprel.   Najvyšší   súd   neuviedol,   z akého   zákonného ustanovenia vyplýva, že platnosť dražby, ktorou sa speňažuje majetok úpadcu, nemožno žalobným   návrhom   spochybňovať.   Uviedol   iba   to,   že   preskúmanie   dražby   by   bolo „v rozpore so zákonom“. Najvyšší súd ako druhostupňový súd teda rozhodol bez toho, aby v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol právny predpis alebo niektoré ustanovenie právneho predpisu, ktorý aplikoval, neuviedol konkrétne, s ktorým zákonom je preskúmanie dražieb   v rozpore.   Právne   posúdenie   musí   pritom   v odôvodnení   rozsudku   poukázať   na právny predpis, z ktorého právne posúdenie odvodzuje. Pokiaľ súd túto zásadu opomenie tak,   ako   aj   v okolnostiach   danej   veci,   dochádza   tým   k nepreskúmateľnosti   príslušného rozhodnutia.  

Za takýchto okolností rozsudok najvyššieho súdu nie je možné považovať za súladný s ustanovením § 157 ods. 2 OSP (eventuálne ani s ustanovením § 219 ods. 2 OSP). Okrem uvedeného   bolo   povinnosťou   odvolacieho   súdu   primeraným   a ústavne   akceptovateľným spôsobom buď reagovať na podstatné odvolacie námietky sťažovateľov smerujúce proti rozhodnutiu krajského súdu, alebo uviesť iné dôvody, pre ktoré podľa jeho názoru bolo potrebné žalobu sťažovateľov zamietnuť (za primeraného použitia príslušných ustanovení procesnoprávneho predpisu, napr. aj postup podľa § 213 ods. 2 OSP). Najvyšší súd sa však právnou   argumentáciou   sťažovateľov   vôbec   nezaoberal,   neuviedol   na   zvýraznenie správnosti   a   presvedčivosti   rozsudku   krajského   súdu   žiadne   dôvody   a ani   prípadné   iné dôvody, pre ktoré bolo potrebné žalobu sťažovateľov zamietnuť a ktoré by ústavnému súdu umožnili konštatovať, že svojím postupom pri odôvodnení napadnutého rozsudku najvyšší súd neporušil základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu.

Najvyšší súd teda v odôvodnení napadnutého rozsudku nedal presvedčivú a jasnú odpoveď na podstatné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, pričom pri odmietnutí žaloby sťažovateľov vychádzal z iných právnych dôvodov než súd prvého stupňa, a napriek tomu sťažovateľom arbitrárne neumožnil, aby k aplikácii týchto právnych predpisov zaujali stanovisko. Najvyšší súd však nereagoval ani na podstatné odvolacie námietky, pričom od uvedenej povinnosti ho nemôže oslobodiť ani znenie § 219 ods. 2 OSP, ktoré nemožno aplikovať čisto formálne, ale v spojení s judikatúrou ústavného súdu a ESĽP a súčasne v spojení s § 157 ods. 2 OSP. Podľa uvedeného ustanovenia (ktoré primerane platí aj pre odvolací súd – § 211 ods. 2 OSP) totiž súd v odôvodnení rozsudku okrem iného uvedie, ako vec právne posúdil.

Uvedené závery boli podkladom pre rozhodnutie ústavného súdu, ktorý v bode 1 výroku tohto rozhodnutia vyslovil, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obo 49/2009 z 22. júna 2010 bolo porušené základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy (a v čl. 36 ods. 1 listiny), ako aj právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

4. Sťažovatelia žiadali, aby ústavný súd zrušil rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obo 49/2009 z 22. júna 2010 a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Ústavný súd v súvislosti s týmto návrhom sťažovateľov dospel k záveru, že pre dosiahnutie nápravy vo veci je nevyhnutné, aby využil aj svoju právomoc podľa čl. 127 ods. 2 ústavy, a preto vyhovel návrhu sťažovateľov a zrušil označený rozsudok najvyššieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie, tak ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto rozhodnutia.

Najvyšší súd bude v ďalšom konaní vo veci podľa § 56 ods. 6 a 7 zákona o ústavnom súde viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými v tomto náleze.

5. Ústavný súd priznal sťažovateľom (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu trov konania z dôvodu ich právneho zastúpenia advokátom.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľov   ústavný   súd   vychádzal z príslušných   ustanovení   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení   neskorších   predpisov.   Základná   sadzba   odmeny   za   úkon   právnej   služby uskutočnený   v   roku   2010   znížená   o 50   %   (zastupovanie dvoch   a viac sťažovateľov)   je 60,12 € a hodnota režijného paušálu je 7,21 €. Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2011 znížená o 50 % je 61,75 € a hodnota režijného paušálu je 7,41 €.

S   poukazom   na   výsledok   konania   vznikol   sťažovateľom   nárok   na   úhradu   trov konania   za   dva   úkony   právnej   služby   uskutočnené   v   roku   2010   (prevzatie   a   príprava zastúpenia   2.   augusta   2010   a podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   z 2.   septembra   2010) v sume   403,98   €   a   náhrada   za   jeden   úkon   právnej   služby   uskutočnený   v   roku   2011 (vyjadrenie   k   stanovisku   najvyššieho   súdu   zo   7.   apríla   2011)   v   sume   207,48   €,   takže sťažovateľom tak vznikol nárok na úhradu trov konania v celkovej sume 611,46 €.

Keďže   právny   zástupca   sťažovateľov   si   uplatnil   náhradu   trov   v   sume   375,11   €, ústavný súd priznal sťažovateľom náhradu trov v uplatnenej výške, tak ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

6. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovatelia sa domáhali priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume 10 000 €.

Ústavný   súd   k tejto   požiadavke   sťažovateľov   uvádza,   že   priznanie   primeraného finančného zadosťučinenia prichádza do úvahy iba vtedy, ak vyslovením porušenia práva a prípadnými   ďalšími   výrokmi   (napr.   zrušením   rozhodnutia   a vrátením   veci   na   ďalšie konanie)   nedôjde   k   plnej   náprave   protiprávneho   stavu.   V   danom   prípade   vyslovenie porušenia označených práv v spojení so zrušením rozsudku najvyššieho súdu a vrátením veci na ďalšie konanie zabezpečuje pre sťažovateľov plnú satisfakciu, a preto ich finančná požiadavka   nie   je   oprávnená,   preto   jej   ústavný   súd   nevyhovel   (bod   4   výroku   tohto rozhodnutia).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. septembra 2011